Čo si neprinesieš, to nemáš

Začínali v bratislavskej Cvernovke v miestnosti s rozmermi 36m² a so skromným počtom štyroch ľudí. Podmienky tam neboli najlepšie. Málo miesta, vybavenie priestoru predstavovalo len to, čo si priniesli. Keď pršalo, zatekalo cez okná. Neskôr sa presťahovali do prerobeného bytu na Staromestskej ulici. Ľudí začalo pribúdať a po roku sa do bytových priestorov už jednoducho nezmestili. Nasledovalo tak ďalšie sťahovanie na Vysokú ulicu. Z pôvodného jedného poschodia obsadili nakoniec až tri a zabrali taktiež priestory aj v druhej budove na Hurbanovom námestí.

Neľahké začiatky

Za prvý úspech, ktorý dosiahli, by sa dalo považovať získanie investora, niekoho, kto veril v ich prácu a bol ochotný vložiť do toho svoje peniaze. Avšak niektoré projekty stále zostávali bez úspechu. Zisk začala ako prvá prinášať až hra TrainStation vytvorená pre Facebook. Ide o vlakovú simuláciu, v ktorej si vy ako hráč budujete vlastné vlakové impérium. Hra funguje na princípe freemium, čo znamená že hru hráte zadarmo a zároveň máte možnosť kúpiť si rôzne prémiové artikle (tzv. in-game purchases). Túto hru mesačne hrávajú vyše dva milióny hráčov. Donedávna firma ešte sídlila na rôznych miestach. Tento rok sa však definitívne usadili v spoločných priestoroch v komplexe Digital Park oproti Auparku. Nový priestor si zamestnanci nevedia vynachváliť. „Teraz, keď sme spolu, je to oveľa lepšie. Šimon (pozn. red. Š. Šicko, CEO Pixel Federation) mal vysnívaný priestor. Nejaký krásny,veľký space, kde budeme môcť pracovať a chillovať. Strašne sa nás snaží rozmaznávať,” hovorí marketing manažérka Zuzka Margetinová. „Firma už je v štádiu, keď potrebuje byť vážnejšia. Nielen voči zamestnancom, ale aj voči vonkajšku. Takže určite ambíciou nie je len to, aby zamestnanci boli spokojní, ale aby sme boli atraktívni aj pre niekoho zvonku. A práve jeden spoločný priestor v takomto prostredí je toho súčasťou,” nadväzuje manažér Daniel Duranka.

Nová hra je vždy riziko

Momentálne má spoločnosť štyri live produky, ktoré sú podporovené aj marketingom. Sú to hry TrainStation, Emporea, Diggy’s Adventure a BIG Shopkeeper. V pláne majú aj niečo nové. K tomu sa však zatiaľ nechcú a ani nemôžu vyjadrovať. V prípade tvorby novej hry je to vždy o veľkom riziku. Ako príklad nám uviedli, že ak do hry investujete 200 000 euro, čo je enormná suma peňazí, tak tá hra nemá šancu si v prvých dňoch od spustenia na seba zarobiť. Strata sa každým dňom prehlbuje a začínajú tak špekulácie, či má zmysel držať danú hru pri živote, alebo to radsej ukončiť. Ľudia dnes radi plynule hrajú hry na facebooku a vo svojich zariadeniach. Ich priorita je preto teraz dokončiť prenos TrainStation do verzie pre tabety a mobily, čím sledujú tento trend v dnešných technológiách, na ktorý doplatila napríklad Zynga s ich hrou FarmVille.

Plány do budúcnosti

Zo začiatku mali Pixely strach, ako dlho sa hry na facebooku udržia, no dnes im zarábajú nemalé peniaze. Pri projekte TrainStation odhadovali životnosť približne pol roka, no nakoniec má úspech už viac ako štyri roky. Na budúci rok plánujú pokračovať v tvorbe týchto hier. Plánujú vytvoriť jeden až dva veľké formáty a približne štyri až šesť menších projektov. Do ďalekej budúcnosti majú určité vízie, ako napríklad vytvoriť vlastné projekty, ktoré by sa predávali aj na Steame. ,,Treba najprv robiť to, čo vieme a neustále sa zlepšovať a pokračovať,” vyjadril sa game dizajnér Gábor Szénasi. Zdôvodňujú to tým, že na výrobu vlastnej hry by potrebovali aj ľudí, ktorí už majú s takouto tvorbou skúsenosti, alebo by sa museli všetko naučiť sami, čo by trvalo x rokov.

Každý pixel má svoje miesto

V stručnom informačnom časopise označujú zamestnanci sami seba ako pixely. Organizačne sú usadení podľa jednotlivých tímov, ktoré majú na starosti konkrétnu hru. Jeden tím tvoria producent, grafici, programátori, dizajnéri, supportné oddelenia, ako napr. community management, marketing, analytici a testeri.

Pixely o Pixeli

Daniel Mihálik, grafik pre Diggy’s Adventure

K pixelu som sa dostal vďaka mamke, ktorá ma informovala o existencii takejto firmy. A moja funkcia je tvorba grafiky do tejto hry, a to grafiky postavičiek, baní, vlastnej grafiky a mnoho ďalšieho. Najlepšie na tejto firme je kreatívne prostredie a služby. V podstate po každej stránke je o nás postarané. Som veľmi spokojný, že tu pracujem.

Štefan Olejník, programátor pre BIG Shopkeeper

Počas štúdia na vysokej škole som hľadal brigádu a z Pixelu mi odpísali, že hľadajú človeka na 8 hodinovú pracovnú dobu. Môj kamarát hľadal presne niečo také, tak som mu túto prácu posunul a po dokončení školy sa mi ozval tento kamarát, či sem nechcem ísť pracovať a som tu spokojný. Najlepšie na tejto firme je, že tvoríme hry. Presne to som chcel v živote robiť.

Rasťo Jelínek, Ján Litecký, level dizajnéry pre Diggy’s Adventure

My sme v tejto firme hviezdy, naším poslaním je hviezdiť, očarovať, ohurovať, ale inak sme level dizajnéry. V Diggy’s Adventure vymýšlame rôzne levely, v podstate celý príbeh z globálneho hľadiska a potom rozdeľujeme prácu našim minionom. Do pixelu sme sa dostali výťahom, síce pôvodne schodami, ale to nás prešlo. So sebou sme spokojní, s prácou ostatných, samozrejme, nie, ale uvedomujeme si, že aj naše poslanie treba zlepšovať. A čo je najlepšie na tejto práci? My!

Daniel Radocha, šéfgrafik TrainStation

Náplňou mojej práce je starať sa o to, aby art výstup TrainStation vyzeral tak, ako má. Samozrejme sa ešte stále venujem aj grafike. Momentále vediem aj pohovory na naše pozície, pretože projekt je celkom vyťažený. K Pixelu som sa dostal, keď som bol ešte na škole. Kamarát mi hovoril o tom, že práve do Pixelu hľadajú grafika, avšak vtedy sa venovali hlavne webu, a to sa mi veľmi nepozdávalo. Až potom, keď sa začali venovať hrám, som im niečo urobil na skúšku a nakoniec som sa pridal do kolektívu. To bolo šesť rokov dozadu. Najlepšie sú pre mňa eventy, aj to, že je práca stále zaujímavá, a aj to, že máme vždy feedback na našu prácu. Mňa najviac teší to, že vidím zmysel našej práce, to, že to niekoho baví.

Jednou z typických ľudských vlastností je jednoznačne kritika. Každý z nás sa s ňou už mnohokrát stretol či už v škole, u rodičov, kamarátov alebo nejakých neznámych ľudí, s ktorými ste sa dostali do kontaktu. Avšak mnoho ľudí si neuvedomuje alebo nedbá na to, že kritika má dva druhy: konštruktívnu a zbytočnú.

Konštruktívna kritika vám síce povie nedostatky vašej práce, ale zároveň k svojej výpovedi dodá aj nápad, ako by sa to dalo zmeniť, aby vaša práca bola často o mnohokrát lepšia. Túto kritiku treba prijať a zamyslieť sa nad možnosťami, ktoré nám ponúkla. V mojom prípade ma práve táto kritika od správnych ľudí posunula o krok vpred. Naopak, druhá kritika nám často uvedie len problém, ale neporadí, ani nás nepohne ďalej. „Najlepšie“ sú vyjadrenia ako: Nemáš na to… Vzdaj to… Otrasné, nechápem ako tu niečo robí človek ako si ty… Takáto kritika je absolútne zbytočná a hlavne človeka najviac zraní pri srdiečku. Preto vám dobre radím, ak je kritika nekonštruktívna, nič si z nej nerobte. Zahoďte svoje starosti. Nikto vám nemôže povedať, že na niečo nemáte.

Jednoducho sa nedajte a nikdy sa nevzdávajte! Ja verím, že to zvládnete!

Umenie ma zaujímalo už od detstva. Keďže obaja moji rodičia sú umelci a hlavne fotografi, tak bolo logické, kam budú smerovať moje kroky. Na strednej umeleckej škole som vyštudovala grafiku, ale už tu som sa vo voľnom čase venovala fotografii. Popritom neustále kreslím a maľujem. Mojim cieľom bolo študovať fotografiu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, čo sa mi aj podarilo. Splnil sa mi sen a zároveň sa naplnila aj moja budúcnosť.

Každý umelec sa niekde inšpiruje. Čo je pre vás najväčšou múzou?

Fotografia ako každé iné umenie je podľa mňa o tom, že tvoriť musíte, lebo bez toho jednoducho nemôžete žiť. A tak sa pre mňa inšpiráciou stal môj život, ľudia a veci, ktoré sa každodenne dejú okolo mňa, situácie, pocity, nálady, sny, túžby a nevyhnutná konečnosť. Samozrejme, mala som a aj mám množstvo autorov, fotografov, ktorých tvorba ma inšpiruje a neustále uchvacuje. Ale ak by som mala hovoriť o mojej najväčšej múze, tak potom by to boli určite medziľudské vzťahy, ktoré často analyzujem vo svojich fotografiách, teda vnímanie sveta, priestoru a času, v ktorom žijeme.

,,Fotografia je o tom, že tvoriť musíte, lebo bez toho jednoducho nemôžete žiť”

A naopak, ako sa vyrovnávate s tvorivým blokom? Mali ste niekedy chuť sa na všetko vykašľať?

Myslím, že každý umelec prežíva takýto typ krízy niekoľkokrát počas života. Kladie si otázky, či to všetko má vôbec zmysel, váha a pochybuje. No vždy sa k tvorbe opäť vráti. Ani nie preto, že chce, ale preto, že musí.

No nakoniec ste to nevzdali a teraz nás vyučujete. Je pedagogická práca na našej fakulte vaša vysnívaná?

Nikdy by sme sa nemali vzdávať ničoho a už vôbec nie snov alebo túžob. Vysnívaná práca je taká, ktorá má zmysel. V prípade školy je to vtedy, keď to napĺňa obidve strany, teda študentov aj pedagóga. Pre mňa osobne je najdôležitejšie, keď u študentov vidím záujem, zvedavosť, kreativitu, chuť objavovať a poznávať kontexty. Teda najdôležitejší je ich rast, a teda aj môj.

Viete medzi nami študentmi rozpoznať ozajstný talent?

Áno, verím, že to dokážem, i keď je to vždy individuálne. Niekto môže tvoriť výborné veci rýchlejšie a od začiatku, niekomu tento proces trvá dlhšie, ale o to krajšie je sledovať takúto premenu. Je to čarovné…”

 ,,Nikdy by sme sa nemali vzdávať našich snov a túžob.”

Vidíte dokonca v niektorých študentoch konkurenciu? 

Konkurencia je dobrá vec a pre tvorbu je veľmi užitočná, pretože je jedným z hnacích motorov pre umelca. Keď sa študentom našej školy niečo podarí, nevnímam to ani tak ako konkurenciu, ale skôr cítim radosť a nadšenie z ich tvorivého rastu. Vtedy viem, že to celé má zmysel. Konkurencia, samozrejme, príde a keď je ,,zdravá”, je to iba pozitívum, pretože nás núti, aby sme na sebe neustále pracovali a posúvali sa ďalej. Nie preto, kto z nás bude lepší, ale preto, ako dokážeme posúvať hranice našej imaginácie a prinášať nové myšlienky.

Čo si myslíte o vyučovaní fotky na našej fakulte? Ako sa zmenilo po odchode Tibora Huszára?

To, že FMK poskytuje taký priestor práve médiu fotografie, je veľmi dôležité a dobré.
Jednak je to médium, ktoré ide stále dopredu, ale hlavne sa otvára interdisciplinárnym možnostiam v umení. Možnosť kreatívne tvoriť je veľmi cenná pre všetkých študentov a myslím, že na našej škole majú možnosť vybrať si z troch dobre vyprofilovaných ateliérov. Fotografické výsledky našich študentov môžeme sledovať či už na výstavách na pôde našej školy v Galérii Ľudovíta Hlaváča, v knihách ako je MUUZA, časopisoch o umení ako je EJMAP alebo na autorských a skupinových výstavách v rôznych inštitúciách po celom Slovensku i v zahraničí. Tibor bol jedinečný fotograf a osobnosť. Jeho stopa stále rezonuje v tvorbe, myslení a spomienkach jeho študentov, ale aj nás kolegov. Tí študenti, ktorých učil, si budú navždy pamätať jeho pohľad na fotku, jeho filozofiu, jeho príbehy. Smerovanie tohto ateliéru sa nezmenilo, venuje sa naďalej dokumentárnej a reportážnej fotografii.

Máme tu až tri ateliéry. Ako hodnotíte spoluprácu medzi nimi?

Keďže každý z ateliérov je zameraním smerovaný úplne inam, vznikol zaujímavý ,,diapazón“ vnímania a možností média fotografie. Dokument a reportáž sú rovnako dôležité fotografické žánre ako aj experimentálna fotografia a voľná tvorba, a takisto nezaostáva ani postmoderné vyjadrovanie a konceptuálna estetika. Najdôležitejšie je podľa mňa naučiť študentov fotograficky, a teda vizuálne myslieť. Je pritom jedno, ktorý ateliér navštevujú. Spolupráca medzi ateliérmi je vždy otvorená, i keď sa každý z nich vyprofiloval do svojej špecifickej podoby. Čo má význam, je komunikácia a otvorenosť k tvorbe.

Umelci sú známi rôznymi výstrednosťami. Od nezastaviteľnej lásky žien až po odrezanie si ucha. Máte vy nejakú ,,úchylku“?

Keď som začala fotografovať, mojimi najvďačnejšími modelmi boli členovia rodiny. Pri pózovaní a mojom dosť náročnom inscenovaní si prešli rôznymi fázami, od vzdoru a únavy až po otrávenosť. A jedného dňa sa stalo, že to brali ako úplne bežnú vec, samozrejmosť. To je pre mňa na fotografii najmagickejšie, že je tak šialene úprimná. Ak ide o ,,úchylky“, tak potom by to bola určite moja snaha, vychádzajúca zo smútku, zastaviť na fotografiách čas a navždy zachytiť blízkosť človeka.

,,Niekomu tvorivý proces trvá dlhšie, ale o to krajšie je sledovať takúto premenu. Je to čarovné…”

Na Skladovej ste usporiadali už pár výstav. Ktorú považujete za najúspešnejšiu? 

Všetky. Nie je podľa mňa podstatné, akej téme sa výstavy venovali. Dôležité je to, že u študentov bola chuť tieto diela tvoriť a že naša škola nám pre to poskytuje priestor.

Kde najďalej ste sa dostali vďaka fotografii? Počuli sme o vašom pobyte v Španielsku...

Španielsko bolo pre mňa z fotografického hľadiska veľmi cennou skúsenosťou. Vďaka výzve Domu fotografie v Liptovskom Mikuláši som v roku 2009 vyhrala niekoľkomesačný tvorivý výmenný fotografický pobyt na Univerzite vo Valencii v rámci projektu SETSE (pozn.red. Seeing Europe Through The Strangers Eyes), na ktorom participovalo 9 krajín. Cieľom bolo priblížiť kultúru danej krajiny prostredníctvom média fotografie. Bola to pre mňa neuveriteľne cenná skúsenosť.

Teraz prejdime k budúcnosti. Aké sú vaše plány na najbližší rok?

Tvoriť…fotografovať, maľovať a tešiť sa z toho. Tešiť sa zo života.

Je niečo, čo by ste odkázali študentom?

Byť na seba náročný a nikdy sa v tvorbe neuspokojiť s výsledkom, neupadnúť do šedého priemeru, vždy byť poháňaný túžbou po nových myšlienkach, lebo iba pravdivosť v umení má hodnotu a zmysel.

5 zaujímavostí/Čo ste o Petre Cepkovej nevedeli?

•  miluje spontánnosť
• má rada chuť a vôňu kávy
• jej najobľúbenejší TV seriál je Hercule Poirot
• miluje zvieratá a chcela byť veterinárkou
• je ,,snílek“