Keď budete písať novinárovi nenávistný email, rozmyslite si to – možno si práve našiel v schránke guľku.
Ležala som v nemocnici, keď sa prvýkrát zaplnili námestia. Na izbe sme mali malú televíziu a v nej v tom čase jediný spravodajský kanál. Zo všetkých tvárí som poznala len dve, pretože babka o nich rozprávala nonstop. Rozdiel medzi Robertom a Robertom som vnímala len vizuálne. Jeden má dlhé vlasy a druhý je červený. Odpusťte mi, mala som šestnásť.
Postupne som sa naučila spoznávať ďalšiu tvár. Kuciakova fotografia bola všade, kam som sa pozrela. Na vlajkách, banneroch, stĺpoch, na sociálnych sieťach, v televízii či pripnutá na oblečení náhodných okoloidúcich. Neznámy novinár sa stal pre národ konštantou. Písal, aj keď ho nikto nevidel.
V mojej násťročnej naivite som si myslela, že novinári píšu nudné texty a mrhajú talentom. Volajte ma literárny snob. Keď dlho žijete v bubline, zrak sa vám postupne skracuje. Ľudí, ktorí stoja o pár metrov ďalej a riskujú pre vaše pohodlie všetko, vidíte len rozmazane. Ja som ich nevidela vôbec.
Zatiaľ čo oni chodili na súdne pojednávania a do vojnových zón, ja som chodila na literárne súťaže. A zaryto odmietala napísať čo i len jeden novinársky výstup pre náš stredoškolský časopis.
Ale v jedno ráno sme so spolužiakmi pred hodinou počúvali zvukový prenos výpovede Miroslava Marčeka. A ja som vtedy pochopila, čo v skutočnosti znamená útok na novinára.
Rešeršom toho prípadu som strávila hodiny. Vypočula som si všetky súdne pojednávania, ktoré boli vtedy k dispozícii. Uvedomila som si jednu vec. Všetko to smeruje vždy k tomu istému – k vrcholnej politike. Robert s Robertom boli nútení odstúpiť a nahradil ich nadšenec operety vo vládnom špeciále. Dnes uplynulo päť rokov od vraždy a ľudia, zdá sa, zabudli, na ktorej strane námestia vtedy stáli.
Útoky na novinárov neprestávajú. Stále sme protislovenské prostitútky. Navyše sme prišli do štádia, kedy si aj študenti žurnalistiky dvakrát rozmyslia, či chcú komentovať politiku alebo sa venovať investigatívnej žurnalistike. Ruku na srdce, išli by ste robiť niečo, za čo sa vám niekto bude vyhrážať guľkou v schránke?
Nie vždy vás ľudia budú vidieť. Niekedy by ste dokonca boli radšej, ak by vás vôbec nevideli. Ale nikdy by ste sa nemali báť bojovať za to, čo je správne. Tento komentár nepíšem pre verejnosť. Píšem ho pre mojich kamošov, kolegov, pre našich atteliéristov. To, čo robíte má zmysel a dokazujete mi to každý pondelok na redakčnej porade.
Niekedy sa vám do práce nebude chcieť ísť. Napríklad, po nepríjemnom telefonáte s hovorcom politickej strany. Ale aj tak sa tam ukážete, pretože chcete priniesť zmenu. V tom je význam novinárstva. V hľadaní pravdy aj v tme, ktorú ostatní nevidia.
