Vstúpila som do budovy a prešiel mi mráz po chrbte. Bol to zvláštny pocit rešpektu a neistoty z priestoru, kde ľudia trávia posledné roky svojho života. Nevedela som, čo mám očakávať. Predstavovala som si ticho, smútok a osamelosť, no namiesto toho som našla pokojné prostredie, v ktorom som cítila ľudský prístup a záujem o človeka. Domov pre seniorov Svetlo Trnava funguje 14 rokov a je súčasťou Františkánskeho kláštora, čo celému miestu dodáva zvláštnu atmosféru harmónie a ticha.

V zariadení je priestor pre 29 osôb a približne 80 % z nich tvoria ležiaci pacienti. Areál momentálne prechádza rekonštrukciou. Vedenie sa snaží postupne zaviesť aj fyzioterapiu, ktorá by pomohla klientom zlepšiť kvalitu života a pohybové schopnosti.

Už v prvých minútach bolo vidieť, že zamestnanci sa snažia vytvoriť seniorom dôstojné prostredie. Zázemie bolo čisté, bezbariérové a prispôsobené potrebám tým, ktorí sú odkázaní na pomoc druhých. Pri príchode do budovy ma zaujali obrazy na stenách, ktoré namaľovali študenti Trnavskej univerzity počas vzniku zariadenia. Pôsobili ako pripomienka toho, že aj na miestach, kde človek cíti blízkosť staroby, môže stále existovať život, farby a spomienky.

Pulzujúci život v malej telocvični

Moje prvé kroky viedli do malej telocvične, ktorá mi hneď vyvrátila všetky predsudky. Bola som pripravená na ticho a pasivitu, no namiesto toho som našla miestnosť plnú života a odhodlania. Starší pán pomaly bicykloval na stacionárnom bicykli a ďalší opatrne kráčal po bežiacom páse.

Každý ich pohyb bol pomalý, no bolo z neho cítiť obrovskú snahu nevzdať sa a bojovať so svojím telom aj napriek veku alebo chorobe. V tej chvíli som si uvedomila, že veci, ktoré považujeme za úplne obyčajné, môžu byť pre niekoho každodenným víťazstvom.

Najviac ma však zasiahla pani sediaca v kúte miestnosti s bábikou v náručí. Sociálna pracovníčka Silvia Gonová mi vysvetlila, že ide o bábikoterapiu, ktorá pomáha klientom so začínajúcou Alzheimerovou chorobou cítiť istotu a vyrovnanosť. Na prvý pohľad to pôsobilo jednoducho, no keď som sa jej pozrela do očí, pochopila som, aký silný význam môže mať aj takáto obyčajná vec. V jej tvári bolo vidieť jemnosť a skrytý strach zároveň.

V miestnosti bola ešte jedna pani, ktorá už pri aktivitách nechcela zostať. Očakávala som presviedčanie alebo nátlak, ale opatrovateľka ju jemne chytila za ruku a odviedla ju na izbu bez jediného zvýšenia hlasu. Ukázalo sa, že fyzická starostlivosť je len polovica úspechu, tou druhou a dôležitejšou je úcta k vnútornému svetu.

Vôňa raňajok a pokoj za dverami

Výťahom na čip sme sa presunuli o poschodie vyššie. Funguje ako bezpečnostný prvok, aby klienti nemohli odísť bez dozoru. Mala som možnosť nahliadnuť do ich izieb. Prekvapilo ma, akým harmonickým a útulným dojmom pôsobili. Nepočula som žiaden krik, chaos ani napätie. Len tiché rozhovory, pomalé kroky personálu a atmosféru, ktorá pôsobila viac ako domov než zariadenie sociálnych služieb.

V jedálni ešte stále rozvoniavali raňajky. Pani si pomaly čistila pomaranč a na chvíľu som mala pocit akoby sa tam zastavil čas. Na tabuli bol napísaný dátum, program dňa a jedálny lístok. Jeden z klientov mi povedal, že jedlo je v zariadení veľmi dobré, aj keď ho tam dovážajú. Všetky tie malé gestá hovorili jasnou rečou – cieľom nie je seniorov len pasívne opatrovať, ale udržať ich v centre diania ako svojprávnych ľudí.

Najťažšie je stratiť slobodu

Počas návštevy som sa rozprávala s pánom Lackom. Spomína na svoj život pred príchodom do domova ako na obdobie, ktoré bolo naplnené rodinou a prácou. Mal manželku, dve dcéry, ktoré dnes žijú v Nemecku. Pracoval s nábytkom, najmä so starožitnosťami, ktoré opravoval a obnovoval. Svoje poslanie vnímal ako zmysluplnné a napĺňajúce.

Zlom nastal náhle, zasiahla ho mozgová príhoda. V jednej chvíli nedokázal vstať z postele a stratil kontrolu nad vlastným telom. Napriek tomu sa mu podarilo privolať pomoc a v krátkom čase ho odviezli do nemocnice, kde mu poskytli nevyhnutnú starostlivosť.

Po hospitalizácii prešiel viacerými zariadeniami, až sa napokon dostal do súčasného, kde žije už viac ako dva roky. Prvé dni po príchode boli kritické. Jeho stav bol vážny a takmer vôbec si ich nepamätá. Postupne sa však aj vďaka pomoci blízkych a rehabilitácii začal jeho zdravotný stav zlepšovať.

Keď mi povedal, že najťažšie je stratiť slobodu, nedokázala som zadržať slzy. Po tvári sa mi kotúľali nie z ľútosti, ale čistej vďaky za voľnosť, ktorú denne berieme ako automatickú vec, hoci sa môže kedykoľvek stratiť.

Život s pokorou

Pán Lacko napriek všetkému nepôsobil nahnevane. Naopak, z jeho slov bolo cítiť pokoru a zmierenie. Dnes už dokáže fungovať v rámci svojich možností. Napriek tomu pociťuje výrazný rozdiel oproti životu predtým, a to najmä v podobe straty slobody a samostatnosti.

Kým kedysi pre neho neexistovali žiadne hranice a limity, dnes sa jeho svet zúžil na režim domova a ochotu druhých pomôcťmu. Radosť mu prinášajú najmä jednoduché momenty, ako pobyt vonku alebo návštevy blízkych. Na svoju momentálnu situáciu sa pozerá realisticky, snaží sa vyrovnať s tým, čo mu zdravotný stav dovolí.

Počas svojho života sa venoval aj pomoci druhým. Pracoval s deťmi a ľuďmi so zdravotným znevýhodnením, vyrábal pre nich rôzne predmety. Táto skúsenosť v ňom zanechala silný pocit zmysluplnosti. Mrzí ho, že už nemôže vykonávať činnosti, ktoré ho napĺňali.

Mladšej generácii odkazuje, aby si vážila život a zdravie a využila svoj čas naplno, ale s mierou a rešpektom k ostatným. Zdôrazňuje aj význam skúseností starších ľudí a dôležitosť zostať verný sám sebe.

Silné puto s klientmi

Veľkú časť atmosféry domova vytvára práve personál. Sociálna pracovníčka Silvia Gonová, ktorú som počas návštevy nasledovala, sa k práci so seniormi dostala postupne. Priznáva, že začiatky pre ňu neboli jednoduché.

Pôvodne pôsobila v materskej škole, no z obáv z nedostatku pracovných miest sa rozhodla pre zmenu. Prechod od detí k staroslitovsti o starších ľudí vnímala ako veľký krok do neznáma. Do zariadenia prichádzala s rešpektom, neistotou a otázkou, či takéto psychicky aj emocionálne náročné zamestnanie vôbec zvládne.

S odstupom času si však na nové prostredie zvykla a medzi ňou a klientmi vzniklo silné puto. Hovorí, že vzťahy s nimi jej miestami pripomínajú rodinu. Prejavujú jej vďaku drobnými gestami, úsmevom alebo obyčajným rozhovorom, čo ju utvrdzuje v tom, že jej práca má zmysel. Ako tvrdí, nestačí im len podať lieky či pomôcť s hygienou, oveľa viac potrebujú pocit, že na ich hlase záleží a nestratili svoju ľudskú hodnotu.

Aktívne sa im snaží zlepšovať kvalitu života rôznymi aktivitami. V zariadení zaviedla canisterapiu (pozn. red. terapia, ktorá využíva pozitívne pôsobenie špeciálne vycvičeného psa na fyzickú, psychickú a sociálnu pohodu človeka), tvorivé dielne či rôzne kultúrne programy.

Spoločne vyrábajú aj dekorácie a rôzne výrobky, ktoré sa následne predávajú. Peniaze z predaja sa používajú na nákup potrieb pre samotných klientov, čo im dáva pocit užitočnosti a zmysluplnosti. Podarilo sa jej nadviazať aj spoluprácu so študentmi a dobrovoľníkmi, ktorí im venujú im svoj čas.

Práca, ktorá je poslaním

V zariadení pracuje približne 14 opatrovateliek, ktoré zabezpečujú hygienu a základnú každodennú starostlivosť. Sociálna pracovníčka sa zameriava predovšetkým na duševné zdravie klientov a na to, aby ich dni mali zmysluplný režim. Plánuje pre nich aktivity, komunikuje s príbuznými a robí všetko pre to, aby seniori nestratili právo rozhodovať o svojich vlastných krokoch. V súvislosti s tým Silvia Gonová zdôrazňuje, že aj napriek veku alebo chorobe ide stále o samostatné osobnosti, ktoré si zaslúžia rešpekt.

Poukazuje aj na finančnú náročnosť pobytu v zariadení. Mnohí starší ľudia, ktorí v zariadení žijú, majú nízke dôchodky, ktoré nepokrývajú všetky náklady, najmä ak potrebujú lieky alebo špeciálnu starostlivosť. Sociálna pracovníčka Gonová upozorňuje aj na to, že rodiny si niekedy neuvedomujú rozdiel medzi bežným domovom pre seniorov a špecializovaným zariadením pre pacientov s Alzheimerovou chorobou.

Napriek všetkej fyzickej aj psychickej náročnosti svoju prácu nevníma len ako zamestnanie. Hovorí o nej ako o poslaní. Najväčší zmysel jej dáva vedomie, že môže seniorom spríjemniť posledné roky života a priniesť im pocit prijatia, bezpečia a ľudského prístupu.

Čas, ktorý nikdy nebude stačiť

Počas návštevy domova Svetlo Trnava som si uvedomila, akú hodnotu má obyčajná ľudská pozornosť. V dnešnom rýchlom svete často zabúdame, že pre niekoho môže byť najväčším darom krátky rozhovor alebo jednoduché stlačenie ruky. Táto skúsenosť ma prinútila spomaliť a prehodnotiť svoje priority.

Miesta, kde sa staroba stretáva s každodennou obetavosťou, pripomenú, že skutočný zmysel netreba hľadať v úspechu či materiálnych veciach, ale empatii a vzájomnej blízkosti, vďaka ktorej nikto nemusí ostať osamelý. Keď som za sebou zatvárala bránu, ruch mestských ulíc mi na moment pripadal vzdialený a cudzí. Svetlo Trnava nie je len bodom na mape ukazujúcej na zariadenie sociálnych služieb, ale dôležitou pripomienkou, že ľudskú dôstojnosť si musíme chrániť v každom veku.

Kostol pôsobí ticho a nemenne, ako priestor tradície a istoty. O niekoľko metrov ďalej je však ústav, kde sa každodennosť odohráva úplne iným tempom a v inom kontexte. V okrese Levoča kedysi fungovalo viacero zariadení sociálnej starostlivosti, ktoré boli jasne rozdelené podľa toho, komu slúžili. Boli oddelené zariadenia pre mužov, ženy, seniorov aj pre deti. Ústav v Spišskom Štvrtku mal však špecifickú minulosť.

Dlhé roky bol určený iba pre ženy. Toto nastavenie sa zmenilo až po tom, ako sa začalo hovoriť o neférovom prístupe pri prijímaní klientov. Dnes je zariadenie s kapacitou sto ľudí už zmiešané. Je medzi nimi šestnásť mužov, zvyšok tvoria ženy.

Za dverami tohto zariadenia sa prepletajú tri celkom odlišné svety. Stretávajú sa tu ľudia so schizofréniou, klienti bojujúci s demenciou a seniori, pre ktorých sa toto miesto stalo konečnou stanicou na ich životnej ceste.

Život tu má však aj svoje bolestivé ticho. Sú tu obyvatelia, na ktorých rodina celkom zabudla. Mnohí nevideli svojich blízkych celé roky. Iní boli rodinou dokonca zneužití, pričom ich príbuzní prichádzajú na návštevu iba vtedy, keď z toho môžu mať osobný prospech. Napriek všetkým ranám osudu, tu stále žiari nádej a úcta k životu, pretože najstaršia obyvateľka sa tento rok, ak Boh dá, ako sama hovorí, dožije obdivuhodných sto rokov.

Moment keď sa všetko zastavilo

Po vstupe do ústavu som počula som hluk a cítila pohľady. Nie nepríjemné alebo zákerné. Bola som sledovaná očami ľudí, ktorí sa tešia na náš príchod a z ktorých cítiť šťastie a lásku, ktorú sú pripravení odovzdať. Okrem pozdravu a úsmevu som kvôli počiatočnej nervozite nevedela, čo mám robiť. Predsa len, do ich sveta náhle vstúpil zástup šestnástich ľudí s fotoaparátmi, ktorí sa snažia nájsť hranicu medzi tým čo fotiť a na čo sa len pozerať, alebo, dokonca ani nepozerať. Prvých pár minút som len chodila po chodbe a predýchavala silu toho, čo som za ten krátky čas videla. Tento pocit však veľmi rýchlo zmizol.

Cítila som dotyk na mojej ruke a hneď za tým počula otázku: “Odfotíte nás, prosím?” Okamžite som chytila foťák a začala ho nastavovať. Medzitým sa na mňa dve ženy už doširoka usmievali a čakali kým stlačím spúšť. Takýto prístup mala väčšina z nich. Predvádzanie sa pred objektívom, tancovanie, spievanie, silné objatia, krik od šťastia, že niekto prišiel a môžu sa odfotiť so svojou najlepšou kamarátkou.

Povahy každého jedného človeka, s ktorým som mala tú česť stráviť aspoň chvíľku, mi zmenili pohľad na svet a neskutočne mi spríjemnili pobyt v kláštore. Ďalšie dni som sa na nich nesmierne tešila a naše stretnutia sme začínali radostnými zvítaniami plnými objatí a užívania si vzájomnej prítomnosti.

Obyčajnosť každodennosti

Keď sme vstúpili do spoločenskej miestnosti, naskytol sa nám pohľad na prežívanie ich bežného dňa. Sedeli pri stoloch a sústredene vyfarbovali omaľovánky, zatiaľ čo ostatní na gaučoch spoločne sledovali televíziu. Každý sa zabával po svojom. Niektorí sa práve vrátili zo záhrady, iní sa pomaly prechádzali po chodbe. V každom kúte budovy sme cítili inú atmosféru. Niekde si niekto pokojne zdriemol, iní zasa len tak sedeli a mlčky sledovali okolie.

Mnohí z nich si v ten moment užívali našu pozornosť a so záujmom sa nechali fotiť. V ten moment by ste na druhom poschodí počuli padnúť ihlu, no ak by ste zišli o poschodie nižšie, dostali by ste sa na takzvanú diskotéku, ktorú viedla pani s kabelkou plnou nazbieraných pokladov zo zeme.

Bolo to úžasné, no zároveň aj psychicky náročné. Po dvoch dňoch pravidelného fotenia som sa sama len tak prechádzala po chodbe, s vypnutým fotoaparátom zaveseným na ramene. Nasávala som atmosféru, zdravila ľudí, a prihovárala sa im. Nakoniec som skončila v izbe jednej dôchodkyne, kde som strávila zvyšok naplánovaného fotenia.

Dlho sme sa rozprávali, držali sa za ruky a sem tam sa len prešli po chodbe. V tom momente som vôbec nechcela fotiť. Chcela som sa jej naplno venovať a presne to som aj urobila. Fotoaparát som mala odložený a ani mi nenapadlo poň siahnuť. Venovala som jej svoju pozornosť na sto percent. Rozprávala mi príbehy zo svojho života, pri ktorých som sa nakoniec rozplakala. Nechcela som, aby to videla, tak som si len nenápadne utrela slzy z líc do rukáva a počúvala som ju ďalej.

Dotyky bez hraníc

Zažila som neskutočný fyzický kontakt, aký som dovtedy nepoznala. Nezáležalo na tom, v akom stave za nami prišli. Či boli špinavé od obeda, mokré od sĺz alebo slín, vždy sme ich vrúcne privítali. Objali sme ich, chytili za ruku, nechali sa pobozkať na líce a dovolili im pritisnúť sa k nám. Bolo v tom niečo neskutočne prirodzené a úprimné.

Jeden deň sme s nimi išli von, pozrieť sa, ako fungujú v bežnom prostredí. Hrabú lístie, zbierajú konáriky, sadia kvety v skleníku, hrajú pétanque, alebo len ticho sedia na lavičke a vyhrievajú sa na slnku. Nie všetci však mohli ísť von. Niektorí museli zostať vo vnútri kvôli svojmu zdravotnému stavu, no aj to k tomu patrí.

Posledný deň sme so sebou priniesli gitaru a urobili im malý koncert. Hrali ich obľúbené pesničky, spievali sme s nimi, tancovali, sedeli pri nich a len si užívali ich radosť zo zmeny prostredia. Nebolo na tom nič negatívne. Všetko bolo krásne, no zároveň sa to nedalo sledovať bez jemnej bolesti v srdci. Teda aspoň pre mňa.

Navzájom si neskutočne pomáhajú. Ich priateľstvá presahujú hranice nášho chápania aj zvládania. Poznajú sa do najmenších detailov a dokážu veľmi rýchlo reagovať, keď sa niečo deje. Vedia sa navzájom upokojiť, podporiť a podať si pomocnú ruku v momentoch, keď si už sami nevedia dať rady.

Svet, ktorý drží pokope sám seba

Zažila som aj jeden nepríjemný moment, pri ktorom som nevedela zareagovať – či mám pani zastaviť v tom, čo robila, či na mňa nevybehne, či sa jej alebo mne pri reagovaní niečo nestane. Úplne som zamrzla. V hlave som vedela, že by som mala konať, no strach ma v tej chvíli úplne paralyzoval.

Po chvíli prišla jedna z ubytovaných, taká ich prirodzená „šéfka“, ktorá vie každému pomôcť. Celú situáciu zvládla s neuveriteľným pokojom a všetko sa do pár sekúnd upokojilo. Práve vtedy som si naplno uvedomila, ako silno sú na seba napojené a ako sa dokážu podržať aj v tých najťažších chvíľach. Ukázalo mi to, že aj napriek rôznym diagnózam, ktoré si so sebou nesú celý život a za ktoré sú často odsudzované, sú to neskutočne múdre a šikovné ženy. Ženy s obrovskou empatiou a láskou, ktorá z nich prirodzene vyžaruje.

Odchádzala som odtiaľ s pocitom, že som dostala oveľa viac, než som dokázala dať. Zmenilo mi to pohľad na veľa vecí. Na blízkosť, na ľudí, aj na to, čo vlastne znamená byť pre niekoho naozaj prítomný. Uvedomila som si, že nemusíme všetko fotografovať, niektoré momenty majú zostať len v nás. Bol to zážitok, na ktorý sa nedá len tak zabudnúť. Každého jedného človeka, ktorého som tam stretla, si nesiem v sebe, žijem nimi a stále na nich myslím. A keď som odchádzala, mala som pocit, že možno predsa v nich kúsok zo mňa zostal.

Podľa najnovších údajov Európskej komisie nepracuje vo svojom vyštudovanom odbore viac než polovica mladých ľudí na Slovensku. Slovensko sa v tomto ukazovateli radí medzi najhoršie krajiny Európskej únie a obsadzuje druhé miesto od konca. Otázka, či sa oplatí ostať verný svojmu odboru, alebo si zvoliť inú cestu, tak zostáva pre mnohých študentov aktuálna už počas štúdia.

V ankete sme sa ich preto pýtali:

• Akú úlohu v tvojich budúcich kariérnych plánoch zohráva odbor, ktorý študuješ?
• Máš už skúsenosť s prácou alebo praxou v študovanom odbore a ako ju hodnotíš?
• Ako sa tvoje predstavy o odbore zmenili počas štúdia?
• Čo je pre teba pri výbere budúcej práce najdôležitejšie?

David, Space Applications

Odbor zohral v mojich plánoch skôr nepriamu úlohu. Najmä cez fyziku a matematiku ma nasmeroval k záujmu o reálny prínos vedy. Nešlo mi o výšku platu, ale o to, aby moja práca mala zmysel a aby som vedel niečo odovzdať ďalej. Počas štúdia som získal skúsenosť v telekomunikáciách, kde som pracoval pri správe sietí. Táto práca mi však ukázala, že takáto cesta pre mňa nie je, vnímal som ju ako stresujúcu, rutinnú a spojenú s neustálym presúvaním sa. Naopak, školské praxe v odbore Space Applications, kde sme navrhovali antény, počítali obežné dráhy a pracovali s embedded systémami, mi ukázali inú stránku techniky – kreatívnu a zmysluplnú.

Práve tieto skúsenosti zmenili moje pôvodné predstavy. Uvedomil som si, že IT nie je len „pohodlný zárobok“, ale práca, ktorá zaberá veľkú časť života. Preto ju nechcem robiť bez naplnenia. Moje priority sa postupne posunuli od istoty k hľadaniu zmyslu. Pri výbere budúcej práce je pre mňa najdôležitejšie, aby ma bavila a mala hodnotu. Nechcem pracovať len pre výplatu, ale robiť niečo, čo má reálny prínos pre spoločnosť a zároveň mi umožní zachovať si aj osobný život.

Kristína, učiteľstvo anglického jazyka a literatúry a výchova k občianstvu 

Odbor zohral pri mojom rozhodovaní kľúčovú úlohu. Vyberala som si ho podľa toho, čo mi bolo najbližšie a čo by som nevnímala len ako povinnosť. S praxou mám skúsenosti najmä z animátorstva na detských táboroch, kde pôsobím už niekoľko rokov. Aj hoci to nie je úplne moja cieľová skupina, prácu vnímam veľmi pozitívne, najmä vďaka spolupracujúcim deťom a podporujúcemu kolektívu. Tento rok si chcem skúsenosti rozšíriť aj prácou v jazykovej škole.

Moje predstavy o odbore sa počas štúdia výrazne nezmenili. Už skôr som mala k tomuto smeru blízko a vysoká škola ma v tom len utvrdila, najmä vďaka kvalitným pedagógom. Uvedomila som si však aj náročnosť štúdia. Pri výbere budúcej práce je pre mňa najdôležitejší kolektív a atmosféra, pretože bez nich sa aj dobrá práca robí ťažko. Zároveň chcem naplno využiť svoje vedomosti, ideálne prácou na strednej škole. Zachovať si plánujem aj určitú rovnováhu medzi prácou a osobným životom, aj keď viem, že to nie je vždy jednoduché.

Radka, masmediálna komunikácia

Študujem masmediálnu komunikáciu a vnímam tento odbor ako priestor na neustále zlepšovanie. Dáva mi možnosť rozvíjať kreativitu, pracovať s rôznymi formami médií a postupne si hľadať smer, ktorý mi najviac vyhovuje. Mala som aj stáž, kde som pracovala ako grafička pre obec Ochtiná. Bola to zaujímavá skúsenosť, no zároveň mám pocit, že mi nepriniesla až tak veľa praktických zručností, ako som očakávala. Skôr som si vďaka nej uvedomila, čo by som chcela do budúcna robiť inak a v akom prostredí by som sa chcela posúvať.

Počas štúdia som čakala viac praktických seminárov a príležitostí, kde by sme si vedeli veci reálne vyskúšať. Teória je síce dôležitá, ale práve prax mi niekedy chýba najviac. Pri výbere budúcej práce je pre mňa najdôležitejšie, aby ma napĺňala a bavila. Chcela by som pracovať v dobrom kolektíve, kde budú ľudia otvorení a podporujúci a kde budem mať chuť chodiť do práce s radosťou.

Barbora, liečebná pedagogika

Odbor, ktorý študujem, zohráva v mojich plánoch veľmi dôležitú úlohu, aj keď veľa závisí aj od môjho vlastného samoštúdia. Škola mi poskytuje nielen teoretické vedomosti, ale aj praktické skúsenosti prostredníctvom workshopov, praxe a dobrovoľníctva v zariadeniach. S praxou v tomto odbore už mám skúsenosť a som za ňu veľmi vďačná. Od druhého ročníka ju absolvujem v rôznych zariadeniach podľa veku či diagnóz klientov, kde sa stretávam s ústretovým personálom, ktorý mi pomáha a odpovedá na moje otázky. Aj vďaka tomu získavam mnoho skúseností, ktoré mi v budúcej kariére pomôžu. Počas štúdia sa moje predstavy o odbore ešte viac upevnili – som si istá, že je to práca, ktorú chcem robiť.

Zároveň si uvedomujem, že sa ešte musím veľa nauči.. Pri výbere budúceho povolania je pre mňa najdôležitejšie, aby ma napĺňalo a aby som sa v ňom cítila dobre. Chcem robiť prácu, ktorá je zmysluplná, tvorivá a pomáhajúca, pretože považujem za dôležité pomáhať tam, kde je to potrebné. Záleží mi na tom, aby som sa v práci mohla osobnostne aj profesionálne rozvíjať a nežiť len „zo dňa na deň“.

Emma, masmediálna komunikácia

Získavam vedomosti a skúsenosti priamo v odbore, v ktorom chcem v budúcnosti pracovať, preto to v mojich plánoch zohráva veľkú úlohu. Rok som pôsobila v časopise Atteliér ako junior a som aj súčasťou AFMK ateliéru. Iné pracovné skúsenosti zatiaľ nemám, ale po skončení bakalárskeho štúdia a popri magisterskom štúdiu si určite chcem nájsť prácu v odbore.

Moje predstavy sa počas štúdia výrazne zmenili. Lepšie som spoznala svoje silné aj slabé stránky a uvedomila som si, na čom musím ešte pracovať. Škola mi zároveň otvorila oči v tom, ako fungujú médiá v praxi. Pri výbere budúcej práce je pre mňa dôležitá najmä agenda a hodnoty média, pre ktoré by som pracovala. Myslím si, že objektivita je základ, no zároveň by som sa necítila dobre v bulvárnom alebo alternatívnom médiu, s ktorým by som sa nevedela stotožniť.

V rozhovore sa dočítate:

• čo robiť počas štúdia, ak chcete uspieť v marketingu,
• prečo dobrý nápad na úspech nestačí,
• ako AI mení marketing a kde má stále nezastupiteľné miesto človek,
• kde je hranica medzi inšpiráciou a plagiátorstvom.

V rozhovore pre atteliér ste pred pár rokmi spomínali, že by ste na FMK ocenili predmet zameraný na schopnosť argumentovať a vyskladať si vlastný názor. Medzitým na fakulte vzniklo argumentačné praktikum, ktoré sa venuje práve rozvoju týchto zručností. Máte pocit, že sa FMK v tomto smere posúva správnym smerom a lepšie pripravuje študentov na prax?

Určite áno. Teší ma, že fakulta reaguje na to, čo sa deje v spoločnosti a prispôsobuje tomu aj svoje študijné programy. Schopnosť argumentovať a vytvárať si vlastný názor je dnes mimoriadne dôležitá – najmä v čase, kedy sa do praxe dostáva umelá inteligencia, „deepfaky“ (umelo vytvorené klamlivé fotky, videá alebo zvukové nahrávky – pozn. red.) a ďalšie fenomény ovplyvňujúce mediálne prostredie.

Dobrý nápad tvorí len 20 % úspechu. Zvyšných 80 % je schopnosť ten nápad vyargumentovať a predať klientovi v zasadačke. Preto je super, že škola študentov učí, ako si obhájiť svoj názor, pretože presne to budú v agentúre robiť každý deň.

Pozitívne vnímam aj to, že fakulta rozširuje svoje zameranie, napríklad o herný odbor. Vidím jej snahu reflektovať potreby trhu. Fakulta sa posúva správnym smerom.

Ako vám štúdium pomohlo a kde ste, naopak, cítili jeho limity?

Veľkým plusom je, že sa na škole stretávate s ľuďmi, s ktorými sa neskôr stretnete aj v profesijnom živote, či už ako kolegovia alebo ako súperi. Je to dôležité aj z pohľadu networkingu. Počas štúdia si zároveň vyskúšate tímovú prácu a dostávate spätnú väzbu, čo vám dá základný náhľad do praxe. V agentúre je to potom prirodzene intenzívnejšie.

Limity som cítil najmä v nedostatku hlbšej praxe. Mali sme síce aj reálne zadania, ale nebolo ich toľko, koľko by som rád uvítal.

Školské projekty znesú všetko – máte neobmedzený rozpočet a žiadneho klienta, ktorý vám to vráti. V agentúre narazíte na tvrdú realitu: napasovať sa do budgetu, dodržať prísny brand manuál a stihnúť šibeničný deadline. To je prax, ktorá sa v škole simuluje len ťažko.

Ktoré zručnosti vám po nástupe do praxe najviac chýbali?

Najmä skúsenosti s reálnymi prípadovými štúdiami. Práve práca na konkrétnych zadaniach a ich následný detailný rozbor mi počas štúdia dali najviac. Na niektorých zahraničných školách je tento prístup oveľa výraznejší. Študenti dostanú reálne zadanie, spracujú ho a potom ho dôkladne rozoberú. Myslím si, že na školách by malo byť viac takýchto príležitostí, pretože vedia študentov výrazne posunúť vpred.

Vidíte v tomto smere u dnešných študentov posun?

Jednoznačne. Veľa z nich už do praxe prichádza s prvými praktickými skúsenosťami. Mnohí sa venujú vlastným projektom, spravujú sociálne siete menších značiek, prípadne absolvovali stáže v rôznych agentúrach. Vždy je dobré, keď uchádzač ukáže svoju prácu, pretože práve na nej je vidieť spôsob jeho uvažovania. Aj my robíme stážové programy cielene s tým, že ak sa niekto osvedčí, rátame s ním do budúcna.

Nepotrebujem vidieť dokonalú grafiku, potrebujem vidieť, ako ten človek rieši problém. Ak študent spravuje TikTok pre lokálnu kaviareň s nulovým budgetom a má to nápad, povie mi to o ňom viac, než teoretická seminárka.

V čom ešte vidíte rezervy – čo by podľa Vás mali študenti v tejto oblasti vedieť lepšie?

Najmä v prezentačných zručnostiach, no nie je to len otázka škôl – skôr ide o širší problém. Ako Slováci sa často nevieme dobre „predať“. V porovnaní so západom nie sme zvyknutí svoje nápady sebavedomo prezentovať. Práve toto je oblasť, v ktorej by sa študenti mohli zlepšiť. Nestačí mať dobrý nápad, ale treba ho vedieť aj jasne a presvedčivo odkomunikovať.

V agentúre sa často stáva, že priemerný nápad so skvelou, sebavedomou prezentáciou vyhrá nad geniálnym nápadom, ktorý jeho autor na stretnutí s klientom len neisto prečítal z papiera. Dobrá prezentácia je polovica úspechu.

Mnohí študenti dnes premýšľajú, ako sa čo najlepšie pripraviť na prácu v agentúre. Čo by mal podľa Vás študent marketingu robiť už počas školy, ak chce uspieť?

Musí ukázať, že niečo robí, že na sebe pracuje. Nemusí to byť dokonalé ani úplne profesionálne – dôležité je, aby bolo vidieť, že ho to baví, a že má nadšenie pre svoju prácu. Či už ide o školský projekt alebo niečo, čo robil pre kamaráta či športový tím, podstatné je ukázať spôsob uvažovania. Neočakávame hotového profesionála. Najväčšiu hodnotu pre nás má energia a „mindset“ (pozn. red – nastavenie mysle).

Ak mi na pohovor príde študent, ktorý mi ukáže, že robil s nulovým budgetom kampaň pre lokálny útulok alebo vtipne promuje vlastný merch na Instagrame, má u mňa okamžite body navyše oproti niekomu, kto má síce samé jednotky, ale úplne prázdne portfólio.

Aj napriek tomu, že sme menší trh, často sa nám darí presadiť odvážnejšie koncepty

Ako sa dostať do agentúry ako THIS IS LOCCO?

Cenné je, keď mladí ľudia prinášajú vlastný pohľad – najmä v kontexte internetovej kultúry. Starší kreatívci nemusia vždy stíhať „ísť s dobou“. O to viac si vážime mladších kolegov, ktorí prinášajú nové postrehy. Za dôležité považujem, aby sledovali dianie okolo seba, rozumeli trendom a nebáli sa to ukázať vo svojej práci.

Spomeniete si na uchádzača, ktorý Vás najviac zaujal?

Jedna kolegyňa nám poslala drevený vláčik – lokomotívu ako portfólio. Zaujalo nás to natoľko, že sme ju pozvali na pohovor a napokon u nás pracovala. Spomínam si aj na uchádzača s nadizajnovanou topánkou alebo študenta, ktorý rozposlal pizzu do agentúr spolu so svojím portfóliom. Takéto nápady fungujú. Ukazujú proaktivitu a snahu odlíšiť sa. Často sú tou vecou, ktorá vám pomôže dostať sa dovnútra.

Každá kariéra má momenty, ktoré ju zásadne nasmerujú. Keď sa pozriete spätne, ktorý moment vás najviac posunul?

Určite to bolo obdobie, kedy som skúšal rôzne nové veci a nebál sa výziev. Programoval som weby, robil grafiku, neskôr som sa začal viac sústrediť na copywriting. Popri tom som sa zapájal do rôznych projektov, robil kampane pre rodinnú firmu či rôzne online projekty. Išlo o obdobie, kedy sa začínali rozbiehať sociálne siete – veľa ľudí sa ich bálo, no ja som sa do toho pustil naplno. Kľúčové bolo nebáť sa a skúšať nové veci.

S odstupom času sa na niektoré rozhodnutia pozeráme inak. Existuje rozhodnutie, ktoré by ste dnes urobili inak?

Úprimne, asi také nemám. Vždy sa snažím v danom momente urobiť najlepšie rozhodnutie. Keď sa už pre niečo rozhodnem, stojím si za tým. Nemá zmysel vracať sa späť a premýšľať, čo mohlo byť inak. Nikam vás to neposunie.

Práca v reklame je pre mnohých študentov vysnívaná, no realita býva často komplexnejšia. Veľa študentov si predstavuje prácu v reklame ako „kreatívnu prácu snov“. Čo je na nej v skutočnosti najťažšie?

Pracovať so svojím egom. Každý nápad je pre vás osobný, investujete doň čas aj energiu. A potom príde moment, keď ho niekto skritizuje alebo zamietne. Nie je to jednoduché. Časom však pochopíte, že feedback vás neposúva smerom nadol, ale naopak, dopredu. Keď si to uvedomíte, začnete rásť. Inak je to krásna profesia. Často hovorím, že si v nej môžem plniť sny za peniaze klientov.

Reklamný trh sa za posledné roky výrazne mení – či už vďaka technológiám alebo správaniu publika. Kam sa posunula slovenská reklama od nášho posledného rozhovoru?

Základy sa nemenia – stále ide o emóciu, autenticitu a dobrý nápad. Zmenila sa však rýchlosť. Vďaka technológiám, najmä AI, sa všetko výrazne zrýchlilo. To prináša tlak na efektivitu, ale niekedy aj riziko, že sa uspokojíme s priemerom. Zároveň sa mení aj správanie publika – dominujú krátke formáty a platformy ako TikTok či Instagram.

Zaostáva slovenská reklama za zahraničím?

Výrazne nie, no záleží na tom, z akého pohľadu sa na to pozeráme. Z hľadiska kreativity a nápadov sme na veľmi dobrej úrovni. Aj napriek tomu, že sme menší trh sa nám často darí presadiť odvážnejšie koncepty. Rozdiel v rozpočtoch sa však pochopiteľne pretaví aj v prevedení. Na druhej strane nás to núti byť flexibilnými a kreatívnymi.

Vo vašej práci sa prirodzene prepája kreativita so stratégiou. Dá sa kreativita naučiť alebo ide skôr o talent?

Existujú postupy, ktoré vás k nej dovedú. Talent určite pomáha, no nie je rozhodujúci. Dôležitá je prax – čím viac tvoríte, skúšate a pracujete na sebe, tým ste lepší. V konečnom dôsledku, človek ktorý na sebe pracuje, dokáže predbehnúť aj tých, ktorí majú prirodzený talent, no nerozvíjajú ho.

Často sa stáva, že aj vlastné nápady radšej „zavrhneme“, ak máme pocit, že sú až príliš podobné už existujúcim.

Za každou kampaňou je množstvo práce, ktorá zvonku často nie je viditeľná. Ako vyzerá proces vzniku kampane od nápadu po realizáciu?

Štandardne to začína klientom, ktorý potrebuje odkomunikovať produkt alebo službu. Buď príde s hotovým „briefom“ (pozn. red. – stručným prehľadom) alebo ho spolu s agentúrou dopracujeme. Následne prebehne tzv. „kick-off“ (pozn. red. – prvotné stretnutie tímu, ktoré oficiálne spúšťa projekt). Pri väčších zadaniach, ako sú napríklad veľké kampane, môže pracovať viac tímov paralelne.

Kreatívci sa následne pustia do práce – najskôr individuálne premýšľajú nad nápadmi, neskôr ich rozvíjajú v menších skupinách. Po niekoľkých dňoch nasleduje interné zhodnotenie, kde sa spolu s kreatívnym riaditeľom vyberajú najsilnejšie nápady. Tie sa ďalej rozpracujú – často sa formou brainstormingu ešte vylepšujú a posúvajú.

Keď vyberieme finálny smer, pripravíme prezentáciu pre klienta, ktorá musí obsahovať konkrétne koncepty, vizuály, skriptá, návrhy pre sociálne siete či ďalšie formáty. Klient nám poskytne spätnú väzbu, ktorú zapracujeme. V niektorých prípadoch prechádzajú nápady aj testovaním na cieľovej skupine.

Neskôr príde na rad samotná produkcia – pri väčších projektoch, napríklad televíznych spotoch, oslovujeme produkčné spoločnosti a režisérov, ktorí pripravujú svoje spracovanie konceptu. Po výbere začíname s natáčaním. Nasleduje postprodukcia – strih či farebné úpravy, až kým nie je výsledný materiál hotový. Paralelne s tým sa zapája aj mediálna agentúra, ktorá rieši nasadenie kampane – teda, kde a v akých formátoch sa bude komunikácia zobrazovať. Na konci celého procesu kampaň nahodíme do médií a ide von.

Toto je ale idalny učebnicový príklad – vyzerá ako pekný, lineárny proces od briefu po nasadenie. V realite je to často organizovaný chaos. Predstavuje ho veľa kávy, prebdené noci, slepé uličky, kedy po dňoch práce zistíte, že tadiaľto cesta nevedie, a dlhé argumentačné ping-pongy s klientom. Nie je to sterilný proces, ale organická tvorba, kde sa občas potíte, kým nenájdete správny spoločný prienik.

Marketing dnes výrazne ovplyvňujú nové technológie aj meniace sa správanie ľudí. Ako podľa Vás mení umelá inteligencia (AI) prácu kreatívcov a marketérov?

Používame ju denne – najmä na rešerš, prehľady alebo prototypovanie. Ide o skvelého pomocníka, no nie finálne riešenie. Ľudský faktor stále zostáva veľmi potrebný. Výstupy si treba overovať a upravovať, pretože pre AI ľudská reč stále nie je úplne prirodzená. 

AI vie pri copywritingu vytvoriť základnú kostru, s ktorou človek ďalej pracuje. Rovnake vie pomôcť rýchlo otestovať nápady a zistiť, či majú potenciál fungovať. Výrazne zrýchľuje produktivitu a umožňuje tvoriť veľké množstvo výstupov za krátky čas. O to je dôležitejšie, aby kreatívec mal nad týmto procesom kontrolu a vedel tieto nástroje usmerniť.

V reklame sa často diskutuje aj o originalite a etike. Dlhodobo upozorňujete na plagiátorstvo – prečo je to podľa vás stále problém?

Kreatívec, rovnako ako agentúra, je platený za vymýšľanie nápadov. Kopírovanie cudzích ideí popiera podstatu tejto práce. Aj pre to u nás neexistuje pochopenie pre vedomé plagiátorstvo. Je to jednoducho neprípustné. Zároveň si dávame pozor aj pri vlastných nápadoch. Ak prídeme s niečím, čo sa nám zdá dobré, vždy si overujeme, či už niečo podobné nevzniklo inde vo svete. Často sa stáva, že aj vlastné nápady radšej zavrhneme, ak máme pocit, že sú až príliš podobné už existujúcim.

Aj napriek úspešnej kariére má väčšina ľudí stále nové ambície. Máte ešte v kariére niečo, čo chcete dosiahnuť?

Bol by som rád, keby sme mohli pracovať pre viac zahraničných klientov. Mali sme ambíciu otvoriť pobočku v Česku, no časom sme zistili, že daný trh funguje trochu inak a nie všetko nám dávalo z dlhodobého hľadiska zmysel. Pre nás je kľúčové najmä to, aby sme sa neustále posúvali – prinášali lepšie veci, držali krok s technológiami a zostali v tempe doby.

Práve nové výzvy nás posúvajú ďalej. Dôležité je pre nás aj to, aby sme mali okolo seba kreatívnych ľudí, vedeli prilákať nový talent a spolupracovali s klientmi, ktorí sú otvorení odvážnym nápadom. Skúsenosti s medzinárodnými kampaňami už síce máme, no vždy je to iná disciplína – človek pracuje s rôznymi trhmi a očakávaniami naraz. Práve takého výzvy nás však bavia a chceme sa im ešte viac venovať.

Juraj Kováč

Marketingovú komunikáciu na UCM FMK vyštudoval v roku 2009. V reklamnej agentúre pôsobí ako kreatívny riaditeľ. Zároveň je prezidentom Art Directors Club Slovakia, ktorý združuje najoceňovanejších kreatívnych ľudí z oblasti reklamy na Slovensku. Je laureátom ocenenia EFFIE, Zlatý Klinec či Cannes Young Lions.

Fitness odvetvie prežíva na sociálnych sieťach nevídaný boom. Hoci je pohľad na motivovaných ľudí pracujúcich na svojej postave osviežujúci, digitálna éra priniesla aj temnú stránku. Šport už totiž nie je len o psychohygiene či fyzickom zdraví, ale čoraz častejšie o nebezpečnej marketingovej hre na odborníkov.

Algoritmy denne generujú novú vlnu samozvaných expertov. Stačí pár tisíc sledovateľov a trénerom na správnu techniku drepu či zaručené stravovacie plány sa stáva každý. Bez váhania pritom diktujú životný štýl, hoci ich jedinou kvalifikáciou je často len estetický profil a správny filter. A ak sa pýtate, či to robia zadarmo, keďže na to nemajú patričné vzdelanie, odpoveď znie nie. Väčšina osôb si s jasným presvedčením zaplatí nekvalifikovaného „odborníka“ v domnienke, že z neho urobí hotového „fitnesáka“. Dôveryhodnosť vo followeroch je však veľmi nízka hodnota.

Cieľ „fitness influencerov”

Prioritou „rýchlokvasených” trénerov nie je progres klienta, ale vlastný dosah a viditeľnosť na sociálnych sieťach. Skutočné výsledky či zdravie zverencov odsúvajú na vedľajšiu koľaj. V ich svete je totiž prioritou rýchly zisk a čo najlacnejšia sebaprezentácia. Dôverčiví klienti pre nich nie sú partnermi, naopak, len živými rekvizitami, ktoré slúžia na jediné – ešte viac zviditeľniť profil ich trénera.

Mladá generácia dnes radšej skonzumuje 15-sekundový zostrih so zaujímavou hudbou než hĺbkovú analýzu od skutočného profesionála. Rýchly vizuálny vnem skrátka vyhráva nad obsahom, ktorý si vyžaduje sústredenie.

V honbe za rýchlymi výsledkami sme zabudli na hodnotu skutočnej odbornosti. Krátke videá nám možno dajú okamžitý pocit motivácie, ale len vyštudovaný špecialista nám dá istotu, že to, čo robíme, nám o pár rokov nezničí zdravie. Hľadajme radšej kvalitu v telocvičniach u odborníkov, nie v algoritmoch sociálnych sietí.

Nové programy nahradia doterajšie vzťahy s médiami (VZME, vyučovaný v angličtine pod názvom Media Relations) a aplikované mediálne štúdiá (AMES), ktoré zanikajú.

Pôvodný študijný program Media Relations podľa dekanky fakulty už nedokázal dostatočne reagovať na meniace sa podmienky mediálneho trhu. Fakulta sa preto rozhodla vytvoriť nový program Public Relations, ktorý má študentom ponúknuť komplexnejšie vzdelanie v oblasti strategickej komunikácie, médií a digitálneho marketingu.

Priniesli sme program, ktorý žiadna iná univerzita na Slovensku neponúka.

„Priniesli sme program, ktorý žiadna iná univerzita na Slovensku neponúka. Zároveň je unikátny aj tým, že sa vyučuje v anglickom jazyku,“ uviedla docentka Jana Galera Matúšová. Práve jazyková forma štúdia bola v minulosti predmetom diskusií pri pôvodnom programe VZME.

Zmeny sa dotknú aj programu aplikované mediálne štúdiá, ktorý fakulta nahradí digitálnou komunikáciou a zodpovednosťou. Podľa profesora Norberta Vrabca, garanta programu, bolo cieľom vytvoriť modernejšie štúdium s jasnejšou profiláciou absolventov a väčším dôrazom na digitálnu komunikáciu. „Študenti budú mať počas štúdia jasnejšiu predstavu o možnostiach uplatnenia a zároveň širšie zameranie absolventského profilu,“ povedal.

Program má tiež podporovať kritické myslenie, mediálnu gramotnosť a zodpovedný prístup k online komunikácii. Fakulta chce študentov pripraviť na aktuálne výzvy online prostredia, preto bude výučbu pravidelne dopĺňať o nové trendy, využívanie umelej inteligencie či témy spojené s digitálnymi hrozbami.

Nové predmety aj vyučujúci z praxe

Program Public Relations sa výraznejšie zameria na praktické využitie public relations v rôznych oblastiach. Do študijného plánu pribudnú predmety ako sponzoring, event marketing, interná komunikácia a employer branding či public affairs a verejná mienka. Fakulta zároveň rozšíri ponuku povinne voliteľných predmetov o tvorbu obsahu, kabinet sociálnych sietí alebo predmet AI v PR.

Veľkú časť zmien majú tvoriť nové predmety a väčšie prepojenie štúdia s praxou. Pri tomto študijnom programe bola väčšina predmetov vytvorená nanovo, pri niektorých pôvodných sa upravil ich obsah tak, aby lepšie zodpovedali aktuálnym potrebám praxe. „Pribudli odborné predmety, ktoré pokrývajú všetky nástroje PR,“ uviedla docentka Galera Matúšová.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa FMK UCM v Trnave (@fmk_ucm)

Na výučbe niektorých predmetov sa budú podieľať aj odborníci z praxe, napríklad z prieskumnej agentúry IPSOS, ktorí sa zapoja do výučby predmetu public affairs a verejná mienka. Niektoré predmety, ktoré nesúvisia priamo s PR, boli z programu odstránené alebo nahradené obsahovo vhodnejšími – napríklad tvorba žurnalistických komunikátov bola nahradená predmetom tvorba textových výstupov.

Študenti budú mať jasnejšiu predstavu o možnostiach uplatnenia a zároveň širšie zameranie absolventského profilu.

Študijný program digitálna komunikácia a zodpovednosť predstavuje podľa profesora Vrabca viac než len premenovanie pôvodného odboru. Ide o úplne nový študijný koncept, ktorý má širšie zameranie na digitálnu komunikáciu a reaguje na potreby súčasného mediálneho prostredia, najmä v kontexte rýchleho rozvoja nových technológií.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa FMK UCM v Trnave (@fmk_ucm)

Medzi nové predmety pribudnú napríklad digitálna grafika a vizuálna komunikácia či sociálne siete a ich manažment. Študenti budú mať zároveň možnosť vybrať si voliteľné predmety zamerané na umelú inteligenciu vo vizuálnej komunikácii a grafickom dizajne.

Fakulta zároveň kladie väčší dôraz na prepojenie výučby s praxou. Do vyučovacieho procesu sa majú zapájať aj odborníci z mediálneho a digitálneho prostredia, napríklad z redakcií ako Denník N či TASR, čo má študentom priniesť bližší kontakt s reálnym fungovaním médií a komunikácie v praxi.

Koho sa zmeny dotknú?

Zmeny sa dotknú aj súčasných študentov oboch študijných programov. Študenti programu vzťahy s médiami/Media Relations budú po jeho zániku plynule pokračovať v novom študijnom programe Public Relations, pričom sa zmena dotkne najmä súčasných prvákov a druhákov v akademickom roku 2025/2026.

Rovnako sa transformácia týka aj študentov programu aplikované mediálne štúdiá, ktorí budú pokračovať v novom programe digitálna komunikácia a zodpovednosť. Fakulta uvádza, že cieľom je zabezpečiť plynulý prechod bez narušenia štúdia a zároveň zosúladiť obsah výučby s novými študijnými plánmi.

Umelá inteligencia v digitálnych hrách sa v posledných rokoch stala jednou z najdiskutovanejších tém. To, čo kedysi slúžilo len na zlepšenie výkonu či správania NPC postáv, dnes zasahuje priamo do tvorby digitálnych hier. AI už nepomáha len s technickými aspektmi, ale čoraz viac ovplyvňuje samotný vizuál, obsah aj atmosféru digitálnych svetov a prostredia.

Zatiaľ čo niektorí vývojári vnímajú tieto technológie ako zrýchlenie produkcie a zníženie nákladov, časť hráčov upozorňuje na stratu originality a kreativity. Hry, ktoré boli dlhé roky považované za umelecké diela, sa podľa nich môžu začať meniť na „technologicky optimalizované produkty“.

AI ako nástroj alebo náhrada?

Umelá inteligencia v digitálnych hrách sa v herných štúdiách používa na generovanie textúr, obrazov či dekorácií, aby prostredie pôsobilo detailnejšie. Namiesto toho, aby každý detail prostredia navrhoval grafik a dizajnér, môže byť obrovská časť obsahu automaticky doplnená algoritmom.

Na tento trend upozorňujú aj médiá ako The Verge či IGN, ktoré v posledných rokoch publikovali viacero článkov o využívaní generatívnej AI v kreatívnych odvetviach. Kým niektorí vývojári hovoria o efektivite, kritici (najmä hráči) upozorňujú na posun od ľudskej tvorby a kreativity k automatizácii.

Nestíhate vydať hru? Nevadí, použite AI

Jedným z najdiskutovanejších problémov posledných rokov je stav, v akom dnešné digitálne hry vychádzajú. Kým kedysi bolo cieľom vývojárov doručiť technicky čo najlepšie optimalizovaný produkt, dnes sa čoraz častejšie stretávame s opačným prístupom. Hry sú vydávané v nedokončenom alebo technicky slabšom stave s tým, že časť problémov „zachráni“ umelá inteligencia.

Týka sa to najmä výkonu. Technológie ako DLSS od spoločnosti NVIDIA umožňujú pomocou umelej inteligencie dopočítavať snímky alebo zvyšovať rozlíšenie, čím dokážu zlepšiť plynulosť daného titulu. Problém však podľa hráčov nastáva v momente, keď sa tieto technológie stávajú nutnosťou a samozrejmosťou. Daná hra už nie je optimalizovaná sama osebe: počíta sa s tým, že ju AI „dorovná“.

Umelá inteligencia v digitálnych hrách však nezasahuje len do výkonu, ale ako sme si spomínali vyššie, aj do samotného obsahu hier. Vývojári ju čoraz častejšie využívajú ako rýchle riešenie na zaplnenie prostredia. V digitálnych hrách sa tak objavujú automaticky vytvorené vizuálne prvky či detaily, ktoré maju navodiť dojem komplexného a živého prostredia bez potreby rozsiahlej manuálnej práce.

Konkrétny príklad priniesla čerstvá hra Crimson Desert. Podľa portálu GamesRadar sa v nej objavili AI generované obrazy, ktoré vývojári pôvodne použili ako dočasnú náhradu. Hráči si však všimli, že tieto prvky pôsobia nekonzistetne a „umelo“. Vývojári ich následne museli pre silnú kritiku odstrániť a nahradiť ich ručne vytvorenými verziami.

Takéto prípady ukazujú, že sa AI často používa ako rýchla výplň, a nie ako finálne riešenie. Z krátkodobého hľadiska síce môže zrýchliť produkciu a znížiť náklady. Zároveň však otvára otázku, či sa tým z hier postupne nevytráca autorský rukopis a dôraz na detail.

DLSS 5 a obavy hráčov

Diskusiu v hráčskej komunite ešte viac rozprúdili informácie o pripravovanej technológii DLSS 5 od spoločnosti NVIDIA, píše portál TechRadar. Táto technológia má podľa dostupných informácií posunúť využitie AI ešte ďalej – nielen v oblasti výkonu, ale aj samotného vizuálu.

To vyvoláva obavy najmä medzi hráčmi, ktorí upozorňujú na problémy, ktoré sa pri AI generovanom obraze objavujú už dnes. Medzi najčastejšie problémy patrí nekonzistnosť. Jedna a tá istá postava môže v rôznych scénach vyzerať odlišne a detaily sa nemusia zhodovať. Objavujú sa aj tzv. vizuálne artefakty, teda drobné chyby v obraze, ktoré vznikajú pri generovaní alebo dopočítavaní pixelov.

Diskustie o týchto problémoch sa objavujú napríklad na platformách ako Reddit alebo Steam, kde hráči silno upozorňujú, že výsledný vizuál môže pôsobiť neprirodzene alebo „umelo“. V extrémnych prípadoch prirovnávajú niektoré efekty k umelým filtrom zo sociálnych sietí ako Snapchat či Tiktok, čo narúša celkový umelecký dojem, najmä v serióznejších tituloch.

Pohľad odborníka: Čo sa týka AI v digitálnych hrách, ide o prirodzený vývoj

Na tému využívania umelej inteligencie v digitálnych hrách sme oslovili aj odborníka z akademického prostredia. K problematike sa vyjadril Zdenko Mago, docent Katedry digitálnych hier na Fakulte masmediálnej komunikácie UCM v Trnave. Dlhodobo sa venuje herným štúdiám a ich prepojeniu s marketingovou komunikáciou.

Vo svojom vyjadrení upozorňuje, že ide o prirodzený technologický vývoj, ktorý však nemusí prebiehať rovnomerne: „Ide o prirodzený vývoj súvisiaci s evolúciou technológie, avšak niekedy nadšenie môže predbehnúť dobu potrebnú na adaptáciu.“ Zároveň však zdôrazňuje, že hráči patria medzi najcitlivejšie skupiny publika, pokiaľ ide o kvalitu herného zážitku. Akékoľvek zásahy doň dokážu veľmi rýchlo a výrazne kritizovať.

Ako príklad uvádza technologický posun v podobe grafických kariet NVIDIE RTX s podporou DLSS, ktoré umožnli zvýšiť výkon hier pri zachovaní vysokej vizuálnej kvality. Tento vývoj nepriniesol len technické zlepšenie, ale aj kultúrny efekt. Spomenul tiež popularizáciu Minecraftu so shadermi, ktoré menia jeho minimalistický štýl na realistickejší.

Tento paradox podľa neho jasne ukazuje, že vývoj v hrách často nevedie len k „viac realizmu“, ale aj k novým spôsobom, ako hráči vnímajú a reinterpretujú už existujúce herné svety.

Strata ručnej práce?

Pre mnohých hráčov sú videohry viac než len forma zábavy; vnímajú ich ako umenie. Grafika, dizajn postáv, prostredie či samotný príbeh sú výsledkom práce konkrétnych ľudí, ktorí do hry vkladajú vlastný štýl, kreativitu a myšlienky.

Práve preto vyvoláva nahrádzanie týchto aspektov umelou inteligenciou obavy. Ak softvér dokáže vytvárať vizuály alebo textový obsah rýchlejšie a lacnejšie než človek, časť hráčov sa obáva postupného oslabovania ľudskej kreativity v hernej tvorbe.

Na druhej strane je potrebné priznať, že umelá inteligencia prináša aj množstvo pozitív. Umožňuje menším tímom vytvárať rozsiahle projekty, zrýchľuje vývoj a otvára nové možnosti experimentovania.

Otázkou preto nie je, či umelá inteligencia patrí do herného priemyslu; dôležité je skôr to, akú úlohu bude v tvorbe digitálnych hier zohrávať. A ďalšou otázkou zostáva, či umelá inteligencia ostane len nástrojom pre tvorcov, alebo sa postupne stane dominantnou silou, ktorá ich nahradí. V takom prípade by sa herný trh mohol zaplniť generickými titulmi vytváranými „ako na páse“ – príliš rychlo, bez originality a autorského rukopisu.

Od septembra začne platiť posledná časť nového zákona o vysokých školách. Študenti posledných ročníkov si po novom budú môcť vybrať medzi záverečnou prácou a stážou. Ministerstvo školstva reaguje na čoraz častejšie využívanie umelej inteligencie pri písaní prác, ale aj na potrebu lepšie prepojiť školy s praxou. Cieľom je zatraktívniť vysokoškolské štúdium a pripraviť študentov na reálny pracovný trh.

Na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave zavedú nový systém od akademického roka 2027/2028. „Aktuálne je všetko v prípravnej fáze. Prebiehajú diskusie naprieč celou univerzitou,“ uviedol prorektor pre rozvoj a vzťahy s verejnosťou UCM Andrej Brník.

Záverečnú stáž si budú môcť vybrať budúci bakalári aj magistri. V niektorých bakalárskych programoch by po novom nemusela byť povinná práca, ani stáž. Rozhodne o tom škola. Ktoré odbory to na UCM budú, zatiaľ nie je jasné.

Ako to bude fungovať v praxi

Študenti sa budú môcť dostať k stáži dvoma spôsobmi. Univerzita ponúkne miesta u svojich zmluvných partnerov, kde však bude počet pozícií obmedzený. Druhou možnosťou bude nájdenie si vlastnej stáže, ktorú musí škola schváliť. „V prípade vhodnosti bude potrebné podpísať zmluvu o vykonaní záverečnej stáže, pričom spoločnosť sa zaviaže spolupracovať nielen pri jej realizácii, ale aj hodnotení,“ doplnil Brník.

Stáž bude vyžadovať odpracovanie stanoveného počtu hodín a splnenie konkrétnych cieľov. V prípade potreby sa môže jej trvanie predĺžiť. Po celý čas bude stážista spolupracovať s koordinátorom z univerzity alebo z praxe. Štúdium sa aj naďalej ukončí štátnou skúškou, na ktorej študent predstaví priebeh praxe a jej výsledky. Komisia bude hodnotiť kvalitu odvedenej práce.

Pribudne ďalšia novinka

Univerzita zároveň plánuje otestovať nový typ záverečnej práce – portfólio, teda súbor výstupov študenta za určité obdobie. Pilotný projekt spustia na Fakulte masmediálnej komunikácie, kde už vybrali prvé „lastovičky“.

Táto možnosť sa zatiaľ sa týka len magisterského stupňa. „Nový typ záverečnej práce – portfólio je rozpracovaný už dlhšiu dobu a nesúvisí s novým zákonom o vysokých školách. No aj napriek tomu nám k tomu výborne sadol,“ zhodnotil prorektor Brník.

Ocenený autor a programový riaditeľ festivalu Fest Anča dnes otvorene hovorí o tom, ako sa queer ľuďom žije na Slovensku, čo sa zmenilo po vydaní jeho knihy a na čom aktuálne pracuje.

Rozhovor publikujeme pri príležitosti Medzinárodného dňa boja proti homofóbii, bifóbii a transfóbii (IDAHOT). Tento deň, ktorý si každoročne pripomíname 17. mája, upozorňuje na potrebu rešpektu, rovnosti a ochrany práv LGBTI+ ľudí.

V rozhovore sa dočítate:

• ako sa dnes z osobnej skúsenosti žije queer ľuďom na Slovensku,
• čo sa pre Jakuba zmenilo po vydaní knihy,
• na čom aktuálne pracuje,
• aký je význam drag performance ako hry s rodom.

Ako sa vám dnes, z vašej osobnej skúsenosti, žije ako queer človeku na Slovensku?

Nikdy to nebolo ideálne, no keď svoje súčasné pocity porovnám s tým, ako som sa na Slovensku cítil v minulosti, viem povedať, že sa situácia postupne zhoršuje. Na druhej strane mám pocit, že ma to celé naučilo viac si vážiť priateľstvá a ľudí okolo seba. Vzťahy, ktoré mám, sa prehĺbili a v mnohých prípadoch doslova rozkvitli.

Akým smerom sa mení spoločenská atmosféra pre queer komunitu?

Vyústením celého diania bola podľa mňa nedávna ústavná zmena, ktorá zakotvuje existenciu výlučne dvoch pohlaví – muža a ženy. Mohli by sme sa o tom rozprávať celé hodiny. O systematickom lynčovaní queer ľudí, ktoré prebieha aj na pôde parlamentu, o slovníku, ktorý sa tam používa, o tom, ako bulvarizujú túto tému a ako spoločnosť dehumanizuje queer ľudí.

Myslíte si, že médiá na Slovensku prispievajú skôr k porozumeniu alebo polarizácii queer komunity?

Mám pocit, že mainstreamové médiá často zhoršujú situáciu a prispievajú k stupňovaniu nenávisti. O nás, queer ľuďoch, sa hovorí spôsobom, akoby sme ani neboli plnohodnotnými ľudskými bytosťami. Existujú síce queer orientované časopisy a médiá, ktoré ponúkajú určitý protipól, ich dosah je ale obmedzený. Nie sú natoľko viditeľné, aby dokázali osloviť širšie masy.

Dá sa podľa Vás dnes žiť otvorene ako queer človek aj v menších, konzervatívnejších mestách či dedinách?

Myslím si, že sa to v konečnom dôsledku naozaj dá a že je to najmä o ľuďoch okolo nás.

Ja žijem v Bratislave, ale pochádzam z malej dediny pri Banskej Bystrici. Coming out som tam neurobil musel som odísť do Bratislavy. Do tej dediny sa však vraciam a ľudia o mne vedia. Napísal som o tom aj knihu. Vždy budú ľudia, ktorí na to budú mať vlastný názor, ale pre mňa je dôležité žiť svoju autentickú pravdu.

Avšak viem, že niektoré situácie môžu byť život ohrozujúce, a preto si netrúfam generalizovať. Hovorím len zo svojej vlastnej skúsenosti a v nej to fungovalo práve takto.

Po vydaní vašej knihy Čo všetko som ti nestihol povedať, ktorá je vnímaná aj ako istý verejný coming out, s vami vzniklo viacero rozhovorov. Čo sa pre vás od tohto momentu zmenilo a aký zmysel pre vás malo ísť s touto témou tak otvorene von?

Neviem, či sa v mojom živote zmenilo niečo zásadne prelomové. Som veľmi spirituálne založený človek. Minulý rok bol pre mňa rokom deviatky, zároveň rokom hada, ktorý sa zvlieka z kože. Toto mi presne zapadlo do mojej osobnej cesty aj do obdobia, v ktorom vznikala kniha. Neznamená to však, že by sa veci definitívne uzavreli  skôr naopak, pokračujú ďalej.

Zo začiatku som váhal s napísaním takejto knihy mal som strach ísť s tým von. Potom som si však uvedomil, že keď som bol mladší, nič podobné neexistovalo. V tej dobe by mi pomohlo prečítať si niečo, kde by som cítil, že to, čo prežívam, je v poriadku. Chcel som preto ponúknuť vlastnú skúsenosť s nádejou, že to môže niekomu pomôcť. Myslím si, že nejde len o queer knihu, ale môže osloviť aj širšie publikum. Je to príbeh o hľadaní seba a prijatí zlyhania ako súčasti osobnej premeny.

Na Instagrame ste naznačili, že pracujete na novej knihe, mohli by ste nám to viac priblížiť?

Pracujem na novele, ktorá je o objavovaní našej vnútornej monštruozity. Od detstva ma priťahovali záporné postavy a až neskôr som pochopil, že zlí hrdinovia často reprezentujú práve queer ľudí.

Je to o prijatí vlastného monštra, o boji s ním, ale aj o vzniku nového sveta, ktorý podľa mňa veľmi potrebujeme a ktorý pri písaní hľadám aj pre seba. V týchto neľahkých časoch sa pre mňa samotné písanie stalo akousi svätyňou.

Kedy vyjde?

Ťažko povedať presný termín. Chcel by som rukopis v najbližších mesiacoch dokončiť, no financovanie takýchto kníh dnes nie je jednoduché.

Je pre vás písanie skôr intuitívny proces alebo si držíte štruktúru?

Je to kombinácia oboch. V tomto štádiu sa snažím viac počúvať svoju intuíciu. Ako dieťa som bol v tomto úplne slobodný. Vtedy ešte na mňa nedopadli všetky obmedzenia typu „to nerob“ alebo „tu si moc zženštilý“.

Na druhej strane je tu racio a štruktúra, ktorá nastupuje neskôr. Premýšľam, ktorá časť príbehu znie lepšie, kde ju umiestniť a ako ju štylisticky upraviť, aby mala zmysel. Je to ako anjel a čert v rozprávkach.

Ste známy aj ako drag performer. Ako by ste tento druh umeleckého prejavu opísali niekomu, kto sa s ním nikdy nestretol?

Slovo drag pochádza z toho, že preberá mužské aj ženské stereotypy, hyperbolizuje ich, premieňa a hrá sa s nimi. Existujú termíny ako drag queen a drag king, ale to ja nie som. Skôr sa snažím rod spochybňovať a prevracať ho naruby.

Táto forma performance mi otvorila nové vnímanie sveta v nebinárnom zmysle a vlastne mi všetko pekne vysvetlila a pomohla porozumieť aj samému sebe. Keď som rozprával o detstve, pohyb a tanec mi dávali možnosť znovu objaviť moje detské ja. Vnímam to ako veľmi telesnú skúsenosť, niečo, čo mi písanie nedokáže ponúknuť. Písanie je vnútorné a intímne, zatiaľ čo performance je oslobodzujúca v tom, že je fyzická a verejná.

Vnímate rozdiel medzi vystupovaním v Česku a na Slovensku?

Mám pocit, že na Slovensku vedia byť ľudia dosť hanbliví. Prídu na šou a správajú sa ako v divadle, len sa pozerajú. A práve o tom to nie je. Ide o to, aby ľudia interagovali a stali sa súčasťou predstavenia. V poslednom čase sa to ale začína meniť, ľudia sú smelší a otvorenejší. Myslím, že to súvisí aj s celkovou situáciou na Slovensku. Keď sa takto stretneme a vyjadrujeme všetko, čo v sebe dusíme a čo nás ťaží, tak to vie byť katarzné.

Čo vám ako autorovi a performerovi dáva silu pokračovať v tvorbe aj v čase, keď sa zdá, že spoločnosť skôr cúva? 

Často hovorím, že mi silu dáva moja rodina, kamaráti, partner a moje okolie. Teraz to stále platí, ale čoraz viac cítim aj vnútornú silu. Možno to súvisí aj s tým „prebudením príšery“, o ktorom som hovoril, a so všetkým, čím som si prešiel.

Vlastne som to nepovedal nikdy takto nahlas, no uvedomujem si, že vnútorná sila a pravda ma posúvajú dopredu. Je to o tom, byť sám k sebe rešpektujúci, láskavý a stáť si za tým, kým som.

Mentor Berky hovorí o tom, ako vyzerá život rodín v generačnej chudobe, čo znamená budovať dôveru v teréne a prečo sa niektoré rozdiely medzi ľuďmi prehlbujú viac, než by museli.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

• Čo je a ako funguje program FILIP.
• Čo znamená práca mentora v rómskych rodinách.
• Prečo predsudky a strach prevládajú na strane majority.
• Ako médiá ovplyvňujú vnímanie rómskych komunít.

V rámci občianskeho združenia Cesta von pôsobíte v mestách Zvolen a Žiar nad Hronom. Ako by ste ich opísali?

Pôsobím v nich už štvrtý rok, no sledoval som ich už skôr, keď som pôsobil v iných organizáciách. Na marginalizovanú rómsku komunitu (MRK) som sa vo väčšej miere zameral až práve v Ceste von. Stalo sa tak, keď som sa začal pýtať, ako sa týmto ľuďom žije.

Z môjho pohľadu majú vo Zvolene väčšie možnosti uplatniť sa na trhu práce, keďže tam sú väčšie spoločnosti. A hoci sú aj v Žiari nad Hronom, zamestnanie v nich je menej dostupné.

Výrazný rozdiel medzi týmito komunitami vidím v tom, že v Žiari nad Hronom je viac mladistvých závislých od rôznych látok, pričom na vlastné oči som to videl prvýkrát práve tam. Okrem toho sa tam častejšie vyskytujú aj ďalšie javy, napríklad prostitúcia. Náročné podmienky pre Rómov sú aj vo Zvolene, ale mám pocit, že v Žiari nad Hronom je chudoba hlbšia a prostredie o niečo drsnejšie.

Aká je v týchto mestách nálada medzi ľuďmi?

Pozitívna aj negatívna. V oboch komunitách nájdete Rómov, ktorí dlhodobo pracujú vo firmách, závodoch či v obchodných reťazcoch. Takže majorita vníma, že Rómovia dokážu pracovať, mať stabilné bývanie, slušne vychované deti, vedia sa posúvať dopredu a snažia sa vyjsť z generačnej chudoby. Zároveň vnímam aj tie negatívne postoje, pri ktorých je rómska komunita vnímaná ako tá „zlá“ alebo „hlučná“. Ale tak to zrejme je v každom meste.

Cítite zo strany majority väčšie prijatie, alebo skôr stagnáciu a pretrvávajúce predsudky?

To je ťažká otázka. Vnímam, že práca s touto skupinou je náročná aj pre úradníkov. V Žiari nad Hronom sú preplnené reedukačné zariadenia, detské domovy a chýbajú tam sociálne služby. Pohľad úradníkov je potom často skľučujúci, keďže niekedy majú pocit, že len „zlepujú“ situácie a nemajú presah na reálnu pomoc.

Často môžu mať pocit, že veci len „hasia“ a nemajú priestor na reálnu prevenciu či väčšiu pomoc, akú by mohli robiť. Čo sa týka predsudkov majority k stagnácii, ak sa rozprávame o MRK, mnohí si môžu myslieť, že sa to dá vyriešiť rýchlejšie, skôr alebo inak, no generačná chudoba má dlhý proces „liečby“.

Pochopenie generačnej chudoby je náročné. Aj pre mňa, napriek tomu, že som Róm, to bol dlhodobý proces. A práve to pochopenie, prečo sa veci dejú, často chýba.

Spomenuli ste, že v organizácii Cesta von pôsobíte už štvrtý rok. Prečo ste sa rozhodli venovať práci s MRK práve v týchto mestách?

Pochádzam z Banskej Bystrice a predtým som pracoval v miestnej organizácii Návrat, v ktorej som sa venoval rodinám v ohrození. Pracoval som ako tzv. sanačník a okrajovo som sa stretol aj s témou adopcií a pestúnstva. S dospievajúcimi a mladými dospelými som pracoval približne šesť rokov, pričom išlo o moju prvú vážnu prácu.

Avšak chcel som preskúmať aj inú tému a potreboval som zmenu. Keďže Cesta von v Banskej Bystrici neotvárala program FILIP, dostal som sa do najbližších lokalít – do Zvolena a Žiaru nad Hronom. Tieto lokality som mal už zmapované, keďže Návrat pôsobil v rámci Banskobystrického kraja.

Pochádzam z malého mesta Krompachy na východnom Slovensku, kde som od detstva počúvala rasistické poznámky voči Rómom. Trvalo mi roky, kým som si uvedomila, ako veľmi ma toto prostredie formovalo, a že sa musím vedome učiť empatii aj porozumeniu. S akými predsudkami ste sa stretli vy ako mentor?

Keď idem s klientkou na úrad práce, úradníci, ktorí ma ešte nepoznajú, ma často považujú za jej partnera, manžela alebo brata. Na tom sa pobavím, ale samozrejme sa neskôr predstavím ako mentor z organizácie Cesta von. Keďže pracujem priamo s rómskou komunitou, nehovoril by som o predsudkoch, ale o výzvach. Jednou z nich je už len to, že som muž mentor. Muži v osadách často nie sú doma, pretože sú v práci alebo na fuškách, takže sa venujem najmä ženám.

Sú predsudky aj voči tým, ktorí Rómom pomáhajú?

Neraz som bol označený za „slniečkára“ a počul som, že naše myšlienky sú utopistické. Nevnímam sa tak. Stretávam sa aj s názorom, že organizácie sú „práčky na peniaze“. Lenže máme konkrétne výsledky – vieme ukázať, že Rómovia sa dokážu dostať z generačnej chudoby.

Väčšinová populácia si totiž myslí, že „neprispôsobivých“ Rómov je viac, než ich je v skutočnosti.

Ako sa prejavuje strach majority z minority?

Rómovia žijúci v lokalitách, akými sú Zvolen či Žiar nad Hronom, hovoria o tom, že majorita sa bojí tzv. neprispôsobivých Rómov. Teda tých, ktorí sú hluční alebo žijú v podobných príbytkoch, ktoré možno vidieť v Kortine, v segregovanej rómskej osade na okraji Žiaru nad Hronom.

Majorita sa bojí, že ak by sa človek z týchto pomerov nasťahoval do bytovky alebo sociálneho bývania či bytu vyššieho štandardu, o ktorý požiada mesto, že skončia v podobnom stave. Strach majú aj z toho, že sa tam budú stretávať vo veľkých počtoch a robiť zábavy.

Rodičia z majority nechcú dávať svoje deti do škôl, kde je veľa Rómov, ako to je napríklad v základnej škole vo Zvolene, ktorá sa kedysi volala Jednotka. Neskôr ju prebral riaditeľ Juraj Hipš a vznikla z nej Súkromná základná škola Alma, pričom dnes je z nej prestížna škola, ktorá scitlivuje a priťahuje rodičov s pochopením.

Stredná vrstva majority absolútne nerozumie triede chudoby a nepozná jej nepísané pravidlá. Naopak, ľudia žijúci v chudobe nerozumejú pravidlám strednej triedy. Tieto dve skupiny sa preto často stretávajú s nepochopením a narážajú na seba, čo vedie k vzniku predsudkov.

Môžete uviesť nejaký príklad?

Neraz som sa stretol s rozhovorom Rómov, ktorí sa medzi sebou rozprávali tak nahlas, že človek by si myslel, že sa bijú. Konkrétne som videl dvoch chlapov, ktorí používali aj vulgarizmy. Až keď som sa započúval, zistil som, že jeden z nich si kúpil nový mobilný telefón, no žena mu niekde zapatrošila nabíjačku.

Hoci išlo o priateľský rozhovor, zvonku to pôsobilo inak. V rozhovore boli použité veľké gestá, emócie či krik. Človek z majority by si myslel, že sa hádajú. Rómovia však majú iný spôsob komunikácie, čo môže u väčšiny vyvolávať strach.

Keď človek z majority zažije negatívnu skúsenosť, napríklad okradnutie alebo ublíženie Rómom, na nevytvorenie predsudkov potrebuje až tri pozitívne skúsenosti. Lenže tie nemá kde získať. Tí „prispôsobiví“ totiž nie sú viditeľní, pretože pracujú, sú doma a majú rodiny. A práve preto sa tieto pozitívne skúsenosti získavajú veľmi ťažko.

Väčšinová populácia si totiž myslí, že „neprispôsobivých“ Rómov je viac, než ich je v skutočnosti. Následne vznikajú nedorozumenia medzi komunitami, respektíve medzi strednou a chudobnou triedou.

Vidíte rozdiely vo vnímaní tejto témy medzi staršou a mladšou generáciou?

Za komunizmu bol systém nastavený tak, že Rómovia museli pracovať a mali určite návyky. Väčšina starších Rómov mi tvrdí, že kedysi bola doba iná, že bola lepšia. Hovoria, že ich generácia bola lepšie vychovaná, vedeli sa správať, mali pracovné návyky, lebo nemali na výber.

Vnímajú to aj na komunikácii v rámci komunity, ktorá podľa nich bola vtedy tiež iná oproti dnešnej – bez vzájomného rešpektu, okrem situácií napríklad na zábavách. Ale osobne som to nezažil, iba sprostredkúvam to, čo som počul od starších.

Mladší Rómovia, ktorí sa už nachádzajú v rôznych patologických situáciách a sú obeťami generačnej chudoby, často nemajú dokončené vzdelanie ani skúsenosť s prácou. To sú veľké systémové problémy. Keď niekto nemá pracovné návyky, vzdelanie a nezažil pozitívnu skúsenosť, ťažšie hľadá vnútornú motiváciu. Netvrdím, že sa to nedá, ale ten proces je dlhší.

Už od začiatku rozhovoru sa venujeme týmto temam a vašej práci. Posuňme sa k programu FILIP. O čo ide?

Program FILIP je zameraný na ľudí v generačnej chudobe. Venuje sa vždy rodinám a snaží sa im pomáhať vybudovať tzv. rozvojový plán. Snaží sa individuálne prispôsobiť ich potrebám a cieľom je, aby vedeli žiť lepšie.

Zahŕňa aj určitý urýchľovač procesov medzi inštitúciami, organizáciami a programom, pričom sa snaží jednotlivca alebo rodinu osamostatniť. Program ich vedie najmä vo vzdelávaní v oblasti finančnej gramotnosti. Naším hlavným partnerom a donorom je Národná banka Slovenska (NBS), ktorá nás samých doučila v tejto oblasti, aby sme ako odborníci vedeli ďalej vzdelávať tieto rómske rodiny.

Samotný názov FILIP má aj symbolický význam. Je to skratka, v ktorej každé písmeno predstavuje jednu hodnotu alebo oblasť, na ktorú sa program zameriava:

• F – finančná gramotnosť,
• I – interná motivácia – teda ako v človeku prebudiť vnútornú motiváciu,
• L – láskavý prístup,
• I – iniciatíva,
• P – prebrať zodpovednosť za svoj život.

Ako by ste opísali vašu každodennú prácu s rodinami?

Zvyčajne sa s rodinami stretávame raz alebo dvakrát týždenne. Na začiatku sa s nimi snažím budovať vzťah, pričom postupne monitorujem ich potreby. Následne stanovujeme ciele, na ktorých spoločne pracujeme. Keď ich máme vytýčené a rodina súhlasí s podmienkami programu, môžeme pokračovať na ďalšie kroky.

Dohodu si prečítame spolu, no podpisujeme ju väčšinou až na treťom až piatom stretnutí. Ak rodina súhlasí a vidím u nej vnútornú motiváciu, zaradím ju do programu. Túto motiváciu je potrebné potom naďalej rozvíjať. Zároveň sa snažím pochopiť, ako rodina funguje a ako si vie napĺňať svoje ciele alebo prekonávať prekážky.

Ako mentor im niekedy aj radím, ale hlavne ich skompetentňujem. Často ide o úplne základe informácie – napríklad na čo majú nárok alebo aké sú ich práva. Postupne sa stávam aj súčasťou ich života. Budovanie dôvery a vnútornej motivácie v niektorých prípadoch trvá dlhšie. Tento proces sa však nesnažím urýchliť tým, že veci spravím za nich.

V akých prípadoch im pomáhate a ako?

Keď si hľadajú prácu, môžem pomôcť, ale nemôžem ju robiť za nich. Okrem budovania vzťahu a práce na cieľoch ich tiež prepájam s ďalšími organizáciami a inštitúciami. Na začiatku si často neveria. Myslia si, že nevedia komunikovať alebo že nebudú rozumieť jednotlivým procesom. Často sa stretávajú s formulármi či žiadosťami, v ktorých sa stratia. Vtedy ich povzbudzujem, aby sa nebáli opýtať znova.

Keď sa už téma otvorí, mala by sa spracovať citlivo.

Ak chcú na svojich cieľoch naozaj pracovať, je to prirozdená súčasť procesu. Nemôžem sa však snažiť proces príliš urýchliť, pretože potom sú výsledky len krátkodobé. Pri skutočnej vnútornej motivácii si však ciele dokážu udržať dlhodobo.

Spomínali ste budovanie vzťahu s rodinou. Ako si to mám predstaviť?

V každej rodine to vyzerá inak. Prirovnal by som to k budovaniu vzťahov všeobecne – každý na to ide iným spôsobom. Ale keďže ide o profesijný vzťah, často sa stáva, že do rodín vstupujeme cez niekoho iného, kto v nej už pôsobí. Do jednej z nich ma uviedla omama, ktorá s ňou pracovala na rodičovských zručnostiach.

Práve ona zachytila aj ďalší problém – rodina potrebovala oddlženie, pretože muž si nevedel nájsť prácu, keďže mal exekúcie. Do rodiny som preto vstúpil ako odborník, ktorý im vie s touto situáciou pomôcť. Lenže aj keď prídete ako „expert“, rodina vám hneď nedá všetky informácie a dokumenty. Téma financií je obzvlášť citlivá, a to nielen v rómskych komunitách, ale aj v majorite.

Pamätám si konkrétny príklad zo Žiaru nad Hronom. Prišiel som do rodiny, kde ma predstavili, že som z programu FILIP a viem im pomôcť. Najprv sme sa rozprávali o bežných veciach – počasie, deti, bežný život. Až keď sme si prešli tieto neutrálne témy, začal som sa pýtať hlbšie.

Aký bol príbeh tej rodiny?

Žena vyrastala v detskom domove, presťahovala sa za partnerom, mali spolu dieťa a ocitli sa v náročnej životnej situácii. O príbehy klientov sa úprimne zaujímam, pýtam sa otvorene a snažím sa byť autentický.

Postupne som začal riešiť aj konkrétne veci – napríklad či rodina dostáva všetky dávky, na ktoré má nárok. Pani poberala len prídavky na deti, hoci mohla mať aj dávku v hmotnej núdzi. Vysvetlil som jej, že si o ňu môže znovu požiadať. Išli sme preto spolu na úrad a nakoniec jej na účet prišlo približne 280 eur. Predtým viac ako pol roka nemala takmer žiadny príjem.

Táto skúsenosť mala veľký ohlas. Onedlho prišla s prosbou o pomoc aj jej švagriná. V tom momente už som v komunite nebol len „niekto zvonku“, ale človek, ktorý priniesol konkrétnu pomoc.

Program rozvíja aj finančné a nefinančné zdroje rodín. Čo to konkrétne znamená?

Finančné zdroje znamenajú to, že chlap donesie výplatu, dostane rodičovský príspevok, prídavky či iné príjmy. Ako mentor rodiny vediem k tomu, aby si robili pravidelný mesačný rozpočet, pričom spolu riešime, ako rozdeliť financie. Zároveň im zdôrazňujem dôležitosť finančnej rezervy, ktorú mnoho rodín nemá.

Medzi nefinančné zdroje patrí motivácia, duchovné zdroje, zdravie, fyzický zdroj alebo sociálny kapitál (vzťahy a známosti – pozn. red.). Ten je podľa mňa najdôležitejší. Rómovia často fungujú v obmedzenom prostredí a poznajú málo miest. Ich každodenný priestor sa často pohybuje medzi obchodom, osadou a príležitostnými prácami. Rozšíriť si sociálny kapitál o komunitných pracovníkov, úradníkov či mentorov v programe je preto veľmi dôležité.

Veľa sa s nimi rozprávam o fungovaní strednej vrstvy, pretože z chudoby nemôžu preskočiť priamo do vyššej vrstvy. Ani ľudia zo strednej vrstvy neovládajú všetky pravidlá vyššej spoločnosti. Keby som dostal desať príborov, tiež by som nevedel, na čo presne sú určené. Zobral by som si jednoducho ten základný. Preto sa snažím nefinančné zdroje rozvíjať cez rozhovor a prirovnávať ich k fungovaniu strednej vrstvy, pretože spoločnosť sa riadi najmä jej pravidlami.

Televízia Markíza nedávno odvysielala reportáž z materskej školy, v ktorej rómske deti nedostali obed. Dôvodom mal byť nedoplatok. Deti pritom nakrúcali bez ochrany a zdôraznili ich etnicitu. Ako vnímate takéto spravodajstvo?

Nemám rád reportáže, ktoré zobrazujú Rómov v negatívnom alebo zovšeobecňujúcom svetle. Aj niektoré reportáže, ktoré robí Kristína Kövešová, v ktorých sú vyobrazené extrémne situácie, mi prídu účelovo dehonestujúce. Chápem, že niektoré problémy treba pomenovať, spôsob spracovania však tomu neraz nepomáha, no naopak, škodí.

Spoločnosť to rozdeľuje – jeden si potvrdí predsudky, druhý sa voči tomu ostro vyhradí. Bolo by lepšie, ak by vznikalo viac preventívnych alebo vysvetľujúcich reportáží, ktoré by vysvetlili, prečo sa veci dejú, prípadne poukázali na riešenia. Keď sa už téma otvorí, mala by sa spracovať citlivo a presnejšie, aby sa spoločnosť ešte viac nepolarizovala.

Myslíte si, že médiá pomáhajú meniť predsudky, alebo ich skôr posilňujú?

Médiá skôr prispievajú k tomu, že spoločnosť sa delí na dva tábory. Pravda musí byť zachovaná, ale zároveň by sa malo dbať na to, ako sa odkomunikuje. Formulácie typu „rómsky občan ukradol“ alebo „v osade sa stalo…“ už samy osebe vytvárajú určitý obraz.

Problém vidím aj v tom, že niektoré reportáže sú skrátené natoľko, že v nich chýba kontext. Ide napríklad o to, keď sa povie, že Rómovia dostali byty zadarmo, no nevysvetlia, že ide o projekty, ktoré majú isté podmienky. Väčšina spoločnosti si z toho potom odnesie negatívny obraz. Ale chápem, že v televíznom spravodajstve na to často nie je priestor.

Na druhej strane sú aj médiá, ktoré sa snažia robiť skôr informatívne správy a dávajú si na jazyk pozor, a to vnímam pozitívne.

Marek Berky

Päť rokov pracoval v zariadení núdzového bývania pre rodiny s deťmi v Banskej Bystrici ako asistent sociálnej práce. Ako sociálny pracovník pôsobil šesť rokov v občianskom združení Návrat. Aktuálne pracuje v organizácii Cesta von na pozícii mentora programu FILIP.

Projekt sa venuje téme sexuálneho obťažovania na pracovisku a snaží sa na problém reagovať z viacerých strán. Súčasťou iniciatívy bol prieskum mapujúci najnaliehavejšie výzvy v oblasti sexuálneho obťažovania v pracovnom prostredí na Slovensku, pričom organizácia zverejnila aj výpovede respondentiek a respondentov. V rámci projektu vznikol aj webinár, na ktorom odborníci a odborníčky diskutovali o sexuálnom obťažovaní na pracovisku a možnostiach, ako vytvárať bezpečnejšie pracovné prostredie.

Projekt zároveň priniesol bezplatný online kurz pre zamestnanectvo, zamestnávateľov aj verejnosť, zameraný na rozpoznávanie, prevenciu a efektívne riešenie obťažovania na pracovisku. Súčasťou iniciatívy je aj bezplatný nástroj na sebahodnotenie firemnej kultúry, ktorý firmám pomáha identifikovať oblasti na zlepšenie a podporovať bezpečnejšie pracovné prostredie. So Simonou Šimovičovou sme sa rozprávali aj o tom, čo môže spraviť každý z nás pre vytvorenie bezpečnejších pracovných podmienok.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

• čo projekt SOS – Speak Out Safely obsahuje,
• prečo sa do projektu stále zapája málo mužov, hoci sa téma sexuálneho obťažovania týka každého, i keď výrazne častejšie sa s ním stretávajú ženy,
• aké kroky môžu firmy podniknúť, aby predišli sexuálnemu obťažovaniu na pracovisku,
• prečo sa sexuálne obťažovanie vyskytuje v niektorých odvetviach častejšie než v iných.

Občianske združenie (OZ) Ženský algoritmus sa snaží odomknúť potenciál žien v IT a manažmente. Prečo ste sa rozhodli spojiť podporu žien v kariére v týchto sektoroch s témou sexuálneho obťažovania na pracovisku?

Pôsobíme ako most medzi ženami a firmami. Vzdelávame prevažne ženy v manažmente a v technologickom segmente, no komunikujeme aj s firmami – edukujeme ich a diskutujeme o ich firemnej kultúre. Ženy, ktoré školíme a prechádzajú napríklad do IT sektora, nám často hovoria, že zažívajú veci, ktoré nevedia pomenovať a nevedia, ako na ne reagovať. Zároveň si uvedomujeme, že aj firmy chcú bezpečné pracoviská. To bol ten impulz, kvôli ktorému sme sa zamerali na tento projekt a túto tému.

Téme bezpečných pracovísk sme sa venovali už v minulosti. Na projekte Speak Out Safely spolupracujeme s nórskou organizáciou KUN, teda Centrom pre rovnosť a diverzitu. V minulosti sme mali spoločný projekt zameraný na inkluzívne pracoviská. Vnímali sme, že je potrebné otvoriť túto tému, ktorá je na Slovensku napriek alarmujúcim štatistikám stále tabu – každá druhá žena na Slovensku zažila sexuálne obťažovanie.

Prečo ide u nás na Slovensku o prehliadanú tému, hoci je stále veľmi aktuálna?

Téma je na Slovensku prehliadaná možno práve kvôli tomu, že nám chýba  vzdelávanie v tejto oblasti. V mnohých situáciach si neuvedomujeme, že už ide o sexuálne obťažovanie. Máme ho často spojené práve s fyzickými prejavmi, zatiaľ čo môže mať mnoho podôb od toho fyzického cez verbálne – dvojzmyselné poznámky, „vtipy“, komentovanie vzhľadu a podobne – až po neverbálne, teda gestá, pohľady, fyzické, ale zároveň aj digitálne. 

Naše hranice sú mnohokrát posunuté, a to vedie k tomu, že spochybňujeme samých seba a pýtame sa, či to, čo sme zažili, je sexuálne obťažovanie. Preto sa o tejto téme vo veľkej miere nehovorí. Súvisí to aj s nastavením spoločnosti, najmä s témami rodovej rovnosti a ďalšími príbuznými oblasťami.

Spomenuli ste posunutie hraníc. Ako to myslíte?

Vysvetlím to na príklade Nórska, s ktorým na projekte spolupracujeme. Patrí medzi lídrov v oblasti rodovej rovnosti a aj preto sa tam na tieto témy pozerá inak. Majú tieto politiky dlhodobo zakotvené v spoločnosti a inak sa tam pozerajú aj na rodové stereotypy. Keď sme porovnávali pomer respondentov a respondentiek – u nás odpovedalo len 10 % mužov. V Nórsku to bola približne štvrtina.

U nás je to stále spojené aj so stereotypmi o mužoch, že majú byť silní, neplakať, zvládať všetko. S tým sa chlapci stretávajú od detstva, čo môže viesť k tomu, že si nechcú priznať vlastnú skúsenosť alebo ju potláčajú. Sexuálne obťažovanie sa pritom netýka len žien, ale aj mužov. Nezáleží na rode, ide o skúsenosť, ktorá môže zasiahnuť kohokoľvek. S tým súvisí aj to, ako pristupujeme k hraniciam. U nás sa často reakcie zľahčujú – „si príliš citlivá“, „bol to len vtip“, „nepreháňaj“. Z prieskumu však vieme, že ženy niekedy pozitívne prekvapila reakcia firiem, keď sa ozvali. Zároveň sa objavovali aj skúsenosti, kde bola ich výpoveď spochybnená alebo zosmiešnená. Tomu hovoríme sekundárna viktimizácia – keď sa skúsenosť človeka spochybňuje a musí ju prežívať nanovo.

Ak cítim, že mi niečo nie je príjemné, mám právo sa ohradiť.

Aké ženy sa do projektu hlásia?

Účastníci sú naozaj rôznorodí, no často ide o ľudí na manažérskych pozíciách a z personálnych oddelení. Práve oni dokážu meniť firemnú kultúru a nastavenie pracoviska. Na druhej strane máme aj ženy a mužov, ktorí sa o túto tému zaujímajú. Zmena nemusí prichádzať iba zhora. Môže prísť aj zdola – od ľudí, ktorých sa táto téma priamo dotýka a ktorí si chcú nastaviť funkčné a bezpečné pracovné prostredie. Práve takto sa to dá výrazne posúvať dopredu.

Čo sa účastníci kurzu naučia?

Tento kurz je naozaj komplexný. Často sa táto téma vzdeláva len vo forme jedného workshopu alebo dlhších prednášok. My sme však priniesli komplexný kurz zameraný na prevenciu sexuálneho obťažovania. Začíname tým, že si vysvetľujeme, ako sa sexuálne obťažovanie prejavuje. Ako som hovorila, má rôzne formy a rôzne prejavy. Zároveň hovoríme o tom, ktoré profesie a odvetvia sú naň náchylnejšie, kde k nemu dochádza častejšie – napríklad práca v noci alebo v hotelierstve a podobne. Rovnako ide aj o prostredia s výraznou rodovou nevyváženosťou.

Súčasťou kurzu je aj téma tzv. šedých zón, teda situácií, ktoré sa nám nezdajú v poriadku, ale zároveň si nie sme istí, či už ide o prekročenie hranice. Učíme, ako ich rozpoznať. Venujeme sa nielen ľuďom, ktorí majú skúsenosť so sexuálnym obťažovaním, ale aj firmám. Hovoríme im, ako si nastaviť funkčné procesy, ako pristupovať k reportingu a ako týmto situáciám predchádzať. Hlavným cieľom je predchádzať sexuálnemu obťažovaniu. Obsah je nastavený tak, aby si v ňom našli relevantné informácie zamestnanci aj vedúce pozície či zamestnávatelia, ktorí ovplyvňujú nastavenie firemných politík.

Ako rozlíšiť, kedy ide o obťažovanie a kedy len o nevinný komentár?

Hranica je naozaj subjektívna. Často sa stretávame s tým, že ľudia nevedia určiť, kde ju majú. Tú si však musíme vedieť určiť sami. V týchto situáciách ide najmä o to, čo cítime. Je dôležité dôverovať vlastným emóciám. Ak cítim, že niečo mi je nepríjemné, mám právo sa ohradiť a nastaviť si svoje medze. Zároveň, ak existujú medzi ľuďmi blízke vzťahy, kde si dovolia vtipy a je to pre obe strany v poriadku, je to tiež akceptovateľné. Musí to však byť v poriadku pre všetkých zúčastnených.

Preto je dôležité ku každému prípadu pristupovať individuálne a vnímať, ako sa daný človek cíti. V kurze sa preto snažíme účastníkom pomôcť rozpoznať tieto situácie, dôverovať tomu, čo cítia, a zároveň ich vybaviť tým, ako môžu v danej situácii reagovať.

Okrajovo sme spomenuli aj mužov. Ako často sa zapájajú do programu?

Máme skúsenosť, že do programu sa zapájajú aj muži, hoci ich podiel je štatisticky výrazne nižší. V našich aktivitách sa však cielene snažíme vytvárať priestor aj pre nich. Viaceré skúsenosti žien sú totiž neprenosné a práve otvorený rozhovor umožňuje mužom pozrieť sa na tieto témy z iného uhla pohľadu. Keď sú súčasťou rozhovoru ženy i muži, prirodzene sa mení jeho dynamika. 

Aké konkrétne výsledky priniesol váš program?

Program, ktorý sme realizovali, priniesol tri výstupy. Prvým bol prieskum, ktorý sme robili ešte pred tvorbou obsahu kurzu. Prieskum medzi zamestnanectvom nám priniesol práve tie nuansy a otvorené odpovede, vďaka ktorým sme vedeli lepšie navnímať jednotlivé skúsenosti. Tie sa v kvantitatívnych dátach ukazujú len veľmi obmedzene. Pomohol nám aj pri ďalšej komunikácii smerom k verejnosti. Do prieskumu sa zapojilo takmer 120 ľudí, z toho 90 % žien a 10 % mužov. Pýtali sme sa na skúsenosti so sexuálnym obťažovaním. Zistili sme, že 50 % žien sa s ním stretlo, no len štvrtina ho nahlásila. V 40 % prípadov išlo o závislý pracovný vzťah, čo prináša obavy o kariéru, financie či vzťahy na pracovisku.

Najčastejším dôvodom nenahlásenia bol strach z toho, že proces nebude anonymný alebo že to ovplyvní ich ďalšie fungovanie vo firme. Preto je kľúčové nastaviť vo firmách jasné a bezpečné postupy a posilniť dôveru v celý proces. Zároveň sme zistili, že niektoré prípady viedli až k odchodu zo zamestnania, čo je zásadná strata aj pre firmy. Na druhej strane, väčšina ľudí by vzdelávanie v tejto téme uvítala. Aj to je pre nás impulz pokračovať ďalej – cieľom je najmä prevencia.

Utkvela vám v pamäti nejaká spätná väzba od niekoho z účastíkov?

Jedna vedúca tímu sa snažila podobné situácie riešiť tak, že zamestnancov tlačila k tomu, aby ich nahlasovali, pretože im chcela pomôcť. Po absolvovaní kurzu pochopila, že to nemôže robiť, pretože každý zážitok je individuálny a každý ho prežíva iným spôsobom. Teraz sa snaží ponúkať podporu a pomoc, ale rešpektuje ich rozhodnutia. Pre nás bolo dôležité vidieť, že dobre mienený tlak nemusí pomôcť, a že citlivý prístup je pri týchto problémoch kľúčový.

Nie je vhodné začať obviňovaním druhej strany, ale pomenovaním vlastnej skúsenosti.

Po absolvovaní vzdelávania vo firmách máte už aj spätnú väzbu od účastníkov. Čo vám firmy po skončení kurzov najčastejšie komunikujú alebo aké reakcie od nich dostávate? 

Tešíme sa zo spätnej väzby a z toho, čo vnímame aj od firiem. Veľmi oceňujú najmä praktickú rovinu vzdelávania – konkrétne prípady, ako riešiť reportovanie a celý proces nahlasovania. Pozitívne reagovali aj na prípadové štúdie, kde boli reálne situácie a detailne popísané možnosti riešenia. Pomohlo im to lepšie si predstaviť jednotlivé scenáre a premýšľať, ako by ich vedeli nabudúce riešiť efektívnejšie.

S firmami zároveň dlhodobo spolupracujeme a snažíme sa zdieľať aj príklady dobrej praxe. V rámci blogu Women Friendly Companies spolupracujeme s firmami, ktoré sa snažia budovať bezpečné pracoviská s dôrazom na rodovú rovnosť a vedome pracujú s firemnou kultúrou. Aj napriek tomu, že na Slovensku stále pretrvávajú rodové stereotypy, vidíme aj pozitívne príklady firiem, od ktorých sa dá inšpirovať. Práve tie sa snažíme zviditeľňovať.

Aké stereotypy o ženách a mužoch najviac brzdia otvorenú diskusiu o obťažovaní a rodovej rovnosti?

Často ide o zľahčovanie sexuálneho obťažovania. Mnohé poznámky sa označia ako „len vtip“, nevhodný komentár na vzhľad ženy sa zase zmení na „kompliment“. Práve to výrazne komplikuje situáciu. Často si ani samotný človek neuvedomí, že ide o sexuálne obťažovanie, preto je dôležité o tom hovoriť. Ak vzdelávanie prenikne do firiem, môže sa stať, že sa ľudia v týchto situáciách zastavia a uvedomia si dopad svojich slov. Kompliment sa dá vyjadriť aj inak – ocenením práce, prezentácie, výkonu či výsledkov, nie vzhľadu.

Dá sa zmeniť toxická firemná kultúra, keď sa obťažovanie dlhodobo toleruje alebo bagatelizuje?

Verím, že pracovnú kultúru sa zmeniť dá, ale vyžaduje si to pozornosť a aj schopnosť neprehliadať situácie, keď sa dejú. Veľmi pomáha, keď sa dokážeme ozvať – aj v drobných situáciách, napríklad keď poviem, že mi niečo neprišlo v poriadku alebo vtipné. Týmto dávame najavo, že takúto kultúru na pracovisku nechceme. Začína sa to jednotlivcom, ktorý sa ozve, ale práve to vytvára priestor, aby sa pridali aj ďalší. Naopak, ticho často znamená, že sa takému správaniu necháva priestor pokračovať.

Ako komunikovať, keď jedna strana nechce o tejto téme hovoriť?

Dôležité je navnímať situáciu a poukázať na konkrétne príklady. Podobne to funguje aj vo vzdelávaní o rodovej rovnosti, pri ktorom sa často stáva, že ľudia si tému „zaškatuľkujú“. Preto je nie je vhodné začať obviňovaním druhej strany, ale pomenovaním vlastnej skúsenosti a nastavením hraníc, napríklad vetou: „Toto sa mi nepáčilo, prosím, už to neopakuj.“

Takýto spôsob komunikácie pomáha otvárať citlivé témy postupne a menej konfrontačne. Dôležité je presunúť pozornosť na vlastné prežívanie. Takto môže druhá strana scitlivieť a lepšie pochopiť problematickú situáciu.

Simona Šimovičová

Pôsobí ako senior projektová manažérka v občianskom združení Ženský algoritmus, predtým zastávala pozíciu junior projektovej manažérky v 2BCognitus. V rámci Ženského algoritmu pracovala na projektoch Speak Out Safely a Back in Business. Aktuálne sa venuje primárne témam rodovej rovnosti. Má vyštudovanú Technickú univerzitu v Košiciach.

Belušáková patrí medzi odborníčky, ktoré stoja v centre modernej reprodukčnej medicíny na Slovensku. V praxi prepája klinickú skúsenosť s najnovšími poznatkami v oblasti liečby neplodnosti a dlhodobo sa venuje aj rozvoju personalizovaného prístupu k pacientom v centre GYNCARE.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

• prečo sa zvyšuje počet párov s neplodnosťou,
• kedy začať uvažovať o vyšetrení plodnosti alebo zmrazení vajíčok,
• ako vplýva stres, spánok a životný štýl na menštruačný cyklus,
• prečo je školská sexuálna výchova na Slovensku nedostatočná.

Naozaj sa dnes stretáva každý ôsmy pár s neplodnosťou?

V súčasnosti je to, bohužiaľ, už každý šiesty pár.

Prečo je to tak?

Vedú sa o tom rozsiahle vedecké diskusie a jednoznačný záver zatiaľ nemáme. Určite na tom má podiel vplyv prostredia, v ktorom žijeme. Najzávažnejším faktorom je však odsúvanie tehotenstva, materstva a otcovstva do vyššieho veku.

Kedy by mala mladá žena začať uvažovať o vyšetrení plodnosti?

V momente, keď začne uvažovať o vlastnej rodine. Odporúčame začať určite ešte pred 30. rokom života.

A kedy by mala začať rozmýšľať nad zmrazením vajíčok?

Je to veľmi individuálne. Závisí to od reprodukčných faktorov, veku a predchádzajúcej anamnézy. Dôležité je zistiť, či mala v minulosti gynekologické problémy alebo operácie v brušnej dutine, ktoré by mohli vaječníky poškodiť.

Syndróm polycystických vaječníkov (PCOS) sa často spája s neplodnosťou. Aké sú jeho typické prejavy a možnosti liečby?

Naozaj patrí medzi najčastejšie príčiny, s ktorými pacientky prichádzajú do centier asistovanej reprodukcie. Najčastejším prejavom, ktorému ženy neprikladajú väčší význam, je nepravidelnosť menštruačného cyklu. Napríklad raz príde po 28 dňoch, inokedy po 35 či 40. To je zjednocujúci prvok pre syndróm polycistických vaječníkov, pretože ide o veľmi rôznorodé ochorenie s rozličným pôvodom.

Párom, ktoré trápia problémy s neplodnosťou, môže pomôcť asistovaná reprodukcia. Kedy by o nej mali začať uvažovať?

Kľúčovým faktorom je opäť vek. Pokiaľ majú pacienti do 30 alebo 31 rokov, mali by sa ohlásiť a na prvé vyšetrenie prísť po 12 mesiacoch pravidelného pohlavného styku v prípade, ak sa im nedarí otehotnieť. Ak sa rozprávame o starších pacientoch vo veku 34 až 36 rokov, odporúčame nečakať dlhšie než šesť mesiacov. Pokiaľ sú vo veku 38 – 39 rokov, radíme prísť na konzultáciu okamžite.

Liečba neplodnosti je v podstate boj s časom. Keď zhodnotíme základné parametre, môžeme nastaviť individuálny plán, teda to, ako by daný pár chcel ďalej pokračovať.

Čo by mali pacientky vedieť pred samotným vyšetrením?

Asistovaná reprodukcia zahŕňa viacero metód, a preto sa líšia aj očakávania. Prvú skupinu tvoria konzervatívne metódy, čiže hovoríme o snahe spontánneho otehotnenia. Cieľom je správne načasovanie styku v správnom období menštruačného cyklu, teda ovulácie. V druhej skupine sú metódy umelého oplodnenia. Pracujeme pri nich s vajíčkami a spermiami mimo tela pod skúmavkou.

Ženy by pred návštevou centra mali v čo najväčšej miere poznať svoju anamnézu, takže informácie o svojom menštruačnom cykle, ale aj o zdravotnej histórii rodiny, napríklad mamy alebo sestier.

Často sa hovorí, že po pôrode menštruačné bolesti ustúpia alebo zmiznú. Vychádza takéto tvrdenie z medicínskych poznatkov alebo ide o mýtus?

To závisí od pôvodu menštruačných bolestí. Jednou z príčin bolesti v podbrušku môže byť nepoznaná infekcia. Druhou je ochorenie nazývané endometrióza. Ide o stav, pri ktorom sa bunky podobné tým zo sliznice maternice objavujú aj inde v brušnej dutine, pričom sa správajú ako tie v sliznici. To znamená, že reagujú na zmeny v hormonálnych hladinách počas menštruačného cyklu. Počas menštruácie preto krvácajú do brušnej dutiny, čo môže spôsobovať bolesť.

Vyšetrenie v centre asistovanej reprodukcie neznamená automaticky začiatok umelého oplodnenia.

Endometrióza postihuje približne každú desiatu ženu. Ako rozpoznať jej príznaky?

Najčastejším príznakom je práve bolesť. Problémom však je, že aj dnes trvá päť až sedem rokov, kým sa podarí stanoviť diagnózu.

Existuje prevencia alebo spôsob, ako znížiť riziko jej vzniku?

Nie. Presnú príčinu vzniku nepoznáme. Zvažujú sa rôzne faktory: genetické, imunologické aj environmentálne, no jednoznačnú odpoveď nemáme. V súčasnosti nevieme zasiahnuť preventívne.

V poslednom období narastá trend vysadzovania hormonálnej antikoncepcie. Prečo sa to deje?

V populácii je silný antihormonálny postoj, či už ide o hormonálnu antikoncepciu, alebo o hormonálnu substitučnú liečbu u starších žien, ktoré hormóny potrebujú, aby sa cítili lepšie. Druhým prípadom môže byť hormonálna liečba endometriózy. Myslím si, že ide o nesprávne pochopenie významu hormónov.

Ako hodnotíte hormonálnu antikoncepciu z hľadiska bezpečnosti a účinnosti?

Vo všeobecnosti môžeme povedať, že ak ju žena užíva pravidelne a dlhodobo, nehrozia jej problémy. Z hľadiska reprodukcie problém môže nastať, ak ju užíva dlhodobo. Povedzme, že ju začne užívať v 15 rokoch a vysadí ju po štyridsiatke, kedy chce otehotnieť. Maternica v tomto prípade môže zostať nevyvinutá, kvôli čomu bude najprv potrebné podporiť jej dozretie do reprodukčného veku. Až potom s tým môžeme niečo robiť.

Žena je nositeľkou dieťaťa, a preto zodpovednosť zostáva najmä na nej.

Existujú alternatívy k hormonálnej antikoncepcii?

Áno, no sú menej spoľahlivé. Ide napríklad o bariérovú antikoncepciu – kondómy. Menej účinnou metódou sú spermicídne gély. Používajú sa rôzne mydlá a gély, ktoré by mali spermie zabiť alebo zabrániť tomu, aby sa dostali do maternice. Najmenej spoľahlivou metódou je výpočet plodných dní.

Ako by mala vyzerať ideálna konzultácia pred predpísaním antikoncepcie?

Obvodný gynekológ by mal pacientku oboznámiť so všetkými rizikami, zistiť jej plány do budúcnosti a rodinnú anamnézu, napríklad výskyt trombózy. Dôležité je aj upozorniť na to, že počas jej užívania by žena nemala fajčiť.

Mužská antikoncepcia je obmedzená, no jej ďalšie typy sú vo vývoji. Zodpovednosť za ochranu pred počatím preto stále nesú ženy. Prečo je tento stereotyp taký silný?

To je skôr filozofická než medicínska otázka. Žena je nositeľkou dieťaťa, a preto zodpovednosť zostáva najmä na nej. Každá zodpovedná žena si overí, či muž antikoncepciu užíva, alebo neužíva. Musíme sa však na to pozrieť aj zo širšia. Pokiaľ s niekým máme pohlavný styk, musíme sa chrániť aj pred pohlavne prenosnými chorobami.

Očkovanie proti HPV (ľudskému papilomavírusu – pozn. red.), ktoré slúži ako prevencia rakoviny krčka maternice, sa odporúča už vo veku 12 až 15 rokov. V tomto období je hradené zdravotnou poisťovňou, no v dospelosti si ho pacientky platia samy. Ako by mali ženy pristupovať k očkovaniu?

Očkovanie proti tomuto vírusu sa odporúča absolvovať ešte pred prvým pohlavným stykom, ideálne medzi 12. a 15. rokom života. Potrebné sú tri dávky za sebou. Očkovanie veľmi odporúčam. Napríklad v Austrálii majú vysokú preočkovanosť, vďaka čomu tam takmer vymizla rakovina krčka maternice, ktorá má pôvod práve v HPV víruse.

Ako je to na Slovensku?

U nás je postoj k očkovaniu podobný názoru na hormóny. Ľudia nemajú dostatočné poznatky o vakcínach a ich vývoji. Diskusia, ktorá prebehla počas pandémie Covid-19, nepomohla ani iným typom očkovania. Bojíme sa všetkého nepoznaného. Odporúčam preto nasledovať odporúčania lekára.

Stretávate sa s tým, že nepravidelnosť menštruačného cyklu sa zvyšuje kvôli vysokému stresu, ktorému sú ženy vystavované?

Áno, ale stres nie je hlavným spúšťačom nepravidelného cyklu. Hlavným faktorom je nedostatok spánku. Najmä toho hlbokého, ktorý ovplyvňuje ovuláciu, a teda aj pravidelnosť cyklu.

Na zvýšený stres vplýva aj informačné preťaženie zo sociálnych médií. Zároveň ide o prostriedok, cez ktorý sa môžu ľudia dostať k mnohým dezinformáciám. Stretávate sa s tým, že dnešné dievčatá a mladé ženy sú nimi ovplyvnené?

Áno, a nielen mladé, ale aj staršie ženy. Najčastejšie sa týkajú očkovania. Avšak je to individuálne, takže každá pacientka si nájde tú svoju. V takom prípade musíme vysvetliť, že sa to netýka práve jej. Niekedy nejde úplne o dezinformáciu, ale pacientka sa v tom jednoducho naďalej vidí.

Už v treťom alebo štvrtom ročníku sme sa rozprávali o tom, čo je pohlavný systém a čo nás čaká počas puberty.

Sú dnes ženy otvorenejšie v komunikácii o gynekologických problémoch?

Aj v tomto prípade to je individuálne. Zvyčajne však platí, že pacientky plánujúce rodinu sú pripravenejšie na otvorenú komunikáciu a intímne otázky.

Hanbia sa ženy pred inými ženami – gynekologičkami?

Neviem to posúdiť, keďže nie som muž. Niektoré preferujú mužského gynekológa, iné naopak ženskú lekárku.

A je väčší problém komunikácia medzi generáciami?

Komunikácia medzi mladšími a staršími sa líši od tej, ktorú vedú vekovo približne rovní. Mladší majú viac informácií a majú tendenciu rozprávať sa otvorenejšie.

V čom konkrétne sú otvorenejší pri komunikácii?

V osobných záležitostiach a pri odpovediach na to, ako to beží v ich spálni.

Ako by mala vyzerať komunikácia medzi partnermi o ženských problémoch?

Niektoré páry komunikujú otvorene o všetkom. V iných muž sedí ako na ihlách, pričom v mojej ordinácii nevydrží dlhšie ako päť minút. Ale stretla som sa aj s pármi, v ktorých muž odpovedá za ženu. Nedá sa to nejakým spôsobom škatuľkovať, pretože záleží od nastavenia danej dvojice.

Chcela by som otvoriť aj tému sexuálnej výchovy na školách. Vysvetľuje deťom danú problématiku dostatočne?

Mladí vo veku od 9 do 11 rokov by mali mať aspoň základné povedomie o tom, čo sa s nimi počas najbližších rokov počas puberty bude diať. Lenže informácií v našom školskom systéme je málo, často nedostanú žiadne. Potom si ich hľadajú sami, pričom nevyužívajú najvhodnejšie zdroje, ale skôr sociálne siete, YouTube či iné videoplatformy.

Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že nás na základnej škole navštívila gynekologička, ktorá nám poskytla len základné informácie a pomôcky. Od chlapcov som počula niečo podobné. Myslíte si, že je to dostatočné?”

Nie. Minimálne v mojej generácii to fungovalo tak, že už v treťom alebo štvrtom ročníku sme sa rozprávali o tom, čo je pohlavný systém a čo nás čaká počas puberty. Neskôr, asi v piatom alebo šiestom ročníku, prebehla návšteva s vložkami a ďalšími pomôckami, pričom chlapcom sa ukazovali kondómy. Ďalšia hodina prebiehala približne vo veku 14 až 15 rokov, kedy už existovalo riziko, že vstupujú do prvých sexuálnych kontaktov.

Viera Belušáková

Je vedúca lekárka centra asistovanej reprodukcie GYNCARE a skúsená odborníčka v oblasti gynekológie a reprodukčnej medicíny. V odbore pôsobí viac ako 15 rokov a špecializuje sa najmä na diagnostiku a liečbu neplodnosti. Štúdium všeobecného lekárstva absolvovala na Lekárskej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci a atestáciu získala na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.