Zrejme každý z nás si rád aspoň raz za čas pustí rádio alebo zapne playlist so svojimi obľúbenými skladbami. Pedagógovia z FMK nie sú žiadnou výnimkou. Aj v ich každodennom živote hrá hudba významnú rolu. Tak ako ich osobnosti, aj výber ich top piesní je rôznorodý. Inšpirujte sa tipmi, ktoré podľa nich stoja za vypočutie.

Docent Višňovský oddychuje pri Vivaldim

Antonio Vivaldi a jeho Štyri ročné obdobia nesmú chýbať v playliste nášho docenta Jána Višňovského. Púšťa si ich vždy, keď si potrebuje oddýchnuť a zrelaxovať hlavu.

Harry Styles si získal doktorku Rusňákovú

Doktorka Lenka Rusňáková nám prezradila: „Môj najobľúbenejší interpret je Harry Styles. Mám rada jeho produkciu a púšťam si ho vždy, keď mám lepšiu náladu.“ Jeho hudbu radí k menej mainstreamovej v porovnaní so súčasnými skladbami v rádiách. Podľa nej je Harry interpret, ktorý má veľmi špecifický rukopis ako Hans Zimmer, ktorého filmovú tvorbu si rada vypočuje, keď má pochmúrnejšiu náladu.

Doktorka filozofie Rysová sa vracia do detstva s Lorelay

Pieseň Lorelay od Karla Gotta sa viaže s detstvom a mladosťou doktorky filozofie Andrei Rysovej. Vďaka nej sa myšlienkami stratí v príjemných nostalgických spomienkach, a preto ju určite radí k svojim najobľúbenejším skladbám.

Docent Wojciechowski má srdce rockera

Z albumu Master of Puppets od Metallici si docent Łukasz Wojciechowski len ťažko vyberá obľúbenú skladbu. Medzi jednu z jeho favoritov zaraďuje pieseň, ktorá nesie rovnaký názov ako album. V nej sa náš pedagóg stotožňuje nielen s textom, ale rovnako sa mu páči viacero iných elementov ako napríklad melódia.

David Bowie nenechá doktora Solíka bez emócií

K skladbe The Hearts Filthy Lesson má doktor Martin Solík sentimentálny vzťah. Podľa jeho slov v období 90. rokov, keď skladba vznikla, bol jeho vstup do sveta umenia. S úsmevom spomína na toto obdobie a práve táto pieseň od Davida Bowieho ho zoberie do čias, ktoré boli preňho často bizarné.

Klasiku od Karla Gotta si obľúbila profesorka Pravdová

Vybrať si len jednu obľúbenú skladbu dá zabrať. Aj profesorka Hana Pravdová má veľa favoritov. Pieseň Kdepak, Ty Ptáčku, Hnízdo Máš?, ktorej text zložil Karel Svoboda a naspieval Karel Gott, pozná hádam každý z nás. Pani profesorka nie je výnimkou: „Skladba sa mi páči, pretože má výborné spevácke prevedenie a vždy sa na tom zabávam, keď pozerám rozprávku Tri oriešky pre popolušku.“ Okrem krásnej melódie sa vždy zasmeje na texte, a preto neváha a rada si ju vypočuje kedykoľvek.

Doktorka Cepková hľadá definíciu lásky s Puccinim

Láska je silná emócia, ktorú chceme všetci cítiť. Skladba E lucevan le stelle pre doktorku Petru Cepkovú najviac vystihuje práve tento pocit. Podľa nej Giacomo Puccini v nej definuje lásku, a práve to sa jej na nej najviac páči.

Britney Spears roztancuje aj doktora Greguša

Chytľavá melódia piesne Toxic od Britney Spears nenechá sedieť ani doktora Ľuboša Greguša. Má s ňou skvelé spomienky: „Ako malý som mal veľmi rád skladby od Britney Spears a zostalo mi to až dodnes. Pravidelne, keď sme s kamarátmi na párty a zahrá skladba Toxic, tak ideme na parket.“

Profesor Gálik vyrastal s The Rolling Stones

Žáner rock and roll sprevádzal nášho profesora Slavomíra Gálika už od útleho veku. Práve skladba Satisfaction od The Rolling Stones je preňho revolučná a blízko spätá s jeho minulosťou.

Balkánska krv tečie v žilách doktorky Bôtošovej

„Je veľmi ťažké povedať jednu pieseň, ktorá je moja najobľúbenejšia. Ja som človek, ktorý miluje hudbu, folklór, moderné piesne a aj môj život je spätý s rádiom,“ vysvetľuje doktorka Ľubica Bôtošová. Neohrdne balkánskou hudbou, ktorú si zamilovala a prirástla jej k srdcu na Erazme v Dubrovníku. Skladbou Ljubavi moja od Damira Kedza si rada zaspmína na toto obdobie. Keď má zlú náladu, rozveselí ju aj pesnička A Million Dreams z filmu The Greatest Showman, ktorú si veľmi rada aj zaspieva. 

Z Fakulty masmediálnej komunikácie odchádzajú šikovní a talentovaní absolventi. Výsledky v podobe záverečných prác iba podčiarknu ich cieľavedomosť a motiváciu uplatniť sa v budúcnosti v praxi. Svedčia o tom bakalárske, diplomové či dizertačné práce, ktoré nie sú vždy iba jednotvárne či nudné.

Záverečné práce sa stávajú úspešnými vtedy, keď si študent správne zvolí tému, splní cieľ a logicky prepojí teóriu s praxou. Za všetkými nápaditými prácami stoja nielen študenti, ale aj kvalifikovaní školitelia, ktorí sa podieľajú na správnom spracovaní.

Do našej súťaže o najzaujímavejšiu a najviac prínosnú záverečnú prácu sa zapojili študenti s rôznymi nápaditými témami. Spomedzi všetkých redakcia atteliéru vybrala tri najlepšie. Autor víťaznej práce dostal od redakcie poukaz v hodnote 50 € na nákupy do Tesca. Ktoré práce nás najviac zaujali?

1. Martin Brisuda – Námet a realizácia študentského filmu

Výherná záverečná práca, ktorá nás zaujala najviac spomedzi všetkých zaslaných, sa zaoberá problematikou z oblasti kinematografie. Autor Martin Brisuda písal o námete a realizácii študentského filmu, čím ponúkol prehľad všetkých tvorivých procesov pri jeho tvorbe. Svojou kreativitou preukázal laické, ale zároveň odborné spracovanie študentského filmového diela s názvom Únik.

Pomocou podkladov z teórie a praktických zručností vytvoril kvalitný, nízkonákladový film, zodpovedajúci profesionálnym parametrom a štandardom. Hlavnú myšlienku zameral na riziká, ktorým čelia v dnešnej dobe maloletí užívatelia na sociálnych sieťach. Celým dielom sa snažil poukázať na závažnosť problému a dôležitosť prevencie pred nástrahami na internete.

2. Marián Dzvoník – Aktuálne trendy v hudobnej produkcii a ich aplikácia do vlastnej autorskej tvorby

Ďalšiu zaujímavú tému práce, ktorá sa umiestnila na druhom mieste, spracoval Marián Dzvoník s názvom Aktuálne trendy v hudobnej produkcii a ich aplikácia do vlastnej autorskej tvorby. Autor sa zaoberal návrhom tvorby vlastnej hudobnej skladby, ktorú vytvoril bez použitia akéhokoľvek profesionálneho štúdia. Objasnil celý produkčný proces od začiatku, až po finalizáciu, na základe ktorého vyprodukoval vlastnú elektronickú skladbu, v ktorej spojil žánre Slap House Music a Synthwave.

Svoju skladbu vytvoril doma pomocou počítača a pri tom využil program na produkciu hudby DAW. V práci sa snažil identifikovať využitie elektronickej skladby v rozhlase, ktorá je pripravená na distribúciu do rôznych streamovacích platforiem. Na svoju tvorbu dostal spätnú väzbu od rôznych umelcov, ktorí sa pohybujú v hudobnom priemysle. Producenti ju zhodnotili veľmi pozitívne a dokonca ju označili, že je na profesionálnej úrovni. Skombinovaním žánrov vyvolal u jedného producenta pocit nového žánru, ktorý nazval Old House Music.

3. Klaudia Racenbergerová – Vizuálna identita periodika

Nakoniec sme do najlepšej trojice vybrali bakalársku prácu s názvom Vizuálna identita periodika od študentky Klaudie Racenbergerovej. Na základe teoretických poznatkov a praktických zručností sa snažila vytvoriť projekt a maketu periodika, ktoré by malo potenciál uplatniť sa na mediálnom trhu. Celková grafika sa výrazne odlišuje od akejkoľvek konkurencie, pretože návrh dvojstránok pripomína dizajn Instagramu. Svojich čitateľov si na prvý pohľad získalo vďaka jeho jedinečnej grafickej úprave a obsahu, ktorý tvoria články prevažne pre mladších čitateľov.

Po finalizácii celého periodika sa autorka rozhodla spýtať na spätnú väzbu cieľovej skupiny. Aj napriek tomu, že feedback nebol súčasťou výskumu záverečnej práce, tak všetkých oslovených periodikum obsahovo aj vizuálne zaujalo a získalo si ich pochvalu.

Kedy si začala vnímať, že si queer?

Bolo to na základnej škole v období puberty, keď som mala 14 alebo 15 rokov. Začala som si uvedomovať, že sa mi páči niektorá z učiteliek a snažila som sa byť na jej hodinách viac aktívna, pretože som chcela zaujať a získať si jej pozornosť.

Bolo náročné priznať si to sama pred sebou?

Nepovedala by som, že náročné. Skôr mätúce, pretože som vnímala, že je na mne niečo iné. Neriešila som rovnaké veci ako ostatné baby. Začala som si uvedomovať, že ma v mojom okolí priťahujú dievčatá a nie chlapci.

Kedy si sa zdôverila svojej rodine a blízkym?

Prvý oficiálny coming out som mala pred svojou najlepšou kamarátkou asi v 16 rokoch. V LGBTQ+ komunite si skôr vyberáme kamarátov, pretože sa obávame reakcie rodiny. O rok neskôr som napísala mame list, pretože som nemala odvahu jej to povedať do očí. Myslela si to už predtým a aj napriek tomu ma neprestala ľúbiť. Tento moment predstavoval pre mňa veľký krok vpred.

Už sa ti stalo, že ťa ľudia diskriminovali pre sexuálnu orientáciu?

Stretávam sa s odsudzovaním hlavne pre môj vzhľad, ktorý je stereotypne spojený s mojou sexuálnou orientáciou. Na strednej škole ma preto šikanovali, robili si z toho srandu, pokrikovali po mne, ale na výške to už nikto nerieši.

V budúcnosti plánujem dokončiť školu a odsťahovať sa do zahraničia.

Kamaráti mi hovoria, že mám ženské črty, no ľudia ma už niekoľkokrát oslovili mužským rodom. V práci sa mi stalo, že prišiel do predajne starší pán a jeho prvá otázka bola, či som žena alebo chlap. Na verejnosti po mne často ľudia vykrikujú vulgarizmy a hanlivé pomenovania.

Chalani bývajú na verejnosti ale diskriminovaní vo väčšej miere. Ľudia si ich viac všímajú. Stačí, že sa držia len za ruky a okolie vie byť hneď nepríjemné a agresívne.

Ako je podľa teba vhodné reagovať v takej situácii?

Nereagujem, pretože to väčšinou vyvolá ešte väčšiu negatívnu odozvu. Snažím sa nevybuchnúť pod vplyvom emócií, a tak to je väčšinou len interakcia jednej strany. Nechcem zbytočne provokovať. Niekedy to býva celkom náročné. Je pravda, že ja osobne sa v podobných situáciach neviem veľmi ozvať, ale keď idem s mojou najlepšou kamarátkou alebo s niekým iným, urobia to za mňa. Keďže sa s tým stretávam často, neplytvám svojou energiou a len praktizujem „jedným uchom dnu, druhým von“. Nebudem sa ale tváriť, že ma to nezraňuje.

Ako sa cítiš na Slovensku, ako súčasť LGBTQ+ komunity? 

Som hrdá, že do nej patrím, pretože som spoznala krásnych ľudí zvonka aj zvnútra. Čo sa týka komunity, je veľmi priateľská a akceptujúca. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí sú ochotní pomôcť. Pokiaľ ide o Slovensko, viem si predstaviť žiť iba v Bratislave. V budúcnosti plánujem dokončiť školu a odsťahovať sa do zahraničia.

Čo by si chcela, aby sa na Slovensku zmenilo pre queer ľudí? 

Mala som šťastie žiť šesť rokov v zahraničí, s ktorým to môžem porovnať. Na Slovensku žijú ľudia, ktorí idú každý sám za seba a málo si pomáhajú. Myslím si, že mnohí majú mylnú predstavu o tom, aká komunita je.

Len kvôli tomu, že je niekto odlišný a niekomu sa to nepáči, ho môžu zabiť.

My si tiež chceme iba nájsť lásku a časom založiť rodinu. Máme rovnaké hodnoty ako heterosexuálne orientovaní ľudia. Chcela by som, aby nás Slováci tolerovali a nevnímali ako odpad spoločnosti. Treba ísť na to postupne. Hlavne preto, aká je na Slovensku aktuálna situácia. Neskôr by sme snáď mohli byť aj akceptovaní a rovnocenní heterosexuálom.

Myslíš si, že Slovensko napreduje vo vzťahu k LGBTQ+? 

Situácia sa určite mení. Pomaly, ale zlepšuje sa. Nie je to však v každom regióne rovnako. Najväčší pokrok vnímam na západnom Slovensku, v iných regiónoch to zrejme ide pomalšie. Majorita veľkých miest je väčšinou tolerantná voči komunite, nie však akceptujúca.

Neviem, ako sú na tom iné mestá ako Košice a Banská Bystrica, ale Bratislava mi príde najviac otvorená. Preto je pre mňa veľmi bolestivé vidieť, že v histórii Slovenska sa prvý teroristický útok proti LGBTQ+ odohral v hlavnom meste. Zároveň je mi veľmi ľúto, že k takému niečomu vôbec došlo.

Aká bola tvoja prvá myšlienka, keď si sa dozvedela o streľbe pred Teplárňou v Bratislave?

V stredu večer, keď sa to stalo a médiá o tom začali písať, som sa veľmi zľakla. Netušila som, kto sú obete, a keďže sa v Bratislave a podobných podnikoch často zdržiavam, mám tam veľa priateľov. Mala som obrovský strach, písala som kamarátom, či sú v poriadku a ovládala ma extrémna panika. Nevedela som, čo bude nasledovať, či práve takáto udalosť dokáže vyvolať vlnu násilia a začnú sa pravidelné útoky.

Prvýkrát v živote som si uvedomila vážnosť situácie. Toho, čo sa reálne môže stať, keď idem po ulici. Len preto, že je niekto odlišný a druhému sa to nepáči, ho môžu zabiť. Po strachu prišiel hnev. Čítala som si komentáre pod príspevkami médií a všetky tie hnusné reakcie ako „to sú len teploši, tak to sa vlastne nič nestalo“ alebo „tí si deti už asi neadoptujú“.

Ako sa momentálne cítiš? Zmenilo sa niečo v tvojom živote?

Začala som sa báť chodiť sama po ulici. Aj počas dňa. Bojím sa cestovať mestskou hromadnou dopravou či vlakmi. Od vraždy sa mi už stala nepríjemná situácia, keď po mne vulgárne vykrikovala skupinka chalanov na stanici, aby som počkala, že skončím ako tí „teploši“ zo Zámockej.

Myslíš si, že táto tragédia prinesie zmeny na Slovensku?

Podľa mňa áno. Videli sme síce obrovskú nenávisť, no veľká časť spoločnosti prejavila súcit a podporu LGBTQ+ komunite. Teraz sa snažia viac pochopiť nás a našu doterajšiu snahu. Napríklad veľa ľudí predtým považovalo dúhové pochody a podobné akcie za priestor, kde sa chceme predvádzať. A práve teraz spoločnosť vníma, že sme rovnakí ľudia ako oni, ale nemáme základné ľudské práva, ktoré má mať každá osoba bez akýchkoľvek rozdielov.

Žiadame iba základné ľudské práva, ako majú ostatní.

Momentálne si v treťom ročníku a píšeš bakalársku prácu s názvom Reprezentácia a stereotypizácia LGBTQ+ komunity v slovenských médiách. Prečo si si vybrala práve takúto tému?  

Beriem to ako príležitosť zistiť a naučiť sa nové veci o komunite. Keď som hosťovala v podcaste zameranom na edukáciu verejnosti, veľmi ma inšpirovali, aby som začala rozprávať o svojich skúsenostiach. Výber bakalárskej práce s LGBTQ+ tematikou mi prišiel ako dobrá príležitosť sa ďalej rozvíjať, vzdelávať sa a tak si prehĺbiť ku komunite vzťah.

Ako vnímaš postoj univerzity? Cítiš sa v škole akceptovaná?

Páčila sa mi podpora niektorých pedagógov na UCM, najmä to, ako sa k tomu postavila doktorka Škripcová. Po zdrvujúcich udalostiach zorganizovala spomienku na Juraja a Matúša, ktorou sme si uctili ich pamiatku a zároveň tým vyjadrila, že ľuďom na škole nie je naša komunita ľahostajná. Bolo to veľmi dôležité, nakoľko veľa z nás sa zľaklo a malo strach, ako sa bude situácia s útokmi ďalej vyvíjať. Ona nám ukázala, že naša fakulte stojí za nami. Mnohí z nás nemajú to šťastie dostávať podporu od svojho okolia, a preto sa jej chcem poďakovať za to, akým je človekom a čo pre svojich študentov robí.

Ak je teraz niekto, kto si číta tento rozhovor a chcel by pomôcť queer komunite, aký spôsob by si mu odporučila?

Rozprávať sa o tom so všetkými. S ľuďmi patriacimi do komunity, s ľuďmi, ktorí ju podporujú, ale aj s tými, ktorí ju odsudzujú. Taktiež nás vypočuť a podporiť naše požiadavky. Nežiadame veľa. Chceme iba základné ľudské práva, ako majú ostatní. Túžime byť vnímaní ako rovnocenní, nie ako spodina spoločnosti.

Coburgova ulica je pre obyvateľov Trnavy veľmi dobre známa. Pre mňa bolo tiež veľmi jednoduché určiť, kde sa nocľaháreň bude nachádzať. Kým tam však trafím, párkrát sa povozím po celej ulici a nakoniec zaparkujem kúsok od budovy, ktorú spravuje Stredisko sociálnej starostlivosti ako príspevková organizácia mesta Trnava.

Nocľaháreň je skrytá za ďalšími budovami, v časti, kde sa nachádza aj ubytovňa pre sociálne slabších ľudí. Pred ubytovňu, kde sa nachádzajú aj priestory nocľahárne prídem niekoľko minút pred devätnástou hodinou. Kým som tam stála, pomaly sa začali nocľahári schádzať pred budovou a čakali, kým im vrátnik otvorí dvere. 

V momentálnom období fungujú stále v letnom režime od 19:00 do 7:00, ale v zime môžu ľudia toto zariadenie využívať už od 17:00 do 9:00 hodiny. „V prípadoch osobitného zreteľa, čo je napríklad počas veľmi nízkej vonkajšej teploty a mrazov, je vyhlásený 24 hodinový krízový režim. Tento režim je aj cez Vianočné sviatky a na Nový rok,” objasňuje Jakub Bartoš, ktorý je vedúcim oddelenia bytov a má na starosti aj nocľaháreň. 

Kapacita nebýva zaplnená ani v zime

Dovnútra ma vrátnik nepustil kvôli bezpečnosti, avšak už zvonku budova neláka okolie svojím vizuálom. Rovnako aj pri vstupe má ďaleko od krásy. V miestnostiach za dverami by sa malo nachádzať tridsať lôžok, ktorých kapacita nebýva zaplnená dokonca ani v zimných mesiacoch. 

K dispozícii tam majú postele, toalety, podmienky potrebné pre osobnú hygienu, vybavenie na prípravu stravy a to všetko bezplatne. Keďže som sa dovnútra nedostala a chcela som sa dozvedieť, ako to funguje, musela som poprosiť staršieho pána, ktorý sa tam akurát chystal prenocovať. Napočudovanie vyzeral mať čisté oblečenie a na pleciach mal tašku s osobnými vecami.

Predstavil sa mi ako Paľo a aby mohol prespávať v zariadení, musel požiadať o vystavenie ubytovacieho preukazu, ktorý mu vystavili po splnení istých podmienok. S preukazom sa musí vždy preukázať pri vstupe do nocľahárne služby konajúcemu zamestnancovi poriadkovej služby, ktorý dohliada na udržiavanie celkového poriadku. 

V lete využíva nocľaháreň väčšinou len v chladnom počasí. Počas teplých letných nocí sa vie vyspať aj v parku na lavičke.

Prespávať sem chodí najčastejšie vtedy, keď sa ochladí, pretože vonku je už zima a nechce, aby sa mu niečo stalo. V najchladnejších dňoch už podľa jeho slov nepomáha ani alkohol. Tí, ktorí sem nechodia prespávať, musia nájsť iné miesta, kde budú môcť vydržať v mínusových teplotách ako sú napríklad opustené budovy. Avšak veľakrát sa to pre nich končí tragicky. 

Aby sa vôbec dostali dovnútra, nemôžu prísť pod vplyvom alkoholu, pretože tolerancia je v trnavskej nocľahárni nulová. „V priestoroch nocľahárne je zakázané odkladanie osobných vecí alebo majetku, nosenie a používanie zbraní. Taktiež netolerujeme akékoľvek prejavy násilia alebo agresie pod hrozbou zákazu vstupu do objektu,” vyjadril sa Bartoš.

Príbehy z ulice

Situácie, prečo sa títo ľudia dostali na ulicu sú rôzne. Nie každý však o nich chce rozprávať a už vôbec nie pred cudzím človekom. Zdôverila sa mi staršia pani, ktorá zostala bez domova práve kvôli alkoholu. Všetky zarobené peniaze utápala v alkohole, kvôli čomu aj neskôr prišla o strechu nad hlavou.

Na dno som sa dostala ako väčšina z nás. Podľahla som závislosti na alkohole

Nie vždy sa tu ľudia ocitli kvôli tomu, že prepadli závislosti na alkohole alebo drogách. Niekedy sú za tým všetkým príbehy, aké by sme možno ani nečakali. Práve taký ma dojal od muža, ktorý sa ako jediný dokáže vyrozprávať aj osobnejšie. 

Zo začiatku mi o tom nechce rozprávať vôbec, pretože sa mu to zdalo veľmi osobné. Nakoniec sa mi rozhodne predsa len niečo prezradiť. „Bol som ženatý a mali sme spolu dve deti,” ukáže na svoj prst, na ktorom už dávno obrúčka nebola. S manželkou si prestali rozumieť a rozhodli sa pre rozvod. 

Vtedy sa celé dobrodružstvo na ulici začalo. Zobral si zopár osobných vecí a odsťahoval sa z ich spoločného bytu. „Nechcel som, aby moje deti zostali na ulici, tak som sa rozhodol že odídem ja a byt im nechám.” Chvíľu býval u sestry, neskôr u kamarátov. 

Postupom času prišiel aj o prácu, bez ktorej nedokázal platiť všetky účty a poplatky. Keď mu došli všetky úspory, vedel, že prišiel o ubytovanie a začal čoraz častejšie prespávať na lavičkách v parkoch. Vtedy už nemal kam ísť a zostal na ulici. „Už osemnásť rokov som na ulici a postupne som si na to zvykol.”

Pomoc ľuďom bez domova

Nocľaháreň navštevujú ľudia bez domova aj opakovane. Sú to „stáli štamgasti“, ktorým sa život na ulici nepáči a chceli by svoje životy zmeniť. Na druhú stranu sú aj takí, ktorí ju využívajú iba krátkodobo a ukážu sa iba v zimných mesiacoch. Nepotrebujú meniť nič na svojich životoch a odmietajú akúkoľvek pomoc, ktorá im je poskytnutá.

Stredisko sociálnej starostlivosti mesta Trnava spolupracuje aj s pracovníkmi terénnej sociálnej práce a Trnavskou arcidiecéznou charitou, ktorá pomáha ľuďom bez domova rôznymi formami ako je stravovanie, ošatenie či formou sociálneho poradenstva pri hľadaní práce a vlastného bývania. Je už len na nich, či príležitosť využijú alebo ju odmietnu. 

Za ostatné roky sa niektorým užívateľom podarilo úspešne nájsť zamestnanie, ako aj vlastné bývanie

Na to, či sa to niekedy pokúšal zmeniť mi Paľo odpovedal výrazným „áno”. Najskôr sa snažil hľadať si prácu, do ktorej aj chodil. Neskôr sa mu to kvôli okolnostiam neoplatilo. „Keďže som dlho predtým nepracoval a neplatil alimenty na svoje deti, väčšinu výplaty mi zobral exekútor a ostatné peniaze, ktoré mi zostali nestačili na ubytovanie a stravu. Vždy som skončil tam, kde som aj bol.”

Väčšina ľudí na ulici je v podobnej situácii a prácu si hľadajú iba príležitostne, napríklad brigádu alebo nejakú “fušku”. Veľa z nich je názoru, že človek bez domova v robote nechcú a ak áno, iba v úplne podradnej práci, kam by iní pracovať nešli. 

Každý vie prispieť

Ľudia môžu rozhodnúť pre rôzne formy pomoci ľuďom v núdzi. Najúčinnejšou metódou je darovanie hlineného dukátu, ktorý funguje ako alternatívne platidlo. Vydala ho Trnavská arcidiecézna charita na pomoc ľuďom bez domova. Hlinený dukát je možné zakúpiť za jedno euro v špeciálnych automatoch alebo na vybraných predajných miestach v Trnave. 

Charitatívne platidlo by malo prispieť k tomu, aby pomoc ľuďom bez domova bola účinná a aby si za peniaze, ktoré vyžobrali nekupovali alkohol alebo cigarety. Za takýto dukát dostanú ľudia bez domova v charitatívnom centre potravinový balíček, ktorý obsahuje všetko, čo potrebujú. 

Predajné miesta:

• v informačnom centre v mestskej veži
• u informátorov na mestskom úrade a na trnavskej radnici
• v charitnej kaviarni Špitálik na Hlavnej ulici 43
• v predajni Trnafský suvenýr na železničnej stanici
• v kostoloch  – Bazilika sv. Mikuláša 
  • Františkansky kostol sv. Jakuba
  • Kostol sv. Anny, Jezuitský kostol
  • Farský kostol Panny Márie
  • Pomocnice kresťanov – Kopánka

Predajné automaty: 

• Mestský úrad Trnava
• Bazilika svätého Mikuláša
• Obchod Tesco EXTRA

Každý veľmi dobre vie, ako cigarety zhoršujú zdravotný stav fajčiara i zdravie jeho okolia. Nezapríčiňujú iba dýchacie ťažkosti, ale aj srdcovocievne, pľúcne ochorenia, mozgovú porážku či rakovinu pľúc.

Keď sa fajčiar, ktorý fajčí krabičku denne, zamyslí, koľko mesačne alebo ročne vyhodí za túto závislosť, vypočíta si neskutočne vysokú sumu. Taktiež sa neraz vo svete i u nás stalo, že požiar v byte či rodinnom dome zapríčinila práve nezahasená cigareta. Napokon, zle zahasená cigareta je i jednou z pravdepodobných príčin požiaru parížskej katedrály Notre-Dame.

Je toto naozaj slabý dôvod na to, aby sme skoncovali s fajčením? Potrebujeme byť tí, ktorí zažijú hrôzy spôsobené fajčením na vlastnej koži?

Oslovili sme 30 študentov z FMK. Zaujímalo nás, aké cigarety fajčia, ako často a či plánujú (alebo niekedy plánovali) s fajčením prestať.

1. IQOS vs. klasické cigarety

Čo je lepšie, klasická cigareta alebo elektronická? Táto otázka trápi milióny ľudí na celom svete, a tak nás, pochopiteľne, zaujíma, k čomu sa viac prikláňajú ľudia z FMK. 80 % študentov, ktorých sme oslovili, preferuje klasické cigarety, pretože je to vraj overená klasika. Zvyšných 20 % vyskúšalo IQOS (značka elektronických cigariet) a hovoria o zdravšom fajčení pre seba aj ostatných prítomných.

Pri fajčení e-cigariet totiž nedochádza k procesu pasívneho fajčenia okolím, nežltnú končeky prstov, nenapáchne vám oblečenie a fajčiari nedýchajú oxid uhoľnatý. Navyše tu existuje možnosť nastavenia obsahu nikotínu, čo pomáha aj tým, ktorí chcú s fajčením nadobro skoncovať.

2. Fajčenie iba zo zvedavosti

Pýtali sme sa aj na dôvod, prečo začali fajčiť. 28 z nich nám odpovedalo, že fajčiť začali iba zo zvedavosti, a to v mladom veku. „Prvú cigaretu som si zapálila, keď som mala 15 rokov. Bolo to posledný týždeň na základnej škole. Bola som so spolužiakmi v parku a keď fajčili všetci, chcela som urobiť dobrý dojem a zapálila som si tiež. Odvtedy to už tak išlo každý deň,” odpovedala študentka z FMK.

Vždy sa to začína tou jednou cigaretkou za jeden-dva dni, no ani sa nenazdáte a z jednej cigarety sa stane jedna krabička denne.

3. Časté fajčenie

Jedna cigaretka za deň, neskôr šesť a zrazu je to celá krabička – toto pozná každý aktívny fajčiar. Pri prieskume u študentov FMK bolo 90 % študentov, ktorí fajčia približne krabičku denne. Nielenže táto závislosť stojí veľmi veľa peňazí, ale organizmus fajčiara je oveľa viac oslabený ako organizmus nefajčiara. Koho nepresvedčí prestať s fajčením zdravší a krajší život, toho možno presvedčí suma, ktorú študenti minú za svoju závislosť.

4. Cigarety sú strata peňazí

Je veľa študentov, ktorí fajčia, ale málokto z nich si uvedomuje, koľko ich cigarety stoja za týždeň, mesiac či za rok. Každý, kto fajčí, vidí sumu cigariet za krabičku, keď si ju v obchode kúpi, ale málokto si to potom preráta.

Krabička cigariet stojí v priemere 3,50 eur. V prieskume u študentov z FMK odpovedalo až 18 študentov, že za mesiac minú na cigarety od 50 do 100 eur, čo pri ročnom fajčení vychádza 600 až 1200 eur. Takto by si za rok či dva mohli kúpiť staršie ojazdené auto a pri piatich rokoch štúdia pokojne aj dve.

5. Keď prestať, tak hneď

Pýtali sme sa študentov FMK, či skúšali niekedy prestať fajčiť. 27 študentov odpovedalo, že sa o to už minimálne jedenkrát pokúšali. Asi 2/3 z nich odpovedali, že s týmto sebazaprením chceli začať od pondelka. To však nie je ten najlepší spôsob, pretože keď si predstavíme tých pár dní, kedy môžeme ešte fajčiť a čakáme na pondelok s tým, že skončíme, naše odhodlanie sa pomaly stráca. Následne ho vystriedajú obavy z toho, či to vôbec zvládneme.

Práve preto sa veľa ľudí k fajčeniu vráti hneď v ten týždeň. „Najlepší spôsob, ako prestať fajčiť, je neodkladať to,” povedal jeden z nich. „Ten správny čas, kedy prestať, si musíte určiť vy sami. Keď sa rozhodnete prestať fajčiť, urobte to hneď v ten moment. Netreba to odkladať,” pridávajú sa k názoru viacerí študenti, ktorí s fajčením prestali.

Ultimáta ako „od pondelka prestanem” vás síce upokoja, že máte ešte čas, ale vaše odhodlanie vystriedajú obavy a veľmi rýchlo si to dokážete rozmyslieť.