„Deň novodobej histórie Slovenska, deň študenstva, deň zmobilizovania sa verejnosti proti útlaku,“ aj takto sa zvykne interpretovať tento významný okamih v našich dejinách. Ako správny občan tejto republiky, hoci som dieťa predrevolúcie (narodil som sa v 88.) som si bol pripomenúť 17. november 1989 v Bratislave.

Moja výprava za očakávanými oslavami začala na Námestí SNP, kde sa malo podľa iniciatívy jedného nemenovaného človeka z facebooku konať zhromaždenie 115 študentov. No miesto očakávanej masy ľudí som zostal šokovaný z pohľadu, aký sa mi naskytol. Námestie obsadilo do dvadsať ľudí, a aj to niektorí len prešli navôkol, sledujúc bliakanie dvoch opitých bezdomovcov, o ich pričinení sa na nežnej revolúcii. Vyfotil som si preto aspoň chudobnú skupinku ľudí a dve sochy s niekoľkými sviečkami na pamiatku i ako demonštráciu slabej ľudskej pamäte na hriechy minulosti.

Vybral som sa teda na Kollárovo námestie, kde som náhodou cestou v električke číslo 13 z Hlavnej stanice na SNP zazrel dav občanov. Vo vzduchu sa trepotalo niekoľko červených vlajok a bolo mi hneď jasné, že táto skupina ľudí nepochopila zmysel revolúcie. Bolo mi ich úprimne ľúto. Miesto toho, aby žehnali revolúcii, dovolávali sa podpore KSS. Môj pohľad na dnešnú spoločnosť sa rozbil s takou ľahkosťou, ako vázy v obchode s keramikou po návšteve slona. Odpochodujúc a neveriacky kývajúc hlavou som už prestal veriť v lepšiu budúcnosť tohto národa.

Pri prechádzke starým mestom som sa zastavil pri dvoch 20-ročných mladíkoch hrajúcich na gitary oproti Univerzitnej knižnici. Ich hudba oslovila moje srdce. Ako som im hodil dve eurá do klobúčika, poďakovali sa mi. No ja som bol ten, čo bol vďačnejší. Prečo? Z jedného jediného dôvodu. Pred rokom 89 by takto verejne nemohli vystupovať, hrať si, čo by im prišlo na strunu. Najskôr by prišli policajti a vzali ich so sebou na stanicu. Práve zmena režimu im toto umožnila.

Neviem, či si to niekto vôbec niekedy uvedomil. Neviem, aké to bolo pred 89., ale som nesmierne rád a nemyslím si, že som jediný, ktorý cíti rovnako ako ja, že za komunizmom sa zavreli dvere raz a navždy (aspoň v našich geografických šírkach). Boli to práve študenti, ktorí vyšli verejne do pražských ulíc, ktorí naštartovali a zapálili iskru nádeje v očiach ako Čechov, tak Slovákov, ktorí sa postavili na odpor prehnitému a skazenému režimu svojou demagógiou nezničiteľnosti.

Ako čerešničku na torte som si vychutnal po celom dni možnosť byť súčasťou niečoho väčšieho. Niečoho, čo v mnohých ľuďoch zanechalo odkaz. Postával som na Hviezdoslavovom námestí a sledoval príhovory vedúcich osobností, ktoré sa podieľali na páde režimu a netrpezlivo čakal na Odhalenie. Zaspieval si Krylovu pieseň: Sľúbili sme si… a zaštrngal kľúčikmi (len škoda, že sa nikto nepridal).

Odhalené bolo srdce. Srdce, ktoré v Európe predstavuje náš národ. Symbol konca temnej éry a nového začiatku pre nás všetkých od 17. Novembra 2009 bude zdobiť Hviezdoslavove námestie z drôteného plotu, ktorý rozdeľoval náš svet na dva protipóly. Na ten krajší a svetlejší na javisku a ten za oponou, ktorý predstavoval východný blok.

Nakoniec sa celý deň pripomenutia si 17. Novembra 1989 skončil nad moje očakávania. To najkrajšie prišlo na záver dňa. Moment, kedy všetci skandovali, tlieskali a fotili si drôtené srdce.

Po Odhalení som sa pobral späť do Trnavy už s pretransformovanou predstavou o tomto národe. Predsa len jestvuje nádej a budúcnosť pre nás všetkých. Drieme v srdciach občanov, ktorí si skutočne uvedomili cenu slobody, ako to najpodstatnejšie, „právo od Boha nám dané,“ ako sa zvykne vravievať, ale o to sa bude musieť pričiniť celý národ, a nie len hŕstka aktívnych ľudí, pretože práve pasivita národa je zbraňou v rukách pánov.