Čo vás priviedlo na Slovensko?
Bolo to v roku 1992, práve som strávil sedem rokov na vysokej škole a chcel som si konečne vydýchnuť. Vtedy som odišiel do východnej Európy učiť angličtinu. Zdalo sa mi to ako fajn možnosť, vidieť a spoznať časť sveta. Pre mňa, ako Kanaďana, to bolo veľmi zaujímavé aj kvôli hokeju, a tak som sa dostal na Slovensko. Začal som učiť v Piešťanoch, no po šiestich mesiacoch som sa vrátil do Kanady. Až doma som si uvedomil, že na Slovensku predsa len niečo je a vrátil som sa na plný úväzok. Učil som angličtinu a francúzštinu na vtedajšej Vysokej škole dopravy a spojov v Žiline.

Ako ste sa od učenia jazykov dostali k investigatívnej žurnalistike?
Už v Kanade som písal do novín, ale nie ako stály zamestnanec. Od roku 1997 som začal písať pre anglický časopis na Slovensku The Slovak Spectator a zistil som, že novinárčina je práve to, čomu sa chcem venovať. Neskôr som sa dostal v denníku SME k projektu investigatívnych reportáží.

S kauzou Gorila ste boli kontaktovaný v roku 2008. Prečo si myslíte, že kontaktovali vás a nie slovenského novinára?
Pýtal som sa na to a bolo mi povedané, že sa mu páčilo pár vecí, ktoré som napísal pre SME. Zdalo sa mu, že by som nemusel byť úplne padnutý na hlavu. Možno aj práve kvôli tomu, že nie som Slovák, čo znamená, že tu nemám žiadne rodinné styky, cez ktoré sa dá človek ovplyvniť. Tiež si vtedy mohol myslieť, že ako cudzinec by som mohol mať väzby na ambasáde alebo v tajnej službe, čo by mohlo byť pre neho užitočné.

Myslíte si, že našim novinárom chýba odvaha, pustiť sa do takýchto tém, keďže nikto okrem vás sa o prípad pred zverejnením nezaujímal?
To si nemyslím. To, že som sa o to zaujímal iba ja je prirodzené, pretože ak vy, ako novinár, dostanete niečo do rúk, tak je to váš príbeh. Z tých čo ja poznám, by sa každý zachoval podobne a začal to riešiť.

A vy osobne ste nemali obavy, pustiť sa do takéhoto veľkého korupčného škandálu?
Nie. Nebolo prečo a ani nie je.

Mohlo mať zverejnenie na webe niečo spoločné s nedávno konajúcimi sa voľbami?
Neviem, kto to tam dal, ale povedal by som, že za tým takmer so sto percentnou istotou stoji strana 99%, pretože má dosť väzieb nie len na SISkárov, ale aj na ľudí, ktorí stoja za týmto spisom.

Políciu ste kontaktovali už aj v minulosti. Vidíte pozitívum v publikovaní spisu, keďže prípad začali konečne naplno prešetrovať?
Jasné. Už len kvôli rozruchu, čo to spôsobilo, sa to nedá len tak zamiesť pod koberec. Inštitúcie, ktoré tvoria orgány trestnej činnosti sa už tak naďalej nemôžu tváriť, že to neexistuje.

„Cez médiá sa to nedá.“

Čo bolo pre vás zlomovým bodom, kedy ste si povedali, že toto musí ísť von a začali ste s písaním knihy?
Začal som písať knihu v lete 2010, pretože SME to vytrvalo odmietalo zverejniť. Ponúkol som to aj Šefanovi Hríbovi z .týždňa, ktorý to čítal dva týždne a tiež odmietol. Bolo mi jasné, že cez médiá sa to nedá, ale iba cez knihu. Média sa samozrejme báli, že keď chýbajú dôkazy, mohli by byť kvôli tomu veľké žaloby. Tak jedine knižnou formou sa dá poskladať mozaika z menších dôkazov, z porovnávania faktov, ktorá jedine ako celok je naozaj presvedčivá.

Vydanie knihy vám zamietli. Myslíte si, že aj v inej krajine by sa súd zachoval rovnako?
(Smiech). To závisí od toho, či aj v iných krajinách sú ľudia skorumpovaní. Ja si myslím, že je to všade možné. Absurdnosťou je, že súd zamietol knihu, pretože podľa neho znamenala neprípustný zásah do práv pána Haščáka. Ten však knihu nečítal, tak neviem ako to mohol takto posúdiť. Ja môžem povedať, že to nie je zásah, pretože som to písal v čase, keď Gorila nebola na internete, a ani som nikoho nemenoval. Skôr som to napísal ako príbeh. Teda obavy pána Haščáka vôbec nie sú na mieste a sú absolútne nelogické.

„Takéto šikanovanie sa už nenosí.“

V úvode vašej knihy opisujete, ako vás v začiatkoch novinárskej kariéry prepadli. Myslíte si, že sa vám tým niekto snažil naznačiť, aby ste dali ruky preč od investigatívnej žurnalistiky?
To bol mečiarizmus, teda úplne iná doba. Ako jeden z mnohých novinárov som písal kritické články voči Mečiarovi. Vtedy si mysleli, že sa ako človek, ktorý tu nemá žiadne zázemie zľaknem a utečiem naspäť do Kanady. Zámerom bolo, aby to videli ostatní novinári a chápali to ako lekciu. Ale nemôžem vylúčiť, že to bolo aj obyčajné prepadnutie. A ani ma to už veľmi nezaujíma. Beriem to ako dobrý úvod pre knihu, keď sa niekto opýta, prečo sa ja, ako Kanaďan, púšťam do takýchto vecí. Chcel som tým povedať, že aj ja som súčasť všetkého, čo sa tu deje a nie je mi to jedno.

Pracujete aj na písaní ďalších kníh, prípadne na pokračovaní Gaunerov?
Jasné. (Smiech). To, že ma Penta zažalovala, mimochodom tá žaloba má päťsto strán, ma ešte viac presvedčilo písať knihu o Pente. Jednoducho takéto šikanovanie sa nenosí. Pôvodne som chcel písať knihu o podsvetí na Slovensku, pretože to, čo na Slovensku zatiaľ vyšlo nestojí za nič. Písali to novinári, ktorí len zbierali články čo sami nepísali a tých ľudí vôbec nepoznali. A ja ako novinár, ktorý tých ľudí poznám, si myslím, že by bolo fajn venovať sa tomu, ako to tu naozaj funguje.

Je známe, že sa aktívne zapájate do protestov v rámci Gorily. Môžu podľa vás priniesť pozitívnu zmenu v politickom systéme?
Teraz už veľmi nie. Skupina ľudí, ktorí to organizovali sú úplne nemožní a majú zmätený pohľad na svet. A keďže ako prví vybehli do ulíc a protestovali, stali sa lídrami, ale zároveň nevedeli nič ponúknuť. Nemali žiadnu víziu ako ďalej, stále sa menili požiadavky a nezaujímali ich potreby obyčajných ľudí. Išlo im len o ich politickú agendu. Je to hotová katastrofa. Ja som tam skôr išiel preto, lebo som sa bál, že ak tam budú iba oni, tak tam nebude žiadny človek s normálnym názorom. A teda potenciál protestov sa stratil, pretože je samozrejmé, že ľudia nebudú sledovať skupinu čarodejníkov a veštíc, ktorí presadzujú len svoju agendu.

„Som súčasťou všetkého čo sa tu deje a nie je mi to jedno.“

Nedá sa teda takto vybojovať zmena k lepšiemu?
Protestmi samými áno. Ľudia mali hnev a frustráciu v sebe tak dlho, že už to potrebovalo nejaký ventil a to je práve ono. Desať tisíc ľudí na ulici som nevidel od mečiarových čias pred desiatimi až pätnástimi rokmi. Už bol najvyšší čas. Zároveň ma však mrzí, že ľudia, ktorí to vedú, nevedia viac ponúknuť. Obávam sa, že tieto protesty skončia predčasne, i keď potenciál tam stále je.

Aliancia Fair-Play vyzýva ľudí, aby vám posielali peniaze na ďalšie monitorovanie spomínanej kauzy. Aké sú ohlasy verejnosti?
Je to nápad šitý horúcou ihlou. Reakcie boli aj negatívne, aj pozitívne. Zatiaľ ľudia poslali okolo pätnásť tisíc eur, čo je strašne veľa peňazí. Myslím si však, že to je veľmi zle chápané, pretože ja nie som v pozícií posledného chudáka, ktorý musí prosiť ľudí o peniaze. Ak ste novinár na voľnej nohe a nemáte pravidelný príjem, skôr či neskôr musíte ísť robiť niečo iné. A ja učím na vysokej škole a pracujem na projekte, kde zahraničná spoločnosť chce kúpiť slovenskú a angažujú ma, aby som napísal o tom, kto sú tí ľudia v tej spoločnosti, čo majú za ušami, atď. To je pomerne dobre zaplatené, ale nie je to novinárčina. A tak Zuzanu Wienk, napadla takáto možnosť, ako sa ľudia sami môžu stať mojím zamestnávateľom. Pri tejto sume sa môžem minimálne ďalších šesť mesiacov venovať kauze a vytvoriť webovú stránku. Je to veľmi príjemné prekvapenie, ako sa ľudia zachovali, i keď je to zatiaľ len na začiatku. Musím vymyslieť, čo budem s týmito peniazmi robiť a predložiť ľuďom zúčtovanie týchto peňazí. Ale to sa dúfam, časom vyrieši.

]]> https://www.attelier.sk/nicholson-potencial-protestov-sa-stratil/feed/ 0 https://www.attelier.sk/novodobi-estebaci/ https://www.attelier.sk/novodobi-estebaci/#respond Tue, 21 Aug 2012 20:43:45 +0000 http://attelier.matodanko.eu/?p=122

Najdiskutovanejšia téma za posledné obdobie, ktorou je odpočúvanie redaktorov denníka Pravda, a taktiež šéfa televízie TA3, Michala Gučíka, priniesla vlnu pobúrenia či už zo strán niektorých politikov alebo novinárov. Toto odpočúvanie malo údajne na starosti Vojenské obranné spravodajstvo (VOS) na čele s exministrom obrany Ľubomírom Galkom. Vojenské obranné spravodajstvo, tzv. vojenská kontrarozviedka, má za úlohu získavať, sústreďovať a vyhodnocovať informácie dôležité pre ochranu vymedzenú činnosťou cudzích spravodajských služieb a páchaním trestnej činnosti zameranej proti základom, bezpečnosti a obrane republiky. Galko týmto krokom veľmi nepomohol svojím straníckym kolegom zo SaS, ktorí sú známi pre ich liberálny a slobodomyseľný postoj. Tí už aj tak majú skomplikovanú situáciu vďaka pričineniu sa o pád vlády, a ako tvrdia ich koaliční partneri, vyhliadky na opätovnú spoločnú vládu sa zhoršili.
Odpočúvanie novinárov je v rozpore so zákonmi Slovenskej republiky, keďže poznáme zákon o ochrane pred odpočúvaním z roku 2003 a tlačový zákon, podľa ktorého majú novinári chránené zdroje. V dokumentoch VOS, ktoré sa dostali na verejnosť, sa však nenachádzajú len informácie týkajúce sa ich práce, ale taktiež aj informácie zo súkromného života. Takýto zásah do súkromia, ktorý sa týka základných ľudských práv si žiada vysvetlenie, prečo a ako sú občania odpočúvaní. U nás o odpočúvaniach informuje každý polrok parlamentný výbor pre obranu a bezpečnosť. V týchto správach môžeme nájsť základné štatistiky a hlavne počet žiadostí o odpočúvanie pred súdmi, vrátane schválených a počet odpočúvaní, ktoré boli v trestnom konaní použité ako dôkaz. Stačí to však na to, aby sme vedeli posúdiť či sa u nás odpočúva málo alebo veľa a zbytočne?

Ľubomíra Galka táto kauza stála post ministra obrany. Prezident Ivan Gašparovič požiadal premiérku Ivetu Radičovú, aby prevzala rezort obrany do marcových predčasných volieb. Radičová zbavila funkcie, a aj mlčanlivosti riaditeľa VOS Pavla Brychtu, ktorý sa pokúsil vysvetliť na rokovaní parlamentu odpočúvanie novinárov ako únik citlivých informácií z Ministerstva obrany. V prípade Gučíka to odôvodňoval ekonomickou trestnou činnosťou. Exminister Galko si po odvolaní začal uplatňovať poslanecký mandát a parlament tak musel opustiť jeho náhradník Jaroslav Suja.
V súvislosti s odpočúvaním sa začalo hovoriť aj o prepojení novinárov s politikmi. Podľa Asociácie európskych novinárov (AEJ) škandál s odpočúvaním odhalil nemravné, neprofesionálne prepojenie politikov s novinármi. Stanovisko slovenskej sekcie AEJ: „Je paradoxné, že tá istá skupina politikov, ktorá iba nedávno označovala novinárov za ´hyeny a prostitútky´, tak tá istá skupina politikov časť z novinárskej obce dokázala využívať, podľa nášho názoru, ako inštrument a verejnú platformu v nekalom politickom boji.“ Tiež sa povráva, že tento škandál sa objavil práve teraz v súvislosti s predčasnými marcovými voľbami. Analytik Ján Baránka tvrdí, že je to výsledok predvolebného boja: „Som rád, že sú predčasné voľby, pretože inak by sme sa o tom nedozvedeli. Len škoda, že to nevyšlo najavo skôr.“ Podľa neho podobné kauzy nezvyknú uškodiť politikom či ich stranám.

Odpočúvanie nie je u nás ničím novým!
Terajší škandál s odpočúvaním bol len spúšťacím mechanizmom ďalších káuz, ktoré vďaka nemu vyplávali na povrch. Jednou z nich je aj odpočúvanie vtedajšej redaktorky týždenníka Žurnál, Patrície Poprockej, z roku 2007. Potvrdil to sám bývalý minister obrany za Smer Jaroslav Baška. Priznal, že na terajšiu redaktorku denníka Pravda, boli za čias ministra obrany, Františka Kašického, nasadené informačné technické prostriedky. Stanovisko vtedajšej šéfredaktorky Žurnálu Nory Sliškovej z roku 2007: „To sú brutálne útoky na slobodu médií a ich novinársku činnosť. Je neprípustné, aby bol na novinárov nasadzovaný represívny aparát za to, že tajné služby sú v chaose a že im unikajú dokumenty. Týždenník Žurnál v roku 2007 upozornil na takýto únik. Konali sme vo verejnom záujme, bolo našou povinnosťou o tom informovať. Z našej strany nebolo čo riešiť, inak by sme išli proti podstate svojho povolania. Proti pokute NBÚ sme podali opravný prostriedok, momentálne o tom rozhoduje Najvyšší súd SR.“ Odpočúvanie redaktorky vtedy súviselo so zverejnením časti dokumentov, ktoré obsahovali informácie o pôsobení cudzích spravodajských služieb na Slovensku.
Ani za vlády Mikuláša Dzurindu sa odpočúvaniu nevyhýbalo. Bez splnenia zákonných podmienok bol 18. decembra 2002 odpočúvaný telefonický rozhovor bývalého podpredsedu Národnej rady SR Pavla Ruska s redaktorom denníka SME a ďalších najmenej 11 telefonických rozhovorov osôb, čím došlo k poškodeniu práv týchto osôb. Vtedajší minister vnútra Vladimír Palko si nevedel vysvetliť, ako sa nahrávka ocitla na odpočúvacom zariadení ministerstva vnútra, keďže si ju ministerstvo nevyžiadalo. Táto kauza bola definitívne uzavretá až v roku 2007 a zodpovední ľudia za toto odpočúvanie boli vyhlásení za nevinných. Zopakoval sa tak verdikt z roku 2005, kedy však krajský súd rozsudok zrušil a vrátil prípad okresnému súdu.

V minulosti bol takýmito kauzami známy Vladimír Mečiar a to najmä v spojitosti s ponovembrovou históriou Slovenska. Za éry „mečiarizmu“ mali novinárov nie len odpočúvať, ale aj fyzicky zastrašovať. Šéfom tajnej služby bol vtedy Ivan Lexa, kedy tajná služba pod jeho vedením bola podľa jeho kritikov zapletená do niektorých nezákonných činností.
Smerom na západ sa tiež odpočúva
Veľkou Britániou v lete otriasla kauza jednej z najväčších odpočúvacích afér v jej histórii. Tu však nejde o odpočúvanie novinárov, ale je to opačne, kedy bulvárni novinári odpočúvali ľudí zo šoubiznisu, politikov dokonca i členov kráľovskej rodiny. Týždenník News of the World, ktorý tieto nekalé praktiky používal už dnes po 168 rokoch nevychádza. Majiteľ denníka Rupert Murdoch poprel, že by o tom niečo vedel a také isto stanovisko zaujal aj jeho syn James. Škandál pobúril britskú verejnosť a musela naň reagovať aj vláda, ktorá si v najpredávanejšom týždenníku objednávala inzertný priestor. Avšak aj napriek tomuto škandálu sa v Británii odpočúva násobne menej ako u nás.

Spolková spravodajská služba v Nemecku má taktiež skúsenosti s odpočúvaním novinárov. V rokoch 1993 až 1998 odpočúvala, s vedomím jej prezidenta Konrada Porznera, niekoľkých nemeckých novinárov, aby zistila zdroj ich informácií. Jedného z novinárov sledovali dokonca i do sauny, aby odhalili jeho zdroj. Ani po tomto škandále si Nemci nedali povedať a tajná služba v roku 2008 sledovala email novinárky nemeckého magazínu, kedy chceli zistiť zdroj informácií pre sledovaní afganského ministra obchodu. Najväčšou kauzou v Nemecku však bolo aféra spojená s najväčším európskym operátorom Deutsche Telekom. Potom, ako do médií unikli dôverné informácie o spoločnosti, firma nechala v rokoch 2005 a 2006 sledovať približne 60 ľudí, medzi ktorými boli aj novinári. Sledovať vtedy mali aj riaditeľa sekcie Slovak Telekomu a bývalého poslanca Národnej rady Františka Gauliedera.

Škandály s odpočúvaním sa nevyhýbajú ani Francúzom. Pred rokom tu vypukla aféra s údajným odpočúvaním novinára denníka Le Monde. Tajná služba ho mala odpočúvať, aby zistila jeho zdroj informácií na prokuratúre. Aj v tejto afére bolo zahrnuté meno francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho, pretože išlo o financovanie jeho straníckej kampane francúzskou miliardárkou, ktorá mala poskytovať oveľa vyššie sumy v hotovosti ako poskytuje zákon. Francúzske satirické noviny Le Canard Enchaine zašli ešte ďalej, keď tvrdili, že v rámci tajnej služby existuje samostatné oddelenie pre sledovanie novinárov, ktorí sa púšťajú do nepríjemných káuz pre vládu a príkazy im údajne dáva sám Sarkozy. Tieto tvrdenia však francúzska vláda vyhlásila za úplne bláznivé.