V pozícii personálnej riaditeľky v Slovenskom rozhlase ma oslovila vtedajšia dekanka FMK doc. Gažová. Nikdy som žiadnu výzvu neodmietla, tak som ponuku učiť na FMK prijala. Koncom septembra zazvonil telefón, pýtali sa ma či viem, že v stredu učím. Tak som pripravila sylaby, prvú prednášku, pracne som našla školu na Skladovej a začala učiť. Dnes je to 10 rokov.

Vy ste stáli pri zrode verejnoprávnych médií. Ako sa teraz s odstupom času pozeráte na súčasný stav, napr. na spojenie verejnoprávnej televízie a rozhlasu?

Začnem od konca. Spojenie rozhlasu a televízie nie je nesprávna myšlienka. Problematické je len to, ako to bolo urobené, pretože to nikdy nebude jedno médium. Nebol dostatočný čas na prípravu previazania, nie spojenia. Rozhlas s televíziu nemôžete spojiť, lebo produkt televízie a produkt rozhlasu je iný, poslucháč a divák je iný, rôzni sú tvorcovia aj technológie. To nie je ako spojiť dve firmy, ktoré vyrábajú sedacie súpravy. Televízia a rozhlas, hoci sú verejnoprávne, sa formálne spojiť nedajú. Je možné „umiestniť“ ich pod jednou strechou (formálne alebo reálne), spojiť obslužné činnosti aj znížiť počet manažmentu. Nič z toho sa u nás nestalo, akurát sa začali zmiešavať profesie, keď napr. rozhlasových dramaturgov nútia robiť televíznu dramaturgiu. Keď máme hovoriť o vzniku verejnoprávnych médií, bola to dlhá a ťažká cesta. Rovnako ako moja cesta po tom, čo som do SRo prišla v roku 1992 ako redaktorka spravodajstva. Myslela som si, že redaktorkou budem až do konca života.

Kedy ste zmenili názor?

Po necelom pol roku ma zvolili za predsedníčku odborovej organizácie. V tom období sa znižovala prezamestnanosť, keďže v minulom režime musel byť každý zamestnaný. Rozhlas mal vtedy asi 1400 zamestnancov, keď som v roku 2006 odchádzala, bolo to cca 700. Viac ako polovica musela odísť po organizačných zmenách, ktoré sme v rámci profilovania  verejnoprávneho rozhlasu museli urobiť. Bolo to zložité, lebo SRo bol v minulom režime ideologický nástroj, cez ktorý politická moc dostávala svoje ciele do hláv ľudí. A s tými istými ľuďmi, ktorí po novembri ´89 neodišli, bolo treba začať budovať verejnoprávne médium. Mala som veľmi zložitú pozíciu ako šéfka odborov, pretože bolo treba riešiť niekoľko vecí naraz. Na trhu už výrazne rástli ceny tovarov a služieb, ale mzdy boli ešte „socialistické“. Rozhlas nemal peniaze, lebo nebolo ujasnené, kto a ako má financovať verejnoprávne médium. Súbežne sa uskutočňovali organizačné zmeny, ľudia prichádzali o prácu, čo bolo veľmi stresujúce. Kto však nedokázal pochopiť úlohy SRo ako verejnoprávneho média (a nie politického a propagandistického) musel odísť. Televízia na tom bola ešte horšie, pretože tam okamžite siahli po segmentoch, ktoré bolo možné privatizovať. Bola rozobratá ako domček z kociek.

Rozhlasu tento scenár nehrozil?

V tomto ohľade  bol  SRo na tom lepšie, ale stalo sa niečo iné. Z večera na ráno vzniklo 25 súkromných rádií. Zakladali ich profesionáli zo SRo. Profesionáli, ktorí vedeli, ako má rádio vyzerať z vnútra, mali podnikateľské ambície a manažérsky potenciál. Rozhlas sa zrazu ocitol v obrovskom konkurenčnom prostredí, na čo nebol zvyknutý. Nikdy nezabudnem na jeden okamih. V roku 1997 bola pripravená nová vysielacia štruktúra, ale ľudia v rozhlase stále nechápali, o čom je konkurencia na trhu. Vraj, načo meniť program, keď „nám sa to páči“. Ešte v roku 1997 nebolo jasné, že nemôžeme vysielať to, čo sa nám páči, ale že ide o produkt, ktorý prinášame zákazníkom –  našim poslucháčom. Bolo mnoho ďalších problémov a dodnes je to tak, že obsah zákona o verejnoprávnom rozhlase vyžaduje niečo, čo nie je v rovnováhe s financiami na to vyčlenenými. Rozhlas mal zo zákona určené peniaze, ktoré má dostať, ale boli vlády, ktoré peniaze zo štátneho rozpočtu jednoducho nepridelili. Ekonomická poddimenzovanosť  kuriózne viedla k tomu, že sa oveľa rýchlejšie prejavovala kvalita. Rozhlas sa stal najdôveryhodnejším a najpočúvanejším médiom. Postupom rokov sa stalo, že z rozhlasu odišli „rozhlasáci“, kmeňoví zamestnanci,  ktorí tvorili a udržiavali vysoko profesionálny  rozhlasový „core biznis“. Odišli ľudia, ktorí boli zárukou tzv. genius loci. Už tam nie je základ, ktorý by garantoval kvalitu a základňu pre výchovu kvalifikovaných profesionálov pre iné komerčné média. Myslím si, že úlohou verejnoprávneho média je získať mladých ľudí s profesionálnym potenciálom, naučiť ich remeslu a nechať ich šíriť kvalitu ďalej a aj v súkromných komerčných médiách. Tie nikdy nebudú mať dôvod starať sa o rast kvality zamestnancov, len využijú jeho potenciál a keď už nemá čo zamestnanec ponúknuť, vezmú druhého. Je to biznis.

Na prednáške ste spomínali, že my sme miléniová generácia s inými pracovnými návykmi a finančnými nárokmi. Ako sa zmenila generácia?

Čítala som v týchto dňoch výsledky prieskumu, podľa ktorého súčasní absolventi vysokých škôl očakávajú vyše 700 eur v čistom. Na jednej strane som sa potešila, na druhej strane čo majú povedať tí, ktorí majú 15 rokov praxe. Stret generácií je veľmi zreteľný a médiami vedený k tomu, aby bol ešte ostrejší. Vysvetľovať totiž mladým ľuďom, že dôchodcovia berú ich pracovné miesta, a tým znižovať úctu k najstaršej generácii, je z mravného hľadiska neprípustné. Je tu aj druhá vec. Mladý človek zistí po vynaložení úsilia do profesionálnej prípravy počas štúdia, že zrazu pracovné miesto pre neho nie je. Chápem pohoršenie mladej aj staršej generácie. Jediné, čo nechápem je to, že nás necháva pokojnými zlyhanie rodiny. Ak by nezlyhala rodina, tak by sa nestalo s hodnotami a mravnosťou to, čo sa deje. Nevideli by sme prácu len ako niečo, čo nám nesie peniaze a profit. Vytratila sa súdržnosť ľudí, na trhu práce chýba pochopenie, že môžem fungovať len vtedy, keď bude fungovať aj moje najbližšie okolie. Žiadny zamestnanec nebude na svojom profesionálnom mieste hviezdou, ak nebude schopný tímovej práce. Človek sa rozvíjal do dnešnej podoby ako spoločenská bytosť. Prečo si zrazu myslí že môže fungovať ako indivíduum? Keď bude mať na účte niekoľko miliónov, tak už bude za vodou a nikoho nepotrebuje? Náš svet je na križovatke, a ak sa vyberie nesprávnou cestou, problém budeme mať všetci, bez ohľadu na to, kto má akú sumu na účte.

Je to bezvýchodisková situácia alebo existuje riešenie?

Keby bolo po mojom, poskytnem prácu každému. Nie však zamestnanie. Človek prácu potrebuje nielen na to, aby zarobil peniaze, on ju potrebuje na to, aby nezdivočel a zostal človekom. Práca je to, čo ho socializuje a núti akceptovať ostatných ľudí okolo seba. Ak ju nemá, tak sa to nemá, kde naučiť. Zlyhávanie mravnosti je umocnené faktom, že veľa mladých ľudí nemá prácu. Nezískajú tak nielen pracovné návyky, ale ani človečenský prístup k životu, lebo sa to nemajú kde naučiť. Mladí ľudia nie sú „ukotvení“, pokiaľ ide o hodnoty. Ak zostanete do 35 rokov pod maminou strechou a nevšimnete si, že ak rodičia nemajú peniaze, tak nezaplatia účty a vy prídete o všetky svoje istoty vrátane strechy nad hlavou, kde sa to naučíte? Nezamestnanosť na Slovensku, ale aj vo svete, je obrovskou krivdou na súčasnej mladej generácii a nevráti sa to spoločnosti dobre.

Máme byť my, mladí ľudia, skeptickí, čo sa týka našej budúcnosti? Bude sa situácia ešte zhoršovať?

Nie, nebude sa zhoršovať. Som presvedčená, že sa to nemá kam zhoršovať. Verím v hodnotu človeka, verím, že vydolujeme v sebe kompas, ktorý nám správnu cestu ukáže. Správna cesta je v empatii, pochopení, obrazne povedané – nemôžem okolo svojho niekoľkomiliónového obydlia vybudovať päťmetrový múr a budem v pohode. Keď za tým múrom budú nešťastní ľudia, skôr či neskôr sa medzi nich zaradím. Pokiaľ sa jedná o mladých ľudí, stačí sa pozrieť do histórie: mladí ľudia v každej dobe našli riešenie, lebo sú veci, ktoré sa nedajú odkladať, viete že repríza vášho života nebude. Určite je nádej, som o tom presvedčená.

Ako sa Silicon Valley stalo rodisko startupov

V južnej časti San Francisca nájdete sídla najznámejších gigantov z každého IT odvetvia. Práve tu vznikli a vyrástli tie najúspešnejšie a najlepšie startupy a adresu Silicon Valley si na vizitky píšu firmy ako Intel, Nvidia, HP, Apple, Oracle, Facebook či Google. História SiliconValley sa začala v 90. rokoch 19. storočia, kedy na tomto území bola založená Standfordská univerzita v Palo Alto. Standfordská univerzita si začala zaobstarávať financie prenajímaním niektorých pozemkov technologickým firmám a zároveň podporovala študentov k podnikaniu a zakladaniu nových firiem. Tak vznikli prvé spoločnosti ako Hewlett-Packard alebo Intel. V 70. a 80. rokoch dvadsiateho storočia sa v SiliconValley do popredia dostali osobné počítače a v povedomí ľudí sa začali objavovať názvy spoločností ako Apple, Microsoft, Yahoo alebo Amaznon. V súčasnosti je Silicon Valley miestom pre tie najlepšie startupy z celého sveta. Práve tu nájdete množstvo investorov, ktorí sú ochotní investovať a podporiť aj riskantnejšie projekty vo všetkých odvetviach IT priemyslu. Na jednom mieste sa stretávajú podnikatelia, investori, študenti, právnici, konzultanti a ľudia s rôznymi inými profesiami, ktorých spoločným záujmom je rozvoj rôznych IT spoločností.

Úspešní startupisti zo Slovenska

Máš nápad, si úspešný finalista súťaže, ale niekto musí tvoj projekt financovať. A ako je to s donormi na Slovensku? „Investorov často nahrádzajú materské filmy a startupistov osvedčení ľudia zvnútra firmy.“, tvrdí M. Truban, ktorý so startupom Nicereply.com vyhral „turné“ do Silicon Valley.  Svetovo má dobrú pozíciu zo slovenských projektov Synopsi.tv. Filmový maniak Rasťo Turek vytvoril systém odporúčania filmov pre iných filmových maniakov. Na základe videných filmov ako užívateľ máš na výber z ďalších. Úspech zaznamenal aj FINVIZ.com (Financial visualizations), ktorého ponuka finančných výskumov a analýz trhov nadchla obchodníkov a finančné inštitúcie. Projekt Quality Unit začínal ako idea vývoja softwérový vývoj webových a informačných systémov pre stredné a veľké formy. Dnes je to prosperujúca technologická firma s vyše 19 000 zákazníkmi po celom svete. Z ďalších môžeme spomenúť aj Michala Štencla, ktorého firma Sygic sa stala najrýchlejšou rastúcou spoločnosťou v strednej Európe. GPS na smartfóny od Sygic zožali úspech a sú celosvetovo najsťahovanejšou GPS aplikáciou.

Celý článok si môžete prečítať v novom čísle Atteliéru 2012/06