Šesť kamarátov – Jakub, Maroš, Lukáš, Damián, Michal a Jaroslav tvoria zohratý tím známy ako HARABURDYtwinGO. Nie sú to žiadni nováčikovia v zdolávaní netradičných trás, ich portfólio už zahŕňa viacero dobrodružných výprav vrátane pravidelných ciest po Baltických krajinách na vozidlách podobného kalibru. Tentokrát si však stanovili cieľ, ktorý posúva hranice ešte ďalej.

V rozhovore sa dočítate:

• prečo si vybrali staré Renaulty Twingo,
• ktorými krajinami plánujú prejsť a aké extrémy ich čakajú,
• ako sa pripravujú na dlhú cestu cez najnebezpečnejsie cesty,
• koľko ich takáto cesta bude stáť.

Kto vlastne stojí za HARABURDYtwinGO? Ako vznikol váš tím a čo vás spája?

Za projektom HARABURDYtwinGO stojí partia šiestich dobrudruhov. Spojila nás vášeň pre cestovanie, dobrodružstvo a chuť dokázať, že aj malé autá zvládnu veľké veci. Každý z nás prináša svoje skúsenosti, zručnosti, a spoločne tvoríme tím, ktorý drží pohromade aj v tých najťažších podmienkach.

Kedy a ako vznikol nápad pustiť sa na expedíciu cez najnebezpečnejšie cesty sveta?

Nápad vznikol spontánne, z lásky k dobrodružstvu a z túžby posunúť naše hranice ešte ďalej. Po viacerých menších výpravách sme si povedali, že je čas spraviť niečo, čo tu ešte nebolo. Tak sme dali dokopy tím a vybrali trasu, ktorá preverí všetko od techniky až po našu psychiku.

Kedy budete štartovať a koľko vám celá expedícia potrvá?

Štartujeme v júli 2026 a predpokladáme, že cesta potrvá približne štyri až šesť mesiacov, podľa toho, aké budú podmienky a situácia na trase. Veľa ľudí sa nás pýta, prečo až vtedy. Pravda je, že trasa, ktorú sme si vybrali, patrí medzi tie najnebezpečnejšie a zároveň najdobrodružnejšie na svete.

Po našich vlastných prieskumoch sme zistili, že takúto extrémne náročnú výzvu zatiaľ nikto nepodstúpil s autami, aké máme my. Preto chceme byť dôkladne pripravení – fyzicky, technicky aj logisticky. Jednoducho to nie je niečo, do čoho môžeš skočiť z večera do rána.

Koľko ľudí a koľko áut sa na výprave zúčastní?

Na ceste nás bude šesť. Rozdelíme sa do troch áut, konkrétne pôjde o upravené Renaulty Twingo prvej generácie. Každé auto bude dvojmiestne, prispôsobené na extrémne podmienky, ktoré nás čakajú. Aj keď ide o malé mestské vozidlá, veríme, že s dobrou prípravou a odhodlaním zvládnu všetko, čo im situácia postaví do cesty.

Prečo práve Renault Twingo? Čo pre vás znamená toto auto a čo vám na ňom príde výnimočné napriek jeho limitom?

Twingo je ikonické malé auto s obrovským charakterom. Má dušu, ktorá prekonáva limity. Je ľahké, jednoduché na opravu, nenáročné na spotrebu a navyše vyzerá skvelo. Zároveň by nikto nepoužil twingo ako vozidlo na cestu okolo sveta v takých náročných podmienkach. Práve preto sme sa rozhodli, že to je to pravé vozidlo pre nás.

Ako ste si plánovali trasu? Vybrali ste si najdrsnejšie miesta planéty – bol v tom úmysel prekonať extrém?

Presne tak. Od začiatku sme vedeli, že nechceme ísť bezpečnou ani pohodlnou cestou. Chceli sme si siahnuť na dno svojich síl aj možností našich áut. Vyberali sme trasy, ktoré sú známe svojou náročnosťou, izoláciou a nepredvídateľnými podmienkami – od rozbitých horských ciest v Kaukaze, cez nekonečné kazašské pláne, púšť Gobi až po zamrznutú sibírsku divočinu. Cieľom bolo ísť tam, kde sa bežne nechodí, a dokázať, že aj s mestským autom sa dá zvládnuť niečo, čo znie ako úplné šialenstvo.

Aké destinácie vás na vašej ceste čakajú a ktorej sa bojíte najviac?

Naša trasa povedie cez množstvo rôznorodých krajín od strednej Európy cez Balkán až hlboko do Ázie. Začneme na Slovensku a postupne prejdeme Maďarskom, Rumunskom, Bulharskom, cez Turecko do Gruzínska. Potom pokračujeme Ruskom, Kazachstanom, Uzbekistanom, Turkménskom, Tadžikistanom, Kirgizskom, až sa dostaneme do Mongolska a následne späť cez Rusko, Estónsko, Lotyšsko, Litvu a Poľsko domov.

Najväčší rešpekt máme pred niekoľkými úsekmi. Gobi v Mongolsku je jedným z najnehostinnejších miest na svete – nekonečné prázdno, extrémne teploty a takmer žiadna infraštruktúra. Cesta Tusheti Road v Gruzínsku, považovaná za najnebezpečnejšiu cestu na svete, preverí nielen naše šoférske schopnosti, ale aj pevné nervy. Prejsť cez Ak-Bajtal vo výške 4700 m n. m. znamená vyrovnať sa s riedkym vzduchom a technickými problémami. A odľahlé oblasti Sibíri – tam môžeme byť tisíce kilometrov od najbližšej pomoci, keď sa niečo pokazí. To všetko sú miesta, ktoré nás fascinujú, ale zároveň vzbudzujú rešpekt.

Čoho sa najviac obávate počas tejto výpravy?

Obavy máme z toho, že nás postihne technická porucha práve v tých najizolovanejších oblastiach, kde široko-ďaleko nie je ani len signál, nieto ešte servis. Na niektorých úsekoch môžeme byť stovky kilometrov od civilizácie a ak sa niečo pokazí, budeme si musieť poradiť sami, bez pomoci, improvizovať, byť kreatívni. Okrem toho je veľkým strašiakom aj nepredvídateľné počasie. V púšti môže byť cez deň 50 stupňov, v noci pod nulou a v horách na Sibíri nás môžu čakať extrémne mrazy, snehové búrky či lavíny. Ale vieme, že najdôležitejšie bude udržať si morálku a pokoj.

Ako vyzerajú vaše prípravy pred štartom?

Prípravy bežia naplno už niekoľko mesiacov a sú komplexnejšie, než by si človek na prvý pohľad pomyslel. Na prvom mieste je, samozrejme, technická stránka. Upravujeme naše Twingá tak, aby zvládli terén, na ktorý neboli nikdy stavané. Každé auto musí byť čo najľahšie, spoľahlivé a zároveň pripravené na extrémne teplotné výkyvy. Testujeme techniku, všetko od podvozku po elektroniku, a skúšame, ako reaguje v rôznych podmienkach.

Okrem áut však pracujeme aj na sebe fyzicky a psychicky. Trénujeme kondičku, odolnosť voči záťaži aj schopnosť zvládať stres. Zároveň detailne plánujeme trasu, každú etapu, každé riziko, každý možný scenár. Musíme mať pripravené alternatívy, záložné riešenia a vedieť, ako reagovať v krízových situáciách.

No a nezabúdame ani na mediálnu stránku projektu. Intenzívne pracujeme na príprave nášho road movie. Dokumentujeme každý krok, aby sme napokon priniesli divákom autentický film o tom, čo všetko takáto výprava obnáša. Je to výzva po všetkých stránkach – technickej, fyzickej, psychickej aj organizačnej.

Absolvovali ste viacero dobrodružných výprav už predtým. Čo vás doterajšie výpravy naučili?

Dali nám pokoru, rešpekt pred prírodou a schopnosť riešiť problémy pod stresom. A hlavne nás naučili, že na ceste ste odkázaní jeden na druhého. Cestujeme niekoľkokrát do roka po Baltických cestách, taktiež s autami podobným twingu. Takže tréning máme za sebou, ideme len 30 000 kilometrov ďalej.

Ako si rozdeľujete úlohy v tíme?

Naša výprava je rozdelená do rôznych rolí, pričom každý člen tímu má svoju špecifickú zodpovednosť. Máme šoférov, navigátorov, ktorí poznajú trasu a vždy vedia, kde sa nachádzame a kam ideme. Potom sú tu mechanici, ktorí sa postarajú o techniku, či už ide o bežnú údržbu, alebo o riešenie nečakaných porúch. Kameraman sa sústredí na dokumentovanie našich zážitkov a vytváranie materiálu na film, ktorý chceme nakoniec predstaviť. A, samozrejme, máme aj osobu, ktorá je zodpovedná za morálku tímu, aby nás udržiavala v pozitívnej nálade a motivovala, najmä v tých najťažších momentoch.

Aj keď sa naše úlohy zdajú jasne rozdelené, všetci sme pripravení pomôcť si navzájom. V prípade nečakanej situácie vieme, že každý z nás musí byť flexibilný a schopný zasiahnuť aj mimo svojej hlavnej úlohy. Práca v tíme je pre nás kľúčová, každý je pre nás rovnako dôležitý, a to platí nielen v bežných, ale aj v krízových situáciách.

Čo pre vás osobne znamená táto expedícia?

Je to splnený sen. Je to spôsob, ako sa vymaniť z bežného stereotypu a ukázať svetu, že odvaha a priateľstvo nepoznajú hranice. Zároveň chceme domov priniesť možnú motiváciu mladým ľudom. A to nie ne všetko, celá cesta bude mať charitatívny účel. Pred cestou vyčleníme časť peňazí a počas celej expedície budeme pomáhať tam, kde je to potrebné. Aby sme boli fér, tak nezabúdame ani na našich ľudí a počas celej expedície bude prebiehať zbierka pre detskú onkológiu na Slovensku.

Ako chcete z tejto cesty rozprávať príbeh ďalej?

Plánujeme natočiť celovečerný dokumentárny film, ktorý ponúkne divákom surový pohľad na naše dobrodružstvo. Film bude určený pre kiná aj streamovacie platformy ako Netflix a HBO Max. Priebežne budeme zdieľať aj krátke série na Instagrame, YouTube, Tiktoku a denné vlogy na Facebooku. Počas prípravy filmu chceme robiť prednášky pre školy, kiná, divadlá a rôzne vystúpenia, kde ľuďom porozprávame naš príbeh a zážitky z cesty.

Ako na plánovanú cestu reaguje vaše okolie?

Ohlasy na našu výpravu sú veľmi rôznorodé. Niekto nás hneď podporil, fandí nám a teší sa s nami na to, čo zažijeme. Sú medzi nimi priatelia, rodina aj úplne neznámi ľudia, ktorí chápu, čo takáto výzva obnáša. Niektorí obdivujú našu odvahu a držia nám palce, aby sme to celé zvládli. Na druhej strane sú aj takí, ktorí sa na to pozerajú skepticky, majú obavy a pýtajú sa, či to vôbec dáva zmysel. Často počujeme vety ako “to nemôže dopadnúť dobre” alebo “čo budete robiť, keď sa vám niečo stane uprostred ničoho?”

Ale to je presne ten dôvod, prečo to robíme. Nepotrebujeme všetkých presvedčiť, že je to dobrý nápad. Vieme, že to nebude jednoduché a že pôjdeme do extrémnych podmienok. Ale poznáme sa, vieme, čo dokážeme ako tím, a keď si niečo zaumienime, ideme za tým. Keď nám niekto povie, že sme blázni, tak s tým vlastne úplne súhlasíme.

Premýšľali ste aj reálne nad možnosťou, že sa ocitnete v ohrození života či na pokraji síl?

Určite áno. Sme si plne vedomí toho, do čoho sa púšťame. Preto k celej expedícii pristupujeme s rešpektom a maximálnou vážnosťou. Nie je to len o tom, naskočiť do Twinga a ísť.

Pripravujeme sa na to psychicky aj fyzicky. Konzultujeme náš plán s odborníkmi. Učíme sa, ako reagovať v krízových situáciách, ako zvládať stres, únavu a vyčerpanie. Len si predstavte, čo robí s telom prostredie vo výške 5 000 metrov nad morom, kde je o 60 % menej kyslíka. V takých podmienkach nie je jednoduché len tak dýchať, nieto ešte šoférovať alebo opravovať pokazené auto. A to je len jeden z mnohých extrémov, ktoré nás čakajú. Nechceme to však brať ako strašiaka, skôr ako niečo, čo musíme akceptovať, pochopiť a pripraviť sa na to najlepšie, ako vieme.

Koľko si myslíte, že vás bude stáť takáto cesta?

Odhadujeme, že celkové náklady na našu výpravu sa budú pohybovať okolo 100 000 eur. Nie je to malá suma, ale keď si človek uvedomí, čo všetko táto cesta obnáša od technického vybavenia, paliva, potravín, víz či poistenia cez prípravu vozidiel až po filmársku techniku a postprodukciu nášho dokumentu – zrazu to dáva zmysel. Navyše budeme niekoľko mesiacov mimo civilizácie, takže si musíme zabezpečiť úplnú samostatnosť a pripraviť sa na každú možnú krízovú situáciu.

Aby sme to všetko zvládli, spustili sme kampaň na Donio s názvom HARABURDYtwinGO (NE)HODVÁBNA CESTA. Je to pre nás veľká pomoc a zároveň spôsob, ako do toho zapojiť ľudí, ktorým sa náš projekt páči. Chceme, aby to bola spoločná cesta – nielen šiestich chalanov v troch Twingách, ale aj všetkých, ktorí nám na nej držia palce.

S Prešovčanom a dobrovoľným aktivistom sme sa rozprávali v decembri. Zanedbané chodníky či neporiadok v meste rieši svojpomocne a rozhodol sa ukázať vedeniu mesta, čo všetko sa dá stihnúť za dve hodiny dôslednej práce. Svoju aktivitu nazval protest prácou a na sociálnych sieťach zdieľa fotky, aby ľuďom otvoril oči. 

Kedy ste sa rozhodli protestovať prácou, čo bol pre vás posledný varovný prst?

Mesto som si začal bližšie všímať, keď som začal mať viac voľného času. Denne nachodím 10 kilometrov, pre covid mám problémy s nervovými zakončeniami na nohách aj rukách, prechádzky mi pomáhajú. Za november som mal nachodených 400 kilometrov, takže mesto mám naozaj detailne zmapované.

Zlomový bod nastal, keď som išiel na autobus a na zastávke bol neskutočný neporiadok. Keď turista vojde do mesta, hneď sa ocitne na takejto zastávke. Okolie bolo špinavé, mastné a steny boli popísané. Podal som sťažnosť. Po mesiaci sa mi ozvali s tým, že je všetko v poriadku a chybný som ja. Nezaujímali ich ani fotky, odpísali mi iba zo slušnosti. Ja som človek činu, mne reči nestačia, a tak som začal protestovať prácou.

Toto nie je len problém Prešova, viaceré krajské mestá sa vôbec nezaujímajú o poriadok. Čím myslíte, že to je spôsobené? Chýba pracovná sila?

V minulosti sa technické služby mesta rozdelili na niekoľko častí, a tým došlo k roztriešteniu financií. Tak ako hocikde inde, problémom sú financie. Ak pracovníci verejnoprospešných prác pracujú, nikto ich nekontroluje, vôbec na to nikto nedozerá a nerobí sa výstup z tejto práce. 

Poriadok na najfrekventovanejších uliciach majú na starosti iba dve ženy. Dvojkilometrový úsek sa upratuje iba ráno a ostatné ulice vôbec. Mesto si robí zápisky, že tam niekto bol a niečo robil, ale nekontroluje sa kvalita práce. 

Opravil som napríklad spadnutý kôš na odpadky, kde sa oň ľudia opierajú. Ale nevadí, ak zas spadne – opravím ho znova.

Čo všetko ste už stihli spraviť?

Začal som kosením lavičiek od žihľavy v lete. Verte či nie, doteraz jediné pokosené lavičky v celom meste sú tie moje. Ďalej som opravil napríklad spadnutý kôš na odpadky, kde sa oň ľudia opierajú, ale nevadí, ak zas spadne – opravím ho znova. Odstránil som nežiaducu zeleň, opravil schody, pozbieral odpadky…

Okrem toho pomáham aj v škôlke, kde robí riaditeľku moja manželka. Od rôznych menších údržieb som sám vytvoril gumové ihrisko pre deti. Dovolím si tvrdiť, že precíznejšie a hlavne lacnejšie v porovnaní s firmou, ktorá to projektovala.

Máte nejakých pomocníkov?

Dostávam rôzne ponuky na pomoc od dobrých ľudí. Niektorí mi dávajú aj finančné ponuky, aby podporili moju činnosť. Zatiaľ robím veci iba sám, ale na väčšie aktivity zrejme budem potrebovať nejakú pomoc. Uvidíme, všetko záleží, ako sa k tomu do budúcna postaví mesto. 

Koľko hodín práce ste už odpracovali?

Nemám to spočítané. Určite to je veľa, už len to zháňanie materiálu mi zaberie kopec hodín. Všetko si robím sám. Od augusta to môže byť nejakých 8 dní, čiže 16 hodín práce. Dôležité sú pre mňa výsledky, ktoré si ľudia môžu porovnať s tými, čo “upratujú‘” a patria pod mesto. 

Nevšímam si však len nedostatky prešovských ulíc. V sociálnom stredisku My mami som upozorňoval na upchatý kanál, nakoľko tie ženy pochádzajú z rôznych sociálnych vrstiev a nemajú skoro žiadne hygienické návyky. Ony ani nevedia, čo robiť s hygienickými pomôckami, a už vôbec nie to, že nepatria do záchoda. Nie je to ich chyba, jednoducho ich to nenaučili.

Nič sa dlho neriešilo a začala sa tomu dávať pozornosť, až keď sa kanál začal vylievať na detské ihrisko hneď vedľa. Namiesto pár eur muselo mesto zaplatiť niekoľko tisíc, pretože sa veci neriešia včas. Od vedenia sa mi dostala kritika, vraj ich očierňujem a robím paniku. No, človek sa nezavďačí.

Rozmýšľali ste, že vstúpite do politiky?

Zatiaľ nie, nemám takéto ambície. Som dosť skeptický a mám pocit, že každý ide do politiky so zámerom urobiť niečo pre seba. Ja to robím pre ľudí, a to sa v politike často nevidí. Som len obyčajný človek bez predošlých politických skúseností. Hoci jednu vlastnosť mám s politikmi spoločnú – nebojím sa ísť do konfliktov. Na osobné stretnutie s primátorom mám prichystanú celú škálu fotografií, napríklad aj spomínanej zastávky. Priamo do očí sa ho chcem opýtať, čo na to hovorí. Chcem zdôrazniť, že sa ignorujú pripomienky občanov. 

Okrem iného si rád strážim súkromie, už len moja aktivita na Facebooku ma oň trochu obrala. Môj syn mi povedal, že by sa hanbil robiť to, čo teraz robím ja. Manželka z toho tiež nie je nadšená. Popravde im trochu nerozumiem, ale zatiaľ som takto asi spokojný. Lepšie to bude už len vtedy, keď sa o tom celom porozprávam s primátorom.

Riešili by sa veci rýchlejšie a lepšie, ak by sme my občania písali sťažnosti napríklad kvôli neopravenému chodníku, ktorý naozaj môže niekoho ohroziť na zdraví?

Ja vidím, že ľudia tlačia na tieto veci. Mám pocit, že sa zaujímajú. Skôr tí poslanci sa sťažujú, že nestíhajú sledovať podnety, ktoré dostávajú. Môj kamarát podal 600 podnetov na mesto a z odpovedí je veľmi sklamaný.

My ako občania máme tú moc, vieme s vecami hýbať, treba na veci tlačiť a dokončiť ich do konca. Až kým nebudú naše prosby vyslyšané. Tak to funguje všade, v každom meste. 

Stav mesta nie je len primátorova chyba. Chcem mu ale otvoriť oči a poukázať na nedostatky.

Je to s mestom až také zlé? Čo vás prekvapilo najviac? 

V Prešove máme človeka bez domova, ktorý upratuje okolie rieky Torysy. Robí z toho kôpky a technické služby to vezmú a vyhodia. Prekvapuje ma, čo všetko sa nájde v prírode. Deky, matrace, kuchynské spotrebiče, kufre…

Na jednej ulici sa nachádza takzvaná čierna skládka, tam sa auto nedostane, a tak tá kopa rastie. Nájdete tam neodstránené batérie z auta, hrnce a mnoho iného. Zatiaľ to je iba veľká zasnežená kopa bordelu, z toho som neskutočne sklamaný. Asi tam bude musieť prísť nejaký tajný Mikuláš a odniesť to sám. 

Máte pocit, že vašou činnosťou sa veci pohli a zlepšili?

Cítim to od ľudí. A ani nemusia opravovať mesto, stačí, že pokosia škôlku, do ktorej chodí ich dieťa. Niektorí mi posielajú aj fotky, ako sa to robí u nich na sídlisku, vznikla z toho celkom veselá debata. Len je potrebné, aby si to všimol niekto zhora.

Takže prevládajú skôr pozitívne spätné väzby na vašu prácu?

Určite áno. Sám som až prekvapený. Ak sú negatívne, tak len niečo v tom zmysle, že sa predvádzam, lebo podľa nich chcem byť primátorom. Niektorí hovoria, že urážam primátora, ale to vôbec nie je pravda. Stav mesta nie je len jeho chyba. Skôr mu chcem otvoriť oči a poukázať na nedostatky.

Ste aj darcom krvi. Čo vás motivuje pomáhať?

Prvýkrát som bol darovať krv, keď som bol na vojne. Daroval som krv priateľke môjho kamaráta, ktorá mala leukémiu. Po niekoľkých mesiacoch som jej chcel darovať krv znova, no pri diktovaní jej mena mi bolo povedané, že ona už krv potrebovať nebude, zomrela. Vtedy som ostal dosť zaskočený a zároveň motivovaný. Je to dobrý pocit, transfúzna služba mi začala posielať oznámenia, ak moja krv niekomu zachránila život. Momentálne som už 120-násobný darca krvi. 

To iste platí aj o mojom proteste, ktorý som sa rozhodol zdieľať, keď mi občania začali vravieť, že pomáham ľudom, Prešovčanom. Bol som nominovaný aj na vojenský čin roka, keď som v Grécku zachránil dve topiace sa dievčatá v mori. 

Pre Prešovský Štandard ste sa vyjadrili, že pre mesto pracovať nechcete. Vaše naplánované stretnutie s primátorom bude vaše prvé?

Primátor ma určite vníma, no zatiaľ sme sa osobne nestretli. Úradníci ma pozvali do jeho kancelárie a podľa mňa by to ani neurobili, nebyť priamej otázky redaktorky práve zo spomínaného denníka. Na stretnutie sa celkom teším.

Mám kopec otázok, poznámok a návrhov na zlepšenie – uvidíme, ako na to bude reagovať, sám som zvedavý. Dovtedy však stále protestujem a zaznamenávam svoju činnosť. Verím a dúfam, že sa veci už pohnú. 

Viete si predstaviť nadviazať spoluprácu s mestom?

Spoluprácu s mestom si neviem predstaviť. Vraj v meste vzniká nejaký ďalší sociálny podnik, chcú tam moje skúsenosti. Zatiaľ sú tam dvaja ľudia, ktorí majú mať na starosti mesto a 7 škôl, ktoré nemajú financie. Máme na to technické služby mechanikov, zváračov a nerozumiem tomuto konceptu, načo vlastne vznikol.

Nechcem sa dať do nejakej škrupiny, do obalu, ktorý ma bude neustále kontrolovať a nebudem mať voľnú ruku vo svojej práci. Zatiaľ ma žiadna ponuka nezaujala. Som realista, uvidíme po stretnutí, čo z toho je vôbec reálne.