Som zahraničným študentom zo Srbska. Ako všetkých ostatných, tak aj mňa tento návštevník menom “Corona” zastihol celkom nepripraveného.

8. marca 2020 nám prišla správa od vedenia Študentského domova Miloša Uhra (MTF) o tom, že do 11. marca musia priestory internátu na 2 týždne opustiť všetci okrem zahraničných študentov. Po zvážení som sa však rozhodol, že ten predpokladaný dvojtýždňový interval radšej strávim doma s rodinou ako úplne sám na internáte.

Pri odchode sa ma vrátnik spýtal, či som si vedomý toho, že po návrate späť na územie Slovenska budem musieť byť v 14-dňovej karanténe. Až v tom momente som si uvedomil, že situácia je vážna.

12. marca s jedným kufrom opúšťam Slovensko a cestujem domov do Bieleho Blata, dedinke ležiacej pri meste Zrenjanin v srbskej Vojvodine.

Tým, že som docestoval zo zahraničia, musel som sa telefonicky nahlásiť, kedy a odkiaľ som prišiel a nasledovných 14 dní každodenne volať a potvrdzovať, že nikam nechodím a nemám žiadne príznaky choroby. Ako to na dedinách býva, rýchlo sa začalo rozprávať, aby k nám domov ľudia nechodili, lebo som nakazený.

Bol som však len zodpovedný.

Takto sa súčasná situácia dotkla priamo mňa, tak som si pomyslel, že by mohlo ľudí zaujať, ako vyzerá iný štát v krízovej situácii, ako sa ľudia správajú, čo ich trápi, o čom v daných okolnostiach premýšľajú.

Ako kontrolovať a vysvetliť priemernému občanovi Srbska, že ak bude pokračovať s nedodržiavaním opatrení proti ochoreniu COVID-19, ohrozuje nielen seba, ale aj ostatných? Toto je hlavná otázka vrcholu vlády RS (Republika Srbija – Srbská republika, pozn. red.). Tej istej vlády, ktorá sa týždeň pred vyhlásením celoštátneho mimoriadneho stavu tomuto vírusu vysmievala.

Prežili sme svinskú aj vtáčiu chrípku, prežijeme aj túto.

Ťažko je vysvetliť takéto veci hlavne ľuďom 30+, ktorí zažili a ešte si pamätajú hroznú agresiu NATO v roku 1999. Veľká väčšina hovorí: „Je to iba jedna z tých chrípok, prežili sme svinskú, vtáčiu, prežijeme aj túto. To sa nedá porovnať s 90. rokmi, vtedy nebolo ničoho v predajniach, často sme ani prúd nemali, toto je super na rozdiel od tej doby…“

Po uvedomení si vážnosti situácie vláda postupne zavádza prísne opatrenia, ktoré podľa môjho odhadu boli asi jedny z najprísnejších v celej Európe; ak nie aj širšie.

Obmedzenia zneli: zákaz akéhokoľvek vychádzania z domu občanom starším ako 65 rokov; ostatní sa môžu vonku pohybovať, ale iba od 5:00 do 17:00 hod., mimo toho budú potrestaní podľa zákona – čo v podstate znamenalo, že ak vás policajná hliadka zastihla mimo určeného časového intervalu, bol vám udelený trest od 50.000 din (427 €). Samozrejme, aj všetky verejné podujatia a prevádzkovanie obchodov a veľkých firiem okrem lekární, potravín a baniek boli zrušené. Na rozdiel od SR sme tu rúška „museli“ mať iba vtedy, keď sme išli do zariadení, kde bola veľká koncentrácia ľudí (napr. v práci).

Niekto mal strach, niekto odvahu. Niekto bol voči ostatným ľahostajný, niekto empatický.

Ak prezident odmietol nosiť rúško, nemohol predsa žiadať ani od občanov, aby to dodržiavali; bolo to teda iba na vlastnú zodpovednosť. Na uliciach to vyzeralo viac-menej tak, že starší ľudia rúška a rukavice nosili, mladí takmer vôbec.

Dennodenne bolo vidieť desiatky ľudí, čakajúcich pred bankami alebo lekárňami. Niekde musel byť dodržaný odstup jedného metra, niekde nie. Takmer všetko vyzeralo tak 50/50. Niekto mal strach, niekto odvahu; niekto bol voči ostatným ľahostajný, niekto empatický. Absurdita tejto situácie nastala, keď zavreli veľké tržnice, ktoré sú na otvorenom priestranstve, a tak boli supermarkety plnšie než za normálnych okolností. Ľudia si bez odstupov plnili vozíky, akoby mala prísť apokalypsa.

Sledujúc média a porovnávajúc súčasný stav tu a v iných krajinách mi celkom odľahlo, lebo spoločnosť je tu taká, že aj keď máme najhoršie opatrenia, vždy človek nájde tú iskierku nádeje a s úsmevom a vierou prijíma každú nepriazeň. Tak v uliciach možno stretnúť ľudí, ktorým na tvári vidíš, že sa im toho v živote veľa nezmenilo.