Narodila sa v Bratislave vyštudovala andragogiku a pedagogiku na Univerzite Komenského. Začala písať pre seba v štrnástich rokoch vymyslené krátke príbehy z prostredia školy. Prvá kniha jej vyšla v roku 2007 a odvtedy vydala už dvanásť kníh.

Začali ste písať len sama pre seba v pomerne mladom veku. Čo vám dodalo odvahu publikovať vašu tvorbu?

Odvahu som nenašla nikdy. Džínsový denník 1 som ponúkla vydavateľstvu Slovenský spisovateľ s nádejou na spätnú väzbu od vydavateľstva, ktoré má v názve slovo „slovenský“, takže som usudzovala, že by nemusel ohrnúť nos nad slovenským románom. V roku 2007 sa ešte slovenskí spisovatelia nenosili. Reakciou však bol neočakávaný verdikt, že knihu berú. Mojou reakciou bolo, že viac kníh im už nenapíšem. Dnes ich mám na konte 12.

Je nejaká osobná skúsenosť, ktorú ste preniesli do príbehu?

Každá kniha nesie v sebe z autora možno viac, ako si sami pripúšťajú. Knihy sú naše deti, sú výsledkom toho, čo poznáme, aké sú naše názory, myšlienky, skúsenosti. Ďalšia vec je už to, ako to autor spracuje. Ja väčšinou skutočné udalosti a ľudí dosť modelujem pre potreby príbehu, nakoniec sa od reálnych líšia.

Aký bol postoj vašich známych a rodiny k záľube písaniu kníh?

Spočiatku to bol zhovievavý úsmev a otázky typu: „Ešte sa to predáva? Už nie, však? Koľko si za to musela zaplatiť?“ Rodina to však brala s nadšením. Ako som spomínala, v tom čase ešte nebolo bežné, že by Slovákovi alebo Slovenke u nás vyšla kniha. Ako čas plynul, už to berú ako moju prácu.

Džínsový denník vám vyšiel prvýkrát v roku 2007 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Čo vás viedlo k takému názvu knihy?

Nevedeli sme prísť na reliabilný názov. Aj Anna zo Zeleného domu je taký všeobecnejší príbeh, možno sa denník mohol volať Paula z Lamača (smiech). V tom čase som však Annu načítanú nemala. Originálny názov pracovnej verzie bol Môj džínsový denník, nakoniec sme sa k tomuto názvu vrátili. Paula si píše zápisky do zošítka s džínsovou potlačou. Ja som túto knihu písala do zošita s modrou obálkou, inšpirovalo ma to.

So sériou som chcela skončiť, ale tlak bol obrovský.

Ako vznikali pokračovania série Džínsový denník?

Dvojka vznikla preto, lebo počas tvorby jednotky sa vykryštalizovali postavy a túžila som po inom konci. Samozrejme, impulz bol aj to, že jednotka sa nečakane uchytila na trhu a dvojka to iba podporila. Trojka bola napísaná na žiadosť čitateľov aj vydavateľstva. Potom vznikol Džínsový denník Lukášovými očami, bol to kompromis na nekonečné žiadosti o pokračovanie – Lukáš podáva ten istý príbeh z prvých troch dielov zo svojho pohľadu, ide o inú rodinu, priateľov a zážitky, zároveň osvetlí mnohé situácie, ktoré Paula vnímala inak. Potom som so sériou chcela skončiť, ale tlak bol obrovský, podľahla som mu, vymyslela som si príbeh rozdelený do troch častí (4-6), v ktorom Paula konečne dozrie, veď oproti Lukášovi bola máličko pozadu a môžeme sledovať ich ďalšie osudy.

Premýšľali ste nad sfilmovaním nejakých svojich diel? Ak áno, nad ktorými a ako by ste sa na tom chceli podieľať?

Premýšľam v duchu fantazírovania, ale nehrniem sa do toho. Najviac by sa mi páčil sfilmovaný Oheň v srdciach, ak by sa na ňom podieľali krajiny habsburskej monarchie, ako to spravili aj s Máriou Teréziou. A, samozrejme, rada by som mala slovo v tom, kto by koho mal hrať a konzultovať scenár. Predsa len sú to moje diela, nechcem sa vlastných práv vzdať len za účelom komercie.

Vaše knihy si získali veľa priaznivých ohlasov najmä od mladých dievčat. Aké rady by ste dali začínajúcim spisovateľkám?

Písať iba pre radosť, nie pre víziu mať knihu na poličke. Písať o tom, čo poznajú, vedieť viac, než čo dajú na papier. Nestačí napr. vedieť, že v Paríži je Eiffelova veža. Čitateľovi musia Paríž opísať z viacerých perspektív. A najlepšia rada, ktorú som dostala ja – po dopísaní knihu odložiť aspoň na rok. O rok si ju prečítať – samy uvidia, kde sú v príbehu diery, muchy, čo treba vychytať, doplniť. Džínsový denník 1 napríklad „ležal“ štyri roky.

Vydali ste už 12 kníh. Skoro jednu knihu každý rok. Mali ste už autorský blok? Aké sú vaše rady k jeho prekonaniu.

Ten má hádam občas každý autor. Keďže sa písaním živím, nemôžem si dovoliť čakať, kedy sa pani Múza láskavo vráti a nakopne ma. Idem ďalej, premýšľam nad príbehom, ideálne tak, že vypnem hlavu a nemyslím naň. Je to zvláštne, ale funguje to. Akonáhle sa mozog dostane na voľnobeh, často vyrieši neprekonateľné problémy.

Čo vás najviac baví pri písaní kníh?

Rozvíjanie samotného príbehu, ponorenie sa do iných svetov, zamýšľanie sa nad psychológiou konania postáv. Vedomie, že príbehmi odovzdávam myšlienky. A že to tu po mne už zostane navždy.

Nemám potrebu hľadať na internete názory ľudí, ja si za svojimi dielami stojím.

Často čítate recenzie a ohlasy na vašu tvorbu? Ako na vás vplývajú?

Nie, vôbec nečítam. Dokonca ani vtedy, keď mi napíšu, že mi dali na Martinuse peknú recenziu. Čítam len to, čo pošlú priamo mne. Nemám potrebu hľadať na internete názory ľudí, ja si za svojimi dielami stojím, je za nimi obrovské množstvo práce. Nepatrím k tým, čo knihu zbúchajú na kolene za tri mesiace, robím s nimi rok aj viac. Ak sa niekomu nepáčia, prosím, má na to právo, tiež sa mi nepáči všetko. Ak sa ale oháňajú negatívnym názorom, ktorý nemá hlavu ani pätu a zjavne nepoznajú problematiku, poviem si svoje. A hejty neuznávam vôbec. Samozrejme, že to zabolí, každého to bolí. Správa kritika však dokáže aj pomôcť.

Na ktorú zo svojich kníh ste najviac pyšná?

Oheň v srdciach. Päť rokov práce, intenzívne štúdium, zbeletrizované dejiny našej krajiny ešte pred jej národným uznaním, na ktoré som pyšná. Konkrétne na tých, čo sa o to pokúšali. Kniha spĺňa všetko, čo vyhľadávam v knihách ja – nečakané zvraty, neistota o osude postáv, absolútne sa nedá predpokladať koniec, silná hrdinka, ktorá si prejde peklom, nebom a znovu peklom.

Ktorá z knižných postáv má pre vás špeciálne miesto v srdci a prečo?

Na toto sa nedá odpovedať. Mám rada všetky postavy. Vytŕča z nich Katarina (Rina) z Ohňa v srdci, ale práve preto, že som s ňou robila päť rokov a ohýbala som jej život podľa skutočných udalostí. V tom má v mojich očiach výhodu.

Akým spôsobom je pre vás dôležité čítanie v tejto dobe, a poskytnutie tejto možnosti mladým ľuďom?

Čítať treba. A veľa. Ale nie je jedno, čo. Treba čítať aj odbornú literatúru, nie iba internet. Treba čítať aj zložitejšie romány, nie iba sladkobôľne paperbacky, kde hneď na začiatku tušíme koniec. Len tak sa rozširujú obzory, zlepší sa slovná zásoba, vyjadrovanie, empatia, najmä však začneme mať lepší prehľad o tom, čo sa aktuálne deje- nedeje.

V akom programe píšete a aký je proces vydania knihy?

Píšem vo Worde, po posúdení vydavateľstvom sa robí redakcia, následne korektúry, pri každom kroku súbežne s redaktorom knihu dookola čítam a vyhľadávame chyby či preklepy.

Čo by ste ešte chceli dosiahnuť v knižnom svete?

Už som dosiahla nevídané s Džínsovým denníkom, ktorý sa stal aj súčasťou povinnej literatúry a učebníc slovenského jazyka. Oheň v srdciach je ďalší bod mojej túžby – napísať náročnejšie dielo, ktorým vzdám hold tým, bez ktorých by sme dnes nemali slovenský jazyk ani štát. Možno by sa mi páčilo uberať sa týmto smerom, ale uvidíme, čo čas prinesie. Nevzdávam sa ani mládežníckeho žánru.

 

Dejepis by sa mal podávať ako román.

Čo by ste nám povedali o vašej najnovšej knihe – Oheň v srdciach?

Že dejepis sa neučí správne – a prvé ohlasy čitateľov mi dávajú za pravdu. Zrazu zistili, že neobľúbené obdobie našich dejín je nesmierne zaujímavé a plné nádherných príbehov. Ja som dejepis zbožňovala, ale suchá faktografia a letopočty liezli na nervy aj mne. Dejepis sú príbehy živých ľudí s množstvom vášní a zápletok vhodných pre romány, preto by sa dejepis mal podávať ako román. Hneď by sa to inak učilo a hneď by Slováci boli hrdí na svoju vlasť – rovnako ako sú ostatné národy hrdé na svoju domovinu.

Naozaj?

Dobre na to šiel napríklad Pavel Dvořák. A mňa k nemu priviedla, paradoxne, Maríja Jurić Zagorka. Zaľúbila som sa do jej diel Gordana a Cisárova špiónka, kde spomína uhorských jakobínov a nespravodlivý trest za snahu dať práva menšinám žijúcim v Uhorsku. Pritom ich dokopy bolo viac ako Uhrov a Nemcov. Zagorkine knihy pretekajú láskou k Chorvátsku a naše a ich dejiny sú úzko prepojené. Inšpirovala ma zahĺbiť sa do dejín, dostala som sa k P. Dvořákovi, hľadala som skromné informácie o uhorských jakobínoch, úplne to premenilo moje obzory a záujmy. Oheň v srdciach je predovšetkým životný príbeh fiktívnej hrdinky Katariny, romantický, dobrodružný, vášnivý, plamenný, okúsi vari všetko, čo život ponúka. A jej život ohýbajú predovšetkým dejiny Rakúskej monarchie, nie iba moja fantázia.

Cieľom Instagramu je zdieľanie fotiek, avšak ide prevažne o zdieľanie dokonalých fotiek, tých najlepších momentov a ignorovanie tých ostatných. S viac ako 700 miliónmi užívateľov na celom svete ide o jednu zo stabilne najpopulárnejších sociálnych sietí, no nedávny výskum, o ktorom informoval aj magazín Time zistil, že mladým ľuďom spôsobuje najviac mentálnych problémov. Tu sú dôvody, prečo by sme mali obmedziť používanie sociálnych sietí:

1. Úzkosť a depresia

Úzkosť a depresia vedú k tomu, že mladý človek nedokáže opustiť svoj domov, chodiť do školy a nedokáže sa zúčastňovať na normálnom živote. Mladí ľudia, ktorí trávia viac ako dve hodiny denne na sociálnych sieťach, majú horšie mentálne zdravie. To, že stále vidia ľudí, ako si užívajú život či trávia všetok voľný čas zábavou, v nich vyvoláva pocit, že o niečo prichádzajú a nemôžu si dovoliť všetko to, čo ostatní. Miera úzkosti a depresie mladých ľudí za posledných 25 rokov vzrástla o 70 percent.

Dr Becky Inkster, výskumný pracovník University of Cambridge uviedol, že pre mladých ľudí má zmysel používať sociálne médiá a digitálne technológie ako nástroj na pomoc pri duševnom zdraví z mnohých dôvodov. Sociálne médiá môžu zvýšiť sebauvedomenie o duševnom zdraví a pôsobiť preventívne.

2. Závislosť

Shirley Cramer, výkonná riaditeľka RSPH, venujúcej sa vzdelávaniu o zdraví, ktorá skúmala dosah sociálnych sietí na psychické zdravie, uviedla: „Sociálne médiá sú tak návykové, ako cigarety a alkohol a v súčasnosti sú tak zakorenené v živote mladých ľudí, že už nie je možné ich ignorovať.” 

Taktiež uviedla, že prostredníctvom Hnutia za mladé zdravie mladí ľudia povedali, že sociálne médiá majú pozitívny aj negatívny vplyv na ich duševné zdravie. Je zaujímavé vidieť rebríčky Instagramu a Snapchatu ako najhoršie pre duševné zdravie a pohodu – obe platformy sú veľmi zamerané na imidž a zdá sa, že môžu u mladých ľudí vyvolávať pocity nedostatočnosti a úzkosti.

3. FOMO

S rastom používania sociálnych sietí sa vybudoval taktiež nový koncept, takzvaný strach z vynechania (Fear of Missing Out). Tento termín poznajú najmä mladí ľudia, 40 percent rodičov v inom prieskume nevedelo uviesť, čo znamená.

„FoMO strach je, že sociálne udalosti alebo iné príjemné aktivity sa dejú bez vašej prítomnosti. FoMO je charakterizované potrebou byť v spojení s tým, čo robia ostatní ľudia, aby človek nebol vynechaný. FoMO je spájané s horšími náladami a nižšou životnou spokojnosťou,“ vysvetľujú pracovníci.

4. Nedostatok spánku

Niekoľko štúdii už preukázalo, že výrazne využívanie sociálnych sietí súvisí s nízkou kvalitou spánku mladých. Počas výskumu sa potvrdilo, že jeden z piatich opýtaných tvrdí, že sa v noci prebúdza, aby si skontroloval správy na sociálnych sieťach.

Nedostatok spánku vedie k únave, ťažkostiam v každodennom živote, nižšej sebadôvere, stresu, a toto všetko vedie zase k nedostatku spánku.Ten je pritom spájaný s celou škálou psychických aj fyzických porúch vrátane vysokého tlaku, cukrovky, obezity, infarktov, mŕtvic a depresií.

5. Kyberšikana

Kyberšikana je vo všeobecnosti veľkým rizikom ovplyvňujúcim duševné zdravie, vzdelanie alebo sociálne väzby s dlhodobými efektmi aj počas dospelosti. „Rast sociálnych médií znamená, že deti a mladí ľudia sú v takmer neustálom kontakte s druhými. Školský deň je naplnený interakciami tvárou v tvár a čas doma je naplnený kontaktom cez sociálne médiá,“ píše štúdia.

Zatiaľ čo väčšina týchto interakcii online môže byť pozitívna, poskytuje aj priestor pre šikanovanie. A to aj potom, ako už šikanujúci nie sú vo fyzickej blízkosti. Šikanovanie na internete zažilo podľa prieskumu sedem z desiatich mladých, pričom 37 percent zažíva kyberšikanu veľmi často.

6. Vnímanie svojho tela

Platformy ako Instagram a Facebook poskytujú vysoko upravené verzie ľudí, ktorých poznáme a sveta okolo nás. Je ľahké, aby sa naša perspektíva reality skreslila. Tínedžeri taktiež inak vnímajú ich telo. Až 9 z 10 dievčat nie je spokojných so svojím výzorom, k čomu prospievajú aj sociálne siete. Výraznejšie ako na mužov to vplýva na ženy v tínedžerskom veku.

Dievčatá a ženy nadobúdajú pocit, že ich postavy nie sú dostatočne krásne, hoci tušia, že s fotografiami na Instagrame sa manipulovalo a boli upravené filtrami či photoshopom. Podľa ďalších výskumov sociálne médiá aj kvôli tomu spôsobujú nárast popularity plastických operácii u mladých generácii, pričom z vekovej skupiny 18-24 rokov nad ňou rozmýšľa až 70 percent mladých žien.

7. Izolácia za monitorom

Laci Green, profesionálny pracovník v oblasti zdravotníctva a YouTuber, uviedol: „Sociálne médiá dramaticky zmenili spôsob, akým sa navzájom socializujeme, komunikujeme a formujeme vzťahy. Jeho vplyv nemožno zmierniť.”

Socializácia spoza obrazovky môže byť jedinečnou izoláciou, ktorá zakrýva výzvy duševného zdravia ešte viac ako zvyčajne. Keď sa z prvej generácie používateľov sociálnych médií stanú dospelí, je dôležité, aby staršia generácia položila základy, minimalizovala potenciálne škody a formovala digitálnu budúcnosť, ktorá je zdravá a prosperujúca. 

Detský čin roka motivuje ku konaniu dobrých skutkov a pomáha tak deťom a budúcim dospelým zorientovať sa v hodnotách. Dáva im šancu pochopiť cez skutočné príbehy, čo je dobré a čo zlé. Do projektu sa za 19 rokov realizovania projektu zapojili takmer 2 milióny detí.

Kategórie detských činov:

• Záchrana ľudského života
• Pomoc v rodine
• Pomoc rovesníkom
• Pomoc prírode
• Pomoc ľuďom
• Dobrý nápad
• Cena Sašky Fischerovej – Malý Veľký čin
• Dobrý čin na nete

Tu nájdete: Nominované príbehy

Ako a do kedy hlasovať

Online hlasovanie prebieha od 5. októbra do 27. novembra 2020. Hlasovať môžete na tejto stránke, kde nájdete všetky príbehy. Kliknutím na tlačidlo hlasuj oceníte príbeh svojho výberu.

Online anketa je pre verejnosť v spolupráci s darcovským portálom ĽudiaĽuďom.sk. Touto formou môžu ľudia prispieť na projekt, podporiť dobro a hlavne sa inšpirovať dobrými skutkami detí.  Jeden skutok za všetky kategórie, ktorý získa najväčšiu podporu verejnosti, získa ocenenie Cena ĽudiaĽuďom.sk.

Čím je tento ročník špeciálny?

„Tento ročník je výnimočný hneď v troch smeroch. Oslavujeme 20. výročie, to znamená, že tých dvadsať rokov už vyše 1 700 000 deti podporilo dobro. Veľa sa v našej spoločnosti mení a naša každodennosť vyžaduje prepojene s novými médiami a tak sme tento rok pripravili novú aktuálnu kategóriu: Nový čin na nete,” uviedla k projektu štatutárka OZ Detský čin roka Saša Broadhurst-Petrovická.

„Súčasná situácia s pandémiou je výnimočná výzva pre nás všetkých. Teší nás, že napriek mimoriadne sťaženým podmienkam na školách i v živote, projekt pokračuje. To znamená, že naďalej môžeme podporovať dobré skutky detí, ktoré nás všetkých inšpirujú a istým spôsobom aj liečia, lebo nám dodávajú nádej a silu,” doplnila štatutárka.

Organizátori zaslali začiatkom októbra pedagogický materiál s vybranými skutkami do 2200 základných škôl a školských úradov. O tom, ktorých osem skutkov získa ocenenie Detský čin roka 2020, rozhodne detská porota.

„Učitelia s tlačeným pedagogickým materiálom pracujú na hodinách etickej výchovy, slovenského jazyka či v školskom klube. Čítajú si príbehy spolu s deťmi a hlavne sa rozprávajú o tom, čo príbehy prinášajú,” priblížili organizátori.

O tom, ktorých osem skutkov získa ocenenie Detský čin roka 2020, rozhodne detská porota.

Počas leta výberová komisia vybrala štyridsať nominovaných skutkov v ôsmych kategóriách. Skutok, ktorý získa vo svojej kategórii najväčšiu podporu, bude v decembri vyhlásený za Detský čin roka 2020.

Piataci z Trnavského kraja zachránili učiteľovi život

V súťaži má zastúpenie aj Trnavský kraj. Hrdinský čin dvoch žiakov piatej triedy na jednej zo základných škôl v Skalici patrí do kategórie Záchrana ľudského života. Derek Petrovič a Krištof Bogár „neváhali zo svojho mobilu privolať rýchlu zdravotnú službu. Do jej príchodu ostali pri učiteľovi, zároveň mu postrážili bicykel a osobné veci. Po príchode rýchlej zdravotnej služby bol učiteľ prevezený letecky do Bratislavy,“ uvádza sa na  stránke ľudiaľuďom.sk kde môžete za spomínanú dvojicu hlasovať.

„Tým, že neváhali a ihneď zavolať rýchlu pomoc, mu zachránili život, “ znie na stránke detskycin2020­.ludialudom.sk. Prihlasovať príbehy môžete pomocou formulára (alebo poštou) do 30. júna 2021. Svoj, kolektívny, alebo niekoho iného dobrý skutok môže žiak (alebo pedagóg) napísať najviac v rozsahu 1 strany A4.