V rozhovore:

• vysvetľuje, ako radikalizácia vzniká, 
• aké sú jej príčiny,
• akú úlohu zohráva rodina, škola či sociálne siete,
• ponúka príbehy z praxe a rady, ako mladým pomôcť ešte skôr, než sa nechajú strhnúť nebezpečnými ideológiami.

Čo vás priviedlo k práci s rizikovou mládežou? Máte osobnú skúsenosť s týmito problémami?

Áno, mám. Keď som bola tínedžerka, Slovensko zažívalo rozmach krajnej pravice a neonacizmu. Na jednej strane stáli neonacisti, na druhej punkáči, medzi ktorých som patrila aj ja. Zažila som násilné strety, bitky a mnoho konfliktov. Tieto skúsenosti mi pomohli pochopiť, čím mladí ľudia prechádzajú. Aj preto vidím zmysel v práci s nimi.

Pracujete v organizácii Mládež ulice. Čomu sa venujete?

Organizácia má viacero programov. Jeden sa zameriava na prevenciu rizikového správania, ako je experimentovanie s drogami alebo online nástrahy. Ďalší podporuje rodiny mladých ľudí, aby lepšie zvládali situácie. Od roku 2015 máme aj program, ktorý pracuje s mladými ohrozenými radikalizáciou a násilným extrémizmom. Snažíme sa pochopiť ich správanie a motivácie.

Spomeniete si na konkrétny prípad z vašej praxe?

Raz nás zavolali do školy na juhovýchode Slovenska, kde mali učiteľky obavy z chlapčenskej triedy. Títo chalani už mali problémy s políciou, používali nože a prejavovali sa násilne. Keď sme tam prišli ako tri ženy z Bratislavy, označili nás za „slniečkárky“ a odmietali nás. Trvalo niekoľko mesiacov, kým pochopili, že ich nechceme presviedčať ani kritizovať. Chceli sme ich počúvať a zistiť, čo je za ich správaním. Nakoniec sa ukázalo, že sú to bežní tínedžeri s rodinnými a vzťahovými problémami. Radikalizácia bola len vonkajším prejavom ich tráum.

Aké ďalšie faktory prispievajú k radikalizácii?

Je to komplexné a vždy individuálne. Môže ísť o rodinné prostredie, traumu, vplyv rovesníkov alebo online prostredia. Sociálne siete často hrajú kľúčovú úlohu – mladí sa dostávajú do názorových bublín, kde ich názory podporujú a posilňujú. Tieto platformy im navyše ponúkajú jednoduché odpovede na zložité problémy.

Ako vplývajú sociálne siete na radikalizáciu?

Radikalizácia sa z veľkej časti presunula do online priestoru. Tam je pre šíriteľov ideológií bezpečnejšie propagovať svoje názory. Algoritmy sociálnych sietí podporujú polarizáciu tým, že ponúkajú stále extrémnejší obsah. Mladí sa tak môžu ocitnúť v bublinách, kde dominujú nenávistné naratívy.

Ako môžu rodičia a učitelia rozpoznať riziko radikalizácie?

Ideálne je mať s mladým človekom vzťah, aby sme poznali jeho názory a správanie. Varovnými znakmi môžu byť nenávistné prejavy, záujem o extrémistický obsah alebo izolácia od rovesníkov. Nie vždy však zmeny v správaní znamenajú radikalizáciu – môžu signalizovať aj iné problémy, napríklad duševné ťažkosti.

Ako môžeme ako spoločnosť pomôcť?

Vzdelávaním a podporou kritického myslenia. Školy by mali učiť mladých overovať si fakty a spracovávať emócie. Dôležité je vytvárať bezpečné priestory na diskusiu, aby mladí cítili, že ich názory niekto rešpektuje, aj keď s nimi nesúhlasí. Prevencia je vždy jednoduchšia ako riešenie následkov.

Ako v tomto kontexte vnímate fenomén Andrewa Tatea?

Andrew Tate je príklad toho, ako online priestor môže prispievať k radikalizácii. Mladí muži, ktorí sledujú jeho obsah, často…

Celý rozhovor si môžete vypočuť na Spotify:

Rozprávali sme sa:

• o tom, prečo ľudia idú do kamarátstva s výhodami,
• prečo sa väčšinou jeden zaľúbi,
• o tom, ako nikdy neskúšať nič so svojím ex,
• o pravom gentlemanovi,
• o určení si hraníc pri kamarátstve s výhodami.

Rozprávali sme sa aj o:

• tom, ako si on pamätá na svoje štátnice,
• najväčších nedostatkov pri odpovediach študentov,
• úsmevných situáciách, s ktorými sa počas skúšky stretol,
• tom, ako sa čo najlepšie pripraviť,
• možnom zavedení bezpečnostných opatrení aj pri štátniciach.

V predvolebnom období si bol jednou z tvárí kampane Nestrať svoj hlas. Ako s odstupom času hodnotíš túto akciu?

Robili sme dve kampane. Nestrať svoj hlas sme robili v spolupráci so štyrmi ďalšími organizáciami a jej súčasťou bol aj volebný vlak. Práve ten hodnotíme ako veľmi úspešný, a to aj napriek tomu, že deň predtým bol v Českej republike sviatok a mnohým študentom v piatok zrušili školu.

Podarilo sa nám zobrať tých, ktorí váhali do poslednej chvíle. Čo sa týka našej kampane, tú sme zamerali predovšetkým na sociálne siete a prednášky na školách, kde sme oslovili státisíce ľudí platenou kampaňou. Dokopy sme zorganizovali zhruba štyri desiatky prednášok.

Čo bolo najväčšou výzvou celej kampane?

Keď v našej skupine zaznel nápad s vlakmi, najprv sme to zobrali trochu ironicky. O pár sekúnd neskôr sme si povedali, že prečo nie. Spravili sme to a nakoniec to vyšlo. Pokiaľ ide o vlak, najnáročnejšie to bolo logisticky vymyslieť. Veľká vďaka patrí mojim kolegom, či už z našej, alebo z partnerských organizácií. Bez nich by sa to zorganizovať nikdy nepodarilo. Podstatnú úlohu pri organizácii hrali taktiež dobrovoľníci, ktorí sa podieľali na kontrole lístkov.

Plánujete akciu opakovať napríklad pri prezidentských voľbách?

Prehodnocujeme všetky možnosti v súvislosti s prezidentskými voľbami, ale nakoľko budú až budúci rok, zatiaľ by som nepredbiehal. Počkal by som na predvolebné obdobie.

Existuje podľa teba oprávnená obava, že mladí ľudia na budúce prezidentské voľby rezignujú?

To si netrúfam povedať a viem si predstaviť dva scenáre. Ten jeden by bol, že budú sklamaní a rezignujú. Ten druhý by bol, že keď ľudia uvidia, čo robia niektoré strany v súčasnej vládnej koalícii, prípadne niektorí konkrétni politici, tak naopak, budú motivovaní zúčastniť sa volieb. Záleží to od uhla pohľadu. Výsledok môže byť rôzny.

Z exit pollu TV Markíza vyplýva, že 18 % mladých ľudí sa priklonilo k strane Smer-SD. Avšak, na rozdiel od PS tvoria jeho voličskú základňu prevažne ľudia v produktívnom a postproduktívnom veku. Čím Smer-SD zaujal mladých?

Mnohé kauzy spojené s vládou Smeru v rokoch 2016 až 2020, ako aj tie predtým, sa odohrávali v období, ktoré dnes mnohí prvovoliči prirodzene v tom čase ešte nemohli vnímať. Toto je podľa mňa jedným z najzásadnejších dôvodov.

Z pohľadu dát sa životná úroveň dlhodobo zlepšuje.

Zároveň, predovšetkým, Robert Fico patrí k skúseným politickým stratégom, ktorý vie, ako zaujať masy. Spoločne si myslím, že aj tieto dve veci sa pričinili o výsledok, ktorý Smer-SD dosiahol aj medzi mladými. 

Niektorí mladí voliči môžu byť z výsledku volieb frustrovaní. Ako by si povzbudil túto stranu?

Bez ohľadu na to, ako by voľby dopadli, v oboch scenároch by sa stalo, že polovica republiky by mala radosť z výsledku a druhá by bola sklamaná. To, čo vnímam medzi mnohými mladými ľuďmi je, že dnes, bohužiaľ, patria k sklamanej časti. Je mi to nesmierne ľúto. Musíme sa ale zamerať na viacero vecí.

Nerozhoduje sa len o tom, ako bude naša krajina vyzerať raz za štyri roky v priebehu volieb. Môžeme na to vplývať aj počas volebného obdobia, kedy máme možnosť vyjadriť svoju nespokojnosť. To aj v prípade, keď vidíme, že sa nedejú veci úplne s kostolným poriadkom.  Budúci rok nás čakajú ďalšie dvoje voľby.

Prezidentské a eurovoľby, v ktorých stále môžeme ukázať, aký je – chcel som povedať smer (smiech). Aká je cesta, ktorou by sme chceli posunúť túto krajinu.

Povolebná nálada je medzi mladými pomerne pesimistická. Opýtam sa preto inak. Priniesli voľby aj nejaké pozitívum?

Pravdaže. Mali sme jednu z najväčších volebných účastí od pádu mečiarizmu a zároveň po siedmich rokoch sa prvýkrát stalo, že fašistické strany nezaznamenali vo voľbách žiadny úspech. 

V poslednej dobe ľudia zvyknú byť pomerne negatívne nastavení a často sa skloňuje slovné spojenie „ kedysi sa to nedialo“. Vnímaš tento negativizmus aj ty?

Toto nastavenie je podľa mňa spôsobené viacerými dôvodmi. Ako ľudské bytosti máme prirodzenú tendenciu venovať viac pozornosti negatívnym správam než tým pozitívnym. To je najzákladnejšia a najprirodzenejšia ľudská vlastnosť, umocnená algoritmami sociálnych sietí.

Výrazne viac interagujeme s negatívnymi správami, resp. so správami s ktorými nesúhlasíme, preto ich aj viac vidíme vo svojom „feede“.Tento negativizmus je následne spojený spomienkovým optimizmom. Prejavuje sa tak, že na udalosti, ktoré sa stali v minulosti, spomíname oveľa pozitívnejšie, než aké v skutočnosti boli.

Prečo je tomu tak?

Toto si môže vyskúšať každý z nás. Stačí, aby sme sa zamysleli nad tým, aké to bolo, keď sme chodili do škôlky. Spomenuli by sme si hneď na to, že svet bol krajší. Mali sme menej starostí, tráva bola zelenšia a ľudia sa viac usmievali. A keď sa nad tým zamyslíme hlbšie, tak si vlastne uvedomíme, že sme možno nechceli spávať. Možno sme nechceli zostať bez rodičov a chceli sme nejakú hračku, ktorú sme nemohli mať, a tak ďalej. Skrátka, mali sme problémy, ktoré boli primerané nášmu veku.

To, čo chce každý jeden z nás je, aby sa táto krajina niekam posunula.

Keď bude naša generácia vo veku tak 60-70 rokov, budeme pravdepodobne spomínať ako sa nám v tomto období žilo lepšie. Podstatou však je, že z pohľadu dát sa životná úroveň dlhodobo zlepšuje. Zvyšuje sa priemerný vek dožitia, lepšia je aj kúpna sila obyvateľstva, či dostupnosť zdravotnej starostlivosti. Takto by sme mohli pokračovať. Svet je z roka na rok lepším. To, že my ho vnímame negatívne, je spôsobené našim skresleným vnímaním reality, čo je však úplne prirodzené.

Myslíš si, aj vzhľadom na to, že si predseda OZ Mladí, časť rétoriky týchto neúspešných strán môže prevziať niektorá z vládnych strán?

Zmenu rétoriky sme mohli sledovať už v predvolebnom období. Napríklad, Robert Fico sa významným spôsobom v predvolebnej kampani prikláňal na stranu extrémistov. Dokonca sa predpokladalo, že ak by sa dostali do parlamentu, tak spolu môžu vytvoriť vládnu koalíciu.

Na konci dňa sme ale vo výsledku volieb videli, že veľká časť ich hlasov, ktoré potom stratili, a kvôli ktorým sa nedostali do parlamentu, pravdepodobne prešla práve k Smeru. Otázkou ostáva, že do akej miery to bude pokračovať a či si voliči na strane politického spektra uvedomia a pripomenú, že budúce smerovanie krajiny nemusí zlepšiť ich životnú úroveň.

Už teraz si môžeme vnímať ich komunikáciu s médiami. Myslíš si, že sa to bude ešte stupňovať?

To je dobrá otázka. Vo všeobecnosti platí, že predikovať budúcnosť je extrémne náročné. Čokoľvek by som si teraz tipol, šanca, že sa trafím, je zhruba okolo 50 %. Keď sa na to pozrieme bližšie, vidíme dve cesty. Tou jednou je, že niektorí politici budú médiá bojkotovať. Média im objektívne kladú otázky, ktoré oni evidentne nechcú zodpovedať, a tým pádom stratia priestor, v ktorom oslovujú stovky tisíce voličov.

Otázkou je, do akej miery si tento priestor dokážu vynahradiť. Napríklad, na sociálnych sieťach, kde sú mnohí politici pomerne silní. Ak si výpadok v štandardných médiách dokážu nahradiť svojimi kanálmi, tak by som predpokladal, že sa budú aj naďalej držať bojkotu. Ak nie, predpokladám, že otočia.

Z viacerých politických radov zaznievali pripomienky, či by ľudia žijúci alebo študujúci v zahraničí mali rozhodovať o tom, ako vyzerá krajina, v ktorej nežijú. Sú podľa teba pripomienky relevantné?

To, čo chce každý jeden z nás je, aby sa táto krajina niekam posunula. Veľká časť Slovákov odchádza žiť, študovať a pracovať do zahraničia, a to predovšetkým do krajín na západ od nás. Životná úroveň je v nich objektívne vyššia než na Slovensku. A ak chceme, aby sa Slovensko v ekonomických či rôznych sociálnych aspektoch približovalo ku krajinám, do ktorých odchádzame, je strašne dôležité, aby sme vypočuli tých, ktorí v nich žijú.

Osobne vnímam, že táto krajina má naozaj veľký potenciál, ktorý tvoríme my sami.

Je to snáď najlepší spôsob, akým môžeme ich skúsenosti nejakým spôsobom aplikovať na Slovensku a priučiť sa fungovaniu druhých krajín. Nemali by sme sa na nich pozerať ako na ľudí, ktorí nás zradili a odišli žiť preč. Naopak, mali by sme sa na nich pozerať ako na ľudí, ktorí majú užitočné skúsenosti z cudziny a môžeme z nich čerpať.

Skúste sa nad tým zamyslieť tak, či by sme nechceli mať také školstvo, aké majú v severských krajinách alebo podnikateľské prostredie, aké majú vo Švajčiarsku. Toto sú veci, ktoré práve Slováci žijúci v zahraničí vedia najlepšie. Ak sa chceme posunúť ku krajinám na západ, toto by mala byť jedna z prvých vecí, na ktorej by nám malo záležať.

Môžeme povedať, že práve oni majú pozitívny vplyv na samotné hlasovanie?

Som presvedčený, že akákoľvek účasť vo voľbách od ľudí, ktorým záleží na budúcnosti našej krajiny, je prospešnou. Predovšetkým to platí pre tých, ktorí skúsenosti zbierajú na miestach, kde k nim nemáme prístup. Keďže tam nežijeme a nevieme, ako to tam funguje.

Z tvojho Instagramu (bio – Lund School of Economics and Management) som pochopila, že v štúdiu plánuješ pokračovať vo Švédsku. Nechcel si tu zostať?

Moje bakalárske štúdium v Brne som ukončil v lete a vrátil som sa späť na Slovensko. Aby som bol presnejší, ja som ani nikdy neodišiel. Okrem pár dní v týždni, kedy som bol na internáte. Teraz som na Slovensku opäť a opäť sa snažím robiť aktivity, ktoré robím.

Ale áno, budúci rok plánujem ísť študovať na nejaký čas do zahraničia. Po skončení sa chcem zas vrátiť domov. To je podľa mňa to najprínosnejšie, čo sa tejto krajine môže stať. Ak mladí ľudia odídu študovať do zahraničia na čo najlepšie školy, ktoré im dajú čo najviac skúseností a vedomostí, a potom sa rozhodnú vrátiť sem uplatňovať všetky ich znalosti.

Prečo by mali mladí ľudia zostať na Slovensku?

Máme jednu z najbezpečnejších krajín na svete. Keď sa niečo stane, rozprávame o tom dva týždne. Spomeniem jeden príklad. Môj kamoš sa na Slovensko presťahoval zo Spojených štátov. Pre porovnanie, keď sa stane nejaké nešťastie v krajine, z ktorej pochádza on, dostane sa to síce do správ, ale všetci sa tvária, akoby sa nič nestalo. To je u nás nemysliteľné.

Sme v eurozóne, súčasťou Európskej únie a našu bezpečnosť garantujú všetky krajiny Severoatlantickej aliancie. Osobne vnímam, že táto krajina má veľký potenciál, ktorý tvoríme my sami. 

Nikto iný než my nie je zodpovedný za to, kam sa spoločne budeme uberať.

Slovensko mám naozaj rád. Som rád, že som sa narodil tam, kde som sa narodil. Úprimne si nemyslím, že je to tu až také zlé, ako to vnímame. A to sú pre mňa najdôležitejšie veci. Sú to pre mňa dôvody, ktoré by som zároveň posunul druhým, prečo si myslím, že je dobré tu zostať.

Prečo si sa rozhodol venovať aktivizmu?

Myslím, že azda každý z nás by chcel, aby sa Slovensko posúvalo vpred. Problém je, že jediný spôsob, akým toto môžeme dosiahnuť je, keď my, ako občania, sa budeme aktívne podieľať na tom, ako to v tejto krajine vyzerá. Totiž, nikto iný než my nie je zodpovedný za to, kam sa spoločne budeme uberať. A práve z tohto dôvodu som presvedčený, že je dôležité, aby sa čo najviac jednotlivcov snažilo v tomto smere priložiť ruku k dielu. 

Čo by vám ako občianskemu združeniu, mimo financií, pomohlo?

Vnímam ako naozaj veľkú ochotu a podporu Slovákov pomáhať nielen finančne, ale v rámci svojich možností aj osobnou výpomocou. A to nerozprávam len o jednotlivcoch, ale taktiež aj o firmách, ktoré mnohým neziskovým organizáciám poskytujú svoje služby bezplatne, prípadne s veľkou zľavou. Aj toto má pre nás obrovskú hodnotu.

Robert Fico hovorí o novom zákone pre mimovládne organizácie financované zo zahraničia, ktorý by im pripísal štatút zahraničného agenta. Hypoteticky si predstavme, že sa uvedie do praxe. Ako by mohol ovplyvniť Tretí sektor?

Všetko závisí od samotnej formulácie zákona. Čo sa nášho združenia týka, tak každý mesiac nám chodia desiatky príspevkov od Slovákov dlhodobo žijúcich v zahraničí a podporujú nás taktiež niektorí Česi, ktorým záleží na Slovensku. Čo sa peňazí od Soroša týka, tie nám nechodia.

MAREK MACH

Marek je 22-ročný slovenský aktivista a podnikateľ, ktorý sa výrazne angažuje v rôznych iniciatívach a projektoch na Slovensku. Je spoluautorom najväčšej sociálnej siete pre LGBT+ komunitu na Slovensku – Dúhy.sk. Okrem toho je známy svojím úspešným zapojením sa do rôznych občianskych aktivít. Založil občianske združenie Mladí, o.z., pod ktoré patria Mladí proti fašizmu a Mladí za klímu. Tie šíria osvetu a učia mladých. Jeho angažovanosť mu priniesla nomináciu do rebríčka časopisu Forbes 30 pod 30. V roku 2018 a 2019 sa stal držiteľom Novinárskej ceny.

Tvoja kariérna cesta začala v roku 2015, kedy si začal trénovať s kamarátom Bekimom, známym moderátorom a komikom. Stážoval si chvíľu v USA a napokon si otvoril vlastné rehabilitačné centrum špecializované na poranenia chrbtice – Rewalk. Čo aktuálne tvorí základ tvojej práce? 

Počas štúdia na Fakulte telesnej výchovy a športu na Univerzite Komenského v Bratislave som začal uvažovať o tom, čo by som chcel robiť. Na Slovensku boli v oblasti s mojím zameraním veľmi obmedzené možnosti. Musel som vycestovať do USA, aby som našiel jasný smer. V Amerike som začal mať reálny prehľad o tom, ako pokračovať.

Teraz sa v prvom rade snažím pomáhať ľuďom s hendikepom nájsť cestu späť k bežnému životu. Hlavným cieľom je pomôcť im stať sa čo najviac sebestačnými. Spolu so mnou to robí aj Bekim. Ja sa zameriavam skôr na samotné fyzické aktivity a cvičenie, Bekim pokrýva na 110 % mentálnu stránku klientov. Snažíme sa ich vrátiť naspäť do normálneho života a minimalizovať dopady ich postihnutia. 

V čom bol v USA prístup k pomoci pre hendikepovaných iný ako na Slovensku?

Skúsenosti v Amerike boli úplne odlišné od toho, čo som poznal doma. Bolo to pre mňa doslova šokujúce, najmä z hľadiska mentálneho prístupu. Bekim to výstižne opísal – keby sa mu úraz stal v Amerike, nebol by ničím zaujímavý. 

Ohromili ma aj bezbariérové možnosti, aké mali vozičkári v Amerike. Prvýkrát v živote som videl vozíčkara samého na káve. Samozrejme, rozdiel som cítil aj v samotnej rehabilitácii. Nebolo to len o nemocničných izbách s bielymi stenami, ale o reálnom fitnes centre s komunitou ľudí, ktorá sa navzájom podporovala. 

Pamätám si svoj pobyt v San Diegu, kde som videl rehabilitovať motocrossových jazdcov a bikerov. Boli to skutoční nadšenci. Depresiu z hendikepu tam podľa mňa ani nepoznajú. A presne toto sme chceli priniesť aj domov. Pre oboch je to výzva, ale chceme šíriť pozitívny prístup a pohľad aj na ťažké životné situácie. Nie je to koniec sveta, život ide ďalej. 

Podarilo sa vám to? Vytvorili ste s Bekimom presne takú komunitu a vo vašom rehabilitačnom centre? 

Áno, síce to nebol to náš primárny zámer, ale začalo to prirodzene. Keď sme cvičili s Bekimom, ľudia nás začali sledovať, a tak sme postupne zistili vážnosť toho, čo robíme. Preto sa snažíme tvoriť pre nich niečo zmysluplné.

Sme otvorení každému, kto chce prísť do našej komunity, aj keď neplánuje cvičiť. Chceme, aby sa stretli s ľuďmi, ktorí majú podobné skúsenosti. Nemajú rovnaké problémy, pretože každý je jedinečný, ale majú spoločné vlastnosti, ktoré im umožňujú pochopiť sa navzájom. Každý má u nás otvorené dvere.

Ako sa do Rewalku dostanú noví klienti? 

Naša komunikácia prebieha prostredníctvom telefónu a sociálnych sietí. Kvôli veľkému záujmu, nemáme vlastnú webovú stránku. Veľa vozíčkarov k nám cestuje aj z Česka, z čoho sa veľmi tešíme. Kontakty si klienti veľmi rýchlo zdieľajú medzi sebou. Stačí zavolať, dohodnúť si termín a ide sa na to. Nasleduje prvá dvojhodinová anamnéza, počas ktorej klienta otestujeme. Spojíme hlavy dokopy a nastavíme si program s prvými cieľmi.

Obyčajný cvik je pre ľudí s hendikepom ako maratón.

Čo je náplňou tvojej práce?

Vykonávam manuálnu terapiu s vozíčkarmi, rôzne cvičenia. Riešim aj spolupráce a podobné veci. Ale nie som v tom sám. V Rewalku máme super tím, napríklad aj recepčného, ktorý je tiež na vozíku. Aj takýmto spôsobom sa snažíme implementovať ľudí späť do normálneho života. Dávame im pracovné možnosti, z čoho sa zväčša veľmi tešia. Celkovo u nás vládne dobrá atmosféra a zábava. Keď k nám zavíta niekto na návštevu, dych mu vyrazí aj náš čierny humor.

Nemáte problém s kapacitou či nedostatkom terapeutov? 

Vždy sa snažíme zabezpečiť, aby klient na terapiu nečakal príliš dlho. Snažíme sa poskytnúť služby tak, aby človek cítil, že sme sa na neho nevykašľali. Myslíme na každého, aby si s nami mohol odcvičiť, akonáhle to bude možné. Niekedy máme málo terapeutov na to, aby sme vedeli všetko pokryť. Je to problém, ktorý chcem vyriešiť v dohľadnej dobe a vyškoliť nových terapeutov. 

Nepremýšľali ste nad rozšírením pobočiek po Slovensku? 

Áno, zvažovali sme to a v minulosti sme to aj skúsili. Hlavným problémom bolo, že ľudia prichádzali ku konkrétnym terapeutom, ktorých poznali. Náš prístup či nálada sú jedinečné a ťažko ich presunúť do iného prostredia. Rovnako máme dlhoročné puto medzi terapeutmi. Poznáme sa 15 rokov, vyštudovali sme spolu vysokú školu a je to z nás cítiť.

Nie je to len o nápade, ale aj o tom, ako ho prenesiete. Je to niečo, čo sa nedá jednoducho zreplikovať do iného centra s novými ľuďmi. Ak by sme boli s Bekimom a ostatnými kolegami v Prahe, naši klienti by prišli za nami do Prahy. V Rewalku sme veľká rodina. 

Aj napriek kope zábavy vo vašom centre či na Instagrame, prídu aj na vás ťažké chvíle?

Určite, problémy existujú, inak by sme neboli ľudia, ale nedávam ich najavo. Čo sa týka môjho mentálneho rozvoja, veľmi mi práca s vozíčkarmi pomohla. Uvedomujem si, že nemám v živote také ťažkosti, akými si prechádzajú oni. Posúva ma vpred, keď pracujem s ľuďmi, ktorí majú skutočné problémy. Snažím sa im pomôcť po fyzickej aj psychickej stránke, čo pomáha aj mne.

Predstavte si situáciu. Chlapec, ktorý mal normálny život, zrazu stratil schopnosť chodiť, šoférovať a iné veci, nad ktorými sa bežne nezamýšľame. Je to vážny psychologický zlom. Preto je pre mňa kľúčové pomôcť im zvládnuť to a zorientovať sa v novom živote. Mojím cieľom je, aby ľudia pochopili, že nemajú vo svojom živote nezvládnuteľné problémy. Je úžasné sledovať, ako sa ľudia dokážu mentálne posunúť a dosahovať úspechy, ktoré ich posilňujú. 

Existuje nejaký konkrétny moment z tvojej kariéry, na ktorý si špeciálne hrdý?

Som hrdý na každého jedného vozíčkara, ktorý k nám príde. Bekim je už viac-menej sebestačný. Zvyknem žartovať, že on už nie je ani vozičkár. Jemu stačí vybrať vozík z auta a funguje sám. Väčšinou k nám príde človek, ktorý nevie ani len sedieť. Predtým by som si vôbec nepripúšťal malé radosti ako schopnosť vozičkára obyčajného sedenia či vstávania z postele. Teraz sa extrémne teším spolu s nimi. 

Častokrát v partnerskom vzťahu majú najmä muži problém s tým, že ich partnerka prekladá z miesta na miesto. Považujú to za blbé či trápne. Po polroku dostane chalan zrazu silu, naučí sa niečo sám, zlepšuje sa a vie sa presadiť. To je takisto veľký progres. Veľmi ma to teší, lebo sme mu pomohli posunúť sa aj v inom ako zdravotnom smere.

Cvičenie by malo byť dennodennou súčasťou života každého z nás.

Takže za úspechy považuješ každý jeden maličký krok.

Áno, konkrétne by som to nechcel menovať, pretože sú to progresy všetkých mojich klientov. Patrí medzi ne, samozrejme, aj pomoc môjmu kamarátovi Bekimovi. Za najväčší úspech však považujem, že sme spoločne aj s kolegami dokázali vytvoriť miesto ako Rewalk. 

Podľa dostupných informácií začínate tréningy vo vašom crossfite už o 5:30 ráno. Je to tak aj v rehabilitačnom centre?

Tam začíname od ôsmej. Denne máme na jedného terapeuta štyroch klientov, vždy po dvoch hodinách. Keďže sme spolu s kolegami traja, vychádza to na dvanásť klientov. Ja som tam každý deň, preto je pre mňa náročné vyhradiť si čas na obyčajné činnosti ako výmena pneumatík na aute či návšteva banky. 

Niektorí vozíčkari sú šialenci, ktorí začínajú o šiestej. Dokonca sme raz s Bekimom trénovali o pol piatej ráno. Najprv to bolo myslené v rámci žartu, keďže sme v ten deň mali odlietať do zahraničia. Keď som sa ráno zobudil na budík, tak som si povedal, že tam musím ísť, lebo čo ak tam naozaj Bekim príde.

A ako to nakoniec dopadlo?

Večer predtým sme sa rozišli, že sa vidíme zajtra ráno o pol piatej. Celý čas som dúfal, že to nemyslí vážne. On takisto prišiel na miesto s tým, že cvičiť nebudeme a bol to vtip. Keď sme si ale privstali, povedal som, že tak to aj odcvičíme.

Nemáte plošinu pre vožičkárov? Volám „žandáre“.

Odhliadnuc od Rewalku a vašich tréningov, čo robiť v prípade, že sa človek ocitne na vozíku? Existuje pre neho nejaký návod, napríklad od lekára, ako pokračovať ďalej s pohybom?

Cvičenie by malo byť každodennou súčasťou života každého z nás bez ohľadu na zdravotný stav. Nejde o to, že som vozíčkar, ale o všeobecnú potrebu pohybu a stimulovania zdravia. Tréningy v našom centre prispôsobujeme individuálne na základe diagnózy a aktuálneho stavu klientov. Niektorí cvičia trikrát do týždňa po celý rok, iní menej. Všeobecne odporúčam cvičiť ideálne minimálne dva až trikrát týždenne celý rok.

V prípade človeka s hendikepom je dôležité učiť aj rodinných príslušníkov. Ako správne cvičiť a manipulovať s rôznymi cvičebnými pomôckami. Je to možné aj bez drahých nástrojov. Stačia zdravé ruky a rozum. Podporujeme myšlienku, že cvičenie by malo byť prístupné pre všetkých bez ohľadu na finančné možnosti. Nielen u nás v centre, ale aj doma. 

V tomto duchu sa snažíme poskytovať naším klientom potrebnú podporu a edukáciu. Ak cvičia pravidelne doma podľa našich pokynov, vidíme výrazný pokrok v ich kondícii.

Mali ste niekedy konzultácie s lekármi, ktorí ako prví informujú ľudí o ich zdravotnom stave po zranení?

S Bekimom sme diskutovali s jedným primárom v Bratislave. Rozprávali sme sa o možnosti prednášok či už v nemocnici pre personál, ale aj pre ľudí s hendikepom. Ide o prístup samotného lekára, mnohí hneď povedia, že sa človek nepostaví už na nohy a bodka. Niektorí však odporúčajú centrá, ako je to naše a sú citlivejší. Nie je to však chyba, je to ich práca. Ani ja by som nedokázal robiť ich povolanie.

Máte aj špeciálne terapie, kde sa stretávate viacerí?

Nemáme špeciálne terapie, skôr sa stretneme viacerí na chodbe či na recepcii, keď sa ľudia striedajú. Veľakrát zastavia Bekima, pretože on im vie najlepšie povedať, čo a ako prežíval. Ja a moji kolegovia im nevieme povedať presné rady do života, keďže sme to nikdy nezažili na vlastnej koži.

Napríklad, ide na teba potreba, akákoľvek, prirodzená a nevieš, čo a ako. To sú veci, ktoré pochopí Bekim a poradí im, čo majú vyskúšať.

To sú naozaj veci, nad ktorými sa zdravý človek ani nezamyslí. Napríklad, zdraví ľudia zvyčajne cvičia, aby mali svaly, alebo aby sa dobre cítili. Ale pre hendikepovaných ľudí znamená pohyb umožniť im to najbežnejšie. Je to tak?

Áno, oni nepotrebujú cvičiť biceps, triceps. Zdravým ľuďom sa nezdá, že naši klienti cvičia náročne, no tými cvikmi stimulujú nervovú sústavu, čo je pre nich omnoho náročnejšie. Veľakrát je pre nich obyčajný cvik niečo ako maratón. Postupne si ale telo navykne, ide to ľahšie a ľahšie, je to droga.

Spomínal si, že keď sa ti vyskytne nejaký problém v živote, tak to nepovažuješ za niečo vážne v porovnaní s hendikepovanými. Ovplyvnila ťa práca s nimi ešte v niečom?

Brutálne, mám chorobu z povolania. Prídem na dovolenku a sledujem, či to tam je bezbariérové. Nemáte plošinu? Volám „žandáre“ (smiech). Zasklieval som doma terasu a robotníkom som vysvetľoval, že musia znížiť prah, pretože mám kamošov na vozíku.

Prídem niekam a rozmýšľam ako vozíčkar. Ako sa dostanem na toaletu a podobné veci. Napríklad, keď Bekim potrebuje ísť na malú, tak sa automaticky chytí za podbruško. No a ja som sa minule pristihol pritom tiež. Šialené.

Ako je na tom podľa teba Slovensko s bezbariérovým prístupom?

Budete možno prekvapení, ale celá Európa je na tom zle. Slovensko tiež, Česko o nič lepšie. Rakúsko je fajn, tam sme raz boli v karavanovom kempe a mali tam všetko. Bol to vozičkársky raj. V rámci Európy sa nemôžete spoliehať na bezbariérový prístup. Iná liga je Amerika a Austrália. Tam vozičkári nesmú byť obmedzení.

Michal, vďaka tebe sa mnoho hendikepovaných ľudí posunulo v živote ďalej. Je niečo, čo teba vždy posunie?

Pri práci s hendikepovanými som sa naučil nebrať veci vážne. Naozaj je to zbytočné.

Mgr. Michal Hančík

Michal je uznávaným terapeutom, trénerom a expertom v oblasti rehabilitácie na Slovensku. Po absolvovaní štúdia kondičného trénerstva na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave sa stal terapeutom v oblasti aktívnej rehabilitácie po úraze miechy. Jeho prístup a odbornosť ho spolu s kamarátom Bekimom priviedli k založeniu rehabilitačného centra špecializovaného na poranenia chrbtice – Rewalk. Svojimi dlhoročnými skúsenosťami sa snaží postaviť na nohy ľudí s paralýzou či stratou svalových funkcií. Okrem toho je spolumajiteľom CrossFit Pezinok, kde spolu so svojím obchodným partnerom, známym moderátorom a komikom Bekimom, poskytuje komplexné rehabilitačné služby.

Aká je podľa vás úroveň finančnej gramotnosti u mladých? Myslíte si, že rozumejú financiám?

Snažíme sa vzdelávať deti od najnižších ročníkov na základnej škole, vrátane vysokoškolákov až po seniorov. Na školenia k nám chodia študenti, ktorí rozumejú financiám veľmi dobre, ale stretávame sa aj s takými školami, kde sa niečo nové naučia aj pani učiteľky. Pokiaľ ide o formálne meranie, na Slovensku existuje iba jediný ukazovateľ finančnej gramotnosti – PISA testovanie. 15-ročných žiakov testujú podľa metodiky OECD v trojročných cykloch. V posledných cykloch Slovensko vychádzalo vždy pod priemerom.

Prečo je to tak?

Na školách sa finančná gramotnosť učí podľa Národného štandardu finančnej gramotnosti. Je to niečo ako školský systém a školské kurikulum. Nemáme však osobitný predmet a častokrát učitelia nevedia, akým spôsobom finančnú gramotnosť uchopiť a prakticky vysvetliť. Samostatne sa neučí ani na vysokých školách. O financiách väčšinou počujeme len cez rôzne poučky. Tie samozrejme v nejakej miere platia, sú funkčné a učíme ich aj my. Univerzálne pravdy nefungujú na ľudí rovnako, každý sme trochu iný a každý vníma financie inak. O peniazoch často uvažujeme len technicky, sú však hodnotová vec.

Poďme si aj práve kvôli tomu povedať, ako by sme mali s peniazmi narábať. Začala by som príkladom študenta, ktorý má víkendovú brigádu. Čo s výplatou, ak si musí platiť nájom a stravu?

V teórii finančnej gramotnosti poznáme rôzne základné poučky. Existuje pravidlo rozumného rozloženia výdavkov v rozpočte. Hovoríme tomu správne miery domáceho rozpočtu, ktoré sú 40 : 30 : 20 : 10. Keď sa bavíme o celkovom pravidelnom mesačnom príjme, 40 % by z neho malo ísť na bežné výdavky – základné veci ako bývanie, strava alebo oblečenie. Ak splácate hypotéku alebo spotrebiteľský úver, maximálne by mali tieto splátky predstavovať 30 %, nie však viac, pretože by ste sa dostali do problémov. 20 % tvoria úspory na budúcnosť. Patria tu sporenia, investovania aj vaše plány, ktoré sa u každého odlišujú. Mladí môžu šetriť napríklad na štúdium. 10 % je železná rezerva. V Národnej banke Slovenska odporúčame, aby si ju budoval každý na zlé časy. Slovenské domácnosti sú však charakteristické tým, že len malé množstvo z nich si dokáže niečo ušetriť.

Peniaze na bývanie sú na Slovensku problémom, preto mnoho mladých po skončení školy uvažuje o odchode do zahraničia

Spomínali ste 30 %, ktoré by mali ísť do úverov. Čo v prípade študenta, ak ešte nemá žiadne úvery?

Rozpočet, o ktorom som hovoril, je všeobecné pravidlo pre domácnosť, ktorá je už zabehnutá. Študenti majú trochu iné potreby. Pokiaľ by sme hovorili o odporúčaniach pre nich, sú to opäť len základne rady. Odložiť si 10 % z výplaty ako železnú rezervu by mali spraviť ako prvé. Nie je to vôbec veľa peňazí a nemusia to výrazne pocítiť. Pri sporení na budúcnosť je to však otázne, záleží od plánov študenta. Peniaze si môže odložiť napríklad na štúdium v zahraničí či iné vzdelanie.  

Hospodárenie s peniazmi u absolventa vysokej školy je v porovnaní so študentom trochu iné. Aké sú prvé kroky, ktoré by mal spraviť so svojou výplatou?

Základnou vecou absolventa vysokej školy je bývanie. Mladý človek sa mnohokrát chce čo najskôr osamostatniť, odísť od rodičov. Pri slovenských podmienkach 99 % z nich uvažuje o hypotéke, aký hypotekárny úver alebo úver na bývanie si zobrať. Taktiež zvažujú, či má zmysel bývať v nájomnom byte. Na Slovensku mnoho ľudí rozmýšľa spôsobom, že prečo by mali platiť nájomné, keď si za tú istú cenu môžu splácať už svoje vlastné bývanie. V prípade hypotéky aktuálna situácia nemusí byť tak jednoduchá. Aj práve preto mnoho mladých ľudí po skončení školy uvažuje o odchode zo Slovenska za vyšším príjmom.

Čo sa týka sporenia, je potrebné odkladať si každý mesiac 10 %, ktoré ste už spomínali?

Tých 10 % je vysoko odporúčaný pomer. Najdôležitejšie je vybudovať si návyk, kedy si z pravidelného príjmu vždy na začiatku mesiaca odložíte bokom. Samozrejme, ak sú výdavky naozaj vysoké, je v poriadku ušetriť aj menej a postupne stupňovať pri zvyšovaní príjmu. Nábehová krivka platu je výrazná najmä pri mladých ľuďoch po skončení školy. Nastupujú so základnou mzdou, ktorá sa časom zvýši.

Spomínaných 10 % však nie je kľúčových, ak máte návyk a pravidelne si budujete rezervu, ktorá vykryje váš príjem na tri až šesť mesiacov. Železná rezerva sa buduje maximálne na pol roka výpadku vášho pravidelného príjmu. Neviete, čo sa vám môže stať – úraz, choroba alebo strata zamestnania. V takom prípade siahate na železnú rezervu.

Kde by sme mali sporiť? Je lepšie zvoliť sporiaci alebo bežný účet?

Existujú rôzne sporiace produkty. Vhodná je kombinácia bežného účtu so sporiacim účtom alebo sporiacim podúčtom. Podstatná je likvidita, ktorú ponúkajú. Likvidita znamená, že peniaze máte k dispozícii prakticky hneď. Najväčšia likvidita je na bežnom účte. Peniaze si odtiaľ môžete vybrať kartou alebo prevodným príkazom. Ak zvolíte termínované produkty, musíte počítať s obmedzenou likviditou. Peniaze môžete vybrať až po určitej dobe, inak hrozí penalizácia. Kombinácia bežného účtu so sporiacim účtom je dobrá práve preto, že likvidita je rovnaká ako na bežnom účte. Peniaze, ktoré máte bokom, môžete vybrať bez poplatkov. Úroková sadzba však predstavuje veľkú nevýhodu. V dnešných časoch nedokáže nijako zabojovať proti inflácii.

Výber účtu teda záleží od našich preferencií či plánov. Aký je najvhodnejší práve pre študenta?  

Študentské účty ponúkajú banky až do 26-tich rokov života. Ich výhoda je vedenie účtu zadarmo alebo za nízky poplatok. Pokiaľ ide o sporiaci produkt na železnú rezervu, je úplne postačujúci sporiaci účet. Ak však investujete s nejakým cieľom, na štúdium alebo cestovanie, nie je to najvhodnejšia možnosť. Vždy je kľúčový investičný cieľ, podľa ktorého si určíte produkt. Dôležitý je aj investičný horizont, teda ako ďaleko je váš cieľ.  

Čo hovoríte na starú klasiku, keď si ľudia šetrili peniaze do obálky pod vankúš?

To je síce klasika, ale nie odporúčaná. Do obálky alebo do hrnčeka patria peniaze na bežné výdavky. Obálková metóda pomôže peniaze rozdeliť na jednotlivé výdavky v bežnom rozpočte. Viem si povedať, koľko odložím na energie, stravu alebo koníčky.

Peniaze, ktoré si ušetríme, môžeme aj investovať. Investovanie je aktuálne trend, ktorý sa rozšíril aj medzi mladými ľuďmi. Čo znamená reálne investovať?

Všeobecne investovanie znamená umiestniť peniaze na finančné trhy. Hlavný princíp predstavuje zhodnotenie finančných prostriedkov, kedy peniaze vymením za nejaký iný typ hodnoty. Veľa Slovákov pri investovaní tento pojem chápe ešte širšie ako len v rámci finančných trhov. Mnohí dnes investujú do nehnuteľností. Ale keď nemáte toľko peňazí, aby ste si kúpili byt, môžete investovať na finančných trhoch v prostredí realitných fondov.

Okrem toho ľudia nakupujú akcie, dlhopisy, bankové úložky a podobne. Každý vklad má svoje výhody a nevýhody. Veľmi moderné, no rizikové, sú dnes bitcoinové alebo iné investície v oblasti kryptoaktív. Protipólom investovania je špekulácia. Snaha rýchlo zarobiť, niečo kúpiť, potom predávať a časovať trh. V týchto záležitostiach hráme ruletu. Seriózne investovanie je snaha zhodnotiť svoje prostriedky s cieľom dosiahnuť investičný cieľ.

Veľa mladých ľudí sa nepozerá na hlavný dôvod investovania. V súčasnosti sa to stalo trendom a mnohí si ho chcú len vyskúšať. Oplatí sa investovať od mladšieho veku?

Investujem s investičným cieľom. Ním môže byť dôchodok alebo budúca kúpa nehnuteľnosti, pretože dnes vám nikto nedá stopercentnú hypotéku. Potrebujete si šetriť. Keď si šetríte z istiny a odkladáte si peniaze doma alebo na nejaký sporiaci účet, zhodnotenie je veľmi nízke. Tým pádom nemáte multiplikačný efekt, ktorý je základom investovania.

Ako ste povedali, vyskúšať si to je kľúčové. Takáto skúsenosť je úplne v poriadku a pokojne ju odporúčam. Platí však jedna dôležitá zásada. Skúšať by ste mali len s tým, čo vám nevadí stratiť. Vďaka tomu zistíte, ako fungujú virtuálne peniaze, aké sú jednotlivé kryptomeny, ako sa hýbu kryptoburzy. Ale vedzte, že idete do extrémneho rizika. Pripraviť sa môžete aj na stratu všetkých investovaných finančných prostriedkov.

Často riešená téma je dôchodok. Vzhľadom na demografické prognózy hrozí našej generácii, že nám nebude garantovaný. Má na to mladý človek myslieť už teraz alebo sa tejto téme stačí venovať až v neskoršom veku?

Skúsenosti všade vo svete, nielen na Slovensku, sú také, že mladí neriešia dôchodok. Dokonca aj starší. Myslia si, že je ďaleko alebo používajú argument, že sa ho ani nedožijú. Potom príde 60. rok života, kedy sa blíži vek odchodu do dôchodku a zrazu zistia, že nemajú úspory. Vtedy je už ale neskoro.

Mladí dôchodok neriešia. Používajú argument, že sa ho ani nedožijú

Pri dôchodkovom sporení je vaším najväčším priateľom čas. Čím ste mladší, tým máte viac priestoru na šetrenie. Môžete si pravidelne odkladať aj pomerne malú sumu, napríklad na akciových trhoch. S priemerným zhodnotením niekoľko percent ročne vám dôchodok bude z veľkej časti tvoriť práve výnos. Istina, ktorú ste si odkladali, bude menšia časť dôchodkových úspor. Aktuálna úprava dôchodkovej reformy je už v súlade so základnými princípmi v druhom pilieri ako povinný vstup, presmerovanie úspor do akciových fondov a indexových fondov.

Takže mladí by dôchodok mali začať riešiť čím skôr?

Určite áno. Odporúčam aj tretí pilier, teda ďalšie doplnkové dôchodkové schémy. Tam si však odkladať nemusíte, ak máte peniaze uložené iným spôsobom. Odkladať si na dôchodok čo najskôr je dôvodom demografickej predikcie, ktorá sa týka už narodených ľudí. Dnes ešte stále viac ako dvaja ľudia pracujú na jedného dôchodcu na Slovensku. Môžeme povedať, že ide o rizikový model, v ktorom dôchodkový systém nestačí financovať budúcich dôchodcov priebežným spôsobom. Po roku 2040 sa to otočí a neskôr po roku 2060 to už bude 1 : 1.

Ak by som si teraz chcela otvoriť druhý pilier, stačí ísť do mojej banky?

Áno. Od budúceho roka vás ďalej presmeruje štát podľa vášho veku. Svoj budúci dôchodok nenechávajte na štát a postarajte sa o neho už teraz.

Ak by niekomu nestačili tieto rady, môže sa obrátiť na finančného poradcu. Čo vlastne znamená mať takéhoto poradcu?

Podľa zákona finanční poradcovia alebo finanční sprostredkovatelia sú ľudia, ktorí pomáhajú ich zákazníkom s financiami. Sprostredkovatelia sú motivovaní a platení finančnými inštitúciami, ktoré ponúkajú dané produkty. Ak vám finančný agent vybavuje hypotéku, má z toho odmenu od banky. Samostatne nezávislých finančných poradcov je na Slovensku veľmi málo, pretože klienti za finančné rady nie sú zvyknutí platiť. V zahraničí to však funguje ako bežná prax.

Slovenskí poradcovia sú závislí od produktov konkrétnych spoločností, bánk či poisťovní. Neznamená to, že vám môžu dať zlú radu, ale ponúknu vám nejaký vejár možností. Dôležité z vášho pohľadu je pýtať sa a overovať si veci, ktoré vám hovoria. Nevadí, ak neviete klásť kvalifikované otázky, lebo sa vo financiách cítite stratený. Pýtajte sa na všetko, čomu nerozumiete. Ak sa vám odpoveď zdá nezrozumiteľná, vyhľadajte radšej niekoho iného. Ak vás niekto odbije odpoveďou, že to nie je dôležité alebo cítite nátlak pre kúpu konkrétneho produktu, nie je to v poriadku.

Je lepšie si zvoliť poradcu v rámci banky alebo vyhľadať skôr tretiu osobu?

To je ťažko povedať. Banka vám na pobočke ponúkne len vlastné produkty. Nezávislý poradca odporučí produkty viacerých bánk. Dokáže ich lepšie porovnať. Dnes je veľmi užitočné skúsiť aj webových porovnávačov, ktorí sú v podstate tiež finanční sprostredkovatelia. Tí vám poskytnú základnú rešerš, porovnajú ceny, výhody a nevýhody produktov. To isté robíte aj pri kúpe tovarov cez e-shop. Ak si chcete niečo kúpiť, hodíte to do vyhľadávača a porovnáte si kvalitu a jednotlivé parametre produktu. Úplne rovnako to funguje aj vo financiách.

INFOBLOK
Riaditeľ Odboru ochrany finančných spotrebiteľov Roman Fusek v rámci vzdelávacieho projektu Národnej banky Slovenska 5peňazí  poskytuje rady v oblastí financií. Je členom tímu odborníkov NBS, ktorý sa snaží zvýšiť úroveň finančnej gramotnosti Slovákov.  

Kedy si začal vnímať, že si súčasťou LGBTQ+ komunity?

Prvé náznaky prišli v treťom ročníku na základnej škole. Vtedy som si začal uvedomovať, že si viac rozumiem s dievčatami. Nemal som veľa chlapčenských kamarátov. V šiestom ročníku som si na sebe všímal, že sa viac pozerám na chlapcov. Začal som uvažovať nad tým, aké by bolo objať ho a dať mu bozk na líce. Bol som síce ešte dieťa, no už vtedy ma to utvrdilo v tom, že sa mi páčia chlapci.

Po vražde na Zámockej ulici si uverejnil status, kde si písal aj o svojom coming oute. Bolo to prvýkrát, čo si sa verejne zdôveril o svojej orientácii?

Môj coming out bol postupný. Ako prvému som to povedal spolužiakovi na strednej škole. Potom nasledovali ďalší priatelia z úzkeho okruhu, o ktorých som vedel, že to vezmú v pohode. Nakoniec sa to dozvedela najbližšia rodina. Verejný coming out bol až po vražde, ktorá bola pre mňa impulzom.

Inšpiroval ma aj moderátor relácie V politike, Rastislav Iliev, ktorý sa v živom vysielaní prihlásil k LGBTQ+ komunite. Je čas, aby o nás ľudia vedeli. Nie sme len nejaký abstraktný pojem. Sme ľudia, ktorí žijú na Slovensku, tvoria si hodnoty a chcú tu žiť ďalej. Nie sme príšery, ktoré chcú, znásilňovať deti.

Veľa kresťanov vníma LGBTQ+ menšinu ako promiskuitnú

K udalosti na Zámockej sa vyjadrila aj herečka Zdena Studenková s výzvou na coming outy. Myslíš si, že by ľudia z LGBTQ+ minority mali dať o sebe vedieť?

Coming out je náročný proces. Najskôr by mal prebehnúť vnútorne, ako stotožnenie sa so sebou. To platí o homosexualite. Je to však ťažšie pre bisexuálov alebo transrodové osoby.

Tlačiť na niekoho, aby svoju sexualitu dal verejne najavo, nie je správna cesta. Každý si tým musí prejsť osobne a podeliť sa o to verejne, až keď je vnútorne pripravený a vyrovnaný sám so sebou. Majorita na Slovensku by mala vedieť, že LGBTQ+ ľudia nie sú len na západe, ale žijeme aj tu. Určite by to pomohlo.

Netajíš sa svojou sexualitou a ani tým, že si kresťan. Vyrastal si na východnom Slovensku, o ktorom môžeme povedať, že ľudia sú tam konzervatívnejší. Ako si to vnímal ty?

Moje detstvo bolo veľmi dobré. Rodičom nezazlievam nič, čo počas mojej výchovy spravili alebo akým smerom ma viedli. Moju orientáciu prijali a podporujú ma. Vyrástol som v kresťanskej rodine na dedine. Čo sa týka cirkvi, bol som jej súčasťou. Dlhé roky som miništroval a zúčastňoval sa farských táborov, neskôr aj ako animátor.

Nikdy som nedával do súvislosti moju vieru a sexualitu. Pre mňa je Boh láska. Existujú isté vyjadrenia rôznych cirkevných hodnostárov, ktoré nie sú vždy najšťastnejšie. No ja im neprikladám veľkú váhu. To, že som gej, neovplyvnilo moje dospievanie v kresťanskej komunite.

Ľudia, ktorí tvoria toto spoločenstvo, nie sú zlí. Majú v sebe toleranciu a dobro. Verím, že Boh neodsudzuje. Veľa kresťanov však vníma LGBTQ+ menšinu ako promiskuitnú. Podľa nich nie sú schopní dlhodobých vzťahov, sú prelietaví a myslia len na sex. My ale nie sme devianti. Veľa z nás sa snaží presadiť registrované partnerstvá. Chceme mať dlhodobý vzťah a spoločnú rodinu, hoc aj bezdetnú.  

Prečo si myslíš, že je kresťanstvo na Slovensku v porovnaní s ostatnými krajinami také konzervatívne?

Môže to byť kombinácia toho, že pred rokom 1989 sa veriaci museli schovávať a svoju vieru nemohli dať najavo. Možno si myslia, že kresťanstvu ublížili reformné snahy. Boja sa, že ich to znova vráti do čias, kedy sa museli na omšiach stretávať tajne.

Taktiež si myslím, že tomu prispievajú aj vyjadrenia populistických politikov. Podsúvajú LGBTQ+ komunitu ako zlo, ktoré prichádza zo západu. Konzervatívnosť ľudí na Slovensku sa odráža aj v kresťanstve. Cirkev je spoločenstvo ľudí, preto je hlavným problémom práve myslenie ľudí.  

Čo by pomohlo cirkvi, aby sa pohla dopredu?

Nepopulárna v rámci kruhu veriacich je odluka cirkvi od štátu. Myslím si, že by ju mali financovať len ľudia, ktorí sa k nej hlásia. Nie každý z nás verí v Boha, čo je úplne v poriadku. Skladať by sme sa mali len na to, v čo veríme. Predstavte si, že by sme všetci museli prispievať na dúhové pochody. To by bolo veľké rodeo na uliciach. Hraničilo by to s občianskou vojnou.

Vkladám veľkú nádej do mladých kňazov, ktorí vyrastajú vo väčšej tolerancii. Na Slovensku je ich však málo a väčšina farárov je zo staršej generácie, ktorá vo všeobecnosti patrí ku konzervatívnemu spektru spoločnosti. Noví pastori by mohli priniesť postupnú zmenu myslenia cez kázne či rozhovory s veriacimi.

Nenávisť k LGBTQ+ ľuďom sa niekedy šíri aj z kostolných lavíc

Ako si vnímal vyjadrenie Konferencie biskupov na tragédiu na Zámockej ulici? Očakával si väčšiu podporu?

Bláznivý mladík zničil dva mladé ľudské životy. Vyjadrenie cirkvi bolo veľmi slabé. Nečakal som priamu podporu LGBTQ+ ľudí. To je nereálne. Odsúdili nenávistné útoky, ale nikde neboli spomenuté obete menšiny. Mohli aspoň pomenovať názov komunity, aby si veriaci uvedomili tú nevraživosť, ktorú my ako minorita znášame. Nenávisť k LGBTQ+ ľuďom sa niekedy šíri aj z kostolných lavíc, čo je nebezpečné.

Veľa ľudí si myslí, že LGBTQ+ komunita a kresťanstvo nejdú dokopy. Ty si ale dobrým príkladom toho, že to ide. Ako by si niekomu vysvetlil, prečo sa orientácia a viera navzájom nevylučujú?

Homosexualita bola v antických civilizáciách úplne bežná. Nespomína sa priamo v Desatore ani v evanjeliách. Až Pavol v liste Rimanom o nej hovorí ako o potupnej vášni a hanebnosti. V Biblii je o homosexualite taktiež viacero rozporov. Keďže kniha je náročná na interpretáciu a má viac ako dvetisíc rokov, treba ju vnímať v istom historickom dobovom kontexte.

Existujú aj názory o nepresnom preklade. Opis ako muž si líha s chlapcom môže pokojne znamenať aj pedofíliu, kde sa poukazuje na vekový rozdiel a sexuálne vzťahy medzi neplnoletými osobami a dospelými. Biblia spomína aj vzťah Dávida a Jonathana, ktorí mali k sebe veľmi blízko. Nevieme presne povedať či boli kamaráti alebo mali medzi sebou romantický pomer.

Mal si počas dospievania výčitky ohľadom svojej orientácie ako kresťan?

Áno, hlavne zo začiatku môjho procesu vnútorného coming outu. Vtedy som si nahováral, že som bisexuál a dokážem si vybudovať vzťah aj s dievčaťom. Do istej miery to bolo aj kvôli mojej viere. To však nevydržalo dlho a prestal som si klamať. Manželský vzťah so ženou nechcem, lebo by ma nenapĺňal. Nikdy som však pre to neprestal chodiť do kostola.

Nie sme zlo, ktoré sa chystá zničiť tradičnú rodinu.

Premýšľal si niekedy nad odchodom zo Slovenska?

O odchode som rozmýšľal v minulosti. V poslednej dobe je mojím cieľom ostať tu a spraviť z tejto krajiny lepšie miesto. Pre všetkých ľudí, hlavne pre LGBTQ+ menšinu. Odísť zo Slovenska mi pripadá zbabelé. Kto iný než my, mladá generácia, má šancu zmeniť Slovensko? Ak chceme zmenu v spoločnosti, niekto tu musí ostať. A ja sa o ňu chcem pokúsiť.

Uvažoval si už aj nad konkrétnymi krokmi?

Možno preto študujem médiá. Chcem do nich prinášať túto tému cez otvorené diskusie bez predsudkov. Dôležité je zobrazovať realitu v pôvodných slovenských seriáloch v podobe homosexuálnych postáv. Treba ju ukazovať, aby sme neboli braní ako veľký strašiak. Nie sme zlo, ktoré sa chystá zničiť tradičnú rodinu.

Čo môžeme my ako spoločnosť urobiť, aby sa LGBTQ+ ľudia cítila rovnoprávne?

Určite sprísnenie trestov nepriateľských útokov na LGBTQ+ komunitu. Mrzí ma, keď čítam nenávistné komentáre pod príspevkami súvisiacimi s vraždou na Zámockej ulici. Rovnako je aj neprijateľné, keď sa niekto vyjadruje bez rešpektu o akejkoľvek inej minorite, o Maďaroch, Rómoch, Židoch, černochoch a podobne.

Nedávno bola vydaná výzva, pod ktorú sa podpísalo veľké množstvo rôznych ľudsko-právnych a LGBTQ+ organizácií. Táto petícia by mohla zlepšiť život na Slovensku pomocou registrovaných partnerstiev, adopciou detí ľuďmi rovnakého pohlavia či odsudzovaním nevraživých výrokov. Na školách sa tiež o tejto téme vôbec nerozpráva. Do osnov občianskej náuky by mohli zahrnúť informácie o minoritnej problematike. Ak by sa podnikli tieto kroky, určite by nám to pomohlo.

Ak vláda školám nepomôže do 17. novembra, školy zatvoria svoje brány. Myslíte si, že univerzita naozaj preruší vyučovanie?

To je otázka, ktorá možno zaujíma každého študenta, ale odpovedať na ňu momentálne nevieme, pretože to naťahuje vláda. Rektori slovenských univerzít sa jasne priklonili k stanovisku, že univerzitám financie chýbajú. Nie je to len pre krízu, ale dlhodobo už niekoľko rokov po sebe dostávajú školy menej a menej financií.

Aj napriek tomu, že všetky školy spravili reštriktívne opatrenia a personálne škrty, sú na hranici schopnosti fungovať. Budúci rok avizovali ďalší škrt v rozpočte. Vysoké školy zdvihli varovný prst a žiadajú od vlády kompenzáciu a navýšenie do vysokoškolského rozpočtu. Štát nás tlačí, aby kvalita zo vzdelania rástla, ale posiela nám z roka na rok menej peňazí. Preto je UCM pripravená od 17. novembra, ak tak rektori rozhodnú, nastúpiť do štrajku.

Vedeli by ste spresniť, ako by sa to dotklo študentov?

Študentov sa to dotkne najmä v zmysle kvality štúdia. Nebude sa nakupovať nové vybavenie. Môže sa stať, že technologicky nepôjde univerzita dopredu. Možno sa nenájdu financie na kultúrno-športové aktivity. To na študentov nemusí mať pozitívny vplyv.

Univerzity sa však snažia čerpať financie zo všetkých možných zdrojov, z ktorých je možné čerpať. Ak by nám však rozpočet znížili a dali nám budúci rok menej peňazí, už by to citeľné bolo.

Aký je aktuálny stav rozpočtu univerzity?

Už tretí rok po sebe prišiel rozpočet nižší. Vysoké školstvo dostáva zo sumy, na ktorú bolo zvyknuté, menej a menej peňazí, nehovoriac o tom, že ešte do toho zasahujú zvýšené ceny energií a rôznych komodít.

Tento rok pán kvestor robí všetko pre to, aby univerzita skončila v čiernych číslach, ako to bolo doteraz. Nemali by sme mať záporný hospodársky výsledok.

Avšak naozaj sa obávame, čo bude ďalší rok. Nevieme predikovať, aký bude rozpočet na kalendárny rok 2023. Všetky peniaze teraz musíme dávať na chod univerzity, elektrickú energiu, výplaty a podobne. Momentálne sme na pokraji našich finančných limitov.

Akýkoľvek nárast cien je pre univerzitu kritický.

Kde všade a o koľko narástli náklady kvôli kríze?

Nebudem presný na čísla, ale vysvetlím prečo. Na Slovensku funguje regulácia v zmysle zastropovania cien. Paušálne si objednáte elektrickú energiu na nejaké obdobie a v rámci neho ju počas zmluvného obdobia odoberáte. Ak sa objavia nejaké výkyvy, znáša to obchodník, ktorý vám ju predáva.

My sme ostali verní Slovenským elektrárňam. Zmluvu máme do konca decembra, takže cena sa výrazne nenavýšila. Za celý rok je to približne do 100-tisíc eur za univerzitu.

Sú však školy, ktoré využili výhodnejšie podmienky sprostredkovateľov energie, a bohužiaľ, v dôsledku krízy skrachovali. Zo zákona ich museli prevziať Slovenské elektrárne. Tie im už dali aktuálnu trhovú cenu elektrickej energie. Preto majú vyššie výdavky.

Náš kvestor to dôsledne analyzuje. Čakáme, ako sa situácia vyvinie. Už nie sme v pokoji. Sme ostražití, pretože sa blíži koniec decembra. Akýkoľvek nárast je pre nás kritický. Ak by mala energia narásť v stovkách percent, neviem, kde by sme potrebné financie našli. Naša univerzita má rozpočet okolo 12 miliónov a potrebujeme peniaze aj na iné veci ako elektrinu.

Sú oblasti, kde by sme vedeli ušetriť, napríklad v rámci internátov za kúrenie? Existuje nejaký plán?

Univerzita sa dlhodobo snaží znižovať zaťaženosť uhlíkovej stopy v rámci green-tech. Na námestí Herdu, kde centrálne vykurujeme všetky budovy okolo, ako je napríklad Hajdóczyho, Kino OKO a jedáleň, sme menili výmenníkovú stanicu tepla.

Inštalovali sme aj bezdotykové batérie na vodovodnú batériu, aby sa šetrila voda. Postupne meníme obyčajné žiarovky v budovách za LED. Do budúcna plánujeme inštalovať pohybové senzory, aby sa stále nesvietilo.

Ďalej budú vypísané aj financie na solárne fotovoltaiky, ktoré budú vyrábať elektrickú energiu. Chceme ušetriť a znižovať spotrebu celkovej energie rôznymi spôsobmi, ale teraz na to nemáme financie a nemôžeme sa rozvíjať. Čo sa týka budov, vykurovanie nevieme zatiaľ všade ovládať. Preto chceme riešiť lepšiu reguláciu v budovách.

Niekedy som bol zástancom online výučby, ale teraz už viem, že osobnú komunikáciu pedagóga a študenta nič nenahradí.

V rámci Trnavy máme veľkú výhodu, ktorá sa teraz ukázala. Je to vďaka elektrárni Jaslovské Bohunice. Tá, ako vedľajší produkt vyrába teplo vo forme vody. Ak vidíte, že do Trnavy smerujú nejaké rúry, nie sú to ropovody. Je to zostatkové teplo z jadrovej elektrárne, ktorou je vykurovaná veľká časť mesta.

Čo sa týka fakultných médií a ich fungovania, ovplyvní ich kríza či prípadný štrajk?

Nie je to len na fakulte FMK. Aj na Fakulte prírodných vied, kde majú laboratória a rôzne pokusy sú väčšie spotreby. U nás je to rádio, ktoré musí byť stále v obehu. Obmedzenie sme zažili počas pandémie. Rádio fungovalo a študenti mali výnimky, aby tu mohli chodiť s tým, že sme sa im snažili zabezpečiť aj ubytovanie.

Štrajk by mal prerušiť vyučovanie len v rámci demonštrácie. Dúfam, že vláda nedovolí, aby to trvalo dlhšie. A tiež dúfam, že to nenastane vôbec. Avšak myslíme to naozaj vážne a verím, že to bude trvať len niekoľko dní.

Aktuálne prebieha rekonštrukcia na Skladovej a rekonštrukcia Kina OKA. Aj do tohoto ovplyvnila energetická kríza?

Oko by sa úplne rekonštruovať nemalo, robí sa len vizualizácia do budúcna. Máme to v pláne, ale zatiaľ to nemáme finančne pokryté. Potrebujeme to robiť z projektových peňazí. V OKU chystáme dokumentáciu, hľadáme výzvy pre realizáciu. Možností je niekoľko.  

Na Skladovej máme projekt, ktorý sa už realizuje. Je spojený s Ministerstvom kultúry. V časti budovy sa tvorí centrum v rámci kultúrno-kreatívneho priemyslu na Slovensku.

Náklady boli pred tromi rokmi okolo 800-tisíc eur. Dnes, aj vďaka nárastom cien všetkých možných komodít, je cena viac ako 1,2 milióna eur. Čiže cena stavby narástla o 50 % a my tie peniaze musíme niekde nájsť.

S Ministerstvom kultúry sme intenzívne jednali a hľadali spôsoby dofinancovania. Potom poslanci prijali návrhy zákona, ktorý takéto možnosti navrhuje. Našťastie sa ale peniaze našli a projekt nám dofinancujú.

Ak sa zatvoria školy, bude to mať dopad na študentov, ktorí píšu tento rok záverečné práce?

Počas covidu mali študenti možnosti rôznej literatúry online. Čo sa týka konzultácií, určite budú prebiehať.

Tento rok pán kvestor robí všetko pre to, aby univerzita skončila v čiernych číslach, ako to bolo doteraz.

To, že nebudeme učiť neznamená, že nebudeme chodiť do práce. Zastavili by sme len výučbu. Nemyslím si, že to bude mať dopad. V prípade, že prerušenie bude veľmi dlhé, ukrojilo by sa z prázdnin. Chceme vás vzdelávať. Niekedy som bol zástancom online výučby, ale teraz už viem, že osobnú komunikáciu pedagóga a študenta nič nenahradí.

Môžeme povedať, že sa pre krízu zníži rozpočet na motivačné štipendiá?

Tento rok bol atypický. Bola tú výnimočná situácia pre vojnu na Ukrajine a my sme mali cítili potrebu pomôcť ukrajinským študentom. Aj v takýchto situáciách sa môžu využiť motivačné štipendiá. Mnoho fakúlt si tak vyčerpalo svoje fondy.  

Tento rok je rozpočet nižší, ale samozrejme, že oni pomoc potrebovali. Neboli to zbytočne vyhodené peniaze. Keďže ešte nevieme, rozpočet na budúci rok, nevieme ani koľko bude peňazí na štipendiá.

Mgr. Andrej Brník, PhD.

Doktor Andrej Brník je absolventom Fakulty masmediálnej komunikácie v Trnave. Ako pedagóg pôsobí na fakulte od roku 2015. V rámci fakulty pôsobil ako riaditeľ študentského online rádia Aetter.sk Dlhodobo bol súčasťou propagačných aktivít na fakulte, ktoré zastrešoval ako prodekan pre rozvoj a vzťahy s verejnosťou.Okrem toho pracuje ako dobrovoľník pri organizácii Medzinárodných leteckých dní SIAF na Sliači a Festivale letectva v Piešťanoch. Na festivaloch zastáva funkciu organizátora a mediálneho manažéra.Na univerzite momentálne pôsobí ako prorektor pre rozvoj a vzťahy s verejnosťou.

V dnešnej časti Podcasttu sme sa rozprávali aj o tom:

• ako prebieha samotná produkcia podcastu,
• koľko podcastov dokáže vyprodukovať jedna mediálna skupina,
• odkiaľ sa čerpajú témy na nové podcasty,
• ako sa podcasty prispôsobujú trendom,
• či majú podcasty ešte budúcnosť, alebo ide len o aktuálny trend.

Vypočujte si aj ďalšie podcasty časopisu Atteliér.

Produkcia ľahko dostupnej módy sa vo svete po poľnohospodárskom priemysle považuje za druhého najväčšieho znečisťovateľa našej planéty. Okrem fatálnych následkov pre prírodu je s fast fashion spájaná aj lacná pracovná sila a neakceptovateľné podmienky pre zamestnancov. Pri výrobe sa stretávajú s toxickými a karcinogénnymi látkami, čím sa znižuje kvalita ich života. Zamestnávatelia vykorisťujú obyvateľov krajín tretieho sveta.

Oblečenie vo fast fashion priemysle sa vyrába v neprimeranom množstve a v obchodoch sa počas jedného roku vystrieda až 50 nových módnych kolekcií. Ľudia sa stali konzumní a často sa stáva, že nakupujú nové kúsky len pre radosť. To je dôvod preplnenia skládok, na ktorých končia tisícky ton nechceného oblečenia. Spolu s tým sa zvyšujú tiež emisie, ktoré rastú každým rokom.

Spôsob akým predchádzať negatívnym javom rýchlej móde je jej opak – slow fashion. V zásade ide o zodpovednú, etickú a ekologickú módu. Pozornosť sústreďuje na dôsledný výber dodávateľov a kvalitných materiálov šetrných k životnému prostrediu. Zamestnancom zaručuje férové platové podmienky a život neohrozujúce pracovné prostredie.

Buďte súčasťou zmeny

Myšlienka podporujúca udržateľnosť a zodpovednosť zaujala Danielu Štalmachovú, študentku FMK, ktorá sa rozhodla na problém poukázať. Daniela sa od strednej školy venuje móde a vždy túžila po evente s prezentáciou oblečenia spojeného s ekológiou. Výsledkom je projekt s názvom MISSION REWEAR.

„Veľa ľudí v dnešnej dobe podlieha sezónnym trendom a ľudia nakupujú oblečenie aj keď ho nepotrebujú. Je to problém, ktorý sa dotýka každého z nás. Podujatie je preto určené pre kohokoľvek. Myšlienka eventu je dať druhý dych už nosenému oblečeniu.“ Zhrnula študentka Daniela.

Kabinet eventov na Fakulte masmediálnej komunikácie ponúka možnosti organizácie rôznych projektov. Takýto typ eventu sa však na fakulte ešte neorganizoval. „Na FMK je množstvo ľudí, ktorí milujú módu a určite sa to spája aj s prezentáciou ľudí. Samotná móda je tiež dôležitá pri vysielaní v TV, moderovaní a mnohých iných aktivitách, na ktorých sa študenti podieľajú.” Dodala hlavná organizátorka.

Oblečenie z druhej ruky nie je znakom menejcennosti

Niektoré značky udržateľnej módy nemusia byť vždy vzhľadom na ich kvalitu a ekologickú výrobu cenovo dostupné. Pomalá móda a zodpovedné nakupovanie má však niekoľko alternatív. Medzi ne patrí aj nákup šatstva zo sekáčov či z druhej ruky, vďaka čomu sa nechcené oblečenie dostane späť do obehu. Ďalšou skvelou výhodou je cena, ktorá sa často pohybuje v jednociferných číslach.

„V sekáčoch je rôzne oblečenie za pár eur a navyše tam nájdeme originálne kúsky. Zároveň sme viac kreatívni aj my. Je to jedinečnosť a autentickosť so zárukou, že dané kúsky okrem vás nikto nevlastní.” Vyjadril sa Marko Huba, ktorý v rámci organizačného tímu pracoval ako copywriter.

Slow fashion alebo udržateľná móda sa v posledných rokoch dostala do popredia a stala sa trendom. Ide o pozitívnu a najmä zodpovednú zmenu v nakupovaní. Túto myšlienku sa rozhodlo podporiť približne 20 študentov FMK, ktorí sa podieľali na organizácii eventu.

Pomoc tým, ktorí to potrebujú

MISSION REWEAR sa bude niesť v duchu módnej prehliadky. Oblečenie na túto časť poskytol sociálny podnik Baterkáreň. Ide o reuse centrum, ktoré tvorí taktiež obchod použitého oblečenia. Ich cieľom je učiť ako žiť udržateľný život a tým minimalizovať množstvo odpadu.

Študenti tak mali možnosť vybrať si z množstva ponúknutého oblečenia. Z kúskov vyskladané outfity predvedú študenti v rámci módnej prehliadky. Jej cieľom je ukázať, že aj takéto oblečenie je jedinečné, kvalitné a zaslúži si druhú šancu. Zbytok poskytnutého oblečenia, ktoré sa nepoužilo, poputuje v rámci Baterkárne ďalej na charitu.

Po spomínanej módnej prehliadke si záujemcovia budú môcť dané kúsky aj zakúpiť za symbolickú cenu. Vyzbieraný príspevok poputuje hosťovi eventu, OZ Recy Veci. Tvoria ho tri sestry so zameraním na recykláciu oblečenia, spojenú s pomocou slovenským rodinám, ktoré potrebujú pomocnú ruku. Sprostredkúvajú predaj noseného oblečenia, vďaka ktorému im darujú celý výťažok z kúpy.

Hosťkou podujatia bude aj Miss Kolorova. Tak sa prezýva Mária Špilárová, ktorá na svojom Instagrame upcykluje kúsky aj z fast fashion priemyslu, posúva ich ďalej za zlomok ceny, a tým im zaručí dlhšiu životnosť. Nájdeme u nej aj luxusnú módu drahých značiek.

„Myšlienka zodpovednej módy by sa mala dávať do povedomia hlavne mladým ľuďom. Je pravda, že vo fast fashion má človek možnosť zakúpiť si kúsok, ktorý vidí na sociálnych sieťach. Určite to však nie je dobré pre našu planétu a to nemôžeme podporovať.” Poznamenal Marko. Event MISSON REWEAR spojil pomoc a udržateľnosť, ktorej súčasťou môžete byť aj vy a to už tento utorok, 5. apríla o 18:00 v Kine OKO.

Nahrávku, ktorá obletela celý internet, počul už takmer každý Slovák. Marcel Merčiak v živom vysielaní zimných olympijských hier uviedol nesprávny čas, a tak vynadal technikom za nekvalitnú spoluprácu. Jeho kolega sa na internete následne podelil o Merčiakov emočný skrat.

Na sociálnych sieťach sa ľudia rozdelili na dva tábory. Tí, ktorí tvrdia, že sme všetci len ľudia a každému sa to už neraz stalo, a tí, ktorým bol vždy nesympatický a konečne ukázal svoju pravú tvár. Komentátora sa zastali členovia rady RTVS, napríklad Jozef Chudík, ktorý chápe Merčiakovu reakciu a tvrdí, že málokto si vie predstaviť psychický stav človeka zodpovedného za živé vysielanie. Merčiakov emočný výbuch ospravedlňuje tým, že sa odohral mimo živého vysielania.

Okrem toho hrubo odsúdili nevhodný prístup kolegu, ktorý súkromnú nahrávku zverejnil a súhlasil tiež s jeho okamžitým prepustením. Tak sa aj stalo. RTVS celú situáciu zvážila a po vzájomnej dohode osoba, ktorá uverejnila predmetnú konverzáciu už naďalej nie je jej zamestnancom. Meno z dôvodu ochrany súkromia neuviedli.

Zúfali kolegovia

Zverejnenie súkromnej nahrávky za účelom očiernenia kolegu určite nie je adekvátne správanie sa na pracovisku. V tomto prípade však treba poznamenať, že zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé riešenia. Vypustenie nahrávky sa preto pre zamestnancov mohlo zdať jediným východiskom, ako poukázať na Merčiakov prístup ku kolegom, ktorý podľa mnohých hraničí so šikanovaním.

Jaroslav Rezník, generálny riaditeľ RTVS uviedol, že išlo len o ojedinelé a individuálne zlyhanie. Zlyhanie však nebolo jedno a o ľudskom prístupe by sme mohli pochybovať tiež. RTVS sa rozhodla ísť pohodlnou cestou a prípad zamiesť pod koberec prepustením bývalého zamestnanca, ktorý dúfal, že sa kauza skoční v jeho prospech a v prospech tých, ktorí s Merčiakom mali podobné skúsenosti. A tých nebolo málo.

O tom v Denníku N napísal aj bývalý šéfredaktor športovej redakcie RTVS, Jozef Foltýn, ktorý rázne odsúdil Merčiakov výbuch. Tvrdí, že ostatným kolegom by mal ísť príkladom, namiesto toho však podľa neho pravidelne vytvára na pracovisku dusnú atmosféru. Športové komentovanie je nepochybne psychicky náročné, no nadávky či neustála šikana ostatných zamestnancov takéto zlyhanie neospravedlňuje.

Bolo to celé zbytočné?

„Celá situácia ma ľudsky veľmi mrzí, pod tlakom emócií som reagoval nevhodným spôsobom. Momentálne sa však musím viac sústrediť na prácu. Vo vypätých situáciách vznikajú aj problémy. Verím, že si ich v pokoji vykomunikujeme,“ ospravedlnil sa Marcel Merčiak.

V celej kauze sa opakovane skloňujú slová ľudskosť a pokoj. Avšak aj keď mnohí zastávajú názor, že sa takéto chyby stávajú, ešte ľudskejšia by bola “ľudská komunikácia” a tá predsa nesmie skončiť iba okamžitým prepustením zamestnanca. Ak v tomto prípade išlo o mobbing – šikanovanie na pracovisku, mala by sa riešiť aj príčina tejto kauzy, nielen jej dôsledok.

Rezník sľúbil, že sa prípadom bude zaoberať po návrate Merčiaka z Pekingu. Hovorkyňa RTVS Andrea Pivarčiová uviedla, že situáciu dôkladne preverili a vylúčili že by mohlo ísť o dlhodobý konflikt či šikanu. Merčiak po pohovore s Rezníkom obstál s napomenutím za nedôsledné plnenie pracovných povinností. Z nahrávky sme ale od jeho kolegov jasne počuli o opakovanom nátlaku. Je preto v tomto prípade oprávnené pýtať sa, či nešlo zo strany RTVS len o ďalšie zametenie kauzy pod koberec. Pre verejnosť ťažko uchopiteľné “napomenutie”, totiž pre Merčiaka v rámci jeho pracovnej činnosti nemusí znamenať žiadne konzekvencie.

Nahrávka koniec-koncov veľkú časť slovenskej verejnosti pobavila a Merčiak sa stal internetovým kráľom. Len vlk ostal hladný.

V roku 2020 si si založil YouTube kanál a začal si natáčať ROASTED! videá. Bola pre teba práve pandémia spúšťačom tvorby na YouTube?

Áno. Stopli sa nám vystúpenia a ja som sa prvé dva týždne tešil, lebo som sa mohol hrať na PlayStatione. Netrvalo dlho a prestalo ma to baviť. Začal som rozmýšľať čo ďalej. Tento projekt som mal v hlave už dlhšie, a tak to všetko časovo aj technicky sadlo. Povedal som si, že uverejním jedno video a uvidím, akú to bude mať odozvu. Ak sa to chytí, pokračujem. No a vystrelilo to. Bol som veľmi prekvapený.

YouTube ti priniesol novú cieľovku. Ako by si porovnal fanúšikov, ktorí ťa poznajú z neho v porovnaní s tými zo Stand-upu?

YouTube sleduje rôzna veková škála. Moje videá mi pochváli aj päťdesiatnik. Problém je, že túto platformu sledujú aj malé deti. Vždy upozorňujem na to, že obsah videí je pre ne nevhodný. Počítal som, že to bude pre dospelých. Bude to neslušné, tvrdé, bude tam čierny humor a všetky nepríjemné veci spojené s horormi. Ja si z týchto vecí robím srandu, a preto mi vôbec nenapadlo, že mi pribudnú mladí sledovatelia.

Mladý divák, ktorý stand-up neregistruje, ma označuje za YouTubera. Ja som predovšetkým komik, YouTube je iba zábava. Tí, ktorí ma skôr poznali zo stand-upu, si roasted videá pozrú tiež, ale viac obľubujú stand-up svet. A práve to je to super. Ide o veľký záber ľudí, ktorí ma sledujú. Na druhej strane je pre mňa výhodou, že mladí diváci rastú so mnou. Už teraz mi píšu, ako sa môžu dostať na stand-up. Všetko sa nabaľuje a fanúšikovská základňa rastie.

Do akej miery je moderovanie tvojou vášňou? Berieš ho skôr ako privyrobenie si počas pandémie alebo chceš v tejto sfére pokračovať a rozvíjať sa v nej?

S moderovaním som začínal. Na RTVS som moderoval šou Park, ale tým sa nikde neprezentujem. Nehovorím o sebe, že som moderátor. Moderovania sa bojím a mám pred ním rešpekt. Ešte viac ako pred stand-upom, hoci je jednoduchšie. Nemusíš byť vtipný a nemusíš rozosmiať ľudí. Sú tam však hranice, ktoré nemôžem prekročiť a veľakrát si musím zahryznúť do jazyka.

Mám rád voľnosť v prejave. Keď idem na pódium na stand-upe, môžem povedať čokoľvek. Keď sa zakokcem, nevadí to a publikum sa zabáva. V konečnom dôsledku si vždy vyberiem menej zaplatený stand-up, ako dobre zaplatené moderovanie.

Pre moderovanie nemám žiadnu vášeň.

Na druhej strane som za moderovanie vďačný. Je dobre zaplatené a peniaze treba. Hlavne počas pandémie. Zároveň ťa posunie ďalej ako človeka. Nemôžeš byť za šaša a musíš si udržať serióznu tvár. Obdivujem ľudí, ktorí odmoderujú celú reláciu bez jedného zakoktania sa.

Ján Gordulič sa pre Denník N vyjadril, že keď zatvoril Comedy klub, bola to pre neho po finančnej stránke úľava. Ako to ovplyvnilo skupinu Silné reči?

Keď náš klub začínal, veľmi sme sa tešili. Otvorenie bolo skvelé. Bola tam šou, kde vystupovalo desať komikov. Otvoriť nám to prišiel Milan Lasica a bol to extrémny zážitok.

Myslím, že sme sa všetci tešili, ale brali sme to s rezervou. Boli sme prvý comedy klub v Bratislave. Je to síce hlavné mesto, ale nie je to New York, kde príde pravidelne na stand-up človek či skupinka ľudí posedieť a zabaviť sa. V Bratislave také akcie nie sú veľmi vyhľadávané. V našom klube boli časové pasáže, kedy to išlo, a kedy bolo prázdnejšie. Z dlhodobého hľadiska som si nebol istý, či to je veľmi udržateľné.

Potom prišiel lockdown. Menšia kapacita a finančne sa to nedalo udržať. My komici sme takí, že s mikrofónom a funkčnou zvukovou technikou budeme vystupovať všade. Vystupovali sme počas pandémie pod karanténnymi bytmi. Niektorí z komikov prišli na dodávke, vytiahli mikrofón s reproduktormi a vystupovali pred ľuďmi, ktorí na nich pozerali z okna.

Ako si vnímal zrušenie plánovaných podujatí? Predpokladám, že ste s tým počítali, pretože ste ich zrušili ešte predtým, než zaviedli lockdown.

Áno, rátali sme s tým. Nie som politológ a nechcem dávať rozumy, ako by to mali robiť vo vláde tí mocní. Z toho čo vidím, mi to však príde ako chaos. Ja som v tomto už rezignoval. Zatvorte ma, koniec-koncov je to pre mňa dobré. Musím sa vynájsť a hľadať si svoje vlastné nové cestičky. Zatiaľ sa mi darí. Mám nejaké projekty s Markízou a YouTube kanál. Ale určite sa budem veľmi tešiť, keď nás zase otvoria a vrátime sa k starému dobrému stand-upu.

Aký bol váš náhradný plán vzhľadom na zrušenie vystúpení?

Vystúpenia sme ťahali do poslednej chvíle. Vedel som o správe, že určite dokončíme november. Na december počet predajov klesal. Vyrátali sme z toho, že to nebude dobré, a tak sme to radšej zatvorili. Rátal som s tým. Po pozretí si nejakej tlačovej konferencie vidíš, že tí ľudia netušia čo robia a populisticky riešia protipandemické opatrenia. Neostávalo mi nič iné, ako ísť do toho pesimisticky s tým, že nás zatvoria.

Ako vysokoškoláčka, viem povedať, že miera odozvy v online priestore je veľmi nízka. Ako by si porovnal vystupovanie online s vystupovaním naživo?

Online vystúpení som mal veľmi málo. Dokopy ich bolo dve alebo tri a boli veľmi zvláštne. Prvé bolo najhoršie, odohrávalo sa iba pred kamerami a mal som veľký stres. Vystupovali so mnou štyria komici a okrem nás tam boli traja kameramani. Odozva nulová. Na druhej strane je to fantastická príučka a skúsenosť. Teraz, keď prídem na pódium, v ktorom je menej ľudí a nezabávajú sa, nezaskočí ma to. Mám vybudovanú a vycibrenú húževnatosť.

Zažil som situáciu, pri ktorej som hovoril 10 minút do ticha.

Je to neporovnateľné. Stand-up je krásny v odozve, v ktorej prebieha komunikácia medzi obecenstvom a komikom. Je to strašná energia a presúva sa z mojej emócie na publikum. A zase smiech, ktorý ide na mňa. Je to krásny cyklus, ktorý je niečím čarovný a nedá sa nahradiť online formou.

Predtým než boli vystúpenia online, nebál si sa, že by si sa mohol nakaziť?

Priznám sa, že som to veľmi neriešil. Dával som pozor a všetci sme boli testovaní. Keď sa dalo zaočkovať, neváhal som. Respirátory sme na pódiu nemuseli mať. Keď sme dostali nariadenie, že sa vo vnútri musí mať respirátor, mali sme ho. Dával som pozor, aby som nikoho neohrozil a to bolo všetko. Bral som to tak, že keď vírus dostanem, tak ho dostanem. Nebral som to tragicky. V mojom okolí boli ľudia, ktorí nevychádzali tri mesiace z domu, potom išli raz po poštu a dostali covid. Asi z obálky, keď ju oblízali.

Mali ste okrem respirátorov aj vážnejšie opatrenia v rámci vystúpení, ktoré sa týkali len komikov?

Obmedzenia boli pre všetkých rovnaké. Čo sa týka podujatí, bolo povinné pravidelné testovanie sa. Mali sme aj obdobie, kedy sme museli nosiť respirátory aj na natáčaniach Debilných vtipov a rozhovorov. Bol to chaos, ale my sme všetko zodpovedne dodržiavali.

Ja som ovca. Keď povedia, že musím mať respirátor, tak ho budem mať. Ja ani nikto z komikov by sme proti opatreniam nebojovali. Chceme, aby sme boli všetci zdraví. Viem, že ak chcem robiť vec, ktorú milujem, musím počkať a snažím sa byť zodpovedný.

Máte nejaké vízie na rok 2022? Premýšľali ste ako skupina Silné reči o možných zmenách, alebo tomu nechávate voľný priebeh?

Vymýšľa sa vždy niečo nové. Či už šou alebo projekty, ktoré by sme mohli robiť. Verím, že keď sa situácia upokojí, prídu späť vystúpenia, grilovačky, nové koncepty. V rámci skupiny mám nejaké nápady. Verím, že sa Silné reči budú posúvať a stále budeme prinášať niečo nové.

Stand-up je na Slovensku v zlatej ére.

Cieľom je starý dobrý stand-up, ktorý nie je čím pokaziť. Humor v surovej forme, ktorý nás živí a aj najviac baví. Ako skupina komikov sme veľmi dobrá partia, navzájom si pomáhame, a preto sa to tak skoro nerozpadne.

A čo tvoje osobné vízie do budúcna?

Mojou víziou je, aby môj humor nestagnoval. Chcem sa zdokonaľovať a pracovať na sebe. Keď sa nebudem môcť živiť stand-upom, tak sa budem snažiť hľadať si inú prácu. S Kubom Gulíkom sme začali robiť podcast 20 000 Míľ pod humorom. Nahodil som mu nové nápady a uvidíme, ako sa zladíme. Mám však rád svoj pokoj, vlastnú disciplínu, keď si robím svoje veci a nikto ma nenaháňa. Pomaličky to ide. Nemám žiadne presne stanovené ciele ako napríklad počet sledovateľov na YouTube.

Mám celý život pred sebou a nechcem sa náhliť. Musel som si dať stopku a užívať si veci. Nedávno som si uvedomil, že som bol nervózny na prechádzke so psom. Chcel som sa rýchlo vrátiť, aby som sa mohol venovať písaniu. Potom si človek uvedomí, že nie je dôvod sa ponáhľať. Nemám deadline, nikto mi nestojí za chrbtom a nenaháňa ma. Chcem si užívať voľno čo mám, zábavu, ktorú dávam ľuďom a tešiť sa z toho, že ich to baví.