Nie je vlna reality show pre diváka podradná?
To je normálny fenomén, ktorý prešiel asi každou krajinou. Korešponduje to s tým, koľko je na Slovensku ľudí, ktorí sú schopní a ochotní to pozerať. Opisuje to stav spoločnosti. Ale ja im to nevyčítam. Vyčítam televíziám, že nedokážu urobiť ani jednu reláciu, ktorá by stála za to. Strašne sa držia stereotypov – ak je relácia o víne, pozvú Malíka, ak o móde, tak Leu Fekete. Boja sa zobrať niekoho kontroverznejšieho, niekoho, kto nie je mediálna hviezda, aby im neklesla sledovanosť o dve, tri percentá. Tým pádom sa človek nič nové nedozvie, stále len tie staré klišé, vidí stále tie isté okukané ksichty. Ja už vlastne pozerám len TA3.

Teda peoplemetre deformujú náš mediálny trh?
Nielen náš. Keby bol niekto odvážny a antiprogramoval tak, že keď má Jojka nudných, trápnych vyvolených, tak by nasadil nejakú intelektuálnu reláciu, tá sledovanosť by bola asi jedna ku deväťdesiatdeväť.

Podľa vás by sa nenašli ľudia, ktorých by zaujímali iné relácie ako reality show?
Našli, ale jediný, kto im to môže zaplatiť, je verejnoprávna televízia a tej sme dovolili hrať sa na komerčnú.

Prečo sme jej to dovolili?
Rybníček prišiel odtraňovať bahno socializmu a neviem, čo všetko ešte. Ale keď si pozriete čísla, zistíte, že to, čo odstránil, prehrá na súdoch, lebo išiel proti pravidlám rady čo sa týka SuperStar. Takže nakoniec zistíte, že je na tých istých číslach, ako by bol niekto iný. Dokopy máme dve nové relácie – Pod lampou a SuperStar.

Môže STV plniť svoje verejnoprávne poslanie a byť pri tom zisková?
Nie som si celkom istý, či sa to dá v podmienkach nášho trhu. Ale to sa musíme rozhodnúť my. Je to podobné, ako s rozhodovaním, či dať peniaze do škôl. Môžete po desiatich rokoch zistiť, že máte populáciu, ktorá vie ledva čítať. Súhlasím s koncepciou, že jeden program bude na seba vedieť zarobiť a druhý bude pre náročnejšieho diváka. Len sa v tom potom nesmú robiť právne a ekonomické omyly. Existujú predsa aj televízie, ktoré nevysielajú len brak. Porovnajte si napríklad české seriály s tými, ktoré vyprodukovali naše televízie. A rovnako je to takmer so všetkým.

Prečo je to tak?
To je spôsobené aj prostredím. Česká krajina má oveľa mestskejší charakter. Slováci chodia do práce, cez víkend na chatu a večer sa chcú zabaviť, takže im program ako Uragán vyhovuje. Alebo zoberte si napríklad projekt časopisu Formát, ktorý zanikol. U nás chýba inteligentný časopis.

A čo Týždeň?
No, a sme zase pri Hríbovi. Tam rieši tie isté veci, ktoré s jedným farárom a jedným fyzikom riešil už v telke. Je to fajn, ak mu to niekto platí, ale prečo tu nemôže vychádzať niečo podobné ako český Týden? Sú tam zaujímavé témy písané s nadhľadom, je vidno isté intelektuálne podhubie a akokoľvek to budete čítať nezistíte akého politického ladenia je autor alebo komu patrí vydavateľstvo.

Je to podobne zlé aj v denníkoch?
Najlepší z našich denníkov sú Lidové noviny. Alebo Mladá Fronta Dnes. Z hľadiska spracovania tém sa to s našimi novinami nedá porovnať. V prílohách našich novín sa dozviem len to, ako mám štepiť čierne ríbezle a čo robiť s lístkami jablone, ak bordovejú, čo, žiaľ, nie je môj problém. Od prílohy mienkotvorného denníka očakávam, že tam stretnem človeka, ktorý mi niečo povie, prinesie mi nové informácie. Podľa mňa je okolo nás dostatok tém, otázka je v tom, ako ich zaujímavo a pútavo spracovať.

Ako by mali podľa vás vyzerať mienkotvorné denníky?
Môžu vyzerať aj takto, ak tam bude ešte dvadsať strán niečoho, čo sa dá čítať. To už pomaly človeku stačí, aby si kúpil Nový Čas. Je tam horoskop, predpoveď počasia, kurz koruny, tie isté udalosti z agentúr. V Pravde a SME sú len rozpísané na väčšom fl eku. Neprinášajú témy, ktoré by mohli zaujať.

Nie sú naše noviny tendenčné?
To by nebol až taký problém.

Prečo? Nemali by byť objektívne?
To sa asi nedá. Ak sa chcete dozvedieť trochu viac dobra na modrých, tak si kúpite červené noviny, ak sa chcete dozvedieť trochu viac dobra na oranžových, tak si kúpite oranžové noviny. Objektivita je aj tak len intersubjektivita.

Keď hovoríme o printoch, ako sa vám páči Atteliér?
Podľa mňa sa to vydarilo. Pred tromi rokmi bol len nápad a sen a dnes to získava granty, vyhralo to Štúrove pero a z niečoho pripomínajúceho samizdat je farebná, takmer kriedová obálka. Má to istú kontinuitu. Prorektorka Kozmová sa zasadila za to, aby univerzita dofinancovávala Atteliér aj na budúci rok. Myslím si, že toto je cesta. Ak vezmete päť, sedem ľudí, dáte ich do „inkubátora“ a oni začná na sebe pracovať, tak sa z nich stanú, nebojím sa povedať, vyzreté osobnosti. Bol by som rád, keby to takto fungovalo aj na iných praktických predmetoch.

Patríte medzi prvých absolventov FMK. Ako to vyzeralo počas vášho štúdia?
My sme boli úplne prvý ročník, ktorý vyzeral tak, že postupne sa vyberali učitelia, postupne vznikali a zanikali predmety, na študijnom ešte nemali počítač, len starý písací stroj. Malo to svoje výhody. Bolo nás menej a všetci sme sa dobre poznali. Vďaka týmto úvodným “pôrodným bolestiam” sme sa viac dali dokopy. Dodnes o sebe vieme. Boli sme súdržnejší, vedeli sme sa na veciach zhodnúť. Pochybujem, že dnes každý masmediálec pozná každého marketingového zo svojho ročníka.

Ako vyzeral váš študijný program?
Zo začiatku mnohí suplovali mnohých. Bývalý dekan učil viacero predmetov. Niekedy sa stalo, že vznikla nejaká diera v rozvrhu, tak nám pustil nejaký kľúčový film kinematografie, ku ktorému nám povedal nejaký úvod. Ak išlo o slovenské filmy, častokrát bol pri ich vzniku. Vôbec to nesedelo k názvu predmetu, ale povedal nám veci, ktoré by sme sa inak nemali šancu dozvedieť. Dnes tu existuje pevná štruktúra, horšie je to v tom, že je to často, ako hovorí dekan, za masovosť, za rekordy.

Nie je problémom práve tá masovosť?
Napríklad na mojom doktorandskom štúdiu na kulturológii nás chodí na semináre sedem, osem študentov. Je tam zmes typov a charakterov – chodí tam huslistka, hokejový fanúšik, filozoficky založený chalan, ďalší má kapsáče a vyholenú hlavu. Ale vzhľadom na to, že sú medzi nimi vybudzované pevné väzby, si ani jeden z nich nedovolí nepriniesť referát alebo neprečítať si nejakú kapitolu. Dovolím si tvrdiť, že keby boli títo ľudia hodení do kina Oko a sedeli by niekde v poslednom rade, dopadli by úplne inak ako v takýchto malých skupinkách.

Nemáte niekedy pocit, že našich študentov štúdium nezaujíma?
Minulú stredu ma šokovali denní štvrtáci na marketingu. Písali sme test a ani jeden z nich nevedel, čo je retail. Pripadalo mi to tak, že si počas štúdia neotvorili ani jednu zahraničnú publikáciu z oblasti marketingu, inak by snáď už pri treťom slove zistili, že retail je maloobchod. To považujem za problém.

Čo by ste chceli ako prodekan zmeniť?
No, niektoré veci sa už zmeniť podarilo.

Napríklad…
Nápad s rigoróznym konaním. Dosť mi pedagóg na ňom záležalo. Bolo už prvé konanie aj pedagóg promócia. Zatiaľ nemáme tretí stupeň, ale môžeme našim absolventom, ktorí pôsobia v praxi, poskytnúť istú kontinuitu vo vzdelávaní, čo je dnes trend. Tiež sa nám podarilo zorganizovať konferenciu v Smoleniciach s medzinárodnou účasťou. Pripravujeme aj samoevaluačné dotazníky pre pedagógov, ktoré by ich mali viesť k skvalitňovaniu výučby.

Čo by ste ešte zmeniť chceli?
Ja osobne by som privítal, aby sa urobil väčší krok smerom k e-learningu. Táto metóda je podľa mňa oveľa lepšia. Mám pripravené nejaké veci, uvidíme, ako sa to podarí.

Aké?
Kontaktovali sme ľudí, ktorí to už rozbehli, a rokujeme o tom, ako by sa to dalo zaviesť. Nie je to veľmi finančne náročné, ale je tam vysoká miera efektivity. Vedie oveľa viac k samostatnosti, odkazuje študenta na literatúru a zdroje a nie je závislá na pravidelnom stretávaní. Prostredníctvom fóra môže byť v kontakte s ostatnými študentami alebo osloviť pedagóga, čo je vo fyzickej podobe pri takomto množstve študentov dosť ťažké.
Okrem toho by na budúci školský rok malo na Skladovej vzniknúť Komunikačné centrum. Bola by tam stála služba z radov mladých pedagógov a každý z nich by sledoval istú oblasť, ako rozvrhy, študijný program, ŠVOČ. Ak by sa vyskytol nejaký problém, v tomto centre by sa ho mali pokúsiť vyriešiť a až potom kontaktovať mňa.

A čo sa zatiaľ nepodarilo?
Bolo by dobré, keby sa podarilo získať tretí stupeň, aj keď ja osobne si nemyslím, že sme fakulta, ktorá by musela byť nejakou prestížnou výskumnou inštitúciou. Táto univerzita má v súčasnosti len jedno doktorandské štúdium, a to v odbore analytická chémia.

Myslíte si, že to nemá pre FMK význam?
Ja hovorím najmä o svojich kolegoch. Nemám pocit, že by sa tu chceli po večeroch venovať nejakému výskumu. Nemyslím, že sa to zmení. Nie je to tak, že by sme tu boli samí skvelí výskumníci a nejaký štát nám to nechcel umožniť. Podľa mňa si za mnohé veci môžeme sami. Bude lepšie, ak budeme prvou vysokou školou v oblasti masmediálnej komunikácie ako deväťdesiatouprvou trochu výskumnou univerzitou. Ale to je len môj súkromný názor.