Fitness odvetvie prežíva na sociálnych sieťach nevídaný boom. Hoci je pohľad na motivovaných ľudí pracujúcich na svojej postave osviežujúci, digitálna éra priniesla aj temnú stránku. Šport už totiž nie je len o psychohygiene či fyzickom zdraví, ale čoraz častejšie o nebezpečnej marketingovej hre na odborníkov.

Algoritmy denne generujú novú vlnu samozvaných expertov. Stačí pár tisíc sledovateľov a trénerom na správnu techniku drepu či zaručené stravovacie plány sa stáva každý. Bez váhania pritom diktujú životný štýl, hoci ich jedinou kvalifikáciou je často len estetický profil a správny filter. A ak sa pýtate, či to robia zadarmo, keďže na to nemajú patričné vzdelanie, odpoveď znie nie. Väčšina osôb si s jasným presvedčením zaplatí nekvalifikovaného „odborníka“ v domnienke, že z neho urobí hotového „fitnesáka“. Dôveryhodnosť vo followeroch je však veľmi nízka hodnota.

Cieľ „fitness influencerov”

Prioritou „rýchlokvasených” trénerov nie je progres klienta, ale vlastný dosah a viditeľnosť na sociálnych sieťach. Skutočné výsledky či zdravie zverencov odsúvajú na vedľajšiu koľaj. V ich svete je totiž prioritou rýchly zisk a čo najlacnejšia sebaprezentácia. Dôverčiví klienti pre nich nie sú partnermi, naopak, len živými rekvizitami, ktoré slúžia na jediné – ešte viac zviditeľniť profil ich trénera.

Mladá generácia dnes radšej skonzumuje 15-sekundový zostrih so zaujímavou hudbou než hĺbkovú analýzu od skutočného profesionála. Rýchly vizuálny vnem skrátka vyhráva nad obsahom, ktorý si vyžaduje sústredenie.

V honbe za rýchlymi výsledkami sme zabudli na hodnotu skutočnej odbornosti. Krátke videá nám možno dajú okamžitý pocit motivácie, ale len vyštudovaný špecialista nám dá istotu, že to, čo robíme, nám o pár rokov nezničí zdravie. Hľadajme radšej kvalitu v telocvičniach u odborníkov, nie v algoritmoch sociálnych sietí.

Pípanie lístkov pri turniketoch, rituálna kontrola SBS-kou a ten moment, keď vyjdete zo schodiska priamo do otvoreného kotla City Arény. V stredu, 22. apríla to v Trnave žilo už dávno pred výkopom. Kým sa domáci fanklub rozcvičoval svojimi typickými chorálmi, ktoré sa odrážali od strechy štadióna ako hrmenie, v sektore hostí sa skupinka z Dunajskej Stredy márne snažila o slovo. Ich snaha zanikala v obrovskom pískaní a skandovaní „Spartak!“. Atmosféra bola elektrizujúca, no na trávniku sa po úvodnom hvizde začal odohrávať úplne iný, o niečo pomalší príbeh.

Prvá polhodina hry by sa dala opísať ako šachová partia, pri ktorej divák občas zabudne sledovať loptu a radšej kontroluje hodinky. Na ihrisku panovala opatrnosť a taktizovanie oboch tímov. Ticho však skončilo v 33. minúte. Stačilo jedno zaváhanie obrany, bleskový útok Dunajskej Stredy a sieť za trnavským brankárom sa rozvlnila. Sektor hostí vybuchol, kým zvyšok štadióna zostal v neveriacom tichu. Do šatní sa odchádzalo za stavu 0:1 a pivo v polčasovej prestávke chutilo domácim fanúšikom o niečo horkejšie než zvyčajne.

Spartak sa nevzdáva

Druhý polčas začal v podobnom duchu, v akom skončil prvý. Minúty utekali, nervozita na tribúnach rástla a z radov nad nami sa ozývalo čoraz hlasnejšie: „Chlapi, veď žite na tom ihrisku!“. Spartak pôsobil ťažkopádne, nedarilo sa im prekonať obranu súpera. Lenže v Trnave sa zápasy nevzdávajú, kým nezaznie záverečný hvizd rozhodcu.

Atmosféra v kotli sa zmenila z očakávania na čistý nátlak. Fanúšikovia cítili, že ich tím potrebuje postrčiť, a tak decibely opäť vyleteli nahor. Postupne futbalisti Trnavy stupňovali svoje tempo. Šanca za šancou, no lopta stále nebola v bráne súpera. Fanúšikovia v kútiku duše verili, že musí prísť zlom. A potom to prišlo. Dva intenzívne údery do siete Dunajskej Stredy za presne sedem minút.

V 67. minúte City Aréna prvýkrát explodovala zásluhou zahraničného hráča Hilaryho Gonga. Lopta v sieti, vyrovnané na 1:1 a zrazu to nebol ten istý štadión ako pred chvíľou. Ľudia, ktorí predtým rezignovane sedeli, v okamihu stáli na nohách. Hráči DAC-u zrazu prežívali podobné pocity, ako do tejto chvíle domáci.

Skvelá otočka a radosť tribún

Tlak Spartaka silnel a tribúny ho doslova hnali dopredu. Okamžite bolo vidno, kto má navrch. Trnava hrala úplne inak ako prvú hodinu hry a to sa prejavilo aj na výsledkovej tabuľke. Keď v 75. minúte padol gól na 2:1 z kopačky Jakuba Paura, zvuk, ktorý sa ozval, sa nedal nazvať len krikom – bol to rev tisícok ľudí, ktorým práve padol kameň zo srdca. Za sedem minút sa nálada otočila o 180 stupňov. Frustráciu vystriedala čistá, nefalšovaná eufória.

Hostia mali na vyrovnanie 15 minút. Za ten čas je vo futbale možné stihnúť všeličo. DAC sa snažil o skórovanie, no brankár domácich bol proti. Zaznel záverečný hvizd hlavného rozhodcu a na ihrisku a tribúnach vypukla ohromujúca radosť. Spartak ukázal neskutočnú silu a odhodlanosť. Práve to boli hlavné faktory, prečo v zápase uspel.

Fanúšikovia neodchádzali

Po konci zápasu sa nikto k východu neponáhľal. Nasledovala scéna, pre ktorú sa oplatí ostať o desať minút dlhšie – tradičná ďakovačka. Hráči pod kotlom, potlesk v rytme chorálov a vzájomné uznanie za to, že sa tím v druhom polčase odmietol vzdať. Naša cesta sa však neskončila na štadióne. Kroky väčšiny z nás prirodzene viedli do neďalekého baru, ktorý je oficiálnym hlavným stanom fanúšikov. Vzduchom tam opäť lietali pokriky o Spartaku, rozoberal sa každý jeden súboj a víťazstvo chutilo o to lepšie, že bolo vybojované v poslednej štvrťhodine zápasu. Domov sme odchádzali s únavou v nohách, ale s hlavou plnou emócií.

Možno nie ste futbaloví nadšenci. Možno neviete, čo je to ofsajd a mená hráčov vám nič nehovoria. Napriek tomu vám odporúčam aspoň raz v živote zažiť zápas na trnavskom štadióne. Choďte tam kvôli atmosfére pri hymne, kvôli nefalšovaným emóciám ľudí okolo vás, alebo len kvôli tomu pocitu, že ste na chvíľu súčasťou niečoho väčšieho. Futbal je v Trnave náboženstvom.

Zatiaľ čo sa nad zasneženými štítmi Tatier vznáša hmla nostalgie za starými dobrými časmi, v talianskych Dolomitoch sa definitívne rozplynula ilúzia o Slovensku – zimnej športovej veľmoci. Pohľad na konečnú medailovú bilanciu ZOH 2026 v Miláne a Cortine je totiž mrazivejší než decembrové ráno v Poprade: nula.

Nie je to však len štatistický údaj. Je to facka od krajín ako Nový Zéland, Gruzínsko či Bulharsko. Tieto štáty nám jasne ukázali, že hory a sneh sú v modernom športe úplne zbytočné, ak vám chýba to najpodstatnejšie – funkčný systém a vízia, ktorá sa nekončí pri bránach hokejového štadióna.

Možno sa práve pýtate: „Ako je možné, že tieto nezimné krajiny majú medaily a my nie?“ Odpoveď je jednoduchá: majú možnosť trénovať v moderných centrách, v takých, ktoré na Slovensku nemáme. Novozélanďania si na letisku v Miláne štrngali tromi medailami zo snowboardingu a akrobatického lyžovania. Krajina totiž pochopila, kam sa hýbe moderný šport a investovala doň.

Nemôžeme mať veľké očakávania od našich športovcov, keď sa pozrieme na to, koľko peňazí do tejto oblasti leje náš štát. Na Slovensku putuje na podporu pohybu a talentov smiešnych 34 € na obyvateľa, čo je 4. najhorší výsledok v EÚ. Naši susedia, Česi, sú na tom trikrát lepšie. Rakúšania dávajú na rozvoj športových aktivít dokonca päťkrát viac financií.

Faktor rodičia

Doterajšie slovenské úspechy a medaily nevyrábal štát, ale obeta rodičov. Stačí nám poukázať na zlatý úspech lyžiarky Petry Vlhovej z Pekingu 2022. Nebyť odhodlania jej rodiny, nikdy by sa nestala olympijskou šampiónkou v slalome. Odborníci aj verejnosť dlhodobo kritizujú Slovenský športový zväz za nedostatočnú finančnú pomoc vychádzajúcim talentom. Kolujú po krajine výroky ako: „talent nestačí, treba najmä financie“ alebo „nehrajú talentovaní športovci, ale deti bohatých rodičov“.

Politici celý čas mlčia, no keď slovenský športovec uspeje, je to odrazu iné. Pri úspechu Vlhovej a ďalších sa radi vyhrejú na slnku úspechu s fotkami ich medailí. Keď však doznejú oslavy a príde čas postaviť tréningovú halu alebo dôstojne zaplatiť mládežníckych trénerov, nadšenie vystrieda krutá realita. Zrazu sme v nekonečnom rozpočtovom provizóriu a priority štátu sa záhadne presúvajú inam. Medaily sa totiž nedajú vyrobiť v PR kanceláriách, hoci sa nám to vládne elity snažia každé štyri roky nahovoriť.

Neúspešná ZOH 2026

Slovenský fanúšik bol dlho zvyknutý na olympijské zázraky v podobe Vlhovej či Kuzminovej. Na ZOH 2026 sme bez medailí, prvýkrát po 24 rokoch, od ZOH 2002 v Salt Lake City. Bez systémového zázemia sme zostali v medzinárodnej konfrontácii bezbranní a nahí. Môžeme sa síce biť do pŕs za hokejové štvrté miesto, no priznajme si – je to len kozmetická úprava katastrofálneho stavu.

Je načase prestať sa schovávať za štíty našich hôr. Tie medaily nevyhrajú. Ak štát nezačne brať podporu talentov vážnejšie než len ako nástroj na lacné PR, nula z Milána sa stane pravidlom. Športovú históriu totiž píšu tí, ktorí investujú do budúcnosti, nie tí, ktorí len nostalgicky spomínajú na minulosť s 34 eurami vo vrecku.

Rok 2026 je pre športového žurnalistu absolútnym vrcholom. Podujatia ako zimné olympijské hry, majstrovstvá sveta v hokeji a hlavne majstrovstvá sveta vo futbale. Naplno taktiež beží kolotoč anglickej Premier League. Ako sa dá pri tomto tempe udržať mentálna sviežosť tak, aby ste v každom prenose pôsobili na diváka maximálne pripravený?

Mám výhodu, že komentujem iba spomínanú Premier League a ostatné športy sa ma príliš netýkajú. Zrejme potrebujem to, čo každý bežný človek. Mať niečo, pri čom vo voľnom čase mentálne vypnem a nekoncentrujem sa iba na futbal. Ako komentátor považujem za kľúčové udržať si zo športu radosť. Ak ju totiž nedokážeme preniesť na divákov, nebude ich to zaujímať.

Hoci dnes pôsobíte v Canal+ Sport, vaša cesta k mikrofónu nebola priamočiara, keďže ste študovali právo. Na akých mediálnych pozíciách ste pracovali predtým, než ste sa dostali ku komentovaniu?

Áno, som absolvent právnickej fakulty Univerzity Komenského. Už cez vysokoškolské štúdium som sa okrajovo dostal k moderovaniu, neskôr do Slovenského rozhlasu. Považujem to za vynikajúcu školu. Mali sme v ňom hlasového pedagóga, ktorý bazíroval najmä na správnej intonácii pri čítaní. Boli to hodiny súkromného školenia zadarmo, ktoré mi mimoriadne pomohli pri práci s hlasom. Pre komentátora je kľúčová, keďže pri práci využíva celé spektrum hlasových polôh.

Neskôr som pracoval v televízii DIGI Sport. Bola to „mravenčia“ práca ako preklad zahraničných magazínov alebo písanie jednoduchých príspevkov. Komentovanie je pre mňa vrcholom v rámci práce v športovej televízii. Paradoxne, ten vývoj sa tam nekončí. Komentátor sa musí etablovať, nejakým spôsobom sa vyvíjať, kým si nájde určitý svoj štýl, ktorým ho divák dokáže identifikovať. Ak by bol prejav zlý, tak sa profesii nemôžem venovať.

V podcaste Away Days ste spomínali že sa radíte k emotívnym komentátorom. Kde je hranica, keď emócia pomáha dynamike prenosu a kedy môže diváka vyrušovať pri sledovaní samotného prenosu?

Som emotívnym typom komentátora, napriek tomu ich však musím držať na primeranej úrovni. Spomínam si na tohtosezónny zápas medzi Newcastlom a Liverpoolom. Zápas rozhodol gólom v stej minúte len 17-ročný Rio Ngumoha. Nevídaná vec. Napriek tomu nebudem pri komentovaní jeho gólu až taký emotívny, aký by som bol, ak by sa to stalo hráčovi Slovenska vo finále majstrovstiev sveta. Uvádzam to samozrejme len ako príklad z kategórie sci-fi.

Napriek tomu som presvedčený, že puto k športu sa buduje práve cez emócie, ktoré sú jeho neoddeliteľnou súčasťou. Keď nám zmiznú, klesať bude aj záujem divákov.

Aké ťažké je snažiť sa udržiavať emócie na približne rovnakej úrovni tak, aby fanúšikovia jednotlivých klubov nenadobudli pocit, že pri komentovaní preferujete ich konkurentov?

Kritika tu bude vždy. Miera emócií je totiž veľmi individuálna. To, čo sa páči piatim ľuďom, nemusí sa páčiť ďalším trom. Ak je ale konštruktívna, som jej otvorený, pretože sa snažím neustále zlepšovať. Napriek tomu si myslím, že som v komentovaní už dostatočne vyprofilovaný. Napríklad, v tých nudnejších zápasoch sa kvôli oživeniu snažím nájsť zaujímavé mikropríbehy, ktoré sa na ihrisku dejú.

Máte blízko k štýlu Brita Petra Druryho, o ktorom sa v kontexte komentátorskej školy hovorí ako o majstrovi poézie a emócií. Nakoľko komentátor pociťuje náročnosť pri čerpaní inšpirácie z takého silného vzoru?

Peter Drury je fantastický komentátor, výborne pracujúci s emóciami. Sme ale v určitom smere rozdielni. On má silný historický background. Dokáže výborne nachádzať historické paralely a vsúvať ich do svojho komentára. To je zručnosť, ktorá mne chýba.

Uvediem ďalší príklad – komentátora Jaromíra Bosáka, ktorý je považovaný za nesmierne vtipného a pohotového. Ja taký vtipný nikdy nebudem. Môj štýl dodnes nesedí každému. Nie všetci sú zvyknutí na, pre mňa typickú častú zmenu intonácie, kadenciu slov či jednoduchú rytmiku reči. Mnohí diváci ma vnímajú ako príliš afektovaného a ukričaného. Rešpektujem tieto názory, aj keď sa s nimi nestotožňujem. Všetky vyššie spomenuté výčitky totiž považujem za základ komentátorskej profesie.

V čom ste sa prácou Petra Druryho inšpirovali?

Požičal som si od neho pauzy, ktoré robí po góloch. To je moja zásada. Komentátor dokáže predať svoje emócie aj tým, že vie, kedy má „zatvoriť ústa“ a zostať ticho. Keď fanúšikovia skáču na tribúnach alebo sa hráči tešia, v pozadí to počujete. Do týchto záberov je preto absolútne zbytočné pridávať komentár.

V spomínanom podcaste Away Days ste uviedli, že vaša príprava pred jedným zápasom trvá okolo troch hodín. Máte špecifický systém, ako si v hlave upratať štatistiky tak, aby ste ich vedeli v potrebný moment použiť?

Táto časť prípravy sa volá štatistická. Ako komentátori Premier League v Canal+ Sport máme v tomto smere skvelý servis, to znamená, že máme k dispozícii detailnú prípravu na každý zápas.  Ďalšia časť je dlhodobá. To sú tie roky, ktoré pracujem s anglickou ligou. Komentujem ju štrnásť rokov, takže ju za ten čas detailne sledujem. Krátkodobá príprava sa sústreďuje na konkrétne futbalové kluby a na ich vývoj počas celej sezóny.

Základom je byť pripravený. To ale neznamená, že musíte využiť všetko, čo máte pripravené, hoci ste nad tým strávili štyri hodiny. Prioritou je zachytiť dianie na trávniku a nie hladkať si pred divákmi vlastné ego súkaním múdrych štatistík z rukáva.

Canal+ Sport v prenosoch kladie dôraz na silnú interakciu s expertmi. Je táto súhra výsledkom spoločnej prípravy v pražskej centrále, alebo sa spoliehate na prirodzenú chémiu?

Pri dvoch rovnocenných komentátoroch si každý robí svoju prípravu vlastným štýlom. Základom je byť prehľadný a pohotový. Potom si povieme niečo k úvodu zápasu a k prestávkam pri striedaní hlasov. Zaradiť musíte aj fázu ticha, aby ste diváka neunavili už po desiatich minútach. Rozoberieme si dynamiku prejavu, spätne naše výkony a následne vyhodnocujeme.

Iné je to v prípade spolupráce komentátora, spolukomentátora a experta. Najčastejšie som spolukomentoval s Karlom Poborským a Katkou Svitkovou, ktorí vždy prichádzajú výborne pripravení. Ich prínos spočíva najmä v detailnejšom pohľade na taktiku. Vtedy ustupujem zo svojho herného poňatia, aby vynikli ich vedomosti a skúsenosti. Kľúčové je neskočiť si do reči — raz sa to môže stať, ale opakovane by to už pôsobilo neprofesionálne.

Každá sezóna Premier League je poriadne nabitá, čo si vyžaduje obrovskú mentálnu odolnosť. Čo je pre vás kľúčovým ventilom, pri ktorom dokážete úplne vypnúť?

Momentálne domácnosť, keďže mám dve malé deti. V období, keď sa rozhoduje o titule, už cítim, že som naozaj unavený. Je to absolútne prirodzená vec, ale dôležité je mať svoje chvíle, keď človek od futbalu vypne.

Čo by ste odporučili mladým ľuďom, ktorí sa chcú venovať športovému komentovaniu?

Základom je pracovať na sebe. Dnes je možností neúrekom. Zápas si môžete komentovať sami pre seba v domácom prostredí a vytvoriť si portfólio nahrávok. Dôležité je skúšať, zlepšovať sa a oslovovať potenciálnych záujemcov. Ak absolvent práva môže komentovať anglickú ligu, cesta k športovému komentovaniu určite existuje. Zároveň treba mať správne atribúty a vedieť prijať druhý názor. Napríklad to, či má človek mikrofonický hlas a vhodný prejav.