Podľa mňa je dobré, ak človek v niečo verí. Mne osobne pomáha viera a nádej, že po skončení tohto života ma čaká niečo nové, že sa budem môcť stretnúť so všetkými, ktorí odišli z tohto sveta skôr. Často však pochybujem, či niečo po tomto živote ešte existuje, ale pripadá mi to hrozne kruté, že po skončení tohto života už nie je nič!
Nemusí to byť viera v Boha, môže to byť viera v niečo nadpozemské, v čo daný človek verí. Neviem povedať, či verím na osud. Niekedy mám pocit, že človek sa môže aj roztrhnúť, a aj tak nič nedopadne ako si želá.
Myslím si, že veta“každý je strojcom svojho šťastia“, nie je úplne na mieste, pretože sa jednoducho dejú veci, ktoré človek neovplyvní, aj keby veľmi chcel, a výraznou mierou sa podielajú na jeho šťastí v živote.
Z filozofických myšlienok, sa zaujímavo vyznieva Platónovo podobenstvo o jaskyni, že to čo vnímame a miesto kde žijeme, je len odrazom toho, čo nás čaká, že existuje aj iný svet.
Niektoré smery, školy, a učenia vo filozofií sa mi zdajú byť až prehnané, akoby sa každý snažil byť za každú cenu originálny. Isteže každý filozof mal právo myslieť a písať o akejkoľvek podstate a budúcnosti sveta, ale neviem koľko z nich bolo skutočne presvedčených o tom čo hlásali, hlavne, že to bolo niečím iné. Avšak uznávam, že to boli svojím spôsobom géniovia, keď dokázali prilákať takú skupinu prívržencov. Neviem, či by to dokázali i dnes.
Na záver: Človek by mal žiť tak, aby mu nebolo ľúto, že niečo čo chcel stihnúť nestihol, nemal by sa spoliehať, že dostane druhú šancu v živote po smrti, veď ktovie, či nejaký je..