attelier.sk » aktuálne » vladimír just: televízia je svet imidžu

vladimír just: televízia je svet imidžu

Autor: Ľuboslava Štofková 09-10/2005-06

Prinášame Vám rozhovor s Doc. PhDr. Vladimírom Justom, CSc., ktorý je českým teatrológom, mediálnym kritikom a vysokoškolským pedagógom. Na tohtoročnej vedeckej konferencii v Smoleniciach (o ktorej si můžete prečítať viac tu) vystúpil s príspevkom „Divadlo (teatralita) v mediální krajině (Divadlo mrtvé a živé na české obrazovce)“.

Ako by ste charakterizovali divadlo ako médium?
Divadlo si musí už vyše 2000 rokov hľadať svoje miesto a špecifický jazyk, ktorý nemôže obísť jednu vec. A tou je neopakovateľné stretnutie dvoch živých bytostí. Jedna je v hľadisku a druhá na javisku. Bez ich dialógu divadlo neexistuje. Ale to neznamená, že by sa malo uzatvárať pred inými médiami a ostatným svetom. Musím povedať, že divadlo v strednej Európe veľmi dobre integruje do svojho jazyka nové médiá, takže vidíme herca na scéne a zároveň ho vidíme v detaile, keď je súčasne snímaný videom.

Takýto spôsob prepájania nových médií s divadelnými doskami sa často objavuje aj u nás. Nie je to iba prechodným, módnym trendom?
Divadlo integruje rôzne iné interaktívne médiá. Ale nikdy sa nemôže stať prenosnou konzervou, univerzálnym výrobkom, ktorý je množený sériovým spôsobom. Čiže to stretnutie, spolubytie, to nie je vec semiotická, žeby sme sa šli pozerať a dozvedať sa o svete niečo, čo nevieme. My sami sme toho účastníkmi. A to, čo sa odohráva medzi nami a javiskom, ale aj medzi nami v publiku, to je to základné a neopakovateľné.

Dnešní divadelní režiséri s obľubou parodujú reality show, či reklamný priemysel. Existuje téma, ktorá by bola pre divadlo tabu?
Neexistuje tabu, ktoré by divadlo nedokázalo odkryť. V európskom divadle bol dokonca taký trend, že divadelné predstavenie, v ktorom nevystupuje úplne nahý herec a herečka, nie je moderné. Čiže tá nahota nie je len v tom fyzickom, ale aj psychickom slova zmysle. Myslím si, že tematické smerovanie divadla je absolútne neobmedzený svet.

Ste tiež televíznym kritikom. Aká je podľa Vás hlavná funkcia dnešnej televízie? Dokážu ju ľudia ešte brať vážne?
Bohužiaľ ju berú až príliš vážne a priveľmi ich ovplyvňuje. Keď dieťa nemá doma televízor, je v škole, bohužiaľ, menejcenné. Televízia ovplyvňuje tiež predvolebnú sféru, ovplyvňuje popularitu určitých „celebrít“, často hviezd podpriemernej kvality. V divadle napríklad vidíme vynikajúcich hercov, ktorí sa však vôbec nevyskytujú na televíznej obrazovke. Nikto o nich nevie napriek tomu, že sú kvalitnejší ako tí, ktorí sa tam striedajú.

Takže televízny svet je zmanipulovaný a klame nás?
Televízia nám ukazuje svet, ktorý sa dobre predáva, teda dobre predajné obrázky. V správach sú to mordy, katastrofy, v politike spory, v popmusic sú tie najľúbivejšie piesne… Teda je tam svet, ktorý sa vojde do mediálneho obrazu. Svet televízie je svet imidžu. Myslím si, že televízia by mala vychovávať i k určitému kritickému prístupu voči nej samej. Mali by sme určiť mediálnu gramotnosť.Teda nie iba vedieť, ako s tým zaobchádzať, ale aj ako sa pozerať s odstupom a nepodľahnúť.

Na Slovensku sa uvažuje o novom predmete na školách, o mediálnej výchove. Myslíte, že práve tu by mohol byť ponúknutý spomínaný kritický prístup?
U nás sa o tom tiež uvažuje, ale obávam sa, že to bude iba tá technologická mediálna výchova. Ja som za kritický odstup. Jan Amos Komenský je pre mňa prvý imagológ a kritik médií. V knihe preloženej na celom svete „Labyrint světa a ráj srdce“ chce pútnik poznať svet. Sprievodca mu povie, že mu ten svet ukáže a nasadí mu okuliare. A on, keďže mu veľmi nedôveruje, tak si dá tie okuliare trochu šikmo a porovnáva neustále okuliare toho sprievodcu s tým, čo vidí reálne. Toto si myslím, že je ideál mediálnej výchovy.