Odchádzam.

Odchádzam z tejto krajiny plnej ilúzií

s pocitom, ktorý sa nedá len tak opísať.

Ani neviem, či to, čo tu zanechávam mi bude chýbať.

Mám zvláštny pocit; pocit strachu

a zároveň aj radosti zo stretnutia.

Tu je vzduch iný. Má asi iné zloženie;

zdá sa čistejší, komfortnejší…

… ako keď spím.

V spánku je vzduch krásny,

najmä vtedy ak snívame krásne.

Ako keď po daždi kvapkajú posledné kvapky….

vzduch sa vracia do normálu

pomaly, pomaličky;

ako keď sa kvapôčka vody odliepa od vodovodu.

Je tak krehká

a trvá aj niekoľko hodín kým sa odpúta

a padá, slobodne padá.

Je to jej túžba; byť slobodná

a aj keď len na maličkú chvíľku, kým spadne a rozplynie sa;

ten pocit, že letí ju dokáže usmiať.

A práve preto zomiera s úsmevom na tvári,

aj keď rozdelená na niekoľko ďalších častí.

Každá z nich má svoj ďalší úsmev.

Odchádzam….

… tak ako kvapka od vodovodu.

Či zomriem, neviem; raz áno.

Ale či budem mať na tvári úsmev?

Snáď sa len nerozplyniem…

… ako ONA