Kvapka krvi UCM sa teší obľube študentov, pedagógov aj zamestnancov Univerzity. Snažíme sa motivovať potenciálnych darcov do pravidelného darovania, pomáhať pri budovaní darcovskej základne a taktiež pri šírení osvety o potrebe darcov v rámci akademickej pôdy, ale aj mimo nej.

Počas predošlých jedenátich podujatí, organizovaných od roku 2011, darovalo svoju krv spolu 395 darcov, medzi nimi bolo mnoho prvodarcov. Od roku 2012 spájame toto podujatie aj s osvetou okolo Národného registra darcov kostnej drene a problematiky. Doteraz sa vďaka ochote a záujmu pomôcť, zaregistrovalo do registra 55 dobrovoľníkov.

Len dostatočný počet dobrovoľných darcov, nábor a výchova novej darcovskej základne, môže zamedziť akútnemu nedostatku krvi počas roka. Obe tieto činnosti, či už darovanie krvi, alebo darovanie PKB (Periférnych Kmeňových Buniek; v menej častom prípade darovanie kostnej drene), bezprostredne pomáhajú chorým ľuďom a malým deťom v ich náročnom boji za zdravím. Spolu takto pomáhame pri liečbe rakoviny, leukémie, pri ochoreniach krvi, ale aj pri operáciách, pôrodoch a pri ťažkých úrazoch…

Všetky potrebné informácie sú / budú dostupné na sociálnej sieti Facebook –www.facebook.com/SKK.UCM

Registrácia záujemcov o darovanie bude prebiehať prostredníctvom registračného formulára: https://goo.gl/053WHA. Ten oficiálne spúšťame týždeň pred darovaním (t. j. okolo 19. apríla 2017). Prostredníctvom neho môžeme vopred odhadnúť účasť darcov a koordinovať ho s NTS Trnava.

Vypĺňanie zdravotných dotazníkov na mieste bude prebiehať od 8.00 do 10.00 hod.
(Predpokladaný príchod výjazdového tímu NTS bude medzi 7.30 a 8.00 hod.).

Ďalšie dôležité informácie k darovaniu krvi:

Dávame do pozornosti, aby ste nechodili nalačno. Nejedná sa o klasický odber
do skúmavky, určený na zhodnotenie zdravotného stavu. Darca musí prísť najedený s dostatkom energie. Večer pred darovaním a ráno sa odporúča ľahká strava, bez mastných, údených a mliečnych výrobkov. Ak ste fajčiar, nikotín môže veľmi negatívne ovplyvniť kvalitu Vašej krvi, zamedzte fajčeniu už večer pred darovaním.  

Je potrebné, aby bol darca dobre zavodnený a cítil sa zdravo. Ráno je nevyhnutné vypiť zvýšené množstvo tekutín, najlepšie minerálnej vody, či nesladeného čaju (aspoň 0,5 – 1 liter). Ideálne je začať už večer pred spaním 1 – 2 pohármi vody navyše. Nepodceňujte prosím zavodnenie organizmu. Dodatočný príjem tekutín je zabezpečený na mieste. Pred a po odbere sa neodporúčajú športové aktivity, nadmerná fyzická záťaž, či pitie alkoholických nápojov.

Kto môže darovať krv?
· každý vo veku od 18 – 60 rokov,
· váži viac ako 50 kg,
· nemal posledné 2 týždne hnačky, ani horúčky,
· je aspoň 3 týždne od posledného užitia antibiotík,
· je aspoň 48 hodín po očkovaní,
· počas posledných 6 mesiacov nebol operovaný, tetovaný, nepodstúpil akupunktúru, piercing,
· nemá v čase odberu prejavy alergie a v dňoch pred odberom neužíva antihistaminiká,
· neprekonal infekčnú žltačku typu B a C a nie je jej nosičom,
· nie je nositeľom HIV a nemal kontakt s HIV pozitívnou osobou,
· nie je závislý od drog, alkoholu a iných návykových látok,
· ženy môžu darovať krv po skončení menštruácie a najskôr 6 mesiacov po pôrode, ukončení tehotenstva, alebo dojčenia.

Proces darovania a ďalšie informácie k zdravotnému stavu:
· každý darca má byť pred samotným aktom darovania dobre zavodnený a nesmie prísť nalačno,
· po príchode vyplní darca dotazník o zdravotnom stave,
· nasleduje zaevidovanie darcu v evidencii,
· kapilárny (kvapôčkový) odber krvi, určený na rýchle vyšetrenie,
· prebratie aktuálneho zdravotného stavu s lekárom, zodpovedanie na prípadné otázky,
· pokiaľ sú výsledky v norme, nasleduje samotný odber do sterilných vakov.

Ďalšie informácie:
· neodporúča sa prísť po zvýšenej fyzickej, či psychickej záťaži,
· so sebou si prineste – občiansky preukaz, preukaz poistenca, prípadne preukaz darcu krvi.

Ďakujeme za Váš záujem pomôcť darovaním svojej krvi a za šírenie osvety o potrebe dobrovoľných darcov.

Tešíme sa na vás!

Na počte účastníkov sa viacerí nevedia zhodnúť, isté však je, že ich bolo obrovské množstvo aj napriek nepríjemnému počasiu. My sme tam boli s nimi a prinášame vám pohľad na celý priebeh udalosti prostredníctvom našich fotografií.

Organizátori získali veľkú _popularitu

Pochod sa začal na Hviezdoslavovom námestí

V dave sa objavil aj šéfredaktor týždňa Štefan_Hríb.

Maskoti mali symbolizovať nevyšetrené_kauzy.

Okrem študentov sa na pochode zúčastnili aj rodiny s deťmi a starší ľudia

Na čele pochodu boli stredoškoláci

Organizátori Karolína Farská a David Straka

Účastníci pochodu pred Námestím SNP

Tisíce ľudí sa tlačili v dave na námestí

Matka_zavraždeného Róberta Remiáša Anna Remiášová.

Herec Maroš Kramár

Autor: Ivana Vyšná
Foto: Ivana Vyšná, Lukáš Kala

Prison Break: Vráti sa aj Michael Scofield

Už v roku 2015 prišla americká stanica Fox so správou o návrate seriálu Prison Break. Mala by to byť limitovaná séria, ktorá má uzavretý dej. Okrem hlavných postáv Michaela Scofielda a Lincolna Burrowsa, ktorých stvárnili herci Wentworth Miller a Dominic Purcell, si v pokračovaní zahrajú aj ďalší herci z pôvodných štyroch sérií seriálu. Ako uvádza aj stránka deadline.com, chýbať medzi nimi nebude ani Michaelova žena Sara (Sarah Wayne Callies), viacerí pôvodní spoluväzni ako Fernando Sucre (Amaury Nolasco), T-Bag (Robert Knepper), C-Note (Rockmond Dunbar) či agent Paul Kellerman (Paul Adelstein). V nových častiach sa objaví aj spomínaný hlavný hrdina M. Scofield, hoci ho nechali pôvodne tvorcovia vo finále seriálu zahynúť. Údajne tento jeho návrat bude mať logické vysvetlenie. Premiéra by v USA mala byť niekedy na jar tohto roka.

֍ Seriál bol prvýkrát vysielaný 29. augusta 2005 a posledná epizóda bola odvysielaná 15. mája 2009.

֍ Ocenenia seriálu: People’s Choice Award za najobľúbenejší nový dramatický seriál (2006), ALMA Award za najlepšiu televíznu drámu alebo komédiu (2006), Cena Austrálskeho filmového inštitútu pre najlepšieho herca (Dominic Purcell, 2007).

֍ Tvorca a producent Prison Breaku je americký režisér a scenárista Paul Scheuring.

Autor: Erika Černáková
Zdroj: movie-library.co.uk, digitalspy.com

Pozri aj:

Seriálové comebacky vo veľkom štýle 

Seriálové comebacky vo veľkom štýle II. 

Pauza kvôli nezhodám

Úspešný seriál o každodennom živote dvoch žien a ich priateľoch v malom fiktívnom mestečku Stars Hollow si zamilovalo niekoľko generácií. Príbehy Lorelai Gilmore a jej dcéry Rory sme mohli sledovať niekoľko rokov aj na našich staniciach. Legendárne ,,Gillmorky” si prvýkrát diváci mohli pozrieť na stanici The WB v roku 2000. Prvá séria bola taká úspešná, že sa tvorkyňa – Amy Sherman-Palladino, rozhodla napísať ďalších sedem. V roku 2007 však táto divácka srdcovka nečakane zmizla z obrazoviek. Za pomyselnou bodkou údajne stoja nezhody medzi tvorkyňou a štúdiom. Amy skončila ešte predtým, ako sa odvysielala siedma séria a priznáva, že si ju ani nepozrela. Radostnou správou ale je, že tvorcovia seriálu Amy Palladino a jej manžel Daniel na poste výkonného producenta ohlásili ,,comeback”.

Pripravte si lyže a plavky

Minisériu pôvodne nazvali ,,Seasons”, teda obdobia. Neskôr dostala globálnejší názov ,,A year in the life” – Rok v živote. Zatiaľ čo série vysielané do roku 2007 mali okolo 20 epizód, Seasons obsahuje štyri časti s príznačnými názvami – Jar, Leto, Jeseň, Zima. Nadšenci však nemusia smútiť, každá epizóda trvá 90 minút. Okrem hlavných predstaviteliek, Lorelai a Rory, sa môžeme tešiť na takmer všetky pôvodné postavy, vrátane babičky Emily (Kelly Bishop), Lukea (Scott Patterson) či najväčšiu parťáčku Sookie (Mellisa McCarthy). Bohužiaľ, herec Edward Herman, ktorý stvárnil otca Lorelai – Richarda Gilmora, zomrel pred dvoma rokmi, vo veku 71 rokov.

Bude to klasika

Prvé zábery z miniseriálu zobrazujú Rory ako učiteľku a vyzerá to tak, že Luke stále prechováva silné city k Lorelai. Fanúšikovia špekulujú o ďalšom dieťati v rode Gillmorovcov. Zábery, ktoré sa objavujú na oficiálnom instagramovom účte Gilmoregirls či Netflixe, naznačujú, že tvorcovia seriálu zachovali jeho pôvodnú tvár, ktorú tak milujeme. Nebude núdza o sarkastické poznámky, vtipné dialógy, ani pravdivé postrehy a myšlienky z každodenného života. Tvorkyňa seriálu priznáva, že návrat ku Gilmorkám po dlhých deviatich rokoch je nostalgický a zároveň dodáva, že s jeho pokračovaním si to rozmyslí. Prvú epizódu odvysielala streamovacia online služba Netflix 25. novembra 2016.

Zaujímavosti:    

֍ Scenár Gilmoriek má 75 až 80 strán, zatiaľ čo ostatné seriály mávajú 45 až 50.

֍ Stars Hollow, v ktorom sa dej odohráva, je v skutočnosti len fiktívne mestečko vytvorené spoločnosťou Warner Bros v Burbanku v Kalifornii. Tvorcovia použili prvky miest Essex, Wallingford, Washington a Connecticut.

֍ Ulice a domy sa v skutočnosti nachádzajú na iných miestach, ako ich vidíme v seriáli.

֍ Domy Lorelai a Sookie sú v skutočnosti jeden a ten istý dom.

֍ Viacero exteriérov z GG sa použilo aj v seriáli Priatelia.

֍ Herečka Lauren Graham a Mathew Perry zo seriálu Priatelia spolu chodili v roku 2002. V tomto čase sa vysielali obidva seriály, čo znamená, že fiktívna Lorelai a Chandler spolu randili.

֍ Alexis Bledel (Rory) v skutočnosti nenávidí kávu. Počas natáčania mala vždy v šálke naliatu kolu.

֍ Keiko Agena, ktorá stvárnila seriálovú Lane (najlepšiu priateľku Rory) je v skutočnosti Japonka, nie Kórejčanka a narodila sa na Havaji.

֍ V úvodnej sérii mala Keiko a.k.a. Lane 27 rokov – bola len o 5 rokov mladšia ako Lorelai v prvej časti.

֍ Kelly Bishop (stará mama Emily) v skutočnosti vyhrala hudobné ocenenie Tony Award za účasť v speváckom zbore. Tvorcovia na tomto fakte založili jej postavu, ktorá miluje muzikály. Jej seriálový manžel Richard (Edward Hermann) získal toto ocenenie v tom istom roku.

֍ Luke (Lorelainin priateľ) nosí počas celého seriálu baseballovú čiapku, pretože herec Scott Patterson hrával v malých ligách za Yankees, Dodgers a Rangers predtým, než sa stal hercom.

֍ Danny Strong, ktorý si v seriáli zahral úlohu Doyla McMastera (editor Yale Daily News a priateľ Paris) je v skutočnosti spisovateľ. Podieľal sa na scenári Hier o život: Drozdajka 1 a 2

֍ Jenji Kohan, ktorá je momentálne hlavnou producentkou seriálu “Orange is the new black”, bola producentkou prvých 12 epizód GG.

Zdroj: buzzfeed.com
Autor: Kristína Zajacová

Pozri aj:

Seriálové comebacky vo veľkom štýle

Seriálové comebacky vo veľkom štýle III. 

Trvalo to dlho, ale dočkali sme sa

Postavy zo seriálu majú po celom svete milióny fanúšikov. Seriál sa natáčal desať rokov, no v roku 2004 ho ukončili desiatou sériou. O návrate Priateľov sa dlho špekulovalo a väčšina predstaviteľov tohto kultového seriálu o návrate pochybovala. Ale fanúšikovia sa predsa len dočkali. Hoci nebolo možné dostať všetkých šesť hercov do jednej miestnosti, 21. februára 2016 stanica NBC odvysielala dvojhodinový špeciál, v ktorom sa piati z nich predsa len stretli. Špeciál bol na počesť Jamesa Burrowsa, ktorý vtedy dokončil tisícu epizódu v sitcomových projektoch a režíroval aj 15 epizód Priateľov. Matthew Perry, predstaviteľ Chandlera, sa kvôli iným povinnostiam dostaviť nemohol. Natočil však aspoň krátke video, v ktorom všetkých pozdravil. Jennifer Aniston, Courteney Cox, Lisa Kudrow, Matt LeBlanc a David Schwimmer si zaspomínali na natáčanie, najlepšie epizódy a poďakovali Jamesovi Burowsovi. Celé dve hodiny však neboli len o Priateľoch. Keďže James Burows pracoval aj na seriáloch ako Teória veľkého tresku, Frasier alebo Mike a Molly, v tejto špeciálnej časti sa ukázali aj herci z týchto seriálov.

Na internete je možné nájsť veľa článkov o filme Priatelia, a dokonca aj trailer, pri ktorom je uvedený rok 2017. Konkrétny dátum nie je nikde zverejnený, ale stránka IMDb nám načrtáva čo-to z deja tohto filmu. Mike a Phoebe majú problémy v manželstve, Monica a Chandler sa rozvádzajú, seriálové deti – Ben, Emma, Erica a Jack už vyrástli, Ross a Rachel majú taktiež problémy. Či to tak naozaj bude, však nikto nevie a nám zostáva len čakať.

Ocenenia

Seriál aj herci získali mnoho ocenení. Tu je niekoľko z nich:

People’s Choice Award za najobľúbenejší nový komediálny seriál (1995)

Primetime Emmy Award pre najlepšiu herečku vo vedľajšej úlohe komediálneho seriálu-Lisa Kudrow (1998)

Primetime Emmy Award za najlepší komediálny seriál (2002)

Teen Choice Award pre najobľúbenejšiu televíznu herečku v komédii-Jennifer Aniston (2002, 2003, 2004)

Teen Choice Award pre najobľúbenejšieho televízneho herca v komédii-Matt LeBlanc (2002)

Zlatý glóbus za najlepší ženský herecký výkon v komediálnom/hudobnom seriáli-Jennifer Aniston (2003)

Zaujímavosti

֍ Ústrednou zamilovanou dvojicou pôvodne mali byť Joey a Monica. Nakoniec sa ňou stali Rachel a Ross práve vďaka chémii, ktorá bola medzi ich predstaviteľmi od začiatku neprehliadnuteľná.

֍ Prvým obsadeným hercom bol práve David Schwimmer (Ross) a poslednou Jennifer Aniston (Rachel).

֍ Postavu Rachel mala pôvodne hrať Courteney Cox, no sama požiadala producentov o postavu Monicy.

֍ Phoebe a Chandler mali byť pôvodne len vedľajšie postavy.

֍ Pred uvedením seriálu na televízne obrazovky si tvorcovia už boli takmer istí úspechom, preto zobrali hercov na večeru do Caesar’s Palace v Las Vegas, aby si „naposledy užili ešte ako neznámi ľudia“.

֍ Prvá časť bola odvysielaná 22. septembra 1994 a posledná 6. mája 2004.

֍ 10 sérií obsahovalo dokopy 238 epizód v priemernej dĺžke 22 minút.

֍ V seriáli si zahrali aj svetové hviezdy ako Julia Roberts, Brad Pitt, Alec Baldwin, Ben Stiller, Bruce Willis, Sean Penn alebo dokonca Charlie Sheen.

֍ Šestica hlavných hercov na začiatku dostávala 400 tisíc dolárov za epizódu, no postupne sa suma vyšplhala až na milión dolárov za jednu časť.

֍ Účes Rachel, ktorý nosila v prvej sérii, sa stal jedným z najnapodobňovanejších účesov svojej doby.

֍ Chandler je jediná mužská postava, ktorá pobozkala všetky tri ženské predstaviteľky.

֍ Jedna epizóda sa natáčala niekedy aj 6 hodín a pokiaľ vtip nefungoval, okamžite sa prepisoval scenár.

֍ Celé mená ikonických postáv sú Chandler Muriel Bing, Rachel Karen Green, Ross Eustace Geller, Phoebe Buffay-Hannigan, Joseph Francis Tribbiani Jr. a Monica Elizabeth Geller/Bing.

֍ Phoebe čakala bratove trojičky preto, lebo Lisa Kudrow bola vtedy naozaj tehotná.

֍ Finálnu časť pozeralo 52,5 milióna divákov, aj keď najsledovanejšia (52,9 milióna divákov) bola “O ctiteľke” z druhej série.

֍ David Schwimmer režíroval 10 epizód.

Autor: Erika Černáková
Zdroj: filmkult.sk, thedailybeast.com

Pozri aj:

Seriálové comebacky vo veľkom štýle II. 

Seriálové comebacky vo veľkom štýle III. 

Na našej škole pôsobíte ako pedagóg, ale taktiež patríte k jej absolventom. Prečo ste sa pred rokmi rozhodli práve pre FMK?

Najúprimnejšie povedané, zmeškal som talentové skúšky na všetky ostatné školy. (smiech) Nakoniec to však bolo pre dobrú vec, aj keď to tak spočiatku vôbec nevyzeralo. Našiel som si na škole nejaké predmety záujmu, ktoré dali môjmu štúdiu zmysel. Medzi ne patril vo veľkej miere práve Atteliér.

V čom bol v porovnaní s dneškom Atteliér iný?

Prišiel som do redakcie asi pred 10-timi rokmi. Bolo to akurát obdobie, kedy sme prechádzali z polofarebného formátu na farebný. Dovtedy to bolo tak, že sme mali iba farebnú titulku a zvyšok bol čiernobiely. Naskytal sa teda priestor pre profesionálnejší vzhľad časopisu a bol to určitý druh výzvy. Čo sa týka redakcie, stretávali sme sa v oveľa menšom počte. Na redakčnej porade tu sedelo asi 6 až 8 ľudí, ktorí prichádzali s témami a živo o nich diskutovali.

Ako ste zvládali zalamovanie a celkovú grafickú stránku časopisu v takom malom počte?

Grafiku sme v podstate po odchode pôvodnej redakcie riešili iba dvaja. Bolo to úplne iné ako dnes, keď je nastavený určitý systém a každý sčasti vie, čo má robiť. My sme dostali dvojhodinový úvod do zalamovania a prvý deadline. Časopis sme si rozdelili na polovicu a skladali sme ho po nociach. V konečnom dôsledku to bolo fajn a ten pocit, keď sme to konečne poslali do tlače je neopísateľný. Postupne sa redakcia začala rozširovať a aktuálne má grafikov viac než v niektorých celoštátnych printoch. Verím ale, že šéfgrafici, ktorí to celé dávajú dokopy, ten pocit prežívajú stále veľmi podobne.

Počas vašich študentských čias ste mali zaujímavých spolužiakov. Dvaja z nich dokonca založili značku Life is Porno. Ako vnímate kvalitu študentov na našej škole vtedy a dnes?

Na rozdiel od niektorých mojich kolegov si myslím, že ich kvalita sa výrazne nezmenila. Aj vtedy tu bolo dosť flákačov a tí sú tu aj dnes. Takisto tu boli aj výrazné osobnosti, no tie tu neabsentujú ani dnes. Narástol teda ich počet, ale nie pomer. Paradoxne, keby si sa spýtal vtedy pedagógov, čo hovoria napríklad na spomenutých úspešných chalanov, mnohí by povedali, že to boli práve tí flákači. Oni však len vedeli, čo chcú a čo im táto škola môže ponúknuť. To si zobrali, a preto sú dnes tam, kde sú. Potenciál konkrétneho človeka ťažko odhadnúť z prístupu ku konkrétnemu predmetu. Ja som tiež v mnohých smeroch nebol práve vzorný študent, ale v škole som často trávil viac času než vrátnici.

Približne pred rokom vznikol na škole internetový študentský magazín Gaudeo. Boli ste aj pri jeho vzniku. Viete nám popísať, ako funguje a kto do neho prispieva?

Na slovensku študentská tlač funguje pomerne dobre, no mladá online žurnalistika výrazne zaostáva. Skupina pedagógov a študentov FMK pod redakčným vedním bývalej šéfredaktorky Atteliéru Magdy Švecovej preto pred rokom spustila portál, ktorý by mal vytvárať priestor pre publikovanie študentskej žurnalistiky aj mimo našej školy. Je to však beh na dlhé trate, lebo obzvlášť u mladých je dnes ťažké nájsť kompromis medzi “klikateľnosťou” a kvalitou obsahu.

Aká je teda vaša pozícia v tomto médiu?

Občas tam niečo publikujem, ak nechcem, aby sa to stratilo v tone vecí, čo zdieľam na Facebooku, ale v podstate som tam hlavne ako webdeveloper. To bola vlastne moja hlavná úloha aj keď som začínal v Atteliéri. Ich web dovtedy spravoval môj spolužiak Tomáš Tokarčík. Ten sa však začal viac venovať svojmu projektu medialne.sk, a tak som sa prvýkrát dostal k webom, o ktorých tvorbe som dovtedy nič nevedel. Inak menej známym faktom je, že FMK už v minulosti mala webový projekt s názvom Monokel, ktorý robili ľudia, čo neskôr založili Atteliér. Jeho dnešní redaktori však dnes primárne píšu pre print a webový obsah vyžaduje celkom iný prístup.

O Monokli počujem prvýkrát.

Bolo to vôbec prvé médium na tejto škole. Vtedy ešte len začínali weby a tento magazín určite patril k jedným z prvých, ktoré existovali na celom Slovensku. Písali tam ako študenti ešte Peter Murár, Júlia Kováčová alebo nebohý Marián Matyáš. Vyzeral ako dnešné blogy, akurát články sa nepridávali priebežne, ale vo forme vydaní, v rámci ktorých periodicky pribúdali texty do jednotlivých rubrík.

Sú na škole aj iné projekty ako Gaudeo?
Máme tu zopár začínajúcich pokusov, ako napríklad TEDI Games, čo je v podstate malé herné štúdio. Slúži ako médium pre tých, ktorí sa sem prišli zaoberať hrami. Pravdepodobne v budúcnosti vznikne aj niečo ako „online video“. S prestávkami sa tomu venujú rôzne skupinky a jednotlivci, ale formálne nič také zatiaľ nevyučujeme. Ten čas však čoskoro príde, pretože je to opäť v mnohom iné ako televízna či filmová tvorba.

V budúcnosti by malo všetko fungovať ako fakultné médium?

Ideálne áno. Ukazuje sa, že najlepšie fungujú tie veci, ktoré vytvoria a spravujú samí študenti.

Na škole učíte rôzne predmety, od typografie po informatiku. Ku ktorému máte najbližšie?

Jedným z motívov, pre ktoré som zostal na škole, je môj záujem o nové médiá. Zrejme raz príde obdobie, v ktorom prestanem sledovať trendy a začnem učiť dejepis, ale zatiaľ je v nedohľadne. Škola mi dovolila v rámci mimokatedrovej štruktúry vytvoriť kabinet nových médií, kde realizujeme rôzne projekty. Tie mi pomáhajú identifikovať študentov, ktorým sa oplatí venovať aj nad rámec povinností, pretože sa s nimi môžem naďalej učiť nové veci. Keď som na škole začínal, bol tou novou vecou internet, potom sociálne médiá a najnovšie digitálne hry, ktoré postupne redefinujú mediálny priestor. Herné mechaniky sa čím ďalej tým viac stávaju neoddeliteľnou súčasťou bežného života ľudí, ktorí by sa neoznačili za hráčov.

Čo máte na mysli?

Napríklad taký Facebook je celkom úspešná hra. Ľudia naň jednoducho chodia zbierať lajky. O ničom inom to nie je. Rovnako značná časť marketingu v mnohom ťaží z ľudskej súťaživosti. Keďže postupne ubúda úloh nevyhnutných k prežitiu v spoločnosti, hľadajú ľudia iné veci, ktoré ich budú napĺňať. Hry sú v tomto smere ideálne, lebo poskytujú individuálne a interaktívne zážitky, ktoré sú v mnohom odlišné od kníh, filmov či televízie.

Kedy vzišiel nápad na vznik tohto študijného odboru zameraného na hry?

Pokiaľ viem, tá myšlienka sa zrodila vďaka našim vedeckým konferenciám a ich hosťom, ktorí sa hrám intenzívnejšie venovali v rámci už existujúcich odborov. V zahraničí už dlhšie existujú tzv. digital humanities, ktoré sa podobným oblastiam systematicky venujú. U nás stále prežíva model delenia akadémie na technické a humanitné smery, ktorý vylučuje ich prepojenie v jednom programe. Na technických fakultách sú hry stále vnímané viac-menej ako zábava a ak sa im študenti venujú, tak prevažne vo voľnom čase. Táto zábava však priťahuje značný kapitál, z ktorého len veľmi nepatrná časť súvisí priamo s technologickými procesmi. Zvyšok, podobne ako predtým v športe, súvisí s médiami a marketingom, ktoré tvoria základ nášho zamerania. Bolo teda logickým krokom pokúsiť sa akreditovať odbor špecificky zameraný na túto oblasť, aj keď to napokon nebolo také jednoduché.

V akom zmysle?

Študijný program v odbore mediálnych štúdií musí byť primárne humanitne zameraný. Pôvodne sme navrhovali program pomenovaný Vývoj digitálnych hier. To nám stopli s tým, že čo my chceme vyvíjať, keď sme humanitný odbor a nie technický. Takže sme museli časť programu „poľudštiť“. Išlo však prevažne o kozmetické úpravy v názvoch, čiže vo výsledku sa akreditoval ako Teória digitálnych hier (TEDI), ktorý zapadá medzi ostatné v tom, že tam „nie je matika“. Je to možno v konečnom dôsledku aj dobré, pretože značná časť pozícií, na ktoré študentov odbor pripravuje, ju priamo nevyžaduje, a tak máme možnosť vzdelávať aj ľudí, ktorí by inak neprešli sitom, aké nastavujú technické smery.

Čo je teda jeho náplňou a čo budú robiť jeho absolventi?

Základ programu je nastavený humanitne. Je to premýšľanie o tom, ako hry fungujú, ako ľudia ovplyvňujú ich vývoj a ako spätne hry ovplyvňujú ich život. Snažíme sa však vkladať tie technické veci v takej miere, do akej nám to študenti umožňujú. Ak sem prídu ľudia, ktorí majú nejaké technické zázemie alebo znesú istú mieru matematiky, tak im vieme dávať aj viacej z toho praktického technického smeru. Okrem toho, odbor ponúka prierez vedomostí a zručností z mediálnej a marketingovej oblasti, ktoré s hrami úzko súvisia. Čo presne budú robiť absolventi si netrúfam povedať, veľa závisí na miere ich záujmu aj vývoji technológie. Pre lepšiu predstavu, keď ma prijali na FMK, Facebook ešte existoval len v USA a značná časť mojich spolužiakov dnes robí fulltime na sociálnych sieťach. Rovnako dnes, keď už je možné sa uživiť hraním alebo komentovaním hier, je ťažké predvídať, aké ďalšie pozície tu budú o päť rokov. Verím ale, že pre uplatnenie bude mať aj priemerný študent kvalitný základ a sieť kontaktov v sfére, ktorá má lepšie vyhliadky než väčšina ostatných.

Mimo akademickej pôdy vás občas vidno ako organizátora rôznych eventov pre študentov.

Áno, ale to je skôr hobby než práca. K celej tejto veci som sa dostal tak, že som robil plagáty na rôzne udalosti ešte ako študent. Občas sa mi stalo, že som si spravil len tak plagát na akciu, ktorú nikto neorganizoval. Oslovil som všetky mená, ktoré som tam dal a oni súhlasili. Tak sme cez môjho strýka oslovili klub, kde hrával a našli sme dátum. Na koncerte som síce prerobil, ale bol to začiatok dlhodobejšej spolupráce a desiatok viac či menej úspešných eventov. Dodnes ma baví robiť pre verejnosť aj inú zábavu, ako tú v zafajčených priestoroch s najlacnejšími drinkami a ťahať do Trnavy interpretov, ktorí nie sú pre promotérov zaujímaví. Finančne sú to často mínusové aktivity, ale pocitovo má v určitom smere napĺňajú, takže to beriem ako svoje hobby, ktoré proste niečo stojí.

Existujú podniky, s ktorými spolupracujete častejšie?

Samozrejme, niektoré sú pre typ podujatí, ktoré ma zaujímajú vhodnejšie, iné menej. Tiež veľmi závisí na majiteľoch a ich cieľoch. Nie je to však nič systematické, skôr náhodné impulzy. Prednedávnom som napríklad začal spolupracovať s jedným klubom, vďaka ich nápojovému lístku, ktorý bol hrozne spracovaný, napriek tomu, že samotný priestor je na Trnavu nadštandardný. Nedalo mi to a opýtal som sa, či nechcú pomôcť s vizuálom. Chvíľu sme sa rozprávali a zistil som, že dvaja z troch ľudí, ktorí stoja za týmto priestorom sú vlastne tiež #fmkpeople, a tak im momentálne pomáham nielen s vizuálom, ale aj s programom. V ideálnom prípade im časom prihrám šikovného študenta, ktorý ma nahradí a ja budem mať čas na ďalšie projekty.

Ste organizátorom herného festivalu UniCon. Ako vznikla myšlienka niečo také zorganizovať?

Vďaka tomu, že vznikol herný program a prestúpil som na hernú katedru, začal som citlivejšie vnímať, o ktorých hrách sa študenti rozprávajú a aké hry hrajú. Niekde v tomto procese ma oslovil jeden zo študentov, že by chceli využiť priestory školy na organizáciu LAN party. Začal som premýšľať, čo sa asi zmenilo od dôb, keď sme podobným spôsobom zavretí v pivnici trávili čas a povedal som, že zistím, či je to možné. Na vedení sa myšlienky zorganizovať študentský event chytili a ja som v priebehu pár dní v prvotnom nadšení vyskladal okolo nočného turnaja dvojdňový program. Každému som o ňom rozprával a rýchlo sa našli ďalší študenti a pedagógovia, ochotní pomôcť s jeho realizáciou.

Čo na tomto festivale môže človek vidieť?

Celý koncept v zásade kopíruje západné cony. Na nich sa stretávajú ľudia z tzv. „geek culture“, ktorí nejakým spôsobom súvisia s fantasy hrami a žánrami, ktoré sú tomu blízke. Náš festival je však primárne zameraný na hry, hráčov a hranie. Pretože to sú akoby všetky elementy, ktoré to zahŕňa. Každá jedna vec, ktorú tam stretneš sa dotýka digitálnych a offline hier alebo v prenesenom význame hrania v podobe cosplayu.

V čom je pre školu UniCon zaujímavý?

To, prečo to celé robíme by som prirovnal k fakultným médiám na škole. Máme časopis, rozhlas a televíziu, aby sme si v nich vyskúšali, čo je dnes aktuálne a spoznávali nové trendy. Pre TEDI sme takto vytvorili takú praktickú konferenciu, kde sa možno menej prednáša, ale prišli sem ľudia, ktorí nám ukazovali, čo je dnes in. Snažili sme sa tam byť prítomní aj ako pedagógovia a aj ako študenti, lebo niektoré aspekty nových médií sa dajú momentálne študovať len tým, že sa do nich ponárame. Na to, aby sme o nich písali dejepisné knihy je ešte priskoro.

Bolo ťažké získať budovu v Jame pre tento festival?

Ťažké to bolo takým klasickým byrokratickým spôsobom. Ako keby nikto nebol proti, ale každý mal potrebu k tomu niečo povedať. Takže sme najprv museli pochodiť tých, čo k tomu mali čo povedať, a to niekoľkokrát, keďže sa na seba radi odvolávajú. V zásade však nikto nepovedal nie. Nastali drobné veci, ktoré sme museli istým spôsobom prispôsobiť, aby to bolo v poriadku s pravidlami, ktoré sú na akademickej pôde, ale nikto sa nevyjadril spôsobom, že toto tu nechceme, lebo je to škola a nie herňa.

Nastali nejaké problémy počas minuloročného UniConu?

Prekvapivo, boli iba prevádzkové problémy, ako napríklad problém s internetom. Niečo sme podcenili, niečo precenili, ale žeby sa niekomu niečo stalo alebo žeby niekto spravil čo by nemal, tak to nie. Obavy samozrejme boli, pretože na podobných akciách sa niečo nepríjemné vždy prihodí, no my sme sa tomu tentokrát vyhli. Do budúcnosti však chystáme opatrenia, aby sa akékoľvek nepríjemnosti na festivale neodohrali.

Z redakcie Atteliéru je možné vidieť, že sa intenzívne pracuje na rozšírení priestoru v suteréne, smerom k bunkru. Čo sa tam chystá?

Odkedy som na škole, bunker sa stal takou mojou malou životnou odyseou. Občas som tam vždy zavítal a fantazíroval o tom, čo by sa v ňom dalo urobiť. Čakal som však aj na impulz od študentov, lebo jediné priestory, kde to naozaj žije prirodzeným záujmom sú tie, ktoré si sami vytvoria.

Ten impulz teda nakoniec prišiel?

Konečne môžem povedať, že áno. Cez leto sme so Slážom Selassiem v jednej z miestností vytvorili youtuberské miništúdio, a to bol prvý krok k tomu, aby sa zrekonštruoval aj zvyšok. Každé študentské médium na škole má svoj priestor, ktorý si na začiatku uchytili a zveľaďovali. Vyzerá to tak, že bunker bude priestorom pre nový herný program. Konkrétne sa tam usídli improvizované herné štúdio s názvom TEDI Games, ktoré sme založili, aby sme mohli združovať študentov, ktorí majú záujem hry nielen hrať a skúmať, ale aj vytvárať. Budú tam virtuálne reality, pre ktoré je to ideálny priestor, pretože tam sa dá naozaj odrezať od skutočnej reality. Nie je tam žiadny hluk, nepresvitá tam svetlo a nikoho tam človek neohrozuje.

V akom časovom horizonte by bunker mohol vyzerať tak, ako si ho predstavujete?

Túto otázku som si zodpovedal už niekoľkokrát a nie vždy to bola pravda. Teraz to však už naozaj vyzerá tak, že do konca roka by mal byť akýsi čistiaci proces hotový. To znamená, že sa odtiaľ vyniesol všetok odpad, odvlhčili sa priestory, opravilo sa kúrenie, vymaľovali sme a je to tam už ako-tak „obývateľné”. Navyše máme sľúbené od jednej firmy, ktorej sme pomohli v rámci kabinetu nových médií redizajnovať web, že nám „zlegalizujú„ osvetlenie, kabeláž a vzduchotechniku. Toto by sa malo uskutočniť počas januára, aby vo februári, keď študenti nastúpia do nového semestra, mohli zísť dole schodami s pocitom, že sa už odtiaľ nevrátia. (smiech)

Vyzerá to tak, že v novom semestri sa máme na Skladovej na čo tešiť.

V to dúfam. Už dlhšiu dobu sa to posúva k takému môjmu pracovnému názvu Ateliéry Skladová. A teda, že tá ako keby „jednosmerná“ výučba sa presunie do centra pre ľudí, ktorí nie sú ochotní dávať škole nejakú energiu navyše. A zase tí, ktorí prídu až sem, budú mať priestor, kde sa môžu uchýliť a normálne tvorivo pracovať. Tak ako je to aj na iných školách, ktoré majú prednáškové sály a potom špecializované pracoviská.

Baví vás vaša práca alebo máte pocit, že by ste sa chceli posunúť niekam ďalej?

Samozrejme, pravidelne prehodnocujem svoj život a jeho aktuálny stav. Na Slovensku existuje taký všeobecne zdieľaný pocit, že školstvo nie je finálna destinácia na to, aby si človek zakladal rodinu alebo považoval svoj život za úspešný. Keby som chcel viac peňazí, tak by som mohol a vedel robiť niečo iné. Avšak, keď vidím tých, ktorí si zvolili túto cestu, tak nemám potrebu s nimi za každú cenu meniť. Keby sa ma niekto spýtal, kde sa vidím o 10 rokov, nemal by som problém povedať, že tu.

To, že sa môžete na škole realizovať je práve to, čo vás istým spôsobom priťahuje?

Svojim spôsobom mám rád obmedzenia a mám rád, keď veci nefungujú ako by mohli, pretože vtedy viem byť kreatívny a viem nájsť najoptimálnejšie riešenie. Oveľa väčší stres pociťujem z toho, keď mám neobmedzené možnosti. Ale je to viac vecí, čo ma tu drží. Možno aj strach zo starnutia, pretože predsa len, medzi mladými ľuďmi to ide akosi pomalšie.

Takže ste spokojný s tým, kde ste?

Ale áno. Vždy keď stretnem svojich rovesníkov, ktorí išli hneď po strednej robiť alebo mali deti, tak nadobúdam pocit, že sú stále tam, kde boli. Odvtedy proste nemali čas spoznať niečo iné a žijú si takým zabehnutým, viac či menej naplneným životom bez zbytočných otázok. Možno sú v konečnom dôsledku šťastnejší a niekedy im možno aj závidím, ale už nie je cesty späť. Nedá sa vrátiť o 15 rokov a spraviť to všetko inak.

Michal Kabát (32) 
Vyštudoval FMK UCM v Trnave vo všetkých troch stupňoch vysokoškolského vzdelania. V súčasnosti pôsobí na našej škole ako odborný asistent a vyučuje predmety súvisiace s digitálnymi médiami, a tiež praktický predmet typografia a dizajn. Zároveň je vedúcim kabinetu nových médií, ktorý technicky zabezpečuje väčšinu online projektov fakulty.

Autor: Jakub Vážan
Foto: Marika Vencelová, Soňa Kabátová

Piata loď
Dráma/Rodinný
Slovensko/Česko/Maďarsko, 2017, 85 min
Réžia: Iveta Grófová
Predloha: Monika Kompaníková (kniha)
Scenár: Iveta Grófová, Marek Leščák
Kamera: Denisa Buranová
Hudba: Matej Hlaváč

V Trnave si Piatu loď môžete pozrieť v kine Hviezda alebo v Maxe. Zrejme však nebude mať takú dlhú životnosť ako Všetko alebo nič či Únos, takže sa poponáhľajte. Oplatí sa ho vidieť na veľkom plátne, kde možno pozorovať umelecky spracovaný príbeh, ktorý sa nesnaží byť na city hrajúcou sociálnou drámou. A tiež je príjemné na konci len tak sedieť a počúvať mrazivý soundtrack Kde sa slzy berú, od Katarzie. Snímka nám predstavuje príbeh desaťročnej Jarky (Vanessa Szamuhelová), ktorá sa o seba musí starať viac-menej sama, pretože jej nevyspelá mama Lucia si nechce pripustiť, že má dcéru a teda aj zodpovednosť. Nevládna stará mama, ktorá s nimi býva, situáciu tiež príliš nezlepšuje. Jarka chce, aby ju mama mala rada, aby si ju všímala. Lucia namiesto toho upevňuje Jarkin strach a túžbu po pozornosti vetami ako: „Nevolaj ma mama, nie som žiadna stará krava,“ alebo „Nerob problémy, lebo ťa nebudem mať rada.“ Jarke teda neostáva nič iné, ako sa ponárať do svojho detského sveta. Slovo ponárať je príznačné, pretože viackrát vidíme symboliku vody, topenia sa. Symbolika sa používa aj na ukázanie túžby po úteku. Jarka sa, totižto, doma necíti dobre, a tak väčšinu času trávi vonku s jej mladším kamarátom Kristiánom (Matúš Bačišin). On je zase v opačnej situácii. Rodičia sú v jeho prípade až príliš ochranárski a neustále ho musia mať pod kontrolou. Príbeh je síce inšpirovaný skutočnými udalosťami, pripletie sa tam však pomerne nepravdepodobná zápletka, keď Jarka nájde dve bábätká a rozhodne sa o ne so svojím kamarátom postarať. Dokážu rolu rodičov zvládnuť lepšie, než ich rodičia? Alebo všetci dopadneme podľa príslovia: „Aká matka taká Katka?“

Piata loď otvára viacero nie práve jednoduchých tém, napriek tomu ju v Berlíne veľmi pozitívne ohodnotili práve deti, čím si vyslúžila cenu Krištáľový medveď. Režisérka snímky tvrdí, že Piatu loď sa snažila nakrútiť skôr pre dospelých. Film slúžil napríklad na poukázanie toho, že za nešťastnými deťmi stoja hlavne rodičia a dospelí by si mali uvedomiť svoju dôležitú rolu v živote dieťaťa. Napriek tomu nie je až také zvláštne, že Piata loď oslovila aj deti. Mnohé z nich môžu v hlavných hrdinoch vidieť niečo zo seba. Taktiež môže slúžiť ako most medzi detským a dospelým svetom. U toho, kto si ešte aspoň trochu spomína na svoje detské ja, vyvolá spomienky na to, ako sme od rodičov vyžadovali pozornosť a ponárali sa do „dospelákmi“ nepochopeného sveta fantázie. Tento film tiež upozorňuje, že aj deti bývajú nešťastné, cítia sa osamelo a túžia po možnosti ukázať svoju samostatnosť. A koho nepresvedčilo nič z tohto, možno ho naláka to, že snímka ukazuje naše miestne lokality, hlavne Bratislavu, tak ako sme ich možno nikdy úplne nevnímali.

Kto sa bojí príliš umeleckého filmu ťažkého na pochopenie, nemusí. Nie je to však ani tuctovka, ktorá vám odpovie na všetky otázky a nechá vás s pokojným svedomím odísť bez toho, aby ste sa aspoň trochu nezamýšľali.

Autor: Jana Fridrichová

Ako vzniklo vydavateľstvo Absynt?

Spolu s mojím kamarátom Jurajom Koudelom sme sami pre seba hľadali zaujímavé prostredie a prácu, ktorá by nás tešila. Veľa sme sa spolu rozprávali, porovnávali a zistili sme, že reportážna literatúra ako žáner na Slovensku prakticky neexistuje, pričom hneď v susednom Poľsku je veľmi populárna. Poliaci a Slováci sú viac-menej podobní, a tak sme si povedali, že keď reportáže čítajú Poliaci, prečo by ich nemohli čítať aj Slováci. Stávalo sa nám totiž, že sme si prečítali dobrú reportážnu knihu po poľsky a chceli sme ju odporučiť svojim známym – nemohli si ju však prečítať, pretože nečítajú po poľsky. Vtedy sme si povedali, že by bolo dobré, keby sme im ju mohli preložiť.

Vlajkovou loďou vydavateľstva Absynt je edícia „Prekliati reportéri”. Mimo reportážneho žánru doteraz vyšli len Moruša od Iboji Wandall-Holm a mailový rozhovor Fedora Gála s národným socialistom Matejom s názvom Cez ploty. Prečo práve reportážna literatúra?

Nápad založiť podobné vydavateľstvo mal viacero príčin. Najdôležitejšie z nich sa mi zdajú dve. Prvá, skôr racionálna a obchodná, je spojená s fenoménom reportážnej literatúry v Poľsku a ďalších európskych štátoch. Aj keď na Slovensku reportáže vychádzali knižne už predtým, chýbalo tu vydavateľstvo, ktoré by sa im venovalo programovo a popri tom by propagovalo aj tento trošku zabudnutý žáner. Keďže sami veľmi radi čítame reportážnu literatúru, rozhodli sme sa do toho pustiť. Druhá príčina, spojená skôr s vášňou a emóciami, súvisí s tým, že obaja s Jurajom už roky čítame reportáže a máme ich veľmi radi.

Na počiatku vychádzali prevažne knihy poľských autorov ako Paweł Smoleński, Lidia Ostałowska či Wojciech Tochman. Legendárna skupina reportérov z 90. rokov denníka  Gazeta Wyborcza. V čom bola špecifická táto generácia?

Ťažko povedať, či je celá táto skupina špecifická niečím konkrétnym. Bola to veľmi silná generácia talentovaných autorov, ktorí začínali v čase, keď padol komunizmus, otvárali sa nové možnosti, menil sa systém a prebiehali veľké spoločenské zmeny, ktoré sa rozhodli popisovať. A nielen, že sa rozhodli, oni to aj vedeli. Zdá sa mi však, že oveľa presnejšie je hovoriť o fenoméne poľskej reportážnej školy – naprieč generáciami. V Poľsku má reportážna literatúra dlhoročnú tradíciu. Venovali sa jej aj spisovatelia, napríklad laureáti Nobelovej ceny za literatúru Henryk Sienkiewicz či Władysław Reymont. Znamená to, že išlo o texty, ktoré spĺňali aj kritériá literatúry. Neskôr, ešte počas totality, prišla silná generácia novinárov ako Ryszard Kapuściński, Hana Krall a ešte zopár ďalších, ktorí zas vychovávali novú generáciu reportérov – Tochmana, Smoleńského a ďalších. Oni sa k ich dedičstvu otvorene hlásia. Napríklad Tochman najmä k minimalistickému štýlu Hany Krall. A na nich už dnes nadväzuje generácia ďalších mladých novinárov a reportérov, ktorí sa narodili v 80. rokoch. Sú veľmi talentovaní, používajú nové médiá a keď píšu, už od začiatku premýšľajú o tom, že robia knihu. Preto je teda potrebné rozprávať o akejsi „poľskej škole reportáže”. Tento fenomén spočíva najmä v kontinuite.

Vy sám ste Poliak, žijete v Krakove. Prečo ste sa rozhodli vydávať knihy na Slovensku?

A prečo nie? Je to výsledok života v otvorenej Európe. Mám manželku zo Slovenska a veľa slovenských kamarátov, najmä Juraja, s ktorým sme Absynt založili.

V Poľsku má reportážna literatúra svoju tradíciu a je známa po celom svete. Na Slovensku to tak nie je. Sú však aj na Slovensku autori, ktorí môžu mať prívlastok „prekliati” a uvažujete nad ich zaradením do edičného plánu?

Na Slovensku určite boli a sú silní autori, ktorí by mohli mať prívlastok „prekliati”. Ja zatiaľ ešte stále objavujem veci, ktoré sú pre človeka vyrastajúceho a žijúceho v slovenskej kultúre a reáliách úplne samozrejmé. Páči sa mi napríklad štýl Eugena Gindla, ktorého ako budúci novinári určite poznáte. Pri čítaní jeho reportážnych textov mám pocit, akoby som čítal výbornú poviedku. Určite musím spomenúť aj Irenu Brežnú, ktorej sme vydali knihu reportáží z rusko-čečenskej vojny Vlčice so Sernovodska. Okrem toho som mal už možnosť stretnúť aj veľmi veľa mladých ľudí, ktorí majú dobrý štýl, chcú pracovať, skončili štúdiá a inšpirujú sa tým, čo sa deje vo svete. Som presvedčený o tom, že skôr či neskôr prídu mladí reportéri, ktorí budú schopní napísať silnú reportážnu knihu.

Akí sú podľa vás slovenskí čitatelia?

Môžem povedať iba o čitateľoch Absyntu, lebo sa stretávam prakticky len s nimi. Sú inteligentní, zvedaví, majú záujem o svet, neboja sa ťažkých tém a pravdy. Komunikujú s nami cez Facebook, posielajú nám návrhy. Zároveň vytvárajú komunitu, kde si navzájom odporúčajú knihy, vymieňajú názory a pocity. Máme pocit, že mnohí nám úprimne fandia. Táto zázračná skupina ľudí je asi naším najväčším úspechom.

Ryszard Kapuściński bol bezpochyby najznámejším poľským reportérom s nevšedným talentom a štýlom. Na obálke jednej z jeho kníh ho britský spisovateľ John le Carré dokonca prirovnáva k Márquezovi: „Ako je Márquez veľkým černokňažníkom súčasného románu, tak je Kapuściński neobyčajným čarodejníkom reportáže.” V čom tkvie kúzlo Ryszarda Kapuścińského?

Ryszard Kapuściński je otec reportážnej literatúry v Poľsku a zároveň majster žánru. Hovoria o ňom, že bol reportérom s citlivosťou básnika a poéziu dokonca aj písal. Hovoril, že reportér musí byť v prvom rade humanistom, musí mať rád ľudí, vážiť si ich. To by mohol byť jeden z pilierov tohto jeho černokňažníckeho kúzla. Druhým pilierom je určite ťažká práca, poctivá rešerš a neustále štúdium. Hovoril, že na jednu napísanú stranu reportáže potrebuje prečítať sto strán.  

Medzi autormi z edície Prekliati reportéri je aj laureátka Nobelovej ceny za literatúru, Bieloruska Svetlana Alexijevič. Získala ju v roku 2015, kedy v Absynte vyšla jej prvá kniha – Vojna nemá ženskú tvár. Aký je to pocit pre vydavateľa?

Je to skvelý pocit. Jej tvorbu sme sa rozhodli vydať ešte predtým, než dostala Nobelovu cenu za literatúru. Knihu Vojna nemá ženskú tvár sme vydali hneď na začiatku, v prvom roku fungovania Absyntu. Samozrejme, ako začínajúci vydavatelia sme mali veľa pochybností. Nobelovka pre Svetlanu nám veľmi pomohla aj v celkovej propagácii reportážneho žánru, vďaka čomu sa nám o čosi ľahšie upozorňuje novinárov i čitateľov aj na ďalšie knihy. Veľmi nám to pomohlo a utvrdilo nás v tom, že rozmýšľame správne.

Mňa osobne zaujala aj kniha o masovej emigrácii z územia Haliče, ktorá opisuje osudy aj mnohých Slovákov. Kniha sa volá Americký cisár a napísal ju Martin Pollack. Zarážajúce je, ako detailne dokázal autor písať o osudoch ľudí z obdobia Rakúsko-Uhorska bez fikcie, len z historických prameňov. Plánujete aj ďalšie jeho knihy? Napríklad o jeho biologickom otcovi?

Áno, plánujeme vydať ďalšie knihy Martina Pollacka. Už na jeseň to bude jeho kniha Mŕtvy v bunkri, ktorá rozpráva o jeho biologickom otcovi, ktorý bol príslušníkom SS, operujúcim (rozumej: vraždiacim) aj na území Slovenska. V knihe sa však venuje aj nacistickej histórii celej svojej rodiny i celého Rakúska. Úprimne obdivujem prácu Martina Pollacka, pretože si určite vyžaduje veľkú odvahu čeliť takejto téme. Neviem, či je historická reportáž akousi rakúskou špecialitou, ale hneď v prvej polovici roka vydáme knihu Roztratení Nemci od Karla Markusa Gaussa. Tretina knihy je o nemeckej menšine v minulosti i dnes žijúcej na Spiši. Pri takýchto knihách sa ukazuje výhoda reportáže oproti klasickým dejepisným knihám. Historické fakty sa dozvedáme cez pútavo napísané príbehy konkrétnych ľudí a bez toho, aby nám bol vnucovaný jednoznačný názor autora. Ten si musíme utvoriť my sami. V tom je najväčšia sila tohto žánru.

Zaujímavým dielom je aj 584 stranová sonda do duše masového vraha Andersa Breivika – Jeden z nás, z pera nórskej autorky Åsne Seierstad. Má na Slovensku odbyt aj takáto náročná literatúra?

Podľa mňa Jeden s nás nie je veľmi náročná literatúra. Od prvej strany sa číta ako najlepšia detektívka, až na to, že tu nenájdeme ani stopu fikcie. Okrem toho, ako už napovedá samotný názov knihy Jeden z nás: Príbeh o Nórsku, je to kniha o nórskej spoločnosti, prisťahovalectve a imigračnej politike, a najmä o vážnych zlyhaniach kriminálnej polície, vďaka čomu si môžeme uvedomiť, že tragédia nemusela mať až taký hrozný dopad, keby príslušné inštitúcie konali rýchlo a správne.

Knihy, ktoré vydávate, väčšinou nepatria k oddychovým, ale svojou horkosťou pripomínajú práve absint. Neuvažovali ste aj o emočne menej náročných tituloch?

Názov Absynt mal odzrkadľovať drsnosť reportážnej literatúry, ale skutočne nie všetky reportážne knihy sú také. My sme na začiatku síce vybrali knihy, ktoré sú ťažké, ale napríklad Kapuściński nepíše len o krutostiach, píše inak, píše príbehovo a mimoriadne pútavo. Jeho knihy sú v podstate skvelými románmi. Na druhej strane svet nie je práve najsladší… A pred tým si nesmieme zatvárať oči.

Filip Ostrowski je spoluzakladateľ Vydavateľstva Absynt. Stará sa o komunikáciu s agentmi a vydavateľmi, no zodpovedá i za reklamu a marketing. Reportážna literatúra mu zachutila kedysi dávno na dovolenke pri Baltskom mori. Bola to Futbalová vojna Ryszarda Kapuścińského, ktorú potajomky vytiahol rodičom z kufra. Žije v Krakove.

Autor: Michal Haviar
Foto: www.absynt.sk, Petra Adamková

Prečo skončila tvoja internetová relácia Ako prežiť s Grausom?

Skončila z troch dôvodov. Jednak nastala „únava materiálu“. Po istej dobe sa navyše tím ľudí pracujúci na programe zmenšil a mal som pocit, že som tam ostal akosi osamotený. A mal som tiež pocit, že sa nikam neposúvam a že relácia stagnuje. Dôkazom toho bolo, že jej sledovanosť klesala, tak som ju chcel zavrieť skôr, než sa dostala na nejaké pomyselné „dno“.

Bolo náročné zbierať do pravidelného zhrnutia nápady a podnety?

Rozhodne áno. Bolo ťažké rozhodnúť sa, akú tému budeme spracovávať a tiež vyberať veci zapadajúce do konceptu celého programu. Vždy je to o pravidelnosti a o tom, že som cítil nejaký záväzok – ľudia čakali na moju reláciu každý týždeň a ak sa stalo, že nevyšla načas, boli proste sklamaní.

Oproti tvojmu „predchodcovi“ Tomášovi Hudákovi si sa menej venoval politike. Prečo?

Keď sme rozbiehali reláciu, vôbec som nemal ambíciu robiť politicky zameranú reláciu, ale zároveň som vedel, že sa politike skôr či neskôr nevyhnem. Spočiatku to bola nedôvera. Neveril som celkom, že dokážeme spracovať politiku zábavne, aby z toho nebola „úplná depka“. Neskôr som sa k nej aj tak dostal, vždy sme sa to však snažili nejako ozvláštniť. Oproti Tomášovi Hudákovi aj Janovi Gorduličovi sme však k tomu pristupovali inak, každý z nás má svoj kľúč ako na to. Ja som skôr dával dôraz na konkrétne hlavné témy.

Sledoval si aj diskusie a reakcie divákov?

Áno, teraz to už môžem prezradiť, po každej relácii som si čítal diskusiu. (smiech) Bol to už taký rituál. Ale popravde, hneď ako som ju prečítal, som aj zabudol, čo tam bolo. Netreba si veci príliš brať k srdcu a treba stáť na zemi. Ale zaujímali ma reakcie divákov, to je jasné.

Stalo sa ti, že si dostal nejaký nepríjemný mail, prípadne sa ti niekedy niekto vyhrážal?

Veľmi zriedkavo mi niekto napísal, že mi dá po hube alebo že si ma nájde. Možno raz alebo dvakrát. Ale nepríjemné správy plné výčitiek a nadávok boli, to je jasné. Oficiálnych sťažností tiež nebolo veľa, možno dve alebo tri. Ale ťažko povedať, či je to dobré alebo nie. Ja nemám rád konflikty. Ak bola nejaká reakcia kritická, ale slušná, snažil som sa odpovedať. Ak to bol zhluk nezmyslov a vyhrážok, tak som to ignoroval. Ale utkvela mi v pamäti jedna veľmi pekná reakcia. Robili sme jeden diel, nepamätám si to už presne, ale viem, že som si robil dosť švandu z Európskej únie a o týždeň mi prišiel do redakcie balíček na moje meno. Slovenské zastúpenie Európskej komisie na Slovensku mi poslalo knihu receptov z EÚ a také to okrúhle gumené koliesko, ktoré stískaš, keď máš nervy. A napísali mi k tomu sprievodný list, že ďakujú za reláciu a dúfajú, že zmením názor. Bolo to veľmi milé.

Čo hovoríš na Gorduličov Ťažký týždeň?

Snažím sa to pozerávať, nie vždy sa pobavím. Ak ide napríklad o sumár ťaživých udalostí našej histórie, tak je ťažké sa na tom zasmiať. Každopádne, držím mu palce.

Okrem internetovej relácie ťa mohli ľudia spoznať aj vďaka divadlu, v ktorom si participoval na rôznych zaujímavých (a multižánrových) projektoch. Prečo si ho napokon opustil?

S divadlom je to tak… Som typ človeka, ktorý ak dostane nejakú výzvu a zaujme ho, nechá sa ňou pohltiť. A tak to bolo aj s divadlom. Od divadla som oficiálne nikdy neodišiel, len ma napĺňa práca v televízii. Predpokladám, že raz sa do divadla ešte vrátim. A zmena prišla aj z praktických dôvodov – práca pre televíziu prináša neporovnateľné finančné ohodnotenie.

Tvojím „vstupom“ do televízie bol Hotel Paradise. Ako sa spätne pozeráš na túto reality šou a na rozhodnutie ísť do nej?

Bolo to dobré rozhodnutie. Spoluprácu s televíziami som však začal už skôr, písaním rôznych scenárov, čo sa vlastne doteraz nezmenilo. Ale priamo v dianí som sa skutočne ocitol až vďaka Hotelu Paradise. Na mesiac som sa ocitol v exotickej krajine, v ktorej som spoznal zaujímavých ľudí. Navyše som sa naučil mnoho vecí priamo z praxe a celé to beriem ako zaujímavú skúsenosť.

Má v súčasnom televíznom prostredí tento druh programu svojho diváka? Aj Hotel Paradise sa musel kvôli problémom so sledovanosťou presúvať z prime time-u.

Nikto nevie presne odhadnúť úspešnosť konkrétneho formátu na našom trhu. Aj relácia, ktorá bola úspešná v iných krajinách, môže u nás úplne prepadnúť. Problémom konkrétneho formátu tiež môže byť jeho spracovanie. Nehodnotil by som to, či by takýto program mal alebo nemal úspech. Ak sa spätne obzrieme, boli sme už svedkami mnohých comebackov, o ktorých by sme predtým nepovedali, že budú fungovať. Hotel Paradise bol postavený na peknej premise – ľudia sú zavretí v jednom dome a vznikajú medzi nimi vzťahy a konflikty. Tu, ale aj v iných programoch, vždy závisí úspech aj od konkrétnych ľudí, ktorí sú súčasťou programu a aj od prístupu zadávateľa, teda televízie.

Pracoval si aj na projektoch pre RTVS. Pre nich si robil programy Milujem Slovensko a Trpaslíci. Ako vnímaš našu verejnoprávnu inštitúciu a napĺňanie verejnoprávnych atribútov?

Na základe toho, čo som mal možnosť zažiť, môžem vyjadriť spokojnosť. Spolupracovať s RTVS som začal už keď v nej bol Václav Mika a nikdy nenastal problém, nikdy sa mi nekládli prekážky. Tiež si myslím, že RTVS napĺňa atribúty verejnoprávnosti. Televízna časť prechádza veľkými a pozitívnymi zmenami. Investuje sa do techniky či priestorov, skvelá vec je tiež digitalizácia archívov. S nimi som mal možnosť priamo robiť pri príprave Milujem Slovensko, bola to veľká pomoc.

Do roku 2015 si bol súčasťou zábavného formátu Milujem Slovensko, ktorý sa na obrazovkách udržal dosť dlho a zaznamenal veľmi dobre čísla sledovanosti. Ako si sa dostal k takému odlišnému formátu od Hotela Paradise?

Ponuka prišla na základe predchádzajúcich spoluprác. Do projektu som bol oslovený ako scenárista a mal som možnosť byť pri jeho výrobe od začiatku. A čím viac som sa do toho ponáral, tým viac som bol a som presvedčený, že to bolo dobré rozhodnutie.

Čo bolo na výrobe Milujem Slovensko najťažšie?

Všeobecne, ale aj v tomto konkrétnom prípade, bolo najťažšie namiešanie správneho pomeru zábavy, poznatkov a dávky humoru do jedného kompaktného celku. Veľmi ťažké je tiež udržať nastavenú kvalitu tak, aby sme udržali sledovanosť, divákov. V kútiku duše som veľmi hrdý na to, že každá séria programu má viac divákov ako predchádzajúca. U nás to považujem za malý zázrak. A pekne ťažké tiež bolo nerobiť chyby, ani tie najmenšie. Ľudia, ktorí nás sledovali, boli citliví na “svoje” lokality, mestá, v ktorých žijú, či pamiatky v nich.

Išli ste do projektu s cieľom zaznamenať nejaký konkrétny úspech?

Očakávania sú vždy. Ja sa, ale, snažím v istej fáze práce na projekte nesústrediť sa na čísla, ktoré sa od neho očakávajú, ale plne sa venovať tomu, aby som nič nezanedbal. Úspech sa však očakáva vždy. Nevedel som aká sledovanosť sa očakáva od Milujem Slovensko, ale už po prvých dieloch sme vedeli, že je to dobré a máme veľmi dobrý rozbeh.

V obidvoch programoch, Milujem Slovensko aj Dobre vedieť, dostáva divák aj akúsi osvetu a získava rôzne zaujímavé poznatky. Je tento záujem dôsledkom predchádzajúceho boom-u programov parazitujúcich napríklad na ľudskom nešťastí,  prinášaných našimi komerčnými médiami?

Závisí to od mnohých faktorov. Niektorí ľudia tvrdia, že v televízii existujú nejaké vlny alebo trendy. Niekedy išli kriminálky, teraz idú game-shows. Ale nemyslím, že je to úplne pravda. Všetko závisí od konkrétneho spracovania programu. K iným programom sa mi ťažko vyjadruje, nemám s nimi výrobné skúsenosti. Pochybujem, že divák vníma históriu svojho sledovania tak, že keď donedávna pozeral Modré z neba, teraz už chce úplne iný typ programu. Ide o to, diváka prekvapiť, lebo čaká, čo mu dokážeš ponúknuť. Vyberie si niečo nové, atraktívnejšie. Aj nás môže hocikedy vystriedať iný program, ktorý bude zaujímavejší.

Na základe tohto sa teda dá povedať, že televízny trh je úplne nepredvídateľný?

Do istej miery je predvídateľný. Aspoň približne vieš, čo divák tvojej televízie chce a na čo bude reagovať. Televízie na to majú oddelenia plné ľudí. Na druhej strane, vždy sú tu nápady, ktoré televízii môžeš ponúknuť a diváka dokážu prekvapiť. Toto ma na televízii baví, špeciálne na Slovensku. Je to živý organizmus, ktorý je nevyspytateľný a niektoré projekty v ňom prežijú len krátko, iné sú tu doslova desaťročia.

Otázky v programe Milujem Slovensko museli byť šité na mieru pre Slovensko. Ako je to v Dobre vedieť?

Časť otázok preberáme, keďže ide o licencovaný formát a časť otázok si vymýšľame my, konkrétne scenáristický tím, zložený zo štyroch ľudí.

V Dobre vedieť ťa nájdeme v titulkoch pod označením „kreatívny producent“. Čo všetko táto funkcia zahŕňa?

Pri každom projekte je to inak. V tomto som si však svoju úlohu vyložil ako prácu editora obsahovej zložky, na starosti tiež mám overovanie otázok a odpovedí. Editujem tiež scenáre, ako aj jednotlivé zostrihané epizódy. Tie najlepšie veci v spolupráci so strihačom a postprodukčným režisérom vyberáme do samotného vysielania. Takto prechádzam celým procesom, od prvotnej myšlienky až po proces finalizácie. Okrem toho sa snažím štuchať aj do iných vecí, ale to už nie je celkom v mojej kompetencii.

Ako je to s časovou náročnosťou na výrobu?

Proces prípravy je zabehnutý, takže je to celé premiešané a neviem presne odhadnúť, koľko zaberie jedna epizóda. Pri natáčaní jednej časti súbežne editujem diely, ktoré sú nahraté a finalizujem aj tie, ktoré by mali ísť do vysielania. Neviem teda presne povedať koľko mi trvá práca na jednej epizóde.

Ale vieš povedať, koľko hodín týždenne ti Dobre vedieť zaberie.

No, odhadom takých 70 až 90 hodín. A pracujem na tom 7 dní v týždni.

Ako sa pozeráš na výrobu licencovaných programov? Mnoho ľudí by zrejme bolo radšej, keby domáce televízie prinášali skôr vlastné originálne programy.

Toto súvisí s dôverou v samotný projekt. Stretol som sa už aj s takým názorom, že televízie kupujú licencované projekty na úkor vlastných originálnych programov. Pravdou je, že drahý je už aj vývoj takýchto projektov. V prípade snahy o vyvinutie niečoho pôvodného ešte nič nezaručuje, že bude niečo také úspešné. Pri licencovanom projekte máš (síce vágnu) istotu, že formát je odskúšaný a overený v iných krajinách. Pre televíziu je tento ukazovateľ dôležitý, lebo ide s kožou na trh a chce byť úspešná.

Nechcel by si niečo také v budúcnosti priniesť ty sám?

Láka ma to v autorskom smere, ale ak by som mal na niečom takom pracovať, muselo by ísť o niečo naozaj zmysluplné. Musíš dostať veľkú dôveru televízie, dostatok času a prísun financií. A ani toto ti stále nezaručí úspech a nikto ti nepovie, či ťa náhodou po dvoch-troch dieloch z obrazovky „nestiahnu”. Pri licencovaných formátoch sa môžeš napríklad pozrieť, ako to robili v iných krajinách, môžeš si o tom prečítať či dokonca tam vycestovať a vidieť to na vlastné oči. Nedá ti to síce úplne presný návod, uvidíš však chyby a veci, ktorým by si sa zaručene mal vyhnúť. A navyše ti to ukáže aj konkrétny priestor, do ktorého môžeš vložiť „to svoje“. Toto je skutočne dôležitá vec, pretože sa niekedy stáva, že ľudia sa jednoducho spoľahnú na to, že licencovaný formát funguje sám o sebe a že na ňom netreba robiť nič navyše.

Ako vidíš budúcnosť televízie?

Dobre. (smiech) Podľa mňa bude telka fungovať stále. Som konzervatívny a nemyslím si, že televízia zanikne. Internet určite bude prechádzať a prepájať sa s ďalšími sférami nášho života ešte viac než doteraz, ale napriek tomu bude televízia fungovať. Prispôsobí sa trhu a možno sa stane exkluzívnejšia.

Bude sa musieť televízia viac prepojiť práve s internetom, napríklad s portálom Youtube?

Neviem si to celkom predstaviť. Mal som možnosť vyskúšať si smart televízory a bol som z nich úplne na nervy, vôbec to nefungovalo ako malo. Že Youtube sleduje veľa ľudí a že Facebook prišiel s live videami je síce veľkou vecou, ale nemyslím si, že pre televíziu je to niečo život ohrozujúce.

Externe si pracoval na game-shows pre komerčnú aj verejnoprávnu televíziu. Dokážeš porovnať jednotlivé spolupráce? V čom boli iné?

Od srdca musím povedať, že mám veľmi dobrú skúsenosť s obidvomi. Aj by som ti povedal, čo v tých televíziách nešlo ako malo, ale nič také by som nenašiel. V RTVS aj v Markíze som pracoval a pracujem s múdrymi ľuďmi, ktorí vedia čo chcú, vedia čo im projekt môže dať a nám ako tvorcom dávajú voľnú ruku. Bolo to obrovské šťastie, a tak v prípade Milujem Slovensko aj v prípade Dobre vedieť môžem s čistým svedomím povedať, že som bol v kolektíve rozumných ľudí, s ktorými sa mi výborne spolupracovalo.

Pavel Graus (33) sa do povedomia širšej verejnosti dostal vďaka internetovej relácii Ako prežiť… na portáli tv.sme.sk. Ako scenárista a dramaturg v slobodnom povolaní pracuje pre rôzne televízie kontinuálne od roku 2010. Spolupodieľal sa na výrobe reality šou Hotel Paradise ako redaktor, od roku 2013 spolupracuje s RTVS, predovšetkým na šou Milujem Slovensko, kde mal počas troch sezón na starosti scenár.
V roku 2016 je jeho hlavnou tvorivou  náplňou šou Dobre vedieť!, v pozícii kreatívneho producenta.

Autor: Ján Janočko
Foto: Marika Vencelová

Dlhá história synagóg

Ak chceme pochopiť fakt, prečo boli synagógy dlhé roky zanedbávané, je dôležité si priblížiť históriu zo života židov na Slovensku. Prvé záznamy o migrácii židov zo súčasného územia Čiech, Rakúska a Nemecka na územie Slovenska pochádzajú už z 11. storočia.

Ako a prečo židia prišli na Slovensko? Pravdou je, že boli šikovnými obchodníkmi, a tak sa obchodnými cestami dostali i na územie dnešného Slovenska. Úplne prvá židovská komunita bola založená koncom 13. storočia v Bratislave. V 16. storočí však prišiel zvrat a židia boli zo slovenských miest vyháňaní, na základe čoho sa šírili mnohé nepravdivé klebety, no skutočnosť bola pomerne jednoduchá. Židia boli odjakživa dobrí obchodníci, ktorí tvorili veľkú konkurenciu pre ostatných miestnych obchodníkov i remeselníkov a práve to sa stalo dôležitým podnetom na myšlienku vyhnať židov z miest, kde prosperovali práve ich podniky.

Opustené synagógy sa následne začali využívať na firemné účely ako sklady a preto boli veľakrát zdevastované. Jedna z dôležitých obchodných ciest prechádzala cez Trnavu, kde dodnes stoja dve synagógy. Keďže židia by už znesvätené priestory nemohli využívať na účely modlitební, v súčasnosti sa stáva najideálnejším riešením rekonštrukcia a premena priestorov. S pomocou miest a investorov sa zničené a schátrané budovy menia na galérie, domy umenia a kaviarne.

Viac nám o živote židov v Trnave porozprávala  Mgr. Emília Izakovičová, sprievodkyňa mesta Trnava.

„Židia boli súčasťou budovania obchodníckej osady Sobota na území dnešného Námestia sv. Mikuláša v Trnave. Neskôr, keď bola osada povýšená na slobodné kráľovské mesto Trnava, dostali do užívania mestskú časť na Haulíkovej ulici, kde si mohli stavať domy. Práve v tejto časti stoja obe trnavské synagógy.

Keďže pre trnavských obchodníkov židia predstavovali silnú konkurenciu, nažívanie v Trnave im dosť komplikovali. Židia však podliehali priamo zákonom panovníka, takže konflikty medzi miestnymi obyvateľmi a židmi riešil on a nie starosta. Práve to bol jeden z najdôležitejších dôvodov, prečo v stredoveku zotrvávali v mestách a neboli z nich rôznymi intrigami vyhnaní.

Situácia sa zmenila po bitke pri Moháči po roku 1526. Nastali spoločenské a politické zmeny. Panovník potreboval peniaze na vedenie bojov. Jediný od koho si mohol peniaze požičať boli židia, keďže im viera povoľovala požičiavanie a zúročovanie peňazí. Týmto spôsobom sa zadĺžil nielen on, ale aj obyvatelia miest.

Predpokladá sa, že z miest židov vyhnal panovník v roku 1536  pre veľké dlžoby mešťanov u židov. Keďže boli vyhnaní zákonom, museli sa vysťahovať tak rýchlo, že nemali ani možnosť v krátkom čase si vymôcť všetky podlžnosti od mešťanov naspäť. Židia sa tak v polovici 16. storočia museli vysťahovať z miest a usadiť v okolitých dedinách.

Počas dlhého obdobia sa nesmeli do miest vrátiť. Mierne povolenia dostali začiatkom 18. storočia, kedy mohli prísť predávať na jarmoky, ale museli zaplatiť pri vstupe do mesta špeciálnu daň. Nažívanie a vytváranie komunít v meste im bolo povolené až po podpísaní Tolerančného patentu Jozefom II. Krátko nato vznikla ortodoxná synagóga na Haulíkovej ulici.“

Najtrpkejší zvrat v osudoch židov

Poslednýkrát boli židia zo slovenských území vyháňaní počas 2. svetovej vojny, ktorá bola najväčším a najtrpkejším zlomom v židovských rodinách a komunitách.

Židia boli deportovaní do koncentračných táborov z dnešného územia Slovenska najmä v rokoch 1941 – 1945. Všetky majetky im boli odobraté arizátormi. Počas 2. svetovej vojny zahynulo až 105 000 slovenských židov. Odhaduje sa, že po skončení vojny žilo na území Slovenska len 30 000 židov a v súčasnosti tu žije asi 3 000 židov.

História viažuca sa k trnavským židovským rodinám

Medzi najvýznamnejšie trnavské osobnosti a národných hrdinov patrí Alfréd Wetzler. V roku 1944 dokázal utiecť z koncentračného tábora Birkenau v Poľsku spolu s Rudolfom Vrbom. Po úteku spísali Protokol o Osvienčime, ktorý sa dostal do mnohých krajín. Toto svedectvo však bolo natoľko drastické, že mu slovenskí vládni činitelia neuverili, takže žiadne kroky proti zverstvám v koncentračných táboroch nepodnikli. Na pozastavenie deportácie židov museli zasiahnuť zahraniční vládni činitelia. V roku 1964 napísal Alfréd Wetzler knihu pod menom Jozef Lánik – Čo Dante nevidel, v ktorej opisoval svoj útek z koncentračného tábora. Reedícia knihy už pod jeho skutočným menom Alfréd Wetzler bola vydaná v roku 2009. Alfréd Wetzler sa narodil v dome na rohu ulice Haulíkovej a Halenárskej v Trnave. Nakoľko jeho dom už nestojí, pamätná tabuľa jemu venovaná je umiestnená v neologickej synagóge.

Veľmi známymi židovskými rodinami, ktoré žili v Trnave boli aj Sesslerovci a Koppelovci. Dodnes fungujúca sladovňa Sessler vznikla v roku 1872. Jozef Sessler prebudoval pôvodne malý pivovar na najväčšiu sladovňu v meste. Sesslerovci ju prevádzkovali do roku 1938.

K najväčším a najbohatším poľnohospodárom v Trnave patrila rodina Koppelovcov. Majiteľmi známej Kopplovej vily boli do roku 1939, no o všetok majetok spolu s vilou prišli počas arizácie. Po roku 1990 sa začali priestory vily využívať ako sídlo Galérie Jána Koniarka, kde sa pravidelne konajú výstavy.

História a príbeh trnavských synagóg

Napriek snahe židov udržať si jednotné náboženské, komunitné a jazykové spojenie, bolo uhorské židovstvo v roku 1868 rozdelené na neologickú a ortodoxnú odnož náboženstva. Práve preto sa v Trnave nachádzajú dve synagógy.

Trnavská ortodoxná synagóga bola postavená začiatkom 19. storočia a stojí na Haulíkovej ulici. Patrí medzi národné kultúrne pamiatky. Po rekonštrukcii sa začala využívať na výstavy fotografického umenia. V súčasnosti sú priestory synagógy využívané na účely jednej z najpozoruhodnejších kaviarní na Slovensku Synagóga Café, ktorá žije kultúrou, odkedy ju odkúpil majiteľ Šimon Štefunko. Pravidelne tu prebiehajú rôzne vernisáže, koncerty či besedy a literárne čítačky. Už len samotné priestory interiéru poskytujú návštevníkom zážitok.

Neologická Synagóga STATUS QUO ANTE, ktorá stojí na Halenárskej ulici, bola postavená neskôr pravdepodobne v roku 1891 podľa návrhu viedenského architekta Jakoba Gartnera. Charakteristická je svojimi orientálnymi prvkami, liatinovými stĺpmi s hlavicami, ale aj neomietnutým tehlovým murivom, ktoré upúta hneď na prvý pohľad. Dispozíciu stavby tvorí apsida (polkruhová kupola) a modlitebňa s galériou pre ženy, v ktorej je vystavená stála expozícia židovských artefaktov judaík.

Pred synagógou taktiež stojí pamätník židovským obetiam holokaustu.

Synagóga bola v minulosti využívaná na firemné účely ako sklad a bola zdevastovaná. V súčasnosti sa synagóga využíva ako Centrum súčasného umenia Galérie Jána Koniarka.

Zabudnuté slovenské synagógy

Medzi významné kultúrne pamiatky patria okrem trnavských synagóg i vrbovská, bratislavská, prešovská, či lučenecká synagóga, ale aj mnohé ďalšie. Na účely modlitební sa synagógy zachovali len v Bratislave, v Košiciach, v Nových Zámkoch a v Bardejove. O ochranu židovského kultúrneho dedičstva, ale aj vytváranie publikácií či prezentácií, sa stará Slovenské centrum židovského kultúrneho dedičstva.

Budúcnosť mnohých synagóg zostáva naďalej otázna

V súčasnosti čaká na obnovu ešte veľké množstvo synagóg. Je skutočne veľmi smutné, že práve tieto kultúrne pamiatky s obrovskou históriou naďalej chátrajú. Problémom miest však nie je len finančná stránka, ale aj majetkové rozpory vo vlastníctve synagóg.

Autor: Monika Dimitrovičová
Foto zdroj: Archív Emílie Izakovičovej, vitajtevtrnave.sk, trnavskyhlas.sk, synagogacafe.sk, aktualne.atlas.sk

Vysielate päťkrát do týždňa, vždy s iným hosťom. Ako sa pripravujete na jednotlivých respondentov?Čítam, počúvam a konzultujem všetko, čo sa dá.

Ako dlho trvá príprava na jedno vysielanie a ako vyzerá jeho tvorba?
Rozhodneme sa pre tému, pre hosťa, snažíme sa ho získať a keď ho získame, tak sa naňho pripravujeme.

A tieto rozhodnutia padajú okamžite po odvysielaní relácie?
Áno, čím skôr tým lepšie. Jedna relácia skončí a začína sa robiť na ďalšej. Je to robota, ktorá nemá začiatok ani koniec. Žiadne vysielanie nie je koncom, ale pokračovaním.

Neobávate sa upadnutia do stereotypu? Predsa len, každodenné vysielanie môže človeka po čase prestať baviť.
Je to práca a človek v sebe musí hľadať motiváciu, ako v nej ísť ďalej. Život je taký, že niekedy človeka aj sám posunie k tomu, aby našiel silu pokračovať. Pri tomto záleží aj na podmienkach, v akých robíte. Ja ich mám veľmi dobré, takže hľadanie tejto motivácie je pre mňa o to jednoduchšie. A napriek tomu, že sa proces opakuje a nie je každý deň nedeľa, každá jedna relácia musí byť dobrá. Načo by sme ich potom robili?

Koľko ľudí na programe pracuje?
V princípe dvaja, ja a šéfredaktor Peter Palovič. A nepriamo vlastne všetci, ktorí pracujú na spravodajstve.

Rádio Expres má predovšetkým zábavný charakter. Neobávali ste sa neúspechu relatívne vážnej relácie?
Tak ako hovoríte, vážnejší charakter asi spôsobí, že relácia nemá počúvanosť ako tie najpopulárnejšie programy. Záujem ľudí o spravodajstvo sa odvíja od toho, čo sa aktuálne deje. Na druhej strane, spravodajstvo je tu vždy. A toto nerobím kvôli úspechu. Či bol tento formát vhodný? Pre mňa určite. A či aj pre rádio? Nuž, to asi nie je celkom otázka pre mňa. Premýšľali sme aj nad inými formátmi, na tomto sme sa však zhodli. A vedeli sme, že ak to nebude fungovať, tak sa to jednoducho zruší. Ale asi to funguje, keďže vysielame už šiestu sezónu. A to ma veľmi teší.

Pri takom krátkom vysielacom čase sa nie vždy podarí k poslucháčovi dostať všetky dôležité myšlienky. Nechceli ste minutáž rozšíriť?
Rádio Expres má programovú štruktúru, v ktorej sme dostali vysielací čas a ja som za to rád. Možno sa to niekomu zdá krátke, ale ak si našu reláciu porovnáte s takou, v ktorej je viac hostí, zistíte, že čistý čas hosťa je porovnateľný. Otázkou je, či by dlhšiu reláciu bol skutočne poslucháč ochotný počúvať. Navyše, nikdy nepoložíte všetky otázky, v rozhovore sa nedá obsiahnuť všetko. A aby ten čas neuplynul zbytočne, je dôležité rozhodnúť sa, na čo klásť dôraz. V tomto je to pre mňa zároveň veľká výzva.

V živom vysielaní často prichádzate do kontaktu s politikmi. Bol na vás z ich strany niekedy vyvíjaný tlak?
Stáva sa všeličo, ale je to niečo, čo si nemôžem pripúšťať a nemôžem nad tým premýšľať. Snažím sa robiť svoju prácu dobre a čestne. Ak má niekto s mojou prácou problém, tak má právo nesúhlasiť, ja to však nemám ako riešiť. Každý chce vyzerať dobre, byť v čo najlepšom svetle a ak sa to týka politikov, tak aj obstáť v rozhovore čo najlepšie pred svojimi voličmi.

Takže nikdy žiadne vyhrážky ani nič podobné?
Nie, nikto sa mi nevyhrážal.

Pozvania politikov od vás, až na jeden značne medializovaný prípad, bývajú prijímané…
Aký prípad máte na mysli?

Predvolebné duely z posledných parlamentných volieb, keď premiér odmietol prísť do duelu s Igorom Matovičom.
Bolo to jeho slobodné rozhodnutie. V rámci nášho volebného vysielania, v tzv. volebných dueloch, sme vyžrebovali dvojice politikov v prítomnosti notára tak, aby všetko bolo spravodlivé a aby sme so zložením duelov nemohli manipulovať a nijako ich meniť. Žreb dal dokopy Igora Matoviča a Róberta Fica a ten sa rozhodol neprísť. Je mi to, samozrejme, ľúto, ale viac som s tým urobiť nemohol.

Napriek tomu sa dnes (na rozdiel od mnohých iných komerčných médií) môžete pochváliť jeho pravidelnou prítomnosťou.
A som za to rád. Nie vždy to pozývanie vychádza podľa našich predstáv a nie vždy hosť pozvanie prijme. Snažím sa však nájsť iný termín, aj ja predsa rešpektujem, že môžu existovať aj objektívne dôvody, pre ktoré hosť nemôže prísť. Ak nie sú, upozorním na to.

Mnohokrát sa stalo, že hosť sa vyhýbal odpovedať na otázku, ktorú ste položili. Kedy pre vás nastáva moment, keď vašu snahu definitívne vzdávate?
Nemá to šablónu, záleží na hosťovi, situácii. Nemám v scenári napísané: „Spýtaj sa trikrát a ak neodpovie, choď ďalej.“ Navyše, jedna otázka sa dá položiť viacerými spôsobmi. Nemôžete niekoho prinútiť hovoriť. A mňa to môže opäť len mrzieť a môžem len využiť všetky dostupné prostriedky, aby som rozhovor posunul ďalej. Keď hosť neodpovedá, ľudia to počujú.

Sú záznamy relácie formou videa na Youtube snahou o prepájanie s najmodernejšími médiami?
Z môjho pohľadu nie. Video k takýmto rozhovorom patrí, nič konkrétne sa tým nesleduje. Ak rozhovor v éteri odznie, je výborné mať z neho záznam, aby ho človek, ktorý ho nestihol alebo ho chce počuť znovu, mohol niekde nájsť. Rozdiel je snáď len v tom, že vizuálne vnímanie človeka o ňom môže napovedať ešte viac.

Pozícia novinárov a ich povesť je naštrbená a pre mnohých ide o akúsi “podradnú” profesiu…
A vidíte, odbory masmediálnej komunikácie a žurnalistiky sú plné študentov. To je výborné a teším sa z toho.

Ako v tomto kontexte vnímate kritické výroky politikov na prácu žurnalistov na Slovensku?
Nevnímam to nijako. Novinár nevstupuje do deja, je ten, kto informáciu prináša, nemení ju a nevstupuje do jej tvorby. Novinár nie je niekto, s kým môžete o faktoch, ktoré prináša, diskutovať. A urážky na novinárov ani nemôžem brať osobne. Už len preto, že ako novinár s politikmi z osobného hľadiska nevstupujem do konfliktu a nevymieňam si s nimi názory. Zastupujem poslucháčov a nie samého seba, takže takéto výroky ma nemôžu vyrušovať. Môžeme sa baviť o tom, či je to vulgárne a hnusné. Samozrejme že je! Rovnako, ako je nechutné urážanie kohokoľvek, nemusí to ani súvisieť s politikou. Navyše, človek s kritickým myslením vie, že útok na novinára je pravdepodobne súčasťou stratégie, marketingu. Robím si svoju prácu bez ohľadu na to, či niekto o niekom povie, že je špinavá prostitútka alebo záchodový pavúk. Práca novinára sa nedá skryť, všetko čo vytvoril si predsa môžete pozrieť či prečítať. Výsledok jeho práce musia posudzovať čitatelia.

Začínali ste v televizii TA3. Sledujete jej vývoj aj naďalej?
Sledujem všetko, čo sa deje okolo.

A čo RTVS? Váš vtedajší odchod zo spravodajstva STV prišiel po zmenách vo vedení…
Prišiel kvôli otvoreným politickým tlakom vtedajšej SNS.

A ako sa na aktuálne dianie pozeráte teraz? Znovu cítiť tlak, dokonca z tej istej strany.
Vždy je zlé, keď sa politici snažia ovplyvňovať alebo zasahovať do spravodajstva akejkoľvek redakcie. Pokiaľ sa to špeciálne týka verejnoprávnej televízie, je to ešte háklivejšie. Je to predsa inštitúcia, ktorú si platíme všetci cez koncesionárske poplatky, a ktorá patrí ľuďom tejto krajiny. RTVS nemôže vlastniť konkrétna osoba, nech už je to predseda vlády, predseda parlamentu alebo ktokoľvek iný.

Neláka vás návrat do televízie?
Teraz nie. Takáto ponuka neprišla a ani nad tým nepremýšľam. Mám skutočne dobrú a slušnú prácu a ľudí, pre ktorých pracujem, si veľmi vážim. V doterajšej kariére som sa nikdy nestretol s firmou, ktorá by bola taká komplexná a profesionálna, ako je Rádio Expres. Nevidím dôvod prečo to meniť.

Máte medzi novinármi svoj vzor? Koho práca z radov novinárov vás osobne najviac zaujíma?
Nemyslím si, že môžem hovoriť o nejakom vzore. Určite však môžem hovoriť o mnohých ľuďoch, ktorých si za ich novinársku prácu vážim a rešpektujem ich. A nemusíme ísť do zahraničia, stačí ostať na Slovensku. Aj tu sú ľudia, od ktorých som sa veľa naučil. Aj keď ma mrzí, že najprv Československo a teraz aj obidve republiky, Slovensko a Česko, sa dlhé roky vyhrabávame z tých sračiek, ktoré sme tu zažili „za totáča“. Naprieč všetkými sektormi tu akoby chýba jedna generácia ľudí. V mojich začiatkoch sme to zažívali tiež. Aj tu boli novinári v strednom veku, ktorí boli fajn a neboli skompromitovaní bývalým alebo súčasným režimom, ale bolo ich skutočne málo. A dnes? Podľa mňa je tu dosť novinárov, od ktorých sa oplatí učiť, čítať ich alebo počúvať. Ľudia z Trendu, N-ka, SME-čka, .týždňa či Aktualít.

Ako vnímate vstupy veľkých investorov s politickým pozadím do médií u nás alebo v susednej Českej republike?
Je to škoda, ale tak to je. Tým novinárom však s príchodom nových majiteľov neodpadli ruky a mnohí z nich napriek tomu robia kvalitnú robotu.

Ak by do média, v ktorom pracujete vstúpil podobný investor, zvažovali by ste odchod?
Našťastie nad tým teraz nemusím rozmýšľať. Pri vstupoch oligarchov do médií novinári odchádzajú inam. Napriek tomu v pôvodných redakciách sú stále takí, ktorým dôverujem. Akurát to majú ťažšie, pretože musia dennodenne dokazovať svoju nezávislosť.

Dennodenne prijímate veľké množstvo informácií. Ktoré zdroje považujete za najdôveryhodnejšie, a po ktorých vy sám siahnete najčastejšie?
Čítam všetko čo sa dá. A zásadne nečítam žiadne konšpiračné weby ani nič podobné. Hoci si viem predstaviť, o čom a ako píšu. Pozornosť venujem skutočne overeným zdrojom, o ktorých kvalite som sa počas rokov mnohokrát presvedčil. A potom sa radím aj s dôveryhodnými ľuďmi, ktorí mi povedia svoj pohľad na vec, prípadne ma navedú ďalej. To sú pre mňa hlavné zdroje.

Keď už ste spomenuli konšpiračné weby, ako vnímate informačnú vojnu a vplyv proruskej propagandy v našom regióne?
Katastrofa. Je to dôkaz toho, že ľuďom stačí len “tá ich pravda”. A to ma mrzí, lebo ak je problém naozaj vážny a široký, tak nad ním treba veľmi vážne a veľmi zoširoka premýšľať. A k tomu vám nestačí len jeden pohľad na vec, pri ktorom zotrváte. Ja radím sledovať čo najviac príspevkov k danej téme, aj to, kto ich publikuje, kto je pod článkami podpísaný. A overovať zdroje. Nie všetko, čo znie fantasticky, predsa musí byť pravda. Nič nie je zadarmo. V dnešnej dobe už ani informácia, práve naopak, keďže “akobyzdrojov” sú tisíce. Je zložitejšie nájsť pravdu, ale určite nie nemožné. Som však presvedčený, že pri troche snahy sa každý môže dopracovať k pravdivej informácii. Mnohí ľudia túto dobu nazývajú postfaktuálnou a aj ja mám podobný pocit.

Mali by mať ľudia, ktorí takéto konšpiračné teórie šíria, priestor v tradičných médiách? Je lepšie ich konfrontovať s pravdivosťou klamstiev a poloprávd, ktoré šíria alebo im netreba venovať nijakú pozornosť?
Úplne otvorene priznávam, že sám presne neviem, ako k týmto veciam pristupovať. Otázka znie, či sa napríklad dá konfrontovať s človekom, ktorý je o niečom presvedčený a žiadne argumenty neprijíma. Napríklad, prečo s niekým argumentovať o tom, či Slovensko poslalo do plynu 70 000 vlastných občanov? Že boli títo ľudia tupo a sprosto zavraždení? Mám ako moderátor takejto relácie o tomto s niekým polemizovať? Potom môžeme polemizovať aj o tom či tento svet skutočne existuje, či sa nesnívame veľkému obrovi. Toto sa proste nemôže diať. Treba oživiť kritické myslenie. Lebo napriek mnohým útokom zo strany politikov či športovcov, ktoré z médií robia nejakú zvláštnu veľmoc, sa podľa mňa normálnym správam stále veriť dá.

Existuje niekto, koho by ste ešte v relácii chceli privítať? Nejaký vysnívaný hosť?
Fúha. Ľutujem, že som v štúdiu nikdy nemal pána Satinského. Aj keď sme k tomu boli blízko. Mal som však tú česť stretnúť sa u mňa v relácii s pánom Lasicom a vždy to bol zážitok. Sme však spravodajstvo a naše sny a túžby musíme odhodiť. To čo robíme, nerobíme preto, aby sme si robili radosť alebo z toho mali výhody. Práve naopak, naša práca nás v tomto obmedzuje. Musíme byť ľudia, ktorí sú nenápadní, nie sú trblietavé celebrity. To, čo pre nás má byť nápadné je informácia, ktorú dávame von. Možno by si niekto povedal, že robiť túto prácu je pekné práve preto, že sa môžeme stretnúť so zaujímavými ľuďmi, ale je to presne naopak. Na tejto práci je najkrajšia práve tá odosobnenosť.

Je aj niekto, koho by ste už v relácii nikdy nechceli?
Hm… Asi nikto.

Zaslúžia si teda mediálny priestor aj ľudia ako Marián Kotleba?
Je to zvolený poslanec Národnej rady Slovenskej republiky. O jeho aktivitách aj aktivitách jeho strany správy informujú.

Branislav Závodský (39) je rozhlasový moderátor. V Rádiu Expres hostí každý pracovný deň respondenta v spravodajskej relácii Braňo Závodský Naživo, ktorá funguje od roku 2010. V minulosti pôsobil v niekoľkých médiách, napríklad v spravodajstve televízie TA3, Slovenskej televízie, v ktorej okrem iného moderoval politickú diskusiu O 5 minút 12, či v časopise .týždeň. Je ženatý a má dve dcéry.

Autor: Ján Janočko
Foto: Pavel Bielik

Armwrestling v spojení s nežnou polovičkou je stále rarita. Zaujímalo by ma, ako si sa dostala k tomuto netradičnému športu.

Odmalička som inklinovala k športu a na hodinách telesnej výchovy som bola veľmi aktívna. Reprezentovala som školu v basketbale, volejbale a atletike. K pretláčaniu som sa dostala vďaka mojej telocvikárke, ktorá si všimla môj prirodzený talent a silu. Na základe výhry v triednych kolách som sa zúčastnila súťaže Silná ruka stredných škôl, ktorá sa konala v roku 2010. V celoslovenskom kole som skončila na 2. mieste. Hneď potom som začala trénovať v klube v Senci.

Vedela by si nám zosumarizovať tvoje úspechy?

Od roku 2010 som začala usilovne trénovať, zbierala skúsenosti a chodila po súťažiach. Svojimi výsledkami som si vybojovala vstupenku na svoje prvé majstrovstvá Európy v poľskom Gdaňsku. Tam sa mi podarilo získať prvý juniorský titul na ľavú ruku a titul vicemajsterky na pravú ruku. Nasledovali majstrovstvá sveta v Brazílii v roku 2012, kde som skončila dvakrát na štvrtom mieste. Ďalšie majstrovstvá Európy sa konali v roku 2013 v Litve. Tam som získala zlato na ľavačku a bronz na pravačku. V tom istom roku sa konal svetový šampionát v Poľsku, kde som získala zlato na ľavú ruku, striebro na pravú ruku. Rok 2014 priniesol majstrovstvá Európy v Azerbajdžane, konkrétne v Baku. Tam som prvýkrát štartovala v novej kategórii do 21 rokov. Ľavá ruka si odniesla striebro a pravá ruka zlato. Ten rok sa konali aj majstrovstvá sveta vo Vilniuse v Litve, kde som prvýkrát získala takzvané double, čiže dve zlaté medaily. Musím sa priznať že to bol pre mňa obrovský úspech a zadosťučinenie. V roku 2015 som navštívila Sofiu a z európskeho šampionátu som si odniesla opäť dva kovy – zlato a striebro. Zo svetového šampionátu v Kuala Lumpur som si priniesla dve zlaté medaily. Najčerstvejším úspechom sú dve zlaté medaily z ME v Bukurešti a dve zlaté medaily MS v Blagojevgrade. Je to úžasný pocit, vedieť, že od roku 2014 do 2016 som nebola ani raz porazená. Podarilo sa mi dominovať vo svojej juniorskej kategórii a je to zároveň aj pekným ukončením, keďže od budúceho roka štartujem v kategórii žien.

Si sedemnásobnou majsterkou sveta a šesťnásobnou majsterkou Európy. V čom spočíva tajomstvo tvojho úspechu?

Základným a rozhodujúcim faktorom je jednoznačne celková sila a stabilita tela. Veľa ľudí sa mylne domnieva, že pretláčanie je len o predlaktí, bicepsoch a ramenách, ale dobrý armwrestler sa zapiera celým telom a používa skoro všetky svaly. Tomu zodpovedajú aj tréningy, ktoré sú komplexné. Druhou najdôležitejšou vecou je samozrejme psychika. Keď nastupujeme za stolík musíme byť vyrovnaní a veriť si. Dovolím si tvrdiť, že pokiaľ je psychická a duševná sila v rovnováhe, úspech sa zaručene dostaví.

 Ako vyzerajú tvoje tréningy a príprava na súťaž?

Počas týždňa trénujem štyri až päťkrát. Väčšina tréningov prebieha v posilňovni, kde sa zameriavam na silovú alebo kondičnú prípravu. Jeden tréning v týždni je vždy za stolíkom, čiže sparingy so ženami ale aj mužmi. Práve preto, že mužská sila je prirodzene väčšia, sú pre mňa takéto tréningy veľkým prínosom. Vtedy presne viem, či som urobila pokrok a čo treba ešte zlepšiť. Pri sparingoch sa zameriavame na techniku, analyzujeme zápasy a snažíme sa odstraňovať chyby. Regenerácia počas týždňa je taktiež veľmi dôležitá, navštevujem fyzioterapeuta, aby som predišla prípadným zraneniam.

Armwrestling nie je vrámci Slovenska považovaný za profesionálny šport. Ako riešiš jeho financovanie?

Bohužiaľ, mužské ani ženské pretláčanie rukou nie je nejako podporované ministerstvom školstva, čiže nedostávame žiadne dotácie ani ocenenia. Keďže nás šport je neprofesionálny, nikdy sa pretláčaním rukou živiť nebudeme. Na Slovensku nie je armwrestling až taký populárny, a preto je zložité nájsť sponzorov. Finančne ale i psychicky mi samozrejme od samého začiatku pomáhajú moji rodičia, bez ktorých by toto všetko nebolo možné. Existujú, samozrejme, aj dobrí ľudia, ktorí ma vedia podporiť v tom, čo ma baví. Naposledy to bola dedinka v ktorej sa nachádza môj klub AWK Kráľová pri Senci.

Vyžaduje armwrestling špeciálny jedálniček?

Stravovanie si musím sledovať, pretože v našom športe máme rôzne váhové kategórie. Moja súťažná váha musí byť 70 kilogramov, to znamená, že mojou celoročnou prácou je udržať si ju. Životospráva je pre mňa veľmi dôležitá, no na druhej strane sa pri jej dodržiavaní veľmi dobre cítim. Príležitostne zjem aj nezdravé ťažké jedlo, no okamžite to cítim na svojej výkonnosti. Vianoce sú pre mňa každoročne najťažším obdobím, keďže navštevujeme celú rodinu a na stoloch na mňa číhajú samé ,,zlé veci“, ktorým sa márne snažím odolávať. (smiech) Časté prešľapy v strave si pri tomto športe ale nemôžem dovoliť, pretože som ten typ človeka, ktorý chudne pomaly. Zhodiť 2-3 kilá mi niekedy trvá až mesiac, navyše rýchle chudnutie je nevhodné z hľadiska výkonnosti a celkovej sily.

Zvíťazila si niekedy aj nad mužom? Stretávaš sa z ich strany s väčším rešpektom?

Na mojich tréningoch je pretláčanie s mužom bežné, napriek tomu, že súťažne pretláčam výhradne ženy vo svojej váhovej kategórii. Počas roka máme aj exibície či prednášky, kde sa vždy nájde nejaký ten odvážlivec. Musím sa priznať, že tieto situácie sú pre mňa veľmi komické, v dobrom slova zmysle, pretože muži a ich egá sú citlivá téma. Na prvý pohľad ma aj napriek mojej vyšportovanej postave takpovediac podceňujú a za stolík si sadajú ako veľkí frajeri. Keď ale príde moment, kedy ich suverénne technicky pretlačím ostanú nemo sedieť a navrhujú druhé kolo. Keď sa im to nepodarí ani druhý raz, zahanbene priznajú, že aj žena môže byť lepšia v ,,chlapských“ záležitostiach. (smiech)

Minulý rok si na študentskej osobnosti roka vyhrala prvé miesto. Otvorilo ti to nové dvere?

Zisk tohto ocenenia ma úprimne potešil, no svoje prekvapenie som neskrývala, nakoľko boli nominovaní aj iní študenti našej univerzity. Nevnímam to ako novú príležitosť, ale som veľmi rada, že povedomie verejnosti a študentov o armwrestlingu sa týmto rozšírilo. Som veľmi hrdá, že môžem šíriť dobré meno našej univerzity aj v športovej sfére a inšpirovať ostatných študentov.

Ako reaguje okolie na túto, pre ženy veľmi nezvyčajnú, športovú aktivitu? Stretávaš sa aj s nesúhlasnými pohľadmi?

Samozrejme s predsudkami treba rátať v každom športe. Keď som začínala, stále som počúvala otázky, ako napríklad prečo sa púšťam do nepopulárneho športu, ktorý ma neuživí a navyše je neatraktívny. Veľa ľudí považuje športovkyne tohto typu za takzvané ,,mužatky“ , no ja som úplne normálne dievča, ktoré sa o seba stará so všetkým, čo k tomu patrí. Robíme silový šport a naše postavy sú očividne svalnatejšie, ale našu ženskú jemnosť si dokážeme zachovať. Mnohé pretekárky, ktoré poznám, majú skvelé rodiny a deti. Nevidím dôvod prečo by nás mali ľudia odsudzovať.

Stalo sa niekedy niečo, čo ťa demotivovalo v akomkoľvek smere a mala si chuť to vzdať?

Áno, takéto obdobie nastalo na začiatku mojej cesty. Začínala som trénovať v klube v Senci a mojou trénerkou bola niekoľkonásobná seniorská majsterka sveta. V tom čase som mala šestnásť a bola som také mladé neskúsené ucho. Mala som štartovať na majstrovstvách sveta v Brazílii, no moja príprava v klube tomu ani zďaleka nezodpovedala. Čakala som podporu a dostatočnú motiváciu od svojej trénerky, no ani tej sa mi bohužiaľ nedostalo. Odlúčenie od rodiny a neúspech ma úplne položili. Trvalo mi veľmi dlho, kým som sa cez toto ťažké obdobie preniesla, no nakoniec som si povedala že musím ísť ďalej. Prestúpila som na hosťovanie do klubu AWK Červeník pri Trnave a neskôr si ma vzal pod svoje ochranné krídla bývalý reprezentačný tréner Ján Ďalák, ktorému som veľmi vďačná. Vystriedala som viacero klubov, trápila sa, no teraz už viem, že človek sa nesmie vzdať pokiaľ chce niečo dosiahnuť.   

Zostáva ti popri štúdiu a pravidelných tréningoch voľný čas? Čomu sa v takých chvíľach rada venuješ?

Skĺbiť tréningy a školu je naozaj náročné, no pokiaľ sa nájde nejaká voľná chvíľa, veľmi rada sa venujem umeniu. Desať rokov som navštevovala základnú umeleckú školu a výtvarný krúžok, takže mi je odmalička veľmi blízke. Mám doma aj zrkadlovku, no zatiaľ som ju nestihla naplno využiť. Mojou ďalšou vášňou je turistika pri ktorej automaticky vypínam hlavu a dám telu poriadne zabrať. Je to pre mňa najlepší spôsob ,,psychohygieny“. Koncerty, kino, či príjemné posedenie s priateľmi sú taktiež aktivity, ktorým sa venujem ak práve niekde nelietam. Najväčším pokladom je pre mňa jednoznačne rodina, ktorá ma vždy čaká doma. To sú moje zlatíčka na ktoré nedám dopustiť. (smiech)

Študuješ fyzioterapiu, chcela by si sa jej v budúcnosti aj venovať? Máš stanovený nejaký cieľ, ktorý by si chcela dosiahnuť?

Musím povedať, že fyzioterapia ma úplne dostala. Je to veľmi náročná práca, no ja osobne mám veľmi rada ľudí a som ešte radšej, keď im môžem nejakým spôsobom pomôcť. Nielen športovci ale aj bežní ľudia v dnešnej dobe veľmi trpia. Trápia ich rôzne ochorenia, ktoré lieky často nedokážu vyriešiť. Mojou víziou je byť dobrým fyzioterapeutom a naďalej sa venovať armwrestlingu, nakoľko ponúka aj súťažnú kategóriu senioriek. Jedného dňa možno založím vlastný klub v ktorom odovzdám nadobudnuté skúsenosti a vedomosti, ale to je ešte ďaleko vo hviezdach. (smiech)

Autor: Kristína Zajacová
Foto: Jana Rigoóvá, Marie Bartošová