V roku 2019 ste sa stali dekankou. Na webe atteliéru vtedy vyšiel článok o tom, ako by ste chceli zmeniť negatívny pohľad na FMK. Myslíte si, že sa vám to za 5 rokov vo funkcii podarilo?

Keď som nastúpila do funkcie, na fakulte bolo búrlivé obdobie, ktoré dosť negatívne ovplyvnilo jej imidž. Na konferencii Megatrendy a médiá vystúpil šéfredaktor časopisu Zem a vek, čo vzbudilo negatívne emócie u študentov, pedagógov aj absolventov.

Myslím si, že sa nám podarilo zlepšiť imidž fakulty. Sme najväčšia fakulta s najväčším počtom študentov, ktorá sa venuje mediálnej a marketingovej komunikácii na Slovensku. Jednak sa zlepšila spolupráca s praxou a napredovanie vidím aj smerom do zahraničia, kde máme veľa partnerov a veľké výskumné projekty. 

Dostali sme najlepšie hodnotenie vedy a publikačných výstupov v odbore mediálne a komunikačné štúdia na Slovensku. Nie je to len moja zásluha, je to práca celého tímu. Často za mnou prichádzajú aj študenti, ktorí si vyskúšali štúdium na iných univerzitách a oceňujú atmosféru aj otvorenú komunikáciu s pedagógmi na našej fakulte.

Pamätáte si, aké boli vaše štátnice ako študentky?

Pamätám. Bola som úplne prvou absolventkou, štátne skúšky sme mali ešte na Skladovej. V tom období nebola Jama, mali sme len Kino OKO a Skladovú. Na škole sme nemali ani počítače, s internetom sa len začínalo. Neexistovalo, že si niečo odfotíme do telefónu. Poctivo sme kupovali knihy a písali si poznámky.

Veľké percento študentov, ktorí na štátniciach neuspeli, sa ani nepokúsilo odpovedať.

Na štátnice som bola pripravená, lebo som bola typ študenta, ktorý si text prepíše, farebne vyznačí a snaží sa naučiť všetko. Pochválim sa, že som vysokú školu ukončila s červeným diplomom.

Učili sa vtedy študenti lepšie a viac?

Vo všeobecnosti áno. Veľakrát sa stáva, že mi prvák na ústnej skúške z marketingu povie, že “veď som sa učil až dva dni”. (smiech) Myslím si, že sa študenti učia oveľa menej ako my. Nemožno však povedať, že sú menej šikovní. Majú úplne iné zručnosti, ktoré predtým študenti nemali.

Minulý rok štátnice nezvládlo 26 % študentov bakalárskeho stupňa a 18 % magisterského. Čo spôsobilo takýto výsledok?

Keby sme sa pozerali na čísla z rokov predtým, boli by dosť podobné. Áno, 26 % študentov je naozaj dosť. Mnohí však na štátnice idú absolútne nepripravení. Chcú to len vyskúšať. Žiaľ, stáva sa, že neovládajú základné veci, a preto to tak aj končí. 

Študent by mal mať určitú úroveň, aby sme ho mohli pustiť do ďalšieho stupňa štúdia a potom aj do praxe, aby reprezentoval našu fakultu a nerobil hanbu.

Porovnávali ste výsledky štátnicových skúšok z predošlých rokov? Klesá alebo stúpa počet študentov, ktorí uspeli?

Je to rovnomerné. Teraz je lepšia možnosť pre študentov, najmä preto, že novelou vysokoškolského zákona sa zmenilo to, že keď neurobia štátne skúšky, zaplatia za nadštandard, ale len za počet kreditov, ktoré si prenášajú. Predtým bolo treba platiť celú sumu vo výške približne 800 až 1000 eur.

Veľakrát rozmýšľam nad tým, že niektorým študentom aj vyhovuje ešte ostať v tomto období. Byť denným študentom dlhšie má aj svoje výhody, ako napr. sociálnu podporu štátu, zľavy či možnosti cestovať. Študenti vedia, čo je pre nich výhodné.

Opravné augustové štátnice však minulý rok neboli. Prečo?

Neboli práve preto, že opravné štátnice pred dvomi rokmi dopadli veľmi zle. Zistili sme, že študent potrebuje dlhší čas na to, aby sa pripravil, nie mesiac a pol. Na druhej strane, tým, že máme veľa študentov, pedagógovia majú nápor na vedenie aj oponovanie prác. 

Opravné štátnice neznamenajú len to, že sme týždeň v práci. V pozadí je príprava, písanie posudkov a nie je to dobré ani z organizačno-technického hľadiska, keďže si naši pedagógovia majú vyčerpať dovolenku. Niektoré  školy majú štátne skúšky len raz ročne.

Minuloroční tretiaci nemali počas štúdia ani jednu ústnu skúšku. Neodzrkadľuje sa práve toto na (ne)úspešnosti štátnic?

Neviem povedať, či to bol hlavný dôvod. Myslím, že študenti sa nedostatočne pripravili a podcenili to. Marketéri mali ústne skúšky a masmediálci nemali. Neviem, či je tam súvislosť.

Ale toto je niečo, čo by som naozaj chcela zmeniť, aby mali študenti viac ústnych skúšok. Zároveň sa treba zamyslieť, či má význam písanie seminárnych prác, keďže vieme, čo všetko dokáže umelá inteligencia.

Študentom chýba sebareflexia a nevedia, že na E-čko nestačí len niečo povedať.

Ak porovnáme výsledky štátnic našich študentov a študentov iných slovenských univerzít, ako je na tom UCM?

Nerobila som si takýto prehľad. Viem, aké sú rozdiely u doktorandov, pretože na tieto štátne skúšky chodím aj na iné školy. Myslím si, že je to porovnateľné, naši študenti možno dopadli o nejaké percento horšie. Na niektorých školách majú iba obhajoby. Presadzovala som myšlienku, aby sme predmety nechali, pretože verím, že zvyšujú úroveň študentov, resp. absolventov.

Na marketingovej komunikácii na magisterskom štúdiu máme napríklad aj praktickú štátnu skúšku. Študent rieši prípadovú štúdiu, má konkrétny príklad z praxe, konzultuje, komunikuje a diskutuje s komisiou, ako by daný problém riešil. Treba mať pritom teoretické, ale aj analytické zmýšľanie. Nie je to len o nejakom bifľovaní sa.

Sú študenti, ktorí by štátnice zvládli, ale jednoducho mali smolu? Prešli podľa vás tí, ktorí si to zaslúžili alebo mali šťastie?

Vždy sa môže stať, že aj veľmi šikovný študent dostane okno a nepovie nič. Keď však vidíme, že je študent dobrý, napríklad z priemeru alebo na základe diplomovej práce, snažíme sa mu pomôcť. Aj takíto študenti však niekedy dostanú trému a po vytiahnutí otázky povedia, že nebudú odpovedať. V takom prípade im musíme dať FX. Veľké percento študentov, ktorí neuspeli, sú práve tí, ktorí sa ani nepokúsili odpovedať a vzdali sa pred odpoveďou.

Nezovšeobecňovala by som to na zlé výsledky a zlých študentov. V diplomových prácach vidíme excelentné výskumy, návrhy a zlepšenia pre firmy. Úroveň študentov sa zlepšuje. Samozrejme, študent, ktorý sa na štátnice nenaučí, musí rátať s rizikom neúspechu. Ale šikovných študentov, ktorí majú vedomosti a napíšu diplomovú prácu, je pomerne veľa a sú kvalitní. 

Stávajú sa štátne skúšky z roka na rok ťažšími alebo ostávajú na tej istej úrovni?

Otázky na štátniciach nie sú ťažké. Študenti vedia, na čo sa ich pýtame, pretože dostávajú podotázky. Napriek tomu sa mnohí ani na tieto podotázky nepozrú. Aj doktorandi, ktorí sa stávajú pedagógmi, sú prekvapení, ako ľahkovážne niektorí študenti k štátniciam pristupujú. Nie je to o kvalite študenta, ale o jeho neochote sa snažiť.  Podotázky niekedy obsahujú aj správne odpovede, no študenti si ich nevšimnú.

Cieľom školy nie je, aby boli všetci študenti vo všetkom dobrí. Každý študent je iný. Niektorí sa excelentne učia teóriu a právne aspekty, ale s analytickým myslením v marketingových témach už majú problémy. Cieľom je, aby si každý študent našiel oblasť, v ktorej bude excelovať. Základná myšlienka je “vyskúšaj všetko a nájdeš seba”. Ani výborný študent s perfektnou teóriou nemusí byť úspešný v praxi. Dôležitá je nadstavba v jednej špecifickej oblasti.

Pravidelne bývate v komisiách pre štátne skúšky. Pociťujete pokles vedomostí študentov, keď ich porovnáte s minulosťou?

Hodnotenie je horšie. Nie preto, že študenti sú slabí, ale pre ich nedôslednú prípravu. Súčasná generácia má okrem toho problémy s čitateľskou a mediálnou gramotnosťou, písaním a gramatikou. A úroveň stále klesá.

Zažili ste už situáciu, keď za vami prišiel študent ohľadom zlého výsledku?

Nielenže študent, ale aj rodič. Tí niekedy neprimerane zasahujú do štúdia svojich detí. Stalo sa nám, že rodič prišiel na štátnice, pretože bol presvedčený, že oponent pri písaní posudku uškodil jeho dieťaťu. Myslím si, že to pre študenta vôbec nebolo príjemné.

Ako ste reagovali?

Našťastie, nemôžeme komunikovať s rodičmi, ako to musia robiť na základných školách. Niektorí rodičia, v snahe chrániť svoje deti a uľahčiť im cestu, im v skutočnosti ubližujú.  

FMK znížila počet študentov na 300. Absolventi tak majú lepšie uplatnenie v praxi.

Študentom niekedy chýba sebareflexia a nevedia, že na to E-čko naozaj nestačí len “niečo povedať”. Treba ovládať 56 percent. Počas pandémie sme začali nahrávať štátne skúšky, najmä pre takéto prípady. Odvtedy si ani jeden študent neprišiel vypočuť svoju odpoveď a zanalyzovať ju s nami. Myslím, že si uvedomujú svoje nedostatky. Zatiaľ sa nestalo, že by sme zašli tak ďaleko, aby sme menili známku zo štátnej skúšky.

Fakulta sa snaží v posledných rokoch znižovať počet študentov na FMK. Motivuje to študentov k učeniu alebo naopak?

Každá minca má dve strany. Je lepšie mať menej študentov, ak ide o priestorové či pedagogické kapacity. Menej študentov však znamená aj nižší rozpočet pre univerzitu. 

Na druhej strane majú tak absolventi lepšie uplatnenie v praxi. V priebehu troch rokov sme znížili počet študentov našej fakulty o 300. Tristo študentov je dosť, predstavuje to veľkosť niektorých fakúlt na Slovensku. Je to netradičné, neviem, či v našej krajine vôbec existuje iná fakulta, ktorá by takto okresala počet svojich študentov.

A motivuje ich to k štúdiu?

Určite. Čo sa týka prijatia na FMK bez prijímačiek, znížili sme hranicu priemeru známok na 1.3, predtým to bolo 1.5. Myslím si, že sa to odrazí aj v prihláškach, vyberáme len tých najlepších.

Pre študenta, ktorý má na strednej škole zlé výsledky, to asi nie je dobrá správa, že sa k nám dostane menej študentov. No študent, ktorý je excelentný a chce byť medzi tými najlepšími a nechce mať spolužiakov, ktorých štúdium nebaví, flákajú sa a sú na fakulte len kvôli diplomu, taký to zrejme uvíta.

Na čo sa majú budúci bakalári a magistri na štátniciach pripraviť? 

Najmä nech zvážia to, z akých zdrojov sa pripravujú. Aj k nám sa dostávajú mnohé materiály, v ktorých sú spracované okruhy k štátnym skúškam, a keď to čítam, je to len spleť náhodných myšlienok a viet, ktoré často nedávajú zmysel. Študenti sa tieto nezmyselné vety, ktorým nerozumejú, často učia naspamäť. Keď ich pedagóg zastaví, aby vysvetlili, čo hovoria, nevedia odpovedať.

Ani výborný študent s perfektnou teóriou nemusí byť úspešný v praxi. Dôležitá je nadstavba v jednej špecifickej oblasti.

Myslím si, že jednoduchšie by bolo prečítať si päť strán knihy, kde je to vysvetlené s rôznymi príkladmi. Moje odporúčanie je preto učiť sa z kníh alebo učebníc. Máme archív, s textami našich pedagógov, o ktorých predpokladáme, že sa na ne na štátniciach budú pýtať.

Študenti sú však nespokojní, že archív je od minulého roka spoplatnený.

Ale my tie publikácie nepredávame ako na iných školách. Študent má v balíku za 5 eur všetky nové publikácie, čo je podľa mňa výborná pomôcka. Keď som bola študentka ja, mali sme jednu knihu od Kotlera a to bolo všetko.

Pripadalo mi smutné, keď študenti začali na sociálnych médiách agitovať to, že sme archív spoplatnili. Naozaj je tam množstvo publikácií zdarma. Päť eur je zanedbateľná čiastka, ktora pokryje časť nákladov.

Čo v prípade, ak študent nespraví štátnice, no naozaj chce na fakulte zostať študovať?

Ten diplom nie je pre každého. Ak aj máme aj takých, ktorí nezoštátnicujú ani na tretíkrát, musia to byť slabí študenti a môžem povedať, že na to nemajú.

doc. PhDr. Ľudmila Čábyová, PhD.

Jedna z prvých absolventov FMK s doktorátom v marketingu a rozsiahlymi skúsenosťami v oblasti vzdelávacieho marketingu a médií. V súčasnosti pôsobí ako dekanka FMK, aktívne sa podieľa na organizovaní konferencií, vydávaní časopisov a prispieva do rôznych vedeckých a redakčných rád. Jej záujmy spočívajú v akreditácii vzdelávacích inštitúcií, spotrebiteľského správania, environmentálneho správania, médií a marketingu a udržateľnej módy.

Podľa českej neziskovej organizácie Nevypusť dušu syndróm vyhorenia zažije pri niektorých vysokoškolských odboroch až 40 % študujúcich. Podobné výsledky potvrdili aj na Katedre telesnej výchovy a športu na UKF v Nitre. Študujúca mládež vo veku od 16 do 25 rokov dosahuje fyziologické hodnoty, ktoré sú charakteristické pre ľahkú stresovú úroveň. Kritickým vekom pre stres a náchylnosť k syndrómu vyhorenia je obdobie strednej školy. Ani medzi staršími ročníkmi však tento problém nezaniká.

Na UCM nájdete podporu

„Nie každý z učiteľov na Katedre psychológie inklinuje k poradenstvu. Práve preto na UCM existuje psychologická poradňa, ktorá ponúka profesionálnejšiu intervenciu,“ vysvetlil doktorand Jakub Ladecký, jeden z členov tímu poradne. Podľa neho študent môže prísť aj za hociktorým pedagógom, no tí väčšinou nemajú kapacitu a dosť času sa im venovať. Samozrejme, každý vyučujúci sa rozhodne individuálne či si zoberie žiaka pod svoje krídlo, alebo mu ponúkne možnosti pomoci.

Momentálne sa psychologická poradňa skladá z piatich psychológov. Pracujú tam väčšinou jednoodboroví odborníci, ktorí sú aj zamestnancami UCM. Každý z tímu sa špecializuje na rôzne oblasti a témy.

Na stránke psychologickej poradne študent nájde kontaktné údaje jednotlivých psychológov a môže si dohodnúť stretnutie prostredníctvom e-mailu. Žiadateľ pomoci má možnosť vybrať si aj konkrétneho odborníka, ktorého by chcel osloviť. V kontaktnom maile by mal uviesť, aké ťažkosti ho trápia. Následne si spoločne dohodnú čas a spôsob konzultácie, pretože okrem osobného kontaktu ponúkajú aj online formu sedenia cez videohovor.

„Študenti majú záujem o poradenstvo. Poradňa však potrebuje väčšie kapacity a zdroje, pretože niekedy býva preplnená,“ ozrejmil Ladecký. Zároveň verí, že by mali viac psychológov dostupných pre študentov, keby táto činnosť bola dostatočne odmeňovaná.

Buďme si navzájom oporou

Vyhorenie či iné duševné trápenie môžu študenti prvotne riešiť s rodičmi, súrodencami, kamarátmi alebo inými blízkymi osobami. Na tému ako pomáhať sme sa rozprávali s univerzitnou docentkou Zuzanou Mičkovou, ktorá má špecializáciu poradenský a klinický psychológ. Podľa nej človek, ktorý vás vypočuje, podporí, spoločne s vami analyzuje situáciu a vnútorne vám pomôže sa nastaviť a vyhľadať správnu cestu, nemusí byť vyslovene len psychológ.

Dôležité je, aby sme mali v človeku, o ktorého sa opierame, pocit bezpečia a vnímali sme jeho schopnosť porozumieť nám. Takíto ľudia v prenesenom význame tvoria „terapeutickú barličku“. Mičková dovysvetlila: „Nemusí to byť však efektívna pomoc. Preto je dôležité vnímať emócie a správanie jedinca s problémami, aby sme ho mohli citlivo nasmerovať k odborníkom psychológom a psychoterapeutom.“

Študenti síce majú záujem o poradenstvo, no poradňa potrebuje väčšie kapacity.

Keď je človek úplne vyhorený, nevie o tom rozprávať a ani nevládze vyhľadať pomoc. Rieši to sám v sebe. V takejto situácii podstatnú úlohu zohrávajú ľudia navôkol, ktorí by si mali všimnúť problém. Podľa Ladeckého pri vyhorení by mala byť výrazná podpora zo strany rodiny. Vo všeobecnosti všímať si symptómy u iných ľudí, pýtať sa a zaujímať sa o svoje okolie je veľmi žiadúce a prospešné. Ako nám sám povedal: „Ľudia s depresiou ju vedia veľmi dobre skrývať.“

Nie je rada ako rada

Efektivita pomoci závisí od mnohých faktorov a najmä od štádia, v ktorom je schopný priznať si problém. Docentka Mičková zdôrazňuje: „Treba si ale uvedomiť, že univerzálne rady neexistujú.“ Čo pomôže jednému, nemusí byť užitočné pre druhého. Dodala, že situácia sa može skomplikovať, ak nebola realizovaná psychologická starostlivosť a osoba sa sama borí s problémami, a tak môže dôjsť k vyhoreniu.

Odvážnym krokom je komunikovať o svojich psychických ťažkostiach. Ladecký podporuje, aby sa ľudia nebáli podeliť o svoje príbehy a prostredníctvom nich vzdelávali ostatných. Vďaka zdieľaniu svojho problému dostanú pomocnú ruku a zároveň môžu motivovať ďalších, aby vyhľadali pomoc, keď ju budú potrebovať, a nebáli sa o tom rozprávať.

Zažili ste situáciu, keď ste deň pred cestou nakúpili všetko najdôležitejšie? Keď ste si zabudli urobiť spoločné fotky s vašimi najbližšími a počas presunu dookola opakujete základné frázy v cudzom jazyku, len aby ste sa nedostali do problémov v inej krajine? Ja áno. Ak ste pochopili, o čom hovorím, potom presne viete, aké to je nechať TAM minulý život a začať TU budovať nový.

V sedemnástich rokoch som sa rozhodla presťahovať na Slovensko. Moje detstvo sa skončilo priskoro. Povedať, že som to veľmi chcela, by bolo klamstvo. Všetko sa vyvinulo tak, že som skôr musela.

Silnou motiváciou bol lepší život v Európe, o ktorom som len počula od rodičov. Slovensko sa stalo prvou krajinou, ktorú som navštívila, a zároveň prvou krajinou, ktorá ma zlomila. Iný jazyk, neznámi ľudia, mentalita, jedlo, zákony, pravidlá. Myslela som na to každý raz, keď som volala domov svojej rodine. Pamätám si, že som plakala tak silno, až mi jedného dňa prestal fungovať zvuk na mobile a musela som ho vyčistiť od sĺz.

Odvtedy prešli dva roky. Keď sa ma ľudia pýtajú, ako som sa dostala na Slovensko, hanbím sa odpovedať. Čím viac času však ubehlo, tým viac som si začala vážiť a milovať krajinu, v ktorej som sa narodila a vyrastala a zároveň, ktorú som kedysi opustila pri hľadaní lepšej budúcnosti. Dnes však určite viem, že po dokončení štúdia sa vrátim domov, do mojej Ukrajiny.

Uvedomila som si, že nie je nič hodnotnejšie ako objatia blízkych v ťažkých situáciách či rodný jazyk. Môžete ním ľahko hovoriť o láske, hnevať sa, tešiť sa, všetci vás pochopia, keď poviete vtip, a nebudete sa musieť ospravedlňovať za nesprávne vyslovené slovo. Vďaka tomu vás nebude neustále bolieť hlava, ktorá sa postupom času stane akási verzia Google Translatora. Zrazu začnete akceptovať aj nevýhody svojej krajiny. Pochopíte, že dokonalé miesto neexistuje.

Slovensko síce nie je krajina s najvyššou úrovňou života, čelí mnohým problémom, na ktorých treba zapracovať. V súčasnosti veľa mladých ľudí stojí pred voľbou či sa presťahovať, alebo zostať. Verte ale, že po príchode do inej krajiny, zistíte, že aj ona má svoje nedostatky.

Len sa pozrite na nádhernú slovenskú prírodu. Máte veľa možností na cestovanie bez prekážok. Mladí ľudia majú množstvo príležitostí, kedy môžu pracovať na sebe a majú veľkú šancu ukázať, čo sa v nich skrýva. Stále ale nechápem, ako si niektorí Slováci nevážia svoju krajinu a benefity, ktoré ponúka, ako napríklad bezplatné školstvo. Možnosť študovať, kde chcete a stať sa tým, kým chcete bez akýchkoľvek obmedzení, znie ako sen. Obyvatelia iných krajín môžu takúto príležitosť len závidieť.

V psychológii a karmológii existuje výstižné slovné spojenie – bezpodmienečná láska. Keď milujete v dobrom aj v zlom stave. Keď neľutujete, ale snažíte sa zlepšiť. Keď nehľadáte lepší život, ale nové poznatky a skúsenosti. Rozhodnutie milovať svoju krajinu a vidieť jej silné stránky by sa malo stať vaším osobným víťazstvom, rovnako ako sa nedávno stalo aj mojím.

Na sobotu 30. septembra budú všetci Slováci ešte dlho spomínať. Práve v tento deň mohli občania demokraticky rozhodnúť o budúcnosti Slovenska na nasledujúce štyri roky. Volebná účasť bola najvyššia od roku 2002 a dosiahla rekordných 68,5 %.

Redakciu atteliér zaujímalo:
1. Komu dali svoj hlas trnavskí študenti vo voľbách a či vôbec využili svoje volebné právo?
2. Ako volili ľudia z ich okolia?
3. Sú spokojní s výsledkami?

Boris, Inštitút manažmentu

Parlamentných volieb som sa, samozrejme, zúčastnil. Volil som Borisa Kollára zo strany Sme Rodina. S výsledkami moc nie som spokojný, ale teraz s tým už nič nespravím, takto sa, bohužiaľ, spoločnosť rozhodla. Z môjho okolia, čo viem, tak sa spolužiaci väčšinou prikláňali k Progresívnemu Slovensku. Nepoznám zatiaľ asi nikoho, kto by volil Smer. Zatiaľ. (smiech)

Milan, Fakulta prírodných vied

Tieto parlamentné voľby som dal svoj hlas OĽaNO. Nechal som si poradiť aj od rodičov. Neviem či som úplne spokojný so svojim výberom, ale podľa mňa Igor Matovič odhalí viac vecí ako ostatní. Väčšina mojich spolužiakov ale určite volila PS.

Júlia, Fakulta masmediálnej komunikácie

Bohužiaľ, som nebola voliť. Neplánovane som musela ísť do práce mimo môjho mesta. V celej našej domácnosti som ale aktívne rozširovala myšlienku, aby nezabudli ísť voliť. Rodina aj spolužiaci väčšinou volili PS, ale nájdu sa aj inak myšlienkovo orientovaní. Z výsledkov som sklamaná. Očakávala som trochu iné čísla. Ale ako sa hovorí, mohlo byť aj horšie, preto momentálne musíme pracovať s tým, čo máme.

Naďa, Filozofická fakulta

Nebola som voliť, pretože som akurát bola odcestovaná. S výsledkami ale určite nie som spokojná. Niekoľkokrát som uvažovala s priateľom o odchode zo Slovenska. Radi by sme najskôr dokončili školu a potom nás tu už asi nikto neuvidí. Išli by sme lietadlom do Ameriky, Afriky alebo hocikde odtiaľto. Pre mňa novozvolená vláda patrí starej generácii, ktorá by už nemala chodiť ani voliť a mala by nás mladých nechať žiť. Neviem pochopiť, že tu bude zas vládnuť mafia, ktorá zabíjala ľudí.

Patrícia, Fakulta masmediálnej komunikácie

Volila som Progresívne Slovensko. So svojím výberom som spokojná, čo sa o výsledkoch volieb už nedá povedať. Úprimne si myslím, že je to katastrofa. Najväčší problém je strana Smer, ktorý si také množstvo ľudí zvolilo, ako keby sme sa vrátili naspäť do minulosti. Príde mi to hrôzostrašné a úplne ma to privádza do frustrácie.

Martin, Fakulta prírodných vied

V parlamentných voľbách som dal svoj hlas Progresívnemu Slovensku. Výsledok ma ale sklamal. Ľudia okolo mňa, kamaráti, rodina väčšinou volili PS alebo Republiku. Pre mňa pri výbere bola dôležitá pomoc Ukrajine, pretože si nemyslím, že je dobrý smer vydávať sa na východ. Myslím si, že Slovensko veľmi rýchlo zabudlo, čo spravil Smer za 12 rokov a na všetky kauzy, ktoré mali. Premýšľal som aj nad tým, že by som zo Slovenska odišiel, ale zatiaľ ma tu drží štúdium.

Bohdan, Fakulta prírodných vied

Nevolil som, lebo nie som občan Slovenska. Rád by som však v parlamente Slovenska videl zástupcu Progresívneho Slovenska Michala Šimečku, pretože podporuje LGBT+ komunitu a je za liberálne hodnoty, ktoré by sa podľa mňa mali na Slovensku presadzovať. Nepovedal by som, že Slovensko je bezpečná krajina pre túto komunitu a iné kultúry. Absolútne nepodporujem stranu Smer. Dôvod je jednoduchý, som občan Ukrajiny.

Študentka si chcela zachovať svoju anonymitu

Nebola som voliť, pretože sa moja rodina nestotožňovala s mojou voľbou a pre zachovanie dobrých vzťahov som radšej nešla. Očakávala som, že sa Slovensko poučilo a občania nespravia opäť chybu. Lenže to sa nestalo. Napriek tomu som vďačná, že hlavne mladí ľudia volili Progresívne Slovensko. Určite očakávam, že sa budú diať zmeny. Slovensko mieri do záhuby. Školstvo, kultúra, diaľnice, všetko zlyháva.

Počas prieskumu mnohí študenti nechceli odpovedať na otázky hlavne kvôli strachu z odsúdenia ich voľby. Redakcia rešpektovala ich rozhodnutie.

Ukrajinky Krystyna Nahorna, študentka druhého ročníka FF Trnavskej univerzity, a Daria Mierhut, študentka tretieho ročníka FMK UCM, sa približne pred mesiacom rozhodli zorganizovať ukrajinskú párty. Prípravy vyvrcholia v piatok 25. novembra v centre Trnavy, v podniku 10Bar.

Budú sa premietať ukrajinské heslá

Svoja party (v preklade Vlastná párty) sa začína o 21.00 a potrvá do 3.00. Na mieste bude ochranka, vstup bude povolený len dospelým a organizátorky žiadajú od účastníkov vzájomný rešpekt, toleranciu či slušnú komunikáciu. Prezradili tiež, že počas eventu bude v sále projektor, na ktorom sa budú premietať obrázky s ukrajinskými heslami.

Počas celého večera bude v bare hrať primárne ukrajinská a americká hudba, ktorú bude mať pod palcom slovenský DJ.

Akciu zaplatili z vlastného vrecka

Podobné podujatia sa organizujú najmä v Bratislave, kde je koncentrácia zahraničných študentov vyššia. Samotné organizátorky však z vlastnej skúsenosti vedia, aké nepohodlné je cestovať za dobrou zábavou do iného mesta. Preto sa ju rozhodli priniesť priamo do Trnavy.

Doposiaľ nemali s organizovaním podobných eventov žiadne skúsenosti. Všetky náklady spojené s realizáciou podujatia zaplatili organizátorky samy, sponzorov nenašli. “Nevieme predpokladať, ako event dopadne po finančnej stránke. Je možné, že skončíme v strate,” hovoria Krystyna a Daria.

Vstupné stojí na mieste 7 €, v predpredaji do 12. novembra 5 € a do 24. novembra 6 €. Časť vyzbieraných peňazí pôjde na pomoc ukrajinskej armáde. Práve tento krok naznačuje, že mladí nie sú ľahostajní voči tomu, čo sa deje. Sú pripravení nielen sa zabávať, ale aj finančne podporovať svoju krajinu, ktorá každý deň bojuje za slobodu.

Párty bude mať medzinárodný charakter

Aj keď je Svoja party určená primárne pre Ukrajincov, organizátorky ubezpečujú, že prídu aj Slováci. Záujem prejavili tiež Rusi či Bielorusi. Oficiálne pozvanie dostali i Erasmus študenti, pochádzajúci z ďalších krajín a študujúci na Slovensku.

Študenti, ktorí párty organizujú, žijú na Slovensku už niekoľko rokov. Za ten čas stihli nadviazať množstvo kontaktov, ktoré im pomáhajú aj s propagáciou tohto podujatia. Pre lepšiu komunikáciu, prilákanie ľudí a zviditeľnenie akcie vytvorili instagramový profil s najaktuálnejšími informáciami.