Ako sa z domácej úlohy na FMK stal literárny debut – Michaela Mihoková

Comment

Kedy si reálne začala uvažovať o tom, že napíšeš knihu?

Napísať knihu bol môj sen už odmalička. Ako pätnásťročná som napísala prvú poviedku. Bol to príbeh o dievčati, ktoré sa trápilo pre vyrážku. Malo to vyznieť ironicky a vtedy mi napadlo, že by som to mohla rozpísať do väčšieho útvaru. Avšak po dlhom zvažovaní som sa rozhodla, že prvú knihu napíšem vtedy, keď budem mať niečo zažité, keď emócie dozrejú a keď budem mať príbeh, o ktorom budem presvedčená, že by mal čo povedať čitateľom.

Skutočný zlom nastal v roku 2015 vďaka FMK. Na hodine literárneho praktika sme dostali ako záverečnú úlohu odovzdať poviedku s ľubovoľnou témou. Ja som tú svoju nazvala Poškvrnená a zasadila ju do obdobia Viktoriánskeho Anglicka. Ten príbeh si ma natoľko podmanil, že som si koncom roka sadla za počítač a začala som rozširovať pôvodnú poviedku. 

Napokon sa moje úsilie dočkalo ovocia a v máji tohto roku vyšiel môj debutový román Poškvrnená.

Odkiaľ čerpáš inšpiráciu?

Podnety vnímam úplne všade. Pred rokom som čakala na ortopédii a bol tam jeden starší pán. Povedal len jednu jedinú vetu. Niekomu z prítomných pochválil topánky. V tej chvíli som si pomyslela, že ten muž bol možno kedysi obuvník, pretože o obuvi dokázal hovoriť s toľkým zanietením. Na základe tejto jednej vety som potom napísala 500-stranový román, v ktorom si hlavná postava vytvorila topánkovú definíciu. 

Inšpirujú ma ľudia, hudba a niekedy aj matná spomienka z minulosti.

Aké knihy máš za toto krátke obdobie na svojom konte?

Tento rok vyšiel román Poškvrnená, ktorým som debutovala. Pred niekoľkými týždňami sa v kníhkupectvách objavila kniha Nevidím zlo, ktorá je literárny duet s autorkou Kristínou Ježovičovou. Obe knihy sú celkom odlišné. Kým prvá je historická romanca, ktorá sa snaží poukázať na výnimočnosť a jedinečnosť človeka ako takého, tá druhá je triler. Nevidím zlo rozpráva príbeh jednej rodiny, ktorá síce žije v jednom byte, ale pritom sú si členovia domácnosti navzájom vzdialení. Ukazuje nástrahy toho, čo všetko sa môže stať, ak dostatočne nevidíme a nevšímame si jeden druhého.

Čomu by si sa, okrem písania, chcela v budúcnosti venovať?

Plánujem trochu zbúrať predsudky v oblasti moderovania, takže by som sa rada venovala aj tomuto odvetviu. Tiež ma veľmi láka napísať scenár k filmu. 

Verím, že na živote sú najkrajšie práve momenty prekvapenia a moje hranice sa stále posúvajú. Preto je možné čokoľvek.

Čo považuješ na FMK za najlepšie a čo by si, naopak, zmenila?

Najviac som vďačná za celkovú atmosféru a prístup pedagógov. Od prvého ročníka sú nielen ústretoví, ale dávajú mi pocit, že som plnohodnotným študentom. Ak by som mohla niečo zmeniť, tak by som asi do rozvrhu zapracovala viac praktických predmetov, niektoré by som celkom vyškrtla.

Čo by si odporučila uchádzačom a mladším študentom na FMK?

Keď som absolvovala svoj prvý týždeň na fakulte, mala som dosť veľké obavy. Či to zvládnem, či som dostatočne pripravená a či má zmysel študovať v čase, keď je také ťažké nájsť si prácu. Neskôr som však pochopila, že môj strach bol neopodstatnený. Preto by som im poradila, aby na sebe pracovali, nebáli sa výziev, skúšali nové a nové veci, stáli za svojimi snami a najmä, aby si vytvorili nezabudnuteľné univerzitné roky.

Autor: Diana Veizerová

Foto: archív Michaely Mihokovej

Soňa Lipničanová

Related Posts

Discussion about this post