Definícia slova produktivita hovorí o schopnosti produkovať. Ekonomicky ju vyjadruje množstvo výrobkov, ktoré vyrobí jeden pracovník za časovú jednotku. Chladná definícia premieňa človeka na stroj, predstavujúci iba jednu premennú v rovnici. Napriek tomu sa každý deň zobúdzame s vidinou produktívneho dňa, vytvárame neuskutočniteľné To Do listy a zaspávame s pocitom viny.

Spôsob zmechanizovania človeka kritizoval francúzsky filozof Michel Foucault vo svojej knihe Dozerať a trestať, kde predstavil koncept „poddajných tiel“. Tento koncept opisuje, ako inštitúcie, školy, väzenia, fabriky vytvárajú poslušné, produktívne, samoregulujúce sa subjekty prostredníctvom dozoru, tréningu a disciplíny. „Poddajné telá“ sú manipulované tak, aby zmaximalizovali produktivitu a zminimalizovali odpor, a tak sa z ľudí vytvoria funkčné stroje.

Neznie vám to povedome? “Ak chcete byť produktívny, nestačí motivácia, musíte byť disciplinovaný,” znie z nejedného videa samozvaného kouča. Tento prístup viac a viac presakuje z pracovného života k voľnému času. Po práci v korporáte alebo v škole prichádza druhá šichta, kedy musíte pracovať pre seba. Choďte do fitka, premeňte svoje hobby na vedľajší príjem, prečítajte čo najviac kníh. Každý deň sa musíte posúvať vpred, inak vám život pretečie medzi prsty.

Keď výkon prestane byť dobrovoľný

Sebarealizácia a sebazlepšovanie sú skvelé spôsoby trávenia voľného času, ale až do momentu, kedy ich nevnímame ako povinnosť. Ako niečo, čo musíme urobiť, aby sme mali plnohodnotný život. Ak ste niekedy na konci dňa, ktorý nebol až taký produktívny, pociťovali vinu za premrhanie času, nie ste v tom sami. Tento pocit sa nazýva produktívna vina a existuje, pretože prepájame svoje správanie, výkon a produktivitu s našou sebahodnotou.

Dostávame sa pod tlak, ktorý sa ešte zvyšuje sociálnymi médiami. Prvýkrát v histórii máme prístup k životom tisícov cudzincov a k ich dokonalým a produktívnym životom. Zaspávam s telefónom v ruke s tým, že svojich 24 hodín nevyužívam naplno, pretože existuje niekto, kto dnes urobil viac vecí ako ja za týždeň. Premýšľam nad svojou starou mamou, ktorej vrchol produktivity je, že zasadí skôr zemiaky ako jej suseda. My, na druhej strane, tlačíme na svoje limity, aby sme viac cvičili, prečítali viac kníh, videli viac filmov, zarobili viac peňazí ako PoužívateľskéMeno123.

Foucault hovoril o „poddajných telách” pod priamym dohľadom autority, no my už nepotrebujeme dozorcov. My svojich dozorcov držíme v ruke, svietia na nás z obrazoviek a pomaly sa nám dostávajú do hlavy. Máme To Do listy, aplikácie na sledovanie výkonu a neustály pocit, že by sme mali robiť viac. Z aktivít na odreagovanie po práci a škole sa stáva súťaž bez cieľa a víťaza. Prečo? Pretože všetci ležíme vyhorení na zemi bez chuti pokračovať ďalej.

Medzinárodný filmový festival Berlinale patrí medzi najvýznamnejšie filmové podujatia na svete. Každý rok priláka do nemeckého Berlína tisíce filmových profesionálov, kritikov i nadšencov z celého sveta. Nie je to len miesto, kde sa premietajú filmy — je to priestor, kde sa stretávajú príbehy, kultúry a ľudia, ktorých spája vášeň pre kinematografiu. Tento rok sa medzi účastníkmi ocitol aj študent UCM Radoslav Meluš. V rozhovore otvorene hovorí o celej ceste, od prvého nápadu až po samotný pobyt v Berlíne.

V podcaste sa ďalej dozviete:

• ako sa vybavovala akreditácia na festival svetových rozmerov,
• ako prebiehala príprava a vybavovanie účasti,
• aká bola atmosféra a zákulisie samotného festivalu,
• ktoré filmy ho najviac zaujali a rezonovali v ňom aj po skončení
• a či sa na prestížnom podujatí stretol aj so Slovákmi.

Diskusia o slobode slova sa v poslednom období dostala do centra verejného záujmu aj v súvislosti s návrhom o zmene trestov za extrémizmus. Otázka, kde sa končí sloboda prejavu a začína sa zodpovednosť za jazyk, tak nadobúda nový význam. Práve jazyk zohráva kľúčovú úlohu v tom, ako vnímame druhých a ako sa v spoločnosti formujú hranice prijateľného. O tom, ako vzniká jazyková diskriminácia a kde sa nachádza hranica slobody slova, sme sa rozprávali s jazykovedkyňou Jaroslavou Rusinkovou.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

• prečo jazyk nikdy nie je úplne neutrálny a ako ovplyvňuje naše myslenie,
• ako sa jazyková diskriminácia môže skrývať v bežných frázach a každodennej komunikácii,
• kde sa končí sloboda slova a začína sa zodpovednosť voči druhým,
• aké jazykové stratégie robia dezinformácie presvedčivými.

Často vnímame jazyk ako neutrálne pomenovanie reality. V čom je to ilúzia? Prečo jazyk nikdy nie je tak úplne neutrálny?

Pretože v komunikácii nepoužívame len slovníkové významy. Jazyk je nielen prostriedkom našej komunikácie, ale aj odrazom nášho poznania sveta, a ten nepoznávame objektívne. Naša skúsenosť je veľmi subjektívna. Ľudia nerozprávajú v termínoch ako odborníci alebo vedci a vedkyne, pretože svet nepoznávame v laboratórnych podmienkach cez čísla, cez vzorce a analýzy.

Okrem toho, že je naša skúsenosť obmedzená, subjektívna, tak sa rodíme už do vytvorených noriem, do zabehnutých pravidiel. Skúsenosť si tvoríme nielen my, ale ju aj preberáme od iných. V tomto celom procese socializácie má veľký význam interpretačná kompetencia, teda to, ako zvýznamňujeme svet. Pokiaľ sme v kontakte s naším okolím, neprijímame iba inputy, ale dávame javom zmysel na základe toho, aké máme znalosti, emócie, postoje, hodnoty, ciele, vieru, a tak ďalej.

Keď sme už v komunikácii s inými ľuďmi, tak sledujeme komunikačné ciele, aj to vplýva na to, ako jazyk používame. V neposlednom rade je dôležité povedať, že aj keď sa nám zdá nejaká komunikácia neutrálna alebo sa nám nejaké slová zdajú byť neutrálne, tak z kontextu niekedy vieme odhadnúť, že až také neutrálne nie sú.

Existujú formy jazykovej diskriminácie, ktoré sú v spoločnosti tak normalizované, že už si ich ani nevšimneme?

Sú to naratívy, ktoré sú u nás bežné, napríklad fráza “na Slovensku po slovensky”, alebo “doma si hovor, ako chceš, tu budeš hovoriť po slovensky”, či “najprv sa douč gramatiku, správne písať, a potom sa vyjadruj”. My si ani len neuvedomujeme, ako odlišne pristupujeme k ľuďom na základe jazyka. Dokážeme odmietnuť alebo odignorovať to, čo nám človek komunikuje, pretože sa nám nepáči, akým jazykom nám to komunikuje. Pritom porozumenie tam nemusí byť narušené, čiže nemusí to byť cudzí jazyk.

Môže to byť menšinový jazyk, dialekt, rôzne rečové chyby, napr. koktanie, račkovanie či šušlanie. Mám známu, ktorá študovala slovenčinu na nemenovanej fakulte a musela podstúpiť logopedické cvičenia, aby mohla pokračovať v štúdiu. Kedysi, ešte počas minulého režimu, sa na televízne obrazovky alebo do rádií nedostal človek, ktorý mal rečovú chybu. Naozaj to bolo obmedzovanie slobody sebarealizácie a deje sa to aj teraz. Možno vám nezakážu vystupovať v televízii, ale je úplne bežné, že sa z niekoho smejeme.

Keď sa učíme cudzí jazyk, veľakrát počujeme, že je v poriadku, ak nebude gramatická forma správna, lebo domáci nám porozumejú. Ale na Slovensku mi v prípade maďarskej menšiny príde, že sa im často vysmejeme, lebo nevedia skloňovať, pritom rozumieme, čo nám ten človek chce povedať. Prečo je to tak?

Máme predsudky voči maďarskej menšine. Netvárme sa, že náš vzťah k Maďarom a Maďarkám na Slovensku je bezpríznakový.

Vychádza to aj z historického kontextu?

Áno, jasné.

V spoločnosti často panuje predstava, že sloboda slova znamená, že si môžem hovoriť, čo chcem. Ako sa na túto predstavu pozerá jazykoveda v kontexte jazykovej diskriminácie?

Sloboda slova je prejavom autonomizácie človeka v rámci spoločnosti. V 19. storočí, keď Ľudovít Štúr kodifikoval slovenčinu, bola za tým snaha sa slobodne vyjadrovať vo svojej reči. Neskôr Nežná revolúcia, keď ľudia chceli slobodu. Sloboda bola istou hodnotou, za ktorou ľudia išli. Lenže naša demokracia nestojí len na slobode slova, ale aj na iných myšlienkach, ako je rovnosť. Keď k slobode dáme rovnosť, zistíme, že nemôžeme mať absolútnu slobodu. Môžeme sa zhodnúť, že neexistuje absolútna sloboda slova, pretože nemôžete povedať, že holokaust sa nestal, aby vás nejakým spôsobom neobvinili z popierania holokaustu.

Ak neexistuje absolútna sloboda slova, potom musíme nastavovať jej hranice. Tieto hranice sa nastavujú buď hegemónne, teda z  pozície moci, no to je proti rovnosti. Alebo sa presadzujú deliberatívnym spôsobom, teda na základe konsenzu, podľa nejakého spoločného súhlasu. Tento spoločný súhlas sa vytvára v každej jednej komunikácii, do ktorej vstupujeme, a hlavne vo verejných diskurzoch. Veľký vplyv má aj použitý jazyk, preto má veľkú váhu to, ako sa komunikuje vo verejnom priestore, čo sa píše v médiách, čo robia verejné osobnosti, ako hovoria a konajú politici/-čky.

Keď k slobode dáme rovnosť, zistíme, že nemôžeme mať absolútnu slobodu.

Nedávno som sa zúčasnila na stretnutí Rady vlády pre národnostné menšiny. Rada hlasovala o tom, že vydá stanovisko k novele trestného zákona, ktorá sa týka vypúšťania paragrafov o extrémizme. Boli tam ôsmi členovia štátnej správy, ktorí sa hlasovania zdržali. Je to neviditeľné, ale symbolické gesto a zároveň signál pre iných. Ak nie ste schopní povedať, čo je a čo nie je extrémizmus, alebo nie ste schopní hlasovať proti tomu, tak to dáva signál ďalej. Politici majú veľký vplyv na to, čo sa vo verejnom priestore normalizuje. Ale je dôležité si uvedomiť, že istí politici neodrážajú väčšinový konsenzus, že na zreteli majú hlavne svoje politické motivácie.

Je pri hodnotení diskriminačného jazyka dôležitejší úmysel hovoriaceho alebo dopad na adresáta?

Obidva. Diskriminácia je proces, ktorý ide od úmyslu až po apel. To je komunikácia, ktorá ide od expedienta k recipientovi. Od človeka, ktorý hovorí alebo niečo robí, k tomu, ktorý to prijíma, čiže je dôležitá celá šírka komunikácie.

Dá sa rozlišovať medzi nevedomou a vedomou jazykovou diskrimináciou?

Dá sa. Nevedomá alebo neuvedomelá jazyková diskriminácia môže existovať. Môže existovať preto, lebo sme z psychologického hľadiska tak nastavení. Veci vo svete rozlišujeme a poznávame ich. Poznávame ich na základe nejakých vlastností a jazyk je práve jednou z tých vlastností, ktorá je veľmi zjavná alebo počuteľná. Už malé deti vo veku štyroch rokov rozlišujú jazyk tak, že napríklad uprednostnia hru s kamarátom, ktorý má rovnaký jazyk ako ony. Nie preto, aby niekoho poškodili, ale preto, lebo si rozumejú.

Nejde o to, aby sme prestali rozlišovať jazyk úplne, ale treba rozlišovať, kedy je už rozlišovanie poškodzujúce, pretože si nemusíme byť vedomí toho, že niekomu škodíme. Keď učitelia a učiteľky vplývajú na svojich žiakov tak, že si musia osvojovať slovenčinu. Dajme tomu, že sú to rómske deti a musia si osvojovať slovenčinu, pretože len so slovenčinou sa plnohodnotne uplatnia v spoločnosti. Samo osebe to znie neškodne, lenže neskôr sa to premieta aj do konania.

V médiách bola napríklad správa, že jedna pani učiteľka potrestala dvoch žiakov za vyrušovanie v maďarčine. Ona ich nepotrestala za to, že vyrušovali, ale za to, že vyrušovali v maďarčine. Nemusela mať zlý úmysel, lenže takéto správanie buduje v deťoch hanbu za jazyk, za dialekt, alebo ich zneisťuje a vyúsťuje aj do diskriminačných naratívov. Alebo sa deti začnú zbavovať svojho rodného jazyka, a tak prispievať k vytváraniu takých podmienok, v ktorých sa iný jazyk ako slovenský vníma negatívne. Keď si pozriete sčítanie obyvateľstva, ukazovatele menšinových materinských jazykov majú klesajúce tendencie.

Pri vedomej diskriminácii platí rovnaký princíp, ako keď diskriminujete kvôli rase, náboženstvu alebo kvôli vzhľadu. Keď si uplatňujem nejaké nároky na úkor niekoho iného, tak je to diskriminácia. Ak si niekto myslí, že je dôležitejším človekom preto, lebo hovorí po slovensky, lebo slovenčinu ovláda lepšie, tak je to vedomé. Vedomá diskriminácia je ale najzjavnejšia v systémovej rovine.

Preskočím do témy dezinformácií. Často dezinformácie fungujú nielen kvôli obsahu, ale aj forme. Aké jazykové stratégie robia klamlivé informácie presvedčivými?

Problém s dezinformáciami je ten, že nemusia byť postavené na klamlivých informáciách. Vo vlastnom výskume používam pojem dezinformovanie ako činnosť alebo ako vytváranie takých komunikačných podmienok, v ktorých čitateľ dezinterpretuje odovzdanú správu v súlade so zámerom autora.

Keď sa napríklad v dezinformačných naratívoch píše o Rusínoch, spomínajú, že Rusíni nie sú Ukrajinci, čo je vo svojej podstate veľká pravda. Je to naratív, ktorý je pravdivý, ale v súčasnosti je už vytrhnutý zo svojho historického kontextu. Z reality minulosti je zasadený do súčasnosti a slúži ako taká psia píšťalka (dogwhistle). To je jedna zo stratégií, ktorá sa využíva. Keď niekto povie, že Rusíni nie sú Ukrajinci, tak Rusíni zdvihnú hlavu, zablikajú im kontrolky, lebo na to počujú.

Problém s dezinformáciami je ten, že nemusia byť postavené na klamlivých informáciách.

Potom sa tento naratív dopĺňa ďalšími, či už overenými, alebo neoverenými správami. Napríklad, z overených správ vieme, že polícia zasahovala na Ukrajine voči rusínskej menšine. Overené sú preto, lebo sa k tomu vyjadrovala rusínska inteligencia v iných krajinách. Ony sa potom dotvárajú ďalšími, ale už neoverenými informáciami – napríklad, že Rusíni na Ukrajine požiadali Rusko, aby im pomohlo vytvoriť autonómne územie na Ukrajine. Od toho sa rusínska inteligencia jasne dištancovala a zistilo sa, že išlo o nejakého aktivistu, ktorý žije v Rusku, ale už to v tom priestore je. Takto sa jedno dopĺňa ďalším a tvorí sa taká pripravenosť súhlasiť s protiukrajinskými naratívmi v kontexte súčasnej vojnovej situácie. Takto to funguje.

Dezinformovanie má silný manipulatívny aspekt zo strany autorstva a významný je aj kontext, v ktorom sa správa podáva. Taktiež sa ukazuje to, že dezinformovanie je silno cielené na skupiny. Dezinformácie sa nedajú vystopovať jednoducho na základe nejakých jazykových prostriedkov alebo na základe formy, aj keď dezinformačná komunikácia môže mať svoj lexikálny repertoár. Nejaké charakteristické slová, podľa ktorých viete, že toto je významovo príznakové, ale nie vždy sa to deje tak priamočiaro.

Niektoré tieto médiá používajú emotívnejšie ladené slova alebo zjednodušený jazyk.

To sa vyskytuje aj v iných kontextoch. V úplne legitímnych médiách, napr. v bulvári, v satirických textoch a pod. V zahraničí sa robí výskum a aj vyšpecifikovali niektoré jazykové prvky. Napríklad ten emocionálny jazyk alebo používanie kapitáliek, teda veľkých písmen. Lenže to sa deje aj v iných médiách, z iných dôvodov, nie je to vyhradené iba pre oblasť dezinformácií. Obsah je potom dôležitejší než forma.

Robia sociálne médiá dezinformačný jazyk otvorenejší? Alebo, naopak, dokážu to lepšie maskovať napríklad cez humor, iróniu alebo meme?

To, čo sa deje v rámci dezinformačnej komunikácie dnes, z toho, čo mám zatiaľ naštudované, nie je nič nové a nejde o žiadne prevratne nové formy. V rámci výskumu študujem aj staršiu literatúru, v ktorej sa autori zaoberajú diskurzívnym konštruovaním manipulácie, resp. manipulovaním v diskurzoch a sú tam úplne rovnaké praktiky. Keď napríklad označíte svojho oponenta za toho, kto manipuluje, pričom vy manipulujete, alebo rasista označí niekoho iného za rasistu. To sú také bežné praktiky, ktoré sa vždy diali.

Zároveň v rámci výskumu jazykovo-komunikačných aspektov dezinformácií máme aj kolegyňu, ktorá sa zaujíma o diskurzívne praktiky a budovanie obrazu nepriateľa počas druhej svetovej vojny. To je ten smutný poznatok, že nemáme ani tak nové diskurzy, ale nové sú spôsoby komunikácie a technológia, ktorá tie diskurzy amplifikuje, zosilňuje.

Teda nemáme nový obsah, iba je iný spôsob, akým ho podávame?

Áno. To, čo sa napríklad dnes šíri ako memečko, sa kedysi šírilo v novinách ako karikatúra. Tieto veci sa opakujú cyklicky. Čo je nové, sú algoritmy na sociálnych sieťach a tvorenie informačných bublín. Ovplyvňujú to, čo sa k nám vôbec dostane a má to veľký vplyv na to, ako vyzerá dnešná komunikácia.

Dá sa rozpoznať manipulatívny alebo diskriminačný jazyk aj bez odborného vzdelania?

Poviem to naopak. Niekedy ani odborník neodhalí manipuláciu, aj odborníci, aj vzdelaní ľudia môžu byť zmanipulovaní. Nemôžeme byť idealistickí a myslieť si, že keď budeme extrémne múdri, tak nebude existovať manipulácia. Ale to, že sa dovzdeláme alebo si rozšírime poznatky, pomáha filtrovať neoverené informácie.

Potom je otázkou, ako sa zachováme, keď sa dostaneme do konfrontácie s realitou. Či sme si ochotní pripustiť, že sme boli zmanipulovaní, že niekomu škodíme, alebo že sme sa prosto mýlili. Tu sme už pri veci normálneho ľudského ega. Táto vôľa v konfrontácii s realitou sa nadobúda veľmi ťažko. Aj ja sama hľadám odpoveď, či je to možné, pretože ľudia sú rôzni. Niekedy racionalita a vedomosti neprebijú emócie, ale o to ani nejde, aby niečo prebilo druhé. Ide o to, či si dokážeme pripustiť, že sme sa mýlili.

Čo môže urobiť jednotliviec, keď sa stretne s diskriminačným jazykom v bežnej komunikácii?

Ako jednotlivci máme schopnosť ovplyvňovať svoje okolie. Ide o to, či hovoríme o online prostredí, alebo offline prostredí. Už sme v období, keď sú to dva rôzne druhy komunikácie. Musíme sa rozhodnúť, či chceme vynakladať úsilie na to, aby sme menili ľudí online alebo chceme vplývať na ľudí, ktorých máme blízko seba.

U mňa vždy platí, že je najdôležitejšie začať hlavne od seba, aj my sme pre niekoho okolím, ak si osvojíme nejaké spôsoby hovorenia, môžeme to potom prenášať na svojich blízkych. Ak je to extrémny prípad, fyzický útok (nielen kvôli jazyku), tomu zabránite z princípu, lebo je to fyzický útok, alebo teda aspoň sa snažíte, ale veľakrát sa nestane ani to. Mám na mysli nedávny útok na dvoch malých ľudí vo vlaku, keď sa zvyšní cestujúci len prizerali. Jazykovej diskriminácii je najvhodnejšie predchádzať. Potom to už nie je len úloha jednotlivca, ale aj vzdelania, ako sa o jazyku rozprávame, aké vzťahy si v spoločnosti nastavujeme.

Ak by ste mali mladým ľuďom dať jednu radu, ako používať jazyk zodpovednejšie, čo by to bolo?

Je ťažké vybrať iba jednu, ale odporúčala by som položiť si otázku, či mám vôľu, aby som sa vôbec snažil, snažila o to, aby niekto iný mal práva, aké mám ja. Na začiatku musíme chcieť a to si vyžaduje vystúpiť zo svojej komfortnej zóny v prospech niekoho, kto takú komfortnú zónu v komunikácii nemá. Teda sa musíme veľmi ukracovať o náš jazykový komunikačný komfort, o naše pohodlie, o naše zautomatizované výstupy a to si vyžaduje prácu. Ak je chcenie, tak navrhujem zobrať do ruky našu brožúru (pozn. red.: Ako jazykom (ne)ubližujeme) a zistiť, ako sa to dá dosiahnuť.

Vysnívaná prvá práca sa pre mnohých stáva sériou sklamaní a nezodpovedaných e-mailov. Mladí ľudia, ktorých sme oslovili, sa zhodujú: najväčšou bariérou je kombinácia očakávanej praxe a nízkeho ohodnotenia. K tomu sa pridáva ghosting zamestnávateľov a pocit, že školy ich na realitu pracovného života pripravili len čiastočne alebo vôbec. Študentov FMK a mladých z okolia Trnavy sme sa pýtali, čo by im pomohlo a ako hľadanie práce prežívajú.

Zisťovali sme:

• Aké sú ich skúsenosti s hľadaním prvej práce?
• S akými prekážkami sa pri hľadaní práce najčastejšie stretli?
• Ako na nich pôsobí, že firmy často neodpovedajú alebo pošlú iba automatickú odpoveď?
• Majú pocit, že ich škola dostatočne pripravila do zamestania? 
• Čo by podľa nich najviac pomohlo ľuďom v ich veku ľahšie získať prácu?

Veronika, 27 rokov

Prvú prácu som hľadala asi polroka. Najprv som poslala životopisy do firiem, kde som si myslela, že by som sa mohla uplatniť s mojím odborom. Avšak skoro nikdy som nedostala žiadnu odpoveď alebo bola odpoveď negatívna. Preto som začala posielať životopisy aj do firiem, ktoré mali aspoň niečo spoločné s mojím predošlým štúdiom. Poslala som životopis do jednej firmy, kde ma odmietli, ale pozvali ma na pohovor na inú pozíciu a teraz tam pracujem.

Najčastejšou prekážkou bolo finančné ohodnotenie, ktoré mi prišlo príliš nízke na to, že mám vyštudovaného inžiniera. Druhou prekážkou bolo, že vo veľa zamestnaniach chceli vysokoškolsky vzdelaného človeka s minimálne dvojročnou praxou. Takže chcú, aby sme mali vysokú školu, ale zároveň aj prax. Kde máme zohnať prax, keď nás bez nej nechcú prijať do zamestnania?

Neodpovedanie na životpisy na mňa pôsobí negatívne a neprofesionálne. Nevedela som ako som na tom, či dostali môj životopis alebo čo sa deje. V tomto je automatická odpoveď trocha lepšia, aspoň viem, že ho obdržali. Podľa mňa by mali odpovedať, aj keď ma odmietnu a myslím si, že by mohli zahrnúť aj spätnú väzbu, prečo ma odmietli.

Moja škola ma na zamestnanie príliš nepripravila, ale to bude asi tým, že robím niečo, čo som nevyštudovala. Zarezonovalo mnou však niečo, čo mi povedal môj terajší nadriadený. „Vysoká škola nie je o tom, aby ťa to naučila robiť, ale aby ťa naučila, ako o tom máš premýšľať.”

Najväčším pomocníkom je podľa mňa digitalizácia pracovných ponúk. Pomohlo by, keby vysoké školy viac zahŕňali prax. Zamestnávatelia by mohli chodiť do škôl a študenti by v spolupráci s nimi robili napríklad diplomovku. Následne by týchto študentov mohli aj zamestnať. A keby viac zamestnávateľov bralo do úvahy aj absolventov bez praxe, ktorých by si už oni zaučili.

Peter, 24 rokov

Prvú prácu som si našiel na odporúčanie kamaráta, bol to rozvoz jedla.

Najväčším problémom pri hľadaní práce bola pre mňa pracovná doba. Buď bola príliš dlhá, alebo sa pracovalo na zmeny. Ďalším problémom bol nízky plat.

To, že firmy neodpovedajú, mi príde neosobné a neslušné. Mám z toho potom pocit, že ten môj životopis si nikto ani nepozrel. Čo sa týka pripravenosti na zamestnanie, tak stredná škola ma určite dobre nepripravila, síce sme tam mali aj prax, ale veľa vecí sa človek dozvedel až potom na mieste. Na vysokej mi zatiaľ príde, že je to lepšie.

Určite by pomohlo jasné odkomunikovanie pracovných podmienok a náplne práce. Väčšinou je to iba všeobecné, človek ani nevie, čo bude robiť. Možno, keby ešte pridávali pracovné ponuku aj na sociálne siete, pretože na Profesiu už málokto chodí.

Izabel, 22 rokov

V lete som si hľadala brigádu, bolo to celkom v pohode, pretože som toho veľa našla hlavne na Profesii. Problémom niekedy bolo, že potrebovali skúsenosti. Hľadali absolventa s niekoľkými rokmi praxe, aj keď je to nereálne.

Už sa mi stalo, že mi neodpovedali a nepáčilo sa mi to. Príde mi to ako ghosting, bolo to nepríjemné, aspoň by mi mohli dať vedieť, že ma neberú. Škola ma pripravuje tak 50 na 50, veľa ten človek musí urobiť aj sám.

Netuším, čo by pomohlo. Možno z pohľadu firiem, aby si uvedomili, že je to pre nás niečo nové a iba začíname a nejako na to dbať, že nevieme hneď všetko.

Adam, 29 rokov

Hľadanie prvej práce bolo veľmi zaujímavé a zároveň veľmi ťažké. Zmaturoval som a po prázdninách som sa zamestnal vo výrobni na strešné okná, avšak ja som vyštudoval odbor mechanik počítačových sietí. Zamestnať sa v tomto odbore bolo neskutočne ťažké a náročné. Človek si povie, že takých ľudí hľadajú veľa, ale keď som sa aj išiel spýtať do firiem, tak na tejto pozícii mali už zabezpečeného človeka.

Každý chcel, aby som mal hneď skúsenosti, už najlepšie päť rokov. Keď som sa chcel zamestnať, v čom som chcel, tak hlavným problémom boli skúsenosti. Niekedy to bolo aj dochádzanie.

Ak je to nejaká dobrá pozícia, tak je mi jasné, že im príde veľa žiadostí a nemajú kapacitu všetkým odpovedať. Alebo výberové konanie vypísali len tak naoko a už majú vybraného, koho tam prijmú, alebo tam dajú niekoho po známosti.

Škola bola zaujímavá, ale, žiaľbohu, nemyslím si, že ma pripravila na zamestnanie. Do istej miery mi to pomohlo, opravoval som známym alebo rodine počítače, vytváral som si webové stránky či ťažil kryptomeny. Znalosti som využil najmä vo voľnom čase. To bola možno polovica vecí, tú druhú som sa potom už naučil sám. V dnešnej dobe to bude v IT-sektore čoraz ťažšie, lebo nastupuje umelá inteligencia a preberie veľa povolaní.

Nielen mne, ale aj ostatným vždy pomôžu dobré známosti. A čo je najdôležitejšie, byť v niečom dobrý, byť v niečom špeciálny a známy, budovať si osobnú značku. Zlepšovať sa. V dnešnej dobe čím viac platí aj to, že remeslo má zlaté dno. Ukázať svoju prácu, lebo tá za človeka hovorí.

Natália, 21 rokov

Moja osobná skúsenosť s hľadaním práce je veľmi zlá. Ukazuje to aj fakt, že som zostala ako zamestnanec na TPP v práci, ktorú som mala ako brigádu popri škole, pretože som si nevedela nájsť nič iné. Posielala som hromadne veľa životopisov, ale buď sa mi nikto neozval, alebo bol iný adept, ktorý im viac vyhovoval, alebo poslali automatickú odpoveď.

Zamestnávatelia čakávajú, že ako nový zamestnanec budeš mať niekoľkoročnú prax v tej brandži, ale nemáš ako získať také skúsenosti. Taktiež majú vysoké nároky na zamestnanca.

Absolútne ignorovanie poslaného životopisu na mňa pôsobí negatívne, akoby by ich niekto dotlačil, uverejniť tú ponuku. Vyzerá to, že už majú nejakého človeka, ale donútil ich štát, aby to tam aj tak dali. Viem, že vo veľa firmách to takto aj funguje. Akoby ich ani nezaujímalo, že niekto mladý sa chce priučiť a rozvíjať sa v určitej firme alebo brandži.

Nie, vôbec nemám pocit, že by ma škola dostatočne pripravila. Keď sa 14- či 15-ročné deti majú rozhodnúť, čo budú robiť do konca života alebo im to vyberú rodičia, veľmi veľké percento ľudí potom ani nepracuje vo svojom odbore, lebo ich to už nebaví. Druhá vec, aj na odborných školách učia okrem niektorých do praxe užitočných predmetov aj úplné hlúposti. Ja som študovala pracovníka marketingu a mala som aj dejepis, úplná zbytočnosť.

Netuším čo by nám mladým mohlo pomôcť. Jedine mať bohatých rodičov alebo dobré kontakty.

Adam, 22 rokov a Dušan, 20 rokov

A: Ja mám celkom dobré skúsenosti, pretože som si našiel prácu cez známosť. Taktiež aj veľmi rýchlo, do mesiaca po skončení strednej.

D: Ja som taký trošku iný prípad, pretože hrám profesionálne futbal.

A: Ani jeden z nás nemal problém sa uplatniť a ešte sme sa ani neocitli v situácii, kedy by nám zamestnávateľ neodpovedal. Nemáme s tým skúsenosti.

A: Myslíme si, že predmety sú zamerané na veci, ktoré v praxi vieme aj využiť. Sú tak škálované, že ich môžeme využiť vo viacerých odboroch, takže máme možnosť si vybrať z viacerých možností po ukončení štúdia. Všetko, čo sa naučíme, vieme využiť pri hľadí práce alebo pri zakladaní fimy či živnosti.

A: Najlepšie je investovať do seba, rozširovať si obzory a mať, čo najviac vedomostí z viacerých oblastí.

Lucia, 26 rokov

Hľadanie prvej práce bolo náročné, nakoľko je študent po ukončení školy akoby hodený do vody. Na pracovných portáloch je síce veľa voľných ponúk, ale človek si musí vytriediť možnosti, ktoré sú pre neho vhodné a zistí, že tam toho až tak veľa nie je. Moja prvá práca bola brigádnická v banke. Túto prácu mi sprostredkoval člen rodiny a pomohla mi na pohovoroch. Bez známostí nemajú študenti šancu nájsť si lepšiu brigádu, kde by sa mohli zdokonaľovať v odbore, ktorý študujú a chceli by sa v ňom aj zamestnať.

Z mojej skúsenosti boli najčastejším problémom vysoké nároky na uchádzačov o prácu. Požadujú prax, flexibilitu, vysokú jazykovú úroveň, ale budúci zamestnanec by nemal mať vysoké nároky na platové ohodnotenie. Ako absolventka UCM som sa stretla aj s tým, že na univerzitu nemali zamestnávatelia veľmi dobrý názor.

Neodpovedanie na žiadosti uchádzačov mi príde nefér, keďže sa často stáva, že už majú niekoho vybraného po známosti, aj keď môže byť menej kvalifikovaný. V súčasnej práci som sa zúčastnila pri výbere nového zamestnanca a zistila som, ako to funguje. Zamestnávateľ kalkuluje s mnohými faktami o danom človeku, prípadne ako na neho životopis zapôsobil.

V škole sa neučí veľa praktických vecí, ktoré musí študent po škole riešiť – ako sa pripraviť na pohovor, na pracovný život, čo všetko treba zariadiť.

Najviac by pomohla prax. Možnosť popri škole pracovať v odbore, a nielen naoko, ako to často býva. Počas strednej som robila v rovnakej práci ako mama a veľa som sa tam naučila. Tieto vedomosti som zužitkovala na pohovoroch alebo aj v práci. No počas vysokej školy som nemala možnosť takejto praxe. Prax, ktorú som mala, pozostávala iba z rečí majiteľa o jeho firme, čo mi veľa do pracovného života nedalo.