Som necitlivá???
|
packa
|
MONOKEL, blogy |
Havária…štátny smútok…čierne sako, čierna kravata, čierne šaty. Vlajka na pol žrde. Vážne tváre…nekonečné informácie o tragédii…NAČO???
V dnešnom svete počúvame o nehodách, tragédiách pomaly dennodenne. Zapnem si správy a prvé, čo vidím je, že opäť raz zas sa stalo nešťastie. Spadlo lietadlo, tragédia na železničnom priechode, stratené lietadlo…Nebaví ma to. Nemám chuť donekonečna o tom počúvať. Všetci sa tvária ako ich to zasiahlo…Povedzte mi, ako mohla havária autobusu nechať nešťastného každého moderátora v televízii, každého komentátora v rádiu?? Veď tých ľudí, ktorí zahynuli, ani nepoznali, nevedeli ako žijú a či vôbec žijú podľa „spoločenských“ pravidiel. Rozprávame sa o tom na hodinách, na prednáškach, čítam o tom v novinách, stále to so mnou je. Pretože vždy je to tu. Tragédie sa proste stávajú, no a??? Keď som to povedala kamarátke, div ma nezabila, že ako môžem byť taká necitlivá, ako môžem byť taká pokojná, keď sa stalo také HROZNÉ nešťastie. Hrozné, ale ako pre koho. Pre mňa nie. Ľudia predsa zomierajú, tak to je a tak to býva. Nerozhoduje to, ako zomrú. Ten, kto zomrie prirodzenou cestou si zaslúži možno tak jeden riadok v regionálnych novinách, to je všetko. Ale ľudia, ktorí zomreli pri páde lietadla, či nejakej škaredej havárii majú každý deň svoje miesto v médiách, ktoré prinášajú správy z celého štátu. Prečo??? Malo by ma to tak strašne zaujímať?? Možno áno.
Je možné, že keby sa to stane niekomu z mojich blízkych, vtedy sa nad tým zamyslím a poviem si, prečo mi to médiá musia neustále pripomínať, nechajte ma s mojim smútkom a spomienkami na pokoji. Nepotrebujem, aby ste ma zas a znova rozľútostili, nechcem zabudnúť, ale chcem sa s tým vyrovnať!
Som necitlivá???
  (1x hodnotené, priemer: 2.00 z 6) Loading ... |
Pridané: 21. 06. 2009 |  |
dikes packa…
viem, ze tento clanok si sem dala uz ovela skor, ale len teraz som sa k nemu dostala… a mas 100 percentnu pravdu…. tie media su odporne.. ked sme potrebovali pokoj a chceli sme byt sami so smutkom.. nedalo sa… novinari nevedeli pochopit slova…. dajte nam pokoj.. muselo to byt hnusne odmietnutie… a mali by si vsetci uvedomit, ze ti ludia o to nestoja.. nechcu medializaciu…. nikto nestal o tom, aby cele slovensko smutilo…. aspon ja som o to nestala… a stvalo ma, ked som si sadla ku kompu a videla som diskusie k clankom, kde sa ludia tvarili, ze _____ poznali… citala som prispevok, kde si “velmi dobry kamrat” pomylil dceru a manzelku a tak sa moja neter razom stala moja teta!!!!! Odporna pretvarka a pokrytectvo…. a nie si necitliva packa….. kto nezazije nevie…. potom by ste si vsetci uvedomili, ze presne ten falosny smutok je ovela necitlivejsi!!!!!!
Este ze nam media vzdy na konci, po tyhcto zlych zlych spravach pustia zvieratko, alebo frajera na zaver. Tym sa vzdy moje emocie vyrovnaju a mozem pokojne, s chladnou hlavou a bez cudnych vyrazov tvare (ak ako zvieratko nie je skunk) a zlou kratkodobou pamatou pozerat…na co ja viem co este.
Pekný článok, veľa ľudí má podobné pocity ako jeho autorka a nebojím sa priznať že i ja. Luďia tvoriaci spoločnosť sú dennodenne bombardovaný “zlými správami” o smrti, nehodach atď. Reakciou na túto presýtenosť može byť znížená miera citlivosti na podnety tohto druhu (autorka a napokon i ja). Môžme sa zamyslieť “prečo je tento typ mediálneho obsahu u médií taký obľúbeny??” Odpoveď je jednoduchá … ľudská povaha je krvilačná + média potrebujú senzácie najlepšie šokujúce, čo pre ne znamená vyššiu sledovanosť = väčší príjem za reklamu. Ako príklad z praxe by som uviedol americký projekt TV kde uverejňovali iba “dobre” správy (rozumej bez krvi, resp. pozitívne). Tento projekt nedlho po svojom štarte aj skončil. Dôvodom konca bola veľmi nízka sledovanosť. Takže opať potvrdenie známeho prirovnania dvoch zrkadiel (ktorý poznáme z prednášok), že média publikujú to čo si žiada spoločnosť.