Aké hrozby na nás číhajú, čomu sa vyvarovať, na akých ľudí môžeme naraziť a o ľudskej psychike nám porozprávala doc. PhDr. Slávka Démuthová, PhD., vedúca Katedry psychológie Filozofickej fakulty na našej univerzite.
Čo si myslíte o online zoznamkách?
V prvom rade je potrebné rozlišovať, za akým účelom a s akými motívmi daný človek zašle príspevok (žiadosť/ponuku na zoznámenie) na takúto virtuálnu platformu. Zjednodušene je možné prispievateľov rozdeliť do troch skupín: 1) skutoční záujemci o nadviazanie kontaktu a zoznámenie sa s partnerom; 2) jedinci, ktorí vnímajú aktivitu na týchto fórach ako formu zábavy; 3) záujemci o získanie kontaktu, no s iným účelom, ako je hľadanie si partnera. Primárne boli online „zoznamky“ zakladané pre prvú skupinu, je však zrejmé, že sa okruh ich užívateľov rozrástol aj o ďalšie dve spomenuté, ktorým sa budem bližšie venovať najmä v posledných troch otázkach.
Pre prvú skupinu jedincov môže online zoznamka predstavovať priestor pre získanie kontaktov, aj keď – ako sa pokúsim naznačiť v nasledujúcich častiach – má oproti „reálnemu“ kontaktu svoje riziká a nevýhody. Pri ďalších dvoch skupinách miera pomeru pozitívnych aspektov v porovnaní s negatívnymi klesá a zároveň rastie riziko zneužitia. Aby som to veľmi krátko uzavrela, online „zoznamku“ považujem za nástroj, po ktorom jedinec siaha, keď nedokáže použiť na dosiahnutie cieľa „vlastné ruky“ (alebo nechce, alebo je pre neho jednoduchšie nástroj využiť), no ako vo všetkých prípadoch – ide len o nástroj, ktorý sám osebe nie je ani dobrý, ani zlý; dôsledky jeho využitia závisia od toho, ako ho jednotlivec použije.
Prečo ich ľudia vyhľadávajú zo psychologického hľadiska?
Na začiatok je potrebné zdôrazniť, že akékoľvek zovšeobecnenie je síce výsledkom vyabstrahovania podstatných a najčastejšie sa opakujúcich charakteristík jednotlivých prípadov, no nemusí v danej situácii platiť pre každého človeka.
Asi najcharakteristickejším znakom online zoznamiek je, že nevyžadujú priamy fyzický kontakt medzi účastníkmi komunikácie. To, čo nemalý počet prispievateľov na takýchto fórach považuje za výhodu (rýchla možnosť kontaktu, bez potreby niekam chodiť, dohadovať si termín, riešiť vzhľad, oblečenie, vystavovať sa riziku odmietnutia alebo diskriminácie na základe vzhľadu a pod.), však pre psychológa do istej miery predstavuje signál upozorňujúci na fakt, že sa jedinec niektorým prirodzeným súčastiam medziľudskej komunikácie zámerne vyhýba. Ak by sme sa teda v tejto časti zamerali najmä na prvú spomenutú skupinu, a teda predpokladali, že sa snažíme porozumieť jedincom, ktorí sú skutočnými záujemcami o nadviazanie kontaktu a zoznámenie sa s partnerom, potom niektoré motívy (vedomé, či skryté) možno vidieť prostredníctvom viacerých prípadov. Uvádzam niekoľko; je v nich možné vidieť dôvody, prečo sa ľudia obracajú práve na takéto fóra.
Jednu skupinu prípadov môžu tvoriť jedinci, ktorí si hľadajú partnera v online zoznamke, pretože nemajú dostatok času, alebo príležitostí kontaktovať niekoho v reálnom svete. Tu sa pre psychológa otvára otázka, kde v prioritách (rebríčku) stojí u daného človeka priateľstvo/partnerstvo a prečo nie je ochotný venovať mu svoj čas, prípadne zmeniť životný štýl tak, aby s potenciálnymi priateľmi/partnermi prichádzal aj do reálneho kontaktu. Viacerí môžu namietať, že ide len o skrátenie prvého kroku, o kontaktovanie človeka, ktorého sme si už vybrali na základe istých (ním zverejnených) kritérií, a teda o zvýšenie efektivity hľadania si partnera a po tejto časti už môže nastať fáza reálneho kontaktu. Vynára sa však otázka – naozaj človek zrazu zmení svoj prístup a od istého času bude ochotný venovať dostatok času, energie a seba partnerovi? Prečo to nie je ochotný (schopný) urobiť už teraz?
„Prvá nevýhoda takéhoto postupu je vytvorenie obrazu, ktorý nezodpovedá skutočnej charakteristike prezentovanej osoby, čo nie je dobrý štart pre formovanie partnerského vzťahu.“
Ďalšiu skupinu môžu tvoriť jedinci, ktorí v komunikácii v reálnom živote zlyhávajú. Majú problém nadviazať kontakt, sú hanbliví, nevedia konverzovať, majú trému, alebo potrebu mať všetko príliš pod kontrolou… Na virtuálnych fórach sa vďaka vzdialenosti medzi účastníkmi komunikácie (priestorovej – účastníci nie sú spolu, nevidia sa… a aj časovej – nie je nevyhnutná okamžitá odpoveď a je tu priestor na premyslenie si odpovede, vymazanie jej časti pred odoslaním…) môže stať, že jedinec taký stres nepociťuje a komunikuje sa mu jednoduchšie. Môže mať pocit, že sa mu situácia nevymyká spod kontroly tak, ako to pociťuje v priamom a osobnom kontakte vyznačujúcom sa dynamickou komunikáciou a pod. Je však otázne (a prax ukazuje, že táto otázka je namieste), či jedinec bude schopný po kontakte s osobou v reálnom živote pokračovať do fázy reálneho vzťahu. Stáva sa, že takýto „plachý“ jedinec pri osobnom kontakte (v reálnom kontakte) znovu zlyhá a ešte častejšie sú prípady, kedy sa aj po nadviazaní osobného kontaktu jedinci opäť utiekajú do roviny komunikácie v sprostredkovanej rovine (cez fóra, chaty a pod…). Opäť sa tu pre psychológa otvára priestor pre identifikáciu toho, prečo sa jedinec v komunikácii bojí, hanbí, má problémy… Či nie je vhodnejším riešením začať na ťažkostiach pracovať, odstraňovať ich ako hľadať únikové riešenia. Dôvody naznačených problémov môžu byť nespočetné – od nedostatku skúseností s komunikáciou, cez rečové vady, nízke sebavedomie, zlé minulé skúsenosti vo vzťahoch, bigotnú výchovu v oblasti partnerských vzťahov, až po rozličné traumy.
Od predchádzajúcej skupiny je možné odvodiť ďalšiu, ktorú tvoria jedinci hľadajúci si partnera s vedomím, že ani nechcú prekročiť hranice zoznamky a byť s partnerom v kontakte mimo nej. Opäť je tu otázka, čo vedie jedinca k takémuto postupu – či ide o výrazné sklamania z predchádzajúcich vzťahov, alebo o to, že jedinec prežíva aj väčšinu svojho života v mnohých oblastiach práve vo virtuálnej realite. Pátranie by však malo ísť ďalej – prečo sa človek sklamal (bolo to jeho zlým odhadom druhého človeka, alebo nerealistickými očakávaniami,…), prečo takúto skúsenosť nedokázal spracovať, čo ho brzdí v novom nadväzovaní partnerských vzťahov, prípadne prečo uprednostňuje virtuálny svet pred reálnym… Nepochybne, aj „bezkontaktné vzťahy na diaľku“ dokážu saturovať množstvo potrieb jedinca v oblasti medziľudských vzťahov a môžu byť veľmi prospešné, je však otázne, či uspokojujú obe strany, či a ako dlho sú takto udržateľné a či naozaj môžu predstavovať model „partnerského“ vzťahu. Zároveň, ak bol jedným z dôvodu pre takto udržiavaný virtuálny vzťah jeden zo spomenutých (alebo iných) problémov, je predpoklad, že bude pretrvávať aj do budúcnosti.
Inú skupinu môžu tvoriť jedinci, ktorí niečo skrývajú, za niečo sa hanbia, a preto využívajú možnosť filtrácie informácií o sebe, ktoré takáto platforma poskytuje. Prvá nevýhoda takéhoto postupu je vytvorenie obrazu, ktorý nezodpovedá skutočnej charakteristike prezentovanej osoby, čo nie je dobrý štart pre formovanie partnerského vzťahu. Pri analyzovaní dôvodov by som zrejme zopakovala už viackrát spomenuté pohľady psychológa na to, kde môže tkvieť podstata problému, no zarámcujem to úvahou o partnerstve. Na to, aby človek dokázal byť partnerom niekomu inému, milovať druhého človeka, musí byť dobrým partnerom najskôr sám sebe, mať rád seba samého. Ako si môžeme vážiť a milovať druhého človeka s jeho nedokonalosťami a chybami, ktoré každý má, ak tieto nedokonalosti a chyby nedokážeme akceptovať u seba samého? Nenaznačujem tým, že máme rezignovať na svoje slabé stránky a zostať s nimi do konca života, ale akceptovať ich a prípadne na nich pracovať (ak sa dajú zmeniť). Sebaúcta a vnútorná vyrovnanosť sú nevyhnutným predpokladom pre to, aby sme v úcte mohli mať druhého človeka a mohli vytvoriť skutočné partnerstvo.
Samozrejme, prípadov a individuálnych motívov – práve z dôvodu už vysvetleného zovšeobecňujúceho prístupu – môže byť viac a môžu sa od spomenutých líšiť. Z uvedeného zrejme vznikol dojem, že online zoznamky nie sú pre nadväzovanie partnerstiev vhodné. Nie je to celkom tak. Podstatou načrtnutých problémov bolo poukázať na to, že takéto platformy je skutočne vhodné vnímať ako nástroj. Sú situácie, kedy ľudia potrebujú pomôcť a do rúk berú nástroj. Je však zároveň dobré zamyslieť sa prečo a s akým cieľom jedinec takúto formu preferuje, čo mu výver práve tejto cesty ukazuje o ňom samom, čoho sa obáva, pred čím uteká… A pokiaľ sa jedinec pre takúto formu rozhodne, je rozhodne potrebné nestrácať so zreteľa, že vzťah, partnerstvo sa v takomto prípade buduje prostredníctvom nástroja. Už nejde o bezprostredný kontakt; niečo medzi mnou a partnerom zväčšuje vzájomnú vzdialenosť. Už nejde o prácu „mojich rúk“ a vzťah nie je interakciou dvoch jedincov, ale partnerstvo je formované tvarom nástroja, ktorý používame a do vzťahu vstupuje tretí element. A tak, popri výhodách, je potrebné mať na mysli aj nevýhody a najmä – pokiaľ sa partnerstvo má stať plnohodnotným medziľudským vzťahom – je potrebné pripraviť sa, že bude nevyhnutné ho rozšíriť mimo hraníc zoznamky – čo potenciálne môže predstavovať vážnu zmenu a aj problém.
Riešili ste niekedy prípad poradenstva k tejto tematike?
Pravdupovediac, nie. Napriek tomu, že študentky a študenti trávia množstvo času a aktivít v online priestore, nevyskytol sa problém v spojitosti s online zoznamkami. Ak ide o partnerské problémy, sú v rovine reálnej. Pri virtuálnom priestore (alebo priestore bez osobného kontaktu) sa skôr sa stretávam s prípadmi, kedy sa mladí ľudia sťažujú na nevýhody elektronickej komunikácie (sms-ky, chat-y, messenger-e…), pri ktorých vnímajú najmä limitované možnosti sebavyjadrenia (asi je potrebné rozšíriť ponuku emotikonov ☺) a problémy so „zle pochopeným“ obsahom či kontextom správy. Tieto skúsenosti potvrdzujú už spomenutý fakt, že hoci je „bezkontaktná“ komunikácia čoraz využívanejšia a má nesporne svoje výhody, nemôže nahradiť komunikáciu osobnú. Najmä v oblasti fungujúcich vzťahov – a niekoľkonásobne viac to platí pre vzťahy intímne.
„Riziko tiež môže predstavovať to, ak jedinec vytvára fiktívne profily ako tzv. „alter egá“, teda kreuje seba samého do osobností, ktoré sú ním vytvorené“
Čo vedie ľudí spoznávať druhých vo virtuálnom/online priestore?
Myslím, že viaceré motívy toho, prečo spoznávať partnerov práve vo virtuálnom priestore už boli objasnené (bližšie pozri online verziu článku, pozn. redakcie). Ak by otázka stála, čo stojí v pozadí za tendenciou vyhľadávať partnerov a budovať vzťahy ako také, potom je možné konštatovať, že základným motívom (ak teda stále hovoríme o jedincoch hľadajúcich si partnera) je, že kvalitný partnerský vzťah napĺňa mnohé prirodzené ľudské potreby: potrebu sociálneho kontaktu, rozmnožovania, lásky, bezpečia, zázemia, istoty, uznania, sebarealizácie… či vytvára priestor pre rozvoj a budovanie hodnôt (napr. rodina). Partner je napr. tiež významnou pomocou pri prekonávaní problémov, predstavuje sociálnu oporu v ťažkostiach objavujúcich sa počas života.
Aké hrozby predstavuje tento typ hľadania si partnera pre ľudskú psychiku?
Vráťme sa k rozdeleniu užívateľov do troch modelových skupín uvedených v úvode. Viaceré nevýhody (ktoré môžu predstavovať aj hrozbu) pri prvej skupine jedincov vyhľadávajúcich partnerov na online zoznamkách boli už spomenuté. Možno ich zjednodušene zhrnúť na hrozby vyplývajúce z toho, prečo daný jedinec nezrealizuje zoznamovanie v realite, ale preferuje takúto platformu a na hrozby, ktoré vyplývajú zo skutočnosti, že sa vzťah nevytvára v prirodzených podmienkach, ktoré by obsahovali aj priamy kontakt partnerov, ale v „umelom prostredí“, sprostredkovanie, pomocou „nástroja“.
Oveľa väčšou hrozbou sú však ďalšie dve skupiny užívateľov, ktoré som zatiaľ bližšie nešpecifikovala. Ide o skupinu jedincov, ktorí vnímajú aktivitu na týchto fórach ako formu zábavy (2) a skupinu záujemcov o získanie kontaktu, no s iným účelom, ako je hľadanie si partnera (3).
Existujú jedinci, ktorí si krátia čas postovaním žiadostí na zoznamkách, kreovaním fiktívnych profilov a ich forma zábavy spočíva v sledovaní reakcií na takéto žiadosti. Z hľadiska vážnejších hrozieb pre ľudskú psychiku môže ísť o relatívne „nevinnú zábavu“ (teda „zábavu“ bez vážnych dôsledkov pre psychiku), ale len do tej miery, pokiaľ jedinec, ktorý na takúto fiktívnu správu reaguje, nie je ponížený, ďalej zavádzaný klamlivými reakciami, utvrdzovaný v predstavách, že komunikuje s potenciálnym partnerom a pod. Aj v takomto prípade (a to je dôvod zaradenia tejto skupiny užívateľov pod prípad „hrozieb“) považujem takúto aktivitu za zneužitie – zoznamka bola zriadená na účel hľadania si partnera, preto akýkoľvek iný účel (aj zábava) je zneužitím účelu a poškodzovaním druhej osoby. Riziko tiež môže predstavovať to, ak jedinec vytvára fiktívne profily ako tzv. „alter egá“, teda kreuje seba samého do osobností, ktoré sú ním vytvorené a odrážajú jeho túžby, skryté tendencie a pod. Riziko spočíva v dvoch oblastiach – namiesto toho, aby jedinec aktívne formoval svoju osobnosť, sebautváral sa, odstraňoval svoje nedostatky, bojoval so slabými stránkami, využíval talenty a zlepšoval sa…, vytvára si umelú, falošnú osobnosť, ktorá takéto charakteristiky má. Míňa teda energiu nesprávnym smerom – namiesto sebaformovania formuje nereálne, fiktívne, iné „ja“. Druhým rizikom je prípadná prílišná identifikácia s „alter egami“, a teda presun ťažiska života z reality a skutočného obrazu o sebe do virtuálneho sveta plného fikcií.
V rámci tretej skupiny (záujemci o získanie kontaktu, no s iným účelom, ako je hľadanie si partnera) môže ísť o širokú paletu „zneužitia“. Pod zámienkou hľadania partnera sa jedinci môžu pokúšať nájsť si iba kamaráta na „chat“, partnera na hranie online hier a pod., ale môže ísť aj o zámienky vedúce k hľadaniu si obetí vážnejších skutkov až trestných činov. V tomto smere sú známe finančné podvody (vylákanie prostriedkov po získaní dôvery druhej strany), sobášni podvodníci a podvodníčky (či už s úmyslom nájsť partnera pre podvod napr. pri manželstvách za účelom získania víz, občianstva a pod., alebo za účelom domnelého zväzku s využívaním výhod manželstva), vydierania (vynútenie si výhod (financie, služby) vyhrážaním sa zverejnenia intímnych informácií, fotografií…) až po hľadanie si obetí pre násilné trestné činy (znásilnenia, vraždy), čo – samozrejme – predstavuje už extrémnu formu zneužitia.
Na druhej strane, nemyslím si že online zoznamka ako taká predstavuje vyššie riziko ako zoznamovanie sa v reálnom živote. Iste, nie je tu kontrola nad tým, či jedinec, ktorý s druhým komunikuje, je tým, za ktorého sa vydáva, no ak niekto chce o sebe vytvárať iný obraz, môže sa mu to dariť aj v prípade osobnej komunikácie zoči-voči. Výhodou osobných stretnutí je možnosť overiť si (aj keď niekedy iba orientačne ☺) vek a pohlavie jedinca; to, či v reálnych situáciách reaguje v súlade s tým, aké informácie o sebe sprostredkuje; prípadne možnosť spoznať jeho sociálnu sieť (priateľov, rodinu). Toto v priestore online zoznamky nie je možné. Avšak, na rozdiel od virtuálnej reality, osobný kontakt zas otvára riziko priameho fyzického ataku na osobu, čo poukazuje na relatívnu ne/bezpečnosť virtuálnej a „reálnej“ komunikácie. Každý kontakt s osobou, s ktorou sa zoznamujeme/vytvárame si vzťah, by sa mal riadiť zásadami bezpečnosti, a to rovnako v on-line priestore ako aj v realite.
Na internete sa môžeme vydávať za kohokoľvek, ako sa dá odhadnúť, že na druhej strane má niekto skutočný záujem o vzťah a nejde mu len o zábavu?
Neexistujú postupy, či zaručené pravidlá, ako v online priestore niekoho „odhaliť“. Často sa jedinec prezradí sám, či už protirečeniami, alebo „zamotaním sa“ do klamstiev. Je však dobré vedieť, že ak jedinec má „vykonštruovanú“ alternatívnu postavu, za ktorú komunikuje, môže veľmi dobre vytvoriť predstavu celistvej, kompaktnej, neprotirečiacej si osobnosti. Rovnako tak psychopati, ktorí predstavujú vážnu hrozbu, sú zväčša inteligentní a dokážu sa pomerne dlho a dobre účelovo pretvarovať.
„V podstate každý – aj virtuálny aj reálny – vzťah a jeho utváranie by sa mali riadiť istými pravidlami bezpečnosti.“
Osobne by som problém otočila naopak – sebavedomá, vyrovnaná a zdravá osobnosť je to, čomu sa „zneužívatelia“ často vyhýbajú. Jedinec, ktorý pozná vlastnú hodnotu, verí si, je asertívny a vie, čo chce, nebude potláčať vlastné potreby a predstavy, nepodľahne tak ľahko manipulácii, lichoteniu, citovému vydieraniu, ponižovaniu, čo sú práve nástroje, ktoré k zneužitiu druhá strana potrebuje. Ak človek zisťuje, že vo vzťahoch zlyháva, alebo vníma prekážky, ktoré mu bránia v nich nadväzovaní, rozvíjaní či upevňovaní, mal by sa snažiť v prvom rade na týchto problémoch pracovať. Odborníkov nájde v poradniach, ambulanciách, na školách a aj na našej univerzite. Na druhej strane, nejde iba o prevenciu zneužitia na online zoznamovacích fórach. Treba si uvedomiť, že je prirodzené, že pri každom vzťahu ide človek do istého rizika. Poskytuje druhému svoj čas, energiu, dôveru, kus seba samého… „výmenou“ za vzťah a očakáva istú reciprocitu. Dôležité je zrejme odhadnúť správnu mieru „prijímania“ a „dávania“, istú rovnováhu vo vzťahu, čo však nie je zárukou toho, že vzťah nestroskotá, ani toho, že človek nebude zradený, zneužitý, oklamaný. Reálne vzťahy zväčša vyžadujú od oboch strán viac času, energie, prostriedkov… ako vzťahy v on-line priestore, preto sa dá predpokladať, že tí, ktorým by šlo len o žart, zábavu, nebudú tak často využívať skutočné, reálne, osobné zoznámenia. Žart by ich vyšiel „príliš draho“. Na druhú stranu, závažnejšie hrozby (už spomenuté podvody, znásilnenia a pod.) vyžadujú práve osobný kontakt.
Čo by ste odporučili, ak by zoznamka vyústila do obťažovania? Čo robiť a čomu sa vyvarovať?
Nadviazala by som na uvedené odporúčania, ako minimalizovať riziko stať sa obeťou. V podstate každý – aj virtuálny aj reálny – vzťah a jeho utváranie by sa mali riadiť istými pravidlami bezpečnosti. Každá informácia by teda mala byť podaná tak, akoby mohla byť potenciálne zverejnená. Práve rozumná miera toho, aké informácie neznámemu človeku poskytneme, by nám mala umožniť z komunikácie/fóra kedykoľvek odísť a kontakt ukončiť. A to bez toho, aby sme boli vydierateľní kompromitujúcimi materiálmi či hrozbami. V podstate ale neexistuje nejaký zásadný rozdiel v tom, ako komunikovať online a osobne, v realite. Ak druhý žiada niečo, čo človek nechce, má obavy, cíti sa nepríjemne, alebo v ohrození, mal by s komunikáciou a kontaktom prestať. O vzťahu, prípadných stretnutiach by mal vedieť aj niekto iný a mali by byť realizované v bezpečnom priestore (na verejnosti, v spoločnosti druhých ľudí). V prípade, že situácia dospeje do takého štádia, ktoré jedinec vníma ako ohrozujúce, alebo je obťažovaním, rozhodne by som odporúčala s takouto skutočnosťou oboznámiť najbližších a podľa povahy situácie vyhľadať pomoc, prípadne zvážiť aj zapojenie orgánov činných v trestnom konaní.
