Faye mala k umeniu blízko od detstva. Už ako malá bola súčasťou folklórneho súboru. Neskôr začala s vlastnou tvorbou. Hudbou sa ale živiť nechce a tak v septembri začala študovať masmediálnu komunikáciu na FMK.  

Radio_Head Awards sú ceny, ktorými Rádio_FM oceňuje umelcov už od roku 2008. Ich 18. ročník odvysielali naživo 27. 3. 2026 na svojom webe. Repríza mala byť odvysielaná o dva dni na Dvojke. Vedeniu STVR však prekážali prejavy ocenených umelcov, v ktorých vyjadrili nespokojnosť s aktuálnym stavom kultúry. STVR sa teda rozhodla, že reprízu nielenže neodvysiela, ale ani nezverejní vo svojom archíve. 

V rozhovore sa dočítate: 

• ako galavečer prebiehal, 
• čo zaznelo v spomínaných prejavoch, 
• čo si Faye myslí o vyjadreniach generálnej riaditeľky STVR a riaditeľa Slovenského rozhlasu, 
• aký má názor na protesty. 

V akých kategóriách si bola nominovaná?

Nahrala som skladbu so skupinou Fallgrapp, ktorá sa dostala medzi top 5 skladieb roka. Taktiež som sa dostala do kategórie Objav roka. V žiadnej kategórii som osobne nevyhrala, no Fallgrapp získal cenu za album roka. Bola som súčasťou albumu, takže to považujem za úspech. 

Ako prebiehal galavečer?

Celkom štandardne. Konal sa v Slovenskom rozhlase a bol vysielaný naživo na webe Rádiohláv, podobne ako predošlé ročníky. Víťazi každej kategórie si na pódiu prevzali sošku, predniesli svoj prejav a vrátili sa k ostatným v hľadisku. Jedna vec však bola trochu iná. Umelci sa vo svojich prejavoch vyjadrovali k aktuálnej situácii v kultúre. Urobili tak napríklad FVLCRVM, Jureš Liška a Nora Ibsenová z Fallgrappu, alebo Michal Kaščák 

Aký máš názor na to, ako ostatní účastníci využili priestor na svoje prejavy? 

Každý má ako občan Slovenskej republiky právo vyjadriť sa. To, ako to urobia, je ich vec. Umelci sa vyjadrovali k situácii v štáte odjakživa. To jednoducho ku kultúre patrí. Umenie je odrazom našich pocitov a ak sú emócie z aktuálnej situácie negatívne, odrazí sa to na ľuďoch a ich názoroch. 

Spomínaná Nora Ibsenová na svojom Instagrame napísala, že rozhovory, ktoré poskytla, nebudú odvysielané na základe rozhodnutia nadriadených. Následne dodala, že si nie je vedomá toho, že by ona alebo ktokoľvek iný porušil vopred podpísanú zmluvu. Mohla by si nám priblížiť, čoho sa táto zmluva týkala? 

Posielali nám ju ešte minulý rok. Boli v nej základné morálne ustanovenia. Boli sme v nej upozornení, že na mediálnej pôde nesmieme byť vulgárni, nenávistní a podobne. 

Myslíš si, že niekto porušil podmienky zmluvy? 

Môžem s určitosťou povedať, že sa nikto priamo nevyjadril k žiadnej politickej strane. Neboli spomenuté konkrétne mená a všetko, čo bolo povedané, bolo veľmi metaforické a abstraktné. FVLCRVM napríklad povedal, že žijeme v časoch Cruelli de Vill. Samozrejme, všetkým bolo jasné, čo tým chcel naznačiť.  

Teoreticky však toto prirovnanie nepoužil na žiadnu konkrétnu osobu. To isté urobila aj Nora s Jurešom. Jureš taktiež povedal, že žijeme v ťažkých časoch a že sa počas jeho kariéry doposiaľ s cenzúrou nestretol. Stále to ale bolo povedané všeobecne. Naozaj si nepamätám, že by niekto osočoval akúkoľvek konkrétnu stranu. 

Rozdielnosť názorov je predsa super, obohacuje nás a je prirodzená.

Čítala si otvorený list generálnej riaditeľky STVR Martiny Flašíkovej? 

Ak mám byť úprimná, celý list som nečítala. Čítala som vyjadrenie jedného politika, ktoré prezdieľal Rasťo Iliev. Naštartoval ma výrok, že umelci môžu hľadať priestor mimo „ich“ inštitúcie. Strašne ma to nahnevalo. Pár dní na to boli odvolané riaditeľky dvoch ďalších inštitúcií (pozn. – generálna riaditeľka Slovenského technického múzea a riaditeľka Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach).  

V ten večer som si robila rešerš o tom, čo sa za posledné obdobie deje. To som potom zdieľala na storkách, aby som si vybila hnev. To, čo sa deje, nie je sranda a nepáči sa mi to. To, že chcú našu kultúru vymeniť za niečo iné, už nemôžu zakryť. Nepáčia sa im hodnoty, ktoré naša kultúrna obec má a týmto spôsobom to chcú ovplyvniť. Chcú zmeniť naše zmýšľanie a to nie je správne.  

Aký máš názor na otvorený list pani Flašíkovej, v ktorom hovorí o zneužívaní verejnoprávneho priestoru a nevhodnom presadzovaní si vlastného názoru? 

 Žijeme v demokracii a myslím si, že má každý právo vyjadriť svoj postoj bez ohľadu na to, či je vo verejnoprávnom médiu alebo s kamoškou na káve. Nemali by sme za to byť trestaní alebo osočovaní. Umelci svoj subjektívny postoj vyjadrovali pri odovzdávaní cien aj v minulosti. A teraz, keď ich je viac, je to zrazu problém?  

Mám pocit, akoby každý považoval svoj názor za stopercentne správny a nepočúval druhých. Tým sa zo spoločnosti vytráca akceptácia a všetci na seba navzájom len vrieskajú a nadávajú si. Následne nepríde k žiadnemu konsenzu. A to ma najviac trápi. To, že sa ľudia pre rozdielnosť názorov neznesú. Rozdielnosť názorov ako taká je predsa super, obohacuje nás a je prirodzená. 

Vyjadrila by si svoj názor tiež? 

Ak by som si išla prebrať ocenenie, určite by som sa k politike nevyjadrila. Nechcela by som si totiž kaziť moment, ktorý je pre mňa. Nechcela by som upriamiť svetlo na niečo negatívne. Musím ale zdôrazniť, že názory tých, ktorí tak urobili, neboli útočné a s mnohými z nich súhlasím.  

K Rádiohlavám sa vášnivo vyjadril aj riaditeľ rozhlasu Peter Janků a umelcov nazval „ kričiacou menšinou uväznenou v socialistickej mentalite“.  Myslíš si, že je takéto vyjadrenie na adresu tvorcov vhodné?    

Absolútne nie. Akékoľvek vyjadrovanie sa, ktoré je osočujúce alebo je akýmkoľvek spôsobom nekorektné, je nemorálne a bez charakteru. Predstaviteľom, ako je pán Janků, ktorí majú potrebu sa takto vyjadriť, chýbajú určite soft skills, ktorým by sa mali priučiť.  

Riaditeľ Slovenského rozhlasu s Jánom Sklenárom po 20 rokoch ukončil zo dňa na deň spoluprácu potom, čo sa vo svojej relácii vyjadril k aktuálnej situácii v kultúre.

Mal aj odovzdať jednu z cien na Rádiohlavách. Pár minút pred začiatkom slávnostného programu mu bolo oznámené, že na základe rozhodnutia riaditeľa Slovenského rozhlasu dochádza k zmene a odovzdávanie ceny bude zabezpečené iným spôsobom, bez jeho účasti. Bolo cítiť, že odovzdanie tejto ceny neprebehlo ako malo? 

Áno. Pán, ktorý odovzdával cenu povedal, že cenu prišiel odovzdať on, keďže pána Sklenára odvolali. Dosť ma zaskočilo, že to povedali v živom vysielaní.  Umenie je odrazom našich pocitov a ak sú emócie z aktuálnej situácie negatívne, odrazí sa to na ľuďoch a ich názoroch. 

Aký máš z celej situácie pocit?             

Veľmi ma to hnevá. Nedáva mi to zmysel a nechápem, kde sa berie motivácia momentálneho systému toľko vecí meniť. Bez transparentnosti a odvôvodnenia sú to údery pod pás. Ak by doložili legitímne fakty na základe ktorých konajú, nemal by im kto čo povedať. Oni to ale robia s poloúškrnom, snažia sa to na tlačovkách popierať a vysvetlenie nemajú. Nečudo, že sa ľudia hnevajú a chodia do ulíc.                                                                                                                                                                            

 Zaujímala si sa o aktuálnu situáciu v STVR aj pred Rádiohlavami?         

Zaujímala. Po Rádiohlavách to už len vyeskalovalo, keďže sa ma to priamo dotklo. Keď Fallgrapp vyhral album roka, veľmi sme sa tešili. Bol to krásny moment. Je mi ľúto, že sa na to nikto nebude môcť pozrieť. A prečo? Pre vyjadrenie názoru.  

Po piatkovej udalosti si sa zúčastnila Veľkej kultúrnej mobilizácie v Bratislave, na ktorú prišlo odhadom 14-tisíc ľudí. Aký máš po proteste pocit?                  

Na protesty chodím pravidelne. Utorkový mi opäť dokázal, že ľudská jednotnosť existuje. Ľudia sa vedia spojiť a protestovať mierumilovne a bez obáv. Dúfam, že to raz prinesie výsledok. Ak by sme boli v inej krajine, napríklad trochu severnejšie, po proteste by vláda začala hľadať riešenie. Dúfam, že sa to raz zlomí a tí, na ktorých je toto mierené, odstúpia. 

Zrejme nie je veľa ľudí, ktorí by autoškolu označili za zážitok hodný zopakovania. Niekto neznášal parkovanie, iný si odjazdil menej ako chcel, ďalší musel znášať nevhodné komentáre inštruktorov.

Študentov Univerzity Komenského v Bratislave a FMK UCM v Trnave sme sa preto spýtali:

• Stretli ste sa niekedy s neprofesionálnym prístupom inštruktorov?
• Zažili ste v autoškole sexuálne obťažovanie alebo sexistické narážky?
• Máte pocit, že vás autoškola pripravila na skutočnú premávku?

Viktória – učiteľstvo, Univerzita Komenského

Vodičák som si robila v Pezinku. V autoškole sme mali iba jednu inštruktorku, takže som jazdila prevažne s mužmi. Osobne som sa s obťažovaním nestretla. Počula som však o rôznych prípadoch z iných autoškôl. Na skutočnú premávku som určite pripravená nebola. Po Bratislave sme totiž vôbec nejazdili. Väčšinou len po okolí Pezinka alebo Modry. Do rušnejšej premávky som sa teda nedostala.

Parkovať som sa tiež nenaučila a doteraz s tým mám problém. Vodičák som si robila počas covidu, takže som ho nemala hotový za tri mesiace, ako je to bežné. Jazdy mi prerušili krátko potom, ako som začala. Keď som sa vrátila, robili sme už nové testy. Vodičák sa mi kvôli všetkým spomenutým okolnostiam preto podarilo dokončiť až po roku. 

Emma – učiteľstvo, Univerzita Komenského

Inštruktor ma bežne nechával čakávať v aute aj dvadsať minút. Často si potreboval niečo vybaviť – kúpiť si obed alebo odniesť manželke kvety. Aspoň teda myslím, že to bola jeho manželka (smiech). S iným nevhodným správaním inštruktora som sa nestretla.

Niektoré moje známe však u toho istého inštruktora obťažovanie a nepríjemné narážky zažili.  Či ma autoškola dostatočne pripravila na skutočnú premávku? Určite nie. Vyššou rýchlosťou než 50 kilometrov za hodinu som počas jazdy ísť nemohla a aj preto nemám pocit, že som na jazdu bez inštruktora bola pripravená.  

Kubo – dejiny umenia, Univerzita Komenského 

Myslím si, že prístup inštruktorov nie je nikdy profesionálny, hoci ja osobne som verbálne narážky nezažil. Asi to bude tým, že som muž. Moje kamarátky sa však s obťažovaním stretli, nikdy to ale nebolo nič vážne. Väčšinou iba hlúpe narážky. S komentármi ako „Si muž, mal by si vedieť šoférovať!“ som sa nestretol, keďže mi šoférovanie prirodzene ide.

S mojou kamoškou sa po skúške naopak rozlúčili so slovami, že žena predsa dobre šoférovať nepotrebuje. Vodičák som si robil ešte predtým, ako som dovŕšil 18 rokov. Asi rok som preto musel šoférovať so zákonným zástupcom. To ma na bežnú premávku pripravilo. 

Kiara – psychológia, Univerzita Komenského

Vodičák som si robila v Bratislave a s nevhodným správaním zo strany inštruktorov som sa príliš nestretla. Často telefonovali počas jazdy, ale to je asi všetko. Podobne telefonoval aj policajt na skúške. Počas celej jazdy sa hádal s manželkou. Do určitej miery ma autoškola na reálnu premávku pripravila, hoci veľa vecí som sa musela doučiť, až keď som začala jazdiť sama.  

Adela – marketingová komunikácia, Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave

V autoškole boli všetci veľmi priateľskí. Inštruktorov som mala viacero. Striedali sa, ale väčšinou som mala tú istú inštruktorku. Pred autoškolou som jazdila s otcom, no prvá jazda bola aj tak dosť kostrbatá. V jednom kruháči ma iný vodič obehol, zastavil a začal na inštruktora kričať, že by mu mali zobrať vodičák. Je škoda, že som sa nenaučila nejaké praktické veci ohľadom auta alebo jazdenia v zime.  

Laura – masmediálna komunikácia, Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave

Inštruktori boli dosť koketní a ľahostajní. Zaujímal ich iba môj vzhľad a to, či mám hlboký výstrih. Jazdy boli krátke, neobsahovali ťažké križovatky a nedávali ani pozor, ako parkujeme. Do praxe sa mi to skrátka nijak nehodilo. Slovný sexizmus bol bežný. Najmä od mužov, ktorí potrebovali dať najavo, že som im sympatická. Či už išlo o vlasy, postavu alebo čokoľvek iné.  

Na skúške som mala policajta, ktorého opäť viac ako šoférovanie zaujímali moje vlasy. Mala som zapletené copíky a jemu sa to veľmi páčilo. Počas celej päťminútovej jazdy, čo bola cesta po hlavnej ulici, okolo kruháča a späť, sa venoval iba im a vôbec nedával pozor na cestu. Mám pocit, že som vodičák dostala iba vďaka môjmu vzhľadu. Toto celé bolo len na to, aby som mala papiere. Myslím si, že až prax po autoškole ma naučila dobre šoférovať.