Si zo Západu? Si bohatý!

V dedinke Sena, kde Janka bývala a učila, vyvolala svojim príchodom doslova davovú paniku. „Zastavovali ma na ulici, ukazovali na mňa vykrikovali “farang” a “suaj”, čo znamená cudzinec a pekná. A boli úplne nadšení z mojej bielej kože,“ spomína na prvé dni medzi domácimi. Pre väčšinu miestnych bola Janka prvá biela žena, ktorú v živote videli. A jej príchod im narobil poriadne vrásky. „Všetci sa stresovali, že príde biela žena. Myslia si, že sme tu všetci bohatí a žijeme v luxuse, a preto sa báli, či sa budem cítiť dosť pohodlne.“  Pre Thajčanov je všetko, čo príde zo Západu, automaticky skvelé a bohaté. „Akonáhle som si mohla dovoliť kúpiť letenku a ísť tam, tak mám podľa nich neskutočné množstvo peňazí.“  Každý túži vždy po tom, čo nemá, a tak nečudo, že aj domáci túžia po bielej pokožke, ktorá pre nich symbolizuje hlavne bohatstvo. Preto nájdete na každom kroku bieliacu kozmetiku.

Pohlavie? Jedna veľká neznáma!

Thajsko je krajina úsmevov a veselých ľudí, ktorí sa o turistov veľmi starajú. Ale pohlavie? To je veru niekedy problém. „Priemerná thajská žena je malá, tmavá, upišťaná, rada nosí fejky, má smartfón a ak je extrémne krásna, tak je to chlap,“ smeje sa Janka. V Thajsku je niekedy problém rozoznať, čo je žena a čo chlap, hlavne keď ste medzi domácimi nováčik. „Takzvaných ladyboys rozpoznáte len podľa hlasu, ale ženu od chlapa nie vždy rozoznáte podľa hlasu, lebo často aj muži majú tenké ženské hlásky. A skoro vôbec nezarastajú,“  hovorí o úskaliach typológie domácich Janka. V Thajsku je cítiť veľký nepomer medzi bohatými a chudobnými, no podľa Jankiných skúseností sú spokojní aj s tým málom, čo majú, no zároveň chcú stále viac. „Keď majú peniaze, tak si ich neušetria, ale idú si kúpiť zlatú reťaz okolo krku, aby každý videl, že na to majú.“  A keďže sa veľmi radi opičia po Západe, veľa z nich je obéznych a tí, čo na to majú, sa stravujú najradšej v KFC. Nuž, vitajte v Thajsku, aké vám National Geographic asi neukáže.

Idem na to eaaasy

Prvý deň v škole s iným systémom vyučovania dostala šok nielen nová učiteľka Janka, ale aj deti. „Z prvej hodiny s tretiakmi som bola strašne zdesená. Začala som totiž zhurta, rýchlo a naraz a tie chúďatká boli celé vystresované,“ spomína Janka. Učiteľky jej potom pekne vysvetlili, že na deti treba ísť veľmi pomaly a stačia im dve-tri  vety na hodinu. „Tá angličtina je tam úplne zle nastavená. Mám pocit, že u nás by toho učiteľky stihli omnoho viac.“  A tak podľa pokynov a systému išla na to Janka veľmi „easy“. Aj napriek miernemu nepochopeniu bol prvý deň v škole pre Janku a aj deti zaujímavý. „Tešili sa a zároveň sa ma báli, chytali ma a skúmali moju pokožku,“ smeje sa na prvom dni v škole Janka. Pretože autorita nebýva vždy samozrejmosťou a tam, kde je iný jazyk a kultúra tobôž, musela sa Janka popasovať aj s týmto problémom. „Na hodine som mala stále aj thajskú učiteľku angličtiny. Zo začiatku som si myslela, že tie deti sú poslušné a že mám autoritu. Po čase som však zistila, že akonáhle vytiahne thajská učiteľka päty z triedy, disciplína je fuč a zo zlatých detí je džungľa.“  A keďže malý výprask trsteničkou bol povolený, stávala sa často svedkom kreatívnych trestov pre deti. No ako sama s ľútosťou priznáva, aj ona v krajnom prípade využila túto rokmi osvedčenú metódu.

Dávaj pozor, aký tón zvolíš

Jazyková bariéra a nie práve najlepšia znalosť angličtiny domácich prinútila Janku naučiť sa niečo z thajského jazyka. „Problém bol, že nikto so mnou nechcel praktizovať thajčinu, lebo všetci chceli precvičovať angličtinu,“  hovorí Janka. Problémov v thajskom jazyku je však hneď niekoľko. Tak po prvé, žiadne medzery, nikde. „Bežne máte na ceste značku, ktorá symbolizuje odbočku na nejakú univerzitu, a tá značka má 3 metre, lebo ten názov sa tam inak nezmestí.“ Keďže thajčina je jazyk tonálny, jedno slovo môže mať aj viac významov, ktorý závisí od toho, aký tón zvolíte. A zvolením nesprávneho tónu sa ľahko môžete dostať do nepríjemnej situácie. „Veľmi ľahko sa môže stať, že sa niekoho pýtate na cestu, ale zvolením nesprávneho tónu jedného slovíčka mu nechtiac urazíte matku.“  Hoci medzi domácimi bolo veľmi málo ľudí, ktorí vedeli po anglicky a lepšie na tom neboli ani thajské učiteľky angličtiny, podľa Janky ste museli dodržiavať určité pravidlá. „Thajčania sú strašne hrdí. Keď už vedia po anglicky, tak im nemôžete dať najavo, že im nerozumiete. Musíte vy byť za toho blbého, že im nerozumiete,“  dopĺňa Janka.

Leo, leo, leo!

Jedlo je pre mnohých považované za vstupnú bránu pochopenia miestnej kultúry a zvykov. Nie vždy je však prispôsobené pre európske chute. „Jedlo v školskej jedálni bolo strašne pikantné a sladké. Skoro všetko sa tam varilo bez korenia a soli a do každého jedla si dávajú cukor a chilli,“ spomína na thajskú kuchyňu Janka. Až počas cestovania po okolitých mestách objavila lepšie jedlá a chute, ale aj iné zaujímavé zvyky. „Keď som chodila po trhu a videla to jedlo a jeho spôsob uskladnenia, tak som si len vravela, že toto by u nás neprešlo hygienou,“ smeje sa Janka. „No bolo mi povedané, že tam, kde jedia domáci, môžem jesť aj ja.“ Ak chceš zažiť miestnu kultúru, musíš okrem jedla ochutnať aj cestovanie dopravnými prostriedkami.  „Mám pocit, že kapacita všetkého bola neobmedzená. Na jednu motorku sa vie zmestiť aj päť ľudí, pričom ten vzadu už viac-menej levituje.“  A že je to poriadny adrenalín si Janka zažila na vlastnej koži. „Keď som sa vracala z Kambodže a nestíhala som posledný minivan domov, povedala som taxikárovi, nech ide „leo, leo, leo“, čo znamená rýchlo. Avšak nevedela som, že keď to poviem viackrát za sebou, tak sa to stupňuje, takže som mu prakticky povedala, aby rýchlo upaľoval. A tak sme šli poza zvodidlá, do protismeru, na červenú, po chodníku a modlila som sa tak, ako ešte nikdy,“ spomína na adrenalínový zážitok Janka.

Hangover a Lara Croft

Voľný čas trávila Janka hlavne cestovaním a poznávaním okolitých miest a krajín. Aj napriek tomu, že ju učiteľky v škole varovali, že žiadna thajská žena sa neodváži cestovať sama, Janka sa nedala zastrašiť.  Jej prvé kroky viedli do najbližšieho mesta Ayutthaya a neskôr aj do hlavného mesta Bangkok. „Keď som po dvoch mesiacoch išla do Kambodže, všetci panikárili viac než ja,“ hovorí Janka. Práve tam navštívila v meste Siem Reap chrám Angkor Wat, okrem iného preslávený aj vďaka filmu Lara Croft. Patthaya povestná sexturizmom, najkrajšie pláže na Krabi alebo čistý a bezpečný Singapur sú ďalšie miesta, ktoré si Janka pridala do svojej cestovateľskej mapy. „Zo začiatku bolo pre mňa všetko krásne. Keď vidíte tú architektúru a tie chrámy, tak to je niečo úplne iné. Ale po čase vás chytí syndróm ABT – another bloody temple a vy zistíte, že už nechcete vidieť žiadny chrám, a tým pádom neviete, čo pozerať, lebo chrámy sú všade,“  spomína s úsmevom Janka. Menej radosti jej však robila ďalšia dobrosrdečná vlastnosť domácich. „Thajčania sa snažia “nestratiť tvár”, takže ak ste sa ich pýtali, ako sa dostanete do bodu A, tak vám radšej poradili zle, akoby mali priznať, že netušia, o čom hovoríte,“  hovorí Janka a zároveň dodáva, že práve to ju na miestnych zvyklo najviac vytočiť. No aj napriek ich netradičnej dobrosrdečnosti, jazykovým úskaliam a nedochuteným jedlám sa Janka chce vrátiť naspäť. Prečo? Lebo je tam teplo a veľa ovocia.

5 užitočných rád, ako prežiť v Thajsku

1. Nekŕmte opice. Sú agresívne, majte na nich pripravené kamienky.
2. Nenechajte sa oklamať miestnymi. Ak na tovare nie je cenovka, zjednávajte.
3. Naučte sa po thajsky slová ako “sawatdika“ a “kopkhunka“. Dobrý deň a ďakujem domácich v ich jazyku vždy potešia.
4. V Bangkoku využívajte mestskú hromadnú dopravu . Je na veľmi dobrej úrovni a nemusíte sa naťahovať s tuk-tukármi o cene.
5. Nebojte sa streetfoodu. Keď niekde vidíte jesť miestnych, jedzte tam aj vy.

Ak si chcete o Jankiných dobrodružstvách a postrehoch prečítať viac, klikajte na jej blog, kde nájdete okrem zaujímavých informácií a užitočných rád aj viac fotografií.

Už na škole som si vyskúšal herectvo, nacvičili sme hru Sonáta a traja gentlemani alebo Ako rozoberať umenie. Okrem toho som v divadle nehrával, lebo ja to proste neviem (smiech). Ale je pravda, že som si zahral rolu v dvoch dieloch seriálu Ordinácia v ružovej záhrade, kde som stvárnil právnika po boku Adyho Hajdu. A napísal som aj takú malú hru, ktorá sa volala Dankine zázraky.

Pôsobili ste ako programový riaditeľ vtedajšej STV, kde ste vydržali len rok. Odišli ste z vlastnej vôle?

Nie, vyhodili ma (smiech). Po mojom návrate z Paríža mi Ivan Stadtrucker, ktorý pôsobil aj ako dekan FMK, povedal, že kandiduje na riaditeľa STV a ja som mu zo žartu povedal, že ja budem potom jeho programový riaditeľ. O tri týždne mi zavolal s tým, že sa naozaj stal riaditeľom STV a že či si pamätám, čo som mu vtedy povedal. Tak som sa stal programovým riaditeľom. Vtedy však bola zložitá politická situácia a keď roku 1994 voľby vyhral Mečiar, odvolal riaditeľa STV a dosadil tam pána Darma, ktorý tiež neskôr učil na FMK. On si doviedol iných ľudí a mňa poslali preč.

Nebolo vám to ľúto?

Bolo. A viete prečo? V televízii trvajú všetky procesy veľmi dlho. Čiže keď niečo naštartujete, tak sa to celé realizuje až o rok či o dva. My sme rozbehli nejaké projekty a potom som musel odísť. Bolo mi ľúto, že som to nemohol dotiahnuť do konca.

Známy ste hlavne ako predseda Rady pre vysielanie a retransmisiu. Čo vás na tejto funkcii baví najviac, keď si to porovnáte s divadlom?

Informačná hodnota. Sústreďuje sa tam veľa mediálnych informácií rôzneho charakteru, ku ktorým by som sa ako teoretik, sediac niekde v kancelárii na akadémii, nikdy nedostal. V rámci Rady sú isté veci, ktoré musí poznať, napríklad majetkové pozadie. Čiže je tam veľa informácií, pri ktorých som ale viazaný mlčanlivosťou.

„Predstavte si, že pozeráte televízor, všetci si myslia, že nič nerobíte, ale vy vlastne pracujete“

Rada sa medzi vysielateľmi neteší veľkej obľube a väčšinou argumentujú, že o porušení zákona o vysielaní a retransmisii by nemala rozhodovať „nejaká skupinka ľudí“. Čo si o tom myslíte?

To je jasné, že nás nemajú radi. To je ako Štátna obchodná inšpekcia, žiadny obchodník sa jej nepoteší. Ale vychádzame s nimi, nedá sa povedať, že by bol medzi nami nejaký veľký konflikt. S mnohými sa poznám osobne ešte z čias, keď som nebol v Rade. Samozrejme chápem, prečo by nás nemali mať veľmi radi. Vždy musíme rozhodnúť hlasovaním, či prišlo alebo neprišlo k porušeniu zákona.

Nemáte niekedy ťažké srdce, keď musíte dať pokutu niekomu, kto je váš kamarát?

Samozrejme, aj to sa stalo a bolo to pomerne nepríjemné. Na Markíze bola propagácia divadelného predstavenia na Novej scéne, ale napĺňalo to kritériá reklamy, čo sa nemôže. Môže byť propagácia kultúrnej udalosti, ale nesmie to byť reklama mimo bloku vyhradenému reklamám. Takže ja, divadelník, som mojim známym a kamarátom za ich predstavenie, na ktoré som potom aj išiel, musel dať pokutu. Snažíme sa však v prvom rade nerobiť žiadne výnimky. Ani nemôžeme, lebo v zákone je všetko stanovené pre všetkých, aj čo sa týka rozmedzia pokút.

Rieši Rada len sťažnosti od divákov alebo aj členovia Rady prichádzajú s vlastnými podnetmi na prerokovanie?

V prvom rade sú podnety od divákov. Potom sú vlastné monitoringy, pretože Rada nemôže všetko sledovať, ale máme monitorovacích pracovníkov. A potom môže každý člen Rady priniesť vlastný podnet. Je to vlastne aj jeho povinnosť, pretože sa nemôže tváriť, že sa ho to netýka.

Takže keď pozeráte televíziu, nepozeráte ju ako bežný konzumný divák, ale pri jej pozeraní vlastne pracujete.

Presne tak. A mám to tak odjakživa, lebo aj do divadla som chodil pracovať ako kritik. To isté mám teraz aj pri televízii a rozhlase. Ale mojim študentom vždy hovorím, že je to geniálna profesia. Predstavte si, že pozeráte televízor alebo počúvate rádio, všetci si myslia, že nič nerobíte, ale vy vlastne pracujete. Čiže u nás to nie je tak, že vypni ten televízor a pracuj! U nás je to: Zapni ten televízor a pracuj!

„Rada je ako Štátna obchodná inšpekcia, žiadny obchodník sa jej nepoteší“

Čo dnešnému divákovi najviac prekáža vo vysielaní?

Ťažko povedať, čo konkrétne najviac, pretože je niekoľko okruhov. Prvým je ochrana maloletých, kde sa ľudia sťažujú na všetko, čo súvisí s nevhodnosťou pre mládež. To znamená zobrazenie násilia, používanie vulgárnych alebo obscénnych výrazov a nevhodné sexuálne scény. Druhým je reklama a jej množstvo a tretím je objektivita a vyváženosť spravodajských a publicisticko-politických relácií.

Denne sa opierate o zákon o vysielaní a retransmisii, ktorý je už 14 rokov starý. Nemyslíte si, že by sa mal kompletne novelizovať, keďže technológie veľmi rýchlo napredujú a právne predpisy sú často pozadu?

On sa novelizuje pomerne často, ale myslím si, že by sa mal už napísať nový. My, čo s ním pracujeme, čiže Rada, to vidíme ako prví. Sú tam veci, ktoré sú zastarané, lebo vývin, technológie a aj vkus publika, to všetko sa odvtedy posunulo. Rok 2000, keď zákon vznikol a 2014 je veľký rozdiel.

V čom konkrétne by sa mal podľa vás upraviť?

Napríklad v súvislosti s príchodom digitalizácie televízie môžu mať viac programov, ale rádiá nie. Digitálne televízne vysielanie poskytuje štát zadarmo, ale rozhlasy si musia za šírenie svojho analógového signálu platiť. Ďalším problémom v zákone je medzinárodné vlastníctvo. Pri vlastníctve sa v zákone hovorí len o slovenskom vlastníctve, ale mnoho našich médií je v zahraničnom vlastníctve. Čiže zákon tomu bráni, hoci v Európskej únii je stanovené, že môžete podnikať v rámci EÚ rovnako. U nás existuje zásada v zákone, ktorá hovorí o tom, že by mal byť väčší podiel domáceho slovenského subjektu, ale to je bariéra.

Váš otec Jozef Mistrík bol významný slovenský jazykovedec a profesor. Stalo sa vám niekedy, že vám otcov vplyv a jeho známe meno uľahčili počas štúdia alebo v kariére určité veci?

V mnohých prípadoch mi to pomohlo. Je to logické, že keď máte nejakého človeka a teraz príde jeho syn, tak ho v ňom vidíte. Mám aj takú veselú príhodu z dovolenky v Bulharsku. Mali sme bulharskú delegátku, ktorá hovorila po slovensky. Prišli sme do hotela a keď si pozerala naše pasy a zbadala moje meno, tak sa ma spýtala, ktorý Mistrík som. Tak jej vravím, že Miloš Mistrík. Spýtala sa ma na otca, tak som jej povedal, že to bol taký jazykovedec. A ona hneď nadšená, že ho pozná. Povedala niečo recepčnému a potom sa vrátila a hovorí nám, že máme najlepšiu izbu v hoteli (smiech).

Od roku 2006 učíte na FMK. V čom je naša fakulta a jej študenti iní v porovnaní s inými univerzitami, na ktorých ste pôsobili?

FMK sa mi zdá dobrá. Ľudia sú tu takí dravejší. A to sa mi páči, že ich zaujímajú veci, študujú, nehanbia sa diskutovať a z toho mám radosť. V Bratislave na žurnalistike som pôsobil krátko. Tam sa mi zdali študenti tiež draví, ale bolo to také formálnejšie, také akoby bez srdca. Ale to závisí aj od študentov, na ktorých natrafíte.

„FMK sa mi zdá dobrá. Ľudia sú tu takí dravejší“

Kde sa cítite lepšie? Na divadelnej alebo mediálnej stoličke?

Divadelná stolička je moja pôvodná profesia, takže tam sa cítim lepšie preto, lebo tomu tak najviac rozumiem. Postupne mi k tomu pribudli aj médiá, takže moje pôsobenie sa rozšírilo. Nemôžem povedať, že sa v televíznej oblasti cítim zle, ale moja pravá mladosť je divadlo. Hoci na druhej strane, v divadle sa cítim viac skrytý, zatiaľ čo pri médiách je všetko hneď sledované a reflektované.

Ako vnímate súčasný stav médií a ich skupovanie finančnými skupinami? Myslíte si, že skutočne hrozí strata nezávislosti médií alebo je to jednoducho nevyhnutná cesta, ktorá musela nastať?

Ja sa pýtam, čo sme vlastne čakali? Však je to tak všade vo svete. Tie reakcie a odchody novinárov sú podľa mňa prehnané. Niekedy nechápem, o čom im ide, je to čistá hystéria. Vždy je to otázka kultivovanosti toho majiteľa a prostredia. Celkovo sa nad vstupom veľkého kapitálu do médií nejako nepohoršujem, a nie preto, lebo by som nebol za nezávislosť. Som za nezávislosť, ale to, že budú o chvíľu veľkí investori vo všetkých médiách, to je úplne jasné.

 MILOŠ MISTRÍK (61) vyštudoval teatrológiu na VŠMU. Osemnásť rokov pôsobil ako riaditeľ Kabinetu divadla a filmu SAV. Rok vykonával funkciu programového riaditeľa STV.  Ako hosťujúci profesor pôsobil v Paríži na Sorbonne a od roku 2000 učí na FMK predmety  elektronické médiá a vysielacia štruktúra. V súčasnosti je predsedom Rady pre vysielanie  a retransmisiu. Je autorom prozaických diel Ži v Paríži a Taormina.

]]> https://www.attelier.sk/v-rade-nerobime-ziadne-vynimky/feed/ 0 https://www.attelier.sk/funradio/ https://www.attelier.sk/funradio/#respond Fri, 28 Nov 2014 17:29:59 +0000 http://www.attelier.sk/?p=3274 Vo Funku sme boli krátko po piatej ráno jediné živé bytosti, a tak sme mali možnosť poobzerať si priestory rádia. Hoci nie sú veľmi veľké, pôsobia útulne a počas celého dňa sme sa v nich cítili veľmi príjemne. Našou celodennou výpravou nás sprevádzal šéfredaktor programu Marek Mikúšek, ktorý vo Fun rádiu pracuje od roku 2008. Ešte pred začiatkom vysielania si Marek pripravuje správy, ktorými otvára rannú šou. O pol šiestej sa v priestoroch rádia objavili už aj Junior s Marcelom, pripravení na ranné vysielanie. Následne sa štáb rannej šou a Atteliéru presunul do vysielacieho štúdia, kde sme strávili väčšinu nášho pobytu.

Najlepšia improvizácia = pripravená improvizácia

Odbitím šiestej hodiny sa v rádiu začalo žiť a vysielať. Dopravný servis s Andrejom, správy s Marekom, vstupy moderátorov, veľa hudby a znova dookola. Napriek skorej rannej hodine bola v štúdiu príjemná a uvoľnená atmosféra a popri vysielaní stíhali moderátori okrem rýchlych raňajok aj rozhovor s nami. A tak nás ako prvé zaujímalo, ako si zvykli na ranné vstávanie. „Je pravda, že vstávať na 14:00 je super. Veď vy študenti to dobre poznáte,“ uviedol nás do problematiky ranného vstávania Junior. Popri vysielaní vo Fun rádiu chlapci stíhajú aj moderovanie relácie Nikto nie je dokonalý, no v rádiu sa cítia omnoho lepšie. Pre Marcela je to jasné: „Do rádia môžeš prísť aj s kruhmi pod očami, čo teda chodím aj na nakrúcanie relácie.“ A Junior už len doplnil: „Tam máme profesionálneho osvetľovača, ktorý vie tie kruhy zvýrazniť.“ Ak ste si doteraz naivne mysleli, tak ako my, že vysielanie v rádiu je zväčša o improvizácii a schopnosti moderátorov pohotovo reagovať, sklameme vás. Všetko je vopred pripravené, o čo sa starajú produkčné, ktoré program vysielania pripravujú a konzultujú s moderátormi. „Nič v rádiu nie je náhoda, aj každá improvizácia je naplánovaná. A ak to poslucháčovi znie ako improvizácia, tak to je len super,“ hovorí o štruktúre vysielania Marek. Niekedy sa však aj dobre pripravený vstup môže tak trochu vymknúť spod kontroly. Svoje o tom vedia aj Junior s Marcelom. „Počas Silvestra sme vysielali šou Silvestester, kde sme mali už vopred vytypovaných poslucháčov a vždy, keď sme zatrúbili, tak si museli jeden šupnúť. Počas hodiny sme zatrúbili tak šesť až sedemkrát a potom sme im volali a museli hovoriť slová ako perlorodka, rododendron a podobne. Na konci sme sa poslucháčovi Dušanovi už nevedeli dovolať, nakoniec nám to zdvihol ženský hlas a spustil: ‘To ste vy dvaja buzeranti z Fun rádia? Ste mi opili muža na Silvestra, nič z neho nemám, tak vám veľmi pekne ďakujem!‘ A toto bolo v live vysielaní,“ spomínajú so smiechom na veselú udalosť. No, nie vždy ide všetko podľa plánu.

Testovaná hudba

Po skončení rannej šou sme sa zo štúdia odobrali späť do priestorov rádia, ktoré sa medzitým zaplnili zamestnancami. Marekovi sme však nedali veľmi vydýchnuť a trpezlivo zodpovedal množstvo našich zvedavých otázok. Tak napríklad, vedeli ste, že ani hudba v rádiu nie je vybratá náhodne a vopred sa testuje? „Playlist nastavujeme podľa toho, čo ľudia chcú. Robia sa pravidelné prieskumy, takzvané call out-y, kde zisťujeme, čo sa ľuďom páči a čo nepáči. A na základe ich vyjadrení potom hráme pesničky v jednotlivých rotáciách.“ Tento spôsob testovania hudby využíva každé veľké komerčné rádio na Slovensku. Nielen výber pesničiek, ale aj ich zoradenie vo vysielaní má svoj zmysel. „Toto know-how vie len hudobný dramaturg. V playliste je presne zadefinované, čo má kedy odznieť. Moderátor a ani technik už nemôžu zmeniť poradie pesničiek.“

„Nič v rádiu nie je náhoda, aj každá improvizácia je naplánovaná“

Vybrala si ho Adela

Hoci Marek Mikúšek nikdy neštudoval médiá a rádio bral iba ako koníček, nakoniec mu natoľko prirástlo k srdcu, že inú prácu by si už nevedel predstaviť. A bola to práve Adela, ktorá si ho všimla. „Začiatkom roka 2008 mi volali z Fun rádia, že Adela ma počula na Vive a chce ma mať ako súčasť ranného vysielania.“ Marek najskôr začínal v rannej šou moderovaním spravodajstva, neskôr sa k tomu pridala aj práca produkčného a starostlivosť o popoludňajšie vysielanie s Juniorom a Marcelom, no a napokon aj ponuka zastávať pozíciu šéfredaktora spravodajstva. „V rádiu veľa ľudí funguje tak, že robí aj dve-tri funkcie naraz.  Spočiatku to nie je veľmi lukratívne zamestnanie. Naozaj kvalitní a dlhoroční moderátori zarobia slušne, ale všetci ostatní sú radi aj za priemernú mzdu. Veľké peniaze prichádzajú po rokoch, určite nie na začiatok,“ kradne nám ilúzie o miliónových zárobkoch v rádiu. Hoci sa v rádiu nezarába jednoducho, sú to práve absolventi, ktorí majú abnormálne finančné požiadavky. „Keď sem prídu absolventi, a bohužiaľ špeciálne z FMK, tvária sa ako majstri sveta. Chcú hneď robiť moderátora, no nemajú skúsenosti,“ hovorí Marek a očakávaniach absolventov.

Do práce lietadlom

Pred desiatou hodinou prišla do štúdia energická Zuzka, ktorú snáď nikto nepozná pod jej pravým menom. Prezývka Cuco jej prischla už na vysokej škole počas práce v rádiu Ragtime. Musíme uznať, že Cuco je skutočne multitalent. Nielenže má perfektný rádiový hlas, pozitívny vzťah k printom (študovala žurnalistiku, pozn. red.), ale aj nemalé technické zručnosti. „Toto je náš editovací program, kde človek urobí zázraky, čo sa týka hudby. Orežeš, into, fade-out, dropping…“ oboznamuje nás veselo s mixovacím pultom, za ktorým sa cíti ako doma. Vo Fun rádiu robí už od roku 2002 a prácu si nevie vynachváliť. „Mám skúsenosti aj s kamerou, ale práca v rádiu je stále na vrchole. Môžem sem prísť aj s kruhmi pod očami, v hroznom stave, v teplákoch a mikrofón ma nikdy nesklame,“ hovorí Cuco s úsmevom. Tmavovláska je jediným členom Fun rádia, ktorá chodí do práce lietadlom. Znie to absurdne, ale pre ňu je tento netradičný spôsob prepravy z Prahy do Bratislavy najprijateľnejším riešením. Čas strávený so sympatickou moderátorkou ubehol veľmi rýchlo, porozprávala nám snáď všetko o mediálnej brandži. Keďže sme od rána boli obklopené samými mužmi, denné vysielanie s Cuco bolo pre nás príjemným babským oživením.

Miestnosť, kde to znie

Počas dňa nás Marek ochotne zobral aj do zvukového štúdia na vrchnom poschodí, ktoré používa Fun rádio na nahrávanie svojich reklám, džinglov, spotov, ale aj reklám od iných zadávateľov. Najviac nás zaujalo obrovské množstvo džinglov, ktoré sa každý mesiac dopĺňajú o ďalšie a ďalšie. Prekvapivo, staré džingle sa z databázy vôbec nevyhadzujú. Po predstavení zvukového štúdia, kde sa mimochodom nahrávali aj pesničky k filmu Na vlásku, sme navštívili aj ďalšiu miestnosť. V záložnom, o poznanie menšom štúdiu, sa nahrávajú najmä telefonáty a krátke spoty. Stretli sme tu aj Truhlíka, ktorý už neuveriteľných 8 rokov vymýšľa „zvuk týždňa“. Zaujímalo nás, či existuje nejaká databáza, odkiaľ sú zvuky vyberané, no Truhlík sa len pobavene zasmial: „Na to by databáza nestačila.“

Jednoznačný líder

Medzi komerčnými rozhlasovými stanicami je Fun rádio po Exprese druhé najpočúvanejšie rádio na úrovni 12-14%. Pokiaľ chce rádio zarábať, potrebuje mať počúvanosť aspoň nad 8%. „Na Slovensku zarábame len my a Expres. Všetci ostatní vyrábajú stratu.“ Kým v zahraničí sa meria počúvanosť rádií cez peoplemetre, u nás funguje, ako inak, prostredníctvom dotazníkov. „Nie je to veľmi relevantný zdroj, pretože sa to meria na základe znalosti značky, nie počúvanosti,“ hovorí Marek o spôsobe merania počúvateľnosti na Slovensku. Keďže na Slovensku nefunguje pri rádiách digitálne vysielanie a frekvencií je málo, zameriavajú sa rádia čoraz viac na internet. „Internetové rádiá sú budúcnosť, preto sme so streamami začali ako prví. Ale to je otázka ešte 10-15 rokov, kým streamy vystriedajú normálne vysielanie.“ Pri webových rádiách je Funko jednoznačný líder, poslucháč si môže vybrať až z jedenástich hudobných a tematických variant.

„Na Slovensku zarábame len my a Expres“

Aj Fun rádio sa stará o reklamu

Keďže komerčné rádio zarába najviac z reklám, ktoré sú v ňom odvysielané, tak pre nás nebolo prekvapením, že oddelenie pre marketing a reklamu hralo vo Fun rádiu nezanedbateľnú úlohu. Pár jedincov sme si však na slovíčko odchytili a boli sme radi, že môžeme v praxi sledovať nádherné prepojenie marketingu a masmédií. „Mám na starosti obchod s reklamnými agentúrami, ktoré k nám posielajú požiadavky klientov. Oni si povedia, kedy a čo chcú vysielať, my niečo vymyslíme a samozrejme to dolaďujeme s agentúrami, aj klientmi samotnými. Nakoniec ešte zariaďujem, aby sa výsledný spot či oznam dostal na želaný čas do vysielania,“ porozprávala nám o práci na marketingovom oddelení Petra. V priestoroch mimo štúdia sme strávili minimum času. Na jednej strane, skoro všetci pracovníci boli zavalení robotou a na strane druhej, v štúdiu s moderátormi bola predsa len väčšia zábava a uvoľnenejšia atmosféra.

Sajfov sólo beh

Po siedmich rokoch spoločného moderovania so Sajfom sa Adela minulý rok rozhodla zvoľniť a vziať si od rádia na dlhší čas dovolenku. Pre Sajfu tak nastali v rádiu nové a neľahké časy. „Ani sme neuvažovali, že by sme mu niekoho pridelili, pretože kohokoľvek by sme tam dali, nikdy by to nebola Adela. Čiže tam bola jediná cesta – Sajfa musí ísť sám, ak chce.“ Našťastie Sajfa chcel a išiel do toho aj na vlastnú päsť a s vedomím, že sa musí naučiť rozprávať sám na mikrofón, mixovať a strihať si príspevky, čiže všetko, na čo nebol predtým zvyknutý. „Aj napriek tomu, že bol hviezda a mohol odísť, zachoval sa ako neskutočný profesionál. My sme síce očakávali, že skončí, ale nechcel. Našťastie, pretože plán B sme nemali,“ spomína dnes už s úsmevom na malú krízu v rádiu šéfredaktor Marek.

„Kohokoľvek by sme dali k Sajfovi, nikdy by to nebola Adela“

Keďže nám to nedalo, spýtali sme sa samotného Sajfu, ako si zvykol na nový režim v rádiu: „Musím sa priznať, že prvé 2-3 mesiace to bolo zložitejšie, kým som sa naučil ovládať všetko, čo potrebujem. Teraz sa mi už vysiela veľmi dobre a aj keď nepatrím medzi tých najšikovnejších, učím sa a mám z toho radosť.“ Hoci Sajfa patrí medzi moderátorskú špičku, v rádiu išiel, ako sám hovorí, pekne od podlahy. „Ľudia ani nevedeli, ako sa volám, bol som taká nevýrazná postavička. Navyše, bol som veľmi netalentovaný na mikrofón, pretože som nemal mikrofonický hlas. Potom sme s Adelou začali spolupracovať a postupne sa to rozbehlo. Takže ak niekto čaká hneď od začiatku úspech, tak nie, išiel som pekne od podlahy,“ smeje sa Sajfa.

Počas popoludňajšieho vysielania so Sajfom sme si vyskúšali aj prácu za mikrofónom a vyjadrili náš viac-menej nadšený názor z cestovania vlakom zadarmo. Po dlhom dni strávenom v príjemnom prostredí a ešte lepšej spoločnosti sme už aj my začali cítiť únavu a hoci veľmi neradi, museli sme sa rozlúčiť. Vo Funku sme sa cítili počas celého dňa veľmi príjemne, dozvedeli sme sa veľa nových informácií a ideme na sebe pracovať, aby sme aj my mohli o pár rokov sedieť na moderátorských stoličkách.

Ivana Tokárová & Karin Fronková

Foto: Frederi Kuzmin

Pár minút pred začiatkom ranného vysielania. Po nervozite ani stopy.

Popri moderovaní si chlapci stihli vychutnať aj raňajky.

Pri pohľade na túto techniku sme sa cítili trošku stratené.

Pri spoločnom fotení nám Junior a Marcel strčili do ruky aktuálne ovocie

Zvukové štúdio, kde sa nahrávajú džingle, ale aj piesne.

Sajfa mal pred vysielaním veľmi dobrú náladu.

Musíme ho pochváliť, že mu to ide veľmi dobre.

Aj Sajfa sa našej návšteve veľmi potešil a silou mocou sa s nami chcel fotiť.

Prekonávanie (nielen) hraníc štátov

Aby sa z počiatočnej idey mohla stať realita, stálo to Karola 3 roky príprav, pravidelného bicyklovania a dlhodobého odkladania financií. „Pôvodne som chcel ísť do Južnej Ameriky, ale keď som si začal prerátavať náklady na cestu, zistil som, že sa mi to neoplatí. Keď už dám 10 000 € na vybavenie, tak je nezmysel, aby som cestoval len tak.“ Za 17 mesiacov v sedle bicykla prešiel Karol na svojej ceste 3 kontinenty a dokopy 26 krajín. Pri odchode však stavil na istotu a začal svoju cestu po Európe. „Potreboval som otestovať vybavenie. A dobre som urobil, lebo sa mi hneď začali kaziť kolesá.“ Štart na domácom kontinente však nebol pre Karola vôbec jednoduchý. „Musíte hlavne bojovať s tým, že nemáte každý deň posteľ a teplé jedlo. Nemáte vždy možnosť zregenerovať sa.“ Ale cesta nie je len o spoznávaní krajín a ich kultúry, ale aj o ľuďoch, ktorých na ceste stretnete. Tí vám môžu niekedy spôsobiť aj nemalé problémy. Svoje o tom vie aj Karol: „V Bosne ma zastavil taký holohlavý chlap a začal mi kopať do bicykla, zobral mi chorvátsku vlajku, ktorú začal trhať a kričal, že ma zabije. Utekal som kade ľahšie.“

Tour de Turkey

Z Bosny a Hercegoviny utekal, teda bicykloval, Karol do Turecka. Ešte predtým sa však stretol v Grécku s Helmutom, ďalším vášnivým cyklistom, s ktorým prešiel niekoľko krajín Ázie. S príchodom do iného kraja sa mení nielen kultúra, ale aj podmienky pre cyklistiku. „Turecko je pre mňa jedna z top destinácií na tejto ceste. Je tam vyššia bezpečnosť než v Bratislave, bicykel si tam nechám aj pred obchodom. Nevýhodu Turecka však vidí Karol veľmi jasne: „Nevýhodou sú vysoké kopce, do ktorých šliapete aj 8 hodín a ich koniec je stále v oblakoch.“ Práve po takýchto náročných cyklotúrach padne vhod oddych v typických tureckých kúpeľoch, avšak aj s miestnou špecialitou. „Majú tam šváby, ktoré tam voľne behajú, no oni to majú za posvätné kúpeľné zvieratko.“ Aj keď mnohí z nás možno považujú Turecko za nebezpečnú krajinu, Karol má celkom iné skúsenosti. „Nechal som si v jedných kúpeľoch bicykel a išiel som na 23 dní stopovať po Turecku. Majiteľ tých kúpeľov vystavil môj bicykel aj s batožinou do stredu hlavného vstupu a bicyklu sa za 23 dní nič nestalo. U nás by bol za 30 minút vybavený,“ smeje sa Karol.

„Povedal som si, že je lepšie raz zažiť, ako desaťkrát vidieť na Google Maps.“

Pozor, traktor na ceste!

So vstupom na iránsku pôdu prichádzajú na expedícii aj prvé veľké problémy.  Tie majú niekedy aj príchuť jemnej bizarnosti. „V Iráne je veľa áut a vodiči nevedia jazdiť. Čo je však horšie, tie autá sa samovznieťujú, pretože nespĺňajú žiadne bezpečnostné štandardy,“ hovorí Karol o bezpečnosti cestovania v Iráne. Práve tá sa mu stala aj osudnou. „Išli sme vyprahnutou iránskou krajinou a zrazu bum, traktor pristál na mne a už som bol v nemocnici. Prišli policajti, že röntgen počká a musím vyplniť papiere. Tak sme sa chvíľu hádali o prioritách života, no nakoniec som skončil na röntgene. Ten mi však spravili zle, takže nezistili, že som mal odštiepený kus kosti. Ale čo človek nevidí, srdce nebolí, takže som sa rozhodol pokračovať ďalej v ceste,“ spomína na okolnosti nehody Karol. Pár dní regenerácie, oprava bicykla a skoro všetky minuté peniaze. A problémy pokračovali, tentokrát  s vízami. „Jednou z vecí, s ktorou bojujem na ceste najviac, sú práve víza. Vybavovať víza do Uzbekistanu bol veľký boj. Niekoľkokrát sme chodili na ambasádu a nakoniec sme sa nejako dostali cez ich vízovú mafiu.“ Hoci Irán nepriniesol Karolovi veľa šťastia, jeden dôvod na radosť predsa len mal. Deň, kedy dosiahol prvých 10 000 km.

Úplne iný svet

Presne tak popisuje Karol Turkmenistan. „Táto krajina je veľmi nebezpečná a nikomu by som ju na cyklistiku neodporučil.“ Ani pobyt v Uzbekistane však nepriniesol veľa pokoja. Opäť tu boli problémy s vízami. „Zatkli nášho agenta, u ktorého sme si nechali vybavovať víza do Indie.“ Nastala tak zložitá situácia, kedy obom skončili víza v Uzbekistane, no nemali ani víza do Indie. „Hovorili sme si, že nás vyhostia, no nemajú nás kam pustiť.“ Zobrali teda situáciu do vlastných rúk a začali si víza vybavovať sami. No to by nebola Ázia, aby opäť nepriniesla ďalšiu kuriozitu. „Indovia vymysleli najnovší typ online application, ktorú potom musíte osobne priniesť,“ smeje sa na celej situácii Karol. Víza sa im nakoniec podarilo získať a práve v Indii sa končí spoločné dobrodružstvo s Helmutom.

 „Hovorili sme si, že nás vyhostia, no nemajú nás kam pustiť.“

Na scénu prichádza žena

„Karol ma už od začiatku pripravoval na tie vysoké kopce, no pre mňa, ako pre človeka, ktorý nikdy predtým takto nebicykloval, to bolo veľmi ťažké“, hovorí Karolova priateľka Heni, ktorá je okrem iného aj študentkou FMK. Doteraz spolu prešli 7 krajín a len nedávno sa vrátili zo spoločnej 3- mesačnej cesty po Číne a Nepále. „V Číne sme prešli skoro 3000 km a v Nepále sme absolvovali výstup na Annapurnu, kde sme dosiahli vrchol 4120 m.n.m.“ Po náročnom a dlhom cestovaní si obaja dopriali spoločnú dovolenku na Srí Lanke. „Boli sme sa pozrieť na jednom z najvyšších vrchov Srí Lanky, na ktorý vystúpil aj sám Budha. Na túto horu vedú dve cesty, pričom Karol vymyslel, že my pôjdeme tou dlhšou, ktorá mala 12 000 schodov. Začali sme na obed a skončili sme o 22:00,“ spomína s úsmevom Heni. Aj keď sama priznáva, že začiatky boli pre ňu veľmi ťažké, Karolov spôsob života ju veľmi obohatil. „Beriem realitu úplne inak. Bežný život je pre mňa teraz oveľa jednoduchší.“

V krajine Hobitov

Nový Zéland sa niesol pre Karola hlavne v znamení pokoja a príjemného cyklistického zážitku. „Nádej do života mi dávala práve tá krásna príroda, skvelí ľudia a možnosť vychutnať si cyklistiku na ceste bez áut.“ Táto krajina, okrem toho, že sa považuje za jednu z najkrajších na svete, je aj plná extrémov. Pre Karola boli najväčším problémom najmä veľké vzdialenosti jedného mesta od druhého. „Nosil som so sebou veľa jedla a kým neboli búrky, tak som kempoval v prírode.“ A tá je na Novom Zélande veľmi rozmanitá. „V jednu chvíľu bicyklujete v džungli, o dve hodiny na to sa ocitnete pod ľadovcom, potom si zas vychutnávate more. Bolo to pre mňa fascinujúce.“ Kvôli nehode v Iráne a čiastočnej strate financií musel Karol skrátiť svoj pobyt na Novom Zélande, no ako sám tvrdí, určite sa tam ešte vráti a dokončí ho.

V krajine protinožcov

Z Nového Zélandu si to Karol namieril rovno do horúcej Austrálie. Aj tu mal šťastie na dobrých ľudí, ktorí mu pripravili jedlo a pohostili ho miestnymi špecialitami. „Najlepšie jedlo, aké som počas mojej cesty jedol, bol steak z kengury.“ Austrália je však aj divoká krajina plná jedovatých tvorov, ktoré boli Karolovým úhlavným nepriateľom. „Ráno treba vysypať topánky a poobzerať všetky diery, či tam nie je škorpión. Párkrát som ho totiž zazrel behať okolo stanu.“ Najťažší úsek Austrálie prišiel od Adelaide smerom do Perthu. Táto časť Austrálie je známa tým, že tu nerastú žiadne stromy a široko ďaleko nič nie je. „Najdôležitejšie je urovnať si to predtým v hlave, lebo keď idete po ceste, na ktorej nič nie je, môže to byť dosť krízové.“ Jediným spôsobom, ako si na tejto ceste zaobstarať jedlo, boli tzv. roadhouse-y. „Sú veľmi drahé a nič tam nie je. Preto som sa na túto cestu vydal s 80 kg batožinou plnou jedla a s ruksakom na chrbte, kde som mal 12 litrov vody navyše.“ Aj napriek vysokým cenám je so svojím 3 mesačným pobytom v Austrálii spokojný.

 „Najlepšie jedlo za celú cestu bol steak z kengury.“

Jeden prešiel, dva zostávajú

Prvý rok svojej cesty ukončil Karol v Austrálii. Ten druhý začal v Nepále a Číne a pokračuje juhovýchodnou Áziou. Po prvom roku strávenom na cestách prichádzajú aj prvé pocity a bilancie. „Som spokojný, a dokonca mi to dalo viac, ako som pôvodne očakával. Každý deň je to nové dobrodružstvo a stretávam mnoho zaujímavých ľudí. A cez týchto ľudí objavujem aj sám seba a spoznávam, ako to vo svete naozaj funguje.“ Zo svojej cesty si Karol odskočil na pár dní na Slovensko, a tak nás zaujímalo, či po čase strávenom doma s rodinou sa mu chce znova odísť. „Nie je to o tom, či sa mi chce ísť ďalej, skôr sa mi tu nechce stagnovať.“ Na Slovensko prišiel odprezentovať aj svoju knihu World Bike Travel Chronicles, ktorá zachytáva prvý rok cesty okolo sveta a na ktorú je, ako sám hovorí, veľmi hrdý. „Kniha má 532 strán a je plná fotiek a príbehov z prvého roku cesty. Pracoval som na nej 500 hodín a je to exkluzívna verzia, ktorá však nie je na predaj.“ Aj po skončení cesty sa chce Karol naďalej venovať cyklistike. To, či ostane žiť na Slovensku, si však podľa vlastných slov musí ešte premyslieť.

Pár zaujímavých čísel o ceste 

• 26 769 prejdených kilometrov
• 1530 hodín v sedle bicykla
• 189 965 nastúpaných výškových metrov
• 7 zničených kolies
• 1780 km prejdených taxíkom
• 51,2 °C najvyššia dosiahnutá teplota v Nepále
• 70 km/h najrýchlejšia jazda na bicykli
• 2000 € za víza a poplatky
• 67 kg maximálna váha bicykla aj s batožinou
• 5000 € za letenky a iné dopravné prostriedky
• 2 dni bez jedla
• 7000 € za techniku na dokumentovanie a spracovanie fotiek

KAROL VOLTEMÁR (30) pracuje v oblasti internetového marketingu a venuje sa e-shopom s hračkami a pneumatikami. Pôsobí ako konzultant pre rôzne e-shopy a venuje sa aj školeniam pre oblasť IT. Okrem toho je zakladateľom online magazínov, zameraných na cestovanie a cykloturistiku. Svoje tri najväčšie vášne – cestovanie, cyklistiku a fotografiu spojil v roku 2013 do projektu World Bike Travel a vydal sa na cestu okolo sveta na bicykli. Viac informácií o jeho ceste nájdete na na www.worldbiketravel.sk.

Jeden z najbežnejších spôsobov prespávania počas Karolovej cesty

Aj takéto prírodné krásy Karol na svojej ceste stretáva

Karol stretol Helmuta počas svojej cesty a bicyklovali spolu 4 mesiace

Jedna z mnohých mešít v Iráne

Milión v jednej ruke, milión v druhej ruke. Aj takto vyzerá výber peňazí v Uzbekistane

Karol so svojou priateľkou Heni počas dovolenky na Srí Lanke

Kvôli veľkému výskytu hmyzu musel Karol v Austrálii využívať počas jazdy sieťku

Karol s Helmutom počas svojho návratu na Slovensko.

Karol a Heni počas 3-mesačnej bicyklovačky v Číne

Prvý rok svojej cesty okolo sveta ukončil Karol práve v Austrálii

Služba Piano je určená pre všetky médiá, ktoré produkujú kvalitný a užívateľsky atraktívny obsah. Na druhej strane je Piano určené pre všetkých ľudí, ktorí si uvedomujú, že obsah, bez ohľadu na to či ide o jeho digitálnu alebo “fyzickú” podobu, je v konečnom dôsledku výsledkom niekoho práce, za ktorú je úplne prirodzené očakávať nejakú odmenu.

Na akom princípe funguje?

V jednoduchosti by sa dalo povedať, že vydavatelia a médiá zapojení do Piana zamknú na svojich webstránkach jedinečný, zaujímavý a kvalitný obsah, ku ktorému si potom užívatelia platia prístup vo forme spoločného predplatného. Vyzbierané tržby za predplatné sa následne delia v pomere 30/40/30 – 30% plynie do Piana na správu systému a úhradu transakčných nákladov, 40% získava médium ako províziu za sprostredkovanie registrácie a 30% sa delí na konci mesiaca podľa toho, koľko času užívatelia strávili na webstránkach jednotlivých médií.

Čo je výhodou spoplatnenia obsahu na internete a čo nevýhodou?

Z hľadiska vydavateľa môže spoplatnenie obsahu na internete a predaj digitálneho predplatného vytvoriť nový zdroj príjmov, ktorý dokáže vykompenzovať každoročne klesajúce príjmy z reklamy. Tržby z predplatného sú taktiež stabilnejšie než tržby z predaja reklamy, keďže tie sú často do veľkej miery ovplyvnené sezónnosťou. Nevýhodou spoplatnenia obsahu na internete môže byť jeho vplyv na návštevnosť. Správnym nastavením systému spoplatnenia, pozitívnou komunikáciou a dôslednou prácou so spoplatneným obsahom však možno tieto vplyvy jednoducho eliminovať. Taktiež si treba uvedomiť, že prípadný pokles návštevnosti je nahradený novým príjmom, plynúcim z predaja digitálneho predplatného.

Za aké obsahy ľudia platia najviac?

Vo všeobecnosti platí, že užívatelia sú viac ochotní zaplatiť za jedinečný obsah, ktorý nenájdu inde na internete. Takými sú napríklad rozsiahle reportáže a rozhovory denníka SME, videorozhovory, prípadne články z tlačeného vydania časopisu .týždeň alebo podrobné články o podmienkach na život za hranicami Slovenska, ktoré nedávno publikoval na svojej stránke magazín Trend. Ako veľmi atraktívny obsah sa tiež ukázali kvalitné slovenské filmy, ktoré začali na svoje stránky pridávať .týždeň a SME. V Poľsku je zasa jedným z najúspešnejších médií zapojených do národného Piana poľský rozhlas so svojimi online streamami, ktoré môžu predplatitelia Piana počúvať bez reklamy a v 3-krát vyššej kvalite.

„Užívatelia sú viac ochotní zaplatiť za jedinečný obsah, ktorý nenájdu inde na internete.“

Ak sa pozrieme napr. na nemecký trh, denník Bild vráža do plateného obsahu množstvo peňazí, predovšetkým na marketing. Predávajú aj rôzne špeciálne obsahy ako crash testy a pod.. Nie je pre Piano malý trh ako Slovensko problém?

Vo veľkosti trhu by som problém nevidel, nakoľko sa Piano neorientuje čisto iba na Slovensko. Je ale pravdou, že vzhľadom na veľkosť trhu a kúpnu silu dosahujeme na nemeckom trhu úplne iné čísla. Metered paywall na denníku NOZ.de, ktorý využíva náš produkt Piano Solo, napríklad dosahuje trikrát vyššiu mieru konverzie než metered paywall na Slovensku. Zaujímavé však je, že keď potenciálnym zahraničným klientom prezentujeme výsledky dosiahnuté napríklad na Slovensku a v Poľsku, sú milo prekvapení. Dôležitejším aspektom než veľkosť trhu je skôr prístup médií a užívateľov k platenému obsahu, kde vidíme priamu úmeru – s rastúcim množstvom spoplatneného obsahu by sa určite formovala aj ochota užívateľov za obsah na internete platiť.

Je slovenský spotrebiteľ ochotný si priplatiť za takéto služby?

Myslím si (a naše štatistiky to potvrdzujú), že áno. Ako som spomínal, ak užívatelia narazia na jedinečný obsah, ktorý ich zaujme, ich ochota zaplatiť sa zvyšuje. V praxi sa osvedčila aj špeciálna úvodná cena predplatného 0,01 €, ktorá užívateľom dáva možnosť vyskúšať si službu Piano na 1 mesiac takmer zadarmo.

Akým smerom sa vyvíja online novinový trh a služby ako Piano?

U našich zahraničných klientov a vo svete vo všeobecnosti sa štandardnou formou spoplatnenia stáva tzv. “metered paywall”, ktorý návštevníkom umožní čítať pevne stanovený počet článkov za týždeň/mesiac zadarmo a po vyčerpaní tohto limitu si užívateľ musí zaplatiť predplatné. Výhodou tohto spôsobu spoplatnenia je fakt, že na platobnú bránu narazia len tí najaktívnejší a najlojálnejší čitatelia, u ktorých je aj najväčší predpoklad, že budú ochotní zaplatiť. Užívatelia, ktorí stránku s metered paywallom navštevujú sporadicky alebo sa na ňu prekliknú napr. z facebooku, si s najväčšou pravdepodobnosťou ani nevšimnú, že médium svoj obsah spoplatňuje. Čo sa týka vývoja online novinového trhu, takmer všetci vydavatelia bojujú s klesajúcimi tržbami z online reklamy a znižujúcim sa počtom predaných výtlačkov. Otázka o zavedení určitej formy spoplatnenia digitálneho obsahu preto už v súčasnosti podľa nás nestojí “Či?”, ale “Kedy?”.

„Ochota užívateľov platiť za exkluzívne, podrobné alebo vysoko odborné informácie je nepochybne vyššia.“

Niektoré vydavateľstvá z Piana vystúpili. Prečo?

Piano zrejme nesplnilo ich očakávania. Legitímnou otázkou ale v tomto prípade je, aké očakávania pri vstup do systému mali. Spoplatnenie obsahu je beh na dlhé trate, o to viac v prostredí, kde ide o úplne nový fenomén. Úspech pri spoplatnení spočíva v citlivom výbere tém, formátov a taktiež (predovšetkým zo začiatku) vyžaduje ochotu analyzovať výsledky, experimentovať so spôsobom spoplatnenia, propagovať spoplatnený obsah a reagovať na dopyt čitateľov. Užívateľovi musí byť hneď jasné, čo za svoje predplatné získava, nemôžeme od neho chcieť, aby spoplatnený obsah hľadal alebo aby nadobudol pocit, že za svoje peniaze nedostáva adekvátnu protihodnotu.

Na aké paywally prešli iné vydavateľstvá? (napr.Trend, HN, Pravda)

Zatiaľ na žiadne. Napriek ohlásenému spusteniu vlastného systému spoplatnenia začiatkom marca Hospodárske noviny naďalej ponúkajú svoj obsah bezplatne. Trend sa rozhodol sústrediť na zvyšovanie návštevnosti, od čoho si sľubuje vyššie príjmy z reklamy. Pravda sa rozhodla sprístupniť všetok svoj obsah bezplatne.

Úspešné stránky, ako napr. sme.sk Piano stále využívajú. Prečo? Čo je jeho výhodou?

SME sa rozhodlo vytvoriť z plateného obsahu stabilný a nezanedbateľný zdroj svojich online príjmov, čo sa im v súčasnosti aj darí napĺňať. Od začiatku roka začali produkovať rozsiahle materiály na rôzne témy, často doplnené interaktívnymi prvkami, a taktiež zvýšili počet zamknutých redakčných článkov. Predplatitelia Piana majú taktiež prístup k SME cez čítačku Kindle alebo aplikáciu pre Android. Ďalším príkladom úspešného využívania Piana je aj časopis .týždeň, u ktorého zaznamenávame stabilný rast počtu predplatiteľov a tržieb. .týždeň ťaží najmä z vlastného videospravodajstva, pravidelného pridávania zaujímavých dokumentárnych filmov a tiež zo sprístupnenia článkov z tlačeného vydania časopisu (vždy 3 dni po vyjdení nového čísla). Zaujímavosťou je, že dokument Zuzany Piussi Od Fica do Fica, ktorý slovenské kiná a televízie odmietli odvysielať, si na stránke časopisu .týždeň pozrelo približne toľko ľudí, čo dokument Roberta Kirchhoffa Kauza Cervanová, ktorý sa stal najnavštevovanejším dokumentárnym filmom roka 2013 (a ktorý je momentálne tiež dostupný v Piane :-).

Mnohé periodiká, ako napr.Nový Čas spoplatnené nie sú. Čo je podľa Vás príčinou?

Vzhľadom na aktuálnu situáciu (nielen) na slovenskom trhu, kde najčítanejšími periodikami sú práve tzv. bulvárne tituly, je pre nich zrejme z ekonomického hľadiska výhodnejší model fungovania založený na príjmoch z reklamy a predaja výtlačkov. Podľa výsledkov oficiálneho auditu tlače ABC SR za február 2014, bol priemerný denný predaný náklad Nového času viac ako dvojnásobný oproti denníku SME, ktorý v celkovom rebríčku obsadil až 3. miesto. To, že nejde o konečný stav, však dokazujú aj najnovšie správy z Nemecka, kde bulvárny Bild, jedna z najnavštevovanejších stránok v EÚ, od polovice júna pristúpi k čiastočnému spoplatneniu časti online obsahu a predaju tzv. prémiového predplatného.

Jedným z najprestížnejších klientov Piana je aj americký Newsweek. Ako došlo k tejto spolupráci? Ako sa o vás dozvedeli?

Aj tento “obchod” dokazuje, že i slovenský produkt dokáže zaujať v zahraničí. Po prevzatí spoločnosťou IBT Media sa americký Newsweek rozhodol oživiť predaj tlačeného predplatného a zlepšiť spôsob, akým spoplatňuje digitálny obsah. Newsweeku sme dokázali úspešne odprezentovať našu technológiu, ktorá je skutočne na svetovej úrovni a po dohodnutí konkrétnych podmienok spolupráce, padla voľba práve na náš systém. Len pre doplnenie, Newsweek sa ozval nám :)

 „Ako veľmi atraktívny obsah sa tiež ukázali kvalitné slovenské filmy.“

Čo by ste povedali na online magazíny ako Doba alebo Shiz? Čo by podľa vás spôsobilo ich spoplatnenie?

Ak mám byť úprimný, tieto magazíny sledujem iba okrajovo. Nechcem sa nikoho dotknúť, ale mám pocit, že doba.sk publikuje najmä prebraté fotočlánky z internetu a informácie o zaujímavých vystúpeniach na Slovensku. Čítanie je to nesmierne zaujímavé a inšpirujúce, no domnievam sa, že spoplatnenie by v tomto prípade nebolo aktuálne.

Ako sú na tom prémiové weby ako motejlek.com, kde sa za obsah platia pomerne vysoké sumy, no napriek tomu sú ziskové? Mali by podobné weby úspech aj na Slovensku?

Ekonomický server motejlek.com je úspešný najmä pre svoju schopnosť prinášať vysoko exkluzívne informácie, za ktoré sú mnohí jednotlivci a firmy ochotné zaplatiť nemalé čiastky. Opäť platí to, čo som spomínal vyššie, že ochota užívateľov platiť za exkluzívne, podrobné alebo vysoko odborné informácie je nepochybne vyššia, než pri informáciách, ktoré sú na internete dostupné aj zadarmo.

Ponúkajú platené služby naozaj kvalitnejší a atraktívnejší obsah ako sa od nich očakáva?

Toto je zrejme skutočne otázka na užívateľov, ale dôkazom by mohli byť už len nové formáty na SME (Máme sa lepšie, niekoľkostranová príloha o očkovaní, V akých bytoch žijú Slováci, a podobne), ktorých príprava je nepochybne náročnejšia ako pri ostatných článkoch.

Michal Králik: v súčasnosti zastáva pozíciu country manažéra pre Slovensko a Slovinsko pre Pianomedia. Svoje skúsenosti v oblasti online marketingu získal prácou pre Sheraton Bratislava Hotel ako digital marketing manager či web digital manager leteckého prepravcu SkyEurope Airlines. V minulosti pracoval ako tlmočník pre Európsku centrálnu banku či Národnú banku Slovenska, vyštudoval tlmočníctvo a prekladateľstvo anglického a španielskeho jazyka na Univerzite Komenského v Bratislave.

Najlepšie veci sú zadarmo
Po dlhšom blúdení a hľadaní apartmánu (áno, blúdili sme aj s pomocou navigácie) sme si konečne mohli povedať víťaznú vetu „dobro došli u Dubrovniku“. Veľkú radosť nám hneď spravili citrónovník a mandarinkovník, ktoré lemujú cestičku k nášmu apartmánu. Na súhlas nášho veľmi milého a priateľského domáceho Ivana a jeho „nema problema“ sme mu už polovicu stromu pooberali, a tak si každé ráno môžeme dopriať čerstvú citrónovú šťavu, za čo mu takto verejne ďakujeme. Ale najlepší je aj tak ten výhľad. 

Slovenská top vlastnosť
Hneď v tretí deň po príchode sme nezapreli našu rodnú hrudu a ukázali sme poľsko-česko-španielsko-slovinsko-chorvátskemu osadenstvu najlepšiu vlastnosť pravých Slovákov – pohostinnosť. Naše pozvanie prijali a navštívili nás takmer všetci súčasní Erasmus študenti. Nuž, kto by odolal takémuto pozvaniu?

Jedinečný výhľad
Schody, schody a ešte raz schody! Spočiatku robili problém, no postupne si zvykáme, že v tomto meste sú všade a úspešne ich zdolávame. Aspoň milión sme ich museli zdolať pri víkendovom výstupe na vrch Srđ, odkiaľ je nepochybne najlepší výhľad na Dubrovnik a jeho okolie. A stálo to za to! Za jasného dňa môžete z tohto miesta vidieť až do 60 kilometrovej vzdialenosti a práve z tohto dôvodu bola na tomto jedinečnom mieste na začiatku 19. storočia postavená pevnosť. Naša výprava tam neskončila, pokračovali sme v túre nad Dubrovnikom, až sme krásny slnečný deň ukončili s nachodenými 18km a oddychom pri rieke.

Prvý veľký výlet
Druhý víkend sme sa rozhodli prekročiť chorvátske hranice a vydať sa na exkurziu do mestečka Mostar v Bosne a Hercegovine. Náš výlet sa hneď od začiatku predražil, keďže sme dostali pokutu za rýchlosť (samozrejme, že sme šli podľa predpisov ), no neodradilo nás to. Cestou sme sa zastavili na dvoch zaujímavých miestach. Vodopády Kravice, ktoré sme však pre rozbúrený stav rieky viac nevideli ako videli. Prameň Buny sme už videli, no bolo nám jasné, že hladina rieky nie je celkom v poriadku, a tak sme sa radšej pobrali skôr, než by nás odplavilo. Mostar nás prilákal najmä vďaka starému mostu, ktorý postavili Turci v 16. storočí a ktorý je považovaný za vzor islamskej architektúry na Balkáne. A toto mesto nás uchvátilo nielen svojou históriou, ale aj silnou islamskou kultúrou a uličkami plnými suvenírov, v ktorých sme sa cítili ako na tureckom trhu.

Trip to Sarajevo
Ani ďalší víkend sme neobsedeli doma a s našim českým přítelem a vodičem v jedné osobě a ďalšou partiou poľských kamarátov sme sa rozhodli navštíviť hlavné mesto Bosny a Hercegoviny – Sarajevo. Cestou do tohto multikultúrneho mesta sme sa zastavili na zrúcaninách hradu v stredovekom meste Počitelj, kde nám spoločnosť robil, „mínový“ pes, ktorý sa tešil našej návšteve hneď ako sme vystúpili z auta a sprevádzal nás počas celej návštevy areálu. Po tejto obhliadke sme si to namierili na miesto, kde sa pred 30. rokmi upierali zraky športových fanúšikov z celého sveta. Navštívili sme dejisko zimných olympijských hier v Sarajeve z roku ´84 a vychutnali si pocit víťazov na pozostatku víťazných stupienkov z toho obdobia. Cestou sme však narážali na značky, ktoré upozorňovali na nebezpečenstvo mín v okolí, a to nám veru nebolo celkom jedno. Potom už naše kroky smerovali na hostel a odtiaľ sme sa vybrali sprevádzaný moslimským komunistom, alias našim excentrickým sprievodcom po najzaujímavejších miestach a turistických zastávkach v Sarajeve. Stáli sme presne na miestach, kde srbský študent Gavrilo Princip spáchal atentát na Františka Ferdinanda d´Este a ocitli sme sa aj v prvej elektrickou energiou vybavenej mešite na svete. Večer na hosteli pokračoval stretnutím s americko-britsko-austrálskym osadenstvom a nočným výjazdom do sarajevských ulíc. Po raňajkách sme si to opäť namierili do starých uličiek Sarajeva a neskôr sme vyrazili na cestu domov.

Vzdelanie je dôležité
Chodíme aj do školy, vzdelávame sa a rozvíjame naše chápanie i prejav v angličtine. Túto nádhernú budovu donedávna slúžiacu ako nemocnicu a dnes skôr pripomínajúcu luxusný hotel sme navštívili už dosť veľakrát. Výučba pre nás prebieha v pondelky, stredy a občasne aj štvrtky, piatky a dokonca aj v soboty, ale to nejako zvládneme. Veď viete si predstaviť na piatok večer o 18:00 lepší program ako študovať napríklad Korporátnu komunikáciu? My nie! Chodíme tam radi, školské rádio vyhráva na chodbách počas celého dňa a robí skvelú náladu pri čakaní na prednášky, toto by sme určite mali zaviesť aj u nás ;-) …Ale dosť už o škole, tá vás určite nezaujíma!

Výhody, výhody a ešte raz výhody
Výhodou byť Erasmus študentom na UNIDU je kultúrna karta, ktorá vás dostane na veľa skvelých miest. Nepochybne najlepšie sú práve Mestské hradby tiahnuce sa okolo celého starého mesta. V lete tu nájdete veľa turistov z celého sveta, no vo februári si prechádzku po hradbách môžete vychutnať úplne sami. Presne ako my. A je odtiaľ najkrajší výhľad na celé staré mesto. Ďalšou z balíčka výhod je aj vstup do kina zadarmo (čo veľmi radi a často využívame) či zmrzlina za polovicu. A rovno zabudnite na dvojitú zmrzlinu, tu je jeden kopček zmrzliny ako tri u nás! Milujeme toto mesto. 

Bonus na záver
Mačky. Čierne, biele, ryšavé, strakaté, fľakaté, tigrované. Sú tu všade. Sú pri vás, keď si vychutnávate v meste večeru. Sú pri vás, keď čakáte na autobus. A postarajú sa vám o zábavu. Nedávno sme čakali na zastávke na autobus do školy. Na lavičke sedela len mačka, Heni neváhala a využila toto prázdne miesto, na čo mačka zareagovala veľmi svojsky. A tak Heni musela odložiť svoju kabelku bokom a prenechať svoje nohy pre túto nezvyčajne prítulnú mačku, ktorá si našla až do príchodu autobusu lepší nocľah  .

A na záver malý kvíz. Ako poviete po chorvátsky „chlap“? :D Pripájame malú pomôcku ;)

Kompletná galéria fotiek z Dubrovačky:

Keď sa zlé na dobré obráti
Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Niekedy treba byť vďačný aj za to zlé, čo sa nám prihodí, pretože nikdy nevieme, ako dobre to nakoniec dopadne. Svoje o tom vie aj Jakub. „Po strednej škole som chcel ísť študovať na VŠMU a ani som si nepripúšťal možnosť, že by to nemuselo vyjsť. Prišiel som na skúšky a vyhodili ma po prvom termíne. Tak som si povedal, že to skúsim na marketingu na UK, kde boli tiež talentové skúšky, ale nezobrali ma ani tam. Išiel som to skúsiť do Nitry na UKF, no príbeh sa opakoval. Ostala mi posledná škola, FMK UCM, no neboli tam talentové skúšky a hovoril som si, že to je to najhoršie, čo sa mi mohlo stať. No po piatich rokoch čo túto školu končím, to bola asi jedna z najlepších vecí, čo sa mi prihodila. Táto škola mi dala priestor realizovať sa a vďaka tomu som mohol robiť všetky tie veci, ktoré by som počas štúdia na iných školách nestíhal. Poučil som sa, že to, čo niekedy môže vyzerať ako koniec sveta, je možno nejaký nový začiatok a treba sa na to pozerať vždy optimisticky.“

Smer Silicon Valley
Vďaka svojmu startupu mohol Jakub okúsiť život a prácu v mekke IT priemyslu, v Silicon Valley. Prvé pocity z nového prostredia nenechali na seba dlho čakať. „Je to tam drahé, sú tam strašne škaredé ženy a je tam teplo (smiech).“ Okrem práce, vymýšľania nových aplikácií a ich následnej prezentácie najlepším odborníkom sveta si Jakub spravil aj prehliadku najznámejších svetových spoločností. „Navštívili sme Adobe, Facebook, Yelp, Circle a mnohé ďalšie. Kultúra týchto firiem je úplne inde ako na Slovensku. Častým štandardom je jedlo zdarma, cykloservis či škôlka.“ Kým niektorí z nás by sa z návštevy Facebooku spamätávali možno ešte mesiac, Jakuba zaujalo niečo celkom iné. „Mali tam automaty na kancelárske potreby ako myši, klávesnice, USB kľúče. Zároveň je v areáli veľa reštaurácií a kaviarní. Mal som z toho miesta celkom dobrý pocit.“ Za najlepšie však považuje možnosť fungovať a porovnávať sa so špičkovými odborníkmi sveta. „Prídeš tam a zrazu zistíš, že nevieš vlastne nič robiť, popritom na Slovensku si môžeš myslieť, že si najväčší kráľ. Je to dobré, pretože sa tam konfrontuješ s najlepšími ľuďmi a dostaneš od nich taký feedback, ako ti tu na Slovensku nikto nedá.“

Začni robiť to, čo ťa baví
Pobyt v Silicon Valley dal Jakubovi množstvo inšpirácie a nových skúseností. A tiež aj motiváciu robiť veci trošku inak. Ako on sám hovorí, koniec koncov to malo na neho opačný vplyv. „Ja som prakticky po štyroch rokoch v práci zistil, že hoci robím prácu, ktorá ma baví, neprináša mi až toľko toho šťastia ako tie projekty, ktorým venujem oveľa menej času. Teraz by som sa už chcel venovať niečomu inému, nerobiť IT startupy, ale niečo, čo môžeš chytiť aj rukou, vnímať všetkými zmyslami, nielen na obrazovke.“ Práve to boli dôvody, prečo sa Jakub rozhodol skončiť v Sygicu a presedlať z kreslenia navigačných aplikácií na celkom inú parketu. „Chcem to naplno rozbehnúť s Poctivo a Honest Conference. Chcem teraz robiť také projekty, ktoré by samozrejme aj mali zarábať peniaze, ale hlavne chceme, aby to pozitívne vplývalo na ľudí. Možno mi za 2 mesiace dôjdu peniaze a ja sa znova zamestnám (smiech). Ale ak to neskúsim teraz, tak už možno nikdy.“

Poctivá konferencia a iné výrobky
Poctivo je slovo, ktoré sa v súvislosti s Jakubom skloňuje asi najčastejšie. A keď nie to, tak rozhodne jeho anglický ekvivalent. Každý projekt, za ktorým stojí Jakub spolu s BCKSPC, sa snaží spraviť veci lepšie a krajšie. Inak tomu nie je ani v tomto prípade. „Poctivo by malo inteligentným a pekným spôsobom prezentovať slovenské výrobky a šikovných ľudí. Nejde len o predaj výrobkov, ale aj o organizovanie workshopov o tom, ako ľudia majú začať podnikať, keďže to nie je vždy len o on-line startupoch.“ A že sa dá spraviť aj poctivá konferencia? Ak sa vám podarí zohnať rečníkov z rôznych kútov sveta, tak rozhodne áno. „Chceme z toho spraviť top konferenciu, na ktorú pozveme top ľudí zo sveta, ktorých bežne človek nemá šancu si vypočuť. Mladí ľudia by sa mali stretávať a porovnávať s odborníkmi zo sveta, ktorí ich dokážu posunúť dopredu.“ No už teraz je jasné, že výťažok z konferencie sa bude investovať ďalej. „Máme taký nápad, že by sme za výnos z konferencie postavili nemocnicu v Afrike. Viem, možno to znie šialene, ale ak na tom niečo zarobíme, chceme to investovať do niečoho, čo môže ostatným pomôcť.“

To sa nedá? To sa dá!
Alebo ako sa z obyčajného slovného spojenia stane celkom úspešný projekt. Cieľom iniciatívy To sa nedá je zmeniť dizajn a funkčnosť štátnych webov, jednoducho ich vylepšiť pre bežného užívateľa. Nápad sa zrodil práve v Amerike, a keďže Jakub je hlavne webový dizajnér, nebolo nad čím premýšľať. „ Nie je to žiadny svetoborný projekt, ale je zaujímavé, akú vlnu reakcií to vyvolalo, normálne sa začali niektoré veci zlepšovať. A tiež nám všetci na začiatku vraveli, že to sa nedá, to nikdy nebude fungovať, preto sme tak nazvali náš projekt. Teraz chodievame po rôznych stretnutiach a vidíme, že sa to hýbe pozitívnym smerom.“ Spraviť z „to sa nedá“ niečo, „čo sa dá“, sa netýka len štátnych webov. Jakub a partia okolo neho sa to rozhodli poňať aj v inom zmysle. „Máme pocit, že na nás niektoré oznamy príliš kričia a dajú sa spraviť krajšie. Pokúsili sme sa ich prekresliť a plánujeme ich umiestniť na náš web.“ Ak čoskoro na ulici alebo v čakárni u zubára nájdete namiesto nápisu „Neklopať!“ niečo oveľa veselšie a prívetivejšie, viete, koho za tým hľadať.

Posledný Unicamp?
Túto otázku si po minulom ročníku kládli mnohí. A keďže to zaujímalo aj nás, spýtali sme sa to Jakuba na rovinu. „Verím, že pri niektorých veciach treba vedieť, kedy prestať. Druhá vec je, že to nebolo ekonomicky trvalo udržateľné a jednoducho nás prestalo baviť chodiť po sponzoroch. Zároveň nás mrzelo, že študenti, ktorí lístok dostali zdarma ani neprišli. Nenadstavili sme to od začiatku tak, aby to bolo udržateľné, to bola chyba. Ale podľa mňa je to krajšie v tom, že keď niečo skončí, môže začať niečo iné, zaujímavejšie. Niekto to môže vymyslieť lepšie a posunie sa to na úplne iný level.“ Jakubova šikovnosť a pracovitosť neunikli ani pozornosti fakulty, ktorá mu tento rok odovzdala ocenenie Granátové jablko, ktoré sa každoročne udeľuje tým najlepším študentom. „V prvom rade si myslím, že toto ocenenie by si zaslúžil každý od nás z BCKSPC, pretože tie projekty robíme všetci spolu. Ale je super, že takto oceňujú študentov a že sa to vôbec robí. Určite to človeka aj vnútorne motivuje, aby aj naďalej pracoval na svojich projektoch.“ No ako sám hovorí, v prvom rade by chcel dokončiť školu a potom možno skúsiť aj doktorandské štúdium.

Ako vnímaš súčasný marketing FMK? Myslíš, že môže mať na uchádzačov aj negatívny vplyv?
Osobne si myslím, že FMK má vonku veľmi dobré meno. Podľa mňa je FMK magnet na super ľudí. Aj keď, samozrejme, dosť absolventov sa o nej nevyjadruje zrovna v pozitívnom svetle. Je normálne ak na FMK, kde ročne končí okolo 300 študentov sa jednoducho nedá uspokojiť každého a vždy sa nájde niekto, kto bude mať problém. Čo škole nepomáha sú občasné kauzy, ktoré rozprúdia búrlivú diskusiu. Tým, že je Facebook dnes veľký pán, tak častokrát s celospoločenským dosahom.

Venuješ sa grafickému dizajnu. Pracoval si v najlepších slovenských reklamných agentúrach a grafických štúdiach, no teraz si sa usadil v Zaraguze Digital. Je digitálny marketing to, pri čom by si chcel ostať?
V súčasnosti určite áno. Tým, že digitál je na Slovensku stále pomerne mladý, sú na reklamnej scéne v podstate dva tábory – offlinové agentúry a onlinové agentúry. V tých offlinových väčšinou pracujú skôr dospelí ľudia a tie onlinové sú zas veľmi mladé. Takže aj atmosféra v nich je úplne iná. V každej agentúre je človeku super, pretože reklama je top biznis, kde pracujú len kreatívni ľudia. Každý je majster v niečom inom a pritom spoločne tvoria len dobré veci.

V čom je tá atmosféra iná?
Faktorov je tam určite viac. Čím je človek starší, viac si váži kolegov a prácu, ktorá ho baví v agentúre, kde práve je. Tým, že v offline agentúrach robia starší ľudia, majú už rodinu, hypotéku a rôzne záväzky, skôr si nedovolia riskúť to na novom mieste. V digitálkach je to stále veľmi o mladých ľuďoch, technologicky zdatných, zapálených pre prácu, užívajú si život a robota musí byť pre nich zábavou – keď prestane byť, idú inde alebo do start-upov. Keby som mal tú atmosféru porovnať, Zaraguza bude víťaz.

Čo je v tvojej kompetencii ako grafického dizajnéra?
Ako dizajnér zodpovedám skôr za vizuálnu časť kampane. Samozrejme, spolu s kolegami v tíme vymýšľame častokrát nové veci spoločne. Čo sa týka dizajnu všeobecne, nie je to len o tom vizuálnom stvárnení, ale hlavne o dizajne komplexných riešení. Každá Facebook aplikácia, webová stránka, vizuálna komunikácia, ale aj print alebo plagát musí mať aj nejaký zmysel, a to nielen grafický, ale aj ideový.

Na akých kampaniach si spolupracoval a na čom pracuješ teraz?
Vizuálne najkrajšie veci sa za mňa robili a aj stále robia v Milku – Pohoda festival, vtedy ešte aj festival Hodokvas a Tuli. Vo Wiktor Leo Burnett ma najviac bavil launch nového claimu “Deň je krajší s Orangeom”. Teraz v Zaraguze mám na starosti značku českého piva Fénix. Je to pomerne nová značka na trhu, nie s tou klasickou horkou chuťou, ale s príchuťou pomaranča a koriandru, a tým pádom sa pracuje s inou cieľovou skupinou. Pri Fénixovi nastavujeme už nielen digitál od komunikácie na sociálnych sieťach, ale aj offline – photoshooting, točenie spotov, outdoorové reklamy, printy. Ako freelance dizajnér mám eetš zopár svojich klientov, ktorým sa venujem vo “voľnom” čase, ako napríklad extreme eventy Snowboardfest a Freestyle motocross, pomáham chalanom z TheMarketers.Biz., no a taktiež robím vizuály pre FMK, ako Smolenické konferencie Nové trendy a Megatrendy, Communication Today a aktuálne robím nové Corporate Identity pre konferenciu Marketing Identity, ktorá sa stane novou jesennou marketingovou konferenciou v Smoleniciach.

Myslíš si, že tradičné prvky v marketingu, ako je TV reklama alebo printová reklama, časom úplne ustúpia do úzadia a vytlačí ich digitálny marketing?
Určitým spôsobom ustupujú už dnes. Nikdy nebude cieľová skupina vlastniť všetky najmodernejšie digitálne zariadenia, takže nemôžeme očakávať, že našich starých rodičov chytíme na tabletoch alebo nejakých aplikáciách pre smartphony. Jednoducho cieľová skupina 40+ bude vždy pozerať televíziu, čítať noviny, počúvať rádio, ale nebudú kvôli tomu zdieľať či like-ovať články. Digitál je teraz úspešný preto, lebo mladí ľudia si to žijú a sami si vytvárajú komunikáciu medzi sebou, a to funguje. Avšak všetky tradičné médiá a ani ostatné nástroje marketingu len tak nevymiznú.

Aké sú najčastejšie chyby, ktoré sa vyskytujú pri digitálnom marketingu?
Najčastejšie je to nepochopenie cieľovej skupiny alebo nevyužitie potenciálu média. Tým, že je aktuálne doba, keď sú všetci na Facebooku, tak zadávatelia musia chytiť ľudí práve tu. Čiže chcú ísť na Facebook, ale nevedia celkom presne, ako komunikovať so svojimi potenciálnymi klientami. Potom vznikajú rôzne trapasy ako prípad českého McDonaldu a ich „okurky“. Tým, že táto komunikácia a aj marketing prostredníctvom Facebooku je pomerne mladý, prejavuje sa tam množstvo chýb, na ktorých sa ale my ostatní vieme aspoň super baviť (úsmev).

Ako vnímaš marketing firiem na Facebooku? Majú z praktického hľadiska rôzne page na Facebooku pre firmy aj reálny prínos?
Prínos, čo sa týka imidžu, to má určite má. Ten predajný až keď to vedia firmy skutočne robiť. V súčasnosti je to hlavne o tom, že keď značka nie je na Facebooku, je to problém. Môže existovať nejaký fanúšikovský page, ktorý sa síce tvári ako oficiálny, ale nekomunikuje v zmysle značky. Pokiaľ je však takáto stránka na Facebooku dobre nastavená a posúva informácie, ktoré sú pre jej návštevníkov relevantné, tak je to veľká výhoda. Dnes je to o tom, že človek sa všetky informácie a dôležité udalosti dozvie z Facebooku, takže už nemusí večer zapínať televízne noviny.

Vedia firmy na Slovensku vôbec robiť marketing cez Facebook? Robia ho dobre?
Myslím, že v súčasnosti už áno. Sú značky, ktoré ho vedia robiť veľmi dobre, ako Martinus, ktorý sa vďaka sociálnym sieťam stal najlepším a najobľúbenejším kníhkupectvom na Slovensku. Tie značky, ktoré to myslia vážne a robia to jednoducho od srdca, tak sa im v tom darí. A tie, ktoré tam chcú byť lebo potrebujú nahnať fanúšikov, potrebujú čísla, tak tam je to samozrejme vidieť.

A čo klienti? Platí aj v marketingu zásada náš zákazník – náš pán alebo sa snažíte klientovi naznačiť, že jeho nápad nebude fungovať?
Nemôžem sa úplne vyjadrovať za agentúru, ale z môjho pohľadu, keď už niekto chce Zaraguzu ako agentúru, vo vysokej miere rešpektuje tie návrhy, ktoré agentúra prináša. Nemá zmysel, aby si niekto platil najlepšiu digitálnu agentúru, a potom sám do toho procesu kreatívy ešte výrazne zasahoval. Zaraguza má v tomto veľkú výhodu, že má dobré meno a veľmi dobré kampane, a tým pádom je akýmsi magnetom na dobrých klientov, ktorí rešpektujú jej výstupy.

Majú klienti nejaké špeciálne, možno až bizarné požiadavky pri kampani?
Každý klient je väčšinou presvedčený o svojom produkte, a preto aj vyžaduje špeciálnu pozornosť pri kampani. Požiadavky na top kreatívu sú tam vždy. V tomto ale máme v agentúre silného hráča – nášho digitálneho guru Miša Pastiera. On keď prezentuje, pritiahne pozornosť všetkých zaujímavých klientov a po skončení prednášky už len všetci stoja v rade a každý sa s ním chce zoznámiť. Je výborné mať meno agentúry spojené s charizmou jedného človeka, ktorý tak robí ľudskú tvár všetkej našej práce.
Aké sú nové trendy v dizajne? Čo si myslíš, že nás najbližšie čaká?
Toto neviem predpovedať. V grafickom dizajne vždy niečo chviľu ide, potom sa to stane klišé a prechádza sa zase na niečo ďalšie. Nikdy sa nedá presne predpovedať, čo príde a čo bude fungovať. Dizajn jednotlivých aplikácií teraz funguje veľmi dobre. V súčasnosti je to skôr o funkčnom dizajne. Aplikácie majú mať svoju logiku, ktorú treba grafickými prvkami len podporiť. A niečo také sa už musí len pretaviť do ovládania všetkých digitálnych zariadení. Tie veci treba väčšinou cítiť, mať čo najviac skúseností s úspešnými aj menej úspešnými riešeniami, nejaké exaktné pravidlá tu fungovať nevedia.

Nie je to len o nákupoch

Hoci kreatívnejšie darčeky rozhodne nikde inde nenájdete. Ale je za tým omnoho viac. Možnosť zúčastniť sa prednášok, workshopov, diskusií a alternatívne ladených koncertov. Byť súčasťou umeleckej výstavy či módnej prehliadky, obzrieť si street art či graffiti alebo si len tak oddýchnuť v café a food zóne. Že sa to všetko dá stihnúť sme sa presvedčili tretí decembrový víkend priamo v Cvernovke v Bratislave, kde sa predvianočný Urban Market konal. Spočiatku sa organizátori borili s dvomi problémami – nedostatok kávy a výpadky elektriny. Oba sa však podarilo dať do poriadku a  už nič nenarúšalo priebeh celého podujatia. Takmer 110 predajcov sa rozložilo na dvoch poschodiach v Cvernovke. Návštevníci sa tak mohli poprechádzať pomedzi stánky s oblečením, handmade výrobkami rôzneho druhu, knihami a diármi, či užitočnými doplnkami. Vyberať bolo skutočne z čoho a nejedna peňaženka ostala prázdna. Všetko sa nieslo v príjemnej atmosfére a hlavne v skvelých priestoroch. Organizátori si na oboch dali skutočne záležať, a tak pár dní pred spustením marketu vyzdobili priestory Cvernovky originálnymi dielami súčasných slovenských umelcov.

Pre každého niečo

Či už ste alebo nie ste fanúšikom dizajn a handmade oblečenia a doplnkov, na Urban Markete si každý nájde to svoje. Od vinylových platní cez šperky z nich vyrobené, štýlové drevené okuliare, hračky, knihy, hipstersky polepené lomo foťáky, kabelky a tašky s originálnou potlačou, brošne a hlavne veľa veľa šperkov a doplnkov. Z radu týchto výrobkov jednoznačne vytŕčali retro bicykle a funky holandské mestské bicykle, ale aj toaletné papiere v čiernej, zelenej či červenej verzii. Medzi predávajúcimi ste mohli zazrieť aj herečku Kristínu Farkašovú ako pani Koláčovú a jej tričká, ktoré vyrábala za pochodu. Objavili sme aj detskú slovenskú značku Little Monster, ktorej spoluzakladateľkou je aj absolventka FMK Janica Lacová.

Urban Market je miesto, o ktorom  nestačí len čítať a počúvať, ale treba to aj zažiť. Málokedy máte možnosť stretnúť toľko kreativity pokope a porozprávať sa s tvorcami výrobkov priamo na mieste. Okrem štýlových vecičiek si z neho odnesiete aj skvelý pocit a dobrú náladu. Jednoducho, dobré veci musia byť videné. A o dobrých veciach sa aj píše.

Celý článok nájdete v novom čísle Atteliéru 05/2012-2013