Veľká noc sa nám spája s mnohými symbolmi – maľované vajíčka, šibačka, oblievačka a zábava. Veľkonočné sviatky vznikli s príchodom kresťanstva, ale isté zvyky siahajú až do predkresťanského obdobia. „Čo sa zdrojov týka, nie sú celkom ucelené. Najviac správ máme od východných Slovanov a z 11. – 12. storočia z rôznych kresťanských kroník, ktoré zaznamenali informácie o tom, čo sa robilo v predkresťanskom období,“ vysvetľuje Katarína Nádaská, slovenská etnologička.

Stáročiami sa zvyky menili, pokryvili alebo sa na ne úplne zabudlo. Zaujímavé je, že starí Slovania poznali iba dve ročné obdobia – leto a zimu. Nepoznali jar a jeseň, ako ich máme my dnes. „Môžeme predpokladať, že staroslovanské sviatky odháňania zimy a vítania leta boli oslavované zhruba v tom istom období ako neskôr prebiehala Veľká noc. Bolo to z dôvodu, aby sa ľudia ľahšie prispôsobili kresťanským sviatkom a teda aj kresťanskej viere,“ tvrdí Nádaská.

Vynášanie Moreny

Morenu poznali ako staroslovanskú bohyňu zimy a smrti. Bola jednou z troch sestier boha Perúna. Keď Morena prichádzala na svet, príroda sa pripravovala na chladné obdobie a ukladala sa na spánok. Postupne ako začínali pribúdať teplejšie dni, robili naši predkovia rituály, ktoré mali úplne odohnať zimu. Na smrtnú nedeľu vynášali Morenu. V rôznych regiónoch Slovenska bola známa aj ako Marmuriena, Morana, Kyseľ, Dedo alebo Kyselica.

Tradícia spojená s vynášaním Moreny nebola ale vždy taká mierumilovná. „Pôvodný obraz bol pravdepodobne taký, že sa prinášala ľudská obeť. Išlo zrejme o nejakého zajatca, ktorého obetovali a jeho krv mala odohnať zimu čím skôr preč,“ hovorí Nádaská. Tento zvyk sa zachoval aj v kresťanstve v podobe zástupnej obete – ženská figurína zo slamy oblečená prevažne do ženských šiat. V menších oblastiach východného Slovenska táto figurína predstavovala muža, takže mala oblečené mužské šaty.

Vynášanie Moreny bolo akciou slobodných dievčat, pretože kedysi sa verilo, že panny alebo mladé devy majú silu odohnať Morenu. Pripravená figurína sa teda niesla v sprievode slobodných dievčat nastoknutá na palici. Počas pochodu sa spievali smútočné piesne a prešlo sa celou dedinou. Na konci dediny, kde bola nejaká riečka alebo potok Morenu hodili do vody aby ju odniesol prúd, čo symbolizovalo odchod zimy. Druhým spôsobom ešte bolo, že figurínu zapálili, pretože popol a oheň očisťovali.

V predkresťanskom období boli sviatky a rituály určené najmä slobodnej mládeži.

Prinášanie letečka

Na Kvetnú nedeľu sa prinášalo leto. V predkresťanskom období boli sviatky a rituály určené najmä slobodnej mládeži. Opäť išlo o úlohu slobodných dievčat, ktoré obložili svoje telo zakvitnutými halúzkami a spievali piesne, ktorými privolávali leto. „Spájalo sa to s predkresťanským zvykom, ktorý kedysi prebiehal tak, že si nahé panny obložili telo zakvitnutými halúzkami a tancovali tzv. chorovody, ktorými privolávali leto. O deň na to slobodní mládenci odtrhli čerstvý prútik naliaty miazgou. Boli to mládenci súci na ženenie, plní sily a sexuálnej energie. Prútikom sa dotkli najprv nôh mladých dievčat, aby jej do nich odovzdali silu a aby ju nosili pri práci. Potom sa jej dotkli bokov, aby porodili veľa zdravých detí a nakoniec sa im dotkli rúk, aby dobre pracovali na gazdovstve,“ dodáva Nádaská.

Neskôr po prijatí kresťanstva sa tento zvyk síce udržal, ale prešlo sa na vodu. V princípe išlo o symbol živej vody, ktorá má dodať dievčine krásu, bystrosť a usilovnosť. Zvyky oblievačky a šibania korbáčmi sa udržali až do dnes, no s tým rozdielom, že teraz šibe aj celá rodina, čím sa stratil prapôvodný význam.

„Ako poďakovanie slúžili kraslice alebo písanky. Prvá farba, ktorou boli kraslice maľované bola červená, ako symbol plodnosti. Išlo o symbol, ktorými dievča mládencovi naznačilo, že ho má rado a je šanca, že raz môžu byť manželmi. Písanky, boli zase veršíky, ktoré dievča napísalo pre mládenca. O pár týždňov neskôr, keď sa začínali stavať máje, mohol mládenec dievčaťu odpovedať tým, že jej postavil máj. Takýmto spôsobom začali spolu chodiť,“ hovorí Nádaská.

Výzdoba a tradičné jedlo

Príbytky si zdobili čisto esteticky zakvitnutými vetvičkami. Tradičným a slávnostným jedlom boli kaše sladené medom. Naši predkovia využívali to, čo im dala príroda. Napríklad púpavu, kyseľ, mladú žihľavu, či medvedí cesnak. Robili z toho rôzne polievky alebo prívarky. Konzumovali úplne intuitívne a snažili sa po zime doplniť potrebné vitamíny.

Takisto piekli guľaté koláče plnené tvarohom alebo sladené medom, podobné našim moravským koláčom. Ich guľatý tvar symbolizoval slnko. Ide o najstarší koláč, o ktorom vieme, že má korene v predkresťanskom období.

Starí Slovania sa riadili najmä zmenami počasia a kolobehom prírody. Ich zvyky a tradície preto tomu zodpovedali. Dnes ide už len o milú spomienku a dodržanie tradícií, ktoré však od pôvodného zmyslu postupom času upustili alebo sa výrazne pomenili.

Michal Meško bol v roku 2011 nominovaný na ocenenie Ernst&Young Podnikateľ roka a TREND TOP Manažér roka. V roku 2000 stál pri vzniku internetového kníhkupectva Martinus, ktorého je dnes riaditeľom. Kníhkupectvo opakovane získalo certifikát za výnimočnú kvalitu Slovak Gold a v prieskume KPMG získali 1. miesto v rebríčku Zákaznícky najobľúbenejších značiek 2020 už tretíkrát po sebe.

Ako prebiehalo v Martinuse obdobie pred sviatkami? Najprv prišiel lockdown a potom otvorenie obchodov dva týždne pred Vianocami.

Celé obdobie bolo veľmi náročné. Prakticky z týždňa na týždeň, niekedy zo dňa na deň sa situácia menila. V prvom rade bolo potrebné neustále sledovať opatrenia a prispôsobovať tomu priestory kníhkupectiev. Na druhej strane firmy nevedia ako zareagujú na zmeny zákazníci, či môžu očakávať nápor lebo zákazníci chcú niečo dobehnúť alebo sa hneď presunú na internet alebo prestanú nakupovať úplne. Istým spôsobom je to veľmi stresujúce, pretože človek musí byť v strehu, aká bude situácia budúci týždeň.

Keď sme pri pandémii, ako sa s koronakrízou vysporiadalo vaše kníhkupectvo?

Kamenné kníhkupectvá s kaviarňami sú pre nás veľmi silným, až kľúčovým pilierom. Keď sa pred takmer dvomi rokmi začalo všetko zatvárať, prišla pandémia a ľudia prešli prevažne na online nakupovanie, tak sa tieto pomery istým spôsobom zmenili. Pre Martinus bolo obrovskou výhodou, že sme v tom čase mali vybudovaný a rokmi overený e-shop so zabehnutými procesmi. Síce to ani zďaleka nebolo jednoduché, bol to obrovský nápor a bolo potrebné urobiť veľa zmien, čo sa týka navyšovania kapacít a investícií.

Uvedomujeme si, že naša štartovacia línia bola úplne iná ako možno pre niekoho iného, kto napríklad internetovému obchodu doteraz nejako nevenoval pozornosť. Internetový obchod nám zásadne pomohol, ale zároveň nám pomohla aj možnosť vydávať kníhy cez výdajné okienka priamo v kníhkupectvách. Kolegovia z ostatných kníhkupectiev prišli tiež pomôcť s chystaním objednávok, kvôli zvýšenému náporu na e-shope. Naozaj to vnímam ako veľkú synergiu všetkých našich kanálov, ktoré sme roky budovali.

Prekvapilo ma, ako veľmi potrebujeme ľudský kontakt.

Pred pandémiou ste sa venovali organizovaniu rôznych besied s autormi a ďalších akcií, ako boli napríklad krsty kníh. Keďže momentálne je ťažké predpokladať, ako sa bude situácia vyvíjať, máte v pláne tieto besedy presunúť do online prostredia alebo ich nejakým iným spôsobom opäť prinavrátiť k ľuďom?

Všetky tieto besedy a krsty sú jednou z vecí, ktorá mi osobne chýba najviac. Práve tie spoločné stretnutia s autormi a čitateľmi sú niečím, na čom sme si dlhé roky zakladali. Akonáhle to bude rozumné a bezpečné, tak sa k tomu chceme opäť vrátiť. Skúšali sme samozrejme aj rôzne online formy, ktoré síce nenahradia zážitok úplne, ale môže to byť spôsob na rozšírenie týchto aktivít aj do budúcnosti. Teším sa na to, keď budeme môcť autorov opäť privítať priamo v našich kníhkupectvách.

Medzi ľuďmi sa s pomerne pozitívnou odozvou stretol nápad vracania prečítaných kníh, ktorý nesie meno Knihovrátok. Ako a prečo vznikol tento nápad?

Myšlienka získavať späť čítané knihy a znovu ich ponúkať ďalším čitateľom mala dlhšiu evolúciu. Prvé korene siahajú až 15 rokov dozadu, keď sme v Martinuse mali jednoduchý knižný bazár.

Mali sme pocit, že ľudia majú doma veľmi veľa kníh, čo potvrdzovali aj výskumy. Paradoxne veľa z nich nečíta toľko koľko by chcelo, práve preto lebo majú doma veľa kníh a nechcú kupovať nové. Majú paniku, kam ich potom dať. Niektorí ľudia by radi čítali viac, lenže konkrétne knihy, ktoré by si chceli prečítať nie sú dostupné v knižniciach alebo sú príliš drahé, aby si ich mohli kúpiť. Ďalším faktorom je aj ekologický rozmer. Napríklad keď sa pozriem na knihy vo svojej knižnici, niektoré tam budem chcieť mať jednoducho celý svoj život, pretože majú pre mňa emočnú hodnotu. Ale sú tam aj také, ktoré som si raz prečítal a už sa k nim nikdy nevrátim. To je veľká škoda.

Prostredníctvom Knihovrátku dokážeme dať knihám nový život s pomocou ľudí. Zároveň je to spôsob, ako sa dostať aj ku knihám, ktoré sú vypredané. Na základe týchto všetkých vecí nám v hlave skrsla myšlienka vybudovať systém, prostredníctvom ktorého by bolo možné takéto veci uskutočnovať.

V budúcom roku máte v pláne rozbehnúť aj iné projekty ako Knihovrátok?

Knihovrátok je v podstate najväčší projekt za posledné roky, ak neberieme do úvahy nové kníhkupectvá, ktoré sme otvárali. Skôr sa chceme sústrediť na aktivity, ktoré už máme rozbehnnuté, pretože na nich je roboty vyše hlavy.

Celkom nedávno ste spustili možnosť prispieť pri nákupe objednávky na Dobro(ta) pre zdravotníkov. Zákazník takýmto spôsobom môže darovať finančný príspevok na nákup balíčkov pre zdravotníkov obsahujúcich napríklad kávu, čokoládu, minerálku, poukážku na knihu a podobne. Ako vznikol tento nápad?

Uvedomili sme si, že v prvých vlnách sme zdravotníkom všetci spoločne tlieskali a mali sme pocit súdržnosti a vďaky, pričom neskôr nastal obrat. Ľudia začali byť agresívnejší a útočnejší. Obaja moji rodičia sú lekári, takže poznám príhody z nemocníc, ktoré tam každý deň zažívajú na vlastnej koži. Veľmi sa čudujem a obdivujem každého zdravotníka, ktorý dokáže v takom prostredí fungovať.

Dlhšie sme chceli spraviť niečo, čím by sme aspoň symbolicky mohli pomôcť a nakoniec sme sa spojili s #ktoPomozeSlovensku. Podarilo sa vyzbierať nielen veľmi pekné peniaze, ale častokrát aj produkty zadarmo od partnerov. Dalo by sa povedať, že to nijako nesúvisí s biznisom a s knihami. Ja som však neskutočne rád, že v Martinuse sa môžeme zaoberať vecami, ktoré sa nás týkajú ako ľudí.

V minulom roku ste takisto spustili kampaň k pesničke od Mira Žbirku Kúp mi radšej knihu. Vzhľadom na to, že vašou hlavnou doménou sú práve knihy, ako vznikol nápad prepojenia hudby a kníh?

Šéf značky Martinusu nosil tento nápad v hlave už niekoľko rokov a minulý rok sa mu podarilo splniť tento sen pre seba, ale aj pre celý Martinus. Podarilo sa nám vytvoriť prvú vianočnú kampaň, adaptáciu na pesničku Kúp mi radšej knihu. Ja osobne sa vždy veľmi teším, keď ju započujem, lebo vystihuje úplne všetko.

Na stránke Martinusu sa spomína pojem Spriatelené kníhkupectvá. Veľa ľudí ale určite netuší, čo to znamená. Vedeli by ste vysvetliť, aký je zmysel Spriatelených kníhkupectiev?

Ide o projekt, ktorý vznikol počas prvej vlny pandémie, keď sme si uvedomili, že veľká časť ľudí sa presunie na internet. Úprimne veríme tomu, že knižný trh je bohatý nielen finančne ale aj duševne vďaka diverzite, keďže kníhkupectvá sú kade-tade po Slovensku. Zároveň išlo aj o snahu pomôcť lokálnym a menším kníhkupectvám.

Spriatelené kníhkupectvá fungujú ako odberné miesta pre internetové objednávky. Zákazníci si tiež môžu zarezerovať knihu vo vybranom kníhkupectve, kde si ju potom vyzdvihnú.

Keby ste sa teraz mali zamyslieť nad obdobím posledných dvoch rokov, zmenil sa v niečom váš život po pracovnej stránke?

To je veľmi zaujímavá otázka. Pre mňa osobne bola celá situácia najmä nová. Pri spätnom premýšľaní rád hovorím, že je to ako keby som si pridal ďalší nástroj do svojho švajčiarskeho nožíka, manažérskeho alebo osobného. Najmä v prvých týždňoch a mesiacoch bolo potrebné robiť veľa rýchlych rozhodnutí. Práve to ma obohatilo v oblasti manažmentu a líderstva.

Čo vás v tomto pandemickom období najviac prekvapilo?

Prekvapilo ma, ako veľmi potrebujeme ľudský kontakt. Všetci vnímame výhody práce na diaľku. Čím dlhšie to trvalo, tým viac sa začalo ukazovať, že potrebujeme aj sociálne lepidlá vo forme napríklad obyčajných rozhovorov v kancelárii, alebo ísť spolu večer na drink, večeru… Myslím, že predtým sme si neuvedomovali, ako bytostne to potrebujeme.

Nedostatok socializácie sme v uplynulých rokoch určite pocítili všetci. Mali sme však viac času čítať a venovať sa aktivitám, na ktoré predtým nebol čas. Máte obľúbenú knihu? A vedeli by ste čitateľom odporučiť nejakú, pri ktorej by mohli uniknúť od pandemického chaosu?

Nemôžem odpovedať na otázku, ktorá je moja najobľúbenejšia kniha. Teraz čítam Dunu, ktorá je výborná. Ale, čo sa týka pandemického chaosu, páčila sa mi kniha Ľudskosť, pretože dokáže naliať človeku do žíl kus optimizmu v týchto sivých dňoch. Rád sa vraciam aj ku knihe Džentlmen v Moskve. Ide o úžasne napísaný príbeh o človeku, ktorý je v podstate uväzenený v obmedzenom priestore. Trochu mi to pripomína našu momentálnu situáciu. Je len na nás, ako dokážeme zvládnuť a prekonať toto obdobie.