Popredný poľský režisér tzv. filmu morálneho nepokoja – Krzysztof Kieslowski – má na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov za sebou niekoľko pozoruhodných spoločensko-kritických hraných i dokumentárnych snímok. Po Jazve(1976), v ktorej rozoberá trpký osud robotníckeho majstra, nakrúca pálčivý film o rozpore medzi povinnosťou a cťou – Amatér(1979), aby napokon vstúpil do najvýznamnejšej dekády svojej tvorby televíznou adaptáciou novely Krok za bránu Lecha Borského – Spokoj(1980). V rovnakom roku kompozične nadväzuje na dokumentárnu tvorbu zo sedemdesiatych rokov dielom Gadajace Glowy (1980).

Kieslowski v nich vytvára mozaiku ľudských figúr nadväzujúcich na seba jedine prostredníctvom dvoch prostých otázok: Kto si? a Čo by si chcel? Celý koncept pripomína netradičnú anketu, ktorá kladie respondentom dve esenciálne otázky, čím ich v podstate stavia do centra diania. Kieslowski v tomto prípade koherentnosť diela dosahuje zoradením jednotlivých reakcií podľa veku narodenia spovedaných – počínajúc jednoročným dieťaťom a storočnou starenkou končiac. Okrem jednoliatosti predstavuje horizontálna línia diela skvelý základ pre rozvíjanie obsahového aspektu Gadajacých Glow. Režisér vertikálne vrství dielo prostredníctvom otázok, odpovede na ktoré nám na jednej strane ponúkajú možnosť pojať individualitu každého jedného opýtaného (otázka Kto si?) a jednak umožňujú porovnanie hodnôt, ktoré títo jednotlivci vyznávajú (otázka Čo by si chcel?).

Film sleduje genézu osobitných replík s výraznou formálnou striktnosťou. Každý záber tvorí polodetail tváre, v každom zábere sa opýtaný nachádza vo vlastnom, jemu prirodzenom prostredí a napokon, prítomnosť pýtajúceho sa autor vymedzil. Keďže sa jednotlivé zábery natoľko podobajú, výsledkom je zaujímavý formálny presah, keď má divák pocit, že sleduje jednu-jedinú, tiahlu epizodickú sekvenciu oplývajúcu vlastným vnútorným vývojom. Odpovede samy v nej totiž modelujú krivku hodnôt, ktorej styčným bodom sú jej jednotlivé konce, teda reč detí a starcov resp. stareniek. A v tomto spočíva genialita Kieslowského Gadajacých Glow. Ako publikum máme unikátnu príležitosť sledovať proces, pri ktorom vek a životné skúsenosti ohýbajú a tvarujú hodnotový rebríček, čím nepriamo, ale zásadne ovplyvňujú ideály v myslení človeka; spejúcich od priam romantických zásad mladosti cez šedivú pragmatickosť produktívneho veku až k takmer detskému humanizmu staroby.

Dielo Gadajace Glowy je príkladom, ako sa dá nakrútiť nadčasový dokumentárny minimalistický film, ktorý vypovedá o spoločnosti viac, ako všetky sociologické prieskumy dohromady. Zároveň touto snímkou Kieslowski naznačuje smer, akým sa bude uberať v nasledujúcom desaťročí, v ktorom dokáže s ladnosťou majstra skĺbiť náboženské témy so sekulárnymi otázkami, čo vyústi v kultový Dekalóg. Ale o tom snáď niekedy nabudúce…