Životopis predstavuje na trhu práce váš prvý kontakt s potenciálnymi zamestnávateľmi. Preto je potrebné venovať mu dostatočnú pozornosť. Na to, aby ste ho napísali dobre, musíte dbať na niekoľko aspektov.

Je dôležité si uvedomiť, že čas, ktorý zamestnávateľ venuje životopisu uchádzača, je obmedzený. Pokiaľ ide o webový portál kariera.sk, zvyčajne je to niekoľko sekúnd. Personalisti majú za úlohu prijaté životopisy najprv prebehnúť pohľadom a hľadať v nich dôležité kľúčové slová. Ak hneď na začiatku zistia, že uchádzač nevyhovuje požiadavkám inzerátu, životopisu ďalej pozornosť nevenujú.

Podobný systém funguje aj na pracovnom portáli profesia.sk, kde záleží hlavne od toho, na akú pozíciu sa uchádzač hlási. Čím náročnejšie sú požiadavky, tým dlhšie personalista daný životopis študuje. Približne mu však venuje 6 až 10 sekúnd.

Najčastejšie chyby v životopisoch

Medzi najčastejšie chyby uchádzačov o zamestnanie patria gramatické chyby. Taktiež si treba dávať pozor na správne vyplnené kontaktné údaje, aby vás v prípade záujmu mohol personalista zastihnúť. Mali by ste sa pritom vyhnúť e-mailovým adresám, ktorých názvy obsahujú vaše prezývky alebo zdrobneniny. „Niektorí ľudia podceňujú prípravu svojho životopisu,“ uviedla Zuzana Kaňuchová, HR manažérka portálu profesia.sk.

Životopisy sú často neprehľadné a časové postupnosti nesedia podľa rokov či mesiacov. Popis pracovnej pozície je buď veľmi obšírny alebo nedostatočne vysvetlený. Uchádzači tiež zvyknú zavádzať pri definovaní svojich jazykových alebo počítačových znalostí, napríklad pri skúsenostiach s Excelom. Dnes už býva bežné, že pri pohovore vás potenciálny zamestnávateľ hneď na začiatku posadí a zadá vám úlohy napríklad z Excelu, ktoré musíte vypracovať.

Ako napísať životopis, ktorý zaujme zamestnávateľa

Najpodstatnejšie je, aby bol životopis prehľadný, stručný, štruktúrovaný, aby obsahoval základné osobné údaje, ukončené vzdelanie, prípadne pracovné skúsenosti. Je dobré spomenúť aj letné brigády, stáže či rôzne zahraničné výmenné programy. Nesmú chýbať ani jazykové a počítačové znalosti.

Čo je v životopise podstatné, závisí tiež od pozície, o ktorú sa uchádzač zaujíma. Mal by teda vymenovať aktivity, ktoré s inzerovaným zamestnaním súvisia. Je zbytočné vypisovať nepodstatné brigády a uchádzač by mal radšej upriamiť pozornosť na zaujímavé aktivity. Čo sa týka predchádzajúcich zamestnaní, netreba ich podrobne popisovať, stačia stručné informácie.

Ak pripájam fotografiu, mal by to byť solídny portrét, nie selfie.

Súčasťou mnohých životopisov dnes býva aj fotografia. Webový portál profesia.sk odporúča použiť formálny portrét, ktorý vás vystihuje. Rozhodne nie sú vhodné fotky z dovoleniek či selfie v rôznych pózach. To môže kandidáta diskvalifikovať.

Na dôležitosť správneho výberu fotografie apeluje aj personalistka z portálu kariera.sk: „Ak pripájam fotografiu, mal by to byť solídny portrét, nie selfie o zrkadlo, časť zo spoločnej fotky a podobne. Ak nie je v inzeráte uvedené, že si žiadajú fotografiu, odporúčam ju nepripájať.”

Oba pracovné portály uvádzajú, že ideálny rozsah životopisu sú maximálne dve strany. Životopisy, ktoré obsahujú veľké množstvo údajov, môžu spôsobiť, že sa v nich personalista bude strácať.

Ako by mal životopis vyzerať?

Existujú rôzne stránky, ktoré slúžia na vytvorenie pekných CV, napríklad portál canva.com alebo kickresume.com. To, či takýto životopis zaujme, závisí aj od personalistu a od toho, čomu dáva prednosť. V zásade je však lepšie, ak je graficky upravený. Všetko ale má svoje hranice.

Pokiaľ ide o kreatívny typ pracovnej pozície, ako napríklad grafici, UX/UI dizajnéri, marketéri a podobne, odporúča sa byť kreatívny a pohrať s vizuálom životopisu. Pri pozíciách, ktoré sú formálnejšieho charakteru (manažérske, ekonomické pozície a podobne), sa kladie dôraz najmä na štruktúru a prehľadnosť informácií v životopise.

Životopis je ako reklamný dokument, ktorý má uchádzača čo najlepšie predať.

Ivana Molnárová, výkonná riaditeľka najväčšieho slovenského pracovného portálu profesia.sk, sa v rozhovore pre attelier.sk vyjadrila: „Životopis je dobré považovať za akýsi reklamný dokument, ktorý má uchádzača čo najlepšie predať.“ Tento pracovný portál ponúka rady a tipy ako napísať životopis alebo motivačný list a taktiež rady, ako sa pripraviť na pohovor.

Pomôcť vám môže aj Profesia days

Ak chcete vynikať v písaní životopisov, byť pripravený na osobný pohovor do práce vašich snov alebo získať cenné rady, ktoré vás kariérne posunú ďalej, sú tu pre vás Profesia days. Tie sa každoročne konajú v Bratislave, Košiciach, Žiline, Prahe a Brne. Organizuje ich spoločnosť Profesia, prevádzkovateľ najväčšieho slovenského job portálu Profesia.sk.

Na tomto podujatí môžete nabrať nové informácie od známych osobností, z prednášok a taktiež vám bude poskytnutá možnosť odniesť si bezplatný jazykový či IT certifikát. Najbližšie Profesia Days sa budú konať v Žiline 14. mája 2020. Viac informácií o podujatí nájdete na stránke profesiadays.sk.

Po dlhšom uvažovaní sa Dominika rozhodla prihlásiť na misijnú prípravu. Tá trvala jeden rok, počas ktorého sa aj s ostatnými dobrovoľníkmi stretávala každý víkend. Kurz ich mal pripraviť na rôzne situácie, s ktorými by sa mohli stretnúť. Po úspešnom ukončení vysokej školy, kde študovala anglický jazyk, kompetentní pridelili Dominike miesto dobrovoľníčky v Angole.

Keďže sa jej do tohto mesta nepodarilo vybaviť víza, po dlhšej dobe papierovačiek sa ocitla v Nairobi, hlavnom meste Kene. Do štátu pricestovala začiatkom decembra aj so svojou kolegyňou Monikou. Vystriedali manželský pár Slovákov, ktorý prerušil dobrovoľnícku činnosť v rehabilitačnom centre, pretože čakal dieťa.

Každý deň mal časový harmonogram

Pôsobiskom bolo rehabilitačné centrum Langata Bosco Boys, kde sa nachádzajú chlapci zo slumov a ulice. Cieľom programu je adaptovať ich do normálneho života dieťaťa a pripraviť do školy. Stredisko nie je oficiálna škola a preto v ňom môžu vyučovať aj belosi. Chlapci, ktorí prípravu zvládnu, postúpia do Kuwindy, čo je v podstate materské centrum celého ústredia Langata Bosco Boys.

Náplňou práce dobrovoľníkov je byť pri dieťati a pomôcť mu v núdzi. Neexistuje žiadny presný návod, čo robiť a ako to robiť. Je potrebné prispôsobiť sa dennému programu a pridávať doň vlastné nápady. V meste Nairobi mal každý deň časový harmonogram, ktorým sa všetci riadili. Deň sa začal o siedmej ráno svätou omšou a raňajkami. Úlohou chlapcov je následne upratovanie interiéru školy. „To bola časť programu, ktorá ma vedela špeciálne rozčúliť. Upratovanie u nich totiž znamená vyliať vedrá s vodou všade – aj v interiéri – a potom ju pozametať a poutierať handrou,“ prezradila Dominika s úsmevom.

Dobrovoľníctvo v Afrike nie je vždy jednoduché

Po upratovaní začalo vyučovanie, ktoré prebiehalo rôzne. Dominike boli pridelení mladší žiaci, konkrétne tretiaci, ktorí boli vo veku od 7 do 23 rokov. Keďže niektorí chlapci boli dlhé roky na ulici, triedy tam sú zmiešané. O jednej hodine bol čas na obed a po ňom na domáce práce, ktoré vykonávali pravidelne.

„Buď som pri nich len sedela, alebo som tento čas využila na to, aby som si šla nakúpiť či zbehla k doktorovi s chorými chlapcami. Africké či kenské zdravotníctvo je kapitola sama o sebe. Na všetko dávajú lieky od bolesti,“ reagovala Dominika. Spolu s kolegyňou zriadili medical room, kde chlapcov ošetrovali. Zo začiatku si k deťom museli nájsť cestu a zisťovať informácie od miestnych, pretože mali problém s komunikáciou.

Po popoludňajších domácich prácach nasledovali hry, najčastejšie futbal, ktorý je obľúbeným športom miestnych detí. Večer bol vždy spestrený programom, ako napríklad, rozprávkami, predstaveniami alebo inými aktivitami. „Ja s kolegyňou sme po večeri zvykli podávať lieky, čo boli najväčšie boje. Vždy totiž prišlo milión chlapcov – simulantov, ktorí nám dali naozaj zabrať. Dokonca sme im podávali tic-tacy a snažili sa nezinfarktovať. Ak ale v televízii premietali dobrý film, v ten večer nebol chorý nikto. Boli však aj takí, ktorí mali vážne zdravotné problémy. Viackrát sme boli na pohotovosti, videla som rôzne úrazy či dôsledky ťažkého života v zlých podmienkach,“ zdôverila sa Dominika.

Čo sa týka bývania, dobrovoľníci boli ubytovaní v blízkosti školy v domčeku alebo na internáte s chlapcami. Väčšie problémy boli so stravou, ktorá bola prispôsobená hlavne miestnym. Najčastejšie išlo o jedlá, ako gideri (fazuľa s kukuricou) alebo ugali (múka prevarená s vodou) so strukovinami či kapustou.

Dobrovoľníci sa snažili spestriť ich stravu najmä ovocím alebo koláčmi. Pred misiou zháňala Dominika financie prostredníctvom viacerých zbierok či sponzorov. Vyzbierané peniaze jej neskôr poslúžili na výdavky spojené s misiou. Očkovania a preklady na víza si zaplatila sama. Organizácia jej však poskytla príspevok na stravu a peniaze na letenku, poistku a odvody.

Príchod na Slovensko zvládala len ťažko

Dominika svoju dobrovoľnícku činnosť ukončila po štyroch mesiacoch kvôli šíriacemu sa ochoreniu COVID-19. Z návratu na Slovensko mala väčší kultúrny šok, než keď prišla do Kene. „V posledných týždňoch môjho pobytu som si začala na všetko zvykať. Vedela som lepšie reagovať na konflikty s domácimi a taktiež som videla pokroky aj u mojich žiakov, z čoho som bola nadšená. Prvýkrát v živote som mala pocit, že robím naozaj niečo, čo má obrovský zmysel,“ priznala.

Po príchode na Slovensko podstúpila 14-dňovú karanténu a našla si bývanie v Bratislave. Dominike dobrovoľníctvo chýba, a tak sa snaží pomáhať ľuďom na Slovensku. Čaká na deň, kedy bude môcť opäť vycestovať do Nairobi k deťom: „Pravdupovediac, svoj odchod z Kene zvládam veľmi ťažko. Nepridáva tomu ani fakt, že moja kolegyňa sa navzdory všetkému rozhodla tam zostať. Každý deň čítam správy z Kene. Žiaľ, nevyzerá to tam dobre, ľudia trpia a pravdepodobne ešte viac budú.“

Misia v Nairobi dala Dominike viac, než si myslela. Hodnotí to ako dobrú skúsenosť. Dobrovoľníctvo či odcestovanie do cudzej krajiny je pre ňu prekonávanie vlastných limitov. Apeluje na ľudí, ktorí chcú pomáhať druhým a zaujímajú sa o takéto krajiny, aby do toho šli. „Naučila som sa, čo je to žiť pre niekoho iného a tiež nazerať na svet inými očami, dokázať sa prispôsobiť alebo sa zaprieť. V kritických chvíľach človek spoznáva sám seba, svoje kladné aj záporné stránky. Naučila som sa viac hľadať cesty a spôsoby na riešenie problémov, nevzdávať sa,“ priznala Dominika a zároveň dodala, že ľudia v Keni jej dali viac, než ona im.

Ak ste momentálne v cudzine a máte záujem pricestovať domov transportom, ktorý zabezpečuje Slovenská republika, je potrebné, aby ste kontaktovali príslušné veľvyslanenctvo v krajine, v ktorej sa nachádzate. Tento krok je dôležitý preto, aby bolo možné určiť počet cestujúcich a následne priradiť čas a formu, akou bude preprava prebiehať. Presuny občanov Slovenskej republiky má na starosti ministerstvo zahraničných vecí.

Občania, ktorí využijú takúto dopravu, sú povinní absolvovať 14-dňovú karanténu v zariadeniach ministerstva vnútra. V súčasnosti je k dispozícii niekoľko zariadení a ich počet sa neustále zvyšuje. Najnovšie k nim pribudli aj Bardejovské Kúpele. Možnosť využiť karanténne centrá majú aj občania, ktorí pricestovali na Slovensko sami a povinnú karanténu nechcú realizovať v spoločnej domácnosti so svojimi rodinami alebo blízkymi. Pre tento účel je potrebné volať tiesňovú linku 112.

„Po príchode je každý klient zaregistrovaný do elektronického systému, ktorý umožňuje online sledovanie stavu v karanténnom centre, ako aj priebežné informovanie kompetentných orgánov,” priblížil Petar Lazarov, hovorca Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pre televíziu Ta3.

Karanténne centrum v Gabčíkove a jeho kvalita

Mnohí ľudia sa na kvalitu zariadenia v Gabčíkove sťažujú. Na internete sa objavujú fotografie jedál a izieb, s ktorými nie sú spokojní. „Všimla som si fotky kúpeľne a záchoda s popisom, že sú otrasné. Podľa mňa ale bolo všetko čisté, hoci nie nové. Keďže som prišla z Afriky, toto mi príde skôr ako luxus v porovnaní s tým, ako ľudia žijú tam,” vyjadrila sa Dominika Šimonffyová.

Ďalším faktorom, s ktorým sú mnohí nespokojní, je strava. „O 07:00 prinesú do strediska raňajky, no kým sa ku mne dostanú, je 9:00. Vyžaduje si to určitý čas, keďže nás je tu veľa a kapacita ľudských zdrojov je obmedzená. Nie je preto ale dôvod na nervozitu. Obed sa začína rozdávať o 12:00  a večera o 18:00,“ hovorí Vladimír Maďorán. Strava je prispôsobená aj pre vegetariánov a ľudí s alergiou na lepok alebo laktózu. Pobyt v zariadení je síce zdarma, no poplatok vo výške 13 € si pri odchode zo zariadenia musí každý zaplatiť sám.

Batožina, s ktorou občan pricestuje, mu ostáva. V prípade, že nevyhnutne potrebuje hygienické potreby alebo lieky, môže zavolať na registráciu v Gabčíkove a požiadať o ne. „Dal som si priniesť lieky na alergiu, osušku a šampón,” hovorí o svojej skúsenosti Vladimír Maďorán.

V karanténnom centre v Gabčíkove môžu klienti prijať aj balíček od rodiny alebo blízkych. Ten po odovzdaní na registráciu kompetentní donesú pred dvere izby, v ktorej sú ubytovaní. Túto možnosť využila aj Dominika: „Mám notebook vďaka kamarátom, ktorí mi ho sem doniesli a tiež vďaka ochotným hasičom, ktorí mi ho priniesli z registrácie.”

Ako postupovať po prekročení hraníc?

Ak chce občan Slovenskej republiky prísť domov vlastnou dopravou, no nechce absolvovať povinnú karanténu vo vlastnom dome alebo byte, môže ju stráviť aj v karanténnom stredisku. Je však dôležité kontaktovať centrum pre zdravotnícke informácie na čísle +421 800 221 234. Podobne urobil aj Vladimír Maďorán. S kolegami pricestoval z Belgicka osobným automobilom.

14-dňovú karanténu sa rozhodol dobrovoľne absolvovať v štátnom zariadení: „Tri hodiny pred príjazdom k hraničnému priechodu Jarovce som kontaktoval centrum pre zdravotnícke informácie a požiadal som o dobrovoľnú karanténu v stredisku Gabčíkovo. Chcel som totiž predísť prípadnému nechcenému šíreniu nákazy a nechcel som ohroziť ľudí, na ktorých mi záleží.“

Podobná situácia nastala aj u Dominiky Šimonffyovej, ktorá spolu s kamarátmi cestovala na Slovensko z Afriky. Cestu absolvovali letecky s viacerými prestupmi a následne ich na letisku v Rakúsku vyzdvihol príbuzný. Pri hraničnom prechode im taktiež zmerali teplotu. Na tiesňovej linke 112 požiadali o dobrovoľnú karanténu v stredisku Gabčíkovo. „Do karanténneho centra som prišla s kamarátom o druhej v noci, kedy prebehla aj registrácia,” hovorí Dominika.

Transport, ktorý zabezpečila Slovenská republika, využila aj Jana Brišáková, ktorá pricestovala z Rakúska autobusom. Na hraničnom prechode sa k nim pripojili aj policajné zložky a sprevádzali ich až do Gabčíkova. Cestujúci vraj boli málo informovaní: „Ocenila by som lepšiu komunikáciu hlavne pri preprave,” hovorí Jana. „Mali sme výbornú stravu a úžasných ochrankárov a hasičov, ktorí s nami komunikovali normálne a snažili sa nám vo všetkom vyhovieť,” dodáva napokon.

Čas strávený v karanténe môže byť aj zábavou

Viacerí ľudia v karanténnom centre Gabčíkovo sa vyjadrili, že kvalitnú WiFi sieť tam nájdete len veľmi ťažko. Postupne si namiesto internetu vymysleli vlastnú zábavu. Inšpirovali sa Talianskom a na balkónoch často znie smiech, spev a aj potlesk našim hrdinom. Vytvorili si aj vlastnú skupinu na Facebooku, kde medzi sebou komunikujú a navzájom si poskytujú oporu.

Na internete je mnoho vtipných fotiek a videí o tom, ako ľudia trávia čas doma. Karanténne centrum v Gabčíkove sa stalo dočasným domovom aj pre Majstra N (Adama) a Wonder Woman (Dominiky). Tí ukázali, že na zábavu je potrebná len kreativita a dobrá nálada. Rozhodli sa, že ostatným spríjemnia čas menšími vystúpeniami

„Želala by som si, aby sme si uvedomili, že my nie sme tí ľudia, ktorí potrebujú najviac pozornosti a pomoci. Potrebujú ju chorí a zdravotníci, ktorých nesmieme ohrozovať. Prospela by lepšia informovanosť pre ľudí, ktorí sa sem chystajú alebo tu už sú, aby si udržali pokoj a aby zbytočne nestresovali,” dodala slovenská Wonder Woman.