Na počiatku bol tábor

Začala som googliť, zisťovať, pýtať sa. Nechcela som zobrať hocijakú robotu. Plavčíčku som  vylúčila a ani upratovať som nechcela. Raz, keď som si v Jame krátila čakanie na prednášku prezeraním oznamov na nástenke, mi do oka udrel inzerát od Campleaders. Tábor! Že mi to skôr nenapadlo. Bola by som v kontakte s americkými detičkami, sama si užívala vzrušujúce táborové aktivity a hlavne cestovala. Campleaders je agentúra, ktorá sprostredkúva prácu študentom vysokých škôl v amerických táboroch a hoteloch. Rozhodla som sa vyskúšať to a byť o krôčik bližšie k môjmu americkému snu. V Campleaders boli skutočne rýchli, pretože sa mi ozvali ešte v ten istý deň. Nasledovala informačná prednáška v Bratislave, krátky pohovor a vytvorenie vlastného online profilu, vďaka ktorému si mohli tábory o mne niečo prečítať a tiež ma kontaktovať. Po všetkých vybavovačkách v Bratislave však nastala dlhá odmlka a o vývoji môjho amerického sna som už pekných pár týždňov nepočula. Každým dňom ma chytala väčšia panika, že som neschopná a nikto si ma nevyberie. Agentúra ma ale neustále presviedčala, že sa nemám čoho báť.

Kašlem na tábor?

Niekedy počas strácania nádeje o mojom americkom lete mi prišla do cesty spoločnosť Southwestern advantage. Študenti marketingu nám rozprávali o predávaní knižiek door to door v USA. Hovorili o vytrvalosti, obchodnom duchu a tiež o nedeľných meetingoch a spoznávaní Ameriky. Keďže študujem marketing, dúfala som, že podomový predaj mi dá veľa skúseností. Neváhala som. Pri tejto práci nebudem celé leto sedieť na zadku, budem priamo komunikovať s americkými rodinkami a zarobím si koľko chcem. Nastala dilema, čo s táborom.

Knihy budú najlepšie rozhodnutie

Rozhodla som sa nechať Campleaders na čakacej listine a skúsiť, či ma v Southwestern medzi seba vôbec prijmú. Keď mi oznámili, že som sa stala posledným členom z ich bookmen tímu, okamžite som zrušila tábor. Opakovali mi, nech si to premyslím, no napriek tomu  som odstúpila od zmluvy s Campleaders a podpísala novú so Southwestern advantage. Na Slovensku ma čakala ešte dlhá príprava. Začali sme sa naspamäť učiť sales talk a raz za týždeň sme sa všetci z Trnavy stretávali, skúšali a motivovali. Veľmi som sa tešila, že idem robiť niečo, čo má zmysel. Pred reálnym predajom sme museli absolvovať jeden týždeň v Sales school v Nashville. Spolu s desiatkami ďalších študentov z východnej Európy sme sa každý deň spoločne stretávali v priestoroch University of Tenessee, omieľali naučený sales talk a behávali s ťažkými bookbagmi po ostrom slnku. Napriek náročnosti mi Sales school veľa dala a považujem ju za produktívne strávený čas. Spoznala som tam samú seba, mala som možnosť vypočuť si asi najlepšieho rečníka na svete – Chrisa Adamsa a naučila sa tam z marketingu viac ako za celý prvý ročník na UCM.

Smer Salt Lake City

Naša trnavská skupinka išla predávať do Utahu, blízko Salt Lake City. Prostredie tam bolo nádherné a nočný výhľad na vysvietené mesto zhora na nezaplatenie. Čo sa týka predaja, nebolo to také jednoduché. Niežeby som chcela moju neschopnosť zvaľovať na našich manažérov, to nie. Vedela som, že do Ameriky nejdem na výlet a budem musieť makať. Snažila som sa. Každé ráno sme mali budíček pred siedmou, v priebehu pätnástich minút som musela byť oblečená, umytá (rannú bitku o kúpeľňu ani nespomínam) a s batohom na pleci pripravená na cestu. Vzhľadom k obsahu bookbagu odhadujem, že vážil minimálne päť kíl.

Ranný rituál

S opachou na chrbte som sa každé ráno ponáhľala na bicykli do McDonaldu. Skutočne som mala čo robiť, aby som sa neprekotila. Raňajky sme museli mávať mimo domu, aby sme sa, podľa slov našich manažérov, rýchlejšie prebrali. Nakoniec sa nám potvrdilo príslovie, že všetko zlé je na niečo dobré a bez enormného prísunu kalórií by sme nestreli nášho kamaráta z Mexika. Ten nám pomohol toľkokrát, že som mu ani nestíhala za všetko ďakovať. Pri raňajkách sme si rýchlo zaznačili na mapke ulice aj s domami, ktoré by sme mali za ten deň obehnúť a vypísali zošity na objednávky. Tiež nejaká pochybná psychológia – vypíšte si minimálne dve objednávky každé ráno a zaručene niečo predáte. Nefungovalo to. Pred odchodom sme si vždy spoločne zatancovali motivačný tanec (ktorý bol mimochodom viac smiešny ako motivačný) a vyštartovali sme každý svojim smerom.

Moje prvé dvere

Predtým, ako som zaklopala na prvé dvere, som sa odhodlávala asi tri minúty. Nik neotvoril. Ani pri tých ďalších, ani pri nasledujúcich. Väčšina bola v práci a tí, čo boli náhodou doma, museli mať o mne zvláštnu mienku. Premotivované mladé dievča v modrom tričku, ktoré má na pleci ťažkú tašku a v ruke akýsi šanón pobehuje od dverí k dverám. No buď by mi prišlo toho dievčaťa ľúto a aspoň by som jej ponúkla pohár vody (to sa mi stávalo celkom často, asi som vyzerala fakt úboho), alebo by som ju jednoducho ignorovala. Navyše, každý tretí dom mal na dverách tabuľku “no soliciting”. Klopala som aj na tie. Môj elán, ktorý do mňa manažéri tĺkli ešte na Slovensku, sa každým dňom strácal. Knihy si ľudia môžu kúpiť aj cez internet, tak načo je toto všetko dobré?

Nie vždy to bola až taká katastrofa

Nejdem viac kritizovať tento program ani samotný predaj. Zažila som tam mnohé pekné chvíle. Nikdy nezabudnem na deň, keď sme sa so spolubývajúcou Zuzkou (napriek zákazu) vybrali predávať obe naraz. Už niekoľko hodín sa nám nedarilo, boli sme hladné a unavené z celého týždňa. Zaklopali sme na dvere a takmer okamžite nám otvoril jeden chlap. Právom sme ostali nesvoje, lebo mal cez seba prehodený len uterák, ktorý ledva zakrýval to, čo mal. Snažila som sa začať prvými vetami zo sales talku a ospravedlniť sa, že prídeme neskôr, no nestihla som to a uterák mu spadol. Všetci sme vybuchli od smiechu vrátane kočíkujúcich susediek na ulici.

Bye bye Southwestern advantage

Keďže moje financie zaznamenali rapídny odliv a moja psychika na tom tiež nebola najlepšie, rozhodla som sa zmeniť prácu. Rozhodnutie nebolo ľahké a ak by som v tom bola sama, určite by som letela domov. Vďaka vzájomnej podpore dvoch dievčat, ktoré rovnako ako ja zahodili neistú kariéru a nášmu kamarátovi Mexičanovi, ktorý nám pomohol s hľadaním roboty, ukázal najkrajšie časti Salt Lake City a s kuframi odprevádzal až do poslednej chvíle, som to zvládla. Leteli sme do Ocean City v štáte Maryland za bratrancom jednej zo spomínaných dievčat. Mohli sme uňho pár nocí prespať, dokonca nám sľúbil, že sa popýta na robotu a zariadi odvoz z New Yorku do Ocean City.

Stratené v New Yorku

Do Marylandu sme nemali žiadny priamy let, preto sme pristáli v New Yorku, odkiaľ sme chceli ísť autobusom. Naše lietadlo meškalo a objednaný mikrobus medzitým odišiel. Uviazli sme na druhom najväčšom letisku na svete. Po zvážení všetkých možností, niekoľkonásobnom otravovaní všetkých policajtov a neúspešnom volaní Simoninmu bratrancovi, sme nastúpili k akémusi chlapíkovi, čo nás odviezol na autobusovú stanicu. Najbližší autobus nám išiel o 17 hodín. To znamenalo stráviť noc v centre. S ťažkými kuframi a finančne na mizine sme sa chvíľu motali po Times Square, a potom spali na stanici. Neboli sme jediné, dokonca sme stretli jednu Poľku s podobným osudom.

Konečná stanica = Ocean city

Po hodinách strávených v nebezpečnom New Yorku nasledovala cieľová zastávka – Ocean City. Chvíľu trvalo, kým sme si zohnali vlastné bývanie a stálu robotu. Ja som sa napokon zabývala s poriadkumilovnými Ukrajincami a jedným dievčaťom z Hongkongu, na ktorých som nemohla povedať krivé slovo. V Ocean City som robotu zmenila trikrát. Denne som prebicyklovala prinajmenšom 12 kilometrov, pretože moja posledná robota bola na míle vzdialená od ubytovania. Svoj bicykel by som ale nevymenila za žiadny iný dopravný prostriedok. Pracovala som veľa a behala z roboty do roboty. V porovnaní so Southwestern mi aspoň za každú odpracovanú hodinu zaplatili.

Navždy v srdci

V multikultúrnom Ocean City som spoznala najlepších ľudí nielen z Ameriky, ale aj z východnej Európy, Ázie, či dokonca Afriky. Bola som rada, že som predsa len neodletela domov a užila si USA celé tri mesiace presne tak, ako som mala na začiatku naplánované. V práci sme mali takisto úžasný kolektív a s mnohými som sa rozlúčila so slovami, že sa ešte uvidíme. Chcela by som svoje slovo dodržať.

Myslíš si, že ťa naša škola dostatočne pripravila na prácu v médiách?

Praxovala si už počas štúdia?
Áno. Začínala som v TV Ružinov, čo je lokálna televízia tu v Bratislave. Keďže to bola len lokálna televízia a financií bolo málo, vyskúšala som si tam prácu na rôznych pozíciach. Robila som moderátorku, redaktorku, čokoľvek, čo práve potrebovali (smiech). Naučila som sa tam skutočne veľa vecí.

Kedy si v Ružinovskej televízií začínala?
Už v prvom alebo v druhom ročníku na vysokej škole.

Skúsila si aj nejakú inú prax v médiách?
Šesť rokov som pracovala v RTVS (vtedy STV), kde som moderovala počasie. Začala som v treťom ročníku. Ešte mám v čerstvej pamäti, ako som v tom čase písala bakalárku. Všetko išlo ruka v ruke, s praxou som nikdy problém nemala.

Dalo sa to stíhať? Denné štúdium a práca v RTVS súčasne?
Všetko sa dá, keď sa chce. Bolo veľmi milé, že mi profesori boli ochotní vyhovieť, keď som potrebovala odísť skôr. Teraz ani neviem, či som si vybavovala individuálny študijný plán, ale myslím, že nakoniec som ho ani nepotrebovala a časovo som sa dokázala zladiť.

Ako si sa dostala do RTVS? Klasický konkurz alebo nejak inak?
Bol to klasický konkurz, milión ľudí a stres. Pomaly som sa dostávala do užších výberových kôl a  ani som sa nenazdala a bola som tam.

To si potom šikovná…
…alebo mám šťastie (smiech). Som flegmatický typ človeka a veľmi sa nestarám o budúcnosť. Skôr to nechávam plynúť.

Odmalička si chcela pracovať v médiách?
Úplne odmalička nie. Najprv som chcela byť učiteľkou. V puberte nastal ten zlom, kedy som začala obdivovať krásne (najmä spravodajské) moderátorky, ktoré elegantne a v krásnych šatách čítali večerné správy. Vtedy som si povedala, že toto je vec, ktorá by ma bavila a ktorú aj budem robiť.

Na akom poste si vo Fun rádiu?
Som správarka. To znamená, že v krátkych blokoch čítam správy z domova aj zo sveta, ktoré si sama pripravujem. Pred štyrmi rokmi som nastúpila na túto pozíciu a stále sa toho držím. Veľmi ma to baví a veľké plus je, že mám obrovský prehľad, čo sa práve deje.

A tvoja pracovná doba je od desiatej do…?
Ako ste počuli, v rannom vysielaní od šiestej do desiatej správy hlási Marek a ja prichádzam do práce pred desiatou a hlásim do šiestej večer.

Po šiestej sa už správy nehlásia?
Nie. O šiestej je posledný blok správ.

Do Fun rádia si sa dostala vďaka konkurzu rovnako ako do RTVS?
Áno. Súčasný šéfredaktor spravodajstva Marek dostal od kohosi odporúčanie, že pracujem v RTVS. Takže mi zavolal, či môžem prísť na konkurz. Bolo to veľmi spontánne a smiešne, vtedy som mu dokonca do telefónu povedala, že neprídem. Nevyhovoval mi dátum a Marek trval na tom, že musím prísť v ten konkrétny deň a bodka. Nakoniec som sa rozhodla, že to skúsim, ale iba kvôli tomu, že dĺžka konkurzu nemala presiahnuť viac ako hodinku.

A čo od teba na konkurze požadovali?
Dostala som dlhú agentúrnu správu a bolo mi povedané, že ju mám zostručniť a prepísať na čistý papier položený vedľa na stole. Ja som ten papier vôbec nepoužila, iba som poškrtala dlhé vety z agentúrnej správy a išli sme to nahrať. Ešte v ten deň mi Marek volal, že nastupujem do Fun rádia ako správarka.

Počas konkurzu do Fun rádia si bola bez práce?
Nie, stále som moderovala správy v RTVS.

Váhala si, či ísť do rádia alebo ostať v televízií?
Nie, našťastie som sa nemusela rozhodovať. Vtedy boli správy iba v rannej šou, takže som prišla do rádia o piatej, aby som si stihla všetko pripraviť a o desiatej som už končila. Do RTVS som chodila až na poobednú hodinu okolo jednej, čiže mi to vyhovovalo a nijakým spôsobom neobmedzovalo.

Ale v RTVS už nepracuješ?
Teraz je to rok, čo som tam skončila a naplno sa venujem Fun rádiu. Dovtedy som ale fungovala paralelne a dalo sa to zvládnuť.

Ty si sa rozhodla odísť?
Nie, odišla som kvôli celkovej zmene štruktúry vysielania v RTVS. Počasie začali vysielať meteorológovia. A tiež si myslím, že šesť rokov sa pozerať na tú istú moderátorku je pomerne dlho a potrebovali zmenu.

Ak by si porovnala tieto dve mediálne profesie, ktorá ťa bavila viac?
Zodpovedne a úprimne vyhlasujem, že Fun rádio (smiech).

Vráťme sa späť k Fun rádiu. Nerobili ti Adela so Sajfom zle, keď si začínala?
Robili mi najviac zle, špeciálne Sajfa. Prvé týždne v novej práci ma stále rozptyľoval. Postavil sa za mňa presne v čase, keď som mala čítať, začal ma chytať, hladkať a mal z toho obrovskú srandu. Bolo náročné sústrediť sa na správy a nesmiať sa. Bolo to ťažké, ale dalo sa to ustáť. Horšie bolo, keď zobral akýsi papier a položil mi ho na obrazovku, z ktorej som čítala. Pár sekúnd ostalo vo vysielaní úplne ticho. Keď papier odtiahol, vôbec som nevedela kde pokračovať, len som čítala, čo som videla.

A čo Junior s Marcelom?
S nimi bolo ranné vysielanie vždy veselé. Raz v lete, keď zastupovali Adelu a Sajfu v rannej šou som skoro dostala pokutu. Bolo to v období, keď boli na celom území Slovenska povodne, takže som čítala správy o zaplavených domoch, ľuďoch odrezaných od sveta, skrátka samé hrozné veci. Vtom sa Junior dole odrazil od stoličky a začal napodobňovať, ako sa vozí na člnku. Vybuchla som od smiechu. Viackrát mi bolo vytknuté, že sa v správach smejem, čo by som nemala…

Ako sa rieši takýto „prúser” v rádiu?
Môžem dostať pokutu, ale našťastie, doteraz sa mi len vyhrážali a nikdy som reálne pokutu nedostala.

Máš tu kolegov, ktorí tiež študovali masmediálnu komunikáciu?
Hore na obchodnom oddelení je jedna absolventka a Zuzka, z večerného vysielania, chodí ešte stále k vám do školy, ale externe. Celkovo tu však nepracuje veľa ľudí z masmediálky.

Autor: Karin Fronková

„Motivačnému listu prikladali určite najväčšiu dôležitosť,“ tvrdí Peter Marcely, študent FMK, ktorý sa chystá stráviť letný semester na University of Algarve v Portugalsku.

Ústny pohovor prebieha v angličtine a je dôležité vedieť reagovať na základné otázky. „Jasné, že som v deň pohovoru stresovala. Keď som bola vnútri, kompletne som zabudla po anglicky,“ smeje sa Ivana Tokárová, študentka FMK, ktorá si svoj Erasmus pobyt užila v Chorvátsku (University of Dubrovnik). „Ale nemohla to byť až taká katastrofa, keďže ma vybrali,“ dodáva s úsmevom.

_________________________________________________________________________

Aneta Kissová
marketingová komunikácia
University of Algavre, Portugalsko

1. „Sleduj si zodpovedne deadliny a nespoliehaj sa len na svojich kamarátov. Ja som mala šťastie v tom, že moja spolužiačka má najväčší prehľad na FMK o všetkých udalostiach a včas ma upozornila na termín pohovoru. No nie každý má toľko šťastia.“

2. „Na pohovore nezabudni spomenúť dôvody, prečo si si vybral danú univerzitu. Pridaj aj niečo zmysluplné o svojom študijnom odbore, aby z teba komisia nemala pocit, že si len ďalší z mnohých, kto sa chce polroka opaľovať kdesi v zahraničí.“

3. „Nestresuj. Pôsob sebavedome, uvoľnene a komisiu zaručene zaujmeš.“

_________________________________________________________________________

Peter Marcely
marketingová komunikácia
University of Algavre, Portugalsko

1. „Najdôležitejší je určite motivačný list. Keďže som už pár motivačných listov predtým písal, myslím si, že sa mi celkom podaril. A komisia na to zaručene prihliada.“

2. „Skúsenosti! Ak si robil v zahraničí, spomeň to. Ak si bol na nejakom výmennom pobyte alebo kdekoľvek, kde si využil cudzí jazyk, tiež to spomeň. Sú to len plusové body pre teba.“

3. „Buď pripravený na otázky typu: Ako by si reprezentoval našu univerzitu v zahraničí? Čo ovplyvnilo tvoje rozhodnutie pri výbere partnerskej univerzity? Prečo práve ty? Ak si pripravíš odpoveď na tieto otázky vopred, nemáš sa čoho báť.“

_________________________________________________________________________

Ivana Tokárová
masmediálna komunikácia
University of Dubrovnik, Chorvátsko

1. „Nenechávaj si všetko na poslednú chvíľu a pozorne sleduj deadliny na stránke, lebo sa ti môže stať, že nestihneš poslať potrebné dokumenty a vyrobíš si problém.“

2. „Pohovor prebieha v cudzom jazyku, takže si dopredu priprav pár viet o sebe, tvojich skúsenostiach a aktivitách. Komisia prihliada aj na priemer, takže ak si sa počas štúdia neflákal, je to 50% úspechu.“

3. „Buď sám sebou a využi svoje prednosti. Ak v niečom vynikáš nad ostatnými, využi to vo svoj prospech. Nesnaž sa však pôsobiť príliš sebavedome a namyslene. Pri vstupe do miestnosti pekne pozdrav a usmievaj sa.“

________________________________________________________________________

Autor: Karin Fronková