Psychologická hra

Comment

Abu Dhabi, Yas Marina 

Štvrtok, 26. November 2015

           Leonard sa zhlboka nadýchol. Srdce mu bilo ako život. Do konca ostávajú posledné dni. Nedokázal si predstaviť, že takúto drámu o titul zažije niekedy aj on. Presne ako v 1976. Otvoril oči a pozeral sa pred seba. Miesto posledného dvadsiateho dejiska je večer prázdne, osvetlené len množstvom lámp, ktoré mu dodávajú pompéznosť. Pozná každý jeden centimeter, každú jednu časť. Okruh vyzerá ako nevinná detská autodráha od Hot Wheels, no nie je to tak. Už pri najmenšom pomyslení na jazdenie horí nedočkavosťou. Chce všetkým ukázať, že má na to, stať sa majstrom. Nenechá nič na náhodu či osud, všetko bude robiť naplno. Ako keby jazdil poslednýkrát v živote. Ako keby to bol jeho posledný závod a nikdy by už žiaden ďalší nebol. Pevnejšie zovrel prsty. Znovu sa nadýchol. Nech už je po všetkom. V duchu si zaprial nedeľu večer. Koniec nekonečného víkendu, plných sponzorských povinností, stretnutí, rozhovorov, tréningov a toho najdôležitejšieho – preteku. Sklonil hlavu, zhlboka sa nadýchol vzduchu, v ktorom je cítiť vlhkosť. Snaží sa upokojiť. Keby sa to len dalo. Päť bodov. Do boha, len päť bodov je medzi ním a rivalom. Nervozita, nedočkavosť, napätie a adrenalín. Všetko sa to v ňom mieša. Bojí sa, že v nesprávnom momente vybuchne ako sopka. Je to na neho veľa. Má strach, že to nezvládne. Boj o titul je otvorený. Šancu má nielen on, ale aj ten druhý. O všetkom sa rozhodne tu, v púšti Spojených arabských emirátoch. Pomyslel si, keď sa zahľadel na trať pred sebou.

„Spravím tak, ako povie…“ Zo zamyslenia ho vytrhol hlboký hlas prichádzajúceho Michaela Jäggera. Nenápadne spoza ramena ho pozoruje. Jägger ostal zarazene stáť v balkónových dverách, s údivom tiež na neho hľadí. Nečakal, že v túto večernú hodinu tu niekto bude a hlavne nie on – britský elegán. Nestačí, že ho obchádza počas súťažného víkendu na trati, musí ho teraz aj tu.  

„Kto vie, prečo nás naše tímy ubytovali v jednom hoteli? Možno chceli, aby sme sa uzmierili, alebo?“ zvedavo sa ho spýtal, keď prišiel k nemu. Leonard prekrútil očami. Len on tu chýba. Prítomnosť Nemca ho otravovala a zvyšovala mu tlak. Leonard ho ignoruje. Je to jeho obrana, inak by vybuchol a nezdržal sa. Ani jeden z nich nepovedal slovo, hoci obaja majú čo povedať tomu druhému. Dusná atmosféra sa medzi nimi tiahne už od tretieho preteku v sezóne, naplno sa však prejavila až počas prevalenia špionážnej aféry. Obaja kohúti si niekoľkokrát skočili do vlasov. Nechýbalo veľa a pobili by sa priamo pred štartom Veľkej ceny Brazílie. Obaja sa na seba pozreli. Leonarda zarazilo, že večne sebavedomý Jägger je teraz mĺkvy, pokorný, takmer ako nevinný baránok pred zabitím. Keby ho nepoznal osobne, pomyslel by si, aký skromný chlapec to je. Čo sa mu stalo? Žeby si vstúpil do svedomia? Leonard okamžite zavrhol túto možnosť. Jägger sa nikdy nezmení, toto je spôsob jeho psychologickej hry. Pozná veľmi dobre jeho metódy, ktorými vie odstaviť súpera. Ak to nejde na trati, tak to pôjde inak. Mal tú česť s jeho hrou. Nielen on. Leonard sa potmehúdsky usmial. Presne vie, čo bude jeho ďalší krok. Začne hrať hru s ním. Použije presne tie isté zbrane ako Jägger. Podpichne ho.

„Kto by to bol povedal na začiatku sezóny, že sa rozhodne práve tu? Dúfal som, že už v Mexiku budem oslavovať titul. No ty a váš tím. Ukázal všetkým, že nikdy nesmieme podceňovať spiaceho súpera.“ Leonard zarazene počúva, zas spravil prvý krok Jägger. Nemôže uveriť tej zmene správania. Je to proti zdravému rozumu. Stalo sa niečo? Inak by sa takto nechoval. Tento postoj od neho nečakal. Očakával slovné útoky, podpichovanie, urážky a bohvie čo, ale toto? „Koľko rokov už jazdíme?“ Leonard pokrútil hlavou. Asi sníva?

„Takmer osemnásť rokov.“ vykoktal zo seba Leonard.

„Benett, vieš, že takmer pred desiatimi rokmi sme sa stretli prvýkrát?“ Ak s ním hrá nejakú hru, tak mu to ide veľmi dobre. Nechápe, prečo a načo mu to hovorí. Dobre vie, kedy sa s ním stretol prvýkrát. Už vtedy to bol prvotriedny hajzel, a teraz je ešte väčší. Chce sa ho zbaviť, jeho prítomnosť mu vadí. Nemá čo i len najmenšiu chuť sa s ním rozprávať. Ide mu na nervy. Len v tichosti a bez záujmu ho sleduje. Nebude to on, kto odíde ako prvý. Tú radosť mu nespraví.

„Chcem ti niečo dôležité povedať.“ Leonard sa od úžasu začal tlmene smiať. On sa fakt asi nachádza v sne alebo v skrytej kamere. Čo mu už len Jägger môže povedať?

Michael s otvorenými ústami hľadí na reakciu Brita. Nevie, čo ho tak rozosmialo. Čo mu je vtipné? To, čo mu chce povedať, nie je na smiech. V žiadnom prípade. Keby len vedel, koľko úsilia a sily ho stojí skrývanie nervozity a strachu. Naučil sa kontrolovať emócie a skrývať ich za sebavedomím. Je viac nervózny ako si môže ktokoľvek myslieť. Aj jemu ide o všetko. Toto nie je hra na pieskovisku. Tu ide o zapísanie sa do histórie.

„Závidím ti.“ rýchlo zo seba vykoktal. Leonard vypúli oči, ohromene a s údivom hľadí na Jäggera.

„A čo?“ zvedavo sa ho spýtal.

„Tvoje šťastie, to, ako ťa majú radi a tvoju celú tohtoročnú sezónu. Leonard, ty si prestúpil do tímu, ktorý nemal ani najmenšiu šancu na titul, a teraz? Pozri sa, kam ste to dotiahli. Zo súperov ste si spravili trhací kalendár.“ Leonard sa znovu zasmial. Berie to od neho ako kompliment. Dobre sa to počúva. Dostávať uznania od Jäggera sa nestáva často, nestáva sa to vôbec. Pre Jäggera je dobrý len jeden človek – on sám.

„Ak by ste nám neukradli technické dokumenty, tak titul máme oveľa skôr.“ teraz to bol Benett, kto podpichol súpera.

„To máš pravdu.“ ticho dodal. Leonard sa oprel o zábradlie. Táto hra ho začína baviť. Vymenili si úlohy. Užíva si to.

„Čo iné mi ešte závidíš?“ zvedavosť v Leonardovi rástla. Chce vedieť viac. Ak si teraz Nemec vylieva srdce, tak z toho chce vyťažiť, čo sa len dá. Benettova otázka dostala Jäggera riadne do úzkych, priam ho zahnala do kúta. Nečakal, ani sa nechcel dostať do tejto situácie. Odpovedi sa chce vyhnúť oblúkom, najväčším, akým sa len bude dať. Obšmieta sa ako nepripravený žiak pred tabuľou. Leonard je priam nedočkavý, chce vedieť odpoveď, a to okamžite. Nevydrží už viac čakať.

„Christina.“ v tichosti a s výdychom odvetil, zavrel oči a zvesil hlavu dole. Bojí sa jeho reakcie. Leonard sa pri jej mene vyšponoval. Vystrel sa ako keby do neho vošli všetky ihly sveta. JU! Zas ju sem zaťahuje! V Benettovi ho vrie. Ako si to dovoľuje?! Nahnevane k nemu pristúpi bližšie.

„Zopakuj to!“ prísne prikázal. Jägger sa s malou dušičkou a strachom pozrel na rivala.

„Christina.“ Ak by pri ňom nestál a nevedel, čo bude nasledovať, tak by prepočul odpoveď.

„Po tom všetkom, čo si jej spravil? Michael, ty si ju celý ten čas len ponižoval, ubližoval a vyrýval si do nej, ako sa len dalo. Teraz mi povieš, že mi ju závidíš.“

Hľadia si do očí. Z Leonarda priam srší zúrivosť. Ak by mohol, tak mu asi ublíži. „Prosím ťa, prestaň hrať psychologické hry.“

„Ja nič nehrám!“ skočil mu do reči. Snažil sa brániť slovným útokom.

„Neklam mi!“

Dusno medzi nimi sa zväčšuje. Rozťahuje sa ako plastická hmota snažiaca sa oboch dostať do seba. Leonard ako tak drží emócie pod kontrolou, chýba mu málo, aby neprizabil Jäggera. Ak v tom bude pokračovať, tak za seba negarantuje. Pohár je už naplnený po okraj a pomaly kvapká.

„Prosím, ver mi. Christina je tá….“

„Takmer si ju zabil!“ zúrivo skríkol Leonard. Jägger zostal ako obarený. Ako by mohol? „Zomierala mi v náruči a to vďaka tebe! Držal som ju v náručí, nemohol som nič spraviť! Len sa modliť a prosiť Boha, aby prežila. Bol som bezradný. Len som ju držal za ruku a dúfal.“ Leonard zo seba dostáva všetko, čo má na srdci. Slová mu vychádzajú automaticky. Ako keby si ich už predtým nahral. Jägger krúti hlavou. Nikdy by jej nedokázal ublížiť. Nikdy. Aj ona pre neho niečo znamená. Viac, ako si dokáže pripustiť.

„Ja….“

„Drž už konečne hubu! Nezažil si to a ani ti to neprajem. Boli to tie najhoršie momenty v mojom živote. Keď nevieš, či ju ešte raz niekedy objímeš a pohladíš. Nebyť teba a tvojho neustáleho ponižovania, nič z toho sa nestane.“

„Leonard, prosím,…“ snaží sa zo seba vykoktať zmysluplnú vetu. Hocičo, čo by teraz povedal, vyprovokuje Benetta ešte viac. Leonard stojí ako socha nad skľúčeným Michaelom. Mixujú sa v ňom všetky možné aj nemožné emócie.

„Michael, zmizni mi z očí, ak nechceš, aby som ti ublížil.“ pokojným hlasom prehovoril Leonard. Jägger sa smutne pozrel na neho. Aj napriek kamennej tvári mu z očí srší zúrivosť. Je ako besný útočný pes čakajúci na svoju obeť.

Chce sa mu ospravedlniť, očividne na to nie je dobrý čas. Každá jedna reakcia, slovo, mimika by boli ako rozbuška čakajúca na odpálenie a spôsobenie katastrofy. Jägger so sklonenou hlavou ustupuje z boja. Už aj tak spôsobil viac škody ako úžitku. Nemá chuť ani energiu na ďalšie hádky.

Leonard sleduje odchádzajúceho Jäggera. Ako mohol? Stále nevie pochopiť, čo počul. Jägger a jeho psychologické hry. Dobre si to naplánoval. Snaží sa ho vyhodiť z koncentrácie. Z časti sa mu to podarilo. No nespraví mu tú radosť, nepocíti chuť víťazstva.

Michael za sebou zavrel dvere. Nedokázal by si odpustiť, ak by zomrela. Preboha, čo všetko som zapríčinil? Chytil si hlavu do rúk.

„Prepáč mi, Christina. Prepáč mi.“

 

Autor: Kristína Doktorová

Kristína Doktorová

Related Posts

Discussion about this post