Umelá inteligencia v digitálnych hrách sa v posledných rokoch stala jednou z najdiskutovanejších tém. To, čo kedysi slúžilo len na zlepšenie výkonu či správania NPC postáv, dnes zasahuje priamo do tvorby digitálnych hier. AI už nepomáha len s technickými aspektmi, ale čoraz viac ovplyvňuje samotný vizuál, obsah aj atmosféru digitálnych svetov a prostredia.

Zatiaľ čo niektorí vývojári vnímajú tieto technológie ako zrýchlenie produkcie a zníženie nákladov, časť hráčov upozorňuje na stratu originality a kreativity. Hry, ktoré boli dlhé roky považované za umelecké diela, sa podľa nich môžu začať meniť na „technologicky optimalizované produkty“.

AI ako nástroj alebo náhrada?

Umelá inteligencia v digitálnych hrách sa v herných štúdiách používa na generovanie textúr, obrazov či dekorácií, aby prostredie pôsobilo detailnejšie. Namiesto toho, aby každý detail prostredia navrhoval grafik a dizajnér, môže byť obrovská časť obsahu automaticky doplnená algoritmom.

Na tento trend upozorňujú aj médiá ako The Verge či IGN, ktoré v posledných rokoch publikovali viacero článkov o využívaní generatívnej AI v kreatívnych odvetviach. Kým niektorí vývojári hovoria o efektivite, kritici (najmä hráči) upozorňujú na posun od ľudskej tvorby a kreativity k automatizácii.

Nestíhate vydať hru? Nevadí, použite AI

Jedným z najdiskutovanejších problémov posledných rokov je stav, v akom dnešné digitálne hry vychádzajú. Kým kedysi bolo cieľom vývojárov doručiť technicky čo najlepšie optimalizovaný produkt, dnes sa čoraz častejšie stretávame s opačným prístupom. Hry sú vydávané v nedokončenom alebo technicky slabšom stave s tým, že časť problémov „zachráni“ umelá inteligencia.

Týka sa to najmä výkonu. Technológie ako DLSS od spoločnosti NVIDIA umožňujú pomocou umelej inteligencie dopočítavať snímky alebo zvyšovať rozlíšenie, čím dokážu zlepšiť plynulosť daného titulu. Problém však podľa hráčov nastáva v momente, keď sa tieto technológie stávajú nutnosťou a samozrejmosťou. Daná hra už nie je optimalizovaná sama osebe: počíta sa s tým, že ju AI „dorovná“.

Umelá inteligencia v digitálnych hrách však nezasahuje len do výkonu, ale ako sme si spomínali vyššie, aj do samotného obsahu hier. Vývojári ju čoraz častejšie využívajú ako rýchle riešenie na zaplnenie prostredia. V digitálnych hrách sa tak objavujú automaticky vytvorené vizuálne prvky či detaily, ktoré maju navodiť dojem komplexného a živého prostredia bez potreby rozsiahlej manuálnej práce.

Konkrétny príklad priniesla čerstvá hra Crimson Desert. Podľa portálu GamesRadar sa v nej objavili AI generované obrazy, ktoré vývojári pôvodne použili ako dočasnú náhradu. Hráči si však všimli, že tieto prvky pôsobia nekonzistetne a „umelo“. Vývojári ich následne museli pre silnú kritiku odstrániť a nahradiť ich ručne vytvorenými verziami.

Takéto prípady ukazujú, že sa AI často používa ako rýchla výplň, a nie ako finálne riešenie. Z krátkodobého hľadiska síce môže zrýchliť produkciu a znížiť náklady. Zároveň však otvára otázku, či sa tým z hier postupne nevytráca autorský rukopis a dôraz na detail.

DLSS 5 a obavy hráčov

Diskusiu v hráčskej komunite ešte viac rozprúdili informácie o pripravovanej technológii DLSS 5 od spoločnosti NVIDIA, píše portál TechRadar. Táto technológia má podľa dostupných informácií posunúť využitie AI ešte ďalej – nielen v oblasti výkonu, ale aj samotného vizuálu.

To vyvoláva obavy najmä medzi hráčmi, ktorí upozorňujú na problémy, ktoré sa pri AI generovanom obraze objavujú už dnes. Medzi najčastejšie problémy patrí nekonzistnosť. Jedna a tá istá postava môže v rôznych scénach vyzerať odlišne a detaily sa nemusia zhodovať. Objavujú sa aj tzv. vizuálne artefakty, teda drobné chyby v obraze, ktoré vznikajú pri generovaní alebo dopočítavaní pixelov.

Diskustie o týchto problémoch sa objavujú napríklad na platformách ako Reddit alebo Steam, kde hráči silno upozorňujú, že výsledný vizuál môže pôsobiť neprirodzene alebo „umelo“. V extrémnych prípadoch prirovnávajú niektoré efekty k umelým filtrom zo sociálnych sietí ako Snapchat či Tiktok, čo narúša celkový umelecký dojem, najmä v serióznejších tituloch.

Pohľad odborníka: Čo sa týka AI v digitálnych hrách, ide o prirodzený vývoj

Na tému využívania umelej inteligencie v digitálnych hrách sme oslovili aj odborníka z akademického prostredia. K problematike sa vyjadril Zdenko Mago, docent Katedry digitálnych hier na Fakulte masmediálnej komunikácie UCM v Trnave. Dlhodobo sa venuje herným štúdiám a ich prepojeniu s marketingovou komunikáciou.

Vo svojom vyjadrení upozorňuje, že ide o prirodzený technologický vývoj, ktorý však nemusí prebiehať rovnomerne: „Ide o prirodzený vývoj súvisiaci s evolúciou technológie, avšak niekedy nadšenie môže predbehnúť dobu potrebnú na adaptáciu.“ Zároveň však zdôrazňuje, že hráči patria medzi najcitlivejšie skupiny publika, pokiaľ ide o kvalitu herného zážitku. Akékoľvek zásahy doň dokážu veľmi rýchlo a výrazne kritizovať.

Ako príklad uvádza technologický posun v podobe grafických kariet NVIDIE RTX s podporou DLSS, ktoré umožnli zvýšiť výkon hier pri zachovaní vysokej vizuálnej kvality. Tento vývoj nepriniesol len technické zlepšenie, ale aj kultúrny efekt. Spomenul tiež popularizáciu Minecraftu so shadermi, ktoré menia jeho minimalistický štýl na realistickejší.

Tento paradox podľa neho jasne ukazuje, že vývoj v hrách často nevedie len k „viac realizmu“, ale aj k novým spôsobom, ako hráči vnímajú a reinterpretujú už existujúce herné svety.

Strata ručnej práce?

Pre mnohých hráčov sú videohry viac než len forma zábavy; vnímajú ich ako umenie. Grafika, dizajn postáv, prostredie či samotný príbeh sú výsledkom práce konkrétnych ľudí, ktorí do hry vkladajú vlastný štýl, kreativitu a myšlienky.

Práve preto vyvoláva nahrádzanie týchto aspektov umelou inteligenciou obavy. Ak softvér dokáže vytvárať vizuály alebo textový obsah rýchlejšie a lacnejšie než človek, časť hráčov sa obáva postupného oslabovania ľudskej kreativity v hernej tvorbe.

Na druhej strane je potrebné priznať, že umelá inteligencia prináša aj množstvo pozitív. Umožňuje menším tímom vytvárať rozsiahle projekty, zrýchľuje vývoj a otvára nové možnosti experimentovania.

Otázkou preto nie je, či umelá inteligencia patrí do herného priemyslu; dôležité je skôr to, akú úlohu bude v tvorbe digitálnych hier zohrávať. A ďalšou otázkou zostáva, či umelá inteligencia ostane len nástrojom pre tvorcov, alebo sa postupne stane dominantnou silou, ktorá ich nahradí. V takom prípade by sa herný trh mohol zaplniť generickými titulmi vytváranými „ako na páse“ – príliš rychlo, bez originality a autorského rukopisu.

Herný festival PixelZest zavítal do Trnavy už po tretí raz a spojil svet hier, technológií a komunity. Podujatie sa uskutočnilo počas víkendu 25. – 26 apríla 2026 a ponúklo návštevníkom herné zóny, virtuálnu realitu, náučné prednášky, kvízy aj ďalší sprievodný program. Boli sme sa pozrieť, ako to tam vyzeralo.

Vstup do sveta hier

Hneď po príchode do priestorov, kde sa podujatie konalo, bolo cítiť, že festival má svoj vlastný rytmus. Lobby sa zapĺňalo návštevníkmi a medzi jednotlivými zónami vznikal neustály pohyb. Ľudia sa presúvali od jedného stanovišťa k druhému, zastavovali sa a postupne si hľadali svoje miesto.

Z reproduktorov sa ozývali zvuky závodných hier, miešali sa s rozhovormi návštevníkov a občasným smiechom skupín, ktoré práve skúšali vrituálnu realitu.

Na prvý pohľad pôsobilo všetko rušne, no zároveň organizovane. Zvuky hier sa miešali s rozhovormi a vytvárali atmosféru, ktorá sa nedala úplne prehliadnuť. Každý, kto vošiel, sa na chvíľu zastavil, akoby si potreboval uvedomiť, že sa ocitol uprostred úplne iného sveta.

Generácie bez hraníc

Už po pár minútach od môjho vstupu bolo zrejmé, že herný festival PixelZest nie je len podujatie pre deti a mládež. Popri mladistvých návštevníkoch sa tu pohybovali aj dospelí a viackrát som si všimol aj starších ľudí vo veku približne 50+, ktorí prišli skôr zo zvedavosti alebo nostalgie.

Najviac ich pritiahli retro konzoly a stolové hry, pri ktorých sa na dlhšie zastavili a často sa rozprávali o tom, ako vyzeralo hranie v ich mladosti. V týchto momentoch bolo cítiť, že hry tu nie sú len o stále rastúcej technológii, ale aj o spomienkach a spoločnom zážitku.

„Takéto hry sme kedysi hrávali celé večery,“ povedal jeden zo starších návštevníkov, ktorý sa pristavil pri retro sekcii a sledoval mladších hráčov pri hraní.

Herné zóny v pohybe

V hlavnej hernej časti sa neustále striedali návštevníci a priestor pôsobil veľmi dynamicky. Pri počítačoch a konzolách sedeli vedľa seba rôzne vekové skupiny a každý pristupoval k hrám inak. Niekto viac súťažne, iný skôr oddychovo. Občas sa medzi hráčmi spontánne vytvorili krátke súťaže alebo menšie turnaje, ktoré na chvíľu zmenili celú atmosféru v priestore.

Jednou z najvyhľadávanejších atrakcií boli závodné simulátory, ktoré už z diaľky priťahovali pozornosť. Sedenie v kokpite, volant v rukách a obrazovka pred očami vytvárali dojem skutočných závodných pretekov.

Pri jednom zo simulátorov sa vytvoril menší hlúčik ľudí sledujúcich hráča snažiaceho sa prekonať najlepší čas. Po prudkej zákrute sa z davu ozvalo hlasné povzbudzovanie aj sklamané reakcie po náraze mimo trate.

Niektorí sa snažili dosiahnuť čo najlepší čas, iní sa skôr zoznamovali s ovládaním, no všetkých spájala potreba plného sústredenia. Hry si vyžadovali rýchle reakcie a presnosť, čo z nich robilo jednu z najintenzívnejších zón festivalu.

O pár krokov ďalej sa atmosféra úplne menila. Virtuálna realita prenášala návštevníkov do prostredí, ktoré existovali len pre nich, čo vytváralo miestami zábavné a inokedy prekvapivo realistické situácie.

Jeden z návštevníkov sa počas VR hry reflexívne uhýbal do strán a rukami sa snažil zachytiť neexistujúce predmety vo virtuálnom priestore, čo vyvolalo smiech okolostojacich ľudí.

Náučné prednášky a kvízy

Súčasťou PixelZest-u boli aj náučné prednášky, ktoré priniesli trochu iný pohľad na svet hier a technológií. Oproti herným zónam tu panovala pokojnejšia atmosféra a ľudia sa sústredili najmä na obsah, ktorý im bol prezentovaný.

Prednášky sa venovali rôznym témam – od toho, ako sa vyhýbať podvodom na internete či ako virtuálna realita dokáže „oklamať“ náš mozog, až po proces programovania hier. Pre viacerých návštevníkov to bola možnosť pozrieť sa na gaming z inej strany než len z pohľadu samotného hrania.

„Chceme ukázať, že gaming nemusí byť len o zábave, ale môže rozvíjať aj kreativitu či logické myslenie,“ zaznelo počas jednej z prednášok venovaných hrám a technológiám.

Počas kvízov ľudia sedeli v skupinách, diskutovali o otázkach a snažili sa spoločne prísť na správne odpovede. Výhercovia obdržali ceny od rôznych sponzorov.

Festival, ktorý spája

Čím dlhšie som sa po festivale pohyboval, tým viac bolo jasné, že PixelZest nie je len o hraní. Hry tu fungovali ako nástroj, ktorý prirodzene rozvíja spoluprácu, komunikáciu aj schopnosť rýchlo reagovať na rôzne situácie. Aj preto organizátori zdôrazňujú, že gaming má okrem zábavy aj edukačný rozmer. V praxi to bolo viditeľné najmä v momentoch, keď hráči museli spolupracovať alebo sa rýchlo rozhodovať pod tlakom hry.

Medzi jednotlivými zónami bolo viditeľné, že si tu každý návštevník našiel vlastné miesto. Deti skúšali najnovšie hry, dospelí sa zabávali pri simulátoroch a starší návštevníci sa pristavovali pri retro konzolách či stolových hrách.

Práve toto prirodzené miešanie generácií vytváralo atmosféru, ktorá festivalu dodávala širší rozmer. Herný festival PixelZest tak nepôsobil len ako herná akcia, ale ako priestor, kde sa ľudia stretávajú cez spoločný zážitok, bez ohľadu na vek.

Odchádzal som odtiaľ v momente, keď sa pri jednej z konzol stretli mladší hráči so starším návštevníkom a rozprávali sa o hrách a technológiách, ktoré poznali úplne odlišné generácie. Práve v takých chvíľach bolo cítiť, že PixelZest nie je len o zabávaní sa, ale najmä o ľuďoch a spoločnom zážitku.

Pre mnohých z nás je to prvé miesto, ktoré navštívime ráno, a posledné, ktoré navštívime večer pred ľahnutím do postele. Je to priestor, kde komunikujeme, vzdelávame sa a unikáme od reality. A práve na tomto námestí sa začínajú objavovať nové „bezpečnostné turnikety“; nie také, cez ktoré vstupujeme do UCM budov, ale digitálne v mene ochrany detí.

V posledných mesiacoch sa čoraz častejšie rozpráva o tom, že jednoduché potvrdenie „mám viac ako 18 rokov“ už nestačí. Sociálne siete a komunikačné platformy začínajú overovať vek svojich používateľov prostredníctvom občianskeho preukazu, fotografie či rôznych biometrických skenov. Cieľ je jasný: obmedziť prístup mladistvých k nevhodnému obsahu alebo internetovým predátorom a vytvoriť pre nich bezpečnejšie prostredie. No popritom sa vytvára veľká databáza, ktorá by mohla fascinovať každého digitálneho stalkera alebo reklamného analytika.

Biometetrické údaje nie sú žiadne obyčajné dáta. Práve biometria zásadne mení spôsob, akým vnímame súkromie na internete. Úprimne, práve tu sa vo mne začína ozývať mierna nedôvera – pretože tvár či identitu si na rozdiel od bežného hesla jednoducho neobnovíme. Heslo si vieme vždy zmeniť, účet vymazať, ale tvár? Tú si neaktualizujeme v nastaveniach. Ak sa raz dostane mimo kontroly, nedá sa resetovať.

Jednou z platforiem, ktorá mi dala dôvod okomentovať celú túto situáciu, je Discord. Platforma, ktorá dávno prestala byť len „miestom pre gamerov“. Platforma má viac než 200 miliónov aktívnych použivateľov vrátane študijných komunít, projektových skupín, filmových nadšencov a podobne. Pred pár týždňami totiž Discord oznámil, že od marca 2026 začne globálne zavádzať povinné overovanie veku, pri ktorom budú všetky účty automaticky nastavené do „teen-friendly“ režimu, pokiaľ používateľ nepreukáže, že je dospelý pomocou biometrických skenov. Táto zmena sa netýka len zopár účtov. Hovoríme o platforme, kde sa denne stretávajú komunity z celého sveta. A práve táto masová povinnosť overovania vyvolala obrovskú odozvu nielen medzi používateľmi, ale aj v diskusii o ochrane súkromia. Otázka súkromia na internete sa tak opäť dostáva do centra pozornosti.

Obavy publicistov aj bežných používateľov vyvolal aj únik približne 70-tisíc fotografií a dokladov totožností používateľov Discordu, ktoré boli zhromaždené pri testovaní overovacieho systému v minulosti. Ide o incident, ktorý jasne ukazuje, aké riziká prináša centrálne uchovávanie takýchto citlivých údajov. Práve tieto udalosti poukazujú na paradox, že hoci je zámienkou ochrana detí na internete, výsledkom môže byť zhromažďovanie osobných a biometrických dát miliónov dospelých používateľov, ktorí si len chcú „zayapovať“ s kamarátmi v hovore.

Takýto problém sa ale netýka len Discordu. Viacero krajín Európy už rieši obmedzenie prístupu detí alebo prísne overovanie veku na sociálnych sieťach. Napríklad Španielsko plánuje úplny zákaz používania sociálnych médií pre deti mladšie ako 16 rokov. Francúzsko zase zavádza povinný súhlas rodiča pre deti do 15 rokov, čo tlačí viaceré platformy k overovaniu veku. V podstate sa pripravuje „európska liga“ detskej digitálnej bezpečnosti.

Na jednej strane tomu rozumiem. Rodičia chcú mať deti v bezpečí, ale na druhej strane sa však pýtam, kde presne sa nachádza hranica medzi ochranou a kontrolou. Tieto opatrenia ukazujú, že trend k väčšej regulácii detí na internete neostáva len pri debatách, ale postupe sa stáva realitou, ktorá zasahuje milióny používateľov.

Naše údaje dnes poháňajú reklamy na mieru, algoritmy a personalizovaný obsah. V digitálnom svete teda už nie sme len používatelia, ale sme aj zdroj dát. Čím presnejšie údaje, tým je ich hodnota vyššia. A čím viac o nás internet vie, tým hodnotejší sa z nás stáva „produkt“. Zavedením povinného overovania veku sa k týmto informáciám pridáva ďalšia vrstva, a to meno, doklad a tvár. Samozrejme, anonymita internetu má aj temnú stránku: umožňuje nenávistné príspevky, podvody a iné aspekty, ktoré by rodičia určite svojim malým radostiam nepovolili vidieť. Regulácia môže byť riešením. Ale je rozdiel medzi ochranou a plošnou identifikáciou každého používateľa na internete.

Ak sa občiansky preukaz stane vstupenkou na internet, mení sa samotná podstata online priestoru. Z miesta, kde sme mohli vystupovať pod prezývkou a avatarom, sa stáva priestor, kde je identita podmienkou účasti. A práve tu si kladiem otázku, či internet postupne nestráca jednu zo svojich pôvodných vlastnostní, a to možnosť byť jednoducho len používateľom, a nie neustále identifikovanou osobou. A keď si na to zvykneme, ďalší krok už nebude pôsobiť dramaticky… Možno raz nostalgicky budeme spomínať na časy, keď sme sa najviac trápili vymýšľaním bezpečného hesla.

Bezpečnosť je silné slovo, najmä ak ide o súkromie na internete. Také silné, že pod jeho váhou často ustupuje súkromie. A práve preto by sme sa mali pýtať nielen na to, ako chránime deti, ale aj na to, kto chráni naše údaje, našu identitu a naše právo zostať aspoň trochu anonymní. Chrániť deti je správne. Ale ak sa ochrana stane synonymom pre permanentnú identifikáciu všetkých, mali by sme spozornieť.

Umelá inteligencia zásadne mení spôsob, akým študenti vyhľadávajú informácie, píšu práce a učia sa. Jazykové nástroje ako ChatGPT sa stali bežnou súčasťou študijného procesu. S výhodami však prinášajú aj otázky o etike, originalite a celkovom hodnotení vedomostí študentov. Akademické prostredie, vrátane našej univerzity, stojí pred výzvou, ako ju možno zmysluplne integrovať do výučby bez oslabenia kritického myslenia študentov.

V rozhovore sa dočítate:

• ako vníma vstup umelej inteligencie do akademického prostredia,
• v ktorých prípadoch je podľa neho jej používanie študentmi legitímne,
• aký vplyv môže mať na kritické myslenie a samostatnosť študentov,
• prečo sú ústne obhajoby a diskusia dôležitejšie než detekčné nástroje používania AI,
• či by sa mohla v budúcnosťi zmeniť podoba záverečných prác na našej fakulte.

Ako vnímate vstup umelej inteligencie do akademického prostredia?

Som technologický optimista, no uvedomujem si aj možné riziká. AI vnímam ako veľkú príležitosť, ktorá môže zásadne zmeniť spôsob práce na vysokých školách. Pred rokom 2022 bola pre väčšinu ľudí abstraktným pojmom a spájali si ju skôr s marketingovými trendmi.

S nástupom ChatGPT sa situácia zmenila. Umelá inteligencia dostala konkrétne kontúry a bežný používateľ si už vie predstaviť, čo dokáže.

Napríklad pri vývoji webových aplikácií už nemusíme riešiť každý technický detail. V decembri som pracoval na interaktívnej aplikácii, ktorú by som za normálnych okolností nevedel tak rýchlo a dobre nakódovať s mojimi limitovanými znalosťami JavaScriptu.

AI mi umožnila sústrediť sa na obsah, dizajn a funkcie, pričom samotné kódovanie zvládol ChatGPT. To je presne príklad, ako mení spôsob, akým dokážeme učiť a tvoriť. Posúva nás k rolám tvorcov, režisérov a editorov.

Môže študentom pomôcť pri učení sa bez porušenia etiky?

Záleží na okolnostiach. Pri brainstromingu (pozn. red. tvorbe nápadov) dokáže výrazne pomôcť. Napríklad pri úlohách, v ktorých majú študenti navrhnúť 10 riešení určitého problému, môžu využiť ChatGPT a následne ich analyzovať a ďalej rozvíjať.

Pri tvorbe webových stránok môžu nechať umelú inteligenciu nakódovať ich prototyp, ale obsah, stratégie a koncept musia určiť sami. AI tak slúži ako nástroj, ktorý zrýchľuje prácu, ale stále vyžaduje kritické myslenie a rozhodovanie.

Oslabuje AI kritické myslenie študentov?

Ťažko na to odpovedať jednoznačne. Na jednej strane môže umelá inteligencia kritické myslenie posilňovať. Pri jej používaní je totiž nevyhnutné premýšľať nad tým, ako formulovať zadanie, aby sme získali relevantnú odpoveď, či hodnotiť kvalitu výstupov, ktoré nám ponúka.

Na druhej strane to automaticky znamená, že každý používateľ umelej inteligencie bude ostražitý. Časť ľudí môže výstupy umelej inteligencie prijímať bez hlbšieho zamyslenia. Pri dlhodobom preberaní odpovedí formou “copy-paste” (pozn. red. prebratie textu bez úpravy) a ich vydávaní za vlastné názory existuje riziko oslabenia kritického myslenia.

Zároveň je dôležité si uvedomiť, že človek vždy definuje cieľ a zámer. Umelá inteligencia slúži len ako nástroj, ktorý pomáha s ich realizáciou.

Čo znamená jej rýchly vývoj pre vzdelávanie?

Pokrok v oblasti umelej inteligencie je mimoriadne rýchly. Knihám trvalo približne 400 rokov, kým si našli 100 miliónov čitateľov. Rozhlas dosiahol rovnaký počet poslucháčov za 30 rokov, Facebook za 4,5 roka a ChatGPT približne len za dva mesiace.

Takýto vývoj zásadne mení nielen tempo, ale aj očakávania od samotného vzdelávania. Učitelia v priebehu niekoľkých rokov stratili pozíciu, ktorá ich označovala za jediný zdroj vysvetľovania a informácií. Dnes ju dokáže plniť aj umelá inteligencia, a často lepšie a rýchlejšie.

Pedagógovia si preto čoraz častejšie kladú otázku, aká by mala byť ich nová úloha, a akú pridanú hodnotu môžu študentom priniesť v prostredí, kde majú informácie neustále k dispozícii.

Môže zmeniť podobu záverečných prác?

Môže, no situácia nie je čierno-biela. Všetko závisí od toho, čo od záverečných prác očakávame. Ak majú overovať schopnosť študenta pracovať s témou do hĺbky, treba priznať, že umelá inteligencia dnes dokáže výrazne pomôcť v mnohých prípadoch, najmä pri rešerši a čoraz viac aj analýze.

Ak diplomovú prácu chápeme ako test samostatnosti študenta, v tomto bode jej využívanie naráža na svoje limity. Pedagógovia sa potom často nezaoberajú ani tak kvalitou práce, ale skôr jej autenticitou, čo býva veľmi frustrujúce. Aj preto sa čoraz viac diskutuje o alternatívach, ako sú portfólia, ústne obhajoby či praktické projekty.

Záverečné práce však nie sú prežitkom. V mnohých odboroch majú stále svoje opodstatnenie, najmä preto, že rozvíjajú písomné a analytické myslenie.

Umelá inteligencia môže byť užitočným nástrojom, no premýšľať za študenta nedokáže.

Plošné rušenie záverečných prác preto nepovažujem za správne riešenie. Zároveň však vzniká tlak zamyslieť sa nad tým, ako vytvárať nové príležitosti týkajúce sa rozvoju odborného písania a argumentácie, keďže práve tieto zručnosti môžu vplyvom AI postupne slabnúť.

Ako sa dá spoľahlivo rozpoznať text vytvorený umelou inteligenciou?

Momentálne existujú nástroje na detekciu textov vytvorených umelou inteligenciou a využívajú ich pedagógovia aj študenti. S jej rastúcou kvalitou je však čoraz ťažšie spoľahlivo určiť, čo napísal človek a čo vzniklo s jej pomocou. Myslím, že v blízkej budúcnosti to bez technologickej podpory už asi nedokážeme jednoznačne odhaľovať.

Pôvod textu vytvoreného pomocou AI je však len posledným článkom celého reťazca. Oveľa skôr vstupujú do hry otázky spoľahlivosti a etiky. Výstupy umelej inteligencie nemusia byť vždy presné, môžu byť zjednodušené alebo vytrhnuté z kontextu. Zároveň je veľký rozdiel medzi tým, ak ju študent využije na štylistickú úpravu textu alebo jej zadá tvorbu obsahu vrátane zdrojov, ktoré nemusia byť skutočné.

Aj preto samotná detekcia pôvodu textu nie je vždy najpodstatnejším problémom. S rozvojom umelej inteligencie bude narastať tlak na to, aby študent obsahu svojej práce skutočne rozumel, vedel ho vysvetliť a obhájiť svoje závery. Práve táto schopnosť bude čoraz dôležitejšia než hľadanie technických dôkazov o tom, kto text napísal.

Mali by študenti priznávať jej použitie?

Transparentnosť je dôležitá. Ak AI používajú na preklad, štylistiku alebo revíziu, mali by to uviesť. Ešte stále sa na vysokých školách hľadá presná forma, ako to spraviť férovo a jednoznačne. Diskusia ukázala, že rôzni pedagógovia majú rôzny prah citlivosti k jej využívaniu, preto je dôležité nájsť jednotný prístup.

Pomáha ústna obhajoba overiť autenticitu práce?

Ústna obhajoba je efektívnejšia než akýkoľvek detektor AI. Keď študent vie, o čom hovorí, je vidieť, že rozumie téme. Mechanicky preštylizovaný text umelou inteligenciou odhalí skúsený pedagóg veľmi rýchlo. Teda zatiaľ.

Preto je vhodné ústnym obhajobám venovať viac času. Ideálne až trištvrte hodiny na študenta, aby sa podrobne preskúmala jeho znalosť. Adekvátne náročná obhajoba spojená s diskusiou predstavuje tému, ktorou by sa mala systematicky zaoberať každá univerzita.

Objavili sa prípady využívania AI na štátniciach?

Na našej fakulte sa objavili podozrenia, že študenti využili umelú inteligenciu neeticky. Rieši sa to prostredníctvom disciplinárnej komisie, kde sa koná seriózne konanie s pedagógmi a študentmi.

Zisťuje sa, čo sa vlastne stalo, ako a prečo k tomu došlo, a na základe toho sa vyvodia príslušné závery. Očakáva sa, že takýchto prípadov bude čoraz viac pribúdať, pretože AI je prirodzenou súčasťou života študentov.

Je etické ju využívať napríklad na štylistické úpravy, preklady alebo vyhľadávanie literatúry?

Použitie umelej inteligencie na preklady alebo úpravu štylistiky vnímam úplne legitímne. Napríklad, ak študent má originálnu myšlienku, ale jeho angličtina nestačí na publikovanie, môže mu text preložiť alebo upraviť tak, aby bol jasný a profesionálny.

Ja osobne AI využívam najmä na posúdenie kvality rukopisu. Pomáha mi identifikovať miesta, ktoré si ešte vyžadujú pozornosť, pretože po niekoľkých dňoch intenzívneho písania autor často stráca potrebný odstup. Umelá inteligencia dokáže upozorniť na nerovnomernú pozornosť venovanú jednotlivým témam, ako aj argumenty, ktoré nepôsobia dostatočne rozpracovane alebo presvedčivo.

V tomto zmysle ju vnímam ako nástroj spätnej väzby, nie ako náhradu vlastného myslenia. Pomáha udržať text konzistentný a zrozumiteľný, no zodpovednosť za obsah, argumentáciu a závery zostáva vždy na autorovi.

Prečo je jej využívanie kľúčovou zručnosťou budúcnosti?

Umelá inteligencia mení trh práce podobne ako v minulosti počítače. Či už v marketingu, tvorbe obsahu alebo pri vývoji digitálnych hier.

Napríklad dnes sa učíme strihať video v Premieri, no o pár rokov bude normálne nahrávať surový materiál a AI navrhne zostrih, ktorý len doladíme podľa svojich požiadaviek. Veľmi výrazne teda zasiahne do väčšiny kreatívnych profesií, stáva sa „must-have“ nástrojom.

PhDr. Peter Murár, PhD.

Na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave pôsobí od roku 2002. Momentálne zastáva funkciu prodekana pre rozvoj a komunikáciu. Vo svojej odbornej a pedagogickej činnosti sa zameriava na online marketing, používateľskú skúsenosť (UX), design thinking a využitie umelej inteligencie vo vzdelávaní a v marketingovej komunikácií. Dlhodobo prepája akademické prostredie s praxou prostredníctvom spolupráce s firmami, hosťujúcich prednášok a ďalších rozvojových aktivít. V minulosti pôsobil ako UX dizajnér, social media manažér vo WebSupporte a web manažér v Slovenskom skautingu.

Estimated reading time: 9 minutes