Od septembra začne platiť posledná časť nového zákona o vysokých školách. Študenti posledných ročníkov si po novom budú môcť vybrať medzi záverečnou prácou a stážou. Ministerstvo školstva reaguje na čoraz častejšie využívanie umelej inteligencie pri písaní prác, ale aj na potrebu lepšie prepojiť školy s praxou. Cieľom je zatraktívniť vysokoškolské štúdium a pripraviť študentov na reálny pracovný trh.

Na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave zavedú nový systém od akademického roka 2027/2028. „Aktuálne je všetko v prípravnej fáze. Prebiehajú diskusie naprieč celou univerzitou,“ uviedol prorektor pre rozvoj a vzťahy s verejnosťou UCM Andrej Brník. Záverečnú stáž si budú môcť vybrať budúci bakalári aj magistri. V niektorých bakalárskych programoch by po novom nemusela byť povinná práca, ani stáž. Rozhodne o tom škola. Ktoré odbory to na UCM budú, zatiaľ nie je jasné.

Ako to bude fungovať v praxi

Študenti sa budú môcť dostať k stáži dvoma spôsobmi. Univerzita ponúkne miesta u svojich zmluvných partnerov, kde však bude počet pozícií obmedzený. Druhou možnosťou bude nájsť si vlastnú stáž, ktorú musí škola schváliť. „V prípade vhodnosti bude potrebné podpísať zmluvu o vykonaní záverečnej stáže, pričom spoločnosť sa zaviaže spolupracovať nielen pri jej realizácii, ale aj hodnotení,“ doplnil Brník.

Stáž bude vyžadovať odpracovať stanovený počet hodín a splniť konkrétne ciele. V prípade potreby sa môže jej trvanie predĺžiť. Po celý čas bude stážista spolupracovať s koordinátorom z univerzity alebo z praxe. Štúdium sa aj naďalej ukončí štátnou skúškou, na ktorej študent predstaví priebeh praxe a jej výsledky. Komisia bude hodnotiť kvalitu odvedenej práce.

Pribudne ďalšia novinka

Univerzita zároveň plánuje otestovať nový typ záverečnej práce – portfólio, teda súbor výstupov študenta za určité obdobie. Pilotný projekt spustia na Fakulte masmediálnej komunikácie, kde už vybrali prvé „lastovičky“. Zatiaľ sa týka len magisterského stupňa. „Nový typ záverečnej práce – portfólio je rozpracovaný už dlhšiu dobu a nesúvisí s novým zákonom o vysokých školách. No aj napriek tomu nám k tomu výborne sadol,“ dodal prorektor Brník.

Študentov sme sa pýtali:

1. Aký je tvoj denný screen time (čas na mobile – pozn. red.)?
2. Skúsil/a si niekedy digitálny detox? Čo by ti počas neho najviac chýbalo?
3. Máš „analógové hobby“, ktorému sa venuješ, keď si offline?

Ema, FMK, masmediálna komunikácia, 1. ročník Bc.

Môj screen time sa pohybuje v priemere okolo 4 hodín.

V minulosti som digitálny detox ešte neskúšala, ale vedela by som si ho v budúcnosti predstaviť, najmä počas dňa, ktorý mám zaplnený aktivitami. Vtedy by som to zvládla pomerne bez problémov. Počas offline dňa by mi však najviac chýbal priamy kontakt s kamarátmi a ľuďmi.

Momentálne nemám žiadne analógové hobby, no v minulosti som chodievala na gymnastiku, mažoretky a tiež do divadla.

Silvia, FF, psychológia, 3. ročník Bc.

Denne som na mobile asi 5 hodín.

Určite si viem predstaviť byť offline, no aktuálne je pre mňa ťažké odpojiť sa od sociálnych sietí. Napriek tomu to mám v pláne niekedy v budúcnosti vyskúšať. Pri digitálnom detoxe by mi najviac chýbal kontakt s priateľmi, s ktorými si pravidelne píšem a volám, inak by mi však nič zásadné nechýbalo.

Dvakrát do týždňa chodievam spievať. Práve vtedy viem pekne vypnúť od digitálneho sveta.

Kristián, FMK, masmediálna komunikácia, 2. ročník Bc.

Môj denný screen time je do 3 hodín.

Digitálny detox väčšinou praktikujem počas prechádzok, keď chodím bez mobilu na 2 – 3 hodiny. Zatiaľ som síce neskúšal byť offline celý deň, no do budúcna by som to určite chcel skúsiť. Najviac by mi pritom chýbalo počúvanie hudby alebo pozeranie filmov.

Rád chodím na prechádzky, pričom si niekedy vezmem aj foťák a vyrážam do prírody fotiť alebo natáčať.

Adriana, FF, psychológia, 3. ročník Bc.

Čas, ktorý trávim na mobile, sa líši podľa toho, či som doma alebo v škole. V škole je to približne 3–4 hodiny, zatiaľ čo doma je to asi 6–7 hodín.

Digitálny detox som vyskúšala počas týždňovej dovolenky, keď som si nastavila režim, že cez deň som bola offline a mobil som používala iba večer. Tento režim mi vydržal štyri dni. Doma som to zatiaľ neskúšala. Počas detoxu mi najviac chýbala komunikácia s kamarátmi, a zároveň mi prekážalo, že som nemala prehľad o tom, čo robia.

Medzi moje najväčšie analógové hobby patrí čítanie kníh, no zároveň sa snažím do svojho života zaradiť viac pohybu.

Daniel, FMK, masmediálna komunikácia, 3. ročník Bc.

Povedal by som, že môj screen time je približne 2 hodiny denne.

Digitálny detox som už skúšal, pričom som doma používal starý telefón výhradne na telefonovanie. Takto som vydržal aj týždeň, niekedy dokonca dva. Rád by som sa však od online sveta odpojil ešte viac, pretože nad tým uvažujem pomerne často. Zvažujem napríklad používanie tlačidlovej Nokie, keďže notifikácie na smartfóne ma vyrušujú a zároveň stresujú. V súčasnosti mobil využívam najmä na hudbu, na sociálne siete veľmi nechodím. Aj napriek tomu by mi najviac chýbala okamžitá komunikácia s kamarátmi.

Vo voľnom čase rád čítam, učím sa hrať na elektrickú gitaru a chodím s rodinou na výlety.

Barbory, FF, psychológia, 3. ročník Bc.

Môj screen time závisí od toho, kde sa nachádzam. V škole je výrazne nižší, približne 2–4 hodiny. Snažím sa, aby som na mobile trávila menej času.

Digitálny detox som skúšala už viackrát, pretože mám pocit, že naša generácia je na mobiloch čoraz viac závislá, a zároveň sa to stále zhoršuje. Byť offline som si vyskúšala aj s kamarátmi na chate, kde sme vydržali tri dni. Počas tohto obdobia mi však chýbala komunikácia s ostatnými kamarátmi.

Najradšej mám beh a prechádzky, no zároveň rada hrám na klavíri či gitare, alebo si len tak spievam.

Ľuboš, FMK, masmediálna komunikácia, 3. ročník Bc.

Denný screen time na mobile mám okolo 3 hodín.

Nad digitálnym detoxom premýšľam pomerne často a zároveň ho aj často praktikujem, keď idem s kamarátmi na túry. Vtedy ide o celodenné výlety bez telefónov či počítačov. Viem si síce predstaviť byť offline aj v bežnom živote, no v dnešnej dobe je to náročné, keďže technológie potrebujeme takmer na všetko. Preto by som to síce rád skúšal častejšie, no nie je to úplne jednoduché. Najviac by mi z online sveta chýbal kontakt s kamarátmi, s ktorými práve nie som, ale aj seriály či filmy.

Medzi moje analógové hobby patrí šport, korčuľovanie, behanie a turistika.

Foto: attelier.sk/Júlia Petra Škodová

Komunita. Čo si pod týmto slovom predstavujete? Väčšina slovníkov hovorí o spoločenstve ľudí v istom priestore a so spoločnými záujmami. Presne tak funguje aj bežecká skupina – ako miesto, kde sa stretávajú ľudia s vášňou pre pohyb.

S väčšími a menšími pauzami behám posledný rok a pol aj ja. Ak mám pravdu povedať, v živote som si nemyslela, že s behaním začnem. V minulosti som ho nenávidela a čudovala som sa ľudom, ktorí behajú dobrovoľne. Ale predsa len v nejakom bode môjho života nastala zmena a ja som si tento šport zamilovala. Stal sa pre mňa drogou. Je to pre mňa priestor, kde si môžem vyčistiť hlavu.

Nejde len o môj pocit, potvrdzuje to aj veda. Viaceré štúdie ukazujú, že pravidelný beh významne prispieva k lepšej nálade a celkovému psychickému zdraviu. Bojovať dokáže dokonca aj proti depresii. Aj preto Svetová zdravotnícka organizácia odporúča aspoň 150 minút miernej pohybovej aktivity (napríklad rýchlej chôdze) alebo 75 minút intenzívnej aktivity (ako beh či plávanie) týždenne.

Napriek tomu, že preferujem behanie osamote som sa po nejakej dobe rozhodla vyskúšať aj komunitný beh. Moja známa mi dala kontakt na Laciho, člena bežeckej skupiny. Dozvedela som sa od neho, že behávajú raz do týždňa v utorok o 18:00. „Niekedy sme behávali 2 razy. Jeden kratší a jeden dlhší beh,” vysvetľuje mi Laci. Nateraz ostali pri tom kratšom. Stretávajú sa na Hlavnej ulici v kaviarni Bezkydov, ktorá sa stala ich základňou.

Nečakala som toľko bežcov

Na miesto stretnutia som prišla načas. Po krátkej chvíli sa to tam naplnilo. Prišlo asi 30 ľudí, čo som nečakala. Myslela som si, že nás tam bude najviac desať. Pri debate mi bežkyňa Janka povedala, že za priaznivejších podmienok a v teplých mesiacoch chodí behať aj 50 ľudí. To ma dosť prekvapilo. Od Dávida, ambasádora bežeckej skupiny som zistila, že na prvom behu ich bolo iba šesť.

Priblížil mi tiež základné informácie o skupine: „Naša bežecká komunita sa nazýva LOVE THEM running club. Ja spolu s Erikom sme ambasádormi pre Trnavu. Koncept LOVE THEM running club existuje vo viacerých mestách na Slovensku aj v zahraničí. Tvorcom nápadu je Michal Novotný.“

Na ulici sme si dali rozcvičku, bežeckú abecedu a vyrazili. Druhý ambasádor Erik mi vysvetľoval, že okruh sa stále mení len vzdialenosť ostáva približne rovnaká. „Občas začíname aj inde, napr. na promenáde, ale aj napriek tomu sa snažíme dodržať 5 km. Robíme to preto, aby bol beh vhodný aj pre začiatočníkov,” dodáva Dávid.

Ako sa pripraviť pred prvým behom 

Tréner Peter Ďurica odporúča pred prvým behom navštíviť športového lekára, ktorý posúdi zdravotný stav a dá vám zelenú. Radí to hlavne začiatočníkom, ktorí chcú behať 3 – 4 razy do týždňa.

Ďurica ďalej uvádza, že beh je v podstate pre každého: „Je to v našich génoch. Keď si zoberieme dlhšie vzdialenosti, napríklad desiatky kilometrov, človek dokáže vďaka vytrvalosti a termoregulácii zdolať viac kilometrov ako väčšina zvierat.“ Preto sme podľa trénera boli lovci a vedeli sme korisť uloviť buď behom, alebo chôdzou. Je to základný pohybový prejav človeka.

Pri behaní sa treba pozerať aj na zdravotné obmedzenia, ako napr. ťažká artróza (chronické ochorenie kĺbov – pozn. red.), závažné ochorenia srdca a akútne stavy. U ľudí s nadváhou hrozí preťaženie kolien a kĺbov. Pri jednom došľape pôsobí na končatinu približne 2,5 až 3 – násobok telesnej hmotnosti. Medzi ďalšie riziká patria bolesti chrbtice, ktoré vznikajú kvôli zlej bežeckej technike. Preťaženie, bežecké koleno a Achillova päta sú zranenia, ktoré nastanú, keď hobby bežci začnú behať veľmi veľa a rýchlo.

Pozor by si špeciálne mali dávať voľnočasové bežkyne. Ženy majú prirodzene širšiu panvu a preto sú o 40 % viacej náchylné na zranenia. Širšia panva môže spôsobiť väčšie vybočenie nôh do tvaru „X“, pri ktorom kolená smerujú dovnútra. To vedie k nerovnováhe pri behu a častému zraneniu známemu ako bežecké koleno – pichľavá bolesť na vonkajšej strane stehna.  

U niektorých profi bežkýň tiež dochádza k strate menštruácie z dôvodu zmeny hormónov. Silový tréning to vie dať do poriadku. Ďurica to uzatvára so slovami: „Kľúč k tomu aby vymizli riziká je postupnosť a konzistentnosť.“

Ako na správnu regeneráciu

Náš spoločný beh viedol na Sláviu. Dva razy sme sa otočili okolo bežeckého oválu a pokračovali popri hradbách naspäť ku kaviarni. Tam nás už čakal teplý čaj, ktorý sme mali zadarmo. Zahriali sme sa a skupina pokračovala v debatovaní.

Pri tejto príležitosti som sa opýtala bežca Martina ako sa dozvedel o tejto bežeckej komunite. Skupina v Trnave nemá totiž žiadnu webovú ani Facebookovú stránku. Nájdete ju iba na Instagrame. „Povedali mi o nej známy,“ hovorí Martin. Ďalej sme sa rozprávali aj o oddychu po behu. Najviac sa mu osvedčil strečing a saunovanie. Do sauny sa snaží chodiť raz do týždňa.

Všetky bežecké komunity sú vhodné pre začiatočníkov aj nebežcov.

Tréner Ďurica vysvetľuje, že starší bežci potrebujú dlhšiu regeneráciu, no mladším ľuďom stačí aj spánok: „Najlepšia regenerácia je dobrý spánok, aspoň 7-8 hodín .Najvhodnejšie je, keď je v izbe tma a chlad, a chodievame spávať približne v rovnakom čase.“ Ďalej odporúča zamerať sa na pestrú stravu plnú farieb, ktorá je najvýživnejšia. Ak nevieme stravou pokryť potrebné živiny, potom by som sa zameral na výživové doplnky, vitamín D a určite aj Kreatín,“ dodáva.

Po tréningu by Ďurica zaradil cvičenia na mobilitu, statický strečing alebo automasáž. Upozorňuje tiež, že veľa ľudí sa zabúda starať o svoje chodidlá: Jednoduchý spôsob ako tomu predísť je zobrať si tenisovú alebo golfovú loptičku a pomasírovať ňou chodidlo.“

Stretávajú sa aj mimo behu

Pred odchodom som sa ešte rozhodla skočiť na slovíčko k ambasádorovi Dávidovi. Prezradil mi, že na celom koncepte sa mu najviac páči to, že je to hlavne o komunite: „Dokonca nám tu vznikli nejaké páriky, potom veľa priateľstiev. Stretávame sa aj mimo behov.” Erik doplnil, že okrem organizovania akcií pre seba sa ich snažia robiť aj pre druhých.

Radi sa spájajú s inými komunitami. „Predminulé roky sme pripravovali Mikuláša v spolupráci s mestom Trnave. Bolo to pre deti v detskom domove,“ hovorí Erik. Spojili sa tiež s Amazónkami (občianske združenie, ktoré pomáha ženám s rakovinou prsníka – pozn. red.), s ktorými organizovali behy a iné akcie.

V Trnave okrem LOVE THEM running club existuje bežecká komunita BERNOHY. Stretnutia mávajú každú stredu o 18:00 na Atletickom štadióne AŠK Slávia. SHEruns ponúka bežecké tréningy určené najmä pre ženy. Tréningy prebiehajú každý štvrtok o 18:00 na ZŠ Spartakovská pod odborným dohľadom trénerov. Pozor, na rozdiel od predchádzajúcich bežeckých skupín je SHEruns spoplatnená. Základné mesačné členstvo stojí 30 eur a jednorazový vstup na tréning 9 eur.

Všetky bežecké komunity sú vhodné pre začiatočníkov aj nebežcov. „Stačí len prísť,“ ukončil náš rozhovor Dávid.

Michal Haring sa 17 rokov venuje problematike spolužitia medveďa s človekom. V minulosti pracoval pre Zásahový tím Sever a Tatranský národný park. Z obidvoch inštitúcií sa rozhodol odísť. Mal pocit, že odbornosť v nich ustupuje politickým záujmom a populizmu.

V článku sa dočítate:

• Ako sa zmenila situácia v národných parkoch
• Prečo stále pribúda počet medvedích útokov na človeka
• Ako sa dá pred nimi účinne chrániť v lese
• Čo spôsobuje rozsiahly problém na Poľane
• Ako poľovníci lákajú medvede
• Prečo štát nedokáže riešiť problémové jedince

V minulosti ste pôsobili ako vedúci v Zásahovom tíme Sever pre medveďa hnedého. Z pozície ste odišli po tom, čo sa na usmrtenie medveďa použili klasické a nie uspávacie zbrane. Ako sa práca zásahového tímu zmenila od čias, keď ste z neho odišli?

Zmeny sa začali prejavovať ešte počas môjho pôsobenia v zásahovom tíme. Ako jeho vedúci som sledoval, že smerovanie organizácie sa postupne odkláňa od odborne založeného prístupu. Štátna ochrana prírody SR (ŠOPSR) sa začala názorovo stavať proti medveďom a čoraz častejšie sa používali strelné zbrane. Odborné riešenia, ako odchyt problémových jedincov v intraviláne či použitie narkotizačných zbraní, ustupovali bokom. Keďže som s takýmto smerovaním nesúhlasil, rozhodol som sa z vlastnej iniciatívy odísť a prijal som pozíciu v Tatranskom národnom parku (TANAP).

Pripodobnili by ste skúsenosť, ktorú máte so zásahového tímu s tou, ktorou ste zažili v TANAP-e?

Povedal by som, že áno aj nie. Spoločným menovateľom bolo, že som z oboch inštitúcií odchádzal z vlastného rozhodnutia. V oboch prípadoch som mal veľmi silný pocit, že odbornosť ustupuje politickým záujmom a populizmu. Vedecké poznatky, skúsenosti či odborné postupy nemali v rozhodovaní dostatočný priestor, čo považujem za zásadný problém.

Aká je súčasná situácia v TANAP-e rok a pol po vašom odchode?

Nemám pocit, že by sa situácia zlepšila, skôr naopak. Skúsení strážcovia a odborní pracovníci z práce odišli alebo ich prepustili. Moja dôvera v odbornú úroveň tejto inštitúcie je momentálne veľmi nízka. Odráža sa to aj v rozhodnutiach, ktoré robí. K zabíjaniu medveďov dochádza aj na území národného parku, čo je zásadný problém. TANAP sa stal nástrojom politických záujmov, najmä štátneho tajomníka Filipa Kuffu.

Aká je situácia v iných národných parkoch?

Podobný trend vidíme aj v ďalších národných parkoch. Bezprostredne po voľbách v roku 2023 prišlo k masívnym čistkám. Riaditeľov s dlhoročnými skúsenosťami nahradili ľudia bez odbornej praxe, ale s politickým zázemím. Prepúšťanie pokračovalo aj na nižších pozíciách, od zoológov po strážcov. Odvetvie prichádza o množstvo kvalitných odborníkov.

V rozhovore pre Denník N ste tiež spomenuli, že možno odídete pracovať s medveďmi do zahraničia. Naďalej však pôsobíte na Slovensku. Prečo ste sa rozhodli ostať?

Stále mám niekoľko zahraničných ponúk. Vnímam to tak, že ak môžem pomôcť zlepšeniu spolužitia človeka a medveďa, nezáleží na tom, v ktorej krajine to je. Po diskusiách s kolegami som sa ale rozhodol zostať doma, pretože Slovensko je dnes v ťažkej situácii. Považujem za dôležité tu zostať a bojovať za demokratické princípy a našu prírodu.

Zranený medveď je ešte oveľa nebezpečnejší pre svoje okolie.

Aktuálne sa venujem dvom oblastiam. Som doktorandom na Univerzite Komenského v Bratislave a zároveň pôsobím v iniciatíve My sme les (občianska iniciatíva, ktorá sa usiluje zastaviť devastáciu národných parkov a vzácnych lesov – pozn. red.).

Čomu sa v rámci iniciatívy venujete ako odborník na veľké šelmy?

Zameriavam sa najmä na spolužitie človeka a medveďa, keďže ide o najdiskutovanejšiu tému v oblasti veľkých šeliem na Slovensku. Robím osvetu, vzdelávanie, komunikáciu s verejnosťou a médiami, terénnu prácu, kontrolu vnadísk a krmovísk, prácu s mapovými podkladmi a pomáham aj pri spracovaní legislatívnych tém. Napriek špecializácii je pracovný záber pomerne široký.

Médiá sú aktuálne presýtené problematikou stretu medveďa a človeka. Myslíte si, že medvede sú taký problém, ako to politici a médiá vykresľujú?

Nemyslím si zďaleka, že je to taký veľký problém. Problém je skôr v tom, že medveď je zaujímavá téma a politici zistili, že z tejto témy sa dajú „vytĺcť politické body“. A túto tému uchopili veľmi populisticky. Je to ukážkový príklad morálnej paniky. Téma sa neúmerne nafukuje a pracuje sa so strachom verejnosti. Väčší problém než medvede je spôsob, akým sú o nich podávané informácie.

Minister životného prostredia Tomáš Taraba tvrdí, že medvede sú premnožené, no vedecké štúdie tvrdia opak. Aká je teda pravda?

O premnožení nemožno hovoriť. Politici tento výraz používajú často, no chýbajú k tomu dáta. Vedecké štúdie ani monitoring tomu nezodpovedajú. Napriek tomu sa tento naratív stal politickou mantrou. Politici používajú výrazy ako: „Medvede sú premnožené. Pomôžeme vám situáciu vyriešiť.“ Momentálne vidíme, že sa im to veľmi nedarí.

K 22. októbru evidujeme na Slovensku úbytok viac ako 200 jedincov medveďa hnedého. Z toho 180 medveďov zastrelil zásahový tím a poľovníci. Súvisí to s povolením envirorezortu na odstrel 350 medveďov. Ako sa takýto zásah prejaví na sociálnej štruktúre populácie?

Až časom zistíme dôsledky, no riziká zostávajú značné. Dôležitý nie je len počet medveďov, ale aj tzv. efektívna veľkosť populácie, teda koľko jedincov reálne prenáša gény do ďalších generácií. Najnovšie štúdie uvádzajú hodnotu 266 jedincov. Neodborné zásahy môžu populáciu oslabiť, zvýšiť jej zraniteľnosť voči vonkajším vplyvom a spôsobiť jej dlhodobý pokles. Preto musia byť zásahy založené na dátach a vedeckých postupoch.

Napriek veľkému úbytku populácie medveďa tento rok počet útokov na človeka neklesol, ba naopak, stúpol na historické maximum. Ako si to vysvetľujete?

Kľúčové je, kde k útokom dochádza. Takmer vždy to je v prirodzenom prostredí medveďov. Masívne zabíjanie medveďov sa na počte útokov nijako pozitívne neprejavilo. Vidíme však iný trend: od pandémie COVID-19 navštevuje prírodu oveľa viac ľudí, často mimo značených trás. To spôsobuje väčší tlak na prírodu aj šelmy.

Ale čo je najpodstatnejšie, ako štát a vláda sme zaspali v edukácii a osvete. Ľudia na Slovensku majú o medveďoch veľmi málo informácií. Z médií sa dozvedajú, že sú vraj premnožené, potom že útočia a podobne. Nevedia ako sa správne správať v prírode, kedy majú ísť na túru a ako si ju majú naplánovať. Ale hlavne netušia, že vstupujú na územie s výskytom medveďa hnedého. Ak dodržia správne zásady, jednoducho minimalizujú riziko stretu s medveďom. Tieto informácie sú dnes už bežne dostupné na viacerých webových portáloch.

Momentálne sme svedkami stavu, kedy štát a vláda veľmi nechcú, aby boli ľudia edukovanejší o medveďoch. Potom môžu obyvateľom priniesť populistické riešenie v podobe masívneho odstrelu a občania im tento krok ľahšie odobria.

Nedávno došlo k útoku medveďa na zamestnancov Správy Národného parku Veľká Fatra, ktorí sa bránili streľbou. Postupovali podľa vás správne?

Ak boli bezprostredne ohrození a zbraň bola ich jediným prostriedkom obrany, nedá sa povedať, že konali nesprávne. Vo všeobecnosti však používanie zbraní v lese vysoko neodporúčam. Je nezodpovedné, že štátny tajomník Filip Kuffa ľuďom radí nosiť si zbrane do lesa. Viac zbraní znamená viac rizík pre ľudí aj pre zvieratá. Správne trafiť medveďa v stresovej situácii je extrémne náročné. Zranený medveď je ešte oveľa nebezpečnejší pre svoje okolie.

Ako inak sa dá chrániť v lese?

Poznáme oveľa efektívnejšiu obranu proti medveďovi. A tou sú medvedie spreje. Existujú štúdie z USA, ktoré to potvrdzujú a osobne mám „vysprejovaných“ niekoľko kusov týchto sprejov priamo v teréne. Fungujú výborne a nezrania ani človeka, ani medveďa iba ho účinne odplašia.

Pred nedávnom som pozerala seriál Lebo medveď, ktorý sa zameral na oblasť Poľany a problém s medveďmi v tomto regióne. Je problém s medveďmi na Poľane najvypuklejší?

Poľana je špecifická. Ide o uzavretý priestor s vyššou hustotou medveďov a obmedzenými možnosťami migrácie. Ďalším problémom je intenzívne prikrmovanie zveri. Poľana je zároveň aj druhý najväčší poľovný revír na Slovensku, v ktorom sa dlhodobo výrazne prikrmuje. To má samozrejme vplyv aj na medvede v tejto oblasti.

Štát vlastne postavil medveďa na úroveň zemetrasenia alebo teroristického útoku.

Situáciu zhoršujú aj opustené lazy, ktoré dnes zarastajú. Ľudia z nich poodchádzali do dedín a miest. Zver ich využíva ako prirodzené koridory a dostáva sa bližšie k obydliam. Na Poľane je ešte jeden vypuklý problém, a to je vyhadzovanie živočíšnych zvyškov v blízkosti obydlí. V niektorých prípadoch si ľudia sami priťahujú medvede do blízkosti ľudí.

Prečo podľa vás štát nedokáže systémovo riešiť problémové jedince?

Dôvodom sú neodborné personálne rozhodnutia v ŠOP SR aj v zásahovom tíme. Tím dnes rieši prakticky len odstrely, hoci jeho primárnou úlohou má byť práca s jedincami so zmeneným správaním a prevencia konfliktov.

Preventívne opatrenia dnes úplne zanedbávajú. Od zabezpečovania kontajnerov po ochranu hospodárskych zvierat, včelstiev, ovocných sadov či vzdelávanie verejnosti. Ak sa Ministerstvo životného prostredia sústredí len na masívne zabíjanie medveďov, nemôže to fungovať.

Niektorí poľovníci medvede lákajú na ovocie k vnadiskám, kde ich následne strieľajú. Sledujete tieto prípady a dá sa proti nim nejako zasiahnuť?

Tieto prípady sledujeme, nie je to však len ovocie, ale aj kukurica. Ide o veľmi silné lákadlo pre medvede. Dokonca sme v rámci iniciatívy My sme les spustili nahlasovanie podozrivých krmovísk a vnadísk. Ľudia odfotia a popíšu nájdené krmovisko alebo vnadisko a my tieto prípady následne riešime. Tieto krmoviská a vnadiská bývajú často aj v blízkosti obcí a menia potravné návyky a priestorovú aktivitu medveďov.

Dokonca sme zaznamenali aj prípady, kedy poľovné združenie požiadalo Ministerstvo životného prostredia o odstrel medveďa vo svojom poľovnom revíri, v ktorom následne vznikajú tzv. buffer zóny (uzavreté oblasti – pozn. red.). Do blízkosti alebo priamo do tých zón sa medvede nalákajú potravou a následne zastrelia. Ide o veľmi nebezpečnú prax.

V minulosti bolo vnadísk menej. Prečo ich poľovníci začali vo väčšej miere zakladať aj v blízkosti obcí?

Jedným z dôvodov je africký mor ošípaných (AMO) a pri jeho riešení môžu poľovníci používať aj zakázané spôsoby lovu, vrátane intenzívneho vnadenia. Problémom je, že mnohé vnadiská chýbajú v centrálnej mape a často obsahujú potravu, ktorá tam absolútne nepatrí. Od kukurice cez zvyšky zvierat až po potraviny v plastových obaloch.

Tieto vnadiská sa často nachádzajú nie len v blízkosti ľudských sídiel a obcí, ale aj v blízkosti turistických trás a cyklotrás. Takýmto nezodpovedným správaním sa lákajú šelmy alebo napríklad aj diviaky bližšie k turistickej infraštruktúre a môže dôjsť ku konfliktným situáciám.

Reagujú poľovníci na upozornenia a odstraňujú takéto vnadiská?

Niekedy áno. Niekedy nie. Pomohla však zmena zákona. V okresoch s mimoriadnou situáciou je vnadenie zakázané. Na území, kde sa vláda rozhodne, že sú nejaké problémy s medveďmi, môžu po novom vyhlásiť mimoriadnu situáciu na základe Zákona o ochrane prírody a krajiny či Zákona o civilnej ochrane obyvateľstva. Štát vlastne postavil medveďa na úroveň zemetrasenia alebo teroristického útoku. Je to absurdné.

Takéto prípady riešime s poľovníkmi, Slovenskou inšpekciou životného prostredia aj okresnými úradmi. Niekde sa to dá vyriešiť upozornením, v iných prípadoch je potrebné zapojiť ďalšie inštitúcie.

Mohli by ste odporučiť literatúru, podcast alebo film, ktorý podľa vás najlepšie približuje život medveďov?

Keby mal niekto záujem čítať, tak odporúčam Medvěd. Dějiny padlého krále. Je to pohľad na kultúrnu a historickú symboliku medveďa v Európe kde nebol kráľ zvierat lev, ale medveď.

Z dokumentov by som odporučil dva najnovšie. Sú veľmi zaujímavé, čo sa týka medveďov, ale aj prírody v Karpatoch. Prvý je od Zuzany Piussi Hlas lesa. Celý dokument je veľmi hlboký a trošku temný výlet do slovenskej prírody a toho, čo sa v nej aktuálne deje. A potom je tu štvordielny dokument Život v Karpatoch. Za jeho vznikom stojí filmová produkcia Arolla Film. Tento tím vytvoril fantastický štvordielny dokument. Aj v týchto dokumentoch sa ľudia dozvedia niečo zo života medveďa.

A ešte tu mám na záver „self-promo“. Pre sociálne média a YouTube sme vytvorili 30-dielny miniseriál o medveďoch. Volá sa Šelmár. Sú tam diely, kde osobne vysvetľujem ľuďom základné fakty o medveďoch, útokoch, ako sa používajú medvedie spreje, niečo o včelstvách, ovocných sadoch a veľa iných užitočných informácií.

Michal Haring

Je odborníkom na veľké šelmy. V minulosti zastával pozíciu vedúceho Zásahového tímu Sever pre medveďa hnedého a pracoval v Tatranskom národnom parku ako zoológ na výskumnej stanici. V súčasnosti pracuje v iniciatíve My sme les a študuje ako doktorand sociológie na Univerzite Komenského v Bratislave. Na sociálnych médiách vytvoril vzdelávací obsah o medveďoch pod názvom Šelmár.

Pred pár týždňami som sa so svojou novou spolubývajúcou Andreou rozprávala o MHD v Trnave a ako sa dá dostať z internátu Miloša Uhra na Skladovú. Po správe, že zrušili spoj na Skladovú ostala mierne prekvapená. Pretože MHD-čkov veľmi nechodím, s neistotou som jej odporučila nech skúsi ísť autobusom na Hospodársku a odtiaľ ďalším na Skladovú.

Andrea vybavená týmito informáciami na ďalší deň vyrazila do boja. Veľké prekvapenie nastalo, keď sa asi po polhodine vrátila. „Čo sa stalo? Nemáš byť v škole?“ pýtam sa jej. Ona mi rozpovedala príbeh, ako pred dverami autobusu čakala pokiaľ jej šofér otvorí, no ten jej ich neotvoril a namiesto toho odišiel. Rozhodla sa vrátiť naspäť na internát a počkať na ďalší spoj.

Keď som to počula bola som v šoku. Aby sa vám nestalo to isté, čo Andrei odhodlala som sa na vlastnej koži vyskúšať, ako sa dá časovo aj finančne najefektívnejšie dostať z internátu M. Uhra na Skladovú. Počas 6 dní v popoludňajších hodinách som každý deň skúšala iný typ dopravy.

Šofér autobusu jazdil ako hulvát

Pretože sa v spojoch mestskej hromadnej dopravy veľmi nevyznám, vyskúšala som navštíviť webovú stránku MHD Trnava. Pomohol mi plánovač cesty, kde som zadala štart a cieľ, a plánovač mi našiel najideálnejšie spoje.

Pri internáte M. Uhra som o 14:07 nastúpila na autobus č. 3, ktorým som sa odviezla 3 zastávky na Hospodársku. Autobus bol relatívne prázdny. Čakala som, že sa v ňom budem tlačiť so študentami. Aj napriek voľným miestam som si povedala, že postojím. Veď predsa o pár minút aj vystupujem. Ale toto rozhodnutie som trpko oľutovala, lebo šofér jazdil ako hulvát. Počas jazdy dvakrát prudko zabrzdil, že som skoro spadla.

Po prežití smrtonosnej jazdy som vystúpila a prešla na druhú stranu cez prechod. Tu ma čakalo 20 minútové čakanie na linku č. 2, ktorá chodí len raz za hodinu. Posledný autobus ide o 17:31. Zo Skladovej o 18:21. To isté platí aj o linke č. 7, ktorá chodí posledná o 17:50.

Autobus č. 2 prišiel na zastávku načas aj napriek tomu, že na tabuli svietilo meškanie. Cesta druhým autobusom bola o niečo dlhšia. Pri kalvárii sme sa dostali do miernej kolóny. Na zastávku na Skladovej sme však neprišli s veľkým meškaním. Odtiaľ to trvalo 5 minút peši do školy.

Celkovo cesta trvala 40 minút. Cena cestovného lístka ma z MHD karty vyšla 0,45 centov. Pri prestupe do hodiny nič nedoplácate.

Len pre vyvolených

Je niečo pred 13:00 a ja sa ponáhľam na Skladovú. Otváram aplikáciu Bolt, ktorá je v mojom mobile často navštevovaná a zadávam do nej svoj vysnívaný cieľ – Skladová. Aplikácia mi vyhodí, že najbližší šofér tu môže byť za 3 minúty. Cena je 3,50 €. Beriem. Rýchlo sa obliekam, obúvam a schmatnem svoje veci.

Do taxíka nastupujem necelé štyri minúty od jeho objednania. Šofér ma zdraví a pýta sa, že či idem na Skladovú. Ja odpovedám, že áno. Po zvyšok jazdy sa ma už nič nepýta. A ja som rada. Cesty sú relatívne prázdne, na križovatkách a semaforoch nie sú kolóny. Ja sa preto po 10 minútach jazdy ocitám na Skladovej. Zatiaľ moja najrýchlejšia cesta.

Cesta aj s objednaním Boltu trvala 15 minút. Cena sa pohybuje cca od 3,50 do 5€.

Cesta vlakom ma prekvapila

Cestovať vlakom na Skladovú som v minulosti neskúšala aj napriek tomu, že som o tomto spôsobe dopravy vedela. Od cesty vlakom som toho veľa neočakávala, veď predsa len sú to Železnice Slovenskej republiky. No napriek tomu som ostala milo prekvapená. Vlak zo železničnej stanice smerom na Kúty chodí každú hodinu počas špičky. Mimo špičky chodí, každé dve hodiny. Ja som sa vybrala na Skladovú vlakom s odchodom 16:34.

Na stanicu som sa rozhodla vybrať peši. Pretože sa mi nechcelo utekať ako vždy na poslednú chvíľu, tak som sa rozhodla ísť o niečo skorej. Z internátu som odišla niečo po 16:10. Podľa Google Maps to trvá na stanicu v priemere 15 minút. Na moje prekvapenie bolo nástupište plné ľudí, ktorí čakali na vlak. Ten po chvíli prišiel a  vystúpili z neho cestujúci. Aj napriek tomu koľko ľudí stálo na peróne, tak vlak bol prázdny. Cestovali v ňom prevažne študenti, ktorí išli domov zo školy.

Vlak odišiel načas. Po chvíli som začala mať mierne obavy či mi vlak zastane, pretože v ňom nehlásili nasledujúcu zastávku a nevedela som či Trnava – predmestie nie je na znamenie. Tieto obavy sa nakoniec nenaplnili a asi po 5 minútach som vystúpila v mojej cieľovej destinácii. Na moje prekvapenia cesta bola rýchla a prijemná. Zo zastávky to pešo na Skladovú trvalo cca 6 minút.

Cesta na Skladovú ma celkovo vyšla 37 minút. Pred cestou som si v aplikácii ZSSK – Ideme vlakom kúpila lístok, ktorý mám ako študentka zadarmo.

Šetri čas aj nohy

Vďaka rozvinutej sieti cyklochodníkov je Trnava mestom bicyklov. Je viacero spôsobov, ako sa dá k nemu  v Trnave dostať. Viete si požiadať o žltý bicykel od mesta za 30 euro na rok. Memoáre ale píšu, že naň čakám dodnes. Alebo môžete využiť zdieľaný bicykel na ulici. Na to, aby sa tieto bicykle mohli používať si musíte stiahnuť si aplikáciu Freebike, zaregistrovať sa a zaplatiť registračný poplatok. Potrebná je aj návšteva klientskeho centra Mestského úradu pre podpísanie zmluvy o nájme.

Medzi ďalšie možnosti, ako získať bicykel patrí vysokoškolská organizácia Kolokolo Trnava.Od nich si viete požičať dopravný prostriedok za 30 euro na rok. Tak som sa aj ja dostala ku svojmu vysnenému bicyklu. Tento zelený pomocník mi nielen šetrí čas, ale aj moje nohy. Tak tomu bolo aj pri tejto ceste.

Na Skladovú som sa vybrala niečo po 16:30. Smerovala som po ulici Jána Bottu, až na ulicu Štefana Moyzesa a odtiaľ na Trstínsku. Pomaly, ale isto som predbiehala kolóny áut, ktoré sa tvorili na križovatkách. Počas celej cesty fúkal studený vietor, takže keď som prišla na Skladovú mala som ruky červené a zmrznuté. Najviac ma ale prekvapilo, že som nebola jediný odvážlivec, ktorý to v tomto počasí skúša.

Cesta na Skladovú bicyklom mi trvala 15 minút. Pri nájomnom 30 euro na rok, jeden deň prenájmu stojí 0,08 €.

Nočná mora

Pre ďalšiu cestu som využila zdieľanú kolobežku. Nachádzam sa pred internátom, rozhliadam sa, ale nevidím žiadnu kolobežku. Preto otváram aplikáciu Dott (predtým Tier). Aplikácia mi ukazuje, že najbližšia je vzdialená 300 metrov odo mňa. Po prejdení nemalej vzdialenosti sa dostávam na ulicu, kde stojí kolobežka zaparkovaná na kraji chodníka. Otváram aplikáciu a skenujem QR kód. Vyrážam na cestu. Cesta na nej nie je najpohodlnejšia, aj na tej najmenšej nerovnosti sa začne triasť. Asi je pokazená.

Po asi 15 minútovej jazde som na Skladovej. Zastanem a chcem ukončiť svoju jazdu. Otváram aplikáciu a zisťujem, že sa nenachádzam v zóne. Dott chce odo mňa aby som zaplatila 1 € za parkovanie mimo zóny. Preto sa otočím a vrátim späť do zóny, kde zaparkujem a odtiaľ pôjdem peši. Nočná mora sa práve začína.

Kolobežku odstavím a v aplikácii stlačím – koniec jazdy. Otvorí sa mi pole s potrebou odfotenia kolobežky. Mobil preto namierim na kolobežku, keď mi zrazu toto pole zmizne. „Ako dobre. Jazdu som už ukončila,“ nahováram si. Keď sa ale lepšie pozriem, tak si všimnem, že jazda stále prebieha. Ešte niekoľko ráz zopakujem celý proces, ale bez výsledku. Aplikácia sa pokazila. Po hlave mi začnú behať scenáre, ako prídem o všetky peniaze na účte. Čo teraz? Aplikáciu na tvrdo zatvorím, vymažem z histórie a otvorím nanovo. Po tomto kroku sa mi našťastie podarí ukončiť jazdu.

Celkovo ma táto nočná mora stála 9,40 €. Cesta na kolobežke aj s peripetiami trvala 28 minút a ďalších 20 som musela ísť peši.

Po vlastných

Moje nohy ma zachraňovali celý minulý rok, keď som na Skladovú musela chodiť pešo. Autobus v nedohľadne, k bicyklu sa neviete dostať a cestovanie taxíkom nie je najlacnejšie. Z tohto dôvodu je mi cesta z internátu na Skladovú po vlastných veľmi známa.

Čaká ma skoro 2 a pol kilometrová prechádzka. Vychádzam pred internát a moje kroky smerujú po ulici J. Bottu, cez Š. Moyzesa. Na ulici stretávam mnoho žiakov ale aj bežcov. Na konci ulice Š. Moyzesa pri kruhovom objazde idem doprava a pokračujem popri City Parku až na Trstínsku ulicu. Potom znova odbočím doprava na Skladovú a dorazím do svojho cieľa.

Celkovo mi cesta trvala 35 minút a nestála ma nič.

Najlepší spôsob dopravy?

Pre mňa osobne bol vlak najväčším prekvapením. Nečakala som, že sa dá tak rýchlo a v podstate zadarmo dostať na Skladovú. Tento spôsob dopravy určite ešte využijem, keď bude zlé počasie. Milo ma prekvapil aj bicykel. Dá sa na ňom relatívne rýchlo a pohodlne prepravovať a zároveň buduje fyzickú kondíciu.

Čo ma naopak vôbec neprekvapilo, bola MHD a taxi. Dostala som presne to, čo som očakávala. Naopak, najväčším sklamaním bola zdieľaná kolobežka. Po tejto skúsenosti už v živote nevyužijem služby aplikácie Dott.

Je majiteľom zrejme najznámejšej východniarskej fenky. Pampi mala na Instagrame raketový štart a dnes je to úspešná žena-fena s vyše 125-tisíc sledovateľmi. S jej majiteľom Maťom sme sa rozprávali nielen o jej začiatkoch, ale aj o tom, ako sa on sám dostal k tzv. dočaskovaniu alebo čo si myslí o darovaní psíka pod stromček.

Rada by som sa dostala na úplný začiatok. Viem, že Pampi sa k vám dostala náhodne pri dočaskovaní (dočasná starostlivosť – ide o krátkodobú starostlivosť o psa, ktorý by bol inak v útulku. Po socializácii u dočaskárov tento psík putuje do novej rodiny – pozn. red.). Ako ste sa vy dostali k dočaskovaniu psov a mačiek, respektíve celkovo k pomoci útulkom?

Úplné začiatky boli také, že sme mali dvoch psíkov, Mášu a Vilmu. Vilmu však asi nikto nepozná z videí, lebo ešte pred týmto celým umrela na ťažkú chorobu. Po jej strate sme si vraveli, že nám stačí jeden psík, len my a Máša, žiadna svorka.

Ale postupom času nám prišlo tak trošku smutno. Aj kvôli Máši, nemala sa s kým hrávať. Vtedy sme sa rozhodli, že ešte skúsime nejakých psíkov. S manželkou sme vedeli, že útulky potrebujú rôzne formy pomoci, sledovali sme ich na sociálnych sieťach. Tak sme sa rozhodli, že veď my to so psami vieme, a tak sme si zobrali prvého do dočasnej starostlivosti. Zavolal som do útulku s tým, že by sme si radi zobrali psíka do dočasky. Nedali sme im žiadne podmienky – akého psa nám dáte, takého budeme mať, ako dlho bude treba.

Aký bol váš prvý pes, ktorý sa k vám dostal do dočasnej starostlivosti?

Ako prvého sme dostali staršieho psíka, asi 6- či 7-ročného, nesocializovaného, ktorý bol celý život na reťazi. Toho si nejakou náhodou adoptovali ľudia z Bratislavy asi po 2 týždňoch, tak sme si povedali: wow, to dočaskovanie je úplne super – zoberieš psa a hneď odchádza, tak berieme ďalšieho!

No a potom prišiel švajčiarsky ovčiak, celý biely, a ten už bol u nás nejaký mesiac, dva, možno tri. Vtedy sme zistili, že tá prvá rýchla adopcia bola zrejme iba náhoda.

Kedy sa k vám v celom tomto priebehu „dočaskovania“ dostala Pampi?

To bolo asi vtedy, keď sme mali doma spomínaného druhého psa. Ten bol u nás skoro tri mesiace, keď sa mi ozvala vedúca z útulku, že má jedno úplne malé šteniatko, a to bola Pampi. Šéfka útulku od nás chcela, aby sme si ju zobrali do dočasky k tomu ovčiakovi. Veľmi sme nechceli, ale nejako nás prehovorila a doniesla nám ju. 

Pampi bola od začiatku úplne úžasná, ale tiež sa nevedela dlhú dobu adoptovať. My sme si aj hovorili, že také úžasné šteňa, bezproblémové… Tak ako to tie útulky propagujú? Veď mala mať milión záujemcov. Nakoniec sa aj adoptovala, ale na druhý deň nám ju vrátili, že sa na ňu necítia. No a vtedy sme dali s manželkou rodinnú poradu a rozhodli sme sa, že si Pampi necháme.

Začali ste psíkov v dočaske propagovať, až keď ste začali tvoriť obsah na Instagram? Alebo ste sa o to snažili aj predtým?

Predtým iba skrz fotky. Ja som predtým na sociálnych sieťach nebol príliš aktívny, mal som Instagram a tam pár sledovateľov, ale to bolo všetko. Celé sa to rozbehlo až po tom, čo som pridal prvé video s Pampi.

Adopciou psa pomôžete minimálne dvom psom.

Ako vám napadlo robiť influencing s Pampi? Aké boli vaše začiatky na Instagrame?

Ona bola stále taká, že my sme si s manželkou vraveli: „Pozri, ako uprene na nás pozerá, ako keby nám niečo chcela povedať.“ Napríklad raz bola manželka u svokrovcov. Sedeli pri stole a Pampi sedela pri nich na stoličke, pred ňou bol rezeň. Manželka ju vtedy odfotila a poslala mi túto fotku aj s vtipným popiskom. Takýchto situácií bolo veľa. Pár týždňov sme si vymieňali takéto správy, až sme sa raz večer rozhodli, že to hodíme na Instagram. Ja som za každú srandu, a tak sme chceli zistiť, čo to spraví.

A prekvapivo to vystrelilo hneď na začiatku. Prvé video malo za pár dní 200-tisíc videní a to druhé hneď 600-tisíc. Tak sme sa rozhodli do toho ísť.

Obsah tvoríte len na Instagram, alebo aj na iné sociálne siete?

Najprv som dával obsah na Instagram. Následne po ňom som si založil TikTok, pretože ľudia začali používať Pampin hlas vo videách na TikToku bez nášho schválenia alebo označenia. Sťahovali si videá z Instagramu a tie tam následne hádzali. Ja som tam pôvodne ani nechcel nič pridávať. Následne o pár mesiacov neskôr som si založil Facebook a ako posledný bol YouTube.

Svoj obsah zrkadlíte alebo pre každú sociálnu sieť je špecifický?

Zrkadlím ho.

Pampi je asi jediný pes na Slovensku, ktorý ma zľavový kód. Prečo ste sa rozhodli ísť cestou spoluprác?

To bolo dôležité pre naše fungovanie, lebo ja som na začiatku chodil normálne do práce. Ale keď začala naberať naša tvorba na obrátkach a začali sme pridávať viac videí, tak som z práce odišiel. Aj kvôli tvorbe videí, aj kvôli starostlivosti o psy, ktoré prídu do dočasnej starostlivosti. Dosť často sú tieto psy nesocializované a bez nejakých hygienických návykov, preto s nimi musíme tráviť veľa času.

Keď sme mali asi 8- či 9-tisíc sledovateľov na Instagrame, tak sme dostali našu prvú ponuku na spoluprácu s Modrou lekárňou. Ale tá nám vtedy nestačila a založili sme si ešte aj psí hotel. Ten sme prevádzkovali asi rok a pol až dva, pokiaľ sa nám nenazbieralo viacej spoluprác.

Podľa čoho si vyberáte spolupráce?

Ja som dosť zásadový, takže veľa spoluprác hneď na začiatku odmietnem. Napríklad propagujeme jednu značku granúl a popri tom sa mi ozývali ďalšie 3-4 značky za posledné dva mesiace. Tak mi to príde také, že to by bol už úplný teleshoping. Naši diváci vedia, že používame jednu značku granúl, a zrazu by sme im propagovali niečo iné. Takže preto sa snažíme propagovať len veci, ktoré reálne používame.

Dnes už napríklad neberieme barter spolupráce, pretože nám chodí toľko ponúk, že by sme to časovo nestíhali. A ako som už spomenul, nechceme byť teleshopingový profil, a tiež som sa za tú dobu naučil oceniť prácu s Pampi.

Ale musím zdôrazniť to, že psy sú u nás prvoradé. Takže také spolupráce, kde by mala byť Pampi ambasádorkou/tvárou značky a mala by chodiť medzi veľké masy ľudí, odmietame. Predsa len je to živý tvor a je rozdiel, či sa s ňou odfotia 2-3 ľudia za hodinu, alebo trebárs 100 ľudí za hodinu.

Na koľko spoluprác dnes prikývnete a koľko odmietnete?

Aktuálne odmietam 80-90 % spoluprác.

Rada by som sa dostala k témam vašich videí. Aká bola vaša prvotná myšlienka pri ich tvorbe? Chceli ste ich tvoriť pre vaše/naše pobavenie alebo ste už vtedy za tým videli vyšší cieľ osvety a propagácie nepopulárnych tém spojených so zvieratami?

Jedno s druhým. Ja som už dlhšie sledoval útulky a aj sme im pomáhali, ale nie verejne. A nejako som vedel, že útulky tie dôležité témy nekomunikujú správnym spôsobom, že ony tých ľudí svojou komunikáciou skôr odrádzajú.

Takže už od začiatku som vedel, že musíme mať vyšší zmysel, bez toho by sme do tých videí nešli. Hneď od začiatku bola tá myšlienka, že pomáhať treba, ale veľmi ľahko, zábavne, s humorom a s nadsádzkou. Niekedy sú naše videá troška ostrejšie, ale nikdy nie sú direktívne. Myslím si, že je to lepšie rozoberať pozitívnou formou ako nejakou direktívnou až príkazmi.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Pampi – Zabijácka princezná a Matej Závacký (@pampi_zavacka)

Aké témy sa snažíte vo videách rozoberať?

Naša nosná téma je určite „nekupuj, ale adoptuj“, pretože my sme si s manželkou v živote psa nekúpili. Buď sa k nám dostal z útulku, alebo sme ho vyslovene našli na ulici a zachránili. Postupne sme sa do toho dostali hlbšie a začali propagovať kastrácie v rámci prevencie a množstva túlavých zvierat na Slovensku. To je naša druhá dôležitá téma. Od budúceho roka sme sa preto rozhodli rozbehnúť proti nekontrolovateľnému množeniu psov veľkú kampaň.

Prečo ste sa rozhodli ísť cestou adopcie, a nie kúpy psa? Prečo je dobré si psíka/mačku adoptovať z útulku?

Mám k tomuto dve veci. Prvá je vyšší princíp, adopciou psa pomôžete minimálne dvom psom. Prvému, ktorého si adoptujete a dáte mu nový domov, a druhého psa zachránite tým, že sa uvoľní miesto po tom prvom, a tak sa môže dostať z ulice do útulku.

Druhá vec je, že samotná kúpa nie je zlá. Kúpiť si psa s papiermi je úplne v pohode a legitímne. Ale kúpiť si psa od množiteľa je zlé. Množitelia sú ľudia, ktorí množia psov bez toho, aby boli zaregistrovaní alebo nejako kontrolovaní. Väčšinou žijú tieto psy v hrozných až nehostinných podmienkach. Aktuálne je na Slovensku veľký problém s množiteľmi.

Takže ste za kúpu psa s papiermi?

Určite uprednostňujem adopciu psíka, a keď už kúpu, tak len psa s rodokmeňom.

Každý rok robíme video o tom, aby ľudia nehádzali petardy. Pod týmito videami máme najviac hejtov.

Na svojom Instagrame propagujete pomoc útulkom. Ako môžu ľudia aktuálne v tomto zimnom období pomôcť zvieratám v útulku?

Pomoc útulku môže byť rôznorodá. Od dočaskovania, kedy uvoľníte inému psíkovi miesto, až po finančné dary. Ďalšia forma pomoci je dobrovoľníctvo. Každý útulok potrebuje dobrovoľníkov, úplne stačí, že sa rozhodnete ísť vyvenčiť nejakého psa. No najväčšia pomoc pre útulky je samozrejme adopcia a nemnožiť psov doma.

Blížia sa Vianoce, sviatky, kedy sa rozhodne mnoho ľudí kúpiť psíka/mačku ako vianočný darček. No vieme, že potom tieto darčeky často končia v útulkoch. Čo si o tom celom myslíte?

Vianoce mne nejako extra nevadia – keď si ľudia kúpia psíka s tým, že všetci súhlasia a túžia po ňom. Vtedy je to úplne v pohode. Vianočný bonus je v tom, že psík príde na Vianoce.

Pes je zlá kúpa alebo aj adopcia, keď prichádza do rodiny ako prekvapenie, keď ním chceme niekoho prekvapiť a ten na to nie je pripravený. Zlá kúpa to tiež býva vtedy, keď sa psík kúpi dieťaťu z roztopaše a rodičia nemajú vzťah k tomuto tvorovi.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Pampi – Zabijácka princezná a Matej Závacký (@pampi_zavacka)

S Vianocami sa blíži koniec roka. Aký máte názor na používanie pyrotechniky na Silvestra a ako ovplyvňuje zvieratá? Jej zástancovia hovoria, že predsa je to len jeden deň v roku a zvieratá to zvládnu.

Za mňa je to určite najhoršie obdobie pre psov a celkovo pre zvieratá. Mnoho psov kvôli týmto delobuchom zdrhne z dvorov a následne skončia v útulkoch, pre ktoré je tento čas kritický. Bohužiaľ, niektorí zo psov nemajú také šťastie a končia pod kolesami áut.

My rovnako ako po minulé roky budeme robiť video proti tomu, aby ľudia nehádzali petardy. Mimochodom, pod týmito videami máme zo všetkých videí najviac hejtov, pretože sa vyjadríme a žiadame od ľudí, aby to nerobili. Vtedy sa ozvú, že sa mám starať o seba a oni tiež majú radi zvieratá, a raz do roka ich to nezabije. Ale paradoxom je, že zabije.

Tým, že už máme koniec roka za dverami, aké sú vaše plány na rok 2025? Sčasti ste ich už poodhalili.

Máme veľké plány. Čo sa týka osvety, tá je pre nás kľúčová. Tam budeme naozaj veľmi silno bojovať proti množiteľom. Budeme lobovať za prevenciu, aby sa čo najmenej psov množilo a potom končilo v útulkoch, pretože útulky sú plné, majú finančné problémy a v podstate ide len o plátanie dier, ako keď cestári opravujú cesty a nehľadajú sa dlhodobé riešenia.

Chceli by sme už úplne zrušiť hotel pre psov a iba dočaskovať. Potom by sme chceli robiť viac videí mimo domova. Tiež by sme chceli viac cestovať a spojiť to nejako dokopy s tvorbou videí, poprípade návštevou nejakých našich fanúšikov. Ale nie masovo.

A dostať našu myšlienku medzi ľudí, nech si psíka adoptujú, alebo keď už si ho chcú kúpiť, tak jedine s papiermi a s rodokmeňom.

Tejto aktivity sa netreba vzdávať ani počas zimných mesiacov, zobrali sme teda tenisky a vybehli do ulíc. Poďte si spolu s nami zabehnúť jednu z našich bežeckých trás a objavte skryté krásy mesta, ako sa to podarilo aj nám. Pripájame aj údaje o dĺžke, náročnosti, výhodách či spôsobe dopravy na štartovací bod vybranej trasy z internátov.

1. Beh mestom

Trasa sa začína na železničnej stanici, kde sa v pohode viete dostať vlakom alebo mestskou hromadnou dopravou. S autom je to už o inom. Dĺžka behu bude v tomto prípade krátka, a to niečo vyše 4 kilometrov s prevýšením 22 metrov. Preto túto trasu môžeme odporučiť aj začiatočníkom. My sme boli behať okolo obeda, ale vám určite odporúčame ísť si zabehať večer, čo prináša svoje čaro.

Náš beh, ako sme spomínali, sa začal na železničnej stanici. Odtiaľ sme smerovali cez Ružový park k City Aréne, pri ktorej sme odbočili doľava a pokračovali popri hradbách z vonkajšej strany. Asi po pár sto metroch sme odbočili doľava a vošli cez mestskú bránu do mesta pri Bazilike sv. Mikuláša. Ďalej sme pokračovali popri opevnení z vnútornej strany.

Po pár sto metroch sme odbočili doľava a pokračovali popri severných hradbách. Po skončení severného opevnenia sme zbehli dole do centra popri Trnavskej univerzite a ocitli sa v samotnom srdci Trnavy. Pokračovali sme okolo Mestskej veže v Trnave do Bernolákovho sadu a naprieč ním až k železničnej stanici.

2. Kamenný mlyn tam a naspäť

Ako ďalšie miesto na behanie sme si vybrali Kamenný mlyn a jeho rybník. Na Kamenný mlyn sa viete dostať autobusom č. 2 zo železničnej stanice alebo poprípade Zeleného kríčku – odtiaľ linkou 13 zo zastávky Šrobárova. Tiež sa tu nachádza parkovisko, takže problém s parkovaním by nemal byť.

Trasa bola dlhá niečo vyše 4 kilometrov, preto ju môžeme odporučiť aj začiatočníkom. Prevýšenie pri tomto behu bolo malé, a to len 3 metre. Naša cesta sa začala na úrovni parkoviska, odkiaľ sme si to nasmerovali po asfaltke pozdĺž rybníka, na ktorý sme kvôli chatám nemali výhľad. Ak vystihnete pekné počasie, tak by ste na pravej strane cesty mali vidieť siluetu priemyselnej zóny. Pri našom behu sa nám priemyselná zóna Trnavy neukázala. Bola hmla.

Po určitej dobe sa asfaltka končí a my sa dostávame na nespevnený povrch, do polí. Po našej ľavej ruke budeme vidieť riečku Parná. Tu pokračujeme po prašnej ceste asi kilometer, pokiaľ sa nedostaneme na jej koniec, kde sa otočíme a vrátime rovnakou trasou naspäť.

3. Na kraj mesta

Nielen doslovne, ale naozaj pobežíme na kraj mesta, čo sme na začiatku vôbec nevedeli. Naša cesta bude smerovať do mestskej časti Trnava-Juh. Trasa má dĺžku 6,5 kilometra a prevýšenie 13 metrov. Z tohto dôvodu trasu neodporúčame ľuďom, ktorí s behom len začínajú.

Náš beh sa začína pred internátom M. Uhra, kde sa pohodlne viete dopraviť linkou 6 z internátu J. Herdu, prípadne autobusmi 3 a 16 zo železničnej stanice. Najbližšia zastávka k internátu je Študentská. S parkovaním je pred študentským domovom problém; bezplatné parkovanie je zvyčajne plné, preto vám odporúčame zaparkovať medzi domami a zaplatiť parkovné.

Od internátu sa behom vyberieme do Parku Janka Kráľa (staničný park), popri železničnej stanici a doprava. Budeme pokračovať stále rovno, najskôr po Dohnányho ulici, za ňou po Zelenečskej, až dobehneme na koniec mesta k OC Island, kde odbočíme doprava a prebehneme pár sto metrov. Následne odbočíme doľava na Svätojakubskú cestu a začneme sa vracať naspäť k mestu. Dostaneme sa k nemocnici, odbočíme doľava a budeme na pôvodnej ceste, po ktorej sa budeme vracať na internát.

4. Po Kamennej ceste na Kamenný mlyn

Kamenný mlyn spomíname v článku už po druhý raz, a to preto, že je to pre nás špeciálne miesto. Z tohto dôvodu sme sa ho rozhodli navštíviť znova. Trasa bola pre zmenu dlhšia a náročnejšia. Jej dĺžka bola 7,5 kilometra s prevýšením 19 metrov. Svojou dĺžkou nie je vhodná pre začínajúcich bežcov.

Našu trasu, ako zvyčajne, začíname pri internáte M. Uhra na ulici J. Bottu. Viete sa sem dostať linkami 3 a 16 zo železničnej stanice, z internátu J. Herdu sem premáva autobus č. 6. Od internátu sa pohneme po ulici G. Dusíka smerom k poliam. Bežíme stále rovno, pokiaľ sa nedostaneme k hlavnej ceste, kde odbočíme doľava a pokračujeme rovno až k cyklochodníku, na ktorý sa následne napojíme.

Pôjdeme smerom na Kamenný mlyn. Keď sa tam už dostaneme, zabočíme doprava a po Kamennej ceste sa budeme vracať naspäť do mesta. Na konci cesty prejdeme závory a odbočíme doľava do najbližšej uličky. Ďalej pokračujeme popri poliach stále dole a následne na kríž cez sídlisko do Parku J. Kráľa (staničný park) až k OC Max, kde sa končí naša bežecká trasa.

5. Trnavské rybníky

Možno ste o tom nevedeli, ale aj Trnava má svoje rybníky, a to hneď za mestom. A presne okolo rybníkov povedie ďalšia bežecká trasa. Trasa mala dĺžku 10 kilometrov a prevýšenie 25 metrov, preto by sme ju vôbec neodporúčali začiatočníkom. Toto miesto sme objavili náhodne, pri inom behu, a preto sme sa sem rozhodli vrátiť.

Naša cesta sa začala pred internátom M. Uhra. Od internátu budeme pokračovať do Parku Janka Kráľa (staničný park), tu sa napojíme na cyklochodník, po ňom budeme pokračovať necelé 3 kilometre do chatárskej oblasti. Z chodníka sa odpojíme na prašnú cestu, ktorá bude smerovať doľava. Ďalej pobežíme popri chatkách a dobehneme k rybníkom. Tu sa môžeme rozhodnúť, či sa otočíme, alebo budeme pokračovať do lesa po lesnej ceste. My sme pokračovali ďalej a neoľutovali sme. Les nám ukázal to pekné, čo skrýva, a výhľady na rybník boli nádherné.

Keď sa nám rybníky stratia z dohľadu, pokračujeme po prašnej ceste, až sa dostaneme na hlavnú cestu, popri ktorej vedie spomínaný cyklochodník do Trnavy. Ak by ste si to chcete skrátiť, odporúčame vám zahnúť doprava do lesa na chodník. Následne budete pokračovať popri pozostatkoch starého plota, až na ľavej strane uvidíte drevený chodník, na ten zbehnete. Ďalej pôjdete po náučnom chodníku na Kamenný mlyn, kde sa nachádza cyklochodník, ktorý vedie do Trnavy.

Bonus: Športový areál AŠK Slávia

Medzi naše posledné tipy zaraďujeme Sláviu. Športovisko prešlo rekonštrukciou pred necelými 3 rokmi. Poloha areálu je veľmi lukratívna, a to hneď za Kinom OKO. AŠK Slávia poskytuje pre bežcov, ale aj korčuliarov asfaltový ovál s dĺžkou 630 metrov. Prioritne je ovál určený pre in-line korčuliarov, ale myslíme si, že bežci sa tam nestratia. Areál Slávie býva otvorený každý deň od 7. do 23. hodiny.

K športovisku sa viete dostať ľahko – buď zaparkujete auto na platenom parkovisku pri Mestskej športovej hale v Trnave, alebo na Rybníkovej. Následne pri športovej hale sa nachádza vchod do areálu. Študenti, ktorí nemajú auto, sa nemusia báť. Viete sa sem dostať aj MHD-čkou, kedy je potrebné vystúpiť na Špačinskej. Zo železničnej stanice sem premávajú linky 1 a 12, z internátu M. Uhra sem zase premáva autobus č. 6.