Poeti z ulice vznikli ako spontánna iniciatíva malej skupiny študentov, no rýchlo prerástli do silnej komunity, ktorá dnes pôsobí na sociálnych sieťach a organizuje podujatia. Lea Jaššová, jedna zo zakladateliek, nám priblížila, ako skupina vznikla, čo plánuje ďalej, ale i v čom je sila poézie.

Ako vznikol nápad na tento projekt?

Ono to bolo veľmi random, veľmi rýchle. Bol začiatok semestera a ja som v tom čase začala znovu písať. Vtedy som si povedala, že nemáme nijakú komunitu, kde by mohli mladí ľudia prednášať básne a zdieľať svoju tvorbu. Tak som napísala do ročníkovej skupiny: „Počúvajte, kto z vás píše básne, poďme spraviť projekt.” Z projektu sa stala komunita a z komunity vzišiel prvý event.

Takže ste sa predtým vôbec nepoznali?

Poznali sme sa len zo školy, vnímali sme sa, ale bavili sme sa spolu asi len štyria. Keď sa nám ozvali niektoré baby, vôbec som nevedela, kto sú, keďže sme komunikovali len online. Teraz spolu trávime naozaj veľa času.

Koľko vás je?

Najprv sa nás nazbieralo okolo trinásť, potom niektorí odišli. Po prvom evente prišli ďalší, takže teraz nás je okolo pätnásť. Napríklad chlapci Jakub, Matej a Fero, ktorí nám pred eventom pomáhali len s reelskom, sú teraz už súčasťou tímu.

Máte rozdelené úlohy?

Na začiatku v tom bol celkom chaos, no po prvom evente sme si povedali, že si musíme určiť, kto bude mať akú úlohu. Teraz už máme vyslovene rozdelené, kto sa čomu venuje.

Aktívni ste hlavne na Instagrame, kde vám môžu posielať amatérski básnici svoju tvorbu. Ako to funguje?

Najprv nám to posielali ľudia do správ. Bolo to ale neúčinné, keďže sa nám to tam kopilo a strácali sme sa v tom. Teraz fungujeme prostredníctvom formulára na googli, kde autor vypíše meno, instagramový účet a priloží dokument s básňou. Do budúcna plánujeme formulár rozšíriť a od autorov si pýtať aj video s interpretáciou tvorby.

Prečo?

Na poézii je krásne to, že je subjektívna. Každý si ju inak prečíta, každý si ju inak navníma, každý ju inak pochopí. Ale na druhej strane by sme chceli, aby v básni bol aj kúsok autora. Nielen jeho slová, ale aj to, ako to prednáša a ako to cíti.

Uverejňujete všetko, čo vám príde?

Máme content plán, ktorého sa držíme. Čítame všetky básne, a tie, ktoré sa nám práve hodia do feedu, uprednostníme.

Takže si vyberáte?

Áno.

Aké témy v tvorbe prevládajú?

Veľa žien píše o takzvaných „situationships“ (neformálny zväzok zvyčajne dvoch ľudí, ktorý zahŕňa emocionálne aj fyzické spojenie, no nefunguje ako klasický vzťah, kde sú si partneri exkluzívni – pozn. red.). Pre veľmi veľa mladých báb je práve toto múza na to, aby začali tvoriť. Často píšu aj o sexe, láske a mužoch. Veľmi sa mi páči, že sa neboja byť vulgárne a niečo, čo by sa pred pár rokmi bralo ako tabu, je teraz akýmsi oslobodením žien od predsudkov.

Veľa básní sa venuje aj politickej garnitúre, ktorú zažívame. Autori sa tejto témy dotýkajú nielen v básňach o svojom živote, ale celkovo píšu poéziu len na túto tému.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa POETI Z ULICE (@poetizulice)

Je aj toto jeden z dôvodov, prečo vznikli Poeti z ulice? Ako prostriedok pre mladých na vyjadrenie politických názorov?

Projekt vznikol aj ako odpoveď ministerstvu kultúry, teda za mňa skôr nekultúry. My ako komunita sa snažíme vysielať do sveta odkaz, že kultúra má byť slobodná a žiadna iná, a nikto nám nevezme ani hymnu, ani kultúru, ani štátnu príslušnosť.

Fungujete na sociálnej sieti, ktorej súčasťou je aj kritika. Stretli ste sa za svoje krátke pôsobenie aj s negatívnymi názormi alebo „hejtom“?

Konštruktívna kritika nám zvonku ešte neprišla. Keď už, tak to bolo z radov Poetov z ulice, kedy sme si povedali, že niečo nie je dostatočne dobré na to, aby to išlo von.

Ale napríklad báseň Michala Paulíka, ktorá sa dotýkala politickej garnitúry, nahnevala ľudí, ktorí majú odlišné vnímanie sveta. Od nich nám neprišla kritika, ale čistý hejt, ktorý sa nevenoval len básni, ale aj Michalovmu výzoru a podobne.

Čo s tým robíte?

Takýchto ľudí blokujeme, ich pripomienky sú pre nás zbytočné a nechceme si tým kaziť deň.

Slam poetry a poézia ako taká nabrali v poslednej dobe medzi mladými ľuďmi na popularite. Čím si myslíš, že to je?

Ja si myslím, že je to tým, že sa mladí cítia byť nevypočutí. Cítim hnev tínedžerov z toho, že Slovensko stagnuje v otázkach kultúry, znášanlivosti a podobne. To je podľa mňa niečo, čo podnecuje mladých, aby zo seba dali von tú frustráciu a to, čo vnútorne prežívajú.

Chcete do komunity zapojiť aj iné generácie?

Chceme, aby prišli aj starší ľudia, dôchodcovia. My nemáme problém prijať ľudí všetkých vekových kategórií. Nekategorizujeme sa na mladých ľudí, ale na tých, ktorí majú pocit, že neboli dostatočne počutí.

Začiatkom decembra ste zorganizovali prvý event Na vlnách chaosu. Aké to bolo?

Bol to chaos. Ale keď som videla prichádzať ľudí so zápisničkami, v ktorých mali svoje básne, tak ma to veľmi povzbudilo a pri každom probléme, ktorý nastal, som si povedala, že sa svet nezrúti. Bolo to veľmi vtipné, lebo sme to mali v Zelenom kríčku, kde je veľmi oklieštená kapacita a prišlo oveľa viac ľudí, ako sme očakávali.

Nakoniec sme dali preč stoly, ľudia sedeli na zemi aj po krajoch pódia. Niektorí si sadli aj do vedľajšej miestnosti, kde sme sa snažili zabezpečiť živý prenos. Bolo to ďaleko od perfektného, ale malo to obrovské čaro. Videla som ľudí, ktorí sedeli na sebe natlačení, držali si ruky a hladkali si ich. Alebo páry, ktoré si občas dali pusu, a tiež ľudí, ktorí plakali. Všetci sme zdieľali spoločné emócie. Nič podobné som nikdy nezažila. Ľudia vedeli, že to nebolo perfektné, ale nesťažovali sa. Užívali si, že je to útulné a komunitné.

Divákom ste na záver ponúkli open mic, teda možnosť odprezentovať ich tvorbu. Stretlo sa to s úspechom?

Malo to brutálny úspech! Najprv sme si povedali, že nebudeme robiť žiaden zoznam. Keď sme spustili open mic, začali ľudia pomaly prichádzať. Predierali sa k pódiu a čakali pod stageom. Vtedy sme pochopili, že to musíme nejako korigovať.

Na tomto sme sa celkom popálili, ale je krásne vidieť, že toľko ľudí má záujem podeliť sa so svojimi básňami. Bolo super, keď som povedala, že pôjdu poslední dvaja, a šli štyria (smiech).

Čo plánujete ďalej?

Určite budeme organizovať ďalšie eventy. V marci plánujeme Bratislavu, volali nás aj do iných miest. Nateraz sme sa dohodli, že budeme robiť akciu každé tri mesiace.

Začali sme ako mladí z jednej triedy a teraz máme dosah na sociálnych sieťach 260 000 ľudí, čo je šialené. Sme za to veľmi vďační a plánujeme ďalšie veci. Hlavne preto, aby ľudia v sebe nedržali hnev, lebo vieme, aké frustrujúce je to, čo sa v našej krajine momentálne deje.