Ruská invázia rozpútala peklo na zemi. Obyvatelia Ukrajiny boli nútení opustiť svoje domovy, mnohí aj svojich blízkych. V strachu, čo bude nasledovať, si zobrali len najnutnejšie veci a dali sa na útek. Ľudia po celom svete ukázali svoju solidaritu. Spojili sa na pomoc utečencom, ktorým otvorili svoje hranice, či dokonca domovy. Už v začiatkoch vojny medzi nimi nechýbalo ani Slovensko.

Jedni cez hranice len prechádzajú, iných za nimi čakajú známi. Utekajú však i tisícky ľudí, ktorí nemajú kam ísť. Pomocnú ruku im podávajú dobrovoľníci, neziskové organizácie, súkromné firmy aj štátna správa. Pokiaľ chcete pomôcť aj vy, prinášame vám zoznam organizácií a miest, kde tak môžeš urobiť.

Staň sa dobrovoľníkom

Urgentnú humanitárnu pomoc na hraniciach poskytujú viaceré slovenské organizácie, ku ktorým sa môžete pridať. Dobrovoľnícke služby poskytujú organizácie Ambrela, Magna, Človek v ohrození, Slovenský Červený kríž či komunita Ukraine-Slovakia SOS.

Slovenský Červený kríž poskytuje prvú pomoc, podporné služby aj možnosť pátrania v prípade straty kontaktu s blízkymi. Človek v ohrození ľuďom utekajúcim pred vojnou poskytuje vyhrievané stany, teplé jedlo, čaj, deky i psychosociálnu podporu. Na Ukrajine, konkrétne v Donbase, pôsobí už od roku 2014. Magna poskytuje od roku 2018 na Ukrajine urgentnú zdravotnú pomoc a potrebným materiálom zásobuje nemocnice po celom území krajiny.

Jednotlivé organizácie, okrem nových dobrovoľníkov, často zháňajú práve materiálnu pomoc pre ukrajinských utečencov. K najpotrebnejším veciam patria zvyčajne deky, prikrývky, trvanlivé potraviny.

Efektívnou podporou sú aj financie

Viaceré organizácie spustili aj finančné zbierky. Výťažok z nich pôjde na pomoc samotným utečencom, ale aj vojakom či osobám, ktoré sa na Ukrajine rozhodli zostať. Na daných zbierkach sa podieľajú organizácie, ako napríklad Come Back Alive, jedna z najväčších ukrajinských nadácií. Armádu na Ukrajine podporuje už od vypuknutia konfliktu na Donbase v roku 2014.

V spomínanej oblasti je nápomocná aj iniciatíva Kto pomôže Ukrajine, tá vznikla v spolupráci s viacerými slovenskými mimovládnymi organizáciami. Z financií, ktoré doposiaľ vyzbierala, zabezpečila utečencom pitnú vodu, potravinové a hygienické balíčky, lieky aj iné zdravotnícke potreby.

Zbierky realizuje aj nadácia Úsmev ako dar, pričom sa zamerala na tých najzraniteľnejších, na matky, ich deti a seniorov. Prostredníctvom spomínaných organizácií môžete zároveň pomôcť aj poskytnutím ubytovania pre osoby utekajúce pred vojnou.

Podporu Ukrajine vyjadruje i naša univerzita

Univerzita sv. Cyrila a Metoda kvôli vzniknutej situácii zriadila darovací účet. Snaží sa vďaka nemu podporiť štúdium a sociálne zabezpečenia svojich študentov, pokiaľ sú v núdzi. Finančné prostriedky budú, podľa rozhodnutia vedenia univerzity a osobitného predpisu, prideľované i študentom z Ukrajiny a prípadne aj z iných vojnou postihnutých krajín.

Študentom UCM z Ukrajiny navyše potrebné veci poskytuje aj Baterkáreň, komunitný priestor s centrum spätného odberu vecí. Ľudia doň môžu priniesť oblečenie, hračky, knihy, potreby do domácnosti alebo napríklad dekorácie a niekto iný si ich zasa môže vziať za symbolické sumy.

Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave podporuje mimoškolské aktivity svojich študentov, a to formou finančných príspevkov na zabezpečenie športových a kultúrnych akcií. Každoročne je na ne okrem účelového príspevku od Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR vyčlenená aj časť finančných prostriedkov z rozpočtu univerzity.

Postup pri predkladaní či schvaľovaní žiadostí o príspevok upravuje vnútorný predpis UCM. Peňažnú podporu môže požadovať len oprávnený žiadateľ, teda študent našej univerzity.

Splniť musia niekoľko podmienok

Samotné projekty posudzuje vedenie univerzity, pričom pri ich schvaľovaní prihliada na viacero aspektov. V prvom rade zohľadňuje celkový rozpočet, ktorý bol na športové a kultúrne aktivity študentov určený, ale aj celouniverzitný charakter akcie.

Schválenie financií môže ovplyvniť aj povaha konkrétnej aktivity, keďže primeraná by mala byť práve prostrediu školy. Vedenie univerzity si zároveň všíma jej tradičnosť. Okrem plánovaného zámeru pri konečnom rozhodnutí zaváži i kvalita spracovania žiadosti.

Študenti, ktorí príslušné akcie organizujú, musia v rámci ich propagácie uviesť aj informácie o tom, že aktivitu finančne podporila univerzita. Svoju činnosť môžu súčasne prezentovať prostredníctvom webovej stránky UCM, po jej ukončení smú zverejniť zhodnotenie akcie, prípadné fotografie či videogalériu.

Okrem plánovaného zámeru pri konečnom rozhodnutí zaváži i kvalita spracovania žiadosti.

Pozastavené podujatia, menej žiadostí

V roku 2021 podali študenti celkovo 18 žiadostí. Vedenie z nich zatiaľ schválilo len 11, konkrétne v hodnote 12 459 eur. „Väčšina projektov bola schválená, niektoré sú ešte v procese schvaľovania, nakoľko čakáme na čerpanie finančných prostriedkov schválených projektov. Teda, niektoré odsúhlasené projekty doteraz neboli realizované,“ uvádza prorektor pre vzdelávanie Michal Lukáč, ktorý dané žiadosti o príspevok na športové a kultúrne aktivity prijíma.

V tomto roku sa do ich podávania v rámci celej univerzity zapojili iba študenti Fakulty masmediálnej komunikácie a Fakulty sociálnych vied.

„V prípade ich nezrealizovania budú na schvaľovací proces postúpené ešte tie, ktoré čakajú na schválenie, a to tie, ktoré študenti podali do 15.10.2021 a môžu byť financované z Fondu kultúrnych a športových aktivít,“ dodáva Lukáč s tým, že v priebehu minulého roka vyčerpali všetky pridelené prostriedky.

Pandémia v  minulom školskom období, ako aj v súčasnosti, podujatia pozastavila, čo malo vplyv aj na prerozdeľovanie financií. „Tento rok bolo podaných približne o jednu tretinu menej žiadostí ako minulý rok,“ dodal prorektor pre vzdelávanie.

Proces vzniku videohier rozdeľujú ich vývojári do piatich fáz, konkrétne na brainstorming, teda kreatívnu tvorbu stratégie, vývoj hry, testovanie, marketingové aktivity a uvedenie na trh. Kým sa produkt dostane k hráčom, od prvotného nápadu môže uplynúť aj niekoľko mesiacov či dokonca rok.

Peter Sekera, ktorý sa živí tvorením hier vo firme Edix a zároveň sa venuje svojmu vývojárskemu štúdiu Sekip Games, tvrdí, že dnes je najlepšia doba pre hry a ich vývoj. Tvorbu veľmi uľahčujú súčasné nástroje, pričom stále vznikajú ďalšie. Celý proces je čoraz viac prístupnejší, prichádzajú nové možnosti.

„Jednoduchú hru dokáže spraviť naozaj každý. Aj bez znalosti programovania,“ hovorí Sekera. Tie náročnejšie si však aj teraz vyžadujú dosť času a značnú námahu. Ako uvádza zakladateľ štúdia Games Farm Imrich Orosz, pre úspech v danom svete má podstatnú rolu vytrvalosť. Hru môžu záujemcovia tvoriť i dlhé roky, ak chcú ale niečo dosiahnuť, významnými aspektami majú byť kvalita, otvorenosť či spoľahlivosť.

Herný biznis sa mu javí už len ako relatívne malá skupina ľudí, preto sú budovanie a udržiavanie dobrých vzťahov s partnermi kľúčové. „Všetci vieme, že hry častokrát neuspejú, určite je podstatne viac nevydarených projektov, než šťastlivých, ale človek môže dlhodobo ťažiť zo vzťahov vybudovaných aj na neúspešných plánoch. Dôležité je, aby projekt bol dobrý a partneri spokojní s vašou prácou,“ dodáva.

Sila nezávislých štúdií je v pestrosti hier a nápadov

Herná scéna na Slovensku predstavuje oblasť s obrovským potenciálom rastu. „Silu nezávislých herných štúdií vidím v pestrosti hier a nápadov. Dosť z nich sa prostredníctvom hier vyjadruje k problémom a témam, ktoré môžu byť aj kontroverzné. K hrám pristupujú ako k médiu či umeleckému dielu, čo im pomáha šíriť ich myšlienky,” komentuje vývojár Sekera, „ vieme si tak zahrať hry, ktoré nás chytia za srdce alebo skvelo pobavia.“

Aktuálne na slovenskom trhu pôsobí viac ako 50 herných štúdií, najznámejším a zároveň najväčším z nich je Pixel Federation. Svojich priaznivcov majú aj menšie spoločnosti ako Bartoš Studio či spomínané Sekip Games a Games Farm. Práve jeho zakladateľ tvrdí, že daný segment zatiaľ nie je dostatočne rozvinutý. Situácia sa ale podľa jeho slov posúva neustále k lepšiemu.

Na trhu sú oproti veľkým firmám malé štúdia vo výhode. Orosz z Games Farm vysvetľuje, že väčšie štúdiá limitujú ekonomické potreby, a preto si nemôžu dovoliť príliš riskovať. Naopak malé spoločnosti dokážu ísť do viac riskantných projektov. Ich ukazovatele popisujúce ako rýchlo spotrebúvajú peniaze, ich mesačné straty, sú totiž omnoho nižšie. Tým u nich klesá aj investičné riziko.

Oblasť hier sa musí rozvíjať ešte ďalej

„Herné štúdiá na Slovensku potrebujeme bez ohľadu na ich veľkosť. Máme tu šikovné firmy a ľudí, ktorí sa snažia hry a ich vývoj dať do povedomia širšej verejnosti. Stále sme však pozadu za zahraničím, kde herný trh patrí k najviac ziskovým oblastiam,“ popisuje Sekera.

Viacerí vývojári sa k tvorbe hier dostali ako nadšenci z iných okruhov. Aj vďaka aktivite týchto ľudí, sa u nás učia programovať a robiť hry už deti. Pre osvojenie zručností môžu využívať rozličné nástroje, vzdelávacie programy alebo kurzy. Priamo na Fakulte masmediálnej komunikácie, skonštatoval vývojár, sa otvoril aj študijný program teória digitálnych hier.

Jednoduchú hru dokáže spraviť naozaj každý. 

„Je potrebné, aby aj naďalej vznikali nové pracovné miesta a firmy, nech si môžu novoprichádzajúci nadšenci a absolventi nájsť prácu v odbore, keďže si ho vybrali a baví ich. Verím, že aktivitou a nadšením všetkých týchto ľudí, bude herný trh u nás postupne prekvitať,“ približuje Sekera zo Sekip Games. Tiež zdôrazňuje i nezastupiteľnú prácu v menších štúdiách. Práve oni vedia pokryť časti trhu nezaujímavé pre väčšie spoločnosti, môže ísť napríklad len o jednoduché hry na podporu predaja.

Požiadavky hráčov sú čoraz náročnejšie

Rozbehnúť akýkoľvek biznis je zložité a herné štúdio nie je výnimkou, za každým úspechom stojí mnoho zlyhaní a drina. „Preraziť na trhu ako nezávislé herné vývojárske štúdio je naozaj náročné. Je tu priveľká konkurencia, no žiadna rivalita,“ tvrdí Dalibor Bartoš z firmy Bartoš Studio. Sekera dopĺňa, že viacerí malí vývojári rastú spolu s početnosťou hier, ktoré sú denne zverejnené napríklad na Google Play. Už len medzi nimi je konkurencia obrovská a dostať videohru k hráčom predstavuje ťažkú úlohu.

Ako ale vysvetľuje Orosz, tvorba hier má určite výhody vo vysokej pridanej hodnote projektov, v potenciáli úspechu, značnej akvizičnej činnosti, neprestajnom raste, odolnosti voči externým krízam a v prípade úspešného projektu aj vo veľkej hodnote spoločnosti.

Sekera dopĺňa, že za posledné roky sa zvýšil výpočtový výkon zariadení a pre veľké štúdiá začali byť zaujímavé aj menšie trhy. Sumy, aké dávajú do reklamy, sa hýbu v miliónoch eur.

Rovnako sa posunuli aj očakávania hráčov, na produkty majú stále náročnejšie požiadavky a samotný vývoj sa stáva omnoho drahším. „Na druhej strane, hráčov vie zaujať všetko, čo má nejaký pekný štýl, príbeh. Na scéne vystupuje veľké množstvo malých nezávislých štúdií a sólo vývojárov. Pre niektoré je ťažké preraziť na trhu, pretože majú obmedzené prostriedky, čas a v porovnaní s veľkými firmami prakticky nulové financie na reklamu,“ konštatuje.

Aj práca môže byť hobby

Skúsenosti respondentov siahajú ešte do študentských čias. „Prvú vytvorenú hru som využil ako výučbový materiál sám pre seba, trvalo to neprimerane dlho, teraz by som ju spravil asi za štvrtinový čas. Zákazky som nebral takmer žiadne, aj keď ponuky sa našli. Neboli však úplne z herného sveta. Išlo skôr o 3D vizualizácie a interaktívne prostredie,“ spomína na svoje začiatky sólový vývojár Dalibor Bartoš, pričom dnes už takmer všetok čas venuje vlastným projektom a nápadom.

Peter Sekera skúšal produkovať hry na strednej škole a ich tvorby sa držal aj na univerzite, kedy rozbehol svoj projekt a vydal prvé hry pre platformu Android. Za obdobie svojho pôsobenia sa nám pochválil hrou, ktorú od neho kúpila firma z Uzbekistanu v spolupráci s World Health Organization (WHO). Slúžila deťom, aby sa zábavnou formou učili dbať na hygienické opatrenia v boji proti COVID-19.

„Paradoxom je, že danú hru ešte pred predajom v službe Google Play zabanovali a neumožnili publikovať,“ prezradil vývojár s tým, že do projektu, za ktorý má byť odmenou len podiel zo zisku, by určite nešiel. Za práce na vývoji im musia zaplatiť.

Pred rokmi boli informácie o vývoji hier nesmierne vzácne

Imrich Orosz, zakladateľ Games Farm, približuje svoje začiatky pred 20 rokmi: „V tom čase fungovalo len niekoľko štúdií a nikto nevedel, ako sa to má robiť, len sme sa snažili prežiť a vytvoriť nejaké hry, nekoncepčne, nesystémovo a bez rozumnej vízie.” Dodáva, že vtedy neexistovali žiadne dostupné enginy, čiže softvérové prostredie pre vytváranie videohier, a akékoľvek informácie o spôsobe ich vyvíjania boli extrémne vzácne.

Games Farm dnes tvorí 40-členný tím, spolupracuje aj so spoločnosťou Funcom na zatiaľ neohlásenom projekte. Zároveň realizujú menšie vlastné plány zo sveta Heretic Kingdoms. Avšak zisk ešte nemajú, Orosz ich firmu zatiaľ za príliš výnosnú ani nepovažuje. Nadobudnuté financie vkladajú do ďalšieho rozvoja spoločnosti.

„Nakoľko nemáme vlastného investora, väčšinou máme nejaký hlavný projekt financovaný externým partnerom a v ideálnom prípade si snažíme vytvoriť popri tom nejaký prototyp ďalšieho projektu, ktorý vieme potom posunúť do produkcie v nadväznosti na priebežne dokončený hlavný projekt. Nie vždy to ale klapne na 100 %,“ dodal zakladateľ firmy. So svojím tímom sa snaží z Games Farm vyprofilovať na RPG vývojárske štúdio.

Chcú vytvoriť úspešný titul, ktorý zarezonuje nielen na Slovensku, ale aj v medzinárodnom meradle. „Bol by som veľmi rád, ak by sa nám podarilo rozvinúť aj našu vlastnú IP Heretic Kingdoms ďalšími projektami, podporiť ju aj novými knihami a snáď i nejakou filmovou produkciou,“ opisuje plány.

Sekip Games sa chce zas posunúť aj mimo mobilné platformy a vytvoriť komplexnejšiu hru, vysnívaným pracovným zámerom je byť súčasťou vývoja na AAA hre. „Ako každý developer, aj mojim cieľom je vytvoriť všeobecne známu a obľúbenú hru,“ dodáva vývojár z trnavského Bartoš Studia.

K absolventom Fakulty masmediálnej komunikácie, ktorí nemajú problém s uplatnením v úspešných slovenských médiách, patrí Marek Kramara. V súčasnosti ho môžete počuť z Trnavského rádia. V rozhovore nám povedal o svojich študentských časoch, ale aj o zmenách, ktoré nastali na rádiovej scéne vplyvom podcastov.

Moderoval si vo Fun Rádiu i v Rádiu Vlna. Dnes ťa môžeme počuť z Trnavského rádia. Aké rozdiely vnímaš medzi celoplošným a regionálnym rádiom?

Ako prvé, čo mi napadne, je dôraz na lokálne informácie. Nikdy som nemal taký prehľad o veciach, ktoré sa dejú v Trnave a jej okolí, ako som získal teraz. Zároveň musím pochváliť Trnavské rádio, pretože aj keď patrí medzi lokálne rádiá, techniku má na vysokej úrovni.

Fungovanie takéhoto média je technicky aj finančne náročné a ak by ho chcel niekto prevádzkovať len kvôli zárobku, návratnosť je nižšia. Ak však do toho ide človek s vášňou, tak ako u nás, veci majú úroveň.

Majitelia sú ľudia, ktorí si rádio chceli založiť už dlho, snívali o ňom. Robili aj vo veľkých rádiách, vedeli, čo jeho vedenie zhruba zahŕňa a aj napriek tomu sa do daného zámeru pustili, pričom ich zanietenie cítime.

Zároveň je u nás oproti celoplošnému rádiu menej ľudí, atmosféra je teda komornejšia a familiárnejšia. Na druhej strane, každý ťa môže skritizovať a všetci vedia o všetkom.

Veľkým fenoménom súčasnosti sú podcasty. Predstavujú podľa teba pre rádio hrozbu?

Myslím si, že nie. Jediné, čo predstavuje hrozbu, je samotný návyk poslucháčov pustiť si akýkoľvek obsah, kedy len chcú. Súčasne sa ešte viac utvrdzujem v tom, že rádio je len istý spoločník, konkrétne keď chceš počuť dobrú hudbu, aktuality o dianí na cestách. Sem-tam sa ti niekto prihovorí, dozvieš sa nejakú zaujímavosť.

Mnohé rádiá okrem toho idú s dobou a majú vlastné podcasty. Aj v rámci Trnavského rádia ich robíme, čím posilňujeme značku, dostávame sa bližšie k poslucháčovi a čo je pre médium veľkou výhodou, môže nadviazať reklamné spolupráce.

Nastali na rádiovej scéne zmeny, odkedy prerazil podcast?

Rádiá samotné začali robiť podcasty a myslím si, že iným spôsobom to príslušnú scénu neovplyvnilo. Tieto médiá si aj naďalej držia rovnakú líniu.

Ako ty, spravodajca v rádiu, vnímaš podcast?

Ako skvelú platformu. Mňa osobne veľmi láka vytvoriť si vlastný podcast. Zatiaľ som však nenašiel niečo, čo by ma bavilo a vedel by som to robiť aj dlhodobo.

Podcast musí mať koncept, poradovník hostí a podobne. Je ich navyše už príliš veľa. Ak by som sa rozhodol napríklad pre tému o technológiách či ekológii, mal by som už značnú a kvalitnú konkurenciu. Premýšľal som aj nad konceptom nedeľných podcastových správ. Išlo by o krátky prehľad dôležitých informácií z predošlého týždňa, ktoré by nemali uniknúť žiadnemu poslucháčovi.

Nejde pri podcastoch len o aktuálnych trend?

Aktuálne sú hitom. Mali nábeh, postupne to naberalo a možno sme už na vrchole. Môžu ako trend klesať alebo sa udržia v neutrálnej rovine. Určite tu ale bude dlhodobo skupina ľudí, ktorá si podcasty s radosťou vypočuje.

Sú totiž na rôzne témy a každý si môže vybrať, čo ho baví, vieš ich počúvať kdekoľvek a kedykoľvek, napríklad počas upratovania či kráčania. Na druhej strane, ľudia si radi vypočujú hovorené slovo a práve podcast im ho ponúka. Nemusia mu venovať plnú pozornosť, rovnako ako pri rádiu.

Máš aj ty svoje obľúbené podcasty?

Mám rád technologické podcasty, ako napríklad TechFM, kde figurujú vedecké problémy. Je ale laicky podané pre každého. Počúvam aj spravodajské podcasty od Aktualít, denníka SME či Denníka N. Iné témy napríklad rozoberá denník Postoj, je konzervatívnym médiom, aspoň tak sa prezentuje, a je zaujímavé pozerať sa na veci z daného hľadiska.

Mňa osobne veľmi láka vytvoriť si vlastný podcast.

Streamovacie služby zažívajú boom. Má rádio ešte budúcnosť?

Dlhodobo sa o rádiu hovorí, že nemá budúcnosť. Napriek tomu stále mnohé fungujú a tešia sa veľkej obľube. Situácia sa týka aj printu, tiež pri ňom ľudia rozprávajú o zániku, avšak čitateľov stále baví.

Väčšina ľudí počúva rádio pri šoférovaní. Ak tu o 20 rokov budú samošoférovacie autá, nebojíš sa, že rádiá stratia zmysel?

Podobne ako v súvislosti s podcastami, rádiá bude zrejme časom počúvať menej ľudí, ale čierne to nevidím. Možno budú samoriadiace autá fungovať na báze požičiavania alebo podobne ako dnes taxíky.

V danom prípade si viem predstaviť spoluprácu medzi spoločnosťou, ktorá bude mať flotilu takýchto áut a nejakým rádiom alebo inou auditívnou službou. V taxíku či v autobuse si dnes tiež nemôžeme rozkazovať, čo nám bude hrať. Ktovie, ako sa situácia vyvinie.

Rádio Europa 2 má už vyše dvoch rokov spravodajkyňu Evu. Ide o prvú moderátorku vytvorenú umelou inteligenciou v rádiovom éteri na Slovensku. Aký vplyv môžu mať roboty na rozhlas?

Nemyslím si, že roboty sú dnes trendom. K Europe 2, k spomínanej umelej inteligencii, sa doteraz nijaké rádio v krajine nepridalo. Podľa mňa ani neznie dobre. Prístroje by navyše museli zvládať viac vecí, než len prirodzene čítať text, aby nahradili človeka. Potrebovali by s textom správy vedieť pracovať a upravovať ho. Zároveň by museli byť schopné vhodne narábať s nahratými výpoveďami respondentov. Tam sme sa ešte nedostali.

Keď sa vrátime do študentských čias, ako si na FMK spomínaš?

Veľmi dobre. Skúšali sme rôzne veci, či už v televízii alebo v rádiu. Nebáli sme sa. V Aetteri som mal napríklad satirickú reláciu, to by som si už dnes nedovolil. Škola mi dala veľa možností. Človek si mohol vyskúšať prácu v printe, online, mal možnosť venovať sa fotografii. Zároveň dostal príležitosť byť za mikrofónom alebo na televíznych obrazovkách.

Okrem toho je štúdium na FMK do veľkej miery flexibilné. Ak mal študent nejakú prax v odbore, pri niektorých predmetoch ani nemusel navštevovať každú prednášku.

Počas štúdia som stretol i skvelých spolužiakov a profesorov. Som veľmi vďačný A. Brníkovi, ktorý ma dostal do Rádia Aetter a tiež hlasovej poradkyni A. Bugušovej. Práve ona ma hneď v začiatkoch uzemnila a ako hovorila: „Hlas je pekný, ale čo, keď s ním nevieš robiť!”

Byť zamilovaný do svojho hlasu je zbytočné. Aj tak časom budú ľudia vnímať len obsah, ako to moderátorovi ide, či a kde robí chyby. Kritika A. Bugošovej nebola vždy príjemné počúvanie, ale verím, že aj vďaka tomu sa nám podarilo urobiť niečo s hlasom, prejavom a získať skúsenosti.

Predsa len, keď už teraz vieš, ako to chodí v praxi, nemenil by si niečo v štýle vyučovania?

Osobne si myslím, že škola by mala ešte viac predmetov zamerať na prax. Zároveň by súčasné dianie mohli reflektovať nielen mladí pedagógovia, ale aj tí starší. Nechcem sa nikoho dotknúť, mnohí tak dokonca robia, ale pri niektorých predmetoch som mal pocit, že sú príliš teoretické a nezodpovedajú dnešnej realite.

Už počas štúdia si sa angažoval v Rádiu Aetter, kde si pôsobil päť rokov. Bolo vždy tvojou víziou byť za mikrofónom alebo tomu niečo predchádzalo?

Keď som išiel na FMK, nevedel som, čo konkrétne chcem v budúcnosti robiť. Páčilo sa mi však, ako sa škola prezentovala. K moderovaniu som sa dostal úplnou náhodou. Videl som oznam o konkurze na výber nových moderátorov, neváhal som a prihlásil sa. Akonáhle som sa do rádia dostal, držal som sa ho, pretože daná práca ma nesmierne bavila.

Aký bol daný konkurz?

Keď spätne hodnotím každý jeden konkurz, či už do práce alebo študentského rádia, nechápem, ako ma mohli vziať. Vždy som bol vystresovaný a mám pocit, že môj výkon bol zlý.

Naše študentské rádio získalo frekvenciu. Ako hodnotíš jeho vývin?

Na Aetter som hrdý. Ja som v ňom pôsobil pred piatimi rokmi a, úprimne, vyhovovalo mi, keď išlo viac-menej o takú hru na rádio. Ľudia, ktorí tam však prídu dnes, získajú obrovskú skúsenosť, keďže si Aetter môže pustiť celá Trnava a nielen kamaráti. Určite sa aj viac profesionalizujú a cítia sa viac zodpovedne.

Tiež si myslím, že predtým bol výber nových moderátorov jednoduchší. Teraz vzhľadom na frekvenciu v rádiu už od začiatku dbajú viac na to, aby mal moderátor mikrofonický hlas. Nejde už len o skúšanie. Sú vo väčšom nasadení a musí byť ťažšie sa doň dostať.

Vníma Trnavské rádio vysielanie Aetteru ako konkurenciu?

Podľa mňa zdravé súťaženie a rivalita z jeho strany funguje. Aetter je však študentské rádio a zrejme nebude preberať klientelu veľkému rádiu. Každopádne môže byť rybníkom, z ktorého si potom neskôr Trnavské rádio vyberie novú moderátorskú rybičku.

Medzi súčasnými študentmi sa určite nájde niekto, kto by chcel jedného dňa pracovať v rádiu. Ako vyzerá deň spravodajcu?

Hovorím trochu klišé, ale spravodajca musí mať prehľad. Mal by sa stále zaujímať o dianie v spoločnosti, či už na lokálnej alebo celospoločenskej úrovni. Zároveň by mal vedieť aj fakty z minulosti, vďaka čomu si bude informácie vedieť pospájať s aktualitami. Je pritom podstatné, aby sa nezameriaval len na jedno médium.

Keď už prídem do práce, ako prvé pozerám nové správy, zisťujem, ktoré z nich ešte neboli odvysielané a čo je aktuálne horúcou novinkou. Prezriem si správy tlačových agentúr, vyberiem tie najvhodnejšie a upravím ich do potrebných spravodajských sekúnd. Keďže je ich iba 20, maximálne 30, táto práca dá zabrať.

Web znesie viac, ale mikrofón nie. Správy musím značne skrátiť a zároveň v nich udržať všetky potrebné údaje. Veta pritom musí dávať zmysel.

Akonáhle som sa do rádia dostal, držal som sa ho, pretože daná práca ma nesmierne bavila.

Ako sa menia trendy v rozhlasovej reči?

Neviem či za krátky čas, ktorý pracujem v rádiách, môžem hovoriť o sledovaní trendov. Avšak, či už ide o Slovenský rozhlas alebo komerčné médiá, podľa môjho názoru je prejav v správach uvoľnenejší. Niekedy sa dokonca stiera hranica medzi spravodajcom a moderátorom. Obaja dnes figurujú vo vstupoch a rozprávajú sa aj na nespravodajské témy, čomu potom zodpovedá aj prejav. Stále je však na istej úrovni.

Do akej miery si môžu moderátori dovoliť byť v prejave uvoľnenejší?

Do veľkej. Myslím si, že prirodzenosť sa od nich dokonca vyžaduje. Oproti spravodajcom si občas dovolia povedať svoj názor na súčasné politické dianie, nemali by ho ale vyjadrovať ustavične. Hoci sa spravodajca a moderátor vo vysielaní spolu často rozprávajú veľmi neformálne, musia byť opatrní.

Čo by si poradil študentom, ktorí by radi jedného dňa robili v rádiu?

Ak už ste v študentskom rádiu, máte za sebou dobrý prvý krok. To, čo sa vám snažia profesori odovzdať a čo sa vám nie vždy javí ako prospešné, je tiež dôležité. Mali by ste vedieť aj dejiny médií, pretože zvýšite svoje kritické myslenie. Potom, keď budete pôsobiť v jednotlivých médiách či rádiách, oceníte to. Venujte príprave dostatok času, môže priniesť ovocie a vy nebude vnímať, že ide len o náhodu, ale že si svoj úspech zaslúžite.

(Fotografie vznikli pred uvoľnením opatrení.)

Aj ulice v našich mestách a na vidieku sa vyprázdnili. Heslom posledných týždňov je „zostaň doma!”, avšak o tom, ako sa k tomu postavili obyvatelia mesta Prešov, som sa šla presvedčiť sama.

Neviditeľný vírus, ktorý patrí ku kvapôčkovým infekciám, neodradil ľudí vyjsť do ulíc. Koronavírus sa prenáša na vzdialenosť 4,5 metrov a vo vzduchu sa zdrží aj viac ako polhodinu. Na zdravého človeka sa dokáže preniesť z nakazenej osoby, ktorá zakašle, kýchne si alebo postačí aj jeden dotyk.

Teplé aprílové počasie láka mnohých ľudí von. Obyvatelia nemajú až také veľké príležitosti navštíviť prírodu v neďalekom okolí, preto mnohí z nich trávia čas v parku v centre mesta. 

Mnohé firmy zaviedli homeoffice. U niektorých sa to nedá a prácu navštevujú ako predtým, aj keď v sprísnených režimoch. Avšak koronavírus hlboko zasiahol aj našu ekonomiku a veľa ľudí prišlo dokonca o prácu.

Medzi obeťami sú najmä seniori. Tí patria k najrizikovejšej skupine, ide o ľudí nad 65 rokov. Ohrozené sú aj osoby trpiace chronickými ochoreniami pľúc alebo srdca. Náchylnejší na chorobu sú aj cukrovkári a ľudia s oslabenou imunitou.

K príznakom tohto ochorenia patrí vysoká horúčka, bolesť hlavy, hrdla a svalov. Človek trpí aj problémami s dýchaním či nepríjemným suchým kašľom. V mnohých krajinách sa objavili aj nové symptómy, ako je strata chuti a hmatu.

Na Slovensku sa zatvorili školy, obchodné centrá. Kultúrne a športové podujatia dostali stopku. Tri medzinárodne letiská uzatvorili svoje brány a hraničné kontroly fungujú v sprísnenom režime. Otvorené sú len potraviny, drogérie, lekárne, trafiky, čerpacie stanice, predajne s krmivom pre zvieratá a veterinárne ambulancie.

Seniori majú v potravinách vyhradený čas na nákup, a to od deviatej do dvanástej hodiny. Zatiaľ čo neseniorov v tomto čase dnu nevpustia, oni, naopak, môžu prichádzať kedykoľvek a odporúčané trojhodinové rozpätie vo veľkej miere ignorujú.

Počet ľudí, ktorí sa v obchode môžu zdržiavať, je obmedzený.

Pri výbere peňazí z bankomatu by ľudia mali používať gumené rukavice, avšak nie všetci ich využívajú. Takisto je dôležité dodržiavanie dvojmetrového odstupu. Niektoré osoby však majú dosť slabý odhad, lebo toto je nanajvýš jeden meter.

Od 25. marca sa rúško na Slovensku stalo povinnou výbavou každého outfitu. Ak ho na ulici nemáte, policajti vám môžu udeliť pokutu. Prešovčania sú v tom smere disciplinovaní a bez rúška by ste ich určite nenašli. Taktiež sa v tomto období ukázala súdržnosť ľudí, ktorá teší mnohých z nás. Ľudia si navzájom šijú rúška a pomáhajú si.

Pred ochorením sa môžeme chrániť tým, že budeme dodržiavať správne hygienické návyky. Pravidelné a dôkladné umývanie rúk je základ. Očí a úst by sme sa nemali dotýkať rukami, ktoré sme si neumyli. Pri kontakte s ľuďmi dodržujte odstup. Snažte sa vo svojej domácnosti udržiavať poriadok a čistotu.