Prečo si sa rozhodla ísť na FMK?

To je ťažká otázka (smiech). Primárne som chcela študovať žurnalistiku v Bratislave, bola to moja priorita. Okrem toho som mala prihlášku na anglistiku a amerikanistiku do Prešova a tu na FMK. Vždy boli žurnalistické, resp. masmediálne smery pre mňa kľúčové. Brala som to tak, že sa dostanem na žurnalistiku do Bratislavy, skončila som však prvá pod čiarou a všetci, ktorí boli nado mnou, reálne na tú školu chceli ísť, takže som sa tam nedostala ani na odvolanie.

Bolo to pre mňa veľmi smutné, ale dostala som sa sem. Prvé dojmy som mala zmiešané, neustále som to porovnávala s tým, kde som mohla byť a kde skutočne som, ale teraz to absolútne neľutujem. Myslím si, že škola mi dala veľmi veľa príležitostí . Všetky dobré veci ma stretli vďaka tomu, že som prišla na túto školu. A nielen profesionálne, ale aj čo sa týka ľudí, osobného života…

Takže logicky si si, keďže si chcela byť novinárka, zapísala predmet Mediálny ateliér print… Aké boli tvoje prvé dojmy?

V druhom ročníku som si ateliér ako predmet nezapisovala, išla som sa len pozrieť. Prvý dojem bol taký – „Bože, ja tu nemám čo robiť, všetci vedia, o čom budú písať, čo idú robiť a ja si neviem vybrať ani tému, nie to za niekým ísť sa niečo spýtať.“ Prvé mesiace boli teda o hľadaní témy, stalo sa, že mi povedali, že téma je zlá a mám ísť radšej písať o tom, ktoré knihy sa najviac čítajú v knižnici (smiech). Vydržala som však, čo je super. Atteliér mi veľmi veľa dal, hovorím, že je to jedna z najsvetlejších vecí v mojom štúdiu – či už kvôli ľuďom alebo slobode, ktorú sme ako študenti mali.

Čo myslíš pod tou slobodou, čo ste mali?

Neboli sme pokazení praxou – samozrejme, musíš vedieť písať, ale skúšaš, čo ťa baví, zaujíma, rôzne štýly… Nemám rada tvrdenie – vy ste študenti, vy to neviete – no nevieme, ale skúšame a učíme sa. Produktom je študentský projekt, v ktorom sa ľudia učia, skúšajú a chcú to robiť. Takisto nám respondenti pri rozhovoroch povedali informácie, ktoré boli často kľúčové aj pre iné médiá. Na Atteliéri bolo ďalej pekné aj to, že študenti za to nič nechceli – nezaujímalo ich, či dostanú za svoj článok honorár, očakávali len svoje meno pod článkom ako zadosťučinenie po ťažkej práci. A keď ti potom spolužiak alebo kamarát povie, že to bolo dobré… to je viac ako peniaze.

Pamätáš si ešte na svoj úplne prvý článok?

Nie (smiech). Spomínam si na články, ktoré ma bavilo robiť – na začiatku som robila rubriku Šport a písala som veľký článok o futbalových hymnách, aké sú v porovnaní so zahraničím a ako ich vnímajú futbalisti. Vtedy som oslovovala futbalistov, ktorí mali akurát reprezentačný zraz a kontaktovala som sa s nimi cez facebook. Všetci mi odpísali, z toho som sa veľmi tešila (smiech). Potom ma bavil rozhovor s Darylom Cagle-om, so svetoznámym karikaturistom, za ktorý som dostala aj cenu na Štúrovom pero.

Ako šéfredaktorka Atteliéru si však pôsobila krátko…

Nastúpila som v poslednom ročníku, takže rok. Mala som toho vtedy veľa – skúšky, diplomovka, štátnice…Vtedajšia šéfredaktorka Martina Harvanová začala do toho všetkého popri škole aj pracovať, tak som jej povinnosti ako zástupkyňa šéfredaktora prebrala ja, lebo sme vtedy nemali za seba adekvátnu náhradu. Ja som si to užívala, no teraz keď sa na to spätne pozriem, myslím, že som to nerobila až tak dobre. Veľa vecí som mohla robiť inak, lepšie.

Vo veľa prípadoch som bola možno až príliš odvážna – aj čo sa týkalo tém, grafiky alebo názorov. Veľmi som sa tiež obávala, čo to bude, až my skončime školu, keďže sme boli silný ročník, veľa nás bolo v Atteliéri. Mám však pocit, že po nás to je ešte lepšie. Do istej miery si tak sebavedomo hovorím, že to bola naša výchova. Generáciu, ktorá po nás ostala, sme my naučili robiť základné veci a to, čo potom vzniklo, bola do istej miery aj naša vizitka.

Čiže hodnotíš kladne súčasný stav ateliéru? Zvykneš si v ňom prelistovať?

Ale áno. Mne sa páči, najmä kvôli témam. Stále platí naše staré heslo – Print, ktorý neznesie klišé. Páči sa mi iné nazeranie na veci, osobnosti, ktoré si študenti vyberajú pre rozhovory. Atteliér je iný ako študentské časopisy. Ako mínus chápem názorovú stranu, ktorá vždy klišé obsahovala…ale tomu sa nevyhneš. Názorová žurnalistika je najťažšia na písanie, aby si v krátkom rozsahu napísala niečo, čo má dávať zmysel, to je naozaj ťažké. V konečnom dôsledku je však Atteliér dobrý časopis a to, že vyhráva Štúrovo pero, si určite zaslúži.

Magisterské štúdium si skončila pred tromi rokmi. Čo si robila po štúdiu?

Po magisterských štátniciach som začala pracovať v Novom Čase, myslím si, že taktiež vďaka Atteliéru a Júlii Kováčovej ( vyučujúca Mediálneho ateliéru print – pozn. red.). Súbežne som začala študovať na FMK doktorandské štúdium. Je to pre mňa trošku kontroverzné – veľa ľudí mi hovorilo, že sa nedá robiť oboje naraz. Dá sa a pre mňa to bola veľmi príjemná kombinácia, vždy som robila viacero vecí naraz. Príjemné je to v tom, že intelektuálna časť sa u mňa vyvíjala na škole – mohla som učiť, písať príspevky…

Praktická časť, ako to naozaj vo svete funguje, to bol pre mňa Nový Čas. Pracovala som na oddelení Tip od Vás, kde išlo o neustálu komunikáciu s ľuďmi. Túto príležitosť si veľmi vážim, dala mi veľa. Potom mi však pribudlo viac školy, tak som sa rozhodla, že a jej budem venovať naplno.

Nedávno si sa vrátila zo zahraničného študijného pobytu v Poľsku. Ako hodnotíš zahraničné štúdium?

V Poľsku sa mi veľmi páčilo. Myslím si, že Poliakov podceňujeme – každý druhý Slovák, ktorého sa spýtaš, že čo si myslí o Poľsku, tak ti povie, že mali potravinový škandál a kuracie mäso s antibiotikami. Ja som bola na univerzite v Lubline, kde som študovala Journalism and Social communication. Vybrala som si predmety, ktoré boli zamerané na online či občiansku žurnalistiku. Bolo to pre mňa veľmi prínosné. Študenti sú do istej miery iní než sme my, ale sú otvorení diskusii, nebáli sa hovoriť svoje názory… Myslím si, že niektoré veci by sme od nich mali odkukať.

Kebyže máš teda porovnať slovenskú žurnalistiku a poľskú? Je tam rozdiel?

Je. Už len keď prechádzaš okolo novinového stánku a vidíš, koľko majú oni novín a časopisov, tak to nemá ani český a slovenský trh dokopy. Poliaci majú mnoho zahraničných titulov, ktoré sú preložené do poľštiny, majú svoje kvalitné noviny, napr. Gazeta Wyborca sú výborné noviny, na ktoré nemá ani MF Dnes, ani naše SME. Bulvár sa dá porovnať (smiech). Čo Poliakom naozaj závidím je ich vlastná verzia Newsweeku, ktorú má len zopár krajín na svete. Na našom slovenskom trhu vidím dieru v politicko-spoločenských týždenníkoch. My tu máme .týždeň, ale k nemu silnú alternatívu, akou bol kedysi Žurnál, tu už vlastne ani nie je. Úroveň žurnalistiky neviem do hĺbky posúdiť, keďže neovládam dokonale jazyk, ale čo sa týka novín – aké témy spracovávajú, ako sa im venujú, určite je to lepšie ako slovenský prístup.

Čo sa chystáš robiť po skončení doktorandúry?

To je najťažšia otázka súčasných dní. Teraz ma zamestnáva písanie dizertačnej práce, dokončujem ďalšie aktivity, ktoré sa týkajú doktorandského štúdia, takže som naozaj full-time končiaci študent PhD. Štúdia (smiech). Baví ma byť na škole, stretávať sa so študentmi, ale stále chcem písať a mať k novinám blízko – či už po teoretickej stránke alebo praktickej.

PROFIL
Mgr. Viktória Mirvajová je doktorandka FMK. Po skočení magisterského štúdia pracovala v Novom Čase na oddelení Tip od Vás. Nedávno sa vrátila zo zahraničného štúdia v poľskom Lubline, kde študovala Journalism and Social communication. V súčasnosti sa venuje písaniu dizertačnej práce a ostatným aktivitám spojeným so štúdiom.

Čo je konceptuálna fotografia?

Táto oblasť fotografie vznikla v 60. rokoch minulého storočia. V popredí stojí myšlienka (motív) a emócia, ktorú chce fotograf sprostredkovať divákovi a podeliť sa s ňou. Pri konceptuálnej fotografii sa autor nemusí držať žiadneho pravidla, vlastná fantázia je základom jeho práce. Za priekopníkov v konceptuálnej fotografii sa považujú manželia Bernd a Hilla Becherovci či Edward Ruscha.

9:00 – odchod z River Parku
„Tak to bude iný heavy metal…” začal náš spoločný deň, keď sme nastúpili do jeho luxusného auta. Stretli sme sa pred budovou River Park-u, odkiaľ každé ráno okolo deviatej začína svoj pracovný deň. Počiatočné rozpaky prelomil dobrou náladou. „Ráno si umyjem zuby, učešem vlasy, ak aj to vás zaujíma,” so smiechom nám približuje svoj ranný rituál. Zároveň nám prezradil, že ak nebol predchádzajúci deň podľa jeho predstáv, zvykne si ráno zabehať. Z River Park-u sa presúvame na Kolibu, kde sídli TV JOJ. V kancelárii už na neho čakala asistentka Petra, ktorá mu predložila vyhodnotenie sledovanosti za predošlý deň a plán stretnutí na ten aktuálny.

11:00 – stretnutie s manažérkou programového úseku
Hoci bol neustále zavalený pracovnými povinnosťami, nerobilo mu problém s nami komunikovať ani spoza monitoru. Od obrazovky počítača sa prvýkrát vzdialil, až keď prišla na stretnutie Jana Hegedȕsová, manažérka programového úseku. Vďaka tomuto meetingu sme “pričuchli” do tajov programovej skladby : „Vezmete sloty, ktoré sú nastavené z celého týždňa, niečo, čo sa cyklicky opakuje. Rozhodíte to do nasledujúceho týždňa a do toho dodáte ostatné veci. Snažíte sa zachovať všetky veci, ktoré fungujú.” V zoznamovaní sa s programovou štruktúrou pokračujeme na exkurzii v programovom oddelení, ktoré sa delí na denné, týždenné a mesačné. Okrem toho nám ukázali archív, dabingové či technické oddelenie.

12:00 – stretnutie s obchodným oddelením & Nákupné maniačky
Popri povinnostiach si František Borovský nájde len pár minút na obed a už uteká na ďalšie stretnutie s obchodným oddelením. Nám ako náhradný program zabezpečil súkromnú prehliadku štúdií s PR manažerkou, Luciou Kulihovou, ktorá je zároveň aj absolventkou našej FMK. Na vlastnej koži sme si zažili, aké je to sedieť na horúcej stoličke v Páli vám to?, sedieť na lavici svedkov v Súdnej sieni, zatočiť kolesom v relácii Cena je správna… Ako typické ženy nás však najviac potešilo prejsť sa po prehliadkovom móle v Nákupných maniačkach či urobiť si pohodlie na Maslákovom gauči v Paneláku. Len Masláka nikde. (plač)

14:00 stretnutie s kreatívnym oddelením
Televízia, to nie sú len moderátori a redaktori, ktorých je vidno na obraze. Za tým, aby sme si mohli pozrieť náš obľúbený film či seriál je množstvo ľudí, o ktorých my, diváci, nemáme ani len poňatia. A tak sme sa po obede spolu s pánom generálnym za takými vybrali. V zasadačke nás už čakalo jedno z najdôležitejších oddelení v každej televízii – kreatívci. „Toto sú slečny z daňového oddelenia.”, predstavil nás s vážnym výrazom tváre. Do konca stretnutia našu skutočnú identitu neobjasnil, avšak vďaka priateľskej a uvoľnenej atmosfére nám bolo jasné, že jeho žartík prekukli. Na programe boli kampane, z ktorých väčšina je už vonku, ako napr. nová reality show Láska na celý život či džingle k upútavkám.

Od 16:00 – individuálne stretnutia
Náš deň v TV JOJ skončil o pol piatej, no generálneho ani z ďaleka. Na programe mal ešte osobné stretnutia, napr. s režisérmi a hercami. Prácu si často berie aj domov a v stretnutiach pokračuje aj v neskorých hodinách. „Posledný rekord som mal päť stretnutí v priebehu dvoch hodín v loby Kempinski River Park. Ľudia sedeli v jednom priestore na rozličných miestach a ja som sa medzi nimi len presúval.To bol celkom heavy metal.”(smiech) Jediným voľným dňom v týždni je sobota, kedy sa Borovský venuje svojej rodine. Menej hektický bol aj ten strávený v našej spoločnosti, kedy si program prispôsobil, aby sa nám mohol čo najviac venovať. Za to sme mu veľmi vďačné. Za celý deň a ochotu mu dávame číslo 10, čo je najvyššie hodnotenie v Nákupných maniačkach.

Pracovný harmonogram generálneho riaditeľa, základná schéma :

09:00 odchod z River Parku
09:20 príchod na Kolibu do JOJ
09:30 kontrola čísel sledovanosti a diania za predošlý deň
10:00 pravidelné meetingy, každý deň iné oblasti televízie
11:00 stretnutie s manažérkou programového úseku
12:00 obedy (niekedy v JOJ, alebo pracovné mimo televízie)
14:00 pravidelné meetingy, každý deň iné oblasti televízie
od 19:00 individuálne stretnutie mimo televízie, spravidla minimálne do 22:00

Ľubica Šulhánková, Lucia Osvaldová

Koncom roka 2006 som začal blogovať na sme.sk, kde som písal postrehy k politike alebo veci, ktoré sa mi nepáčili. Raz som skritizoval politickú stranu OKS, na základe čoho sa mi ozval vtedajší podpredseda strany Ondrej Dostál. Nepáčilo sa mu, čo som napísal a mne vtedy napadlo či nebude lepšie sa s tými ľuďmi stretávať, rozprávať a vypočuť si ich argumenty, ako ich v blogu len kritizovať. Navrhol som mu preto rozhovor a malo to úspech. Keď som mal za sebou nejakých 30-35 rozhovorov, ozvali sa mi z redakcie SME či nechcem robiť rozhovory priamo pre nich. V tom čase som robil v trnavskej automobilke na personálnom a rozhovory robil po večeroch, nociach a cez víkendy. Pár mesiacov som to takto ťahal a nakoniec sa rozhodol robiť len pre redakciu.

Pri dohadovaní rozhovoru ma zarazil fakt, že trojnásobný víťaz Novinárskej ceny nebýva v Bratislave ani v okolí hlavného mesta, ale na strednom Slovensku pri Veľkom Krtíši. Ako je to možné? Nie je potrebné pri vrcholovej žurnalistike byť v Bratislave?

Ja v Bratislave bývam, ale mám obdobia, keď tam nie som vôbec, napríklad od jari do jesene. Kvôli rozhovorom veľa cestujeme. Nemyslím si, že v čase internetu je to, že redaktor nebýva v Bratislave, problém. Veľa výborných novinárov žije mimo, napríklad Mikuláš Jesenský a Peter Schutz, ktorí žijú v Košiciach. Vďaka tomu, že robím z domu, je jedno, kde sa nachádzam a nevidím ani technickú prekážku, prečo by som mal byť neustále fyzicky v Bratislave. Spravím rozhovor, prepíšem ho, postrihám video, pripojím fotky, titulok, perex, všetko nahodím do systému a pošlem link editorom, aby to nahodili na titulku. Väčšina médií sa snaží ponúkať ľudí z Bratislavy, pričom v rôznych kútoch Slovenska nájdeš oveľa viac zaujímavých osobností, o ktorých nik nevie a nik o nich nepíše. To je výhoda pre novinára, ktorý nepôsobí „mainstreamovo“ v Bratislave. Ak vieš písať a máš zaujímavé témy, je úplne úplne jedno, kde sa nachádzaš. Nevylučujem, že v Bratislave sú najvyššie platy, ale ja platy ostatných novinárov nepoznám (smiech).

Keď som si o tebe zháňala informácie, zistila som, že ty nemáš nijaké žurnalistické vzdelanie. Necítiš, že by ti chýbali základy žurnalistických žánrov a pod?

Nie, a vôbec to nie je o namyslenosti typu „keby som študoval žurnalistiku, tak som na tom horšie.“ (smiech) Nemám výhrady voči ľuďom, čo žurnalistiku študujú, skôr voči tým, ktorí prednášajú – často sú to ľudia bez praxe, ktorí v žurnalistike nič nedokázali alebo v nej ani nepôsobili. Tým, že som bol amatér, mohol som si to robiť po svojom. Vôbec som netušil, ako má vyzerať správny rozhovor. Mnohokrát som s ľuďmi sedel aj štyri hodiny, dvakrát nás dokonca vyhodili z krčmy po záverečnej (smiech). Nepoznal som žiadne pravidlá a dodnes si myslím, že to bola jedna z vecí, ktorá prispela k „úspechu“. Nemyslím si, že robím najlepšie rozhovory na Slovensku, ale to, že nevznikali podľa klasickej šablóny, čitateľov zaujalo.

Keď si spomínal, že si robil rozhovor aj 4 hodiny – z toho muselo byť neskutočne veľa materiálu. Nemajú z teba editori hlavu v smútku? Alebo si rozhovory edituješ sám?

Editujem si to sám. Samozrejme, keď som nastúpil do SME, musel som sa naučiť rozhovor okresať. Na blogu máš pocit, že všetko, čo si z respondenta vytiahla, je dobré. Upravíš to štylisticky, vyhodíš  „vatu“ a necháš tam aj pasáže, ktoré sa ti zdajú byť zaujímavé, ale pre čitateľa sú zbytočné. V mojich začiatkoch mali rozhovory bežne 18-22 wordovských strán 10-tkou písmom. Dnes po rokoch praxe sú asi o polovicu, možno aj viac, kratšie. Niektorí mi hovoria, že by som mal skracovať ešte viac, na druhej strane, keď som to robil, ozvali sa  mi čitatelia, že flákam robotu (smiech).

A čo sa týka printu?

Keby mal môj vtedajší štandardný rozhovor vyjsť v novinách, tak by zabral snáď dve vydania novín, čo je, samozrejme, neúnosné (smiech). Teraz to funguje tak, že si rozhovor zeditujem sám na počet znakov, ktorý v printe potrebujú, alebo si sami editori v redakcii vyberú to najdôležitejšie. Podľa mňa by novinár, ktorý je za to zaplatený, mal s respondentom posedieť, ísť do hĺbky. V priebehu 10-20 minút, čo je príklad mnohých rozhovorov v médiách, sa z respondenta nedá veľa vytiahnuť, pretože sa nestihne uvoľniť, nemá čas „prestať sa kontrolovať“, je stuhnutý a v strehu. Keď spolu sedíte dlhšie, respondent sa viac otvorí.  Samozrejme, nedá sa to všade – napríklad v spravodajstve, kde je na tlačovke alebo po nej len krátky priestor, je to nemožné. V profilových rozhovoroch, ktoré robím aj ja, čas strávený s respondentom neľutujem, hoci rozhovor prepisujem aj 8 hodín.

Na základe čoho si vyberáš respondentov? Máš dosť široký záber – cez politikov, umelcov, pacientov, zdravotné sestry… Vyberáš si ich sám alebo ti pomáha redakcia?

V tomto mám, našťastie, voľnú ruku, nikto mi do toho nehovorí, neprikazuje, nezakazuje. Čo sa týka výberu, som absolútne spontánny. Bežne robím rozhovor tak, že ma niekto zaujme, nájdem si kontakt, a zvyčajne ešte v ten deň, poprípade nasledujúci, ho aj spravíme. Výnimkou sú, samozrejme, ľudia, ktorí sú časovo vyťažení – napríklad Miroslav Donutil, Jan Saudek a ďalší. S nimi sa treba dohodnúť na termínoch aj týždeň vopred. Nedokážem si však robiť plány na dlhý čas dopredu, som na to lenivý (smiech). Spontánnosť sa mi pri debatách osvedčila, preto nikdy nemám pripravené otázky. Spontánna debata je najlepší spôsob, ako urobiť rozhovor. Samozrejme, je tam obrovské riziko, že to vypáli zle. Aj to sa už neraz stalo.

Čo však robiť, keď ťa respondent nachytá, že si nepripravený? Nie je dobré mať nejakú prípravu?

Pri mediálne známych ľuďoch si vieš urobiť základnú prípravu. Keď som išiel na rozhovor so Saudkom, prečítal som si jeho životopis, ale nepripravoval som si otázky ani témy. Zo životopisu samé vyskočia veci, ktorých sa vieš chytiť, potom už reaguješ spontánne na to, čo zaznie. Aby som bol však presný – áno, inde prípravu treba – najmä v spravodajstve, v ekonomických témach, v politike. Nemôžeš robiť rozhovor s politikom a nepoznať pozadie, kauzy či veci, ktoré vyslovil predtým. Ako sa však pripravíš na obyčajných a mediálne neznámych ľudí z dediny? Som asi prvý na Slovensku, ktorý úplne pravidelne a štandardne robí rozhovory s neznámymi menami, lebo vidím, že čitateľov to zaujíma viac ako „mediálne hviezdy“.

Čo s respondentom, ktorý sa vyjadruje jednoslovne, poprípade jednovetne?

Máš  dve možnosti: Buď to slušne ukončíš… (smiech), ale to som nerobil v začiatkoch ani ja, bolo mi to trápne. Alebo sa snažíš urobiť maximum, aby si z toho človeka niečo vytiahla. Novinár sa nemusí hanbiť za to, že mu rozhovor nevyjde, lebo si vybral zlého respondenta. Aj mne sa to stalo. Niekedy to vyjde, niekedy nie. Preto hovorím, že je lepšie byť s tým človekom dlhšie, aby sa postupne uvoľnil a nadobudol dôveru.

Prednedávnom si uverejnil rozhovor s obeťou znásilnenia, čo vyvolalo v médiách vlnu záujmu. Myslím, že základom dobrého novinára je vedieť dobre formulovať otázky. Kde je v takýchto prípadoch hranica medzi bulvárnosťou a serióznosťou?

Podstatné je, s akou myšlienkou do rozhovoru ideš. Ak je tvojím jediným cieľom čítanosť, čiže veľa klikov, automaticky si vyberáš témy a aj formuluješ otázky štýlom, pri ktorých môžeš  daný počet klikov očakávať. Môžeme sa hrať na vzdelaných, serióznych, len na vážne témy zameraných intelektuálov, ale všetci vieme, že bulvár bude vždy najčítanejší. Ak teda ideš robiť rozhovor len kvôli čítanosti, môžeš doň skĺznuť. Pri rozhovore s Daliou som sám nevedel, do čoho idem. Aj v úvode rozhovoru som pred čitateľmi priznal, že som prvýkrát dovolil respondentovi, aby pri autorizácii čokoľvek zmenil. Nikdy som nerobil rozhovor s obeťou takéhoto činu a sám som sa cítil neistý. Môžeš urobiť stovky rozhovorov, ale aj tak budeš mať trému alebo strach z niektorých tém. Toto bol presne ten prípad, netušil som, aká Dalia vlastne bude. Keďže býva vo Francúzsku, rozhovor sme robili cez Skype. Povedal som jej, že ak prekročím hranicu, za ktorou jej to už bude nepríjemné, nech ma zastaví a nemusí odpovedať. Našťastie to zachránila ona sama, hovorila veľmi otvorene a pri autorizácií nič nezmenila. Je to typický príklad, keď respondent zachráni novinára.

Častým problémom pri rozhovoroch je aj už spomínaná autorizácia. Od určitého času sa na portáli sme.sk objavuje pod rozhovorom informácia či bol text zautorizovaný a či respondent vo finále niečo pozmenil. Ako to teda s tou autorizáciou je v praxi? Musí ju novinár poskytovať alebo nemusí?

Vždy urob prepis tak, aby zodpovedal tomu, čo respondent povedal. S textom by sa nemalo manipulovať tak, aby respondent vyzeral lepšie či horšie. Aj po editácii a štylistických opravách by mal text zachytiť to, ako respondent pôsobil. V takom prípade sa nemusíš báť, aj keď ten rozhovor autorizovať nedáš, lebo máš nahrávku – ak raz dotyčný niečo povedal, nie je čo riešiť. Na druhej strane ja razím trochu iný prístup. Hovorí sa o mne, že som človek s najtvrdšími pravidlami na autorizáciu na Slovensku. Neviem či je to pravda, nedokážem to posúdiť. Aj v SME som jediný, čo pod rozhovorom uvádza informáciu o tom, ako autorizácia prebehla. Vzniklo to na základe toho, že mi jeden politik z KDH zmenil viac ako polovicu odpovedí na otázky z pohodlia domova, čiže to vôbec neodpovedalo prepisu a dokonca mi niektoré otázky vyhodil, čo som predtým ani potom nezažil. Odvtedy každému respondentovi, ktorý so mnou začína rozhovor, ako prvé po zvítaní nadiktujem na diktafón pravidlá autorizácie, čo môže a čo nesmie pri autorizácií urobiť. Kým mi to nepotvrdí na diktafón, že s pravidlami súhlasí, rozhovor nerobím. Nikdy sa nestalo, že by s tým mal niekto problém. Vždy vysvetlím, že im to pošlem, aj keď to nebudú chcieť. Robím to z jednoduchého dôvodu – príde mi to ľudské. Novinár sa môže pomýliť, pri editácii niečo omylom skrátiť tak, že sa zmení podstata toho, čo dotyčný povedal. Stalo sa, že mi našli nechtiac spravenú chybu, ktorá vznikla krátením alebo zlým prepisom, pretože nahrávke nebolo dobre rozumieť, prípadne som slová respondenta jednoducho zle pochopil. Novinár má veľkú moc, spovedajúceho môže vykresliť v horšom svetle už len tým, že dá na nesprávne miesto výkričník miesto bodky alebo zmení slovosled. Respondenti teda majú právo opraviť faktické chyby, ale nikdy nesmú vyhodiť nepríjemné otázky alebo poprieť, čo zaznelo.

Máš nejaký príklad?

Raz sa mi stalo, že jeden politik povedal o inom, že je idiot. Po autorizácií tam bolo, že je neštandardný politik (smiech). V tomto prípade som zmenu nepripustil, lebo som mal nahrávku. Potom sú, samozrejme, veci, o ktorých som ochotný diskutovať, ak to respondent vysvetlí. Napríklad som robil rozhovor s istým muzikantom, ktorému zomrela manželka na rakovinu. Počas rozhovoru sme o jej smrti diskutovali, ale pri autorizácií ma poprosil, aby som túto časť vynechal, aby sa rodine manželky neotvorili staré rany. Bulvár by z toho možno urobil titulok aj perex, ja som jeho želanie akceptoval. Niekedy k tomu treba pristupovať ľudsky a netlačiť to nasilu. Mediálne neznámi ľudia často ani nevedia, že majú právo na autorizáciu, preto si ju ani nevyžiadajú. Lepšie je však dohodnúť sa.

Ako sa teda zachovať, keď respondent spraví priveľké zmeny? Napríklad keď nesúhlasí s titulkom, perexom a pod.?

Titulok a perex sú výsostná záležitosť redaktora alebo editora, do toho respondent nemá čo zasahovať. Rozhovory na autorizáciu posielam bez nich, keďže nad nimi premýšľam, až keď je celý text v systéme pred zverejnením, pri prepise nad nimi nerozmýšľam. Samozrejme, respondent má právo protestovať, ak titulok či perex zavádza alebo skresľuje. Ja napríklad vždy vyťahujem citáty z rozhovorov. Pochopiteľne, ten citát musí byť atraktívny, čiže respondent musí počítať s tým, že ak povie nejakú zaujímavosť, ktorá je oveľa väčšia ako iné veci, hoci to nebolo gro rozhovoru, novinár alebo editor ju vytiahnu. Je to legitímne, lebo jediný spôsob, ako zaujať na webe, je titulok. Ak bude nudný, nezaujímavý, rozhovor nik nebude čítať, hoci môže byť excelentný. Ak sa respondenti sťažujú, že titulok je drzý, čo sa zo stoviek prípadov stalo dvakrát, len im slušne pripomeniem, že takto to povedali a je to na nahrávke. Autorizácia slúži naozaj len na to, aby respondent skontroloval či prepis sedí s nahrávkou. Respondent sa vďaka nej nemôže vykresľovať lepším a krajším, lebo je úplne logické, že každý politik by si potom v pohodlí domova vylepšil svoj profil pomocou PR poradcu, alebo si odpovede pripravil tak, aby vyznel lepšie. To by potom všetci od Fica cez Mečiara až po Slotu vyzneli ako romantickí, krásni a dokonalí chlapci (smiech).

V čom spočíva korektnosť novinára?

Stalo sa mi, že som sa v rozhovore s Ivanom Miklošom spýtal úplnú blbosť. Vychádzal som z mylnej informácie a spýtal sa ekonomický nezmysel. Kolega mi povedal, aby som to vyhodil, že sa mýlim. Ja som to zámerne publikoval s tým, že ak som urobil chybu, musím za ňu pykať. Aj som si to vtedy v diskusii s čitateľmi vyžral. To je tá férovosť – ak respondent spraví chybu, vyjadruje sa zle, nezmyselne, treba to tam nechať. Ak spraví chybu novinár, treba ju tam nechať tiež a nevykresľovať sa v lepšom svetle. Novinár má veľkú moc, na ňom záleží, ako to celé bude nakoniec vyzerať, preto by nemal zneužívať svoje postavenie. Mám to šťastie, že mnohí respondenti, ktorí vyzneli z pohľadu čitateľov zle, ktorých v diskusiách zvozili, mi poďakovali za korektný prepis. Čiže ak aj novinár spraví chybu, môže do zátvorky napísať „sorry, spýtal som nezmysel“, ale nemal by ju zamlčať.

Ste čerstvý osemdesiatnik, útrapy vás sprevádzali po celý život, no vy ste ich s úsmevom a s humorom prekonávali. Existuje recept na humor?
Myslím si, že s humorom sa človek narodí, no nie v každom sa rozvinie. Sú ľudia, ktorí za to ani nemôžu, že sú očkovaní proti smiechu. Humor v človeku drieme, v istých situáciách sa prebudí a pokiaľ sa neberiete príliš vážne, tak sa zmení na výborného spoločníka. Za pomoci irónie či skôr sebairónie človek ľahšie prekonáva problémy, nástrahy a  nebezpečenstvá.

Ako vnímate súčasnú novinársku obec?
Chcete to zneužiť proti mne? (smiech) Myslím si, že novinári už od Daniela Defoa sú v podstate rovnakí – talentovaní a iní. Prípadne perfekcionistickí rutinéri bez rozletu. Mladí novinári majú v porovnaní s mojou generáciou viac možností študovať to, čo ich zaujíma, ovládajú jazyky, o ktoré nás školský systém pripravil, nemajú cenzúru, pokiaľ ich necenzuruje vydavateľ… Bez cenzúry je však zodpovednosť novinára omnoho väčšia. On sám je posledná inštitúcia, ktorá pri publikovaní rozhoduje nielen o odvahe a objektívnosti, ale najmä o morálnosti príspevku. Dnešní žurnalisti sú v mnohom vyspelejší, pripravenejší ako sme boli my. No zároveň aj väčší lajdáci. Pijú mi krv odfláknuté materiály či ypsilonky v titulkoch. Ak by som to mal zhrnúť, každá novinárska generácia je vždy dieťaťom i zrkadlom svojej doby.

Slovenskom otriasla kauza odpočúvania novinárov. Nemáte pocit, že sa vraciame do starých čias?
Za dvadsať rokov normalizácie mám bohaté zážitky s odpočúvaním i s otváraním súkromných listov… Zásah do súkromia, či je to už kontrola korešpondencie, odpočúvanie telefónov, ploštice v súkromných bytoch a  kanceláriách, je čosi nenormálne, perverzné. Terajšie odpočúvanie novinárov je zvrátené, ale nedá sa porovnávať s minulosťou. Nekončí sa to zatykačmi, prepadmi v tmavých uličkách. Je to skôr predstava poriadku podľa erárnych „zelených mozgov“. Je hnusná a  pokoruje ľudskú dôstojnosť, no v konečnom dôsledku neznačí viac, ako keby mi niekto v električke pľuvol na koleno. Nedávno som čítal o  sýrskom karikaturistovi, ktorému zlomili ruku a štyri prsty, aby nemohol kresliť. To je hyenizmus. Toto odpočúvanie by som skôr nazval kreténizmom. Bolo to hlúpe a ešte sa navyše dali chytiť. (smiech)

„Odpočúvanie? Bolo to hlúpe a ešte sa navyše dali chytiť.“

Vie sa o vás, že ste milovníkom detektívok. Čo vás ako teoretika tohto žánru najviac fascinuje?
Detektívka je pre mňa manifestom viery v ľudský rozum, v istú poznateľnosť sveta a jeho záhad. Je to nielen objekt štúdia a rozborov, ale najmä vzrušujúce čítanie. Keď mi je nanič, slečna Marplová ma pozve na  čaj a vo mne sa všetko uhladí. Detektívka opisuje život a  ľudské vnútro zo špeciálneho uhla. V hraničnej situácií hovorí veľa o  vzťahoch, o  ľuďoch – je svojráznou sondou do spoločnosti. O Sherlockovi Holmesovi sa hovorilo, že reprezentuje viktoriánske Anglicko výraznejšie než kráľovná Viktória.
Nechceli ste hrať v nejakej detektívke?
(smiech) Nie, nie som herec. Kedysi dávno som sa však mihol v televízii. V roku 1969 Martin Porubjak zdramatizoval môj preklad detektívnych paródií Volské oko s arzénom. Účinkovali v nich herci z Divadla na korze a nútili ma, aby som hral s nimi. V jednej paródií som hral s Macom Debnárom, Zorou Kolínskou a jej psíkom Arinkou – a pravdaže so Stanom Dančiakom ako Hercule Poirotom. A potom po rokoch ma režisér Peter Mikulík obsadil do cyklu Štúrovci. Mal som hrať rebelujúceho uhorského šľachtica, ktorého v poslednom pokračovaní obesia. Po prvej epoche ma však museli preobsadiť, pretože som nastúpil na ministerstvo. Bol to však i  tak neskutočný zážitok – najmä, keď mi v maskérni nakulmovali bradu (smiech).

„O Sherlockovi Holmesovi sa hovorilo, že reprezentuje viktoriánske Anglicko výraznejšie než kráľovná Viktória.“

„Päťadvadsať“ symbolizuje výprask, ale aj vašu knihu o slovenských karikaturistoch. Je karikatúra potrebná ako žáner?
Karikatúra je dôležitá súčasť umenia. Predstavuje akýsi komentár humoru. Vie vyjadriť najzložitejšie myšlienky bez slov. Svojím spôsobom je to nášľapná mína. Nemusí vás rozosmiať na prvý pohľad, humor sa uvoľňuje postupne. Keď je už vo vás, tak exploduje. Osvieti vám súvislosti, aké ste možno ani nepredpokladali. Nemyslím si, že karikatúra musí byť akademicky dokonalá, ale nemôže to byť len „vtipná“ diletantská čmáranica. Čistá karikatúra ako žáner je bez slov, ako výtvarné umenie, má si vystačiť s  vlastnými prostriedkami.

Plánujete pokračovanie knihy o karikatúrach?
Áno, už niekoľko rokov. Pokračovanie mám už rozpísané, len sa to akosi zaseklo. Mám rozrobených viacero vecí, tak pre istotu nerobím nič. Aby jedna na druhú náhodou nežiarlili. (smiech)

„Veľký šok pre mňa bol, keď mi v maskérni nakulmovali bradu.“

Jedna etapa vášho života sa spája s dvojicou Lasica a Satinský. Stretávate sa ešte s Milanom Lasicom?
Pravdaže. Najintenzívnejšie sme sa stretávali v Divadle na korze. Bolo to najkrajšie obdobie môjho života a zároveň čas najväčšieho rozletu Lasicu a Satinského. Mladosť praje duchaplnosti a hravému vtipu. Tie veci, ktoré robili na začiatku, v Divadle na korze, sú podľa mňa vrcholom ich tvorby. Bol to zázračný rok. Keď som po desaťročiach videl prvý raz Lasicu a Satinského v Štúdiu L+S a počul ich úvodnú repliku, videl som starú, plesnivú pivnicu na Korze. Pochopil som, že tej pivnici, v ktorej cez prázdniny vyrážala spodná voda, sa nič nevyrovná.