Tohtoročnému line-upu dominujú veľké svetové mená. Svoje najnovšie projekty prinesie popová ikona Charli XCX, ktorá v Budapešti predstaví svoj dlho očakávaný album Brat. Po jej boku vystúpi aj americká speváčka Chappell Roan, ktorej extravagantný prejav a queer hymny valcujú pódiá i rebríčky, a audiovizuálny mág Anyma, ktorého sety sú zážitkom na hranici hudby, umenia a digitálnej performance.

Chýbať nebudú ani elektronické legendy Justice a Armin van Buuren či kanadská hviezda Nelly Furtado, ktorá v Maďarsku vystúpi po prvý raz. Na festivalovom ostrove zaznie aj energický rock od Papa Roach, soul Michaela Kiwanuku, vizionárska tvorba FKA Twigs či angažovaný rap od Little Simz.

Sziget však už dávno nie je len o hudbe. Tento rok prinesie výrazne prepracovaný areál a nové tematické zóny. Najväčšou novinkou je tzv. Delta District, nočná štvrť festivalu, kde sa sústreďujú tri hlavné elektronické pódiá vrátane ikonického Yettel Colossea.

Okrem toho vznikne aj úplne nová Szoho zóna, ktorá spája inšpirácie z londýnskeho a newyorského Soho a vytvára priestor pre vizuálne umenie, módu či performance.

V Paradox Zone zasa čakajú návštevníkov hravé ilúzie, akrobacia a nečakané umelecké zásahy priamo v uliciach festivalu. Umenie, cirkus, divadlo, diskusie či svetelné inštalácie budú prirodzenou súčasťou každej minúty, ktorú návštevníci na ostrove zažijú.

Sziget Festival patrí medzi najväčšie a najobľúbenejšie európske festivaly už celé desaťročia. Vďaka rozmanitému programu, medzinárodnému publiku a výnimočnej atmosfére sa z neho stalo miesto, kde sa každý rok stretáva sloboda, kreativita a hudobná vášeň. Ostrov slobody tak aj v roku 2025 ponúkne zážitok, na ktorý sa nezabúda, a ten začína už o pár dní.

(Tlačová správa)

V prvej vlne účinkujúcich organizátori predstavili silné a žánrovo rozmanité mená. Charli XCX, Chappell Roan a Anyma patria k najväčším ťahákom ročníka. Spolu s nimi sa návštevníci môžu tešiť aj na legendárnych Justice, trance ikonu Armina van Buurena, nezameniteľnú Nelly Furtado, elektronického mága Boris Brejcha či rockových veteránov Papa Roach.

Pop, elektronika, techno, rock aj intímne koncerty

Britská popová hviezda Charli XCX, ktorá tento rok valcuje hitparády a redefinuje popovú scénu, prinesie na Sziget svoj energický a vizionársky set. Rovnako výrazná bude aj queer ikona Chappell Roan, ktorej výbušné vystúpenia a vizuálny štýl sa stali hitom festivalových pódií po celom svete.

Na opačnej strane hudobného spektra stojí Anyma, audiovizuálny projekt Mattea Milleriho, zakladateľa projektu Tale of Us. Jeho vystúpenia sú symbiózou DJingu, vizuálneho umenia a pohlcujúcej elektroniky.

Chýbať nebude ani francúzske elektro duo Justice, ktoré na pódiu pravidelne predvádza jednu z najintenzívnejších show na scéne. Nelly Furtado, kanadská popová ikona, ktorá v Maďarsku ešte nikdy nevystupovala, prinesie hity ako Promiscuous či Maneater. Milovníkov tvrdšej elektroniky potešia 999999999, I Hate Models či Fatima Hajji.

Z ďalších mien, ktoré zabavia desiatky tisíc návštevníkov, spomeňme: The Blessed Madonna, Kölsch, HoneyLuv, Hot Since 82, RY X, EKKSTACY, Fat Dog, Blossoms, Rilès, Ash Olsen, Brutalismus 3000 či Carlita.

Viac než len hudba: noc, umenie a komunita

V roku 2025 festival ešte viac rozširuje svoju nočnú programovú ponuku, čo sľubuje dlhšie párty, nové pódia a ešte silnejší elektronický zážitok. Organizátori zároveň avizujú bohatý kultúrny program, v ktorom nebude chýbať cirkus, divadlo, vizuálne umenie, sociálne témy a medzinárodná výmena.

„Našim cieľom bolo vytvoriť line-up, ktorý oslavuje globálnu komunitu a ponúka niečo, s čím sa dokáže každý stotožniť,“ povedal Tamás Kádár, CEO Sziget Festivalu.

(Tlačová správa)

Po tom, čo bola jej účasť v roku 2020 zrušená, sa na festival Sziget konečne dostaví FKA Twigs, hudobníčka, producentka, tanečníčka, herečka a umelecká vízia v jednom. So sebou prinesie aj svoj najnovší album Eusexua, vydaný v januári. Jej hudba mieša trip hop, avantgardu, elektroniku a hyperpop do podmanivého umeleckého celku.

Rovnako výnimočná bude aj show Little Simz, hviezdy seriálu Top Boy, ktorá v tomto roku pripravuje nový album a naživo predvedie svoju silu osobnosti, sprevádzaná živou kapelou.

Po rokoch sa na festival Sziget vracajú aj ikonickí Empire of the Sun, známi svojimi sci-fi vizuálmi a hymnickými hitmi Walking on a Dream či We’re the People. Tento rok predstavia aj piesne z albumu Ask That God.

Nováčikovia ako The Last Dinner Party, víťazky britských hitparád a horúce želiezka Mercury Prize, predvedú energickú gitarovú renesanciu. Chýbať nebudú ani soulový mág Michael Kiwanuka, či festivalový fenomén Portugal. The Man.

Umenie, tanec aj vizuálne zážitky

Okrem hudby ponúkne Sziget aj nezabudnuteľné umelecké performance. Medzi nimi napríklad dielo holandského performera Daan Mathota, ktorý sa „doslova“ snaží vyšplhať z jamy, brazílsky tanečný súbor Grupo Impacto de Danças emotívnym predstavením Tri výkriky, a španielske pouličné divadlo Troula, ktoré počas šiestich dní predvedie tanečné predstavenia so včelou tematikou.

Medzi ďalšími účinkujúcimi sa predstavia aj: Bartees Strange, Sevdaliza, The Wellermen, Elderbrook, Ela Minus, Frenna, Last Train, Krúbi, Analog Balaton, The Joy a mnoho ďalších.

Festival Sziget sa koná od 6. do 11. augusta 2025 na Óbudai-sziget v Budapešti. Môžeme očakávať vyše 500 vystúpení a desiatky národností na jednom mieste. Ak ste ešte na Szigete neboli, tento rok je ideálny čas zažiť Ostrov slobody na vlastnej koži.

So životom bez internetu a sociálnych médií mám už nejaké skúsenosti. Ešte v roku 2020 som cielene, kvôli reportáži pre jeden časopis, vypla dáta a fungovala offline. Bolo to vtipné, lebo cestovné poriadky som si pozerala len na zastávke a opravára okien som si našla v inzertných novinách. Krátko na to, som na päť týždňov vycestovala na Kubu, kde bol vtedy internet rarita a na Facebook alebo Instagram som sa dostala len raz za pár dní. Potom, ako mi ukradli mobil, už takmer vôbec.

Obe životné situácie hodnotím s odstupom času ako veľmi hodnotné a krásne. Život som si vtedy oveľa viac užívala, respektíve intezívnejšie som ho prežívala. Mám z toho obdobia oveľa viac spomienok, pretože realitu mi nenabúravalo neustále odbiehanie “na mobil”. Veľmi rada naň spomínam. Zdá sa mi, že život bol vtedy viac život (snáď ma chápete, čo tým myslím). Preto, keď mi študenti oznámili, že by chceli spracovať tému odvykačky od sociálnych médií, brala som to ako ľahkú úlohu. Bohužiaľ, mýlila som sa.

Asi budem závislá

Dopamín, ktorý mi momentálne kontakt s obrazovkou mobilu dáva, som nedokázala zo svojho života odstrániť. Instagram „scrollujem“ aj počas telefonátov v práci alebo keď si potrebujem oddýchnuť od monitoru a excelovských tabuliek. Dokonca aj vtedy, keď sledujem televíziu alebo Netflix, alebo si umývam zuby.

Na jednej strane je to pre mňa dobrý zdroj informácií, lebo tam sledujem mnoho médií. Na druhú stranu tam pozerám videá mačiek vygenerované umelou inteligenciou či vtipy a memečka. Môj mozog je tak závislý, že predstava odstavenia Instagramu zo života mi príde nemožná a scestná. Boli tu pokusy odinštalovať si ho z mobilu, ale po čase sa appka opäť objavila na ploche.

Ako som sa z tohto neúspešného pokusu o očistu poučila? Skúsim si dať s mobilom odluku. Aspoň večer pred spaním a počas práce ho skúsim odložiť čo najďalej, lebo v tomto prípade platí, tak ako na Kube – zíde z očí, zíde z mysle. Možno sa potom odvážim pozrieť aj na štatistiky, teda na to, koľko času na Instagrame naozaj trávim.

Komentár si môžete vypočuť aj v podcastovej verzii:

Keď som sa budila v noci o tretej a nemohla som zaspať až do rána. Keď ma NIČ nebavilo, nechcelo sa mi ísť medzi ľudí, nieto sa s nimi ešte rozprávať. Keď som chodila ráno do práce alebo si sadala za počítač s plačom. Cítila som, že moja duša je mŕtva – dead inside, ako sa hovorí v angličtine a ja len tak prežívam. Nepriala by som to ani najväčšiemu nepriateľovi, proste nikomu. Ako som sa sem dostala? Pýtala som sa, keď som už nevedela, čo ďalej. Som lenivá, určite to bude tým. To, že nie som lenivá, ale vyhorená, mi povedali až moji blízki a najmä terapeutka. Ona ma nasmerovala.

Ale zvyšok práce musí urobiť človek sám. Premýšľať, prečo konám tak, ako konám a prečo sa mi deje to, čo sa mi deje. Nastaviť si hranice. A to neznamená robiť len od deviatej do piatej a cez víkendy mať voľno. Znamená to uvedomiť si, že moja hodnota sa nemeria výkonom a tým, koľko toho stihnem, v koľkých projektoch budem, že budem všetkých počúvať, budem stále milá a ochotná a budem tu pre všetkých.

Vždy som bola tá aktívna, tá, čo robí aj veci navyše. Tá, ktorej hovoria, aká je šikovná, koľko toho robí. Vždy chcem každému pomôcť, pre každého tu chcem byť. 100 percent v práci, 100 percent v rodine, 100 percent medzi kamarátmi, všetko a všade. Dlhé roky som si neuvedomovala, že robím niečo zle. Perfekcionizmus je mýtus. Nedá sa to a kto si myslí, že hej, klame. Ja si na to postupne zvykám, rovnako, ako aj na požiadavky a správanie okolia. 

Prostredie nás formuje tiež a ja nie som výnimka. Občas je toxické, aj ľudia sú a ani o tom nevedia. Nepochvália, keď treba, sú nervózni, keď netreba. Berú, ale nedajú nič naspäť. Počas niektorých dní im chýba empatia a nemyslia na to, že ich správanie má dosah aj na iných. Aj ja som si nechala vyčerpať zásoby svojej energie. Preto si aj v medziľudských a kolegiálnych vzťahoch nastavujem hranice a pravidlá, ako by sa mali ľudia ku mne správať. A nielen kolegovia, ale aj kamaráti či rodina. 

A prečo toto píšem? Učím mladých ľudí, ktorých každý motivuje k výkonu, k dokonalosti, k úspechu. Ja som rada, že je veľa z vás dostatočne múdrych a viete, že práca nie je všetko. Robte si voľno, užívajte si poéziu bežných dní, vietor, slnko, dážď. Knihu, hru, rozhovor alebo čokoľvek, čo máte radi. Nenechajte myšlienky na povinnosti pohltiť váš život a dušu. Nemyslite stále na „to-do listy“ z roboty, že vám treba kúpiť nové topánky, alebo že ste už dlho nezavolali kamošku na kávu.

Netýrajte sa tým, že nie ste dosť dobrí, že nespĺňate nejaké vymyslené štandardy. Bude vás to trápiť o rok alebo týždeň? Ak nie, kašlite na to. Okrem pani psychologičky a pravidelnej reflexie nad mojím životom mi pomohlo dostať sa z vyhorenia aj venovanie sa činnostiam, ktoré ma bavia. A to nielen pozerať Netflix, ale ísť na koncert kapely, ktorú zbožňujem, podniknúť výlet s ľuďmi, ktorých mám rada, kúpiť si nové lyže a púšťať sa dolu kopcom. To sú „to-do listy“, ktoré treba vyškrtávať, ale tiež s mierou.

V prípade, že ste sa necítite dobre, môžete v Trnave zadarmo kontaktovať:
Psychologická poradňa UCM
Flek Klub

Táto téma sa stala hlavnou myšlienkou projektu Univerzita podporujúca inteligentné aktívne starnutie. Práve UCM je jeho zodpovedným riešiteľom, ktorý vo z väčšej časti financujú Nórske fondy. „Hlavnou myšlienkou projektu je podpora a propagácia konceptu aktívneho, inteligentného starnutia,” predstavuje projekt docentka Timea Šebeň Zaťková. Riešiteľský kolektív tvoria zástupcovia troch univerzít: Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici (UMB), partner z Nórskeho kráľovstva Kristiania University College (KUC) v Oslo a samozrejme naša UCM v Trnave. 

Kurz trval dva semestre

Jedným z cieľov projektu boli vzdelávacie kurzy pre cieľovú skupinu seniorov s názvom Aktívne starnutie s využitím počítača a smart technológií. Kurz bol rozdelený do 2-semestrálneho štúdia v celkovom rozsahu 45 vyučovacích hodín prezenčnej výučby v priestoroch našej univerzity. Štúdium úspešne absolvovalo 21 seniorov. Študenti na konci získali certifikát o absolvovaní pod hlavičkou partnerov projektu na slávnostnej promócii. Kurz bol určený všetkým záujemcom vo veku 60+.

Spokojni seniori

Účastníci kurzu si ho pochvaľovali. „100% účastníkov hodnotí atmosféru vzdelávania ako pozitívnu. Učiteľov v kurze považovali za odborníkov a nadobudnuté poznatky, skúsenosti a zručnosti využijú aj vo svojom osobnom živote. Taktiež by kurz odporučili svojim známym,” vymenúva docentka Zaťková. 

Okrem vzdelávacieho kurzu sú ďalšími výstupmi projektu vedecké štúdie v časopisoch. Do tejto kategórie patrí aj zborník vedeckých štúdií Pedagogica Actualis XIV. a vedecké konferencie EDUCOM 2022, EDUCOM 2023. Výstupom projektu bude aj vysokoškolská učebnica. Kniha bude obsahovať metodiku pre profesionálov v oblasti aktívneho starnutia s využitím “smart” technológií v edukácii. 

Projekt BIN SGS02_2021_002 Univerzita podporujúca inteligentné aktívne starnutie (University Enhancing the Smart Active Ageing) finančne podporili Granty EHP a Nórska. 

V základnom tábore sme sa v piatok večer vylodili za tmy, takže moja lampa na hlavu, na ktorej som v Decathlone šetrila najviac (lebo na čo mi to bude?), sa mi zišla od samého začiatku. Síce má asi 6 módov blikania, ale viditeľnosť na hovno. Nevadí. Išli sme hore lesom štyria, tak som sa ani nebála, že ma niečo zožerie, aj keď ručanie jeleňov mi občas pripomínalo brumkanie medveďa.

Po svojich?

Človek by ale nečakal, že v piatok o ôsmej bude v lese taká premávka. Asi po polhodine stupáku stretávame tzv. vetriesku, vozidlo z roku 1953. Vôňa nafty prehlušuje vôňu lesa a spoluturista Miro sa pýta chlapov, či nás vyvezú. Na moje prekvapenie povedali áno a ani neviem ako, už sedím na symbolickom gauči na korbe auta. Teraz sa bojím viac než medveďov, auto vrčí, bojuje s každým metrom. Niekedy sa musíme prikrčiť, aby nám hlavy neotrieskali konáre stromov. Občas znenazdajky vetrieska zastaví a počuť len ručnú brzdu.

Zo strany spolujazdca sa k nám občas prihovára jeden z dvojice posádky, neviem, ako sa volá, ale tvrdí, že je veliteľ vozidla. Pýta si poplatok za cestu v podobe niečoho tekutého. Vravím mu, že keď zastavíme, vyberiem mu moju ťapku rumu, ktorú mám úplnou náhodou so sebou :D S odpoveďou nie je spokojný, a tak na trasúcej sa korbe hľadám v 40 litrovom batohu ťapku Umu. Podávam mu ju s vetou, že nech nepijú za volantom. Po chvíli mi vracia poloplnú fľašku, viac už nechcú, aj keď nalieham, nech si to nechajú. Nebudem predsa v čase korony po niekom dopíjať Umy. Chlapi boli dobre vybavení a mali pri sebe štamperlík, tak si vravím, ok.

Vyšli sme hore na hoľu na križovatku, kde nás musia vyložiť, a to doslovne. Veliteľ vozidla veľmi ochotne pomáha ženskému osadenstvu z korby dole. Najprv nohy, potom zadok a potom veď viete. Ale vraj sú to slušní chlapi, aj do kostola chodia. Ale teraz bez všetkej nadsázky, fakt to boli zlatí ľudia, lebo nám ušetrili kopec krokov a boli strašne milí. A pohľad na hviezdy a mliečnu dráhu nad nami bol z korby auta na nezaplatenie.

Tu som si myslela, že naše cesty sa navždy rozišli a rozmýšľam, kam asi išli a čo tu budú na tej vetrieske robiť do nedele. Na druhý deň ráno počas túry stretávame nám povedomé povojnové vozidlo. Vedľa neho dymí ohnisko a navôkol sa ozýva chrápanie, ktoré podľa mňa odplašilo všetkých medveďov vo Veľkej Fatre. Veliteľ aj so šoférom si o deviatej ráno ešte odfukujú. Zatiaľ čo my sme spali pomaly v troch vrstvách a spacákoch, im pri ohni stačili tričká a asi aj nejaký ten tekutý sveter. Svet je malý, hovorím si, a pokračujem v dobrodružstve.

Prvá noc v útulni

Som trošku nevyspatá, spali sme na Chate u Mira. Pekná izba to je, sú tam dve postele, stolička, stôl a piecka. V ten večer sa ideme ešte pozrieť na vedľajšiu útulňu, ale je plná. Kempuje tam rodina, ktorá sa o chatu aj stará. Dávame sa do reči a spomíname na vetriesku. „A to malo jednu ruku?“ pýta sa jeden z osadenstva. Ja vravím že nie, že tí chlapi mali všetky ruky. Lokálny človek mal ale na mysli hydraulickú ruku vozidla. Nuž, som blbá. Rozprávame sa o kadečom, zase dobrí a milí ľudia. Chatka je pekná a veľká, akurát tam majú plchy. Odporučili nám aj ďalšiu útulňu na prespatie počas druhej noci, vraj má aj solárny panel. Tak sme sa tam na druhý deň dotrepali, ale solárny panel sme nenašli. Tu si radi robia srandu z „Bratislavčanov“ (aj keď ja pochádzam zo susednej dediny).

Ešte sa vrátim k mojej prvej noci v živote, ktorá sa odohrala v útulni a pred ktorou som mala najväčší rešpekt a strach. Za zvukov zaví(ý)jania vlkov si robíme večeru, Marieta a Miro majú aj taký plynový varič, tak nám spravili čaj, do ktorého si dolievame zvyšok rumu. Miro kúri v peci a pripravujeme sa na spánok. Ja a Veronika sme dostali postele, oni dvaja sú na zemi. Chata je čistá, som zabalená celá v spacáku, ale aj tak sa cítim čudne. Stále sa budím, lebo sa bojím, že mi bude trčať zo spacáka kus tela. Predsalen je to miesto, kde sa premelie veľa ľudí a je tam čudný puch. Ráno mi to ale všetko vynahrádza, ešte som si nikdy neumývala zuby s takým výhľadom. Okolo idú ovce na pašu, všade ticho, len občas zaručí jeleň, ktorý si nedá pokoj ani cez deň.

Taf lajf

Túlame sa kopcami a užívame si krásne výhľady a hlavne svačiny. Asi bola chyba zobrať si len klobásu a slaninu, trošku som nimi už prejedená a teplé jedlo je predsa teplé jedlo. Marieta s Mirom si varia bárčo, od polievky až po cestoviny. Aj ma ponúkli, ale ja musím pojesť svoje zásoby, nech to neťahám so sebou, batoh treba odľahčiť. Po ceste stretávam rodinku s mačiatkom. Vraj ho našli, začali kŕmiť a odnesú ho na najbližšiu chatu, na ktorej žijú aj chatári. Ja, záchranca mačiek, jej dávam zjesť svoju Májku a naliala som jej vody.

Ideme ďalej, pomaly budú tri a my si musíme ísť obsadiť ďalšiu útulňu. Táto je väčšia, je na nej nápis salaš, má aj latrínu a už sú v nej dvaja cyklisti. My skladáme veci a ideme do studne po vodu. To je tak, tu v horách musíte stále po niečo chodiť. Po vodu, po drevo, na záchod za kríky, po bylinky do čaju, iba signál na internet je skoro všade. Pred večerou si dávame ešte mini výklus hore nad chatu a kocháme sa výhľadmi. Počas večere sa vracajú tí dvaja cyklisti, sú to Česi a veľa hovoria v podstate o ničom. Do toho prichádzajú dvaja Poliaci, samozrejme, všetci s negatívnymi covid testami :D.

Zabudni na súkromie

Prituhuje čoraz viac, a to sa ešte ani nezotmelo. Máme na sebe už všetko oblečenie, čo sme si doniesli, lebo sedíme von, v chate by sme sa tlačili. Spoza rohu prichádzajú ďalší dvaja mladíci, majú ledva 18 a kraťasy na nohách, volajú sa Andy a Walter. Podľa Čechov to bude mať Walter s tým menom v živote ťažké. Na vedľajšej chate dymí pec, tak budú stredoškoláci spať tu. Poliaci si sedia sami pri ohnisku (oheň nehorí), a rozprávajú sa po poľsky. Ja začínam byť trochu nervózna, chýba mi moja obývačka a komfortná zóna. Tá zima je neznesiteľná, navyše mám krátke tričko aj mikinu, tak mi vkuse ťahá na kríže.

Zase idú ďalší ľudia, je ich asi 6, chcú tu spať, lebo je už tma. Tak ich posielame na vedľajšiu chatu, v ktorej síce dymí pec, ale oni aj tak chceli spať von, čiže je jedno, či sú v chate bez pece alebo pod širákom. Andy opúšťa Waltera, aby im ukázal, kde je susedná chata a už sa nevrátil. Aj sa začíname trochu báť, ale nakoniec vysvitlo, že Andy sa len zapil s druhou partiou. Waltera nechal samého pri nás a on išiel podľa svojich slov tam, kde je zábava. Česi spali vonku, Poliaci na povale a my baby dole pri peci. Nad nami na poschodovej posteli Walter, ktorý nespal ani minútu, lebo sa bál, že sa na neho prepadnú ľudia z podkrovia.

Ľudia, príbehy, emócie

Ráno 6.30 ideme na východ Slnka, ktoré už síce vyšlo, ale je pekné svetlo a boli parádne výhľady. Zase raňajky, zase slanina, postupne sa budia ďalší členovia zájazdu. Česi sa večer opili a ráno sa vadia, ako starí manželia, vraj jeden druhého neustále mystifikuje a sľubuje nemožné. Ale to len preto, lebo ten druhý všetko hrozne rieši. Čistá komédia. Vracia sa aj stratený Andy a opeká si asi štyri špekačky. Včera to kvôli spoločenským povinnostiam na horách nestihol. Vravím si, celkom to tu v lesoch žije.

Pri chate sa zastavujú náhodní okoloidúci a v ruke nesú mačku. Áno, presne tú, čo mala byť už predošlý deň na chate, kde je aj reštaurácia a kde by sa teda nejako uživila. Mačku, ktorá je vlastne kocúr a volá sa Štefan, nám nenápadne nechávajú a ja Pištu z ľútosti beriem so sebou. Vydrží s nami asi kilometer, potom za bohapustého mňaukania odmieta pokračovať. Snáď si nájde ďalších turistov, ktorí mu dajú svoju Májku a nezje ho medveď alebo ten vták, čo nad nami stále lieta a robí kruuu kruuu.

My sa pomaly presúvame dole do dediny. S tým ruksakom je to čoraz horšie, aj keď je klobása zjedená, je čoraz ťažší. Celkom sa teším na civilizáciu, na sprchu a moju perinu. V pondelok si však v robote hovorím, ako je len dobre na tých horách a že by tam mali ísť na víkend všetci. Ten pokoj prameniaci z nekonečnej krásy je veru dobré liečivo.

Vždy som hľadal priestor na sebarealizáciu a internet bol jednou z možností spoznať niečo nové. Keď som sa dostal na internet, nenašiel som tam takmer nič. Väčšinou tam boli iba firemné webstránky a pár médií. Povedal som si, že by bolo fajn pokecať si s niekým. Nenašiel som nič v slovenčine, čo by spĺňalo úlohu nadviazať kontakt, a tak vznikla zoznamka. Technicky to fungovalo tak, že mi denne chodili maily, ktoré som nahodil do html kódu a raz za deň vypublikoval. Neskôr sa stal systém ešte sofistikovanejší a maily chodili naformátované. Keď mi žiadostí chodilo naozaj veľa, naučil som sa v roku 1999 programovať.

Potom prišiel Pokec.

To bol ďalší stupeň, lebo zoznamka bola pomalá. Mal som pocit, že zo zoznamky sa dá urobiť niečo lepšie. A práve Pokec bol vyšší level. Keď som ho založil, zistil som, že chatovanie je iba základ. Pridal som zobrazovanie priateľov, profily či vyhľadávanie a postupne sa to nazbieralo. Všetko vzniklo z prirodzenej potreby mňa ako používateľa. Spočiatku veľa nápadov fungovalo na základe potreby niečo vyriešiť. Nasadil som novú funkciu, a keď som videl, že nefunguje, tak som to stiahol. Celé to trvalo asi tak 15 minút.

Ako reagovali ľudia na zmeny funkcií na Pokeci?

Každú zmenu berie vždy veľká časť ľudí negatívne, lebo je to zmena niečoho fungujúceho. Keď vám vypília strom či postavia stĺp, tak to jednoducho nevnímate pozitívne. Tak isto je to aj na internete. Záleží, či si na zmeny po čase zvyknete. Pri každej zmene sme pozorovali prvé reakcie, ktoré boli negatívne. Ďalej sme sledovali správanie užívateľov a ak sa zmena neujala, zrušili sme ju. Napríklad kedysi sme chceli, aby si ľudia viac vypĺňali profily, tak sme ich posielali hneď do sekcie editácie profilu. Za pol dňa sa však stratila polovica používateľov, ktorá nešla chatovať. Inováciu sme zrušili, lebo polovica ľudí sa nevedela vrátiť do miestnosti. Na druhý deň sme tiež videli, že profily neboli viac vyplnené. Zrušiť zaužívané chodníčky a naučiť sa nové veci je pre používateľov internetových služieb veľký problém.

Keď som bola tínedžer, tak boli na Pokeci všetci moji kamaráti. Aká je súčasná vzorka ľudí?

Populácia skôr starne, ale je rôznorodá. Je ekvivalentná internetu. Online bol vždy doménou mladých. V začiatkoch bol Pokec doménou mladých a Pokec s nimi starol. Dnes tvoria hlavnú cieľovú skupinu užívatelia od 25 – 35 rokov a odtiaľ vek ide smerom nadol. Cieľovou skupinou sú ľudia v produktívnom veku. Veľa z nich si hľadá vzťah alebo udržujú priateľstvá z Pokecu. Poprípade ide o ľudí, ktorí sa už stihli rozviesť a hľadajú známosti. Pokec nie je iba zoznamovacia platforma, ale aj komunikačná a slúži aj na trávenie voľného času.

V roku 2004 vznikol facebook. Na Slovensku sa vo veľkom rozšíril okolo rokov 2008 – 2009. Zažil vtedy Pokec masový odlev užívateľov?

Na vrchole sme mali asi 500 000 užívateľov. S príchodom facebooku sme v priebehu piatich rokov klesli asi o 20%. To v princípe nie je zlé. V Čechách existovala podobná služba, ktorá za rok spadla o 90%. Pokec kedysi slúžil na všetko. My sme slúžili napríklad na komunikáciu ľudí v triede. Keď prišiel facebook, tak si išli ľudia napĺňať časť potrieb inde. Na počte ľudí sa nám to radikálne neprejavilo, ale na strávenom čase v službe áno.

Akými opatreniami ste bojovali proti odlevu ľudí na facebook?

Keď prichádza na trh nová služba, treba na to reagovať, ale netreba sa báť. Pokec sme chceli priblížiť čo najviac facebooku. Urobili sme redizajn, ľuďom sme povedali, že aj u nás si naplnia podobné potreby ako na facebooku. Chceli sme, aby si aj u nás ľudia zverejnili mená. Vtedy sme urýchlili presun ľudí na facebook. Výhodou Pokecu však bolo, je a bude, že sa tam nikto nemusí identifikovať, lebo chce zostať anonymný. Časom sme to pochopili a vrátili sme sa do starých koľají anonymity a ohlásili návrat k základom. Na Pokeci nie je dôležitý počet tlačítok, ale počet ľudí. Ak sú ľudia a majú s kým komunikovať a vymieňať si fotky, tak to funguje.

Možno vás pokladať za priekopníkov v spoplatňovaní internetových služieb na Slovensku?

Spoplatnenie bola pre nás nevyhnutnosť. Vtedy nebolo veľa peňazí, z ktorých sa dala financovať prevádzka služby, a tým pádom existovali dve možnosti. Nájsť niekoho, kto to celé zaplatí alebo obmedziť dopyt po niektorých službách. Napríklad archív RP. A z peňazí, ktoré sme zozbierali touto cestou, sme zaplatili servery. Platby od užívateľov nám pomohli vybudovať celú firmu. Samozrejme, ľudia spočiatku reagovali negatívne, ale po čase sa s tým stotožnili. Pokec má dnes také isté množstvo platiacich užívateľov ako mal v najväčšom peeku. Lojálni užívatelia nám zostali a platia, pričom z ich peňazí financujeme službu. Verím v spoplatnený obsah. Základ je spoplatniť niečo exkluzívne, čo vám nikto nedá. Nikto vám nedá archív RP z Pokecu.

Pred časom unikli za pomoci hackerov fotky zahraničných celebrít. Stalo sa, že z Pokecu unikli fotky zo zamknutých albumov?

V minulosti áno. Každá internetová firma čelí podobným nepravidelným udalostiam a stalo sa to aj nám. Ťažko je však zažalovať niečo, za čo neplatíte. Pre nás bolo väčším problémom než žaloba to, že sme sklamali dôveru používateľov. Časť z nich prestala naše služby používať a tiež sme prišli o veľkú časť reputácie. Poučili sme sa a chyby sme sa snažili opraviť. Keď robíte veľkú službu, tak sa omyly občas dejú, ale snažíme sa im predchádzať.

Ako funguje bezpečnosť na Pokeci zameraná proti zločincom, pedofilom či neželaným používateľom?

Je to to isté ako na ulici. Myslím si, že dospelí aj deti sú edukovaní natoľko, že neuveria všetkému, čo sa tam píše a vedia si na to dávať pozor. Pokec používa obrovská masa ľudí a nemôžete jej dôverovať ako celku. Ani na ulici nedôverujete všetkým. Na Pokeci je iba premietnutá populácia. Tak isto je tam mnoho múdrych a skvelých ľudí, s ktorými by ste sa v normálnom živote asi ani nestretli. Dnes je Pokec určite lepším miestom, ako bol pred štyrmi rokmi. Posledné dva roky sme venovali veľmi veľa energie do vývinu algoritmu zameraného na modely správania ľudí, ktorých naozaj nechceme. Ak osoba spĺňa rizikové faktory, môže si mazať cookies a robiť hocičo, ale my ho vieme identifikovať. Nie je to iba o IP adrese, je to súhrn množstva parametrov, podľa ktorých vieme určiť, že je asi z okruhu zlých a vtedy pýtame potvrdenie registrácie smskou. Máme čierny zoznam telefónnych čísel, ktoré sa už nikdy nezaregistrujú. Počet nahlásených užívateľov nám klesol asi na polovicu za posledných pár mesiacov a stále to zlepšujeme.

V roku 2010 ste 70% Azetu predali nemeckému vydavateľstvu Ringier Axel Springer. Prečo?

Povedal som si, že je dobré mať zahraničného partnera a videl som určitý potenciál. Globalizácia tu je, bola a bude pokračovať vo veľkom. Bol to spôsob, ako nastúpiť do globálnej vlny, byť súčasťou niečoho veľkého. Ale ďalej som mal chuť podieľať sa na úspechu a Ringier na to pristúpil. Mali sme aj ponuky od finančných investorov, ale vydavateľstvo, ktoré 200 rokov vydáva noviny a chce v tom pokračovať, bolo viac sexy.

Akým spôsobom prebieha spolupráca online služby a mediálneho domu?

Spolupráca prebieha hlavne na čas.sk. My sme dali Ringieru developerskú časť, vieme urobiť promo. Na to všetko však potrebujete kvalitný obsah a ten zas dáva Ringier. Nehľadiac na názory ľudí, myslím, že ide o kvalitný obsah. Nie je umenie napísať 200 viet o jednovetovej veci. Ale je to o tom prísť s jednou vetou prvý skôr ako všetci ostatní, ktorí vás začnú iba kopírovať. A toto je to, čo vie Ringier robiť v Novom Čase. Vieme veci robiť rýchlo a prichádzať s novými informáciami. Nový Čas sa nezaoberá iba politikou a intelektuálnymi témami. Strážime tiež spoločnosť, aby sa správala slušne a dodržiavala hodnoty, ktoré hovoria o tom, že ľudia nemajú kradnúť, podvádzať a klamať.

So zahraničnými správami neprichádza čas.sk ako prvý…

My nikdy nepochopíme napríklad Londýn. Časť obsahu tvoria zahraničné celebrity, a to tu vždy bolo. Ak chceme robiť noviny v dobe globalizácie, tak musíme robiť hlavne ten lokálny obsah, lebo to je jediná devíza do budúcnosti. Zahraničný obsah bude o pár rokov automaticky preložený do slovenčiny cez automatický systém a na to nepotrebujete novinára, ktorý to mnohokrát preloží s chybou. My potrebujeme novinára, ktorý vytvára náš exkluzívny a lokálny obsah. Aby mali noviny zmysel či už v tlačenej, alebo online podobe, musia vyrábať obsah, ktorý je lokálny. O desať rokov si dnešná mládež bude vedieť prečítať zahraničný obsah originál v angličtine.

Momentálne zastupuješ v Ringieri generálneho riaditeľa. Avizoval si, že v Ringieri a hlavne v Novom Čase sa bude klásť väčší dôraz na digitalizáciu a na online. V newsroome na online sedí 4-5 ľudí. Gro redakcie robí print. Netreba trošku zmeniť pomer?  

Ringier má spolu s Azetom 180 ľudí, ktorí vyrábajú obsah. To je najväčšia novinárska sila na tomto trhu, akú nemá nikto. V rámci našej stratégie Digital First by mali všetci novinári vyrábať obsah primárne do onlinu a až potom do printu. To dáva každému novinárovi priestor pre jeho budúcnosť, ktorá je v online.

To je pre novinára dosť náročná úloha.

Je to iné tempo práce. Pre nás „onlajnistov“ je to akceptovateľné, ale klasickí novinári budú musieť nájsť iný spôsob tempa práce. Niektorí sa s tým nebudú môcť stotožniť. Budúcnosť je online. Nový Čas je posledný denník, ktorý sa bude vydávať. Tým, že to bude posledný denník, tak u nás printoví ľudia vydržia najdlhšie a máme možnosť ich skonvertovať do onlinu.

Ringier taktiež plánuje spoplatniť svoj obsah. Budú ľudia ochotní platiť?

Určite zostane nejaká časť zadarmo a ďalšia bude spoplatnená. Bude však musieť byť exkluzívna, aby pritiahla dostatočne veľké publikum. Nestačí len exkluzivita a jedinečnosť, ale obsah musí byť zaujímavý. Ak dokážeme vyrábať takýto obsah, dávať ho na internet a dokážeme si udržať exkluzivitu dlhšiu ako 15 minút či hodinu, potom dokážeme za tento obsah pýtať peniaze.

V mediálnych kruhoch prebieha diskusia, že printy sú už mŕtve. Ako to vidíte v Ringieri? Budú noviny exkluzívnym obsahom?

Výroba obsahu je extrémne drahá, pretože potrebujete relatívne veľkú redakciu, aby ste donášali exkluzívny obsah. Keď sa na výrobu printových novín pozriete z hľadiska absolútnych čísel, tak by museli stáť noviny 15-krát toľko, aby sa zaplatili. Druhá možnosť je, že vzniknú elitárske noviny, kde prídete o všetkých inzerentov. Mobilný operátor nebude používať tak malé médium, keď chce osloviť masu. Museli by ste zvýšiť cenu aspoň desaťnásobne a nahradiť tak celý príjem z reklamy, čo nie je reálne. Internet bude schopný zaplatiť novinárov, nie 150 ale trochu menej, ktorí vedia produkovať pre noviny zaujímavý obsah. Možno sa zmení spôsob odmeňovania a prejde sa naspäť k honorárom. Budú excelentní ľudia, ktorí prinesú veľa obsahu a možno budú ľudia, ktorí dodajú dva až tri články mesačne a budú robiť aj niečo iné.

Akú časť trhu tvorí digitál?

Z hľadiska absolútnych čísel dnes nie je významná a otázka je, kde sa až prebojuje. Jednotlivé platformy, print, online, mobilný web či aplikácie sa často prelínajú. Je dobré robiť všetko, primerane investovať a tlačiť dopredu tú, ktorá funguje. Teraz ide najviac mobil. Dve tretiny ľudí surfujú z desktopov a zvyšok cez mobil. Cítime, že čísla rastú.

Máme obsah na webe, v appke, ale aj v printe. Má byť obsah v každej platforme odlišný?

Každá platforma má špecifického užívateľa. V prípade, že máš možnosť optimalizovať content pre každú platformu zvlášť, tak je to výhoda. Ale sme iba päťmiliónová populácia, nie 400 miliónová a priemerný zárobok je tu tretinový. Pomer, ktorý vieme zaplatiť my tu a napríklad americká firma, je odlišný. Vo vyspelejších krajinách, keď na niečom robia desiati ľudia tak to je nič, malinká časť, ale pre nás je to celý tím. Celý Azet má asi 80 produktových ľudí, ktorí majú pod sebou asi 40 produktov. V Twitteri teraz majú len 800 programátorov a budúci rok ich chcú mať 1200. Na Slovensku by ste mali na podobnú službu troch a snažili by ste sa to robiť tak dobre, ako tých 1600. Ešte by ich chcela aj zahraničná konkurencia, plus by do nich búšili, že to robia zle.

Aký je najväčší konkurent čas.sk?

Na Slovensku sú to topky.sk. Našimi konkurentami však nebudú lokálni hráči, ale zahraničné médiá. Preto bude dôležitý lokálny obsah. O desať rokov nám google translator preloží ľubovoľné noviny. Ľudia, ktorí prekladali, skončia.

Bude sa tak klásť v žurnalistike dôraz na regióny?

To je jeden pohľad. Druhý pohľad na vec je, že regionálne noviny v Amerike majú väčšiu cieľovku než u nás. Veľkosť krajiny je podstatný faktor. U nás je ťažké hľadať témy. Nemecko, ktoré má 80 miliónov obyvateľov má násobne viac podvodov, celebrít, autonehôd a aj viac novinárov, ktorí to postrehnú. Veľkosť nášho trhu je kameňom úrazu.

Pokec v číslach

1999 vznik

1,2 milióna ľudí mesačne

400 000 užívateľov denne

1 hodina denne – strávený čas

Keďže obdobie šéfredaktorovania bolo pre mňa naozaj náročné, chcem takto verejne poďakovať ľuďom, ktorí pri mne stáli: Ľube za polnočné editovanie. Šéfgrafikovi Maťkovi za titulkové nápady spôsobujúce hodinové záchvaty smiechu. Janovi za to, že tu pri mne bol. Michalovi za rady, kritiku a pochopenie. Saši za nápady a entuziazmus. Miške za titulky a pochopenie. Ľudovíte a Lucke za všetko. Maťovi a Timovi za špičkový obsah. Lenke a Stanovi za pochopenie. Marianne, za to, že prišla. Ďusimu za kukuricovú pizzu, Ivke za infografiky a nadšenie. Adamovi, Samuelom, Danke a všetkým za to, že vás to baví. A dúfam, že to bude baviť aj teba, Dominika! :)

Majte sa, vidíme sa v digitále :)

P.S. Milí čitatelia, prepáčte za všetky chyby. Drahá redakcia, odpusť všetok môj hnev.

na Slovensku, ktoré súvisia s oficiálnym vstupom oligarchov do vydavateľstiev, nenechali pokojnými ani nás v redakcii Atteliéru. Médiá sú predsa len zrkadlom spoločnosti a dozerajú na demokraciu. Preto sme sa rozhodli zmapovať domácu mediálnu realitu na väčšom počte strán, než býva zvykom. V rámci prípravy témy sme sa vybrali za mnohými veľkými novinárskymi menami, akými sú nepochybne Zuzka Petková či Marek Vagovič, ktorí nám objasnili fungovanie médií pred a po vstupe Penty. Oslovili sme aj hovorcu finančnej skupiny Martina Danka, aby nám priblížil zámery konania jej šéfa Haščáka. Ja som kvôli skupovaniu médií zašla na pivo s investigatívcom Tomom Nicholsonom. „Penta nie sú diabli,“ povedal a dodal, že Haščák a spol. sú ľudia, ktorí berú korupciu ako bežnú praktiku. Na tom, že Penta určite nekúpila tri vydavateľstvá kvôli horibilným ziskom, sa zhodla väčšina novinárov. Skupina figurujúca v spise Gorila chce jednoducho selektovať, čo sa v novinách bude písať. Na Slovensku však nie sú jediní. Jojku vlastní J&T, Ecopress zasa Babiš a Kmotrík si kraľuje v Ta3. Mnoho ľudí tak radšej dôveruje občianskym médiám, ktoré sú rovnako neobjektívne a neraz aj v rozpore so základnými myšlienkami demokracie či rovnoprávnosti.

Momentálne žijeme prelomové časy. Vstup Penty na mediálny trh, prítomnosť celej plejády “protisystémových” a konšpiračných médií priam volá po vzniku objektívneho a profesionálneho periodika. Na to však treba poriadny balík peňazí. A tu sa ukáže, či Slováci o nezávislé médium stoja a či si vôbec uvedomujú hodnotu kvalitnej informácie. Pevne verím, že áno. Médiá by predsa mali slúžiť a patriť ľuďom!

Ako ste sa dostali k práci pedagóga?

Po návrate z ročnej vojenskej služby som dostal ponuku ostať na mojej alma mater STU v Bratislave ako doktorand – vtedy sa to volalo interná ašpirantúra. Ponuku som využil a súčasťou, podobne ako dnes, bola aj pedagogická činnosť, takže začiatky sú niekde okolo roku 1985. Po roku 1991 som si dal prestávku a vrátil som sa na akademickú pôdu pred deviatimi rokmi práve na FMK UCM na popud doc.dr.Magála, s ktorým sme sa poznali z komerčnej sféry. Toto rozhodnutie dodnes neľutujem, i keď je pravda, že niekedy mi dá cesta do Trnavy dosť zabrať, hlavne v pondelok ráno to býva nočná mora.

Aký predmet na našej škole vyučujete ?

Predmetov je viac ale Ide hlavne o Globálny marketing (mimo to aj Marketingovú komunikáciu v angličtine, sem-tam aj Marketingový výskum a Marketingové stratégie). Vždy sa teším na diplomovky. Študentov sa snažím odstrašiť svojimi požiadavkami, ale niektorí vytrvalo chodia, že chcú robiť so mnou. To ma vždy poteší. A výsledky sú spravidla zodpovedajúce mojim požiadavkám.

 

“Mám pocit, že od mojich študentských čias sa veľa nezmenilo – stále je vysoká škola braná ako priestor na skvelé trávenie času.”

Ktorá pracovná príležitosť vás najviac posunula v kariére najďalej?

V podstate každá, aj tá menej úspešná – a treba povedať, že môj život nie je a nebol len o úspechoch. Pretože vždy platí, že úspech motivuje a neúspech učí. Navyše podobne ako pri jazde na koni, ak spadnete, tak musíte opäť do sedla, v opačnom prípade sa začnete báť a strácate sebavedomie a schopnosť jazdiť, alebo v živote bojovať. Preto sú neúspechy mimoriadne dôležité, len ich musíte využiť vo svoj prospech, ako príležitosť k posilneniu. Ak by som mal však vybrať jednu jedinú, tak to bola práca v talianskej poradenskej spoločnosti EDAS, na začiatku mojej kariéry. Bol som mladý a dostal som príležitosť sa niečo naučiť, vidieť trochu svet, spoznať ľudí, pracovné postupy….. začiatky sú vždy veľmi dôležité a je na vás ako ich využijete. Ja som mal vtedy šťastie na odborníka, ktorý marketing aj učil. Dr. Bovoli dodnes na Slovensku pôsobí (už 23 rokov) a dodnes spolu komunikujeme a pravidelne riešime rôzne spoločné projekty

Vidíte v dnešných študentoch nejaký posun? Sú šikovní?

Každý ročník je trochu odlišný, raz sú študenti aktívni viac, raz menej. Jeden rok vedia anglicky na vysokej úrovni, iný rok je takých len zopár. Gaussova distribučná krivka platí všade, nie je možné očakávať, že sa študenti budú len zlepšovať. Platí však stále jedno: málo ambícií podporených tvrdou prácou. Mám pocit, že od mojich študentských čias sa veľa nezmenilo – stále je vysoká škola braná ako priestor na skvelé trávenie času (teraz trochu provokujem). Česť výnimkám.

Zamestnali by ste aj nejakého šikovného študenta?

Mám teraz jedného zamestnaného. Získa jednoznačný pohľad na praktický marketing v slovenských firmách so všetkými plusmi aj mínusmi. Bude pripravený na realitu a to je niekedy oveľa viac ako znalosť definície marketingu.

Akým spôsobom prebieha výučba? Je to praktické alebo skôr teoretické?

Tí čo u mňa absolvovali nejaký predmet vedia, že ma nezaujímajú až tak moc definície ako schopnosť samostatného uvažovania marketingovým spôsobom. To je asi najlepší opis môjho princípu pedagogického fungovania. Mám rád, ak sa študenti pýtajú, pretože tak dostávam spätnú väzbu, či som vysvetlil veci tak aby ich pochopili. Mám rád, ak študenti provokujú a spochybňujú môj postoj, pretože v diskusii vieme nájsť možno ešte lepšie riešenie daného problému, mám rád, ak študenti sú študentmi, t.j. samostatne si niečo naštudujú a vedia o kúsok viac ako by učiteľ od nich očakával. Mal som to šťastie, že som takých študentov zažil, či už to bola Veronika Pizzano, Emil Myjavec a mnoho ďalších. Takže aby som odpovedal na otázku, teória je dôležitá, pretože ponúka veľké množstvo nástrojov, ktoré v marketingu pomáhajú odpovedať na dôležité otázky, ako je vhodná cena, optimálna distribúcia, efektívna komunikácia, úspešná stratégia, ale pretože teória bez praxe je nezáživná, tak mám rád praktické problémy a ich riešenie a snažím sa študentom takéto problémy sprostredkovávať.

“Mám pocit, že od mojich študentských čias sa veľa nezmenilo – stále je vysoká škola braná ako priestor na skvelé trávenie času.”

Čo robievate vo svojom voľnom čase?

Keby ho bolo viac….ale rád hrám golf a to je šport, ktorý vyžaduje veľa času, rád chodím po horách a rád ošetrujem záhradu, ktorú máme. Čítam dobré knižky a pozerám zaujímavé filmy. Chodím do divadla a na koncerty, sem tam si s priateľmi sadneme a vypijeme veľa dobrého vína. A snažím sa čítať odborné časopisy, aby som vedel čo nové sa deje vo svete manažmentu a marketingu. Takže asi podobne ako mnoho iných ľudí, záľub je spravidla viac ako voľného času.

Akým projektom sa momentálne venujete?

Momentálne riešim svoje zamestnanie, pretože som sa rozhodol k zmene, ale nemá to vplyv na moje pôsobenie na fakulte. Okrem toho sme práve za fakultu získali významný reputačný projekt, ktorý bude bežať až do novembra – Riadenie spoločenskej diskusie na tému jednotná prezentácia Slovenska (súčasť projektu tvorby identity krajiny). Projekt je financovaný naším Ministerstvom zahraničných vecí a úzko súvisí s naším predsedníctvom v Rade Európy v prvej polovici roku 2016.

Artur Bobovnický

Narodil sa 22. septembra 1960 v Leviciach. Je absolventom Strojníckej fakulty Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT) v Bratislave (dnešnej Slovenskej technickej univerzity). V roku 1989 ukončil ašpirantúru na SVŠT. Je spoluzakladateľom poradenskej firmy EDAS, a.s., Bratislava, v ktorej štyri roky pôsobil ako výkonný riaditeľ a člen predstavenstva. V rokoch 1994 až 1999 pracoval na vedúcich postoch spoločnosti EuroTel, a.s., Bratislava. Bol výkonným riaditeľom divízie verejnej rádiotelefónnej siete – mobilné telefóny, predsedom predstavenstva a zároveň generálnym riaditeľom spoločnosti. Od roku 1999 podnikal v oblasti poradenstva pre malých a stredných podnikateľov a v oblasti projektového riadenia.

Živý životopis
Životopis môžete mať predsa zavesený aj na Profesii, poviete si. LinkedIn však ponúka oveľa premyslenejší balík služieb a podľa Hubu disponuje unikátnymi funkciami, ktoré umožňujú ostatným členom siete potvrdiť a zdôrazniť vaše charakteristické znalosti a schopnosti. Medzi tieto „zlepšováky” patria napríklad recommendations, po slovensky odporúčania. Ide o modernú formu odporúčacieho listu, v ktorom sa nachádzajú stručné zhrnutia skúseností ostatných s vami v pracovnom vzťahu či konkrétnom projekte. „Ďalšími vynikajúcimi službami sú skills- zručnosti,“ vymenúva Martin. Skills sú charakteristiky zvýrazňujúce vaše špecifické skúsenosti a znalosti. „Dalo by sa povedať, že vás ostatní môžu „obodovať“ podľa toho, aké schopnosti u vás vnímajú ako kľúčové či najvýraznejšie,“ dodáva Martin Huba. Interaktívnosť LinkedIn-u využívajú mnohí ako určitú formu online životopisu. Ak často menia zamestnanie, dosahujú iné úspechy či nadobúdajú nové schopnosti, nemusia po každej takejto aktualizácii životopis nikam zasielať, stačí novinky dopísať a hneď o tom vedia všetci zainteresovaní.

“Momentálne najčastejšie obsadzované pozície prostredníctvom LinkedIn sú pozície v informačných technológiách.”

Ako sme na tom u nás doma?
Slováci sú náruživí „fejsbukári“, no využívajú vôbec LinkedIn? Posledné sčítanie obyvateľstva sa na tieto údaje zrejme nepozrelo, no Martin Huba disponuje aspoň obraznými informáciami: „Na Slovensku, rovnako ako v iných krajinách, sa LinkedIn stáva výborným zdrojom hľadania schopných a kvalifikovaných ľudí. Aktuálnosť a dostupnosť informácií o kvalifikovanej pracovnej sile je dôvodom rastúcej popularity LinkedIn-u medzi zamestnávateľmi či personálnymi agentúrami. Majú možnosť aktívne osloviť ľudí, ktorí možno nerozmýšľajú o zmene zamestnania a z toho dôvodu nevyvíjajú prakticky žiadnu aktivitu na pracovnom trhu. Takýchto ľudí bolo predtým veľmi ťažko osloviť aj s veľmi lukratívnou ponukou. Prostredníctvom LinkedIn-u je to zrazu omnoho jednoduchšie.“ Koho však zamestnávatelia na tejto sociálnej sieti oslovujú najčastejšie? Hľadať tu kominára či upratovačku by bolo asi o čosi náročnejšie a aj slovenský odborník na HR nedisponuje v súčasnosti konkrétnymi číslami, ktoré by definovali najžiadanejšie povolanie na Linked-Ine. „Som presvedčený, že momentálne najčastejšie obsadzované pozície prostredníctvom LinkedIn sú pozície v informačných technológiách. Toto odvetvie má podľa mňa aj najväčšie zastúpenie medzi používateľmi vo svete i na Slovensku,“ predpokladá Martin.

Vymiznú personalisti?
Tak ako sme sa pri rozmachu Facebooku pýtali, čo sa stane s marketingovým svetom, tak sa zaujímame aj o to, či virtuálne hľadanie zamestnancov nepošliape živobytie personalistov a personálnych agentúr. Na prvý pohľad to tak vyzerať môže, veď LinkedIn je v konečnom dôsledku zadarmo, no Martin Huba tento fakt vyvracia: „Je pravdou, že nám – recruiterom výrazne uľahčuje prácu pri identifikácii potenciálnych kandidátov na hľadanú pozíciu. Avšak oslovenie, motivácia a ohodnotenie týchto kandidátov podľa ich vhodnosti na túto pozíciu, koordinácia výberového procesu, spätná väzba pre obe strany, to sú činnosti pre človeka – personalistu.“ Študenti personalistiky sa tak nemusia báť, že si po promóciách nenájdu prácu. Podľa Hubu LinkedIn sám od seba nezmanažuje výberový proces, nevyrieši termínovanie pohovorov či meškajúceho kandidáta stojaceho v zápche. To sú úlohy, na ktoré si firmy najímajú recruiterov a budú v tom pokračovať i naďalej. Na mieste je však otázka, prečo je pre firmy LinkedIn tak atraktívny, keď väčšinu roboty musí aj tak urobiť platený zamestnanec z kancelárie. Aj na toto nám vedel odpovedať Martin Huba: „Výhody plynú už zo samotnej špecializácie LinkedIn-u na spájanie ľudí – profesionálov. To znamená, že tam nenájdete ponuku rôznych produktov či tovaru. Toto umožňuje firmám fokusovať svoju prezentáciu na potenciálnych a rovnako i existujúcich zamestnancov a ich potreby.“Okrem toho LinkedIn je aj dobrou reklamou pre samotné firmy, veď čo je lepšou prezentáciou spoločnosti, ako jej samotní zamestnanci a ich skúsenosti a znalosti. „Mladý človek, ktorý si hľadá prácu, si tak môže vybrať firmu, kde vidí profesionálov, ktorí mu môžu odovzdať svoje znalosti a skúsenosti,“ dodáva Martin.

“Informácie o sebe, svojich schopnostiach, vzdelaní a pracovnej histórii si píše každý sám. Či sú pravdivé alebo nie, je len veľmi ťažko posúdiť.”

Falošní zamestnanci
Na Facebooku, Instagrame či Twitteri sa nachádzajú tisícky, ak nie milióny falošných profilov. Od úchylákov, cez falošné profily hviezd až po zo strachu pred zneužitím informácií vymyslené identity. S rovnakým problémom bojuje aj LinkedIn. „Ako väčšina sociálnych sietí, ani LinkedIn nemá stopercentnú záruku identity svojich členov – zaregistrujete sa podľa svojej emailovej adresy a prípadne čísla na mobil. V dnešnej dobe anonymných emailových služieb si tak každý z nás môže takýchto profilov vytvoriť niekoľko, a to v priebehu pár minút. Informácie o sebe, svojich schopnostiach, vzdelaní a pracovnej histórii si píše každý sám. Či sú pravdivé alebo nie, je len veľmi ťažko posúdiť,“ vysvetľuje Huba. Podľa neho je istou útechou fakt, že ide o verejné informácie, ktoré môže vidieť každý, a tak na klamstvo či zavádzajúce informácie môže ktokoľvek aj upozorniť. „Či tak urobíme, je na každom z nás. Je to sociálna sieť, ktorej autentickosť a relevantnosť závisí na sociálnej zodpovednosti,“ dodáva odborník na HR. Ak ste si ešte nezaložili svoj účet na LinkedIn, nezaháľajte. Ale tiež sa nemusíte stresovať, že ste prišli o životné šance a príležitosti. Kvalitná práca sa dá nájsť aj bez profilu na tejto sociálnej sieti. Ak máte fóbiu zo zverejňovania súkromných informácií, môžete stále využiť rôzne portály s ponukami práce či personálne agentúry, ktoré zbierajú informácie o dopyte po kvalitných ľuďoch. Keď vaša práca za niečo stojí, dobré zamestnanie si nájdete aj sami. No LinkedIn tento proces určite urýchli.

LINKEDIN SUCCES STORY

Daniel Sivák, študent 1.Mgr na FMK – 1080 connections
“O LinkedIn-e som sa prvýkrát dopočul približne pred dvomi rokmi. Krátko potom som si založil konto. Optimalizoval som si ho v priebehu siedmich dní, aby bolo celé podľa mojich predstáv. Počas tohto dvojročného obdobia som na LinkedIn-e dostal niekoľko ponúk na pracovnú či obchodnú spoluprácu.”
Sám tvrdí, že ponúk mu chodí veľa, priemerne tak dve za týždeň, a to ani nevyvíja žiadnu aktivitu a ani sa nikam nezapája. Zamestnávatelia boli rôzni, ale väčšina pochádzala zo Slovenska, potom z krajín Únie, ale aj z USA.
“Ponuku trvalého pracovného pomeru som zatiaľ nikdy nevyužil, ale s mnohými záujemcami som sa stretol aj osobne za účelom diskusie. Nebol to však bežný pracovný pohovor. Hneď na začiatku som totiž naznačil, že zamestnanie neplánujem meniť. Čo považujem za pozitívne je, že s niektorými z nich som nadviazal externú spoluprácu.”
Keďže Daniel momentálne rozbieha vlastnú spoločnosť, využil LinkedIn aj pri hľadaní zamestnancov. Zo 48 si až deviatich vybral prostredníctvom LinkedIn. Nikdy ich predtým nestretol, ale tam ho natoľko zaujali, že ich nemal problém po následnom pohovore prijať. Výhodou je, že ako zamestnávateľ si tu nemusí platiť inzeráty a zároveň si vyberá z kvalitnejších ľudí. Podľa Daniela má človek využívajúci LinkedIn väčší rozhľad, na mnohé veci sa pozerá neštandardne a vo väčšine prípadov ovláda aj cudzí jazyk.

VEDELI STE?
LinkedIn :
funguje od roku 2003
má 260 miliónov užívateľov (5% celkovej populácie)
3 milióny profilov zamestnávateľov
17 minút je priemerný čas, ktorý tu užívateľ strávi
27% užívateľov sem chodí cez mobil

Čo by mal mať vysokoškolák na LinkedIn-e?
relevantné a pravdivé informácie o vzdelaní a skúsenostiach
profil: výber kontaktov a kľúčové slová – zručnosti treba nadstaviť podľa typu kariéry
znalosť cudzích jazykov, kurzy a školenia treba uviesť pri minime praktických skúseností
treba spomenúť ocenenia za vynikajúce výsledky či zaujímavé projekty, na ktorých participoval
zaujímavé sú Groups, kde profesionáli zdieľajú svoje skúsenosti. Aktivita v týchto skupinách je dobrou formou, ako prezentovať svoje schopnosti u potenciálneho zamestnávateľa.

Profil Martin Huba
Vyštudoval Fakultu matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského so zameraním na kvantitatívne metódy v manažmente. Počas štúdia pracoval ako softvérový inžinier, aby následne nastúpil do spoločnosti SYNERGIA na pozícií konzultanta pre oblasť IT a telekomunikácie. Pred štyrmi rokmi sa firme stal partnerom a má bohaté skúsenosti s projektami v oblasti stredného a top manažmentu. V roku 2010 sa umiestnil medzi TOP 10 personálnymi konzultantami v rámci ocenenia RecruitRank. Patrí aj medzi autorov blogu Hľadači pokladov, kde sa venuje témam z oblasti HR.