V Hospodárskych novinách teda nie ste nováčikom. Pôsobili ste tu už v rámci ekonomického oddelenia. Ako ste sa k tejto práci dostali?
Priamo na webovej stránke Hospodárskych novín som našiel inzerát, a tak som do redakcie napísal mail. Nemal som žiadne skúsenosti, keďže som len vyšiel zo strednej školy. Písal som síce blogy, ale tie sa nedali porovnať s touto prácou. Skúsil som to a dá sa povedať, že som mal šťastie. Pozvali ma na pohovor. O týždeň nasledovalo ďalšie stretnutie, kde si ma vyskúšali, napísal som skúšobný článok, a potom mi oznámili, že som prijatý na miesto redaktora.

 A za 6 rokov ste sa prepracovali až na miesto zástupcu šéfredaktora…
Áno, za tých šesť rokov som prešiel viacerými funkciami. Prvé tri roky som pôsobil ako redaktor ekonomického oddelenia, potom som editoval ekonomické oddelenie a pol roka pred tým, ako som sa stal zástupcom šéfredaktora, som bol vedúcim ekonomického oddelenia. Vyskúšal som si tak všetky pozície v redakcii, čo dnes veľmi oceňujem. Viem totiž, čo môžem očakávať od ľudí, s ktorými pracujem.

Študovať na FMK ste začali v čase, keď ste už pracovali. Keď sa teraz s odstupom času pozriete na toto štúdium, čo vám to dalo?
Pravdupovediac, najviac vecí sa človek naučí praxou. Aj ja som nadobudol skúsenosti práve tu, v Hospodárskych novinách, avšak netvrdím, že štúdium nie je potrebné. Škola dáva priestor na to, aby sa študent naučil prezentovať, presadiť sa na pôde univerzity. A keď sa dokáže presadiť tam, nemal by mať potom problém presadiť sa aj v skutočnom živote. Určite neľutujem, že som študoval na FMK, a že som mal možnosť byť v kontakte aj s profesormi, ktorých rešpektujem. Napríklad aj pána profesora Vojteka.
[alert]

Profil:

Filip Obradovič je čerstvým absolventom masmediálnej komunikácie FMK UCM. Narodil sa v roku 1986 v Bratislave, kde navštevoval Strednú priemyselnú chemickú školu. Svojmu odboru sa však nevenoval. Hneď po škole sa dostal do redakcie Hospodárskych novín na miesto redaktora ekonomického oddelenia, ktorému bol neskôr aj vedúcim. Hospodárskym novinám zostal verný aj naďalej, v súčasnosti v nich pôsobí ako zástupca šéfredaktora.[/alert]

Celý rozhovor nájdete v novom čísle Atteliéru 05/2012

Prečo si si vybrala štúdium na FMK? Pracuješ s tancom, teda s istým druhom umenia. Nelákalo ťa skôr štúdium umeleckého smeru?
Tanec študujem a venujem sa mu celý život, preto som usúdila, že by bolo celkom vhodné mať otvorené aj zadné vrátka, predsa len, keby sa mi stalo nejaké zranenie, tak by mi bolo tanečné vzdelanie zbytočné. Taktiež mi to dáva trochu iný rozhľad a som presvedčená, že som si vybrala pre mňa veľmi vhodný študijný program.

Si deväťnásobnou majsterkou Slovenska v latinsko–amerických tancoch, úspešnou tanečnicou televízneho projektu Let´s dance, a tiež si bola súčasťou zahraničnej tanečnej šou Burn the Floor, s ktorou si cestovala po celom svete. Čo ťa priviedlo na dráhu tanca?
Mala som 8 rokov, keď ma moja babička vzala pozrieť sa na jednu tanečnú súťaž. Bola to láska na prvý pohľad a o dva dni som bola na prvom tréningu.

Tanec je nielen krásny šport, či estetické umenie, ale aj drina. Nemala si niekedy chuť zahodiť tancovanie za hlavu?
Ako to v živote chodí, samozrejme, cesta za úspechom nebola ľahká. Nikdy som nemala normálne detstvo, v jedenástich som začala cestovať a bola som doma čoraz zriedkavejšie. Bola som odvážne dieťa, ktoré tancu obetovalo veľmi veľa. A nielen ja, celá moja rodina tým žila. Chodili ma podporovať na tanečné súťaže a moji rodičia boli mojimi sponzormi, čo nebolo vždy jednoduché, keďže tanečný šport je celkom drahá záležitosť. Párkrát som mala pocit, že chcem skončiť, ale bolo to len chvíľkové zaváhanie.

Dnes už nie si len talentovanou tanečnicou, ale aj skúsenou diplomovanou choreografkou a spolumajiteľkou tanečnej školy DanceCool. Kde sa zrodila myšlienka vytvorenia tanečnej školy, a ako si tento nápad zrealizovala?
Nikdy som nemala sen mať tanečnú školu. Keď sme však začali spolupracovať s Matejom Chrenom ako taneční partneri, povedali sme si, že by bola škoda sa nespojiť a nevyužiť naše profesionálne  vedomosti a kvalifikácie. Obaja sme predtým učili tanečné páry, len v iných priestoroch, a preto sme sa zhodli, že je vhodná doba založiť svoju vlastnú tanečnú školu.

V súčasnosti pracuješ na tanečnom projekte Just Dance –Dobrý večer, Broadway!, ktorý dosahuje na doskách Novej scény veľký úspech. Čo ťa inšpirovalo k vytvoreniu tejto šou?
Just Dance je také moje prvé dieťa. Nápad vznikol už dávnejšie, keď som s podobnou austrálskou šou absolvovala svetové turné, a aj legendárny Broadway. Hovorila som si, prečo neponúknuť aj slovenskému obecenstvu spoločenský tanec v divadle? Cesta bola naozaj kľukatá, ale po dvoch rokoch som si splnila jeden veľký cieľ a to, že má môj projekt úspech, a že máme stále viac a viac fanúšikov. Je to pre mňa asi najväčší úspech, ktorý som doteraz dosiahla.

Zrealizovať tento projekt určite nebolo jednoduché. Neobávala si sa toho, že to nezvládneš? Predsa len, zorganizovať tanečníkov, pripraviť choreografie a všetko zosúladiť je dosť náročné.
Mám za sebou veľmi psychicky aj fyzicky náročné obdobie. Je pravda, že tým, že som robila hudobnú dramaturgiu, návrhy kostýmov, organizovala som si tanečníkov,  samozrejme tvorila jednotlivé čísla a ešte navyše ich aj tancovala, som mala veľmi ťažké leto. Ale rátala som s tým, že to nebude jednoduché. Bola to výzva a ja som nikdy nepochybovala o tom, že to nebude dobré. Mala som užší tím tanečníkov, ktorí mi veľmi pomohli pri tvorbe choreografií a koniec koncov, celý tím Just Dance ma blížiacim sa dňom premiéry veľmi podporoval a držal pokope, lebo to bola naozaj ťažká práca.

Boli to zrejme týždne, ba aj mesiace driny a tvrdých tréningov. Ako dlho trvalo, kým si dotiahla prípravy Just Dance dokonca?
Tvoriť som začala v apríli. V lete boli prípravy najintenzívnejšie. Musím prezradiť, že pred premiérou sme už boli všetci tak vyčerpaní, že samotné vystúpenie bolo pre nás tanečníkov najťažším predstavením, lebo sme už jednoducho nevládali. Veľakrát sme ostávali v divadle do hlbokej noci kvôli svieteniu a trénovali sme celé dni, lebo sme chceli aby bolo všetko dokonalé. Nechceme sa prirovnávať k žiadnemu slovenskému muzikálu. Chceme sa porovnávať s tými svetovými.

Aký je život tanečnice na Slovensku? Je ťažké sa tu presadiť?
Jednoduché to určite nie je. V tomto období sú „in“ moderné tanečné štýly a spoločenské tance sa všeobecne nepovažujú za cool. Ale som rada, že práve Just Dance dáva mladým a talentovaným tanečníkom možnosť robiť to, čo vedia najlepšie. Zarobiť si a byť hviezdami. V muzikáloch sú totiž na druhej koľaji, ale v Just Dance je to celé o nich a o ich silných osobnostiach. Som šťastná, že sa mi podarilo dosiahnuť, že každý jeden tanečník si postupne vytvára svoju fanúšikovskú základňu. Nie je to iba o pár ľuďoch, je to o celku. V tom je to jedinečný projekt.

Odtancovala si už kus svojho života, čo považuješ za vrchol svojej kariéry?
Určite  projekt Just Dance. Prostredníctvom neho som si prvýkrát vyskúšala aké to je nielen tancovať, ale aj riešiť ostatné záležitosti. Bola to obrovská skúsenosť. Najlepšie na tom je to, že je to projekt, s ktorým máme mnoho plánov a preto premiéra bola len začiatok z čoho sa teším.