Ak nám skutočne chýba kultúra, tak sa jej snažme pomôcť.

Nedávno som si predplatil slovenskú videotéku DAFilms (skr. pre Doc Alliance Films), ktorá je súčasťou globálnej siete, no napriek tomu nie je taká známa ako Netflix či HBO GO. Dôvodom je azda orientácia na nemainstreamové, viac dokumentárne, artové a lokálne filmy. Dáva však priestor aj tým, ktoré vznikli ešte pred mojím narodením, ale nájdem tu aj tie, ktoré som videl na filmovom plátne, a môžem si ich tak opakovane pozrieť. A kde je tá etika? Pozrite trochu vyššie na slovo predplatil. Ak nám skutočne chýba kultúra, tak sa jej snažme pomôcť a nesťahujme si filmy či hudbu bez legálneho prístupu. Veď za jeden film v kine by som dal šesť eur a takto môžem za rovnakú sumu pozerať množstvo filmov celý mesiac. Dôležité však je, aby sme kultúru nevnímalii načierno, aj keď čierna doba pominie.

Práve o náročných časoch sa rozprávame s ľuďmi z brandže na stranách najnovšieho vydania časopisu Atteliér.

V rozhovore sa okrem informácií o aktuálnom ročníku ekofestivalu dočítate tiež:

• ako sa festival vyvíjal,
• ako sa skupina mladých študentov dala dokopy,
• ako študentka FMK pomáha prírode.

Do onlinového prostredia prichádza ekologický festival Začni OD SEBA. Kedy bude prebiehať a na aké témy sa zameriava?

Pevne veríme, že mnoho divákov namotivujeme sa nad sebou zamyslieť a začať konať od seba.

Čo diváci môžu zažiť?

Aký je cieľ festivalu Začni OD SEBA?

Ako bude podujatie prebiehať?

Plánovali ste v tomto období nejaké iné aktivity, ktoré ste napokon zrušili pre pandémiu?

Kto sú ľudia, ktorí za projektom stoja a ako sa dali dokopy?

Splnila som si taký malý sen o ekofestivale, a to by som bez tejto pomoci a, samozrejme, bez ľudí, s ktorými na festivale pracujeme, určite nezvládla.

Ako vyzerala vaša prvá spolupráca?

Potom ste sa presunuli do verejného priestoru na spomínané Nádvorie. Ako na tento moment spomínate?

Môže sa niekto k vašej skupine pridať?

Venujete sa spoločne ako organizátori nejakým ekologickým aktivitám aj v súkromí?

Plánujete založiť občianske zrduženie?

Kvôli pandémii koronavírusu a zákazu organizovania hromadných podujatí sa akademici nestretli, ako býva zvykom, na Smolenickom zámku, ktorý je kongresovým centrom Slovenskej akadémie vied. Konferencia Marketing Identity sa preniesla do onlinového prostredia a ktokoľvek ju mohol sledovať naživo, či už na fakultnom Facebooku, alebo na webstránke podujatia.

Tohtoročný podtitul konferencie – Covid-2.0 odrážal aktuálnu svetovú situáciu. Podobne ako na jar, sa organizátori podujatia z katedry marketingovej komunikácie pri výbere tematického zamerania inšpirovali koronavírusom a jeho zásahom do spoločnosti.

„Jesenná konferencia bola skôr zameraná na marketingové témy. Príspevky riešili, ako si značky či podnikateľské subjekty poradili s problémami, ktoré museli prekonávať počas pandémie. Celá konferencia sa presunula do onlinového priestoru. Vytvorili sme nový web, ktorý je určený len pre ňu. Na streamovanie sme využili nový softvér Restream, ktorý sa nám osvedčil,“ opísala priebeh konferencie Marketing Identity 2020 dekanka FMK Ľudmila Čábyová.

Konferencia bola súčasťou Týždňa vedy a techniky

Najväčšia fakulta na UCM v Trnave organizovala dvojdňové vedecké konferencie, no tento rok sa rozhodla ich program skrátiť. Dôvodom pre tento krok bol presun do onlinového prostredia kvôli vírusu Covid-19.

„Konferencia prebiehala v onlinovom priestore, čo je výrazný rozdiel. Keby sa uskutočnila v Smoleniciach, bol by opäť dvojdňový program. Tak, ako už 17 rokov. Ak by sme kopírovali štandardný smolenický program, v onlinovom priestore by bolo veľmi náročné udržať záujem divákov počas ôsmich až deviatich hodín. Na konferenciu sa treba pozerať nielen z hľadiska programu, ale aj z hľadiska výstupov. Je totiž indexovaná v prestížnej medzinárodnej databáze Web of Science,“ reagovala dekanka na skrátený, jednodňový program.

Organizátori naviazali na skúsenosti z jarnej, tiež prvýkrát onlinovej a výnimočne jednodňovej, konferencie Megatrendy a Média. Tej predchádzala konferencia doktorandov Quo Vadis. „Doktorandi boli prví, ktorí nám ukázali, ako to môže fungovať,“ s potešením priznala Čábyová.

Jesenná konferencia bola zároveň súčasťou Týždňa vedy a techniky (TVaT). Ten na Slovensku každoročne organizuje Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky v spolupráci s Centrom vedecko-technických informácií SR a Národným centrom pre popularizáciu vedy a techniky v spoločnosti. Sedemnásty ročník hromadného podujatia sa uskutočnil od 9. do 15. novembra 2020.

„Veľmi pekne ďakujem organizačnému výboru za zabezpečenie onlinového podujatia,“ vyzdvihla dekanka prácu svojich kolegov, „tento týždeň bolo skutočne veľa online podujatí, z ktorých si mohol vybrať každý. Myslím si, že sme jedna z mála škôl, ktorá v prvej i druhej vlne pandémie organizovala vedeckú medzinárodnú konferenciu i Týždeň vedy a techniky v takom rozsahu a s takou veľkou účasťou.“ 

Na živý prenos sa pripojili stovky divákov

Konferencia v onlinovom prostredí zaznamenala veľký úspech. Aj vďaka dištančnej výučbe sa na živý prenos pripojilo viac študentov. Nemuseli sa rozhodovať, či dajú prednosť programu TVaT v Trnave, alebo vedeckej konferencii na Smolenickom zámku.

„Na konferenciu v Smoleniciach sa mohli študenti prihlásiť aj vtedy, keď nezastupovali médium. Vždy sme im ponúkli túto možnosť a mnohí ju aj využili. To nás veľmi teší,“ argumentuje dekanka FMK a jedným dychom dodáva, „ak je však konferencia v Smoleniciach, musíme brať do úvahy kapacitu zámku, kapacitu konferenčných miestností. Na podujatie chodia účastníci z rôznych krajín, ktorí platia konferenčný poplatok. Ide o vedecké podujatie prevažne pre ľudí, ktorí pracujú vo vede a výskume a pre študentov je v rovnakom týždni vždy prichystaný Týždeň vedy a techniky.“

Okrem akademickej obce sa na konferenciu mohla pripojiť široká verejnosť. Prístup na živý prenos bol voľný, rovnako tak na prednášky v rámci TVaT. Túto možnosť využili stovky divákov.

Marketing Identity to zvládla aj v novom šate

Množstvo prezentujúcich bolo z praxe, a teda z externého prostredia. Prednášky akademikov mali tento rok menšie zastúpenie. Doktor Matej Martovič z organizačného tímu zovšeobecňuje reakcie prezentujúcich hostí: „Ohlasy boli dobré, pochvaľovali organizáciu online podujatia. Nemali žiadne technické problémy. Organizačný výbor sa s nimi stretol a všetko vyskúšal niekoľko dní pred konferenciou. Celkovo ocenili, že vzdelávacia inštitúcia robí konferenciu aj v týchto náročných časoch.“

Doktor Martovič dodáva, že zorganizovanie tohto podujatia, aj keď to tak zvonku nemusí vyzerať, je skutočne náročné. Do organizácie sa zapojilo viac ako 20 ľudí, ďalší akademici pracujú na príprave zborníka.

Dekanka Ľudmila Čábyová bola s organizáciou podujatia spokojná. Zároveň však neskrýva ľútosť, že sa konferencia neuskutočnila v Smoleniciach: „Sociálny kontakt, spoločné posedenie na slnečnej terase Smolenického zámku či večerné stretnutie všetkých účastníkov chýbali každému. Aj pre organizátorov sú tri pracovné dni na Smolenickom zámku veľkým zážitkom. Pravidelne medzi seba berú nových kolegov, aby si aj oni osvojili zručnosti, ktoré organizácia prináša.“ Dekanka FMK považuje za benefity konferencie v prezenčnej forme najmä spoznávanie nových ľudí, získavanie kontaktov a zážitky. To nám onlinová konferencie podľa jej slov veľmi neumožní.

Výsledkom konferencie bude zborník vedeckých príspevkov. Prispeli doň odborníci z 20 univerzít v štyroch európskych krajinách – zo Slovenska, Česka, Nemecka a Holandska. „Prihlásených účastníkov bolo 108. Približne 70 výstupov je už zrecenzovaných a schválených na publikovanie,“ informovala o statuse quo dekanka Čábyová.

Zdroj: fmk.sk, tyzdenvedy.sk

Týždeň vedy a techniky (TVaT) prebiehal online. Prvé dva dni boli venované médiám. Diskutovať o ich úlohe v procese s obvinenými z vraždy novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej prišli investigatívni novinári. Monika Tódová z Denníka N, Laura Kellöová z portálu Aktuality.sk a Adam Valček zo SME opisovali svoju prácu od čias ohavného skutku. Druhá pondelková diskusia bola o ekoaktivizme v mediálnom priestore s Michalom Sabom a Natáliou Pažickou. S hosťami má Atteliér nahraté samotné podcastové rozhovory. Utorkový program patril hoaxom a konšpiráciám. O tejto téme prišiel prednášať admin facebookovej stránky slovenskej polície David Púchovský, teoretický fyzik Samuel Kováčik alias Vedátor a fact-checker Robert Barca.

Tretí deň sa v rámci TVaT spustil na fakultnom Facebooku živý prenos z vedeckej konferencie Marketing Identity, ktorá priniesla desať prednášok. Posledný deň bol venovaný digitálnym hrám. Jeden zo zakladateľov najväčšej e-športovej agentúry na Slovensku Karol Cagáň prednášal o e-športe v súvislosti s pandémiou. Etický hacker Pavol Lupták zas o bezpečnosti a súkromí v konferenčných platformách, ktoré v čase dištančnej výučby využívame omnoho viac. Študenti si mohli vypočuť aj zahraničného hosťa. Alfie Bown z Londýnskej univerzity hovoril, ako hry menia naše životy, aj keď sa práve nehráme.

Ako jediný Slovák overuje informácie pre Facebook 

K odhaľovaniu nepravdivých informácií sa Robert Barca dostal vďaka štúdiu medzinárodných vzťahov a práci pre Denník N. Momentálne pracuje pre francúzsku tlačovú agentúru AFP, ktorá predáva fotografie a spravodajské texty iným médiám. Ide o medzinárodnú sieť. Agentúra svoju činnosť odštartovala po voľbách vo Francúzsku v roku 2017, kedy sa šírilo množstvo dezinformácií, ktoré ovplyvnili výsledok volieb. AFP na Slovensku pôsobí od marca 2020.

Najväčším ohniskom hoaxov a konšpirácií spomedzi sociálnych sietí je Facebook. Najviac ohrození sú ľudia, ktorí sa nachádzajú v dezinformačných skupinách. Sociálna sieť využíva na overovanie faktov tretie strany, ktoré majú prístup do jeho špeciálneho rozhrania. Ide o nástroj, pomocou ktorého môžu hodnotiť obsah url adresy. Facebook nechce zasahovať do demokratickej súťaže, tiež sa rozhodol nezasahovať do obsahu, ktorý vytvárajú politici, to platí aj pre fact-checkerov. „My môžeme hodnotiť len externý obsah, ktorý politici zdieľajú,” ozrejmuje Barca.

Práca fact-checkera sa skladá z troch krokov

Prednášajúci hosť uviedol, že samotná práca sa skladá z troch krokov. Prvým je nájdenie samotnej dezinformácie pomocou nástrojov, ako napríklad Crowdtangle. V rámci sprístupneného rozhrania Facebooku majú fact-checkeri prístup aj k nahláseniam obsahu samotnými používateľmi. „My reagujeme na to, čo sa niekde zdieľa alebo je virálne, a preto sa nedá vyhnúť tomu, že vzniká nejaké oneskorenie,” vysvetľuje Barca a dodáva, že práca fact-checkera je reaktívna. Druhým krokom je napísanie referenčného článku. „Toto je žurnalistická práca s otvorenými zdrojmi, s dátami, s databázami, s autoritami, ktoré oslovujeme,” opisuje fact-checker svoju prácu. V AFP je podľa jeho slov veľmi prísny editorský dozor a postup je veľmi dôkladný.

My nič nemažeme, iba obmedzujeme dosah.

Táto práca je časovo veľmi náročná. „Moji predrečníci hovorili, že vytvoriť dezinformáciu je naozaj jednoduché, a ja to môžem iba potvrdiť,” hovorí divákom overovateľ informácií. Ďalej pokračuje: „Vytvoriť niečo len tak z brucha zaberie pár minút, niekto si zapne kvôli tomu Photoshop, urobí nejakú manipuláciu. My to potom vyvraciame dlhé hodiny. A nielen hodiny, ale často aj dni a týždne.”

Tretím krokom je hodnotenie obsahu vo vnútri sociálnej siete. „My v rámci Facebooku nič nemažeme, my iba obmedzujeme dosah,” tvrdí Barca. V prípade, že sa obmedzenie dosahu opakovalo niekoľkokrát, môže sa vzťahovať aj na celú stránku. Ľuďom, ktorí dezinformáciu zdieľali, príde upozornenie, že zdieľaný príspevok nie je pravdivý, spoločne s odkazom na článok, kde je teória vyvrátená fact-checkerom. Najčastejšie používanými hodnoteniami dezinformačných článkov sú: nepravda, zavádzajúce, chýbajúci kontext alebo upravená fotografia. Problémom je, že na konci dňa aj tak nikto nepresvedčí všetkých. „Je to otázka kultivácie kritického myslenia a vedenia k mediálnej gramotnosti,“ hovorí pracovník AFP.

Celý záznam programu TVaT vrátane konferencie Marketing Identity, nájdete na Facebooku FMK UCM v Trnave.

Zdroj: Facebook FMK UCM v Trnave

Navštevovala si FSV v Trnave a počas vysokoškolského štúdia si založila ESN Trnava (pozn. red. Erasmus Student Network), čo by sa dalo definovať ako komunita tunajších študentov pre príchodzích zahraničných. Ako ti to napadlo? 

Priznám sa, nebola to moja vlastná idea, bol to nápad mojej spolužiačky Martiny Gabajovej, ktorá bola na Erasmus pobyte vo Fínsku. Vrátila sa veľmi nadšená, mala dobré skúsenosti aj s tamojšími študentmi, ktorí jej pomáhali a organizovali spoločné akcie. Prišla s touto myšlienkou a ešte uvažujem, či som stihla absolvovať Erasmus pobyt predtým, ako sme sa začali venovať tomuto projektu, alebo až potom. Mám pocit, že môj pobyt v španielskej Seville bol až potom. Ona to doniesla ako ideu a keďže sme boli obidve akčné a boli sme kamošky, rozbehli sme to úplne od základov. 

Predtým chodili zahraniční študenti, len nefungovala táto komunita.

Správne. My sme ich mali na fakulte tiež a počas nášho štúdia chodili dokonca s nami na niektoré predmety, ale nejako systematicky to v tej dobe na UCM nefungovalo.

Vedela si, ako to celé vybudovať a viesť?

Vôbec. Pre mňa bola táto idea nová. Celá oblasť neformálneho vzdelávania či organizovania bola pre mňa úplná novota. Pomohla nám komunita už skúsených ESN-károv na Slovensku. Fungovali sme s nimi, chodievali sme na valné zhromaždenia. Pomáhali nám a podporovali nás aj pri tom úplnom začiatku, keď sme nevedeli, ako veci uchopiť.

Je veľmi dôležité miešať spolu rôzne skupiny detí, pretože aj spoločnosť je veľmi rôznorodá.

Ako ti v tomto projekte pomáhali trnavské vysoké školy?

Ak si dobre pamätám, tak na Trnavskej univerzite už bolo fungujúce ESN-ko, takže sme sa mali o koho oprieť. Neskôr sme mali aj spoločné plány.

Aha, takže na každej univerzite funguje ESN samostatne. Ty si založila v Trnave druhé na UCM.

Fungovalo to nie ako organizácia študentov samotných, ale bolo to také systematickejšie. Na univerzite bola koordinátorka, ktorá vysielala študentov za univerzitu, pomáhala aj tým príchodzím a bola v spojení s ESN-kami, napríklad z Bratislavy.

Po štúdiu si sa prihlásila na program osobnostného a profesionálneho rozvoja. Čerství absolventi si začnú hľadať serióznu prácu najlepšie vo svojom odbore, ktorý vyštudovali. V tvojom prípade to bola politológia, ale vybrala si si program, ktorý sa venuje vzdelávaniu. Prečo si sa rozhodla pre tento krok?

To bola celkom pankáčina. Podľa mňa sa žiadne veci neobtrú o človeka len tak! Bolo to obdobie pred štátnicami a zrovna sa spustila kampaň. Naberali účastníkov do dvojročného líderského programu Teach for Slovakia (TFS), bol to úplne prvý ročník a úplne niečo nové (pozn. red. program sa prvýkrát spustil v roku 2014). Áno, prirodzene sme sa pozerali po nejakých prácach a možnostiach po škole. Niekde na internete to na mňa vyskočilo a pozerala som si, že čo to je za program, veľmi ma to zaujalo. Vtedajšia komunikácia TFS bola zameraná na líderstvo v spojitosti so vzdelávaním, čo mňa už vďaka ESN-ku ťahalo do takejto sféry. Vravím si, že vyskúšam a uvidím. Veľmi úprimne hovorím, že som mala veľmi malé poňatie o tom, do čoho sa púšťam.

A nechcela si si od vzdelávania oddýchnuť a vyskúšať si iný druh práce? Predsa len si sa okolo 20 rokov pohybovala v školskom prostredí.

Ja som najskôr nemala poňatie, o čom to je. Pamätám si, že ocino, ktorý si pozeral, o čom je ten program, mi hovoril, že pôjdem učiť niekde k Rómom na východ Slovenska. A ja že: „Kdeže, oci.“ (smiech) Asi o dva mesiace som bola v Plaveckom Štvrtku, čo teda nie je východ, ale sú tam Rómovia, a učila som. To bol taký vtipný paradox. 

Nehovorila ti rodina, aby si si hľadala serióznu prácu a vykašľala sa na nejaký líderský program?

Nie, mala som veľmi dobrú podporu. Ja som taký cestovateľ, skúšač nových vecí, dobrodruh, takže ma od toho neodhovárali, ale môj vtedajší priateľ nebol úplne nadšený. Skôr sa ľudia o mňa báli a hovorili mi, aby som sa dala zaočkovať a podobne.

V rámci psychohygieny je dobré mať šancu uniknúť z toho prostredia, ktoré ma tak pohlcovalo.

Ako si už spomínala, TFS otváral svoj prvý ročník. Nechcela si si program odložiť aspoň o rok neskôr, kým sa projekt rozbehne, naberie skúsenosti a bude mať absolventov, s ktorými sa budeš vedieť poradiť? 

Nie, to mi ani nenapadlo. Ja som sa tešila, bolo to niečo nové. My sme boli prví účastníci, čo bola výhoda a zároveň aj veľká nevýhoda.

Dva roky sa zo vzduchu žiť nedá. Ako to je s financiami? 

Tým, že účastníci nastúpia priamo na základné školy na úplne rovnaký úväzok ako by nastúpili iní „nekvalifikovaní pedagógovia“, mali sme tabuľkovo rovnaký plat ako by mal hocikto iný, keby sa takto dostal na školu. Dostávali sme ešte mesačný príspevok, ktorý zahŕňal výdavky na ubytovanie a na cestovanie na národné tréningy TFS a všetky vzdelávacie aktivity, ktoré sú v rámci programu. Ešte doplním, že len zlomok z účastníkov malo pedagogické vzdelanie, ale všetci mali ukončený druhý stupeň vysokej školy. 

A ty si v Plaveckom Štvrtku aj bývala?

Nie, vďakabohu! (smiech)

Prečo vďakabohu?

V rámci psychohygieny je dobré mať šancu uniknúť z toho prostredia, ktoré ma tak pohlcovalo. 

Dochádzala si tam teda každý deň?

Áno, z Bratislavy. 

To je okolo hodiny cesty.

Áno, prvý rok z Bratislavy a potom som sa vrátila do Trnavy na asi pol roka. To bol ešte väčší „hardcore“, ale dalo sa to zvládnuť.

Skús mi priblížiť tú školu. Koľko tam chodilo detí, koľko tam bolo pedagógov?

Je to malá obecná škola, má dokopy 120 detí, ktoré ju navštevujú. Odhadujem, že z nich je 95% Rómov, z ktorých väčšina žije na okraji obce v osade. Niektoré deti žili v integrovanejších častiach obce. V osade boli domčeky pekné, veľmi čisté, ale ten kontext bol náročný. V škole pracovalo okolo 25 až 30 pedagógov.

V obci bola len jedna základná škola?

Áno, ale v tej budove bola ešte súkromná škola pre deti, ktoré si tam dávali „bieli“ rodičia. Teraz to tak už nefunguje.

Učila si deti z rómskej komunity. Čo je pri vyučovaní tejto skupiny ľudí najnáročnejšie?

Mala som predstavu, že keď prídem a budem nová, nebude to jednoduché, decká budú mať veľký vzdelávací „gap“. Počítala som aj s tým, že kým sa vytvoria nejaké vzťahy, bude to trvať nejaké obdobie. Keď sa to nedialo po dvoch-troch mesiacoch, tak som bola na úrovni vyhorenia. Bola som nahnevaná na deti, veľa aj na seba, že to nezvládam a že nezáleží na tom, či som to ja alebo ktokoľvek iný, kto tam stojí. Rozmýšľala som, či to celé má zmysel. Toto bolo pre mňa to náročné. Musela som si uvedomiť veľa, z akého kontextu deti pochádzajú, čím si prešli a dať si to do opozície s mojimi očakávaniami a s tým, čo som si ja myslela, že je pre ne dobré.

Potom som sa za nejaké tri mesiace „refreshla“ a viac sa zamerala na prácu so skupinovou dynamikou, emóciami a vzťahmi, aby som tie decká pripravila v rámci nejakých postojov na život. Štvalo ma síce, že možno nebudú vedieť anglicky a bude na tom aj môj podiel viny, ale bez angličtiny v tých svojich životoch prežijú, ale keď nebudú mať správne nastavenie mysle alebo pohľad na veci, ktoré sa dejú a majú na ne dosah, bude to asi fatálnejšia vec.

Kto ti v tejto kríze pomáhal?

Najviac mi pomáhala Anežka, ktorá bola ako druhá účastníčka programu so mnou prvý rok v Plaveckom Štvrtku. Druhý rok to bola účastníčka Janka. To boli bezprostredne najbližšie osoby, s ktorými som toto žila. Okrem nich mi pomáhala moja mentorka a hlavne ostatní účastníci, ktorí žili čosi podobné len v iných kútoch Slovenska. Mať šancu sa s nimi stretnúť raz za štyri až šesť týždňov, posťažovať sa, opustiť sa, povedať si, ako je všetko nafigu, bolo na nezaplatenie. Potom človek ide odznova.

Je naozaj dôležité porozumieť deťom, ktoré dennodenne zažívajú doma bitky, ktoré vrcholia do toho, že horia domy a rozbíjajú sa okná kameňmi.

Bola si sa pozrieť aj priamo v osade v Plaveckom Štvrtku?

Áno, ešte predtým, ako som nastúpila v septembri s deťmi do školy, sme s naším uvádzajúcim učiteľom, pani riaditeľkou a s nejakými inými učiteľmi išli spoločne do osady a boli sme sa deťom predstaviť, pozdraviť ich, povedať im, že sa na nich tešíme. To bolo super! To bol naozaj dobrý krok.

Čo ťa v tej osade najviac prekvapilo?

My sme už v tej dobe mali nejaké návštevy osád za sebou. Toto Záhorie bolo iné ako, povedzme, Dobšiná. Tam bola úplná chudoba a neporiadok. Osada v Plaveckom Štvrtku tiež nemá svoje utešené miesta, ale ľudia v zásade nie sú na tom na pohľad tak zle. Domy majú murované, nie pozbíjané, ako si ľudia stereotypne predstavujú.

Takže bola si pozitívne prekvapená z toho, ako tam žijú.

Áno a zároveň tiež, že to bolo také milé prijatie. Ja som mala vždy takú obavu a rešpekt, že niekomu leziem do teritória a že sa tam prechádzam ako cudzí človek. Vedela som, že sa nemusím stretávať s veľkým prijatím, ale väčšinou mám skúsenosť s tým, že boli ľudia príjemní, milí a takí bezprostrední, hlavne deti.

Potom prišiel školský rok. Ako sa na teba pozerali kolegovia zo základnej školy, keď si prišla učiť s nepedagogickým vzdelaním?

V Plaveckom Štvrtku toto nebol problém. Nikto z kolegov mi to nedal extrémne pocítiť, vzťahy boli veľmi rešpektujúce. Môj uvádzajúci učiteľ, ktorý mal v tej dobe asi 30-ročnú pedagogickú prax, sa ma pýtal, počúval ma a vymieňali sme si skúsenosti. Vôbec nedehonestoval to, že sme mladé, v tejto oblasti neskúsené, ale bol zvedavý na náš postoj, čo hovoria teraz nové trendy.

Spomenula si, že si učila angličtinu. Absolvovala si nejaké preskúšanie, ktoré dokazovalo, že ju sama ovládaš?

Áno. Ja som si ešte počas štúdia na vysokej škole robila Cambridge Advanced English (pozn. red. úroveň C1), takže som mala certifikát.

A keby ho uchádzač nemal, musel by ísť na nejaký kurz, na ktorom by ho dostal?

To je dobrá otázka. Ja som okrem angličtiny učila ešte dejepis, občiansku náuku a predmety, ktoré zahŕňalo moje štúdium. Niekedy účastníci učia to, čo študovali, niekedy nie. Ak to je angličtina, musia s ňou mať silné skúsenosti v životopise.

Na tieto ostatné predmety si nemusela mať žiadne osvedčenia?

Tým, že som vyštudovaný politológ, tak moje štúdium zahŕňalo svetové dejiny a podobne. Mala som z toho štátnice, tak to bola dostatočná kvalifikácia. Zároveň dodávam, že keby chcem učiť na škole dlhšie, tak si musím spraviť pedagogické minimum. Z pohľadu štátu ja som tieto predmety didakticky neovládala. Ovládala som ich v okruhu znalostí.

Len nejaké ich PSČ ich predurčuje k tomu, že ľudia ich odcudzujú.

Štát teda dáva toleranciu dva roky, aby mohol ktokoľvek učiť aj bez pedagogického vzdelania?

Áno, ale musí mať minimálne ukončený druhý stupeň vysokoškolského štúdia.

Keď si spomenula tú didaktiku, ktorú, keďže sa učí na pedagogických odboroch, si neabsolvovala. Účastníci Teach for Slovakia sa však pripravujú na výučbu na šesťtýždňovom rýchlokurze. Bol podľa teba dostačujúci?

Jednak to bol ten Basecamp v lete pred nástupom do školy, ale dôležité je spomenúť a podčiarknuť, že my sme mali často na hodinách mentorov, ktorí boli naozaj veľmi zruční a odborníci na vzdelávanie. Ja som mala šancu, aj vďaka nim, neustále svoje hodiny zlepšovať a prispôsobovať svojim potrebám a potrebám žiakov. V prvom roku je to ešte intenzívnejšie vzdelávanie. Každé štyri týždne sme počas celého víkendu mali tréning a raz za dlhšie obdobie, už si nepamätám presne, za aký čas, bol národný tréning, ktorý bol dlhší.

My sme neustále počas dvoch rokov pracovali na svojich pedagogických zručnostiach. Ak si sa pýtal na tú prípravu predtým, dalo mi to na začiatku všetko, čo som potrebovala. Dokázala som si plánovať hodiny, vedela som si nastaviť ciele hodín, vyhľadať metódy, vedela som, z akých zdrojov čerpať, keď som už nemala nápady. Takže áno.

Mala si niekedy pochybnosť o správnosti metód svojich, najmä starších, kolegov?

To je veľmi dobrá otázka. Neviem, či som mala pochybnosti o ich metódach. To by som si asi nedovolila spochybňovať, ale skôr ma mrzelo, že nie každý učiteľ si vedel nájsť cestu k pochopeniu tých detí. Podľa mňa to je obrovský základ v takejto škole. Je naozaj dôležité porozumieť deťom, ktoré dennodenne zažívajú doma bitky, ktoré vrcholia do toho, že horia domy a rozbíjajú sa okná kameňmi. Pre osemročné dieťa je veľmi náročné to spracovať. Niektorí učitelia kládli dôraz na to, aby deti dávali pozor, sedeli, písali, vnímali ich, a potom sa hnevali na tie decká. Mala som pocit, že ich dostatočne nechápu.

Takže boli málo empatickí?

Áno. Nepovedala by som to generálne na všetkých, ale boli niekedy také situácie. Možno aj ja som mohla byť niekedy empatickejšia.

Mladšia generácia potrebuje iné prístupy, iný typ motivácie na učivo. Stále sa vyvíjajú nové metódy, ako učiť mladých ľudí, a učitelia, ktorí učia 30 rokov, nemusia stíhať tým novým metódam. Je podľa teba vo všeobecnosti nutná generačná výmena pedagógov?

Nepoňala by som to nutne, že je potreba generačne sa vymeniť. Ja si myslím, že je zmysluplné navzájom sa obohacovať skúsenosťami. Z môjho pohľadu je dôležitá motivácia. Je dôležité vedieť motivovať všetkých učiteľov k tomu, aby robili svoju prácu dobre. Tým myslím, aby robili maximum pre tie deti, aby mali tie decká možnosť sa maximálne posúvať. To je obrovská otázka, čím sú tí ľudia motivovaní a ako ich motivovať. Aby to robili dobre, tiež zahŕňa to, aby boli schopní držať krok s touto dobou. Je potrebné si uvedomiť, že je iná doba, ako bola pred 30 rokmi. Deti inak rozmýšľajú, inak trávia voľný čas. Je potrebné, aby všetky tieto veci vnímali aj tí starší učitelia, aj tí noví.

Na jednej hodine si sa pýtala svojich deviatakov, čo by chceli, keby boli riaditelia škôl. Jedna z odpovedí bola, aby neexistoval rasizmus. Potom si sa pýtala konkrétnejšie na ich školu a niekto povedal, že by nechcel v škole len deti z kolónie, ale aj „biele deti“, aby mali medzi sebou aj nových ľudí a nielen tých, ktorých vidia každý deň v osade. Je dôležité integrovať deti z rôzneho prostredia do spoločných tried aj preto, aby to bolo kontrarasizmu a eliminovalo xenofóbiu?

Určite je veľmi dôležité miešať spolu rôzne skupiny detí, pretože aj spoločnosť je veľmi rôznorodá. Je veľmi nešťastné, že vyrastáme v nejakých bublinách, ako napríklad v Bratislave, v Plaveckom Štvrtku alebo kdekoľvek inde na Slovensku. Ich bublina je osada a maximálne blízke mesto, do ktorého sem-tam vybehnú so svojimi rodičmi, a to vytvára v ich životoch hrozne veľa limitov. Ak by sme mali šancu vytvoriť také prostredie, kde by deti dokázali fungovať spoločne a v rámci tejto diverzity napĺňať všetko to, aby sa im v životoch ďalej darilo, tak to je podľa mňa úžasná idea. Aj keď síce utópia, ale raz by sa to mohlo podariť.

Teraz v Lozorne máme štvrtý rok rozbehnutý projekt, kde máme nízkoprahové centrum. Chodia doň rómske deti, ktoré žijú na okraji obce, ale majú menej problémov a konfliktov, ako v Plaveckom Štvrtku. Doučujú ich študenti zo súkromného gymnázia v Bratislave a je pekné pozorovať to, že tam nie je dopad len smerom na tie deti z Lozorna, ktoré sa posúvajú vo svojich vedomostiach, ale hlavne na tie decká, ktoré sú z Bratislavy.

Oni sami tvrdia, že im to otvára oči, že im to sfúklo tú bratislavskú bublinu. Naučili sa viac vnímať to, že to nie je len, že deti niečo nechcú alebo sú zlé, ale že za tým je obrovská ťažoba a história. Tá deti doviedla tam, kde sú, a že sa musia vo svojich životoch viac pasovať, aby uspeli, než my z mainstreamu.

Videla si rozdiel medzi rómskym dieťaťom z osady a tým z integrovanej časti obce?

Áno aj nie. V osade je veľké množstvo rodín, ktoré sa snažia žiť regulérnym životom. Sú tam aj takí, ktorí majú už toľko tých nánosov, že fungujú v kontexte s tými patologickými javmi, že si vypijú atď.

Pre mňa boli učitelia takí ponálepkovaní, že to bolo niečo, čo by som v živote dobrovoľne nerobila.

Len či to nie je nejakým limitom, keď žijú v osade. Sú hneď nálepkovaní, istým smerom ich to vedie, na rozdiel od tých, ktorí z osady odišli.

Určite sú nálepkovaní. O to je to náročnejšie práve pre tých, ktorí sa snažia slušne žiť a fungovať úplne bežne ako my ostatní. Len nejaké ich PSČ ich predurčuje k tomu, že ľudia ich odcudzujú, že sú takí-onakí.

Hovorili ti niektorí, že chcú z osady odísť?

Veľa z nich. Jedna vec je, po čom túžia a druhá, či si vedia predstaviť, čo všetko za tým je, aby sa to uskutočnilo. To bol veľký problém pri deckách s čímkoľvek. Vedeli formulovať, čo by chceli a ako by veci mali byť, ale nevedeli vytrvalo na tom pracovať.

V jednom svojom blogu si písala hneď v titulku, že keď budeš veľká, nechceš byť učiteľka. Čakal som preto nejakú kritiku na školský systém, kolegov alebo žiakov. Napodiv, po prečítaní celého článku som mal pocit, že to nie je také zlé. Prečo si zvolila práve tieto slová?

Priznám sa, že som si tento článok už veľmi dlho nečítala, ale pamätám si ho. Je to asi moja prvotina, ktorú som písala. Nikdy som po tom netúžila a pre mňa boli učitelia takí ponálepkovaní, že to bolo niečo, čo by som v živote dobrovoľne nerobila. To je ten vtipný paradox, že som pri tom skončila, a že to robím v rôznych formách až dodnes.

Skúsme si ešte povedať niečo viac o samotnom programe. Spomenula si mentorov, čo je ich úlohou?

Každý z účastníkov má svojho mentora, ktorý mu pomáha pri učiteľskej praxi, ale aj pomáha sledovať jeho „well-being“, ako sa má, akú má energiu, ako mu pomôcť, čo potrebuje atď. Tieto stretnutia účastníkov s mentormi prebiehajú na hospitáciách priamo na hodinách. Po samotnej návšteve sa v ten deň stretnú a spolu reflektujú tú hodinu. Nie je to tak, že niekto príde, skritizuje učiteľa a povie mu: “Nabudúce to rob takto!“ ale pomáha ho previesť tým procesom. Pozrú sa na to, čo bolo dobré, čo nefungovalo, porozmýšľajú nad tým, čo dokáže účastník v rámci svojich kapacít zmeniť. Ak je v slepých uličkách, tak mu poradí. Toto je úloha mentora.

Ak sa niekomu nedarí plniť nejaké ciele alebo zžiť s hodnotami programu, ponúkne mu pomocný plán. Keby sa účastníkovi ani s jeho pomocou nedarilo zlepšovať, tak sa prerokuváva, či sa mu oplatí v programe zostať.

Stalo sa, že nejaký účastník programu situáciu na škole nezvládal a program predčasne ukončil?

Áno, to sa stáva. V každej krajine je nejaké percento ľudí (pozn. red. program Teach for Slovakia je súčasťou globálnej siete Teach for All). Stáva sa, že niekto si už po úvodnej príprave uvedomí, že to nepôjde a nepokračuje ďalej. Iný sa počas druhého roku rozhodne program z rôznych dôvodov ukončiť.

Mentor teda nerieši len pracovný problém, ale aj osobný rozvoj pridelenej osoby. Z akých profesií pochádzajú mentori?

Naše mentorky si prešli programom, ale v zahraničí, keďže sa na Slovensku spúšťal pilotný, prvý ročník, a mali bohatú učiteľskú prax aj skúsenosť vo vedení ľudských zdrojov. Neraz nastupujú aj bývalí účastníci ako ambasádori do mentorských pozícií. Sú to aj ľudia z vonku, učitelia, kouči, lektori s dlhoročnou praxou.

Je veľmi veľká utópia myslieť si, že dnes založím organizáciu a hneď na druhý týždeň z toho budem žiť.

V podmienkach programu je, že v druhom roku má účastník prísť s nejakým vlastným projektom. Čo to bolo v tvojom prípade?

Mali sme mať vlastné vízie, na ktorých sme pracovali. Mojou víziou bolo, ako inak, ako z učiteľskej pozície vieme pomôcť starším deckám zorientovať sa v živote a pripraviť sa naň. Z toho vyústilo to, že sme založili občianske združenie Cesta mladých.

To bol ten tvoj projekt?

Nie úplne cielený v rámci TFS, lebo sme ešte nemali líderské výzvy na tom úplnom začiatku programu. Teraz je to už viac vymakané. Toto bol výsledok čisto vnútorného procesu aj s ľuďmi okolo.

Keď spomínaš Cestu mladých, venovala si sa jej naplno po ukončení programu alebo si si išla hľadať prácu?

Po programe som sa zamýšľala nad tým, ako budem ďalej fungovať. Je veľmi veľká utópia myslieť si, že dnes založím organizáciu a hneď na druhý týždeň z toho budem žiť. Tak to nefungovalo. Nastúpila som teda do Iuventy, čo je priamo riadená organizácia ministerstva školstva venujúca sa práci s mládežou. Zároveň sme rozbiehali toto občianske združenie spolu s kolegami z Plaveckého Štvrtku – s pedagógmi so skúsenosťami zo sociálnej práce. To sme robili v rámci svojho voľného času.

Koľko vám trvalo sfunkčniť občianske združenie (OZ)?

Založiť OZ je na Slovensku veľmi jednoduché, ale vybudovať ho je beh na dlhé trate. Stále na ňom pracujeme. Teraz sa nám už omnoho lepšie darí realizovať veci, ktoré sme si predstavovali. Máme nejaké projekty a spolupráce, ale stále to nie je vec, ktorá by dokázala naplno uživiť troch ľudí.

Aha, takže sa stále venuješ tým projektom, na ktorých si pracovala pred piatimi rokmi. 

Áno. Prvotne sme podporovali ôsmakov a deviatakov, aby prechádzali na stredné školy. To malo v našich očiach veľmi veľký zmysel, aby nezostávali niekde v osade len so základným vzdelaním, nechodili len na fušky a niekde upratovať alebo len tak si dlho užívať život a potom rozmýšľať nad budúcnosťou. Snažili sme sa im pomáhať v bežnom živote popri strednej škole a udržiavať ich motiváciu. Robíme to aj teraz a okrem Záhoria sme tiež v Nitre a Kremnici. Dostali sme ešte možnosť v Lozorne nastaviť celkové fungovanie nízkoprahového centra, ktoré malo pôvodne len doučovať deti, ale rozšírili sme jeho pôsobnosť aj na prácu s malými deťmi či dospelákmi, ktorým poskytujeme poradenstvo.

Je bežné, že tieto deti nenastupujú na strednú školu, hoc je povinná školská dochádzka desaťročná?

Samozrejme. Treba povedať, že veľa detí chodilo do nultého ročníka, ktorý bol kedysi veľmi obľúbený, takže si odkrútili povinnú dochádzku už na základnej škole, ideálne keď neprepadli. Je XY detí, ktoré stále prepadávajú, a tak končia túto dochádzku v siedmom ročníku. Také deti už toho veľa pred sebou v živote nemajú, pretože nemajú ukončené základné vzdelanie a nemôžu sa len tak rozhodnúť ísť na strednú školu.

Jedna otvorená téma v rámci vzdelávacieho systému je, kde si možno doplniť základné vzdelanie, aby takíto ľudia mohli ísť v nejakom bode svojho života, keď sa uvedomia, na strednú školu. A ďalej podpora, aby deti, ktoré sa horko-ťažko rozhodnú a dostanú na strednú školu, tam aj zotrvali. 

Našiel som o tebe informáciu, že si po programe začala pracovať na Úrade splnomocnenca pre rómske komunity?

Úplne bezprostredne po programe som začala v tej Iuvente, ale potom som prijala ponuku na Úrade splnomocnenca pre rómske komunity. Tam som pracovala na odbore koncepcií a analýz a vo vzdelávacej skupine. Témy, ktoré som mala v gescii, boli zamerané na podporu starších detí a prechod zo základných na stredné školy. Špecificky sme sa chytili témy ľahkého mentálneho postihnutia, ktoré tieto deti majú, či už správnou, alebo nesprávnou diagnostikou.

Je to širšia téma, preto ju opíšem len z povrchu. Takéto deti ukončením základnej školy získajú vzdelanie na úrovni prvého stupňa, tým pádom nemôžu ísť na bežnú strednú školu, ale len na školu pre deti s mentálnym postihnutím. Po jej vyštudovaní sú spôsobilí pracovať ako pomocné sily, napr. v kuchyni alebo autodielni. Tie ich oklieštené životy sú ešte viac oklieštené, aj keby sa rozhodli fungovať normálne a pracovať.

Chceli sme spriechodniť systém, aby deti, ktoré sa v nejakom období zobudia a chcú a dokážu si dokončiť základné vzdelanie, mali možnosť pokračovať na regulérnej strednej škole. Koľkokrát rodičia, keď idú s tými deťmi ku psychológovi na vyšetrenie a dostanú jednoduchšie učivo, si neuvedomujú, aké dôsledky to má na životy ich detí. My sme chceli dať deťom šancu na nápravu aj v tom neskoršom štádiu.

60530078_2333024546954511_1196022914466447360_n from FSV UCM on Vimeo.

Čo ti do života dal program TFS?

Mne tie decká pomohli naučiť sa hovoriť nie. Človek začne vnímať iné svety a chápať ich. Nebyť programu možno v tejto oblasti práce skončím tiež, možno nie. Ja svoju prácu mám rada, robíme to s deckami a pre decká. Je to úplná láska, inak by som to nerobila aj popri materskej.

V jednom článku si o sebe hovorila: „Vždy som bola taký diplomatický, racionálny typ človeka a moji žiaci ma doslova vyrušili v mojom fungovaní.“ Zmenilo sa ti myslenie na viac humánne a empatické?

Pri deckách tá diplomacia veľmi nefungovala. Veľakrát bolo potrebné veľmi natvrdo nielen povedať, ale aj ukázať, čo človek cíti. To mi umožnilo sa na veci pozerať inak.

Nejde o líderský program, kam dôjdem a všetko je len o mne.

Vidíš na tejto skúsenosti niečo negatívne?

Vôbec, ale asi by som nechcela ísť druhýkrát do toho, keby viem, že sa v istom bode ocitnem vo vyhorení. To by som už nechcela prežívať. Potom sú tam konkrétne skúsenosti, ktoré ma skôr mrzia, než by boli negatívne. Keď bol niekde väčší potenciál, ktorý bol nepochopený alebo nevyužitý aj v rámci pôsobenia školy ako celku alebo po skončení úväzku v škole, keď sme sa snažili rozbiehať nejaké iniciatívy v Plaveckom Štvrtku. Narážali sme na limity a videli sme, že tadiaľto cesta nevedie. Doteraz ma mrzí, že nedostali priestor niektoré skvelé myšlienky, ktoré mali šancu priniesť pozitívne výsledky pre celú komunitu.

Možno niekto z našich čitateľov práve rozmýšľa o tomto programe. Komu by si ho odporučila?

Odporučila by som ho všetkým, ktorí majú cítenie venovať sa práci s deťmi alebo ktorých trápi nerovnosť vo vzdelávaní a v príležitostiach.

A komu nie?

Takému človeku, ktorý od toho očakáva osobné výhody alebo tomu, kto si myslí, že to bude jednoduché a bude za hviezdu, ktorá prichádza so všetkou múdrosťou sveta. Naschvál som to opísala tak zvláštne, pretože nejde o líderský program, kam dôjdem a všetko je len o mne. Veľa je to o komunite, spolupráci a osobných výzvach. 

Soňa Koreňová (30)
Vyštudovala politológiu na FSV UCM v Trnave, kde založila univerzitnú pobočku Erasmus Student Network (ESN). Po absolvovaní magisterského stupňa sa rozhodla pre dvojročný líderský program Teach for Slovakia. Vďaka nemu sa dostala do Plaveckého Štvrtka, kde učila rómske deti. Neskôr pracovala v IUVENTE – Slovenský inštitút mládeže, ktorý spadá pod ministerstvo školstva – a v Úrade splnomocnenca pre rómske komunity. Popri práci a rodine sa od čias absolvovania programu venuje aj vlastným projektom zameraným na prácu s rómskym etnikom, najmä deťmi.

Adam, ty si fanúšikom video a PC hier už zrejme dlho. Odkedy si začal s hraním?

Fanúšikom PC hier som v podstate od malička. Na základnej škole som od rodičov dostal svoj prvý počítač, na ktorom bolo nainštalovaných zopár retro hier. Tie som si rýchlo obľúbil a trávil pri nich svoj voľný čas. 

Posunul si svoje hranie z detskej izby na nový level. Ako dlho sa už aktívne venuješ e-športu e-športu?

Myslím si, že každý, kto sa v tejto sfére pohybuje, si prešiel štádiom, kedy chcel byť profesionálnym hráčom. Rovnako to bolo aj u mňa. Postupne som prestriedal niekoľko herných titulov ako CS:GO, League of Legends, PUBG (pozn. red. PlayerUnknown’s Battlegrounds) a World of Warcraft, ktoré bolo vždy mojou srdcovkou. Po čase som ale zistil, že sa tomu nedokážem venovať dostatočne ako profesionál, čomu odpovedali aj moje výkony.

Nakoľko som sám študentom a sledujem stav univerzitných e-športových tímov vo svete, rozhodol som sa niečo podobné založiť aj u nás.

Keď si si to uvedomil, prešiel si hneď k organizovaniu turnajov?

K role organizátora som sa dostal náhodne niekedy v roku 2015. Na Facebooku som narazil na jeden slovenský školský projekt, ktorý bol zameraný na organizovanie turnajov pre stredoškolákov. Rozhodol som sa ho zúčastniť ako hráč. Následne som sa zoznámil s hlavným organizátorom, ktorý mi ponúkol možnosť zapojiť sa v rámci prípravy turnaja. Nakoľko som v tej dobe nemal žiadne skúsenosti s touto prácou, tak to bola pre mňa výzva. Prešiel som si rôznymi úlohami – od komunikácie s hráčmi a partnermi, cez tvorbu grafík, až po prípravu online turnajov a mnoho iných. 

Po čase sa však projekt rozpadol a ja som sa rozhodol pokračovať na vlastnú päsť. Mojím cieľom bolo usporiadať vlastnú LAN akcie (z angl. Local Area Network), čo sa mi aj podarilo. Tak vznikli Dni Gamingu. Po tejto pre mňa náročnej akcii som sa rozhodol dať si pár týždňov pauzu. Netrvalo dlho a dostal som ponuku spolupráce s agentúrou LanCraft, ktorú som prijal. Momentálne v agentúre pôsobím druhý rok. 

Založil si UniCup, o čo v ňom ide?

UniCup som sa rozhodol založiť niekedy koncom augusta minulého roka. Nakoľko som sám študentom a sledujem stav univerzitných e-športových tímov vo svete, rozhodol som sa niečo podobné založiť aj u nás. Základná myšlienka, ktorú som chcel dosiahnuť bola, aby študenti, ktorí radi hrávajú hry, mali možnosť reprezentovať svoju univerzitu tak, ako tomu je vo svete. 

UniCup je teda univerzitná e-športová liga pre slovenské univerzity. Jej cieľom je postavenie základného stavebného kameňa univerzitného e-športu na Slovensku a následne univerzitám ukázať, ako môžu študenti reprezentovať ich školu v online prostredí. Liga prebieha semestrálne, a teda sa delí na letný a zimný semester. Študenti majú zatiaľ možnosť zapojiť sa v dvoch hrách – League of Legends a Counter Strike: Global Offensive, ale do budúcna plánujeme pridať aj iné obľúbené tituly. 

Dobre. A ako tá liga prebieha?

Študenti si na univerzite poskladajú 5-členný tím, ktorý danú univerzitu reprezentuje. Taktiež majú možnosť zapojiť aj náhradníka alebo jedného stredoškoláka. Následne liga prebieha z pohodlia domova. Hráči nemajú pevne stanovený hrací deň a čas. Majú teda voľnú ruku v tom, kedy svoj zápas v rámci daného hracieho týždňa odohrajú. Tímy tak každý týždeň odohrajú jeden zápas zo svojej skupiny. Počet hracích týždňov je určený podľa počtu tímov a skupín. Následne najlepšie dva tímy z každej skupiny postúpia do play-off, ktoré je už livestreamované a komentované priamo z našej fakulty. UniCup má za sebou úspešné dve sezóny, v rámci ktorých sa do ligy zapojilo 90 tímov.

Úprimne, nečakal som, že povieš také vysoké číslo. Povedz teda, ako sa môžu zapojiť potenciálni hráči? Možno niektorí z našich čitateľov by chceli vyskúšať túto ligu.

Existujú dva spôsoby. Buď sa registrujú ako kompletný tím, alebo ako jednotlivec, ktorému následne pomáhame poskladať tím z jeho univerzity. Snažíme sa zasiahnuť čo najviac študentov na sociálnych sieťach, ale aj mimo nich, a dať im motiváciu reprezentovať školu vo svojej obľúbenej hre.

Súperia medzi sebou len tímy alebo aj jednotlivci?

Momentálne máme iba tímové hry, jednotlivci ako sóloví hráči nemajú zatiaľ vytvorenú vlastnú ligu. Ako som už spomínal, pri registráciách pracujeme aj s individuálnymi hráčmi, ktorých spájame do tímov z jednej univerzity. Študenti tak majú možnosť spoznávať nových ľudí na svojej univerzite s rovnakou záľubou. Skvelým príkladom toho je tím Immortal Outlaws z Technickej univerzity v Košiciach, ktorý je poskladaný z jednotlivcov. V zimnej sezóne sa im podarilo vyhrať League of Legends ligu a odvtedy spolu hrávajú v tíme.

Myslím si, že každý, kto sa v tejto sfére pohybuje, si prešiel štádiom, kedy chcel byť profesionálny hráč. Rovnako to bolo aj u mňa.

Keď už spomínaš tituly, podľa čoho sa vyberajú súťažné hry?

V rámci UniCupu sa snažíme spolupracovať s hráčmi z celého Slovenska. Oslovili sme ich pomocou dotazníka a podľa výsledkov sme vybrali hru, ktorou liga začala – League of Legends. Počas celej ligy sme dostávali veľké množstvo správ s požiadavkou o pridanie CS:GO, a preto sme sa rozhodli komunite vyhovieť. Všeobecne sa riadime tým, čo je aktuálne. Pribúdajú stále nové a nové hry, po ktorých komunita skočí, a to je práve naša šanca, ako ich zaujať – dať im turnaje v ich obľúbenej hre.

Predtým, ako uzavrieme kolo otázok o UniCupe, prezraď ešte čo získavajú víťazi ligy.

Hráčov odmeňujeme vecnými cenami od našich partnerov MSI a Yenkee. Obdarúvali sme ich hernými klávesnicami, myškami, slúchadlami. Samozrejme, pre víťazov bol pohár.

Poďme na osobnejšie otázky. Momentálne študuješ teóriu digitálnych hier (TEDI) na FMK. Ako hodnotíš tento odbor?

Keď som na tento odbor nastupoval, mal som veľké nadšenie, že budem študovať to, čo ma baví – digitálne hry. Veľmi sa mi na škole páči a s otvorenou náručou som prijal systém, ktorý mi poskytla. Vďaka tomu, že máme kopec voľného času, sa dokážem venovať projektom ako je UniCup. Zároveň som veľmi rád za množstvo mimoškolských aktivít, ktoré táto škola poskytuje. 

Posledný semester bol pre mňa prelomový, pretože sa na škole otvoril predmet elektronické športy. V budúcnosti by som sa veľmi rád uchytil v tejto oblasti a naučil sa e-šport používať aj z edukatívneho hľadiska. Momentálne sa v rámci agentúry LanCraft snažíme pomôcť s vybavením e-športovej učebne, ktorú na Skladovej máme, a zároveň tu organizovať rôzne turnaje, workshopy a iné aktivity pre študentov. Tento rok sa na fakulte otvoril ďalší nový predmet streaming a komentovanie, v rámci ktorého majú študenti možnosť naučiť sa vystupovať pred kamerou, ale zároveň aj naučiť sa obsluhovať stream. Mojou úlohou v rámci tohto predmetu je poskytnúť študentom obsah na tréningové komentovanie. K tomu nám perfektne slúžia zápasy nášho tímu TEDI BEARS. 

Je niečo, čo ti v škole chyba?

Pre mňa ako e-športového nadšenca mi na škole chýba viac e-športu, hlavne z edukatívného hľadiska. Nakoľko sme ale prvá univerzita na Slovensku, ktorá tomuto predmetu dala zelenú, verím, že sa to budúce roky zlepší a že vďaka nemu poskytneme študentom nové možnosti uplatnenia sa v tomto sektore.

Tvoja záľuba sa preniesla aj do témy bakalárskej práce. Čo presne si v nej skúmal?

Témou bol, samozrejme, e-šport. V rámci nej som mapoval aktuálny stav e-športovej scény v rámci CZ/SK. Snažil som sa pomocou rozhovorov s organizátormi najväčších herných podujatí na domácej scéne zistiť, aký je ich názor na túto problematiku a akými ďalšími krokmi by naša scéna mala ísť. Zároveň v nej rozoberám novovzniknuté e-športové asociácie a ich činnosť. 

Pre mňa ako e-športového nadšenca mi na škole chýba viac e-športu, hlavne z edukatívného hľadiska.

Myslíš si, že fakulta dostatočne podporuje tvoj študijný program?

Myslím si, že tomuto odboru by fakulta mohla venovať väčšiu pozornosť. Organizujú sa tu rôzne Game Jamy, herné turnaje, máme učebňu na e-športy, vysielacie štúdio a rôzne iné „vychytávky“, ktoré máme ako jediní na Slovensku. Preto je podľa mňa veľká škoda, že sa mu nevenuje viac pozornosti, pretože má čo ponúknuť.

Na FMK je aj e-športový tím TEDI Bears, ktorý spoločne v jednej miestnosti trénuje hranie počítačových hier. Si jeho súčasťou?

Áno, tím TEDI Bears je „A-čkovým“ tímom UCM, ktorý pravidelne trénuje na Skladovej a následne reprezentuje našu univerzitu v rôznych ligách a turnajoch. V zimnom semestri som v tíme pôsobil aj ja, konkrétne v sekcii League of Legends na pozícii jungler. V UniCupe sa nám podarilo umiestniť na 4. mieste. Nakoľko bolo pre mňa veľmi náročné z časového a výkonnostného hľadiska spojiť hranie a organizovanie, tak som pre ďalšiu sezónu prešiel do pozície správcu e-športových tímov v rámci celého predmetu.

Momentálne v tíme pôsobí sekcia League of Legends a úspešnejšia CS:GO, ktorej sa v rámci druhej sezóny UniCupu podarilo vybojovať titul Univerzitného majstra. Zároveň sa umiestnili na skvelom druhom mieste v rámci českej univerzitnej ligy. 

Tak dodatočne gratulujem k výsledkom. Tento tím, ako aj celý UniCup boli nováčikmi predchádzajúceho akademického roka.

Áno, išlo to ruka v ruke. Tím TEDI Bears vznikol začiatkom zimného semestra, kedy vznikla liga UniCup a zároveň sa na univerzite otvoril predmet elektronické športy. V dvoch herných sekciách pôsobí 10 členov plus organizačný tím na čele s pedagógom Michalom Kabátom, ktorý stojí za jeho vznikom. Pre tento predmet sa na Skladovej upravila jedna miestnosť, ktorá funguje ako učebňa elektronického športu a pomaly sa pretvára do „herného módu“. V tejto učebni, mimo vyučovania, trénujú všetky tímy z našej univerzity. Aktuálne sa tím TEDI Bears zapojil do dvoch univerzitných líg – UniCup a českej 3E. Okrem toho sa chalani zapájajú aj do jednodňových online turnajov.

Prehovoril si spolužiakov, aby sa zapojili do UniCup-u?

(Smiech.) Áno, nemusel som ich ale prehovárať veľmi dlho. Nakoľko sa už dlhšiu dobu pohybujem v komunite hráčov/študentov, viem, že vždy sa hovorilo o absencii ligy práve pre nich. Prijali ju teda s otvorenou náručou a úsmevom na tvári. Zároveň sme však UniCup zapojili do študijného plánu predmetu elektronické športy. Študenti si v rámci tohto predmetu vytvorili tímy, s ktorými na univerzite pravidelne trénujú a následne ligu hrajú. Veľmi sa mi táto cesta pozdáva, nakoľko sa medzi študentmi vytvára nová forma kamarátstva a spoznávajú sa medzi sebou aj mimo univerzity.

Na FMK sa organizuje herný festival Unicon, na tom poslednom bolo zároveň finále prvého ročníku ligy UniCup. V čom bolo iné od predchádzajúcich zápasov ligy?

Nakoľko sa celá liga odohrávala v online prostredí, tak sme si najlepšie štyri tímy z oboch hier pozvali na offline finále. To prebiehalo v hernej zóne, ktorú sme s agentúrou LanCraft prichystali.

Ako hodnotiš toto podujatie?

Veľmi sa mi páči, ako je UniCon organizovaný. Dáva študentom z FMK príležitosť praxe v eventovom odvetví. Zároveň je mi sypmatické, že sa festival koná na univerzitnej pôde a jeho súčasťou sú rôzne prednášky, retro sekcia, cosplay a iné. 

Ako vznikla spolupráca s festivalom?

Všetko to začalo mojím zapojením v rámci herných turnajov na minuloročnom UniCone, kde som zastával pozíciu admina. Začiatkom tohto roka sme spustili projekt UniCup a mňa napadlo osloviť Michala Kabáta s myšlienkou odohrania offline finále na UniCone. Zároveň sme chceli touto udalosťou zvýšiť návštevnosť festivalu, a preto sme okrem hernej zóny, kde sa odohrávalo finále UniCupu, postavili aj hernú zónu na voľné hranie, v rámci ktorej prebiehali aktivity pre návštevníkov. 

Plánujete nejakú spoluprácu aj o rok?

Určite áno, nakoľko som študentom TEDI, tak veľmi rád pomôžem s organizáciou UniConu. Okrem toho ma veľmi teší, ak naše herné zóny prinesú festivalu zvýšenú návštevnosť.

V iných športoch majú hráči nejaký vzor. Máš aj ty v e-športe nejakého obľúbeného hráča?

Áno, je ním Carlos „Ocelote“ Rodriguez, ktorý paradoxne už hráčom nie je. Založil si vlastnú organizáciu G2 Esports, z ktorej sa stala jedna z najúspešnejších e-športových organizácií v niekoľkých herných tituloch.

O peripetiách, ale aj pozitívach súťaže v digitálnom priestore porozprávala Lucia Škripcová.

V čase koronakrízy sa plnia na sociálnych sieťach rôzne výzvy. S jednou, fotografickou, ste prišli aj vy. O čo išlo vo výzve, ktorá nesie názov 35ka?

Absolventi často po tom, čo odišli zo školy, už nenašli cestu k foteniu pre radosť.

Ako sa mohli účastníci dozvedieť o tejto súťaži?

Informácie sme šírili len na našich sociálnych sieťach – na Facebooku a Instagrame. Informovali sme študentov o 35ke na online vyučovaní jednotlivých predmetov. Žiadne veľké promo sa nekonalo, aj preto nás tak potešil počet súťažiacich.

Súťažné práce sa ukladali do digitálneho úložiska. Stalo sa, že niekto nestihol nahrať fotku alebo ju nahral po časovom limite?

35ka mala dve kategórie, a to študenti a absolventi. Čo mali spoločné a čo, naopak, rozdielne?

Koľko prihlásených účastníkov bolo v každej kategórii?

Formát 35ka nevznikol kvôli koronavírusu a štúdiu na diaľku, ale existoval už predtým. Kto stál pri jeho vzniku a odkedy sa výzva vyhlasuje?

Víťazné práce vyberala porota, ktorá navrhla témy. Podľa akých kritérií sa posudzovali najlepšie práce?

Ako by sa dala súťaž posunúť v ďalších ročníkoch?

Výsledky súťaže v kategórii študentov:

Celkový víťaz: Marcel Nagy (Mgr. 2 KOMU)

• Víťaz v téme Žena v červenom: Marcel Nagy (Mgr. 2 KOMU)
• Víťaz v téme Svet za zrkadlom: Zdenka Hamarová (Bc.3 KOMU)
• Víťaz v téme Sila: Alžbeta Labudová (Bc.3 KOMU)
• Víťaz v téme Pohľadnica z domu: Andrej Greguš (Bc.1 KOMU)
• Víťaz v téme Pred a po: Andrej Greguš (Bc.1 KOMU)

Víťaz súťaže zabodoval u porotcov v téme Sila prevrátenou fotografiou.

Pohľad a postoj pána na obálke knihy preniesol fotograf Marcel Nagy aj na modelku.

Absolventka Nikola Fabová a jej Žena v červenom. Alebo aj bez červenej.

Cez kľučovú dierku sa na tému Pohľadnica z domu pozrela absolventka Mona Hurbanová.

---

V rozhovore nám povedala nielen o svojom Instagrame a jeho vnímaní rodinou a kolegami, ale aj o neprajníkoch či feminizme. Podľa nej je pre novinárov dôležité mať kontakt so svojím publikom.

Na Instagrame máte vyše 50-tisíc followerov. Myslíte si, že ste populárna aj vďaka tomu, že ukazujete okrem profesijnej stránky aj súkromnú?

Neviem posúdiť. Ja som sa to rozhodla namixovať takto, pretože si myslím, že to bude prijateľnejšie pre širšie publikum. Keby som to zúžila iba na spravodajstvo, tak by to mohlo nejaký typ ľudí odlákať. Vybrala som si v podstate takú mainstreamovú cestu, ale napríklad kolega Adam Valček robí čistú spravodajčinu. Robím to tak vedome, bolo to moje rozhodnutie.

V rozhovore s moderátorkou na TVaT ste hovorili o tom, že vystupovanie na sociálnych sieťach prispieva k popularizácii novinárskeho povolania. Myslíte si, že to vzbudzuje záujem mladých ľudí stať sa novinárom?

Píšu mi takí ľudia, ale podľa mňa chceli byť už novinármi predtým. Neviem, či viem niekoho namotivovať, aby sa stal novinárom. Skôr nie.

Doteraz prevládala predstava, že feministka je krátkovlasá mužatka, ktorá si neholí chlpy pod pazuchami a nenávidí mužov.

Možno ste pre niektorých vzorom.

Ak áno, teším sa (smiech), ale nepreceňovala by som svoju úlohu v životoch ľudí.

Instagram je veľmi interaktívny a ľudia môžu viacerými možnosťami spolu komunikovať. Neobmedzuje vás množstvo správ, ktoré dostávate na Instagrame, či už ide o direct, otázky alebo rýchle reakcie?

Doposiaľ som to zvládala v pohode, teraz sa to prehuplo do štádia, kedy je toho veľa a už nestíham. Čítam si všetky správy a odpovedám iba na vybrané. Nestíham odpovedať každému, vyberiem si také, ktoré stoja za ten čas a odpovedanie. Keď má niekto vážny problém alebo ozaj zaujímavé otázky, odpoviem. Mrzí ma to, pretože ja som so svojimi sledovateľmi mala bližší vzťah, že som odpisovala skoro každému, no teraz to už, žiaľ, nezvládam.

Chcete zostať aktívna v súkromných správach aj pri povedzme 70-tisíc sledovateľoch?

Áno, určite. Pre mňa to bývajú niekedy zaujímavé diskusie. Nie je to tak, že odpisujem ľuďom a nič mi to nedáva. Podľa mňa je dôležité, keď sú novinári v kontakte s ľuďmi, ktorí vedú normálny život – dostávajú tak od nich spätnú väzbu, ako oni vnímajú určité veci. Potom môžem byť lepšia novinárka, keď ich viem pochopiť. Keby mi to nič nedávalo, tak by som to nerobila.

Ako novinárka denníka SME, ktorý je považovaný za printové médium, vystupujete na viacerých platformách, akými je YouTube, web, podcasty. Myslíte si, že toto je budúcnosť novinárčiny, teda využívať rôzne platformy a zasiahnuť tak širšie publikum?

Áno aj nie. Ja píšem minimálne. Priznám sa, že toto je zručnosť, ktorú by som sa mala ešte doučiť, pretože som vždy robila vizuálnu žurnalistiku, a tá sa robí inak ako printová. Určite je dobré, keď má novinár vo svojom portfóliu rôzne žánre a rôzne platformy, lebo ho to posúva ďalej. Podcast ma napríklad učí úplne iným zručnostiam, ako ma učí video alebo Instagram a osobnostne ma to rozvíja. Páči sa mi, že nemám stereotypnú robotu, lebo robím stále niečo iné. Pre novinára je to výhodné, lebo keď sa nenudí, nepadne do rutiny. A ja sa teda zatiaľ nenudím.

Vráťme sa naspäť k Instagramu. Ako vnímajú vaše vystupovanie na tejto sociálnej sieti vaši blízki, rodina, kamaráti?

Môj brat to veľmi hejtuje, a keď to niekde napíšete, tak povie, že to nie je pravda (smiech). Vždy, keď dám anketu, či mám spustiť livestream, tak môj brat je prvý, kto dá nie. Moja mama a svokra to sledujú a keďže sú aspoň v obraze o našom živote, sú spokojné. Otec ma nesleduje a súrodenci si ma občas doťahujú. To pochopí každý, kto má súrodenca.

Pri téme bezdomovcov malo veľa ľudí potrebu napísať, že si za to môžu sami. To sú stereotypy spoločnosti, ktoré sa snažíme búrať.

Nezávidia vám kolegovia, že máte ako novinárka väčšiu popularitu?

Myslím si, že nie. Mám množstvo kolegov, ktorí sú lepší novinári ako som ja, a ja sa od nich veľa učím. Adam Valček je u mňa na piedestáli. Mám výhodu v tom, že som robila v televízii, takže ma ľudia viac poznajú. Väčší počet sledovateľov však vôbec nemeria novinárske schopnosti. Niekedy ma kolegovia oslovia, aby som niečo na svojom Instagrame spropagovala a v redakcii to používame ako ďalší kanál.

Viackrát ste spomenuli kolegu Adama Valčeka, ktorý sa rovnako venuje Instagramu a na konte má takmer 30-tisíc fanúšikov. Vymieňate si vzájomne nejaké tipy?

Zo začiatku sa ma Adam pýtal na základné veci, ale aj on si našiel svoju cestu, a tak je to podľa mňa správne. Teraz radím môjmu mužovi (Michal Kovačič, moderátor TV Markíza – pozn. red.), ktorý si tiež hľadá to svoje – pretože to, čo funguje mne, nemusí fungovať niekomu inému. Instagram je veľmi osobný a každý musí byť v prvom rade v pohode s tým, ako sa prezentuje. Je pravda, že som oveľa väčší exhibicionista ako môj manžel aj Adam, takže pre mňa fungujú úplne iné veci. Je to neprenosná skúsenosť. Môžem môjmu mužovi v niečom poradiť, veľa sa o tom rozprávame, ale na konci dňa si aj tak spraví po svojom.

https://www.instagram.com/p/B9cAy1Ln9b4/?utm_source=ig_web_copy_link

Adam začal neskôr ako vy?

Podstatne. Všetci z novinárov začali neskôr. Pre mňa to bola misia, že idem založiť Instagram, ktorý bude vyzerať takto. Ja som o tom rozmýšľala ako o projekte a budovala som ho. Trvalo mi dva roky, kým som mala 10-tisíc fanúšikov. Je pravda, že nikto z domácich novinárov toto nerobil a až po tých dvoch rokoch sa pridali aj ostatní novinári. Vytvorili sme komunitu ľudí, čo je perfektné, ja som však začala oveľa skôr.

Na prednáške ste hovorili, že je potrebné budovať značku. Považujete sa za ňu, keď napríklad aj vaša relácia nesie vaše meno?

Dúfam, že to tak je. Ja na tom robím, snažím sa budovať si dobré meno a myslím si, že novinári by to mali robiť. Nehovorím o značke, ktorá ma dokáže predávať, ale o značke ako dôvere ľudí mojim novinárskym schopnostiam. Tú sa snažím budovať a dúfam, že sa mi to darí. Rozhovory ZKH (názov relácie ako skratka Zuzany Kovačič Hanzelovej – pozn. red.) vznikli, pretože sme lepší názov nenašli (smiech).

Väčší počet sledovateľov vôbec nemeria novinárske schopnosti.

Iste sa stretávate s hejtom. Dajú sa ľudia, ktorí vami opovrhujú, nejako kategorizovať?

Hejt na mňa osobne mi chodí na Instagrame minimálne. Pri téme bezdomovcov malo veľa ľudí potrebu napísať, že si za to môžu sami. To sú stereotypy spoločnosti, ktoré sa snažíme búrať, aj preto to robím a inak by som túto tému nezačínala. Keď ma vyslovene niekto hejtuje a vedela by som ho zaradiť do nejakej skupiny, to sa treba pozrieť na Facebook. Tam sú anonymné profily s ruskými vlajkami na fotke a vidno tú vzorku. Nevedno, či to nie je jeden človek, ktorý má päť profilov. Tak to tam funguje, ale na Instagrame sa toto nedeje.

Práve naopak, ľudia mi píšu slušne, so záujmom a mám veľmi dobrú skúsenosť s Instagramom. V minulosti som mala komunikáciu na Facebooku, v ktorej som bola trochu agresívnejšia, keď ma niečo nahnevalo a mala som nahnevané statusy. Tu platí, čo vyšlete, to sa viac dostane naspäť. Čím viac hnevu dáte do toho, tým viac hnevu vám ľudia pošlú. Postupom rokov som prišla na to, že to nechcem. Komunikujem väčšinou cez pozitívne odkazy, preto si myslím, že sa mi tá pozitivita vracia naspäť.

https://www.instagram.com/p/B5SqrGJnqhT/

Načrieme ešte do inej témy, považujete sa za feministku. Čo vás k tomu prinútilo?

Životné skúsenosti. Odmalička mám silný pocit neprávosti, keď sa mi niečo deje. Tým, že som v živote prišla do situácií, keď mi niekto povedal, že niečo nemôžem robiť, lebo som dievča alebo ma nejako komentoval, alebo stále hovoril, kde ja ako žena patrím a podobne, začala som proti tomu bojovať. Pokračovalo to aj v novinárskom povolaní sexuálnymi obťažovaniami a hlúpymi poznámkami. Život ma priviedol k feminizmu a každú ženu by mal. 

Zlepšuje sa to?

V mojom živote áno, lebo to toľko komunikujem, že si to ľudia nedovolia, ale vo všeobecnosti mám pocit, že veľmi nie.

Myslím si, že niektorí ľudia nechápu podstatu feminizmu a berú to ako nadávku.

To je zámer tých skupín, ktoré bojovali proti feminizmu a podarilo sa im tú nálepku vymeniť za to, že feminizmus je nadávka. Preto aj prebiehajú akademické debaty, či feminizmus volať ešte feminizmus, aby sme sa tomuto vyhli. Myslím si, že viac tejto téme pomôže, keď sa normálne ženy začnú k tomu hlásiť. Doteraz prevládala predstava, že feministka je krátkovlasá mužatka, ktorá si neholí chlpy pod pazuchami a nenávidí mužov. Takto presne to nálepkovali. Keď sa viac žien, ktoré nespadajú do tejto škatuľky, prihlási k feminizmu verejne, tak tá škatuľka spadne. Ja sa k tomu hlásim otvorene.

Snažíte sa tomu pomôcť cez sociálne siete. Je to váš cieľ?

Robím to, ale nechcem mať feministický profil. Neriešim od rána do večera feminizmus, nie je to tak ani autentické, ale keď ma niečo naštve, tak to tam vždy dám. Komunikovala som, že je nevhodné pýtať sa žien, kedy budú mať deti. Aj keď to je podľa mňa základ slušnosti, nie feminizmus. Feminizmus treba žiť a bolo by dobré, keby sa aj muži zapojili do tejto debaty. Veľakrát sa mi v živote stalo, že keď som sa začala hádať a brániť, tak mi pomohlo to, že si ma zastal muž. Rola mužov vo feminizme je rovnako dôležitá.

Zuzana Kovačič Hanzelová (31)
sa narodila v Bratislave, žurnalistiku študovala na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Venuje sa najmä politike a sociálnym témam. V minulosti pracovala v televízii TA3 a takmer osem rokov v RTVS ako televízna reportérka. Do denníka SME nastúpila v októbri 2018 po protestnom odchode z verejnoprávneho telerozhlasu. V súčasnosti pracuje na video obsahu a podcastoch.

Milan Lasica, Nora Ibsenová, Emma Drobná, Erik Šulc z kapely Medial Banana a Robert Pospiš si uctili mladých ľudí emotívnou piesňou s názvom Predstavujem si krajinu. Text napísal Ivan Štrpka v roku 1989 na melódiu legendárnej skladby Imagine od Johna Lennona.

V lete 1989 vystúpil Dežo Ursíny vo Valašskom Meziříčí na festivale Valašský Špalíček, kde zaspieval skladbu Imagine. Keď sa pieseň končila, začal ju spievať ešte raz, ale už so slovenským textom Ivana Štrpku. Dežo vtedy pieseň venoval upálenému Jánovi Palachovi.

Od Palacha ku Kuciakovi a Kušnírovej

Po 30 rokoch sa Marek Kučera rozhodol túto skladbu oživiť. Poprosil Štrpku o opätovnú hudobnú interpretáciu jeho textu. Zároveň oslovil hudobníkov Roberta Pospiša a Martina Sillaya, ktorí sa postarali o produkciu a nový aranžmán piesne. Idea bola jasná – nahrať skladbu, ktorá bude dôstojnou spomienkou na život, lásku a odhodlanie dvoch mladých ľudí, Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.

„Oslovili sme interpretov rôznych hudobných žánrov a rôzneho veku. Cieľom bolo ukázať, že je možné spojiť sily, nadchnúť sa pre dobrú vec a vytvoriť niečo krásne. Niečo, čomu spoločne veríme a chceme šíriť ďalej. Môžeme mať iné názory, pozerať na svet zo svojich perspektív, ale v základných ľudských hodnotách by sme mali byť jednotní a stáť pri sebe,“ prezradil autor projektu Predstavujem si krajinu Marek Kučera. 

Bez nároku na honorár

Skladba Predstavujem si krajinu je k dispozícii zadarmo na webovej stránke www.predstavujemsikrajinu.sk, ktorú navrhol Rasťo Tupý v spolupráci s Milošom Homolom.

„Všetci, ktorí sa na projekte Predstavujem si krajinu podieľali, to robili z vlastného presvedčenia a bez nároku na honorár. Pieseň, ktorú sme spoločne nahrali, sme sa rozhodli poskytnúť každému grátis. Stačí prísť na náš web a skladbu si stiahnuť,“  doplnil Marek Kučera.

Pieseň  je venovaná pamiatke Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Ľuďom, ktorí svoje životy zasvätili vyššiemu princípu – dobru a spravodlivosti. Ľuďom, ktorí zmenili Slovensko a nikdy sa o tom nedozvedeli.

zdroj: TS

Tvrdíte, že prieskumy sú fotografiou aktuálneho stavu. Skúste nám popísať, ako taká fotografia vzniká. Akým spôsobom zberáte dáta?

Fotografia môže vzniknúť rôznymi spôsobmi. Závisí od techniky alebo metódy, ktorú využijete. Najčastejšie vo svojej praxi využívame osobné dopytovanie. Dáta sa, samozrejme, dajú získavať aj inými spôsobmi, napríklad formou telefonátu. Taktiež existuje aj možnosť webových dotazníkov, vďaka ktorým vidíte všetky otázky pekne pred sebou. Ako vravím, štýlov je viacero. Niekedy sa dokonca využíva aj mix týchto metód. Zber dát prispôsobujeme cieľovej skupine, čo znamená, že mladšej generácii ponúkame skôr internetové ankety, kým starších sa snažíme zastihnúť pri telefonickom alebo osobnom dopytovaní. 

Akú metódu najčastejšie využívate pri politických prieskumoch?

V prípade parlamentných volieb najčastejšie realizujeme prieskumy prostredníctvom osobného dopytovania. Máme teda približne 250 až 300 spolupracovníkov, ktorí  majú jasné inštrukcie súvisiace s vyhľadávaním konkrétnych cieľových skupín. Odpovede následne zaznamenávajú do tabletov. Čo sa ale týka komunálnych volieb, väčšinou využívame iný postup, a tým sú telefonické prieskumy, nakoľko je tam lepšia miera dostupnosti. Pri tomto druhu dopytovania však musíme rátať aj s odmietnutím respondentov reagovať na položené otázky. Vo väčšine prípadov sú najjednoduchšie zasiahnuteľné staršie ročníky, konkrétne ženy. Naopak, najnáročnejšie sa informácie získavajú od ľudí vo veku 18 až 29 rokov.  

Dôležité je, že populácia starne a SMER vytvára program práve pre podobného voliča, ktorý zabúda na kauzy a hľadá to, čo mu garantuje strana.

Keď sa bavíme o voľbách, kto si v tomto prípade u vás prieskumy objednáva? Jednotlivé strany alebo médiá?

Ak hovoríme o volebných preferenciách, akými sú jednotlivé rebríčky politických strán, musím povedať, že tu si ich vo väčšine prípadov neobjedná nikto. Sú skôr súčasťou multiklientského prieskumu. Práve tie slúžia ako zrkadlo spoločnosti, na základe ktorého máme možnosť rozpoznať aktuálnu situáciu v krajine. Samozrejme, potom sú tu špecifické prieskumy, kde sú zadávateľmi buď politické strany, alebo jednotlivé médiá.

Naše rebríčky sú viditeľné napríklad v relácii Na telo s Michalom Kovačičom, ktorá naše produkty zverejňuje. V tomto prípade by bola zadávateľom televízia Markíza. Ako vravím, zadávateľov môže byť mnoho. Médiá si zväčša nedávajú vytvárať rozsiahle prieskumy a zaujíma ich pár konkrétnych otázok. Naopak, politické strany majú záujem o všeobecný prehľad situácie.  

Neobáva sa agentúra, akou je Focus, že v deň volieb budú výsledky odlišné od predčasných prieskumov?

To je práve problém špecifikácie agentúry, akou sme my. Ak niekto robí marketingové prieskumy, súčasťou ktorých sú hodnotenia ponúkaných produktov, nikto nad sebou nemá povestný Damoklov meč. My ho však máme. Preto tvrdím, že ak budeme porovnávať výskum, ktorý bol robený niekoľko mesiacov pred voľbami s aktuálnym stavom, výsledky sa pravdepodobne odlišovať budú. Je to ale prirodzené, nakoľko sa spoločnosť aj jej názory menia.

Ďalším faktom je, že kampaň jednotlivých politických strán je trvácna, čo znamená, že na jej základe ľudia svoje názory prehodnocujú. Ak by tak nerobili, je dosť vysoká pravdepodobnosť, že kampane konkrétnych strán sú neúčinné. Jediná situácia, z ktorej máme obavy, sú výsledky exit pollu. To sú prieskumy, ktoré sú vykonávané v momente, keď ľudia vychádzajú z volebných miestností a my sa ich pýtame, akú politickú stranu volili. Na základe spomínaného exit pollu sú potom po 22. hodine zverejňované predbežné výsledky. To je jediný moment, kedy by nastal problém v tom, ak by naše výsledky nesedeli s reálnymi výsledkami volieb.  

Mladšej generácii ponúkame skôr internetové ankety, kým starších sa snažíme zastihnúť pri telefonickom alebo osobnom dopytovaní.

Venujme sa dôveryhodnosti, práve vaše prieskumy patria k najvyužívanejším. Ako ste nadobudli dôveru u širokej verejnosti?

Osobne si myslím, že veľkú rolu zohráva aj vek našej agentúry, predsa len sme pomerne starou spoločnosťou a budeme oslavovať 30 rokov pôsobenia na trhu. Za taký dlhý čas si dôveru vybudujete. Získavame ju však aj prácou, ktorú odvádzame pre rôzne spoločnosti či už komerčného, alebo akademického charakteru. Veľkou výhodou je, že naše metódy a dáta sú transparentné a dostupné. Dôvera sa teda nebuduje len tým, že dokážete správne odhadnúť výsledok volieb. Buduje sa kvalitným vykonávaním jednotlivých procesov ako takých.   

Slúžia vám ostatné agentúry podobného druhu ako zrkadlo prieskumov alebo ich skôr vnímate ako svoju konkurenciu?

Oni sú prirodzenou konkurenciou, ale to neznamená, že nám neslúžia ako naše zrkadlo. Ja som veľmi rád, že na trhu pôsobia aj iné agentúry. Je dobré, keď prieskumy realizuje aj niekto iný, aby sme si overili správnosť našich výsledkov. Vždy treba sledovať iné trendy, či už je to telefonické dopytovanie, alebo osobné. My nemáme žiaden konkurenčný vzťah s inými agentúrami. Práve naopak, tvoríme Slovenskú asociáciu výskumných agentúr, v ktorej riešime spoločné programy. Ako príklad by som uviedol riešenie problému spojeného s 50-dňovým moratóriom. Riešime, aké stanovisko zaujať a diskutujeme aj o tom, ako zlepšiť jednotlivé procesy. 

Je samozrejmé, že na základe prieskumov politické strany menia svoje nasledujúce kroky. Máte pocit, že svoje postoje menia aj voliči?

To je presne otázka, ktorú sa snaží riešiť aj literatúra či samotné prieskumy verejnej mienky. Prirodzene, ak je publikovaný nejaký prieskum a následne sa dostáva na verejnosť, stretá sa s určitou formou osobnej interpretácie. Je teda jasné, že ľudia, ktorí sa o politiku nezaujímajú, sa môžu rozhodnúť tak, že zvolia stranu, ktorá sa v prieskumoch drží na popredných priečkach.

Opačný typ vplyvu je však taký, že sú znevýhodnené strany, ktoré majú v prieskumoch pod 5 percent. Ľudia vraj nemajú tendenciu odovzdať hlas takejto strane. Ja s tým však nesúhlasím. Nie je to tak, že ak má niekto 4,8 percenta, tak voliči od neho utekajú. Môže to byť presne naopak, niekto sa rozhodne túto stranu zachrániť a potiahne ju do parlamentu. Tie efekty sú prirodzené a priame, nie je to žiadna manipulácia voliča.

Dôležitou otázkou je, prečo sa mladí ľudia utiekajú k extrému.

Myslíte si, že plánovaný zákon o volebnom moratóriu je zásahom do ľudským práv z hľadiska získavania informácií?

Vždy pred odpoveďou na podobnú otázku tvrdím, že nie som právnik, ale ako občan mám na to svoj názor, a ten je taký, že zákon zasahuje do práva na slobodné získavanie informácií. Je to na zvážení každého občana, či podobné informácie, ktoré poskytujú prieskumy, využiť chce, alebo nie. Mal by mať možnosť rozhodovať sa medzi toľkým množstvom informácií. Neviem si predstaviť, že pri výbere nejakého produktu si dá človek 50 dní voľna, aby o ňom nezískal žiadne informácie, a následne by sa mal bez prítomnosti podobných vedomostí rozhodnúť, ktorý produkt si vyberie.  

Zruší nová vláda podobný zákon?

Ja si nemyslím, že je to len o vláde. Rozhoduje o tom aj Ústavný súd, a ten by mal rozhodovať nezávisle od toho, či je vláda v aktuálnom zoskupení, alebo sa zmení. V priestore Európskej únie vidíme, že štáty, akými sú napríklad Slovinsko či Maďarsko, podobné iniciatívy neschválili. Podobný zákon nás posúva niekde za hranice Latinskej Ameriky a podobné typy spoločenského zriadenia.

Viem, že škola by podľa mnohých mala byť apolitická. To však nie je pravda.

Nedávno na námestiach mladí ľudia pochodovali v rámci iniciatívy Za slušné Slovensko a aj napriek tomu by podobná veková kategória volila pána Kotlebu. Nemáte pocit, že sa tieto názory rozchádzajú?

Nie, nerozchádzajú sa. Treba to brať trochu inak. V poslednom prieskume, ktorý robila Rada Mládeže Slovenska, sa preferencie pána Kotlebu zastavili niekde na úrovni devätnástich percent. Nie je to viac ako 50 percent, čo znamená, že to nepredstavuje ani len polovicu voličov. Preferencie iných opozičných strán dokonca výrazne prevýšili preferencie pána Kotlebu. Treba tu skôr pátrať po tom, čo vedie mladých ľudí k tomu, aby volili práve takto. Dôležitou otázkou je, prečo sa mladí ľudia utiekajú k extrému. Prečo chcú, aby vládla v spoločnosti podobná autorita.

Podobný výskum bol realizovaný na stredných školách. Aj tam zvíťazil pán Kotleba. Čo si o tom myslíte?

Viem, že škola by podľa mnohých mala byť apolitická. To však nie je pravda, pretože sa potom dostávame do podobných situácií. Škola by mala byť hlavne nestranícka, čo znamená, že by nemala preferovať konkrétnu politickú stranu. Kde sa však potom majú mladí dozvedieť informácie o spoločenskom dianí, ak nie práve v škole na hodinách občianskej výchovy, prípadne dejepisu? Myslím si, že práve na dejepise by sa malo dbať aj na nové dejiny. Prirodzene, v škole by sme sa mali dostávať k podobným informáciám. 

Môže Mazurek zo 150. miesta kandidátnej listiny odobrať strane určité percentá?

Nemyslím si, že toto je faktor, ktorý Kotlebovcom nejako na percentách uberie. Milan Mazurek je pre voličov skôr symbolom toho, že náš súdny systém je taký, aký je. Jeho voliči sa budú snažiť, práve vďaka podobnej kauze, sa s ním zosobniť. Toto bude ten faktor, ktorý ho z toho 150. miesta dostane do NR SR. Médiá sa tejto téme intenzívne venujú a práve vďaka tomu sa dostáva do povedomia voličov.

Ako si vysvetľujete, že na čele preferencií je neustále SMER? Nepoučili sa už ľudia dostatočne zo všetkých káuz?

Myslím si, že tieto kauzy nie sú pre ich voličov smerodajné. Musíme mať na zreteli fakt, že je to momentálne asi najstaršia strana, a to je dôležité. Ich voliči sú často staršej generácie a pamätajú si predchádzajúci režim. Pamätajú si ešte obdobie socializmu aj to, že im režim garantoval nejaké sociálne práva. SMER dnes ide na vlne podobnej sociálnej politiky a túto situáciu tak vnímajú aj dôchodcovia. Dôležité je, že populácia starne a SMER vytvára program práve pre podobného voliča, ktorý zabúda na kauzy a hľadá to, čo mu garantuje strana. Druhá vec je, že Robert Fico sa postupne stiahol a SMER má inú jednotku – Petra Pellegriniho.

 Profil: Martin Slosiarik vyštudoval sociológiu na na Filozofickej fakulte UK. Aktuálne zastáva post riaditeľa agentúry Focus. Tá má za sebou takmer 30-ročnú históriu a vďaka nej má široká verejnosť dostupné nielen politické, ale aj akékoľvek iné prieskumy, ktoré nastavujú zrkadlo spoločnosti. Patrí medzi rešpektovaných odborníkov a osobne sa zúčastňuje na viacerých rozhlasových i televíznych reláciách.

autor: Júlia Jamrichová, Marek Bajči

foto: Foto N – Tomáš Benedikovič, archív respondenta

FMK raz za rok organizuje toto podujatie a otvára svoje brány verejnosti. Udalosť láka mnohých potenciálnych vysokoškolákov, ktorí si vďaka nej môžu vytvoriť lepšiu predstavu o škole, na ktorú sa hlásia. Tento rok fakulta privítala na akademickej pôde vyše 600 mladých ľudí, väčšinou maturantov.

Živé vysielanie aj hry počas čakania

Pred hlavným programom, ktorý sa konal v Aule Jozefa Matúša, pomenovanej po bývalom dekanovi FMK a neskôr rektorovi celej univerzity, mali uchádzači o štúdium možnosť zájsť za študentmi fakulty a pýtať sa ich otázky o konkrétnych študijných programoch, ale aj o práci vo fakultných médiách. Rádio Aetter vysielalo naživo z miesta udalosti, a tak návštevníci mohli na vlastné oči vidieť prenosné rozhlasové štúdio a prácu študentov (od 1. apríla si rozhlasovú stanicu môžete naladiť v Trnave a jej okolí na frekvencii 107.2 FM, rádio však naďalej bude vysielať prostredníctvom internetu – pozn. red.).

Množstvo uchádzačov sa počas DOD na FMK pristavovalo aj pri pracovníčkach študijného oddelenia, ktoré informovali o dôležitých dátumoch výberového procesu, náležitostiach prihlášky či prijímacích skúškach. V priestore pred aulou sa nachádzala aj herná zóna, v ktorej si návštevníci mohli skrátiť čakanie na hlavný program onlinovými či offlinovými hrami a dozvedieť sa viac informácií o študijnom programe teória digitálnych hier.

Predstavenie študijných programov a aktivít fakulty

V hlavnom programe sa predstavovala pätica študijných programov, ktoré FMK ponúka. Konkrétne ide o marketingovú komunikáciu, masmediálnu komunikáciu, program vzťahy s médiami v anglickom jazyku, aplikované mediálne štúdia a spomínanú teóriu digitálnych hier.

Okrem toho sa prezentovali príležitosti a aktivity, ktorým sa venujú študenti popri školských povinnostiach, ako napríklad Univerzitný folklórny súbor Trnafčan, Univerzitné divadlo THE.ART.RE, Univerzitný spevácky zbor Unitty alebo už spomínané študentské média, ktorými sú FMK TV, rádio Aetter či univerzitný časopis Atteliér. Vysokoškoláci sa na Fakulte masmediálnej komunikácie môžu zapojiť aj do tímu, ktorý organizuje rôzne školské podujatia, alebo majú možnosť vykonávať rôzne športové aktivity v rámci voliteľných predmetov. 

Hostí privítala dekanka FMK UCM v Trnave Ľudmila Čábyová, ktorá sa o udalosti vyjadrila: „Veľmi ma teší, že aj tohtoročný program Dňa otvorených dverí pripravili pre maturantov najmä naši študenti. Títo študenti, ale aj mnohí ďalší, sú dôkazom, že naša fakulta dáva naozaj veľký priestor na realizáciu a splnenie si svojich snov.“

Stalo sa už tradíciou, že sa potenciálnym študentom fakulty prihovorí aj jej absolvent. Tento rok to bol Tony Dúbravec, ktorý je známy marketér, bloger, podcaster a konzultant v oblasti sociálnych médií. Na pódiu vystúpil aj ďalší, čerstvý absolvent Martin Císar, známy zo speváckej šou The Voice Česko Slovensko.

Okrem DOD na FMK sa najväčšia fakulta univerzity venuje aj iným aktivitám na prilákanie potenciálnych študentov. Pravidelne navštevujú stredné školy a gymnázia ich absolventi a súčasní študenti trnavskej FMK v rámci tzv. roadtripu FMK. Na bývalých školách maturantom prezentujú, čomu sa v škole venujú, do akých organizácií a médií sa môžu študenti zapojiť. Radia mladším kolegom, ako sa dostať na vysokú školu a aké predmety môžu očakávať v ďalšom štúdiu. FMK využíva aj ďalšie príležitosti na prezentáciu v rámci mesta Trnava alebo na celoslovenskom veľtrhu vysokých škôl.

Kde v Amerike si pracoval a na akých pozíciách?

Prvé leto som pracoval v kuchyni v detskom tábore ako tzv. support stuff v štáte Pensylvánia. Druhé leto som pracoval v národnom parku Sequoia v Kalifornii. Pracoval som na pozícii housekeeping v hoteli priamo v národnom parku.

Aké iné pracovné miesta ponúka program Work and Travel?

Je ich veľké množstvo od pomocného personálu v kuchyni cez housekeeping až po prácu v reštauráciach, na recepcii alebo v tzv. giftshope. Závisí od programu, na ktorý sa uchádzač hlási.

Oplatí sa študentovi ísť do takej vzdialenej krajiny? Vrátia sa vôbec náklady?

Program je nastavený tak, aby bol uchádzač v pluse. Či už pôjde so zárobkom domov, alebo peniaze minie na cestovanie po Spojených štátoch, je čisto na ňom. Náklady pred vycestovaním sú približne 500 až 1 000 €. Závisí to od programu, do ktorého sa uchádzač hlási. Letenka tvorí značnú časť celkových nákladov. Ďalej sú to vízové poplatky, za ktoré sa platí cca 160 $.

Ako sa rieši ubytovanie pre účastníkov programu Work and Travel. Majú na výber, platia zaň?

Prvé leto som pracoval v tábore, takže za ubytovanie som neplatil. Druhé leto, keď som pracoval v parku, som zaň platil 35 $ na týždeň. Výhodou je, že ubytovanie má uchádzač vždy garantované od zamestnávateľa, nemusí si ho hľadať sám.

Môžu vycestovať kamaráti alebo pár spoločne a pracovať spolu?

Áno, môžu, ale závisí od pozície, na ktorú sa hlásia. Agentúra, ktorú som využil ja, robí všetko pre to, aby vyhoveli každej špecifickej požiadavke.

Ty tiež sprostredkúvaš proces a pomáhaš študentom vycestovať za veľkú mláku. Čo je konkrétne tvojou úlohou?

Organizujem stretnutia pre ľudí, ktorí majú záujem sa informovať. Som predĺžená ruka agentúry a ľudia nemusia cestovať do Bratislavy, ale vybavíme to priamo v Trnave.

Aký je ďalší postup uchádzača?

Po infostretnutí nasleduje osobný pohovor a krátka videovizitka. Následne si uchádzač vypĺňa online profil, ktorý je potrebný pre pracovný pohovor. Podrobné informácie sú komunikované postupne.

Ako si sa k tomuto dostal?

Agentúra budovala národný tím ľudí, ktorí budú pôsobiť v jednotlivých študentských mestách. Ja zastrešujem Trnavu. Vďaka tomu, že som už absolvoval program Work and Travel a viem, ako to funguje, môžem tieto informácie posúvať ďalej.

Čoho sa najviac potenciálni uchádzači boja?

Je to strach z neznáma. Niektorí nikdy neboli mimo Slovenska alebo EÚ a nevedia, ako to tam funguje. Videovizitka je druhá vec, z ktorej má každý strach.

Čo ich najviac zaujíma?

Samozrejme, koľko zarobia. Ďalej sa pýtajú, v ktorých štátoch môžu pracovať a ako dlho môžu cestovať.

Myslíš si, že je lepšie, keď uchádzačom radí niekto v ich veku s vlastnou skúsenosťou?

Určite áno, pretože viac dôverujú informáciám, ktoré im poviem. V podstate majú všetko z prvej ruky.

Ako ťa vnímajú uchádzači?

Myslím si, že to v mojom podaní berú trochu inak než by mali ísť na prvé stretnutie do agentúry. Každý je iný a nie všetkým to vyhovuje.