Po volebnom dvojtýždni, či dvojvíkende je jasné , že prezidentom ostáva Ivan Gašparovič, ktorý si tak prvýkrát v histórii samostatného Slovenska zopakuje svojich prezidentských päť rokov. Vyše päťdesiat – percentná účasť je celkom slušná a voľby sa zaobišli bez zbytočných škandálov. Víťazstvo Gašparoviča bolo očakávateľné, len netuším prečo. Ako dokázal Gašparovič, v podstate bez poriadnej kampane, presvedčiť toľko ľudí o tom, že je tým pravým človekom, ktorý by mal viesť a hlavne reprezentovať našu krajinu? Čo presvedčilo voličov, o tom, že bude schopný viesť diplomatické rozhovory na vysokej medzinárodnej úrovni, sledované celým svetom, keď nebol schopný viesť ani len predvolebnú debatu so svojou protikandidátkou, ktorú sledovalo niečo viac ako tristo tisíc ľudí? Čím si zaslúžil, že si ho ľudia želajú vo funkcii, ktorú sám pred rokmi dehonestoval svojimi výrokmi o „starom ujovi“, ďalších päť rokov? Bola to jeho ochota spolčiť sa s Ficom, či skôr neochota ľudí voliť ženu – prezidentku? Boli to sympatie mnohých a mnohých voličov, ktorých Smer má, alebo skôr antipatia voči opozícii? Tak či onak teraz po voľbách je už vlastne jedno, čo rozhodlo o tom, že na prezidentskom poste zotrvá človek s veľmi úzkymi a dobrými vzťahmi s vládou a nie človek, čo na činnosť vlády mohol dohliadať. Právo voliť je jedno zo základných práv a viac ako polovica Slovákov ho tento víkend využila. Výsledkom je prezident bez názoru, zato však s vyjadrovacími ťažkosťami.