Sarah je absolventkou Fakulty masmédií na Paneurópskej vysokej škole. V Slovenskej televízii pracovala ako asistentka editora domáceho spravodajstva, aktuálne sa ale našla v produkcii výroby televíznych programov.

V podcaste sa dozviete:

• Ako sa zháňajú pávy na natáčanie,
• Čo sa stalo so stratenou kravskou hlavou,
• Prečo je produkčný „človek pre všetko“,
• Ako vyzerá chaos pred natáčaním,
• Ako funguje zákulisie televíznej výroby.

Ako by si vysvetlila svoju prácu produkčnej niekomu, kto si myslí, že natáčanie je len o kamerách a o hercoch?

Keď som ešte nepracovala na produkcii, myslela som si presne to isté. Už pri prvej výrobe som pochopila, že realita je úplne iná.

Na výrobe pracuje veľký tím ľudí, v ktorom má každý svoju dôležitú úlohu. Produkcia je do veľkej miery „organizovaný chaos“. Je to množstvo procesov, ktoré musia fungovať presne a v správnom čase. Je to práca, ktorá si vyžaduje nielen koordináciu ľudí, ale aj veľa času a energie, aby všetko prebehlo hladko.

Takže to nie je iba o kamerách a o hercoch.

Nie je to tak, že prídeme na miesto a hneď točíme. Produkcia zahŕňa množstvo vecí v pozadí – vybavovanie povolení, prípravu zmlúv či organizáciu celého procesu. Práve táto fáza je kľúčová, pretože bez nej by samotné natáčanie ani nemohlo prebehnúť. Bez produkcie by nevznikol seriál ani film.

Vedela si od začiatku, čo všetko bude produkcia obnášať?

Vedela som najmä o administratívnej časti.

Produkčný je v podstate „človek pre všetko“. Musí vedieť reagovať na rôzne situácie a poradiť si s tým, čo práve vznikne. Práca zahŕňa nielen organizáciu, ale aj množstvo praktických vecí – od riešenia parkovania až po technické záležitosti, ako elektrina či voda.

Je to veľmi rôznorodá práca, kde človek nikdy nevie, čo ho v daný deň čaká.

Čo ťa prekvapilo pri tvojom prvom natáčaní?

Natáčali sme Bratislavské hudobné slávnosti a prekvapilo ma, koľko ľudí sa na tom podieľa.

Nikoho som nepoznala. Nevedela som, kto je zvukár a kto je kameraman. Napriek tomu som dostala prvé úlohy a musela som sa rýchlo zorientovať.

Práve vtedy som pochopila, že táto práca je o schopnosti poradiť si v neznámom prostredí a komunikovať s ľuďmi. Hoci som v začiatkoch zažívala chaotické chvíle, postupne som sa v tom naučila fungovať.

Teraz si na tom tak, že máš ten chaos už zorganizovaný?

Dnes je to oveľa lepšie. V produkcii máme presne nastavené plány natáčania, takzvané dispozície, ktoré určujú celý priebeh výroby.

Ide o časový harmonogram v ktorom sa určuje, kedy nastupujú jednotliví členovia štábu, napríklad technici, zvukári a ostatní. Plán presne určuje konkrétnych ľudí a ich úlohy, vďaka čomu má celý proces vnútorný poriadok.

Aj keď produkcia stále prináša nečakané situácie, práve tieto plány pomáhajú udržať ten pomyselný chaos pod kontrolou.

Čo ťa na tejto práci najviac lákalo, keď si nastúpila?

Produkcia nie je len o práci v kancelárii. Často cestujeme či už po Slovensku, alebo na rôzne natáčania mimo televízie.

Práve to, že každý deň vyzerá inak, ma na tom baví najviac. Neustále robím niečo nové a spoznávam ľudí, medzi ktorými je aj množstvo zaujímavých osobností.

Našou úlohou je kontrolovať, či všetko funguje tak, ako má, a zabezpečiť plynulý priebeh natáčania.

Cestujete viac po Slovensku alebo si bola aj v zahraničí?

Prevažne cestujem iba po Slovensku. Za hranicami som bola iba v Česku, kde sme natáčali reláciu História chutí.

Priblíž nám svoj bežný deň v práci.

Môj pracovný deň sa delí na dve časti – administratívu a výrobu.

Pri administratívnej práci pripravujem relácie, kde komunikujem s hosťami, získavam podklady na zmluvy, vytváram ich a posielam im scenáre či informácie o natáčaní. Zároveň riešim objednávky, faktúry a ďalšie organizačné veci. Táto časť práce je skôr pokojnejšia a sedavá.

Úplne iné je to pri výrobe. Či už sme v štúdiu alebo mimo neho, deň začína skoro ráno a pokračuje presne podľa plánu. Produkcia dohliada na to, aby všetko prebiehalo podľa dispozícií – od príchodu hercov cez rekvizity až po dodržiavanie časového harmonogramu. Našou úlohou je kontrolovať, či všetko funguje tak, ako má, a zabezpečiť plynulý priebeh natáčania.

Odlišuje sa tvoja práca podľa toho, či pracuješ na filme, seriáli alebo televíznom programe?

Z môjho pohľadu je najväčší rozdiel najmä v tom, či sa natáča v štúdiu alebo v exteriéri.

Natáčanie v exteriéri je výrazne náročnejšie. Vyžaduje viac príprav, vybavovanie povolení, zabezpečenie lokácií a celkovo viac organizácie. V štúdiu je prostredie kontrolované, takže proces je jednoduchší.

Rozdiel je aj medzi jednotlivými formátmi. Iné je pripraviť hodinovú reláciu a iné dlhší film, kde je celý proces časovo aj organizačne náročnejší. Aj keď ešte nemám skúsenosť s filmovou produkciou, je jasné, že ide o komplexnejší proces s väčšími nárokmi na prípravu.

Čo bizarné si produkčne musela vybaviť?

Jedným zo zvláštnejších zadaní bolo zohnať pávy na natáčanie. Zavolal mi scenárista a ja som si v tej chvíli hovorila, kde ich asi zoženiem. Nakoniec to našťastie odvolal.

Krátko na to som však dostala ďalšiu úlohu – zohnať kozu. Obrátila som sa na salaš a podarilo sa mi ju vybaviť, dokonca zadarmo.

Takéto situácie sú v produkcii bežné. Človek nikdy nevie, čo bude riešiť, a musí si vedieť poradiť aj s úplne netypickými požiadavkami.

Stalo sa ti niekedy počas natáčania niečo, čo si musela na poslednú chvíľu zachraňovať?

Pri výrobe relácie História chutí mali moderátori ochutnávať dobové jedlá, pričom súčasťou bola aj kravská hlava ako rekvizita.

Použili sme ju v prvý deň natáčania, no potrebovali sme ju aj na druhý deň. Medzitým ju náš kuchár odovzdal kuchárom z kaštieľa, ktorí nerozumeli ani po slovensky, ani po anglicky.

Keď sme ju na druhý deň išli hľadať, jednoducho zmizla. Nevedeli sme, či ju zjedli alebo vyhodili. Dokonca sme ju chvíľu hľadali aj v koši.

Nakoniec sme situáciu zachránili. Náš kuchár na poslednú chvíľu zohnal novú.

Čo ti táto práca dala do života?

Baví ma jej dynamika, cestovanie aj možnosť neustále spoznávať nových, zaujímavých ľudí – od režisérov, hercov až po kolegov.

Postupne som si uvedomila, že práve táto práca mi je blízka a napĺňa ma. Prostredie Slovenskej televízie vnímam ako miesto, kde sa cítim takmer ako doma. Mám pocit, že práve toto je cesta, ktorá mi bola určená.

Kam sa chceš posunúť ďalej?

Zatiaľ som iba asistentka produkcie. Časom by som sa však chcela posunúť kariérne vyššie – na pozíciu produkčnej.

Alex je študentom Fakulty manažmentu na Univerzite Komenského v Bratislave. V Slovenskej televízii zastáva pozíciu asistenta produkcie spravodajstva.

V podcaste sa dozviete:

• Čo všetko zahŕňa práca produkcie v televízii,
• Prečo je obsluha „čítačky“ kľúčová pre plynulé vysielanie,
• Ako vyzerá chaos pri mimoriadnych udalostiach,
• Prečo je práca kombináciou organizátora a „psychológa“ pre hostí,
• Ako môže táto práca pomôcť prekonať stres, hanblivosť a zlepšiť komunikáciu.

Čo si si myslel, že budeš robiť, keď si nastupoval?

Pri nástupe som si produkciu predstavoval ako organizáciu, komunikáciu a vybavovanie rôznych záležitostí. Do veľkej miery sa to naplnilo – väčšinu týchto činností naozaj robím. Zároveň sa objavili aj úlohy, s ktorými som pôvodne nepočítal.

Ktorá úloha by ľudí najviac prekvapila?

Okrem bežnej produkčnej práce obsluhujem aj čítačku. Ide o zariadenie, ktoré zobrazuje text moderátorovi na „prompteri“.

Mojou úlohou je prispôsobiť rýchlosť textu tak, aby vyhovovala moderátorovi počas vysielania. Táto časť práce býva pre mnohých najväčším prekvapením.

Keď začne vysielanie, kde si a čo presne robíš?

Závisí to od typu zmeny. Pri zmene zameranej na hostí som na začiatku vysielania v štúdiu alebo pred ním – starám sa o hostí, riešim logistiku a pripravujem ich na vstup. Som s nimi v priamom kontakte a zabezpečujem ich usadenie v štúdiu. Dôležité je pritom nielen zvládnuť organizáciu, ale aj komunikáciu. Musím rozmýšľať nad tým, čo poviem a ako na hostí pôsobím.

Pri technickej zmene som v réžii, kde obsluhujem čítačku. Musím byť pripravený ešte pred začiatkom vysielania, aby všetko prebehlo plynulo.

Si skôr organizavaný, alebo riešiš vzniknuté situácie takpovediac za pochodu?

Hostí si plánujem dopredu – podľa harmonogramu ich kontaktujem, riešim logistiku a zabezpečujem všetko potrebné. Hosťovi napríklad zavolám a opýtam sa, či potrebuje taxík alebo príde sám. Ak hosť potrebuje odvoz, jednoducho to vybavím. Rozvrhnem si to vždy dopredu.

Zároveň prichádzajú aj nečakané situácie. Vtedy treba rýchlo reagovať a riešiť vzniknuté problémy.

Súčasťou mojej práce je reprezentovať televíziu a vytvoriť príjemnú atmosféru.

O aké nečakané situácie ide?

Keď vypukla vojna medzi Iránom a Izraelom, o jednej ráno mi volali, aby som prišiel skôr – vtedy tu bol úplný chaos. V takých momentoch pracujeme operatívne a bez prípravy. Treba sledovať scenár, reagovať na zmeny vo vysielaní a okamžite prispôsobovať čítačku podľa pokynov réžie.

To isté sa deje aj v bežnom vysielaní, napríklad pri videochate. Stáva sa, že videochat vypadne a ja musím na pokyn režiséra rýchlo v „čítačkovom” systéme prepnúť na ďalší bod, aby moderátor plynulo pokračoval ďalej.

Náročné sú aj rýchle prechody medzi reláciami. Za päť minút musím vystriedať hostí, pripraviť štúdio a zvládnuť všetko naraz. V praxi to znamená presuny hostí, komunikáciu s technikmi aj zabezpečenie chodu vysielania.

Bývajú hostia pred vysielaním, napríklad počas krízových situácií, v strese?

Hostia, ktorí prichádzajú do televízie prvýkrát, bývajú v strese zo živého vysielania. Preto je dôležitá komunikácia s ľuďmi. Vtedy ho musím upokojiť a pripraviť na vysielanie. Súčasťou práce je reprezentovať televíziu a vytvoriť príjemnú atmosféru.

Naopak, niekedy sme v strese aj my. Stalo sa, že hosť neprišiel do vysielania vôbec alebo meškal. V takých momentoch je dôležité rýchlo informovať tím a situáciu riešiť s chladnou hlavou.

Existuje podľa teba určitý typ ľudí, ktorí sa na túto pozíciu vyslovene hodia?

Dôležitá je najmä schopnosť komunikovať. Je to práca pre ľudí, ktorí sa radi rozprávajú alebo sa to chcú naučiť. Zároveň človeka naučí fungovať pod tlakom a riešiť stresové situácie. Vhodnješia je skôr pre extrovertov než introvertov.

Čo ti táto práca dala do života?

Naučila ma pracovať pod tlakom, lepšie zvládať stres, emócie a zlepšila mi komunikáciu. Pomohla mi tiež prekonať hanbivosť, keďže som od narodenia relatívne hanbilvý človek.

Získal som aj prehľad o fungovaní televízie ako veľkej organizácie – od práce moderátorov až po technické zázemie.

Takže si sa naučil byť extrovertom?

Nie som úplný introvert, no táto práca mi pomohla zlepšiť komunikáciu. Nie je vhodná pre tých, ktorí sa vylovene vyhýbajú kontaktu s ľuďmi.

Naopak, veľa dá tým, ktorí síce vedia komunikovať, ale majú obavy napríklad z vystupovania pred ľuďmi alebo z rozhovorov s neznámymi.

Kam sa chceš posunúť ďalej?

Chcem zostať v mediálnej oblasti, ideálne v produkcii. Baví ma logistika, komunikácia aj organizovanie. Do budúcna by som sa rád posunul na pozíciu s väčšou zodpovednosťou a širšími kompetenciami.

Peter sa k žurnalistike dostal už v mladom veku. Začínal v regionálnom rádiu, neskôr pôsobil ako online redaktor a pracoval aj v celoplošných rádiách. V súčasnosti pracuje v Slovenskej televízii ako redaktor spravodajstva.

V podcaste sa dozviete:

• Ako sa dá k žurnalistike dostať úplnou náhodou,
• Ako vzniká reportáž pod časovým tlakom,
• Čo zo zákulisia televízneho spravodajstva bežne vidieť nemožeme,
• Prečo je spravodajstvo tímová práca,
• Aká je realita práce televízneho redaktora v porovaní s predstavami divákov.

Ako by si opísal prácu redaktora spravodajstva niekomu, kto ju pozná len z televízie?

Ide primárne o rozprávanie príbehu. Našou úlohou je získať informácie a následne ich zrozumiteľne prerozprávať ľuďom, ktorí nemôžu byť priamo na mieste – či už na úrade vlády, v parlamente, alebo pri iných udalostiach.

V skratke, je to proces zisťovania, pochopenia a následného vysvetlenia udalostí tak, aby im porozumel bežný divák.

Je tvoja práca v praxi odlišná od toho, ako si ju predstavujú diváci?

Je pre mňa ťažké zhodnotiť to. Keďže som v médiách začal pracovať už ako 15-ročný, predstavu som si veľmi skoro tvoril priamo v praxi. Od začiatku som však vnímal, že nejde o vzhľad či hlas, ale o samotnú prácu. Predstava, že niekto všetko pripraví a redaktor to len prečíta, je mylná.

Ako redaktori sme však tiež len ľudia. Zbierame informácie a snažíme sa ich čo najpresnejšie sprostredkovať. Myslím, že v kontexte otázky je dôležité poznamenať, že našou úlohou nie je vkladať do reportáže vlastné názory, ale prinášať fakty a rôzne pohľady na tému.

Divák vďaka tomu vidí výsledok, ktorým je spracovaná realitu bez osobného postoja redaktora. Nevidí však celý proces získavania informácií ani to, čo všetko sa deje v pozadí. Zároveň platí, že pracujeme s dostupnými informáciami. Vieme ich overovať a konfrontovať, no nemáme vždy možnosť poznať úplnú „pravdu“, len ju čo najpresnejšie priblížiť.

Bola pre teba práca redaktora vysnívaná?

K žurnalistike som sa dostal úplnou náhodou. Otec jedno leto usúdil, že som už príliš starý na detský tábor. Bolo dobré prázdniny využiť zmysluplne a mal som si vybrať jeden z kurzov, ktoré ponúkala istá agentúra. Vybral som si fotografovanie. Omylom som vošiel do zlých dverí, kde bol kurz žurnalistiky. Hanbil som sa odísť, zaujalo ma to a postupne som ho absolvoval celý.

Práve tam sa z náhody stala ambícia. Inšpirovali ma ľudia, ktorí ma učili a odvtedy mám snahu sa im vyrovnať, neustále sa zlepšovať a predovšetkým, snažiť sa nikdy neuveriť samému sebe, že som ten najlepší z najlepších.

Aká bola tvoja cesta k práci v Slovenskej televízii?

Po spomínanom kurze žurnalistiky som si našiel krátku stáž v regionálnom rádiu, kde som sa učil základy – písanie správ aj prvé živé vstupy. Postupne som absolvoval ďalší kurz, ktorý mi dal viac skúseností, hoci to znamenalo pravidelné cestovanie do Bratislavy.

Neskôr som pracoval ako online redaktor na spravodajskom webe jednej z celoštátnych televízií, po tejto skúsenosti som sa opäť vrátil k rádiu. Najprv regionálnemu, neskôr celoplošnému. Po jednej pracovnej skúsenosti, ktorá nevyšla úplne podľa mojich predstáv, som musel opäť začínať na nižšej pozícii. Práve to ma posunulo ďalej.

Po rokoch v rádiu som sa dostal späť do televízie. Najprv na pozíciu redaktora zahraničného spravodajstva, odkiaľ som neskôr prešiel do domácej redakcie. V STVR pôsobím dodnes.

Ako vzniká reportáž od nápadu až po vysielanie?

Je to náročný proces, ktorý vždy závisí od konkrétnej témy. Začíname rannou poradou, počas ktorej si rozdelíme témy a určíme, kto sa čomu bude venovať. Niekedy je téma jasná vopred, inokedy ju treba hľadať.

Redaktor si následne pripraví základnú predstavu – čo je hlavná myšlienka reportáže a aké informácie potrebuje získať. Veľmi dôležitou časťou práce sú aj konzultácie s kolegami, na základe ktorých vie tému užšie vymedziť. Práca redaktora totiž nie je individuálna, dôležitá je spolupráca a pohľad z viacerých strán. V teréne neskôr oslovuje respondentov a zbiera rôzne pohľady, pričom priebežne vyhodnocuje, čo z toho bude použiteľné.

Po návrate do redakcie spracuje materiál, vyberie kľúčové pasáže a doplní ich vlastným textom. Celý proces je časovo náročný a bežne trvá celý pracovný deň, často aj viac.

Vznikajú témy tvojich reportáží skôr na základe vlastných nápadov, alebo ti ich prideľuje editor?

Bez ohľadu na to je veľmi dôležité mať naozaj dobrý prehľad o aktuálnom dianí. V mojom prípade však prevažujú témy, ktoré mi zadáva editor alebo vedúci vydania. Nie je to preto, že by som nevedel prísť s vlastnými nápadmi, skôr som pri ich výbere náročný a zvažujem viacero možností. Zadanie mi preto uľahčuje prácu a šetrí čas.

Často sa tiež stáva, že respondent odpovie inak, než očakávam. Vtedy musím výslednú podobu reportáže prispôsobiť tomu, čo mám k dispozícii.

Stáva sa aj to, že respondenti odmietnu odpovedať?

Nie je to časté, ale stáva sa to. Niekedy respondent odmietne z osobných dôvodov alebo ho zastihnem v nevhodnom čase.

Ako som už však spomínal, častejšie sa stáva, že odpovie inak, než očakávam. Vtedy musím vedieť prispôsobiť smer reportáže tomu, čo mám k dispozícii. Ako autor nesiem zodpovednosť za výsledok, preto hľadám spôsob, ako z dostupných informácií vytvoriť zmysluplný príbeh.

Ako zvládaš časový tlak, keď treba reportáž odovzdať rýchlo?

Pomerne dobre. Aj keď sa ocitnem v situáciách „na poslednú chvíľu“, viem sa sústrediť a dokončiť prácu.

Pomáha mi schopnosť odosobniť sa a zostať pokojný. Keď niečo také nastane, potrebujem skôr chvíľu ticha, aby som sa vedel plne koncentrovať.

Kto má posledné slovo pri tom, čo nakoniec finálne odvysielate v televízii?

Nejde o rozhodnutie jedného človeka. Fungujeme na viacstupňovom kontrolnom systéme. Ako redaktori pripravíme text, ktorý najprv schvaľuje editor a následne vedúci vydania. Po spracovaní reportáže sa finálny výstup opäť kontroluje.

Nemáme teda posledné slovo – výsledok vzniká na základe spolupráce, argumentácie a schvaľovania viacerých ľudí.

Spomínal si, že práca redaktora nie je individuálna. Ako teda fungujete v skutočnosti?

Spravodajstvo je tímová práca. Mojou úlohou je priniesť príbeh, preto o ňom potrebujem vedieť čo najviac. Nech je akýkoľvek, politický alebo nepolitický. Nehoda či katastrofa, čokoľvek. To znamená, overiť si fakty a príbeh z každej strany. Pretože práve za to som zodpovedný.

Keď si divák pozrie moju reportáž a vidí v nej chybu, ktorú som si ja osobne neoveril, vtedy sa vyhovoriť na kolektívny orgán naozaj nemôžem. Ja som pod tým podpísaný.

Čo ti táto práca dala do života?

Radosť, mnohých priateľov a pomyselný hlbší zmysel.

Kam sa chceš posunúť ďalej?

Nemám presne stanovený cieľ a ani ho nepotrebujem. Nechávam veci plynúť a sústredím sa na prítomnosť.

Predovšetkým je pre mňa dôležité robiť svoju prácu najlepšie, ako viem a byť s ňou spokojný. Najdôležitejší je teda môj vnútorný poct, že som odovzdal maximum.

Patrik je študentom 5. ročníka Fakulty masmédií na Paneurópskej vysokej škole. Už približne tri roky pôsobí v Slovenskej televízii na pozícii helfera, kde sa podieľa na príprave spravodajského obsahu a je pomocnou rukou redaktorov.

V podcaste sa dozviete:

• Čo všetko obnáša pracovná pozícia helfera v televízii,
• Ako vznikajú správy, ktoré diváci denne vidia na obrazovke,
• Či má helfer priestor na kreativitu,
• Ako sa pracuje pod časovým tlakom,
• Aké zručnosti Patrikovi táto pozícia priniesla.

Ako by si vysvetlil pozíciu helfera niekomu, kto o nej nikdy nepočul?

Zarámcoval by som to do jednoduchšieho názvu – asistent editora alebo vedúceho vydania. Naša hlavná náplň práce je dostávať zadania od vedúcich vydania a editorov z newsroomu, ktoré musíme spracovať do finálneho výstupu. To, čo diváci vidia na televíznych obrazovkách, je do veľkej miery naša práca.

Pamätáš si svoj prvý pracovný deň?

Do televízie som prichádzal s malou dušičkou. Mal som síce základy strihu aj skúsenosť so strihacím programom, no rýchlo som si uvedomil, že začínam úplne od nuly. Prišlo prebudenie pretože som zistil, že strih sa nerobí len myšou, ale aj efektívne cez klávesnicu. Bol to moment, ktorý ma rýchlo vrátil naspäť na zem. Uvedomil som si, že k práci treba pristupovať s pokorou a neustále sa učiť.

Bola práca v televízii tvoj cieľ, alebo si sa k nej dostal náhodou?

Mám s tým spojený zaujímavý príbeh. Na základnej škole som vďaka učiteľke spevu zistil, že viem spievať.  Bolo to jedno z najkrajších období v mojom živote. Zároveň som asi sedem rokov spieval v Slovenskom rozhlase.

Neskôr prišlo rozhodovanie, či pôjdem na konzervatórium a budem sa živiť spevom, alebo si vyskúšam prácu v médiách. Napokon to osud urobil za mňa, pretože som sa skôr dostal k príprave na štúdium masmediálnej komunikácie, pri ktorej som už zostal. S odstupom času to vnímam ako správne rozhodnutie. Uživiť sa na Slovensku ako umelec a spevák je pomerne náročné.

Prečo práve pozícia helfera?

Je to práca, ktorou začína väčšina ľudí v televízii. Našim novým kolegom, ktorí sa zaúčajú, zvyknem hovoriť, že ak zvládnu túto pozíciu, sú takmer hotoví ľudia do spravodajstva.

V porovnaní s lokálnymi médiami je práca vo verejnoprávnej televízii komplexnejšia. Pokrýva široké spektrum tém a pracuje s obsahom, ktorý ovplyvňuje verejnú mienku. Práve preto ide o intenzívnu, ale veľmi hodnotnú skúsenosť. Verejnoprávne spravodajstvo zároveň kladie dôraz na vecnosť a informácie bez zbytočného emocionálneho zafarbenia. Aj vďaka tomu je táto skúsenosť kvalitným základom pre každého, kto sa chce venovať žurnalistike profesionálne.

Spravodajstvo je továreň na informácie. Keď prídu, musíte ich spracovať a odvysielať.

Kde tráviš väčšinu času a čo je presne náplň tvojej práce?

V strižni za počítačom. V nej čakáme na pokyny od vedúcich vydania a editorov, ktorí riadia obsah vysielania. Mojou úlohou je spracovávať ilustračné zábery a synchróny, ktoré dopĺňajú moderátorove vstupy. Cieľom je, aby divák nepočúval len informáciu, ale ju aj vizuálne pochopil.

Vyberám napríklad konkrétne úseky z vyjadrení politikov podľa časovej minutáže. Niekedy však výber robíme sami, čo zvyšuje zodpovednosť aj náročnosť. Základom práce je reagovať rýchlo, presne strihať a zabezpečiť, aby bol výsledok pripravený na vysielanie v správnom čase.

Pracuješ striktne podľa zaužívanej šablóny, alebo máš možnosť využiť aj svoju kreativitu?

Práca má jasne nastavený workflow. Ako helferi v podstate robíme každý deň to isté – striháme. Čo nie je opakujúcou sa aktivitou, sú stále nové spravodajské témy, ktoré musíme vedieť technicky spracovávať.

Hoci z pochopiteľných dôvodov nemôžem zasahovať do obsahu, napríklad v podobe konkrétnych vyjadrení politikov, mám možnosť dotvoriť situáciu ilustračnými zábermi alebo synchrónmi. To je jediná kreatívna práca, ktorú vykonávam.

Stáva sa, že musíš pracovať pod veľkým časovým tlakom?   

Áno, pravidelne. Je to krutá realita. Spravodajstvo je továreň na informácie. Keď prídu, musíte ich spracovať a odvysielať. Nič medzi tým. Nie je to ako vo filme, ktorý sa pripravuje pol roka a potom ide na veľké plátno.

Myslím si, že ak pri tejto prácu nepociťujete časovú tieseň, svoju prácu neberiete príliš vážne.

Ako vyzerá spolupráca s redaktorom alebo editorom?

Keď sa redaktor vráti z výroby v teréne s konkrétnou témou, požiada nás o pripravenie ilustračných záberov. Ak napríklad spravodajsky pokrýval súdny proces s konkrétnym človekom, pripravíme mu z neho buď aktuálne, prípadne archívne ilustráky.

Na komunikáciu s editormi máme v strižni dorozumievacie zariadenie, ktoré sa volá Intercom. Častokrát sa využíva na to, aby nás v úvodzovkách popohnali a pripomenuli, že materiál musí byť o päť minút pripravený.

Máš ako helfer okrem strihu aj iné úlohy?

Áno, mojou srdcovou záležitosťou je načítavanie komentárov do spravodajstva, najčastejšie do ekonomiky na spravodajskej :24.

Máme aj pozíciu synchrónového helfera. Je bežné, že redaktori sú niekedy príliš pracovne vyťažení, potrebujú však nahrať synchrón respondenta. Logicky, nemôžu byť na dvoch miestach naraz. V takom prípade ide namiesto nich do terénu práve spomínaný synchrónový helfer. Okrem tejto pozície existuje aj takzvaný ticker.

Uvedomil som si, že namiesto hľadania dôvodov, prečo sa niečo nedá, je dôležitejšie sústrediť sa na riešenia.

Najprv si povedzme, čo, alebo kto to vlastne je.

Ticker je krátka informačná lišta v dolnej časti obrazovky, ktorá divákom ponúka rýchly prehľad najdôležitejších udalostí dňa. Divák nemá vždy čas pozrieť si celý spravodajský blok a preto je to pre neho perfektná alternatíva.

Vieš priblížiť, ktoré správy sa na obrazovku dostanú a ako sa vyberajú?

Informácie spracovávame z renomovaných tlačových agentúr. Od TASR, ČTK až po tie svetové, akými sú Reuters či AP. Dramaturgia je jednoduchá. Ak vedúci vydania alebo my považujeme nejakú informáciu za relevantnú, spracujeme ju do čo najstručnejšej podoby, keďže priestor v lište je znakovo obmedzený.

Čo ti táto práca dala do života?

Predovšetkým trpezlivosť vyrovnávať sa s rôznymi problémami, ktoré sa v daný deň dejú. Uvedomil som si, že namiesto hľadania dôvodov, prečo sa niečo nedá, je dôležitejšie sústrediť sa na riešenia. Zabudnúť nemôžem ani na všeobecný prehľad.

Máš vysnívaný nejaký budúci kariérny cieľ?

Nepredpokladám, že by som sa v najbližšom období vyšplhal na inú pozíciu. Táto práca mi zatiaľ vyhovuje – najmä časovo. Uvedomujem si, že v nej má každý svoju úlohu, ktorú potrebuje splniť a robiť ju zodpovedne.

Do budúcna ma láka práca s hlasom alebo dramaturgia, no zatiaľ to nechávam otvorené. Naopak, pozícia redaktora, ktorá je do veľkej miery závislá od práce  v teréne, by pre mňa znamenala zásadné vystúpenie z komfortnej zóny. Ak však ten deň nastane a ja z nej vystúpim, už nebude cesty späť.