Keď v polovici 90. rokov prišiel na trh Tomb Raider, v ktorom mala hlavnú úlohu dobrodruhyňa Lara Croft, nikto netušil, ako to ovplyvní celý herný priemysel. Hoci nebola prvou ženskou hrdinkou v hrách, jej vplyv sa neskôr stal fenoménom, ktorý prerástol do globálnych rozmerov a príbeh jej postavy neskôr sfilmovali v hlavnej úlohe s Angelinou Jolie.

Dnes je podobných hier viac. Séria The Walking Dead, kde má jednu z hlavných úloh dievčatko s menom Clementine, či The Last of Us, kde sa príbeh točí okolo tínedžerky Ellie. Lara Croft však nebola inšpiráciou len pre ženské videoherné hrdinky, ale aj jej mužských náprotivkov. Príkladom je Nathan Drake z Uncharted, ktorý sa v podstate stal jej mužskou kópiou.

Herný priemysel, podobne ako ďalšie sektory mediálneho a zábavného priemyslu, poznačujú rodové stereotypy. Ľudia dlhodobo považovali digitálne hry za výsadu malých chlapcov. A to samotným zastúpením mužov v hernom priemysle, ako aj prezentáciou hier. Túto skutočnosť začala ale postupne meniť už spomínaná Lara Croft.

Ženy, aby boli prijaté v hernej komunite, musia omnoho viac dokazovať svoje schopnosti.

A hoci sa táto téza vyskytuje dodnes, neguje ho agentúra Newzoo, ktorá sa zaoberá výskumom herného priemyslu. Jej prieskum z roku 2023 uvádza, že z celkovej online populácie, teda ľudí s pravidelným prístupom k internetu, hrá digitálne hry 72 % žien a 81 % mužov. Iba 36 % týchto žien sa však označuje za „hráčky“.

U žien prevládajú netechnické pozície

Lenže hranie hier je jedna vec, a ich tvorba druhá. Zastúpenie žien podieľajúcich sa na vývoji počítačových a mobilných hier na Slovensku mapuje Slovak Game Developers Association (SGDA). Z ich poslednej výročnej správy vyplýva, že v roku 2024 pracovalo v slovenských herných štúdiách dokopy 984 zamestnancov.

Takmer polovica slovenských herných štúdií zamestnáva ženy. Z celkového počtu zamestnancov však tvoria len necelých 20 %. Najčastejšie – až v 34 % prípadov – sa uplatňujú ako grafičky alebo koncept artistiky. U žien dominujú aj pozície na oddeleniach marketingu a predaja (8,5 %) a 6,5 % z nich pracuje ako PR alebo Komunitná manažérka.

Menej často by ste stretli animátorky, ženy na riadiacich pozíciach, herné dizajnérky, testerky. Na programovaní sa podieľajú len 4 % žien pracujúcich v tejto sfére na Slovensku. Nižšie zastúpenie majú už iba v dátovej analytike, produkcii a zvukovom dizajne. Vyše 18 % však pracuje na bližšie nešpecifikovaných pozíciach.

Nútia im záujem o domáce práce

Podľa odborníčky na digitálne hry Veroniky Šašálovej z FMK UCM môže za prevládajúci stereotyp, že ženy do herného sveta či priemyslu nepatria, aj spôsob referovania o počítačových hrách v spoločenskej diskusii: „Treba si uvedomiť, že hry nemali ľahké postavenie v našej kultúre. Keď sa referuje o hráčoch, často počujeme o manželoch, ktorí kvôli hrám zanedbávajú rodinu, o chlapcoch, ktorí sa pri hraní hier radikalizujú, alebo z nich vyrastajú násilníci.“

Šašálová dodáva, že stereotyp sa buduje už pri edukácii na základnej škole, čo ženám neskôr sťažuje vstup do herného priemyslu. Často sa podceňujú ich technické schopnosti, respektíve už v škole sa zanedbávajú. „Musíte byť technicky zdatní, a to v prostredí, kde dievčatá už na základnej škole chodia na varenie a chlapci na technickú výchovu. To vytvára rodovo nerovné predstavy o tom, kam ženy patria a aké sú ich schopnosti,“ objasnila.

Programátoriek je málo celosvetovo

Zo slovenských čísel vyplýva zaostávanie v rodovej diverzii oproti zahraničiu. Štúdia z Univerzity v Liverpoole z roku 2011 zaznamenala na programátorskej pozícii v hernom priemysle len približne 5 % žien. Dáta agentúry Zippia z roku 2023 však poukazujú na výraznejší posun. V USA, druhom najväčšom hernom trhu na svete, ženy tvoria štvrtinu programátorov.

Stačí sa pozrieť na titulky hier a vidíme, že zloženie tímov je omnoho diverznejšie. Ide o výrazný posun.

Porovnanie dát z týchto samostatných štúdií z rozdielnych období a za použitia rozdielnej metodiky naznačuje postupný nárast zastúpenia žien na technických pozíciach v hernom vývoji. Samotnú tézu o neuplatnení žien v technickom smere pritom už v minulom storočí búrala programátorka Carol Shaw. Bola priamo zodpovedná za vznik hry River Raid, ktorá vyšla na vtedy mimoriadne populárnej konzole Atari 2600. Shaw je dodnes v kontexte ženského zastúpenia v hernom priemysle vnímaná ako jedna z jeho legiend.

Ženy sa však pri vývoji hier stále vo väčšej miere uplatňujú najmä v oblasti dizajnu, no ich zastúpenie aj spoločenské uznanie postupne rastú. „Stačí sa pozrieť na titulky hier a vidíme, že zloženie tímov je omnoho diverznejšie. Ide o výrazný posun, keď si uvedomíme, že ešte v časoch Atari sa mnohé vývojárky nedostali do záverečných titulkov, prípadne boli uvedené len v poďakovaní,“ zdôrazňuje Šašálová.

Čelia sexuálnemu obťažovaniu

„Ženy, aby boli prijaté v hernej komunite, musia omnoho viac dokazovať svoje schopnosti, prípadne svoje znalosti o hrách, aby ukázali, že ich záujem o hry nie je náhodná záležitosť,“ opisuje Šašálová situáciu žien v hernej komunite a priemysle.

Naraziť môžu aj na sexistické narážky alebo poznámky, ktoré sa následne podpíšu aj na ich pracovnej angažovanosti. „Na týchto pozíciách sú vo firmách prevažne mužské kolektívy. Aj keby žena bola rovnako kvalifikovaná, brali by ju ako ‚rozptýlenie‘ alebo zbytočnú drámu, pretože niektorí muži sú stále sexistickí,“ priblížila v anonymnom dotazníku, ktorý sme vytvorili pre potreby článku, problém zamestnať sa jedna zo študentiek odboru TEDI.

Univerzita vytvára veľmi otvorené, inkluzívne a férové prostredie, horšie je to už na samotných pracoviskách.

Celosvetovo otriasli herným priemyslom viaceré kauzy spojené so sexuálnym obťažovaním žien. Najzásadnejšie sa odohrali v spoločnostiach Blizzard a Ubisoft, ktoré skončili až na súde. Firmy preto môžu pristupovať k cenzurovaniu vlastného obsahu v hrách, aby vytvorili prijateľnejšie prostredie. Podľa Šašálovej však ide o ďalší problém, ktorý bráni ženám presadiť sa v hernom odvetví. Ak sa aj do ich hier niečo implementuje, nerieši to pôvodný problém súvisiaci s obťažovaním.

S virtuálnym sexuálnym obťažovaním sa v malej miere stretla aj komunitná manažérka z herného štúdia Nine Rock Games Miriam Kubovová: „Stretla som sa s tým v minulosti a raz za čas sa objaví pár nevhodných komentárov. Takých je ale našťastie veľmi málo a komunita ich väčšinou aj sama uprace.“

Kubovová ale nemá priame skúsenosti s tým, že by sa nedokázala uplatniť v hernom priemysle, respektíve, že by na pracovisku čelila rodovým stereotypom. Zároveň dodala, že možno má len šťastie. „Nine Rock Games je moja prvá naozajstná práca v hernom priemysle, kde som hneď našla prirodzené a férové prostredie,“ vysvetlila.

Ako to vidia študentky TEDI?

Napriek prevládajúcim stereotypom záujem o odbor zaoberajúci sa digitálnymi hrami javia aj zástupkyne ženského pohlavia. V roku 2023 bolo zo všetkých uchádzačov o odbor TEDI prijatých 24,6 % žien. Minulý rok počet prijatých dievčat narástol na 33,33 %. V júni 2025 bolo z prijatých uchádzačov vyše 41 % dievčat.

Podľa jednej zo študentiek, ktorá odpovedala na náš dotazník, to však automaticky nemusí znamenať, že sa aj v hernom sektore uplatnia. Problém vidí vo vnútornej politike a nastavení, ktoré majú muži na riadiacich pozíciách. „Zoznamovanie s mužmi, ktorí vás zapoja do projektov, nemajú problém s vami hovoriť, keď sa im páčite, ale za spoluprácou sa obrátia na mužov. Nijako nepomáha prijímanie veľkého počtu žien na odbor,“ tvrdí.

Rovnaká študentka opísala situáciu, kedy na pozíciu vo firme prijali ženy bez dostatočných skúseností. Tvrdí, že nemali ani materiál, s ktorým by mohli odprezentovať svoje schopnosti. „Nemali ani portfólio a prijaté boli asi na základe príjemného hlasu, neviem. Sama som žena a myslím si, že táto vnútorná politika nepomáha, iba situáciu zhoršuje,“ dodala.

Zdôraznila, že, ak sa v tomto ohľade nezlepší prístup a budú sa na pozície prijímať ženy bez adekvátnej odbornosti, mýtus o neschopných ženách pri tvorbe hier sa bude len umocňovať. Spôsob, ako minimalizovať riziko podobných situácií a búrať stereotypy, je vytvoriť inkluzívne prostredie a edukovať ľudí ohľadom problematiky už počas štúdia.

Na TEDI sa aktuálne vyučuje predmet Etika v digitálnych hrách. Jeho cieľom je dať študentom základy a širšie vzdelanie v spomínanej oblasti. „Univerzita vytvára veľmi otvorené, inkluzívne a férové prostredie, horšie je to už na samotných pracoviskách, kde sa ešte aj dnes stretnete s veľmi sexistickými prejavmi,“ uzatvára Šašálová.

„Mám 24 rokov a ešte som nemal priateľku ani pohlavný styk,“ začína svoje rozprávanie Peter (meno respondenta sme na jeho želanie zmenili – pozn.red.), ktorý prežíva nedobrovoľný celibát. Nie je typ človeka, ktorý by sedel doma a nikdy sa nepokúsil nadviazať kontakt s opačným pohlavím. „Chodím do práce, mám hobby, občas vybehnem niekde na výlet alebo s kamošmi do mesta. Svojho času som chodil aj do fitka, kam sa plánujem čoskoro znova vrátiť,“ hovorí.

S aktívnym záujmom dievčat o jeho osobu sa však nikdy nestretol. Iniciatívu preto už od útleho veku vždy vykonával on, no bez úspechu. Na strednej škole bol vzhľadom pre štúdium technického odboru v čisto chlapčenskom kolektíve. V tomto období svet zasiahla pandémia, čo mu značne obmedzilo sieť kontaktov. Po strednej škole začal opäť spoznávať ženy.

„V posledných piatich rokoch sa vždy aspoň raz za rok spoznal s nejakým dievčaťom, s ktorým som v aktívnejšom kontakte a niekam to smeruje,“ objasnil. Napriek nadobudnutým kontaktom to však nikdy neviedlo k vzťahu alebo sexuálnemu styku. „Niekedy druhá osoba stratila záujem, inokedy sme narazili na rozpory v našich vlastnostiach, ktoré by k vzťahu aj tak neviedli,“ doplnil.

Incel nerovná sa mizogýn

Peter priznáva, že sa občas zamýšľa nad tým, aké by to bolo byť vo vzťahu. Aj keď ho to niekedy trápi, tieto pocity považuje za bežné u ľudí, pre ktorých táto téma nie je tabu. Mizogýniu, ktorá sa medzi zradikalizovanými mužmi v nedobrovoľnom celibáte vyskytuje, však rázne odmieta a odsudzuje ju.

„Necítim sa menejcenný. Viem, že mi niečo chýba, ale nehovorím, že ženy sú zlé alebo že by som im nebodaj nadával. Rovnako nemám voči sebe žiadne výčitky,“ vysvetlil. Zároveň dodal, že za jeho doteraz neúspešným romantickým životom môže byť šťastie, ktoré mu podľa jeho slov nejde naproti.

Peter patrí do Generácie Z, do ktorej spadajú ľudia narodení medzi rokmi 1997 a 2012. Podľa prieskumu českého Národného ústavu duševného zdravia sexuálny styk nemalo 55 % mužov vo veku od 18 do 25 rokov. Petrov príbeh tak nie je akousi chybou v systéme, pretože ide o v súčasnosti pomerne bežný jav.

Frustrácia spôsobujúca nenávisť

Ľudia žijúci v nedobrovoľnom celibáte sa prezývajú „incelovia“ (pojem vznikol z anglického pojmu involuntary celibate, teda nedobrovoľne v celibáte – pozn. red.). Ide o stav, keď človek chce byť sexuálne aktívny, no nemá príležitosť. Psychology Today uvádza, že takmer 28 % mladých mužov, prevažne z Generácie Z, zažíva tento stav.

Nedobrovoľný celibát vedie k frustrácii, osamelosti a zníženému sebavedomiu. Ľudia trpiaci nedostatkom sexuálnych a emocionálnych kontaktov často pociťujú, že nie sú dosť „atraktívni“ alebo „žiadaní“.

Únikom pre nich môže byť sledovanie pornografie, ktorá poskytuje rýchly a dostupný prísun dopamínu, známeho aj ako hormónu šťastia. Následná frustrácia sa tak dočasne odbúra, no ide len o stimul bez emocionálneho spojenia – mozog pri tom nevyplavuje oxytocín, teda „hormón lásky“.

Dávalo a stále mi dáva zmysel, že sex nie je len fyzická záležitosť, ale vyžaduje si aj záväzok.

Mozog sa preto stáva citlivejší na intenzívne vizuálne stimuly, no slabšie reaguje na prirodzené sexuálne podnety, čiže sexuálneho partnera. Tento jav, ktorý odborníci nazývajú dopamínová dysregulácia, vedie k postupnému poklesu libida, zníženej sexuálnej motivácii a u mužov problémom s erekciou. Tento cyklus vie byť ťažko prerušiteľný.

Ak si aj takto postihnutí ľudia neskôr nájdu partnera alebo partnerku, stimuly, ktoré zažívali pri pornografii sa celkom neodstránia. Muži tak môžu dospieť do štádia, kedy si osvoja mizogýnne názory. Ich výsledkom je nenávisť voči ženám, pričom ich vinia z neprimeraných nárokov na mužov. Takéto správanie, ktoré vo viacerých prípadoch prerástlo až do trestných činov, len ďalej umocňuje celý problém. Nedobrovoľný celibát tak má celospoločenský presah.

Prečo potrebujeme intimitu?

Sexuálny styk nemožno chápať len ako biologickú potrebu. Pre mnohých ľudí ide pri sexe najmä o túžbu po emocionálnom zážitku a zblížení sa s partnerom. Pri takýchto chvíľach sa v mozgu uvoľňuje oxytocín. Jeho pravidelný prísun poskytuje človeku pocit istoty, uspokojenia a blízkosti. Zároveň znižuje vplyv „stresového hormónu“ kortizolu.

Ľudia s častejším prísunom oxytocínu majú pokojnejšie a vyrovnanejšie emócie. Tiež lepšie zvládajú konflikty a stresujúce situácie. Ak však pri sexe nedochádza k emocionálnej naplnenosti, telo produkuje primárne dopamín. Ten síce prináša krátkodobé potešenie, no jeho dlhodobý nadbytok môže viesť k frustrácii.

Problematický je aj častý prísun dopamínu. Ak vzniká počas emocionálne naplneného sexu, jeho hladina je primeraná a prospešná. V prípade, že je jeho vyplavovanie stimulované umelo, napríklad pri sledovaní pornografie, alebo bez emocionálneho zážitku, môže mať negatívny vplyv na psychiku a pocit spokojnosti jednotlivca.

Radšej počkám do svadby

Opakom Petra je 23-ročná Lenka, ktorá bola dlhé roky v dobrovoľnom celibáte. Zmenilo sa to až po jej svadbe. Prvotný motív držať celibát vychádzal z jej vierovyznania. Nikdy to však nebrala ako tradíciu alebo príkaz, pričom postupom času dospela k názoru, že pokiaľ nemá manžela – životného partnera – bude sa držať celibátu.

„Dávalo a stále mi dáva zmysel, že sex nie je len fyzická záležitosť, ale vyžaduje si aj záväzok,“ objasnila. Napriek tomu počas vzťahu so súčasným manželom narazili viackrát na situácie, keď sa k sexu schyľovali. „Boli momenty, kedy bolo ťažké držať sa toho, keďže sme sa fyzicky priťahovali,“ opisuje náročnejšie chvíle pred svadbou.

Medzi hlavné dôvody dobrovoľného celibátu patria ekonomické a politické faktory.

Pred vstupom do manželstva zvažovala spoločne s partnerom viaceré aspekty, ktoré by spečatili ich vzťah. Zároveň vnímala aj potrebu sexuálnej príťažlivosti, hoci len sekundárne. „Pre mňa bola najdôležitejšia zdieľaná viera a hodnoty s ňou spojené. Bola tam aj fyzická príťažlivosť, ktorá vplýva na sexuálne spolužitie, ale nie je to len o tom,“ tvrdí.

Ešte pred tým, než sa dala dokopy so svojím manželom, prišla do kontaktu s inými chlapcami, ktorí mali o ňu záujem. Nikdy to však neviedlo k vzťahu. Boli za tým rôzne dôvody. Jedným z nich však bolo, že nechcela ísť do vzťahu len preto, aby mala status „zadanej ženy“. „Nedávalo mi to zmysel,“ uzatvára.

Ženy majú vo všeobecnosti menší problém nájsť si sexuálneho partnera. Potvrdzuje to aj už spomínaný prieskum českého Národného ústavu duševného zdravia. Podľa jeho dát viac ako 30 % žien vo vekovej kategórii 18-25 rokov nemalo sexuálny pomer. V porovnaní s mužmi, na ktorých sme poukázali vyššie, ženy sú úspešnejšie o 25 percent.

Na dobrovoľný celibát nevplýva len viera

V kontexte nevykonávania sexuálnej aktivity teda rozlišujeme dva druhy celibátu: dobrovoľný a nedobrovoľný. Ako ukázal príklad Lenky, dobrovoľný celibát môže súvisieť s náboženskou otázkou alebo ísť o životné presvedčenie. Takýto ľudia sa slangovo prezývajú „volceli“ (pojem je skratkou anglického termínu voluntary celibate – pozn. red.)

Štúdia Datingadvice.com, ktorá vznikla v Spojených štátoch amerických v spolupráci s Kinsey Institute, uvádza, že Generácia Z má menej pohlavného styku než predchádzajúce generácie. Zároveň konštatuje, že v celibáte – či už dobrovoľnom alebo nedobrovoľnom – žije 37 % ľudí z tejto generácie. Prečo je to tak?

Medzi hlavné dôvody dobrovoľného celibátu patria ekonomické a politické faktory, ktoré uviedlo až 33 % mladých „vocelov“. Ovplyvňuje ich najmä rastúca inflácia, zvyšujúce sa ceny a nízka dostupnosť bývania. Tieto aspekty súvisia aj s tým, že viac ako polovica ľudí vo veku od 18 do 24 rokov žije s rodičmi. Pri ľuďoch vo veku 25–29 rokov ide o 21 %.

Nejde však o nový trend. Podobné hodnoty zaznamenali v USA aj v 80. a 90. rokoch minulého storočia. Mnohí mladí totiž ešte študuj, kvôli čomu nemajú prácu na plný úväzok, a teda ani plnohodnotný plat. Minoritne sa uvádza aj polarizovaná spoločnoť. Ženy vo väčšej miere uvádzali ako dôvod dobrovoľného celibátu tému interrupcií, respektíve zákony sťažujúce prístup k nej.

Vchádzam do miestnosti, kde sa koná štátna skúška. Predo mnou sú vyložené malé papieriky, v ktorých sa skrýva tajomstvo mojej budúcnosti na minimálne najbližší rok. Ťahám z prvej kôpky. Otázka č. 29, filmová téma. V hlave sa mi vybaví iba hláška z Dana Dreva: „Tak to si dohral bratku”. To je totiž jediný film, ktorého som znalcom. A tak som dostal Fx. 

Mohol som sa z konečného výsledku trápiť. Ja som však bol rád, že to dopadlo takto. Bol to koniec sveta? Nie. Bol to impulz, ktorý som potreboval. Posledný rok môj život stagnoval a nebavila ma ani škola. Zmena bola nevyhnutná.  Vedel som, že mi vlak neušiel, iba zmenil smer. A ja v ňom stále sedím. S rozhodnutím pokračovať do zahraničia. 

A tak som na necelý rok vymenil študentský život v Trnave za kočovný život robotníka v Nemecku. S najlepším kamarátom sme prvotne zakotvili v Bavorsku pred veľkou fabrikou na výrobu a balenie mäsových výrobkov. Ubytovanie sme dostali na dedine, ktorá bolo autom vzdialená asi polhodinu. Nebol tam obchod, ani šenk.

Dlho sme sa tam však neohriali. Doslova. Pracovali sme totiž pri nízkych teplotách. Napriek tomu som to vnímal pozitívne, pretože som vedel, že človek sa najviac posúva pri prekonaní vlastnej komfortnej zóny. Za sedenie v aule by som to vtedy istotne nevymenil. 

Druhý pokus s prácou dopadol oveľa lepšie. Skončili sme v sklade u giganta s nábytkom. Najlepšie na tom však bolo, že sme častejšie pracovali spolu. Núdza o interný humor či rôzne komické zážitky tak vymizla. Počas jednej zo služieb sa nám podarilo vysypať palety s tristokilogramovým nábytkom. Zažili sme aj omylom spustený požiarny alarm a s ním spojenú evakuáciu. Náš hluchonemý kolega, samozrejme, poplach nepočul a pracoval ďalej.

Na pracovisku som mal možnosť stretnúť aj kolegu, ktorý ako malý chlapec utiekol pred vojnou v Somálsku. Človeka, ktorý ako partizán bojoval vo svojej rodnej Sýrii. Alebo Tomáša – jedného z najmilších ľudí, akého som stretol. Poznačeného ťažkým životným príbehom aj pobytom vo väzení. Aj ich osudy mi rozšírili obzory a dali životné skúsenosti, ale hlavne ma utvrdili v tom, že som šťastný človek, a že Nemecko bolo dobré rozhodnutie.

Štátnice som napokon urobil až na tretí, posledný termín. Férovo priznám, že som na prvé dva termíny nebol naučený, keďže niektoré témy som vôbec nevedel, prípadne len okrajovo. Keby si však na rozdiel od teoretickej alebo filmovej témy vytiahnem tému súvisiacu s históriou, žiaden „gap year“ by som nemal.

Do nového študentského kolektívu som sa adaptoval jednoducho. Podobný osud postretol v júni 2024 aj mojich ôsmich spolužiakov z pôvodného ročníka. S niektorými som sa predtým ani raz nerozprával. Teraz sme už vedeli, že nás spája minimálne jedna vec. Veď aj oni to celé prežili a nič hrozné sa im neprihodilo. A tak držíme pri sebe.

Na svete sú totiž oveľa horšie veci, ako neúspešné štátnice, ktoré si viete zopakovať. Tento text je preto dôkazom, že medziročník nie je tragédia. Ale super príležitosť. Keď vám to, budúci bakalári, náhodou v júni nevyjde, skúsite to znova o rok. Pokiaľ to zoberiete ako príležitosť, tak nič nestratíte, iba získate.

Mestská organizácia Zaži v Trnave chystá v spolupráci s FMK UCM podujatie zamerané na študentov stredných a vysokých škôl. Event s názvom Podcast park sa uskutoční 7. mája o 17.00 v trnavskom Ružovom parku. Jeho cieľom je priniesť do tejto časti mesta zážitky, ktoré by boli atraktívne aj pre mladých ľudí. “Vnímame, že je dôležité zapájať do kultúrneho diania mesta aj skupiny stredoškolákov a vysokoškolákov, ktorých je v trnave niekoľko tisíc. Chceme ich prilákať do pekných mestských zón, do ktorých možno zatiaľ nechodia, nech ich spoznávajú a trávia v nich čas,“ hovorí Peter Cagala, riaditeľ mestského kultúrneho strediska Zaži v Trnave. 

Na podujatie preto zavítajú influenceri Milan Bardún známy ako Milan Bez Mapy a Samuel Miškov, ktorý na internete vystupuje pod pseudonymom samo_zvany. Na influencerov čakajú moderované rozhovory, ktoré súvisia s ich tvorbou a budovaním osobnej značky. Moderátorkou rozhovorov bude Rebeka Ryšková z FMK UCM. Okrem iného prídu na event hlavní protagonisti Vedátorského podcastu, Samuel Kováčik a Jozef Kleberc. Vedátorska dvojica sa postará o nahrávanie živého podcastu s edukačnou témou. 

Prípravu podujatia sa mestská organizácia rozhodla prepojiť s vysokoškolákmi. Iniciatívy sa chopili študenti z Kabinetu eventov FMK UCM. „Prepojenie s univerzitou nám prišlo ako dobrá fúzia. Študenti FMK dostali zadanie vytvoriť event v obnovenom Ružovom parku. Z troch nápadov sme vybrali práve Podcast park. Podcasty sú fenoménom, ktorý zasahuje práve mladšiu generáciu“, dodáva Cagala.

Organizátori z Kabinetu eventov nazbierali cenné skúsenosti

Študenti na príprave eventu Podcast Park participovali od začiatku akademického roka. „Organizácia eventu nás veľa naučila. V rámci nášho tímu sme si rozdelili úlohy, aby každý robil to, v čom je najlepší. Takúto spoluprácu medzi mestom a univerzitou vnímame veľmi pozitívne, keďže sme si vďaka nej na vlastnej koži vyskúšali, aké je to pripravovať veľký event,“ objasňuje študentka Rebeka Ryšková.  

Pre návštevníkov bude k dispozícii aj stánok s občerstvením či dobrou kávou, ktoré zabezpečí OOZI. Počas prestávok medzi rozhovormi sa návštevníci budú môcť zapojiť do kvízu, v ktorom  budú môcť získať knihy od vydavateľstva Slovart alebo kupóny od donáškovej služby Wolt.

Plánované ukončenie podujatia je o 19:30, v prípade nepriaznivého počasia sa akcia presunie do kina Hviezda na Paulínskej ulici. Vstup na event je voľný. Návštevníkom však organizátori odporúčaju vziať si deky na sedenie.

Viac informácii o podujatí je k dispozícii v udalosti na Facebooku.

Harmonogram: 

• 17:15 – Moderovaný rozhovor s influencerom Samuelom “Samozvaným” Miškovom, 
• 18:00 – Nahrávanie Vedátorského podcastu so Samuelom “Vedátorom” Kováčikom a Jozefom Klebercom,
• 19:00 – Moderovaný rozhovor s influencerom Milanom Bardúnom, alias Milanom Bez Mapy,
• 19:30 – predpokladaný koniec podujatia.

Neúrekom prachu, chumáčov či omrviniek v internátnych izbách, ktoré s obyčajnou metlou len tak jednoducho neodstránite. Problém, s ktorým bojovalo aj kvarteto študentov z Fakulty masmediálnej komunikácie UCM. Chalani sa ale rozhodli skoncovať so svojim neporiadkom a siahli po riešení, ktoré neskôr pretavili do obchodnej stratégie.

Na internát pri fakulte MTF STU, kde bývajú, priniesli žltý vysávač známy s menom Willy Kärcher – milovník neporiadku všetkého druhu. „Volám sa Willy a som jediný vysávač na MTF internáte. Za 1 € ti veľmi rád pomôžem urobiť poriadok, aby si sa cítil príjemne”, píše sa v príspevku na Facebooku.

Vo vnútri vysávača sme našli aj spodnú bielizeň.

Celý nápad sa zrodil vďaka inšpirácii z inej vysokej školy. „Najprv sme vysávač chceli využiť najmä pre vlastné potreby. Náš spolubývajúci Lukáš však na inej vysokej škole videl, že sa dal vysávač takto prenajímať. Preto sme sa rozhodli, že s menšími vylepšeniami urobíme rovnaký biznis aj na našom internáte,” hovorí jeden zo strojcov myšlienky Andrej Romaňák.

Vysávač kupovali z druhej ruky a vyšiel ich na rovných 40 €. Willymu následne vytvorili účet na Facebooku, urobili propagačné video, vytlačili plagáty a začali ho zdieľať v internátnej skupine. Cenu prenájmu stanovili na 1 €. „Doteraz našu službu využili študenti viac ako 50-krát. V súčasnom období máme troch až štyroch zákazníkov týždenne. Vrátila sa nám teda investícia, plus sme v zisku asi 12 €,“ objasňuje so smiechom Andrej.

Zarobené peniaze však zatiaľ neplánujú využiť na expanziu svojho biznisu, ale doprajú si zaslúženú odmenu. „Na konci semestra pôjdeme pravdepodobne posedieť niekde na pivo, kde náš zárobok zužitkujeme naplno,” hovorí Adam Švec.

Ponožky a spodná bielizeň v „žalúdku“

Ani ich neminula inflácia a zdražovanie. Preto museli postupom času svoju službu zdražiť o 100 %. Andrej a jeho ďalší dvaja spolubývajúci Damián a Lukáš sa tak rozhodli urobiť po vzore politikov. „Oni si zdvihli platy, tak my sme zdvihli cenu prenájmu,“ vravia s ironickým úsmevom.

Najväčšie starosti im však robí údržba Willyho vnútorných „orgánov“. Tú sa snažia robiť po každom zapožičaní. Podieľajú sa na nej všetci štyria. Vysávač celý rozoberú a zvnútra ho vyčistia, rovnako tak celú hadicu. Museli už kupovať aj nové vrecko na odpad, keďže neraz vo vnútri vysávača objavia aj nečakané predmety. „Okrem toho, že tam je množstvo vlasových chumáčov, tak často sa v ňom objavia aj ponožky. Dokonca sme tam raz našli aj spodnú bielizeň, čo bolo celkom bizarné,“ rozpamätáva sa Adam.

Doteraz našu službu využili študenti viac ako 50-krát.

Obyvatelia internátu na ulici Jána Bottu si pomocníka cenia a chalanom sú vďační, že takúto službu poskytli aj pre ďalších študentov. Príkladom je aj pravidelná zákazníčka Lenka. „Vysávač si vypožičiavam pravidelne, efektívne s ním dokážem upratať celú moju izbu. Som rada za ich iniciatívu,“ hodnotí výhodu služby.

Prenajímať vysávač im nezakázali

Pri tomto biznise naskytá otázka, či sa neboja daňovej kontroly. S týmto si ale hlavu nelámu. Viac starostí im pri spúšťaní svojej služby robil internátny poriadok. Neboli si totiž istí, či majú na také niečo povolenie. Po dôkladnej analýze dospeli k názoru, že by to malo byť v poriadku.

„Osobne som študoval celý internátny poriadok, či s tým nebude problém. Žiadnu podnikateľskú aktivitu tam nezakazujú, takže sme mali istotu, že sa do toho môžeme pustiť bez toho, aby nám to narobilo problémy,” vysvetľuje Adam.

Pýtať sa boli aj vrátnika, keďže súčasťou ich marketingovej kampane bolo aj rozvešanie plagátov. Ani v tomto prípade nenarazili na problémy. Povedali im, že pokiaľ nepropagujú alkohol, tak sa nemajú čoho obávať. Ani obchodná stránka neprekážala. Ide totiž o symbolickú čiastku, za ktorú študenti udržujú na svojich izbách čistotu a poriadok.

Tohtoročný UCM Night Run má oproti minulému roku niekoľko inovácii. Prvou z nich je uzavretie generálneho partnerstva so spoločnosťou Cukrovar, ktorá sa venuje developerským projektom v Trnave.

Beh bude mať tiež benefičný charakter. Na mieste konania eventu bude prebiehať zbierka venovaná Slovenskému zväzu telesne postihnutých, ktorý združuje ľudí s telesným postihnutím a ich rodinných príslušníkov. Vyzbierané peniaze poputujú spoločne so štartovným na konto charitatívnej organizácie. 

Pozmenená trasa, aj bohatý program 

Organizátori si prichystali aj zmenu trasy. Začínať sa tentokrát nebude pred budovou UCM na ulici J. Herdu 2. Preteky totiž odštartujú o 20:00 z Trojičného námestia, ktoré bude slúžiť ako centrum celého eventu. Trasa z “Trojičného” následne povedie cez Hlavnú ulicu smerom k Bernolákovmu sadu. Odtiaľ sa bežci znova vrátia k centru námestia odkiaľ pobežia na Hlbokú ulicu, kde ich bude čakať dlhá rovinka až smerom k City aréne. Poslednou etapou pretekov bude presun z Halenárskej ulice smerom späť na Trojičné námestie.

Pred samotným behom nebude chýbať ani sprievodný program a moderované diskusie. Prvá diskusia s investorom Karolom Šebom, ktorý bližšie priblíži projekt Cukrovar, sa začne o 17:30. O 18:00 prídu na rad zástupcovia Slovenského zväzu telesne postihnutých, Monika Vrábľova a Denis Kučera. Finálnu diskusiu uzavrie fyzioterapeut a absolvent UCM Ondrej Machovič, ktorý bude rozprávať o zdravotných benefitoch behu na ľudský organizmus. 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa UCM Night Run (@ucm.nightrun)

Na prípravách sa podieľajú študenti UCM 

Organizácie UCM Night Run sa znova zhostili študenti z Kabinetu eventov FMK UCM. Tí v kooperácii s mestom Trnava zabezpečujú podujatie po všetkých stránkach. “Naším cieľom je rozhýbať Trnavu, naučiť sa spoločne prekonávať prekážky, informovať verejnosť o benefitoch športu na duševné zdravie, ale aj posilniť športové aktivity našej alma mater,“ vysvetľujú študentky a študenti z Kabinetu eventov.

Dodávajú, že realizácia podujatia im dáva príležitosť nazbierať cenné skúsenosti a rozvinúť svoje zručnosti aj mimo akademickej pôdy. Kontakty a skúsenosti, ktoré získajú pri organizácii, budú vedieť využiť aj v ich ďalšom profesijnom zameraní.

Organizačné pokyny

Organizátori ubezpečujú, že trať s dĺžkou päť kilometrov je vhodná pre všetky bežkyne a bežcov bez ohľadu na úroveň ich kondície či skúseností. Základné štartovné v predregistrácii predstavuje 10 eur, pre študentky a študentov 5 eur. Bežkyne a bežci zaregistrovaní až na mieste podujatia zaplatia jednotnú cenu 13 eur.

Záujemkyne a záujemcovia sa môžu so zvýhodnenou cenou registrovať prostredníctvom online formulára. Počet kategórií, ale aj všetky ostatné informácie môžu bežci a verejnosť nájsť na Facebooku alebo Instagrame podujatia.

Keď v 60. rokoch 20. storočia začali najvyššie postavení muži amerického futbalu diskutovať o myšlienke zápasu, ktorý by určil najlepší tím „sveta“, pravdepodobne nečakali, že o viac ako o pol storočie pôjde o podujatie, ktoré bude sledovanosťou v Severnej Amerike atakovať dosahy olympijských hier. 

V roku 1966 sa po sérii rokovaní zástupcovia konkurenčných líg amerického futbalu – AFL a NFL dohodli (okrem zlúčenia oboch líg do niekoľkých rokov), že presne o rok sa uskutoční zápas medzi najlepšími tímami z oboch súťaží. Víťazné družstvo by získalo pomyselný status svetovej jednotky. 

Tak sa aj stalo, na štadióne v Los Angeles sa proti sebe postavili vtedajší princovia futbalovej scény Kansas City Chiefs a Green Bay Packers. Kultúrny program ako výplň medzi polčasmi alebo tzv. halftime show tvorili študenti stredných škôl, ktorí na podujatie prišli školským autobusom. Štadión s kapacitou vyše 90 tisíc sa zaplnil iba z dvoch tretín. Cena za 30-sekundovú reklamu bola 42 500 dolárov.

Od stredoškolákov ku kráľovi popu

Prvý ročník však ostal v absolútnom tieni svojich nástupcov. Progres Super Bowlu totiž nemôžeme charakterizovať lepšie ako, keď sa prehupneme na časovej osi do roku 1993, kedy halftime show otvára Michael Jackson, ktorý prepísal dejiny tohto podujatia.

Organizátori sa dovtedy trápili s tým, že počas halftime show im od televíznych obrazoviek odíde veľké množstvo ľudí. Vystúpenie Jacksona bolo prelomové, nielenže vtedy po prvý raz v histórii získali nárast divákov, ale spevák stanovil rekord, ktorý doteraz žiadna halftime show nepokorila. Celosvetovo ju malo vtedy podľa vtedajšej tlače sledovať 133 miliónov ľudí. 

Jacksonove vystúpenie spôsobilo, že evolúcia Super Bowlu docielila prestíž aj pre interpretov. Preto nedostávajú umelci za svoju halftime show honorár. Že ide o veľkú česť podčiarkujú slová Lady Gaga, ktorá v roku 2016 odspievala pred samotným zápasom hymnu USA. „Bola to pre mňa obrovská pocta a splnený sen“, konštatovala vtedy v rozhovore pre NFL. O rok na to už bola hviezdou halftime show a po vystúpení sa neubránila ani slzám šťastia.

Jedným z dôvodov nárastu sledovanosti bola v tomto roku Taylor Swift.

Ročník 2024 trhal rekordy

Super Bowl každý rok postupne rástol až sme sa dostali do bodu, že v roku 2024 sa môže prestížne podujatie pochváliť sledovanosťou 123 miliónov divákov v USA. Mimochodom, podľa dostupných štatistík sledovalo viac ľudí iba pristátie na mesiaci. K zvýšeniu sledovanosti samotného duelu nepochybne prispelo viacero faktorov. Jedným z nich bolo aj vyrovnané stretnutie, ktoré vyvrcholilo v predĺžení. Kansas City Chiefs v ňom zdolali svojich rivalov z klubu San Francisco 49ers pomerom 25:22.

Rozhodujúcu úlohu však mala podľa komentátora NFL Ladislava Faba zohrať prítomnosť Taylor Swift. „Vyrovnanosť nepochybne prispela k tomu, že Super Bowl dosiahol rekordné čísla. Keď je zápas dramatický, tak ľudia pri ňom ostanú až dokonca, avšak základným pilierom úspechu bola Taylor Swift,“ konštatuje Fabo.

Speváčka, ktorá aktuálne kraľuje rebríčkom popovej hudby, vypredáva jeden koncert za druhým a podľa CNN má aj pozoruhodný vplyv na americkú ekonomiku, totiž tvorí pár s členom víťazného tímu Travisom Kelcem. Aj televízne kamery si neraz do vysielania vybrali záber práve na ňu. Nehovoriac o fotografii po zápase, ktorá obletela celý svet. Jej pozitívny vplyv sa prejavil aj bez vystúpenia v halftime show. V tomto ročníku sa v nej predviedol americký spevák Usher.

V USA sviatok, v Európe popularita rastie

Americký futbal, ktorý v USA primárne zastrešuje organizácia NFL, je v porovnaní s inými športami jasným lídrom na trhu. Pre Slovákov je to však šport, ktorý má minoritný záujem. Ak si odmyslíme zopár klubov amerického futbalu, ktoré sídlia v niektorých krajských mestách, tak zoznámiť sa s ním máme možnosť iba prostredníctvom amerických filmov. V USA ide o niečo tradičné, čo dokonale reflektuje úspech Super Bowlu. 

„Celé to súvisí s kultúrou v USA. Americký futbal je pre miestnych ako náboženstvo. Ostatné top súťaže robia tiež výbornú prácu, ale obrovský rozostup, ktorý medzi nimi je, tu bol už od začiatku. Vzišiel z americkej nátury. Aj preto má Super Bowl také dosahy,“ vysvetľuje Fabo. Pre bližšie porovnanie, podľa údajov zo Statista.com mala NFL v roku 2023 väčšiu sledovanosť, ako baseball, basketbal a hokej (MLB, NBA, NHL) dokopy. 

Záujem o NFL stúpa aj na Slovensku.

Vplyv na popularitu má aj vzácnosť duelov. Zatiaľ čo v NHL odohrá každý tím 82 zápasov v základnej časti, pri NFL to je iba 17 stretnutí. Sledovanosť Super Bowlu je už len prirodzeným vrcholom celej dominancie. „Logicky sa tomu prikladá iná vážnosť, keďže zápasov je menej. Nehrajú sa trikrát do týždňa, ako je to u konkurencie. Každý zápas je ako sviatok,“ dodáva Fabo.

Trhom v USA to nekončí. Fabo, ako dlhoročný komentátor, eviduje zvýšený záujem aj na Slovensku. Vidí za tým šikovnosť najvyššieho manažmentu. „Je to marketingová filozofia Rogera Goodella (komisára NFL – pozn. red.). Uvedomuje si obchodný potenciál európskeho trhu. Môžem potvrdiť, že záujem o prenosy NFL alebo o články z tohto prostredia rastie aj na Slovensku,“ objasňuje komentátor pre JOJ Šport a Premier Sport 2.

To, že záujem rastie aj v Európe, dokazujú minuloročné zápasy NFL v Nemecku, ktoré sa vypredali v priebehu niekoľkých minút. Statisíce ďalších záujemcov nedokázal systém ani pripustiť ku kúpe, nakoľko bol pre enormný záujem preťažený. „Toto bolo pre vedenie NFL jasný signál toho, že Európa má pre nich zmysel. Ekonomicky z toho neťažia len pri predaji vstupeniek, ale aj pri predaji „merchu“ alebo licenčných práv“, uzatvára Fabo.

Pravdaže, NHL taktiež pravidelne zavíta do európskych krajín, ale hokej je na rozdiel od amerického futbalu pre Európanov populárny šport a svoje štruktúry tu má už dávno vybudované. Americký futbal je v Európe stále vo vývoji, no záujem o neho začína byť aj na našom kontinente obrovský. Expanzia NFL tu ale nekončí, v úvodnom kole sezóny 2024/2025 zavíta napríklad do Brazílie.  

Za 30 sekúnd reklamy v Super Bowle zaplatí inzerent 7 miliónov dolárov.

Messiho premiéra na Super Bowle

Nejde však iba o športovo-spoločenskú udalosť, čo jasne potvrdzujú masívne reklamy a ich cenovka. Za 30 sekúnd reklamného priestoru vo vysielaní zaplatí inzerent 7 miliónov dolárov. Aj s prihliadnutím na dnešnú infláciu je to oproti prvému Super Bowlu nárast cenovky o viac ako 2000 %.

Super Bowl je prehliadka tých najlepších kúskov, ktoré vyprodukujú reklamné agentúry. Pochopiteľne, nechýbajú v nich ani najznámejšie osobnosti z rôznych odvetví. V reklame na nízkokalorické pivo Michelob ULTRA si zahral futbalista Lionel Messi. V reklame na službu Uber Eats sa zase objavila herečka Jennifer Aniston.

Podľa USA Today ostali tieto reklamy v tieni „víťaza“. Najväčší úspech dosiahla reklama od sieti poisťovní State Farm Insurance v hlavnej úlohe s legendárnym hercom a bývalým guvernérom Kalifornie Arnoldom Schwarzeneggrom.

Náklady na reklamu v Super Bowle sa môžu zdať obrovské, keďže okrem samotného poplatku za odvysielanie, musí značka zabezpečiť aj celý proces tvorby, ktorý sa môže pohybovať v podobných hodnotách. Avšak pri tejto príležitosti získava exkluzívny priestor, na ktorý má príležitosť iba raz ročne. Pri televízii sa stretávajú celé generácie rodín, na ktoré sa dá reklama zacieliť. Je to možno jedna z mála situácií, kedy sa niektorí ľudia tešia na reklamy.

V dobe nahrávania rozhovoru máte naplánovaný benefičný koncert v Košiciach, ktorého hlavnou tému sú environmentálne problémy. Máte v blízkej budúcnosti v pláne zintenzívniť vaše aktivity v tejto oblasti? 

Predpokladám, že to bude nutné, keďže rezort životného prostredia sa po voľbách nedostal do dobrých rúk. Dá sa povedať, že v minulých rokoch to išlo správnym smerom, ale teraz to vyzerá, že sa karta otočí. RozpoR téma životného prostredia zaujíma a venujeme sa tomu aj pri našej tvorbe. Mám k prírode vybudovaný pozitívny vzťah, a s kapelou teda budeme upozorňovať na všetko, čo nebude v súlade s jej ochranou.

Nestáva sa vám, že sa potom stretávate s kritikou? Niekto by mohol povedať, že čo len “takí pankáči” môžu vedieť o prírode. 

My, pankáči, toho vieme veľa o mnohých veciach a máme k ním čo povedať. Aspoň si to teda myslíme. (smiech) Málokedy sa však stretávame s kritikou. Ak už áno, tak je to najmä na sociálnych sieťach, kde málokedy narazíte na konštruktívnu kritiku. Nemyslíme si, že komentáre na Facebooku by mali byť miesto, kde sa niečo vyrieši. 

RozpoR aktívne vystupuje proti extrémistickým politickým stranám. Pri posledných voľbách do NR SR sa im nepodarilo uspieť. Beriete to tak, že to je aj vďaka vašej aktivite? 

Chodili sme na protesty, upozorňovali sme na ich činnosť a aktívne proti ním vystupovali.  Nejakým spôsobom sme tomu určite dopomohli, tak ako mnohí ďalší. Je to spoločenská zásluha.

Na antifašistický protestoch si aj ty osobne prišiel do kontaktu s Líviou z Kulturblogu, kde si s ňou mal pomerne ostrú výmenu názorov. Nebál si sa, že vám podobné videá môžu ako kapele uškodiť? 

Nie, nebál. Kto sleduje túto problematiku a vidí, akým provokatívnym spôsobom Lívia robí rozhovory, tak vie, ktorá bije. Vystupujem proti týmto veciam, a tak som vystúpil aj proti nej. Servítku pred ústa si nedávame a nekalkulujeme, či si ako kapela uškodíme alebo nie. 

Mainstreamová scéna, až na pár výnimiek, nevystupuje proti fašizmu či homofóbii.

Vo februári 2020 si sa v rozhovore pre Plus 7 dní zmienil, že mainstreamová scéna nie je v boji proti fašizmu nijako aktívna. Zmenilo sa to odvtedy? 

Nezmenilo. Mainstreamová scéna, na rozdiel od tej undergoundovej, ku ktorej sa radíme aj my, tieto veci nerieši a nevyjadruje sa k ním. S výnimkou niekoľkých kapiel ako napríklad Medial Banana alebo Para. U ostatných som zatiaľ nepostrehol aktívnejší prístup. 

Tiež si sa vyjadril, že ak nič iné nezaberá, tak na fašistov musíme použiť násilie. Bolo by toto  skutočne riešením, ak by došlo na fyzické šarvátky medzi jednotlivými názorovými skupinami?

Beriem to tak, že fašizmus bol porazený silou. Inak sa ho ani poraziť nedá. Ak ťa nejaký „nácek“ napadne na ulici, tak mu nebudeš slušnými slovami vysvetľovať situáciu. Treba rátať s tým, že fašisti na vyjadrenie svojich pocitov využívajú najmä násilie a agresiu. Musíme sa predtým rovnako brániť násilím.

Tvoj kolega z kapely – Datra hovorí, že byť pankáčom bolo kedysi o „držku“. Vymizlo to už? Ak áno, prečo?

Dovolím si poopraviť svojho kolegu. Kedysi nám nešlo o „držku“, ale o život. Dnes už to vôbec nie je také divoké, ako to bolo kedysi v uliciach. Obmedzilo sa to. Aj keď sa žiaľ v posledných rokoch odohralo niekoľko tragických incidentov, ktoré boli poháňané nenávisťou. Tomu podľa mňa prispeli sociálne siete, kde sa vo veľkej miere zhromažďuje nenávisť a zloba. Práve tam sa presunula časť toho násilia. 

O život? Máš aj konkrétnu príhodu? 

Mám. Nikdy som ale o tom nechcel bližšie rozprávať. 

Keď sa odohrala vražda na Zámockej ulici, nepremýšľali ste nad väčším turné na podporu LGBTI+ komunity, podobne ako tomu bolo pri rómskych osadách?  

Nepremýšľali. 

Do osád sme najprv chceli prísť na „pankáčov“, rozložiť aparatúru a len tak urobiť koncert

Prečo? 

Sme jasne na strane LGBTI+ komunity a ďalších znevýhodňovaných menšín, čo sme preukázali aj na akcii Slovenská tepláreň, kde sme vystupovali. Nemali sme ale kapacitu riešiť nejakú vlastnú aktivitu. Bolo tu navyše viacero akcií na podobnú tematiku, ktoré sa veľmi dobre zvládli. Ak by sme sa do toho pridali aj my, mohlo by to uškodiť už rozbehnutým projektom.

Nestretol si sa s tým, že sa to od vás ako kapely očakávalo? 

Áno, stretol a veľakrát. Mnoho ľudí očakáva, že sa vyjadríme ku všetkému. Ale to sa nedá a ani sme to nikdy nechceli robiť. Sme tiež len ľudia a razíme si líniu, že radšej sa ako kapela venujme jednej iniciatíve, ale poriadne.

RozpoR bol veľmi aktívny v rómskych osadách, kde ste aj koncertovali. Nemali ste strach ako vás miestni obyvatelia príjmu, keď ste išli na prvý koncert?

Strach nie, skôr sme boli veľmi zvedaví. Do osád sme išli po komunikácii so sociálnymi pracovníkmi, ktorí poznali situáciu a miestnych ľudí. Musím sa priznať, že najprv sme tam chceli prísť na „pankáčov“, rozložiť aparatúru a len tak urobiť koncert. Po komunikácii s našou kamarátkou Inge, ktorá s ľuďmi z osád pracuje roky sme však od toho upustili. Zhodli sme sa, že väčší dosah to bude mať, keď sa to dopredu celé pripraví a obyvatelia budú vedieť o našej návšteve. 

Podľa čoho ste vyberali konkrétne osady? 

Pomáhala nám s tým naša spomínaná kamarátka. Ako sociálna pracovníčka najlepšie poznala situáciu v rómskych komunitách na východe Slovenska. Vybraným osadám zadala nejaké úlohy, ktoré museli splniť. Ak ich splnili, tak za „odmenu“ mali náš koncert. Museli si ho teda „zaslúžiť“.  Tiež mohli prejaviť svoj názor, či nás tam chcú alebo nie. 

Mali ste všade iba pozitívnu odozvu? 

Áno, všade nás milo privítali a boli zvedaví, čo za bláznov to tam prišlo. (smiech)

Páčil sa Rómom váš štýl hudby? 

Vôbec im nesedel, ale ani im to nevadilo. Navyše, my sme ani nehrali náš celý koncertový set, maximálne pol hodinu. Potom sme zobrali Samba bubny a začali sme pochodovať osadou. Táto show sa im už páčila viac a mnohí sa k nám pridávali. Nerobili sme si ilúzie, že sa im naša muzika bude páčiť. Myšlienkou bolo ukázať, že spolu vedia fungovať dva rozličné svety. 

Čiže sa nedá povedať, že ste inšpirovali rómske spektrum k punkovej sfére? 

To asi nie, ale človek nikdy nevie. Po koncerte k nám vždy pribehli deti a skúšali si napríklad bicie. To bolo ale zrejme iba kvôli tomu, že mali v sebe prvotný záujem o hudbu, nie preto, že sa z nich stanú pankáči. Budem však rád, ak sa mýlim a nabudúce si niekde zahráme s miestnou punkovou kapelou.  

Súvisí vaša orientácia na rómsku minoritu s tým, že ste aj vy ako pankáči v rámci hudobnej scény minorita? 

Je to určite faktor, vďaka ktorému sa dokážeme lepšie pochopiť. Prioritou je však pre nás naďalej poukazovať na to, že spolu dokážeme fungovať, aj keď sme z dvoch odlišných svetov. 

Jednoznačne ste podporili aj Ukrajinu pri ruskom útoku na jej územie. Nechceli ste zorganizovať koncert aj priamo tam? 

Chceme to spraviť, ale pri súčasnej situácii to je veľmi komplikované.

Čo teba viedlo k tomu, že si sa stal pankáčom? 

Najprv to bolo iba o tom, že sa mi páčila tá hudba. Neskôr, keď som bol starší, začal som punkovú scénu vnímať v širších súvislostiach a pridávali sa k tomu moje hodnotové postoje. 

Na základe čoho sa formovali tvoje hodnotové postoje? 

Vyrastal som na sídlisku, kde som mal možnosť vidieť ľudí z rôznych pomerov. Videl som, ako sa niektorí ľudia k sebe správali alebo ako sa správali ku mne. Prirodzene som si to postupom času začal všímať a celé uvedomovať. To ma naučilo veľa. 

Na punku nie je v dnešnom svete nič lákavé.

Nebola za tým žiadna konkrétna príhoda?

Možno je za tým aj konkrétny príbeh z detstva, ale skôr to bolo o tom postupnom všímaní si rôznych vecí.   

Vnímaš, že punková scéna drží spolu? 

Myslím si, že držíme spolu najmä v kritických situáciách. Samozrejme, nájdu sa medzi nami aj nezhody, ale tak je to všade. 

Je dnes u mladej generácie záujem o punk? 

Nie, záujem o punk upadá, ale nečudujem sa tomu, keďže na ňom nie je v dnešnom svete nič lákavé. Je to stále o tom istom. Keď vidím mladých pankáčov, tak si kladiem otázku, že prečo ním v tejto dobe vôbec niekto chce byť? (smiech) 

Dá sa povedať, že ste oproti iným žánrom zaspali dobu? 

Skôr je to spôsobené tým, že dnes je iná doba a popularitu má iný štýl hudby. Vidím to aj na koncertoch undergroundovej scény. Na punk príde maximálne 150 ľudí, ale to tam musíš mať už známe kapely. Iné subkultúrne žánre ako metal, hip-hop a tanečná hudba sú dnes populárnejšie. 

Je človek pankáčom na celý život? 

Je to veľmi individuálne. Máme veľa ľudí, ktorí boli kedysi pankáči, ale postupom času sa tak z rôznych dôvodov prestali označovať a dnes už len spomínajú na staré časy. Častokrát si aj hovoria „bývalí pankáči“.  

Ty budeš pankáčom na celý život? 

Jasné, že áno. (smiech)

Okrem koncertu na Ukrajine, aké koncerty ešte plánujete do budúcnosti? 

V roku 2024 plánujeme spoločné turné na Morave s českou kapelou Marno. Tiež nás čaká koncert v Bratislave, ktorý sa odohrá v rámci 25. výročia od založenia kapely. Pri tejto príležitosti uvažujeme aj nad tvorbou piesne a videoklipu. Čo sa koncertu na Ukrajine týka, tak by sme si tam radi zahrali, ale zatiaľ je to len v rovine uvažovania. Uvidíme či sa to podarí, veľa bude závisieť od vývoja situácie.

LUKÁŠ FABIAN

Lukáš Fabian je spevákom punkovej kapely RozpoR. Známejší je však pod svojim pseudonymom Fabko. Po boku kapely sa prvýkrát objavil v roku 2011, kedy zastupoval chýbajúceho bubeníka. Aktívnou súčasťou skupiny je od roku 2015. S kapelou získal v roku 2019 ocenenie Roma Spirit, ktoré venovali obetiam policajnej razie v Moldave nad Bodvou. V pracovnom živote sa venuje profesii barbera, kde dokáže využiť svoje umelecké vlohy.

V spoločnosti sa dlhodobo rieši odchod mladých ľudí do iných krajín. Napriek negatívam, ktoré sa so Slovenskom spájajú, u väčšiny mladých ľudí z UCM aj tak prevažujú pozitíva. Na svoju rodnú krajinu nechcú zanevrieť a radi by tu ostali žiť aj v budúcnosti. Najväčšou motiváciou sú najmä rodina a nadobudnuté kontakty. 

Študentov UCM sme sa pýtali: 

1. Prečo chcú zostať na Slovensku?
2. Čo sa im najviac páči na našej krajine?
3. Akú zmenu by na Slovensku uvítali?

Karin, 3. Bc. KOMU

Na Slovensku chcem ostať, pretože som tu vyrastala od malička. Vyhovuje mi jeho životný štýl, študujem tu a predovšetkým tu mám rodinu či kamarátov. Sme súčasťou Európskej únie, kde nie je žiadna vojna, nie je tu chudoba ako v rozvojových krajinách a celkovo môžeme povedať, že žijeme dobrý život. Vidím tu svoju budúcnosť. 

Bude to znieť ako klíšé, ale na Slovensku sa mi najviac páči naša príroda a kultúrné pamiatky. Cestujem aj do iných krajín, no tam ma ich prírodné krásy nevedia tak osloviť, ako je to u nás. Páči sa mi aj to, že sme malá krajina a dostať sa ku kamarátom na druhý koniec republiky mi nezaberie až toľko času. 

Želala by som si, aby zo spoločnosti zmizla závisť. Nepáči sa mi, že tu dokážu niektorí závidieť aj banálne veci či výhody. Táto vec ma trochu odrádza, ale dá sa s tým žiť. Stačí sa od toho odosobniť.

Adrián, 3. Bc. KOMU

Chcem tu zostať, pretože tu mám rodinu, kamarátov a môžem hovoriť svojim jazykom či nárečim. Politiku alebo kultúrne vojny neriešim a ignorujem ich. Navyše, nezdá sa mi, že by sa tu žilo tak zle, ako niektorí hovoria.

Najradšej mám našu kultúru, prírodu a samozrejme, pivo a dievčatá. (smiech). Taktiež sa mi páči, že minimálne v kraji odkiaľ pochádzam, sa rozpráva našim typickým nárečím (šarišským), čo len posilňuje moju lásku k domovu. Tiež si veľmi cením našu gastronómiu. Páči sa mi, že ako lokálne podniky tu máme salaše, kde si môžem dať svoje obľúbené bryndzové halušky či pirohy so slaninkou. 

Nemám jednu konkrétnu vec, ktorú by som chcel zmeniť. Čo však trápi asi každého je politika. Určite by som uvítal, aby sa celé politické spektrum vymenilo, a Slováci by tak často neboli frustrovaní z toho, čo sa v parlamente deje.

Silvia, 3. Bc. FF UCM

Myslím si, že do budúcna má táto krajina perspektívu na dobrý život. Teraz to tu možno nemusí vyzerať ružovo, ale verím, že to bude lepšie. Chcem prispieť k pozitívnej zmene.  

Najviac sa mi na Slovensku páči naša príroda. Je tu naozaj veľa miest, kam sa dá ísť. Sama ich rada preskúmavam. Taktiež sú to naše kultúrne pamiatky a historické budovy. Či už sú to hrady, prírodné rezervácie alebo budovy v mestách, ktoré často slúžia ako galérie a múzeá. 

Chcem, aby sa zmenila mentalita ľudí. Aby sme boli viac otvorení a menej nenávistní voči iným. Aby sa zmenili zákony a aby sa zlepšila politická situácia. Sama by som sa v budúcnosti v rámci môjho odboru chcela venovať policajnej psychológii. Myslím si, že veľa ľudí, ktorí sa hlásia do policajného zboru alebo už sú jeho súčasťou, by tam nemali vôbec byť. Častokrát sa stretávame s tým, že sú veľmi agresívni a zneužívajú svoju moc. Preto by som sa chcela zamerať na túto oblasť a zamedzovať podobným ľuďom vykonávať danú profesiu.

Denis, 3. Bc. KOMU

Chcem tu zostať z dôvodu, že tu mám svoju rodinu, kamarátov a skrátka je to môj domov. Chcem sa však natrvalo presunúť na západ krajiny a nebyť viazaný na východ. Lepšie pracovné príležitosti aj lepšia infraštruktúra na západnom Slovensku je totiž jedna z motivácii, prečo chcem zostať v budúcnosti žiť tu a nerozmýšľam nad presunom do zahraničia. 

Vysoké a Nízke Tatry. V podstate celá naša príroda, keďže práve ona je našou veľkou pýchou. Je nutné vyzdvihnúť aj našu pohostinnosť, ktorú ako národ máme. Páči sa mi zvyk, že sa nebojíme cudzincov ponúknuť našim tradičným alkoholom alebo jedlom. A musím spomenúť aj našich športovcov, ktorí nás hrdo reprezentujú vo svete.

Platy. Budem rád, ak pôjdu vyššie vo všetkých odvetviach, obzvlášť učiteľom. Je to veľmi smutný pohľad, keď sa pozriem na ich platy na základných a stredných školách. Pýtam sa, že akú motiváciu majú potom mladí na štúdium tohto odboru? No a potom sú tu, samozrejme, veci ako politika, spoločenské témy a podobne. Ale to trápi asi každú krajinu. 

Matej, 3. Bc. KOMU

Keďže som z dediny, tak musím povedať prírodu. Milujem to, že vyjdem z domu a do pár minút sa viem dostať do lesa alebo na lúku. Nie všade majú takú možnosť. Tiež by som tu zostal kvôli tomu, že tu mám rodinu, kamarátov a vyrastal som tu.

Cením si najviac humor, ktorý tu máme. Je jedno, či sa stretneš s človekom z východu, z Oravy alebo z Bratislavy. Vždy sa viete spoločne zasmiať a porozprávať. V zahraničí mi toto vždy chýbalo. 

Chcel by som, aby tu zamestnávatelia mali lepší prístup k ľuďom s vyšším vzdelaním. Príde mi smutné, keď sa zdravotná sestra s vysokoškolským diplomom obzerá po možnostiach v zahraničí, pretože doma ju nedokážu adekvátne zaplatiť. A tiež dúfam, že sa posunieme dopredu aj v politickej rovine. Zníženie korupcie, lepšie výsledky v ekonomike, kultúre, atď.

Leni, 1. Bc. FF UCM, psychológia

Slovensko je môj rodný kraj. Žijem tu odjakživa, mám tu svoju rodinu, svojich priateľov a viem si tu predstaviť moju budúcnosť. Samozrejme, sú tu veci, ktoré by sa určite dali vylepšiť, ale ktorá krajina je dokonalá? Žiadna.

Slovensko má krásnu prírodu. Milujem tieto jeho krásy.

Nechcem zasahovať do politiky, ale bol by som rada, ak by do nej prišli kultúrnejší a schopnejší ľudia. Ak by som mala tú moc, tak by veľmi rada prekopala politiku od úplných základov. Tiež by som privítala, aby sa zlepšila vlaková doprava, a vlaky by nemeškali tak často (smiech).

Oliver, 3. Bc. KOMU

Kvôli tomu, že tu mám rodinu a všetkých priateľov. Okrem toho aj preto, že veľkosť a poloha Slovenska mi výrazne uľahčuje moju prácu, nakoľko pracujem ako redaktor. Je pre mňa oveľa jednoduchšie vyhľadávať informácie a respondentov, prípadne za nimi prísť osobne, než by tomu bolo vo väčších krajinách. 

Veľmi sa mi páči pohostinnosť Slovákov. Osobne si pamätám, že vždy, keď k nám prišla nejaká návšteva, vedeli sme byť veľmi priateľskí a otvorení. To by sme mohli aplikovať nielen na „cudzincov“, ale aj na ľudí v našom blízkom okolí. 

Chcel by som, aby sa do spoločnosti vrátila ľudskosť. Aby sme sa vzájomne neodsudzovali kvôli odlišným politicko-spoločenským názorom. A v neposlednom rade, aby sme nezabúdali na to zlé, čo sa tu udialo a nemali pamäť ako nejaké akváriové rybičky. Toto podľa mňa najlepšie vystihuje slávny výrok T.G. Masaryka – “Demokraciu už máme, teraz by to ešte chcelo nejakých demokratov”. Osobne sa s týmto citátom stotožňujem, keďže sa považujem za demokrata. 

Šimon, 3. Bc. TEDI

Zostať by som tu chcel kvôli mojej rodine a priateľom. Taktiež aj preto, že podľa mňa je život na Slovensku zlatý stred. Naša lokalita v rámci Európy je skvelá na život, keďže prírodné katastrofy nás nezasahujú do takej miery, ako to je v iných krajinách (zemetrasenia či tornáda). V lokalite teda vidím veľké pozitívum a dôvod na zotrvanie.

Mám rád výlety do prírody a práve slovenská príroda mi veľmi imponuje svojou krásou či rozmanitosťou. Páči sa mi, že tu mám možnosť natiahnuť sieť medzi dva stromy, usadiť sa do nej, a pri počúvaní zvukov prírody sledovať nočnú oblohu a relaxovať. Nie všade by to išlo.

Chcem, aby sa veci pohli dopredu, avšak je potrebné si uvedomiť, že bezhlavé preberanie riešení zo zahraničia nemusí priniesť požadovaný výsledok. Riešenia musíme prispôsobiť našim možnostiam. To, že niečo funguje v zahraničí, neznamená, že bude fungovať aj tu. Ak si toto uvedomíme, tak nás to posunie dopredu.

Marek Makara

Absolventom FMK je tvár politickej diskusie o 5 minút 12, ktorá sa každú nedeľu vysiela vo verejnoprávnej RTVS. Makarové kariérne začiatky s moderovaním siahajú do 90-tych rokov, kedy začal pôsobiť v Rádiu Viva. Predtým bol tiež súčasťou rádií Forte, Koliba alebo Twist. Pauzu od sveta médií si vzal po tom, čo odišiel na rok pracovať do Austrálie.

V cudzom prostredí, tisíce kilometrov od domova zistil, čo ho v skutočnosti najviac napĺňa, spomína v rozhovore pre Nový čas. Aj preto po ročnom “angažmáne” na opačnej strane planéty prijal po návrate na Slovensko ponuku od Rádia Aktual. Odtiaľ už viedli jeho kroky do spomínanej RTVS. Niekoľko rokov vedie diskusie s ústavnými činiteľmi, lídrami politických strán alebo niekdajšími významnými tvárami slovenskej politickej scény. 

Patrik Mitas

V roku 2019 úspešne obhájil diplomovú prácu a dnes ho môžeme najčastejšie stretávať na hokejových štadiónoch. A dôvod? FMK absolvent Patrik Mitas sa totiž po skončení štúdia uplatnil ako športový reportér v RTVS. Ako napovedá úvodná veta, primárne sa zameriava na hokej.

Iniciatívu o podobnú prácu prejavoval už počas svojich začiatkov na vysokej škole. Počas štúdia pôsobil ako redaktor pre Spartak.tv, kde získaval prvé profesionálne skúsenosti pred kamerou, aj mimo nej. Ako sám priznáva v podcaste časopisu Atteliér, naša fakulta bola v jeho živote dôležitou etapou, ktorá mu pomohla naštartovať kariéru. Vďaka pedagógom vypiloval svoju slovenčinu, zlepšil svoje komunikačne schopnosti a mal príležitosť nadobudnúť kontakty, ktoré by inde nezískal. 

Juraj Koník 

Z “lavíc” našej školy vzišiel aj novinár Juraj Koník. FMK absolvent sa do histórie univerzity zapísal aj tým, že z pozície šéfredaktora viedol vysokoškolský časopis Atteliér. Za jeho éry bol Atteliér dvakrát na súťaži Štúrovo pero vyhodnotený ako najlepší vysokoškolský časopis. Že to nebola náhoda potvrdil svojou neskoršou prácou v denníku Pravda, televízii TA3 a Denníku SME. Môže sa pýšiť tým, že päťkrát získal novinársku cenu. Aktuálne pracuje v Denníku N. Primárne sa venuje reportážam a politickému dianiu. Na svoju Alma mater sa občasne vráti ako hosť v diskusiách časopisu Atteliér. Naposledy tak urobil pri dvadsiatom výročí založenia časopisu. 

Janette Štefánková 

Sympatická blondína zo spravodajstva RTVS má tiež vyštudovanú masmediálnu komunikáciu. Jej cesta do spravodajstva večerných správ siaha ešte do čias, kedy nemala vyštudovaná vysokú školu. Zatiaľ čo dnes sa divákom prihovára spred kamery, kedysi to vyzeralo tak, že jej kroky sa s médiami nikdy neskrížia. 

Jej prvá práca po ukončení strednej školy bola v chemickom laboratóriu. Ešte pred absolvovaním univerzity pôsobila ako moderátorka v regionálnom rádiu, kam sa dostala vďaka konkurzu. Svet médií si v tej dobe zamilovala a je mu verná do dnešných dní. Pôsobila v rádiu Twist a neskôr aj v Rádiu Slovensko. Dnes je už stálicou večerného vysielania na RTVS spoločne s Andrejom Bálintom (ďalším absolventom FMK). Za svoju prácu získala v roku 2020 cenu OTO v kategórii moderátor spravodajstva. 

Jozef Viskupič 

Nie všetky cesty z FMK vedú do médií. Uplatnenie si častokrát absolventi nachádzajú aj v iných odvetviach. Príkladom je Jozef Viskupič, ktorý si časom zvolil politickú cestu. Ešte pred vstupom do politického ringu však pracoval ako projektový manažér pre spoločnosť Region Press. V roku 2010 sa stal poslancom NR SR za stranu Sloboda a Solidarita. Post poslanca obhájil vo voľbách 2016, už však vo farbách hnutia OĽaNO. V roku 2017 bol prvýkrát zvolený za župana Trnavského samosprávneho kraja. Voličov presvedčil v župných voľbách aj o 5 rokov neskôr. 

Sedíme v učebni na Skladovej a ja si mám zvoliť tému na reportáž pre web Atteliéru. Nemám nič premyslené,  a tak sa po diskusii so supervízormi ako slepý k husliam dostávam k reportáži z UCM Night Run. Mal som predtým síce myšlienky, že by som sa takmer 6-kilometrového behu zúčastnil, chýbal mi však väčší impulz. Zrazu to prišlo, celkom nečakane. 

Dva týždne pred behom začínam s tréningovým procesom, aby som neodpadol po prvom kilometri. Pár dni pred samotným eventom prvýkrát úspešne absolvujem 6-kilometrovú trasu. Nič ma nemôže prekvapiť. 

Rozcvičili sme sa aj so psom

Na podujatie prichádzam hodinu a pol pred štartom “maratónu”. Pred budovou UCM sú rozložené stany, chalani z Red Bullu rozdávajú ľuďom plechovky energetických nápojov, z reproduktorov počuť hlasnú hudbu, ktorá púta pozornosť celého okolia, ľudia sa bavia. 

 K štartovnému číslu 41 dostávam aj darčekovú taštičku. Drobnosti, ktoré potešia. Prezlečiem sa do úboru a zrazu sa dostávam do kontaktu s jednou z organizátoriek, Romanou Hanovou. Zaujíma ma, ako vlastne prebiehala príprava takého eventu. „Organizáciu sme riešili celý semester, prakticky od februára. Bolo potrebné zabezpečiť sponzorov, dobrovoľníkov, média či marketing. Najťažšie však bolo naplánovať trasu. Tá sa nám viackrát menila, než sme ju definitívne stanovili“, priznáva Romana. V tej dobe ešte netuší, že trasa celého behu sa predsa len ešte raz zmení. 

Zároveň však nezabúda na celý organizačný tím z Kabinetu eventov UCM: „Je nás viac ako na iných univerzitných eventoch, ale myslím, že spoločnú kooperáciu sme zvládli. Teším sa z toho, ako to tu vyzerá, sú to super ľudia“, dodáva nadšene. 

Hodiny ukazujú čas 19:30, máme polhodinu do štartu. Všetci netrpezlivo čakajú na rozcvičku a na následný beh. Do čela sa trochu improvizovane postaví prorektor Andrej Brník aj so svojim štvornohým miláčikom. Rozcvička zhora nadol, s výskokmi, výpadmi či drepmi ide rýchlo. Je trochu iná, než na ktorú som zvyknutý, ale nevadí mi to. Je to zábava, keď sa okolo vás rozcvičuje ďalších dvesto ľudí, ktorí si dnes prišli zašportovať. Podľa slov moderátorky sa počet účastníkov tesne pred behom vyšplhal na číslo 299.

Na bežeckej dráhe

Odpočítavame desať sekúnd do štartu a keď hodiny ukážu čas 20:00, všetci vyrážajú dopredu. Na podobnom type podujatia je to moja premiéra, takže na úvodnú tlačenicu nie som zvyknutý. Svoje nerealistické nádeje na prvenstvo vzdávam v momente, keď sa najsilnejší bežci odpútali pár metrov po štarte do čelnej skupiny. Bol som naivný, keď som si myslel, že s nimi udržím tempo. Spoločne s ostatnými radšej volím opatrnejší začiatok. Hlavne to neprepáliť hovorím si v duchu. 

Pred vstupom do historického centra počuť od bežcov iba dychčanie. Keď však jeden z dobrovoľníkov pri trati ukazuje tesne pred zákrutou na schody, ozvú sa prvé nadávky. Nikomu sa po nich bežať nechce a ani ja nie som výnimkou. Po ich vybehnutí vidím svojich prvých spolužiakov, ktorí mi kričia, aby som pridal. Túto frázu budem počuť ešte od ďalších troch ľudí. „Ľahko sa im to hovorí,“ poviem si s úsmevom na perách. 

Skupinky sa na trojičnom námestí výrazne trhajú. Sú takí, ktorí zrychľujú, iní zastavia úplne. Ja sa snažím držať svoje štandardné tempo. Prechádzame Bernolákovým sadom, v ktorom prvýkrát pociťujem menšiu krízu. Bežíme stále rovno, žiadne zákruty, človeku táto pasáž pripadá nekonečná. Keďže som pridal do tempa, cítim, že mi trochu oťažievajú nohy. Nie som predsa aktívny športovec. 

Som už pri obľúbenom študentskom podniku s názvom Zelený kríček, keď volám kamarátovi, že sa blížim do cieľa, nech je pripravený. V tom ma ale čaká šok, keď ma dobrovoľník pri trati naviguje smerom na námestie. Do cieľa tak ešte ostáva oveľa viac metrov, než som si myslel. Cítim trochu hnev, ale túto časť už našťastie zvládam bez problémov. Tesne pred cieľom zrýchľujem, dávam šprint ako Usain Bolt a obieham zopár bežcov. Na časomiere svieti čas 30:10. Dobehol som. 

Nával endorfínov zvíťazil

Trochu ma mrzí, že som čas nedal pod tridsať minúť, cítim sa však šťastne, rovnako ako ostatní, ktorí sa dnes rozhodli bežať. Organizátori ponúkajú ľuďom občerstvenie v podobe chlebíčkov, neodolám a dám si aj ja. Nemôže chýbať voda, veď som vysmädol a zaslúžim si hydratáciu. 

Znova stretávam organizátorku Romanu. Ochotne sa so mnou podelí o svoje bezprostredné pocity: „Takto po skončení behu mám v sebe stále adrenalín, ubehlo to veľmi rýchlo. Som však spokojná, ľudia sú spokojní, presne kvôli tomu sme to pripravovali.” Položím jej aj otázku na údajné vynechanie jedného úseku trate, pri ktorom pri navigácii zlyhal jeden z členov dobrovoľníckeho tímu. „Vieme, že to bola chyba, budeme to riešiť so zodpovedným človekom. Mrzí nás to, ale už s tým nič neurobíme”.  Mne však skrátenie trate vôbec nevadilo, pomyslím si s ironickým úsmevom.

Celkovo je však Romana s atmosférou na evente spokojná, ľudia sa podľa nej tešia zo športového zážitku. Do ďalšieho roka má však jedno želanie: „Určite by sa nám zišlo viac času na organizáciu, keďže letný semester je kratší. Napriek tomu sme to zvládli. Teším sa z môjho úžasného tímu a všetkých partnerov, ktorí podporili podujatie”. 

Víťaz, ktorý neplánoval vyhrať

Prebieha vyhlasovanie víťazov jednotlivých kategórii. Cenu odovzdáva dekanka FMK UCM, Ľudmila Čabyová a spomínaný prorektor Andrej Brník, ktorý má po režírovaní rozcvičky a odbehnutí piatich kilometrov stále energiu a úsmev na tvári. Absolútnym víťazom sa stal Patrik Krajčovič s výsledným časom 17 minút a 25 sekúnd.  Odchytil som si ho na pár slov. Nečakal, že prvenstvo si odnesie on: „Ak mám byť úprimný, mojou ambíciou nebolo víťazstvo, chcel som na trati sprevádzať otca, pre ktorého to boli prvé preteky. Po rozcvičke som sa však cítil dobre a krátko po štarte som bol vo vedúcej skupine ôsmich bežcov. Cítil som, že môžem zrýchľovať. Dostal som sa do svojho tempa a nakoniec to vyšlo.“

Na podujatí by sme ho mali vidieť aj budúci rok. „Veľmi rád sa tohto behu opäť zúčastním a uvidíme, či obhájim víťazstvo,” dodáva odhodlane Patrik, ktorý sa primárne venuje extrémných prekážkovým behom, známym pod názvom Spartan races.

Krátkym dialógom so samotným víťazom sa moja púť na podujatí končí. Odchod z miesta konania sprevádza silný dážď. Som však rád, že som sa rozhodol prísť behať a určite sa UCM Night Run-u zúčastním budúcim rok opäť aj ja.

Dokáže FMK pomôcť mladému človeku k nábehu na kariéru v mediálnom svete? Mali by prísť hráči z KHL reprezentovať Slovensko na MS a ako veľmi je nevyspytateľná jeho práca? Hosťom Podcasttu, ktorý si môžete vypočuť na konci prepísaného rozhovoru, bol absolvent FMK, Patrik Mitas.

Aké máš pocity, keď si sa po štyroch rokoch znova vrátil do priestorov našej školy?

Veľmi dobré. Spomínam si na priestory Rádia Aetter, kde teraz nahrávame. V podstate beriem nielen školu, ale aj rádio ako moju Alma mater, kde som urobil prvé kroky v kariére. V pätnástich som si na facebooku vytvoril profil, kde som písal prvé texty a pridával prvé fotky, ale práve FMK a neskôr rádio ma začali v tejto oblasti rozvíjať. V mojej krátkej kariére, ktorá trvá asi sedem rokov, bola FMK veľmi dôležitým krokom. 

Je nejaký pedagóg, na ktorého si rád spomenieš aj dnes, možno niekto, kto ťa nasmeroval na tvoju terajšiu prácu?

Asi najradšej som mal Janka Pronera, ktorý mi bol vekom veľmi blízky, aj sme si rozumeli ako kamaráti. Taktiež Karin Kubíková a Andrej Brník, ktorí pracovali v Rádiu Aetter. Špeciálne Karin mi dala veľmi veľa, pretože som zo strednej školy prišiel nie veľmi vycepovaný, čo sa slovenčiny týka. Veľmi som to zanedbával a ona mi vo svojom voľnom čase dávala lekcie, pomáhala mi, aby som sa zlepšoval v čiarkach a bohužiaľ aj v primitívnej gramatike, za čo sa veľmi hanbím. Dva roky sme však na tom pracovali a dostal som sa na taký level, že som spokojný. 

No a ešte pani Bugošová. Hlásateľská legenda, ktorá so mnou trávila extrémne veľa času. Spolupracujem s ňou aj teraz v RTVS, hoci už menej, keďže ona je primárne v spravodajstve a ja som v športe.

Keď som mal ísť pred mikrofón, tak som bol veľký trémista

Aké sú tvoje spomienky na Aetter? Pred nahrávaním podcastu si spomenul, že si prispieval na jeho web. Vytvorili ste v ňom nejaké priateľstvá, ktoré vydržali dodnes?

Nejaké úplne silné priateľstva nie, ale s niektorými ľuďmi si na facebooku alebo Instagrame reagujeme navzájom na príbehy alebo statusy. Spomínam si však na jeden silný moment, keď sme v Rádiu Aetter nahrávali vianočnú pieseň.

Nikdy som nebol redaktor, ktorý vytváral obsah priamo do rádia. Vychádzalo to hlavne z môjho sebavedomia. Vtedy som ho mal vysoké na srandičky a robenie show, keď som mal ale ísť pred mikrofón, bol som veľký trémista,  vždy som sa bál a neveril som si. Zvolil som si teda jednoduchšiu cestu, ktorou bolo písanie textov, kde ma nikto nevidel a mal som na to viac času. 

Dá sa FMK vnímať ako vstupná brána do mediálneho sveta? Spomenul si napríklad pani Bugošovú, s ktorou sa v RTVS doteraz stretávaš. 

Určite. Pomohlo mi to najmä známosťami a kontaktmi, ktoré som tu získal. Andrea Bugošová mi venovala veľmi veľa času. Bola človek, ktorý ma smeroval ďalej a hovoril mi, že na to mám. Kontakty, ktoré som si vybudoval, by som bez FMK nezískal. Škola mi zároveň dala dostatok času na to, aby som popri štúdiu praxoval a profesne sa posúval.

Kedy si si uvedomil, že to, čo by si chcel v živote robiť, sú rozhovory z hokejových štadiónov?

Už od od detstva som vedel, že chcem pracovať v športe. Nikdy som nemal iný sen. Prvýkrát som si uvedomil, že by sa to mohlo podariť, keď som sa v roku 2018 zo Spartak.tv dostal do RTVS. Potom to išlo veľmi rýchlo. Prišli MS v hokeji, neskôr nominácia na olympiádu. Keď Marcel Merčiak v redakcii začal hovoriť, kto pôjde na OH do Tokia, moje meno zaznelo ako prvé. Vtedy som si definitívne uvedomil, že športová novinárčina je to, čím sa chcem živiť.

Je to trochu zvláštnosť, že si si vybudoval pozitívny vzťah k hokeju, keďže Trnava je orientovaná na futbal. Je to tým, že si ako malý chlapec sledoval Extraligu? 

Začal som ju sledovať v sezóne 2004/05. V NHL bola výluková sezóna a u nás hrali najväčšie hviezdy. Keď som neskôr prišiel do Spartak.tv, boli tam dvaja silní redaktori, ktorí sa hnali do futbalu a ja som vedel, že je tu stále veľa iných športov. V tom čase tu boli Gladiátori – hokejisti a volejbal. K týmto športom som sa snažil uberať a zrazu pri rozhodovaní sa mi vynorili spomienky na rok 2004 a hokej ma začal neskutočne baviť. Keď som neskôr prišiel do RTVS, mal som na výber, či sa primárne chcem venovať futbalu alebo hokeju. Moja voľba padla na hokej. 

Hodnotíš po rokoch túto voľbu pozitívne?

Určite áno. Nechcem povedať, že futbal nemám rád, ale vzhľadom na to, kam sa futbal uberá so systémom VAR a aj v ďalších aspektoch, ktoré sa mi nepáčia, musím povedať, že som spokojný s hokejom. 

Pri svojej práci veľa cestuješ. Pred pár mesiacmi si bol napríklad v Kanade na MS juniorov, chodíš na extraligové zápasy, nevyčerpáva ťa to? 

Posledné juniorské MS bola úplná šialenosť, čo sa týka cestovania. Vtedy v Amerike zúrila snehová búrka, ktorá narušila spoje. Mali sme tam dokopy asi dvadsaťhodinové meškanie.  

Keď beháme po Slovensku, mám na starosti primárne západné mestá – Nitru, Nové Zámky, Trenčín, Bratislavu a občasne chodíme na prenosy do Zvolena a Banskej Bystrice. Cestujem veľa, ale nie až tak, ako keby som každý týždeň chodil na východné Slovensko. Je to súčasť mojej práce, rešpektujem to a baví ma to. Ale súhlasím s tým, že to unavuje.

Jedna z najdôležitejších vecí pri tejto práci je obetovať jej extrémne veľa času 

Pri tvojej práci a flexibilite, ktorú ako reportér musíš mať, sa asi nedá povedať, že by si mal nejakú bežnú pracovnú rutinu. Alebo sa mýlim? 

Nemýliš sa. Ja som človek, ktorý má rád poriadok, nie v izbe samozrejme (smiech). Už v školských časoch som mal všetko vytriedené a usporiadané. Pri tejto práci sa to nedá. Jeden deň pracujete od piatej rána do druhej poobede. Druhý deň máte ísť o 17:00 na hokej a myslíte si, že ďalší deň máte voľno, lebo ho máte v rozvrhu, lenže počas zápasu sa stane niečo, čo musíte spracovať do ďalšieho dňa. Vyžaduje si to flexibilitu. Jedna z najdôležitejších vecí pri tejto práci je tomu obetovať extrémne veľa času. 

Predpokladám, že zápasy národného tímu prežívaš rovnako ako všetci fanúšikovia hokeja. Nie je pre teba po trpkej prehre ťažké postaviť sa pred kameru a spovedať sklamaného hráča? 

Tento pocit som zažil len raz. Bolo to na tohtoročnom juniorskom šampionáte, kedy naši chalani podľahli Kanade po predĺžení. Vtedy som nezvládol situáciu. Keď hrajú naši, potláčam emócie. Snažím sa byť v tomto smere profesionál. Chcem byť k hráčom rovnaký, keď sa vyhrá, aj keď sa prehrá. Vtedy som zlyhal, pretože som mal pocit, že naši chlapci mali na to, aby vyradili jeden z najlepších výberov v histórii MSJ. Prichytil som sa pri tom, ako fandím a to bolo zlé. Na základe toho som robil skôr pocitové rozhovory, než faktografické. 

Po spomínanom zápase nastal pekný moment, kedy kanadskí fanúšikovia ocenili našich hokejistov potleskom. Celá hala začala tlieskať. Čakal si to? 

Nečakal. Neskôr mi to však začalo dávať zmysel. Kanadský fanúšik má rád kvalitný hokej a ten videl u nášho tímu. Dal kredit reprezentantom, ktorí takmer vyradili jeden z najlepších výberov v histórii MSJ. Bol to skvelý moment.

Ako hodnotíš aktuálny stav slovenského hokeja, posúvame sa k lepšiemu?

Minulý rok bol výborný, pretože v našej Extralige hrali hráči, ktorí sa podľa mňa dostanú do NHL. Boli to Šimon Nemec, Filip Mešár či Adam Sýkora. Roky predtým nedostávali mladé talenty šancu medzi seniormi. Pritom nás to posúva. V tomto roku bol v lige priamy zostup a preto veľa klubov argumentovalo tým, že nemôžu dať taký veľký priestor mladým hráčom. Báli sa vypadnutia.

Veľa urobil aj Craig Ramsay, ktorý prišiel do národného tímu a pozdvihol slovenský hokej vo všetkých kategóriách. Nastavil trend pre mladých a nie veľmi skúsených hráčov – Pavla Regendu, Miloša Kelemena a ďalších. Aj vďaka nemu sa z nich stali hráči, ktorí sú silovo veľmi vyspelí a veľmi dobre korčuľujú. Týmto prístupom ukázal mládežníckym reprezentáciám, že sa vieme posúvať. Formuje to náš hokej k lepšiemu. 

Slovenský hokej je aktuálne trochu rozdelený

Vnímajú aj v zahraničí vývoj slovenského hokeja, prácu Craiga Ramsayho a slovenských klubov s mládežou – predovšetkým Nitry? 

Slovenský hokej má aktuálne veľa svojich problémov. Riešila sa napríklad situácia ohľadom toho čí prídu hráči z KHL reprezentovať národný tím. Ďalším problémom je, že nefunguje spolupráca hokejového zväzu a extraligových klubov. Vytvára to ďalšie napätie. Vnímajú to organizácie, skauti, a ľudia nielen z NHL, ale aj z Európy. Na drafte v Montreale som sa rozprával aj s ľuďmi, ktorí to nehodnotia pozitívne. Vidia, že slovenský hokej je aktuálne trochu rozdelený. Neprospieva nám to.

Určite sa im však páči, že vychovávame mladých hráčov, lenže im je v zásade jedno odkiaľ ten hráč príde. Skauti vnímajú, že naša liga je dobrá, ale nie najlepšia. Sme ale dobrí na rozvoj hráčov. Vidíme to aj na Adamovi Sýkorovi, ktorý v dobe nahrávania rozhovoru nastupuje medzi seniormi v Nitre a tým sa hráčsky rozvíja. Chodia sem aj hráči zo zahraničia. Bol tu Brendt Clark, ktorý hral za Nové Zámky a dnes strieľa góly priamo v NHL. 

Nadviažem na to, ako sme sa rozprávali o mladých talentoch zo Slovenska. Slovenským klubom sa predsa na drafte môže vyplatiť, keď vychovajú hráča, no nie? Nitre sa to vyplatilo pri Šimonovi Nemcovi, ktorý podpísal nováčikovskú zmluvu s New Jersey Devils. Výsledokom bolo, že Nitra za neho zinkasovala peniaze, ktoré môže ďalej využiť.

Môže a aj to využila, ale je tam jeden dôležitý aspekt. Hráč musí podpísať zmluvu v NHL. Situácia s Nemcom, Mešárom, Slafkovským a Sýkorom bola unikátna. Prešli dva mesiace od draftu a oni mali podpísané zmluvy. Klub môže vychovávať hráča, ktorý bude draftovaný, ale nikdy nemusí podpísať kontrakt. Slovenský klub – napríklad Nitra, tým pádom nezinkasuje za neho také veľké peniaze, ako to bolo v prípade Šimona Nemca a Adama Sýkoru.

Aký je tvoj osobný pohľad na hráčov z KHL? Mali by prísť reprezentovať Slovensko na MS alebo nie? 

Ťažká téma. Bol by som rád, keby neprišli. Absolútne odsudzujem to, čo sa deje na Ukrajine – je tam vojna. Hráči dobrovoľne prijali, že chcú podporovať a hrať v ruskej KHL. Vo viacerých kluboch je vedenie, ktoré podporuje nejakým spôsobom Vladimira Putina. Preto podľa mňa nie je správne, aby reprezentovali našu krajinu. Samozrejme, ja som malý pán, toto je na rozhodnutí zväzu. Môžem ale povedať, že možno 95 percent mojich kolegov má rovnaký názor. (Rozhovor bol nahrávaný pred rozhodnutím SZĽH – pozn.red.) 

Na svojom twitter účte si prednedávnom upozornil na slušnú návštevnosť v druhej hokejovej lige, kedy na zápas medzi Senicou a Dolným Kubínom prišlo zhruba 2 500 divákov. To je viac, než u niektorých extraligových tímov. V čom by si podľa teba mali brať od nich ostatní príklad? 

V marketingu. Robia ho fantasticky. Prezident klubu, pán Krutý, do toho vkročil, ako sa patrí. Chcú hokej prinášať nielen fanúšikom, ale aj rodinám. Darí sa im to. Nejde im o výsledok, prioritou je pre nich fanúšik. Zober si, že je to druhá liga, kde hráči nie sú nejako extra platení, ak vôbec. Ak majú na každý domáci zápas, na ktorý im príde 2500 ľudí vstupné tri eurá, za celú sezónu vedia zarobiť len na vstupenkách 80-tisíc. To je dosť slušný zárobok na amatérsky klub. 

O tebe veľa ľudí nevie, že máš skúsenosti aj s komentovaním e-šporotových zápasov. Ako si sa k tomu dostal? 

Fúha, čo si to na mňa vytiahol (smiech). E-športy sú moja srdcovka. Popri mojej práci a koníčkom sledujem aj tie. K e-športom som sa dostal cez Counter-Strike. Môj malý sen bol komentovať nejaký turnaj, vedel som pritom využiť aj svoje doterajšie skúsenosti. To sa podarilo.

A prešiel si si aj fázou, že si chcel byť profesionálnym hráčom? 

Keby si videl môj počítač v tej dobe, tak by si mi túto otázku nepoložil (smiech). Samozrejme, že som chcel. Boli hráči, ktorých som v tej dobe obdivoval. Bolo to obdobie na základnej škole. Mal som však počítač s 30 fps a ľudia, ktorí sa venujú e-športom vedia, že takéto číslo je pri hre Counter-Strike je absolútne nedostatočné.  

Máš okrem hry Counter-Strike aj nejaký iný e-športový titul, ktorý sleduješ? 

Nemám. V minulosti som ešte hrával NHL, ale na to už nie je čas. Niečím mi to CSko inklinuje, páči sa mi kompetetívny štýl a to, že sa tam vieš ako hráč zabaviť.

V záverečných otázkach ťa neminie tipovačka. Povedz mi, kto vyhrá tento rok Stanley Cup? 

Tipovačku veľmi nemám rád, pretože málokedy trafím (smiech). Doprial by som to Connorovi McDavidovi, tak dám Edmonton Oilers. Aj keď musím povedať, že Boston Bruins je obrovský favorit, rovnako ako New York Rangers. 

Spomenul si Rangers, dosiahne podľa teba Jaro Halák métu 300 víťazstiev v NHL? 

Myslím si, že áno. Rozprávam sa aj so skúsenejšími novinármi, ktorí hovoria, že je to jeho osobný cieľ. Nevidím teda dôvod, prečo by ho nemohol dosiahnuť. 

Na úplný záver si skús tipnúť, kto podľa teba vyhrá MS a na akom mieste skončí Slovensko. 

Povedal by som, že to bude Česko, pretože predpokladám, že v play-off NHL vypadne veľmi skoro Boston Bruins. Posilní ich tak skupina hráčov na čele s Davidom Pastrňákom. No a Slovensko? Na štvrťfinále podľa mňa dosiahneme. Odhadujem, že skončíme na siedmom mieste.