LUKÁŠ KOLENIČ- Najhoršie, čo môžete spraviť, je ostať na jednom mieste

Comment

 Kameraman, strihač či zvukár – pracovné pozície týkajúce sa audiovizuálnej tvorby, ktoré pozná hádam každý z nás. Počuli ste však už o videographerovi? V súčasnosti akoby sa s nimi roztrhlo vrece, no máloktorému sa podarí preraziť na pomerne malom slovenskom trhu. Jedným z tých úspešnejších je náš absolvent LUKÁŠ KOLENIČ, ktorý Atteliéru porozprával nielen o tom, čo znamená byť videographerom a ako sa k tomuto povolaniu dostal, ale aj o rokoch strávených na našej alma mater.

PROFIL: Bc. Lukáš Kolenič (24) sa narodil v Bratislave, kde po strednej škole rok pracoval. V roku 2014 nastúpil na štúdium masmediálnej komunikácie Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave, ktoré úspešne ukončil v roku 2017. Kvôli pracovnej vyťaženosti sa rozhodol nateraz v štúdiu nepokračovať. Má rád šport, filmy a dobré jedlo. V súkromnom i pracovnom živote sa snaží riadiť mottom: „Buď vždy úprimný.“

Začnem klasickou otázkou – čo ťa viedlo k tomu prísť študovať práve na FMK?

Ak mám byť úprimný, tak ani neviem, ako som sa na UCM vlastne dostal. (smiech) Vedel som, že sa chcem venovať videu a keďže som z Bratislavy, obzeral som sa po školách najmä v hlavnom meste. Pamätám si, že som si vyberal medzi UCM a Paneurópskou vysokou školou. Deň otvorených dverí na FMK ma však asi oslovil natoľko, že som sa nakoniec rozhodol pre UCM.

Ktoré predmety si mal najradšej? Prečo?

Najradšej som mal tie filmové, napríklad v prvom ročníku to boli základy audiovizuálnej tvorby s doktorom Šimončičom. Teda, povedal by som, že som mal rád praktické predmety.

Akým si bol študentom?

Ešte na strednej škole som k štúdiu pristupoval ako k biznisu. Ak bolo treba niečo spraviť, tak som to spravil vždy v požadovanom čase a samozrejme čo najlepšie, ako sa dalo. Takto som začínal aj na univerzite. V prvom ročníku som bol poctivý, pretože pre mňa bola škola na prvom mieste. Neskôr sa mi začalo dariť v pracovnej oblasti, natáčal som stále viac videí a priznám sa, že som štúdium posunul vo svojich prioritách nižšie. Počas druhého a tretieho ročníka som bol už skôr taký priemer a nevynaložil som až toľko úsilia ako predtým. Bolo pre mňa ťažké skĺbiť školu a prácu. Prax považujem za dôležitejšiu, ale povedal som si, že školu dokončím, čo sa mi aj podarilo.

Úspešne si vyštudoval tri roky na univerzite, získal si titul bakalár a rozhodol si sa skončiť. Prečo si nepokračoval aj na druhom stupni?

Na univerzitu som nastúpil s tým, že uvidím, čo príde. Keď som si kúpil kameru, venoval som sa nakrúcaniu viac ako štúdiu. Veľmi nerád som písal. Prvý a druhý ročník ma bavili, no tretí bol náročnejší hlavne kvôli tomu písaniu a množstvu práce. Našťastie sa mi podarilo aspoň v poslednom ročníku vybaviť individuálne štúdium, čo mi veľmi uľahčilo život.

Napriek tomu si k úspešnému ukončeniu štúdia potreboval aj veľa písať. O čom bola tvoja bakalárska práca?

Moja bakalárka bola, ako inak, o videu. Priblížil som v nej všetko, čo sa týka tvorby videa, čiže nielen natáčanie, ale aj to, čo sa deje predtým, preprodukciu, a potom, postprodukciu. Toto všetko je zahrnuté pod pojmom videographer. Nie som len kameraman, sám si videá strihám, vytváram príbeh, robím všetko, čo je okolo videa potrebné spraviť. V tom čase som mal rozbehnutý projekt s českým DJ-om Richardom Reynoldsom, ktorému som mal ísť nakrútiť videoklip k pesničke do Dubaja. Bolo to pre mňa niečo nové a myslím si, že aj zaujímavé, tak som sa rozhodol venovať sa v bakalárke práve práci na tomto videu.

„Fotografia bola pre mňa príliš statická a keď som spravil prvé video, tak mi bolo jasné, že to je ten smer, ktorým sa chcem uberať ďalej.“

Ako si sa dostal k nakrúcaniu videí?

Video ako také som mal rád odjakživa. Po jeho strihaní, ktoré som robil ešte predtým, než som nastúpil na univerzitu, som sa dostal doslova len na pár dní k fotografii. Pamätám si, že som si kúpil prvú zrkadlovku, ktorú som zapol až v škole na hodine, kde som ňou spravil aj prvú fotku. Pedagóg ju pochválil, ocenil najmä jej kompozíciu. Najprv som nemal tušenie, o čo ide, no postupne som sa učil nové veci. Fotografia bola pre mňa príliš statická a keď som spravil prvé video, tak mi bolo jasné, že to je ten smer, ktorým sa chcem uberať ďalej.

Kedy nastal zlom v tvojej kariére?

Ťažko povedať, tých bolo viac. Prvý, keď mi dohodili prácu pre našu univerzitu, na filozofickej fakulte, strihal som asi polhodinové video z jednej konferencie, čo ma veľmi bavilo. Druhý zlom nastal, keď mi moja spolužiačka dohodila nakrúcanie promovidea z galavečera thajského boxu pre majsterku Európy. Avšak, asi až nakrúcanie Bratislavských módnych dní mi otvorilo dvere ďalej, začal som dostávať viaceré ponuky.

To ma vedie k otázke – s akými spoločnosti či firmami si mal možnosť spolupracovať? Ako dlho?

Chvíľu som pracoval pre Slovenku, kde som nakrúcal veľa a nemal som veľmi čas dohadovať si termíny na nakrúcania mimo týchto povinností. Neskôr som robil videá napríklad pre FORZU, konkrétne Miss Slovensko 2016, 2017 a 2018, taktiež pre Hydrotour, aj vďaka ktorému veľa cestujem, či pre iné menšie spoločnosti, agentúry, ktorých bolo pomerne veľa. Som rád, že som počas takého krátkeho času mal možnosť spolupracovať s toľkými spoločnosťami, kde som stretol veľa známych a úspešných ľudí a získal som mnoho kontaktov.

Tvoja práca si vyžaduje rôznorodosť priestorov natáčania, čo znamená, že veľa cestuješ. Kde všade sa ti podarilo dostať? Ktorá z krajín ťa očarila najviac? Na ktorú krajinu spomínaš najradšej?

Najprv som letel na Maltu, to bol dokonca môj prvý let lietadlom. Potom to bolo Turecko, Dubaj, Kuvajt, Thajsko, Kapverdy, Španielsko či Francúzsko. Každá krajina má niečo do seba, no najviac sa mi asi páčilo v Dubaji, najmä jeho rôznorodosť.

Akú techniku používaš?

Aktuálne Sony a7s II. Stabilizátor používam Glidecm HD2000, ale okrem toho mám aj dron Mavic Pro. Objektívy využívam od značky Sony, konkrétne 26mm, 55mm a 10-18mm.

Čo považuješ za najzaujímavejšie, čo si nakrúcal? Zaskočilo ťa niečo počas nakrúcania?

Zatiaľ bol pre mňa najzaujímavejší asi ten Dubaj. Ako som spomínal, mal veľmi veľa tvárí, čo je pri práci, ktorú robím, nesmierne dôležité. Chvíľu sme boli v rýchlo fungujúcom modernom meste, potom sme sa dostali do ulice, kde bol pokoj. Stačilo ísť za hranice mesta a ocitli sme sa na púšti, keď sme zašli ďalej, čakali nás hory a veľmi milí ľudia žijúci už v skromnejších podmienkach. Tam som sa naučil veľa, napríklad aj to, že nachystať si všetko dopodrobna dopredu je zbytočné. Pri videu sa vždy nájde niečo, čo ma prekvapí. Napríklad vďaka rôznorodosti sme menili hádam všetko – zábery, z bezpríbehového videoklipu sa stal klip s príbehom, obmedzili sme využívanie dronu a boli sme radi, že sme neskončili s pokutou, pretože k tomu veľa nechýbalo. (smiech)

„Ísť spoza lavice do pracovného sveta pre mňa znamenalo prejsť z praxe do ešte väčšej praxe.“

Bolo niečo, čo ťa pri práci prekvapilo – čo bolo iné v praxi ako v teórii, ktorú si sa učil?

Teóriu sme veľmi nemali, začali sme hneď nakrúcať, čo je podľa mňa super, človek sa tak naučí oveľa viac. Krátko na to, ako som sa naučil základy, prišla prvá seriózna ponuka práce. Ísť spoza lavice do pracovného sveta pre mňa znamenalo prejsť z praxe do ešte väčšej praxe. Nemám to teda ako porovnať, nebolo nič také, čo by ma mohlo veľmi zaskočiť.

Aj keď ťa veľa ľudí pozná pod tvojím vlastným menom, oficiálne vystupuješ pod názvom Xaquar production. Ako si sa k nemu dostal a prečo práve takýto názov?

Xaquar vznikol ešte v začiatkoch mojej tvorby. Nie vždy som nakrúcal videá, začínal som len ich strihaním. Hrával som hru World of Warcraft, kde som potreboval vymyslieť meno postavy. Tak som si na papier písal písmenká za sebou. Chcel som, aby meno vyzeralo zaujímavo, a tak vznikol Xaquar, tak ma v hre volali všetci. Keď som nahrával videá na Youtube, vytvoril som si kanál s názvom Xaquar production, tak to vtedy robil každý, kto robieval videá z tejto hry. Neskôr, keď som prešiel k tvorbe „klasických“ videí, som sa rozhodol názov ponechať, pretože som nechcel používať moje meno. Od začiatku som si uvedomoval, že to nie je ideálny názov, že je ťažko zapamätateľný a náročný na vyslovovanie, ale na druhej strane, aspoň nič pod takýmto názvom neexistuje a je to teda originálne.

Neuvažuješ nad tým, že ho zmeníš?

Áno, už dlhšiu dobu rozmýšľam nad tým, že ostanem len pri svojom mene. Celý proces tvorby videa robím sám, takže by to bolo jednoduché riešenie. Pôvodná idea bola, že rozbehnem vlastnú firmu s viacerými ľuďmi, k čomu by sa univerzálny názov hodil viac, no nateraz som od toho upustil.

Čo z toho, čo si sa naučil na univerzite využívaš doteraz?

Najviac asi využívam rady pedagógov. Tí ma posunuli správnym smerom a naučili potrebné základy. Navštevoval som aj FMK TV, zostával som tam až do večera a učil som sa pracovať s videom, to mi dalo veľa.

„Odmietnuť ponuku natáčania nie je hanba, na niektoré veci treba jednoducho dozrieť.“

Čo bolo podľa teba základným kameňom toho, že si sa vypracoval na úspešného videographera a že si teraz môžeš vyberať z množstva ponúk?

Nikdy nehovoriť, že sa niečo nedá, byť vždy úprimný, profesionálny a snažiť sa čo najviac, ako sa to dá. Treba si však aj uvedomovať svoje limity. Odmietnuť ponuku natáčania nie je hanba, na niektoré veci treba jednoducho dozrieť. Ja sám som ich niekoľko odmietol, pretože som vedel, že by som to v tom čase nespravil tak dobre, ako by som si to predstavoval.

„Zlepšujte sa. Najhoršie, čo môžete spraviť, je ostať na jednom mieste.“

Čo by si poradil všetkým študentom?

Stanovte si ciele, čo chcete robiť a čo nie. Keď človek robí, ale v skutočnosti ho to nezaujíma, tak v tom nikdy nebude dobrý. To platí nielen v práci, ale aj v škole. Ak je vaším cieľom vyštudovať čo najlepšie, tak pre to robte všetko. Ak je to prax, choďte do toho. Ak chcete oboje, snažte sa. Ak človek venuje energiu tomu, čo naozaj chce, vždy sa to nejako podarí. Zachovajte si však slušnosť a rešpekt, a to za každých okolností. A hlavne – zlepšujte sa. Najhoršie, čo môžete spraviť, je ostať na jednom mieste. To sú len moje postrehy, každý si musí nájsť to, čo platí pre neho.

 

autor: Michaela Lehotská

foto: Michaela Lehotská, archív Lukáša Koleniča

Soňa Lipničanová

Related Posts

Discussion about this post