V politike je dynamika konfliktu dvojsečná zbraň. Pohne veci dopredu (zámerne sa vyhýbam konštrukcii „správnym smerom“). Konflikt tiež berie politikom stoličky spod zadnice alebo parlamentnej terminológii – vysloví im nedôveru.
Vladimír Mečiar skončil na zemi dvakrát a na tretíkrát sa na stoličke držal zubami nechtami celé volebné obdobie. Zapotil sa, ale vydržal. (Narozdiel od Eduarda Hegera).
Konflikt mal s kadekým. S ministrom vnútra, s politikmi, s novinármi, menšinami, cirkvou, ale najmä s prezidentom. Odmyslime si kauzu zavlečenia, ktorá ich vzťahu pridávala o to vážnejší rozmer. Nezdá sa vám tento model známy? Folklór premiér-prezident počujeme z rádia či televízie už roky. A stále je to ten istý šláger.
Začnime historickým exkurzom. V roku 1993 sa Vladimír Mečiar pokúsil urobiť z Ivana Lexu ministra privatizácie a šéfa tajnej služby. Prezident Kováč ho odmietol vymenovať.
Kto uniesol prezidentovho syna?
O dva roky neskôr, v marci 1995, predložil poslanec HZDS Dušan Macuška novelu zákona o SIS, podľa ktorej riaditeľa informačnej služby vymenúva a odvoláva na návrh premiéra vláda Slovenskej republiky. A teda riaditeľom SIS sa mohol stať aj kandidát, ktorý nemal prezidentovu dôveru. V apríli bol už Ivan Lexa na čele Slovenskej informačnej služby.
O štyri mesiace neskôr skupina páchateľov násilne zavliekla prezidentovho syna do Rakúska. Že bola do celej kauzy zapletená SIS potvrdili viacerí jej príslušníci vrátane Oskara Fegyveresa a Jaroslava Svěchotu, ktorý bol vtedy šéfom kontrarozviedky. Svěchota bol vôbec prvým človekom, ktorý tvrdil, že za únosom stál aj Vladimír Mečiar. Otec národa však vyhlásil amnestie a zastavil trestné konanie.
Bez toho, aby sme sa pustili do akýchkoľvek konštatácií, na koho strane bolo právo a čo možno považovať za účelový konštrukt, dovolím si paralelu – V roku 2018 sa po vražde novinára do povedomia Slovákov vryl pamätný záber – Robert Fico podáva demisiu do rúk Andrejovi Kiskovi a vraví mu: „Ja nikam neodchádzam.“ O rok na to sa bývalý premiér uchádzal o pozíciu ústavného sudcu. Prezident ho odmietol vymenovať.
V ten istý rok Andreja Kisku obvinili z daňového podvodu. Realizovať sa mal skrz firmu KTAG, ktorú vlastní s bratom Jaroslavom. KTAG si dala do nákladov výdavky na Kiskovu prezidentskú kampaň (v tom čase za prezidenta kandidoval aj Robert Fico) a teda zaplatila nižšie dane. Ale späť k podstate veci – Kiska označil svoje obvinenie za „pomstu Roberta Fica“, pretože ho odmietol vymenovať za ústavného sudcu. Aký mal Robert Fico vplyv na obvinenie? Aký mal Vladimír Mečiar vplyv na zavlečenie? Odpoveď je rovnaká – nevieme.
Koho za pána generálneho?
Otázky okolo vymenovania či nevymenovania trápili aj vzťah Čaputová-Matovič. Pred voľbou nového generálneho prokurátora sa v parlamente zmenil zákon tak, aby sa kandidátom mohol stať aj Daniel Lipšic, ktorý predtým nikdy funkciu prokurátora nevykonával. (Keď už sme spomenuli aj Kiskovu daňovú kauzu, nedá sa mi opomenúť fakt, že mu v tom čase robil advokáta práve Daniel Lipšic). Na otázku, či prezidentka Daniela Lipšica vymenovala odpovedala vyhýbavo. Vyjadrila sa však, že by zmenu zákona považovala z účelovú. Strana OĽaNO vtedy zákulisne riešila, či by sa nedali obmedziť právomoci prezidentky tak, aby generálneho prokurátora vymenovať musela a nie len mohla. Poslanec OĽaNO Vetrák sa dokonca vyjadril, že v strane prevláda názor, že hlava štátu nemá oprávnenie posudzovať vhodnosť kandidátov. Líder strany Igor Matovič pre médiá viackrát povedal, že by bol Daniel Lipšic výborným generálnym prokurátorom.
Prezidentka reagovala podobne ako kedysi Michal Kováč, keď v správe o stave republiky otvorene kritizoval autoritárske praktiky HZDS. Parlament následne vyslovil Mečiarovi nedôveru. Čaputová sa síce priamej kritike vyhla, ale aj napriek tomu ju možno čítať medzi riadkami: „Prijímajte preto len také zákony, aké by ste chceli, aby platili aj za vlády vašich oponentov. A prijímajte ich takým spôsobom, akým by ste chceli, aby ich prijímali aj oni.“
Dynamiku vrťahu prezident-premiér si neuvedomujeme v reáliách, v ktorých by sme mali. Zo systému bŕzd a protiváh sme spravili otvorený konflikt. Presne tak to pomenoval aj Robert Fico, ktorý dnes bez zábran hovorí, že má strana Smer-SSD „otvorený konflikt s prezidentkou”. Výsledok? Vyhrážky smrťou. Ústavu dávame bokom. (Alebo si ju interpretujeme ako poslanec Blaha, ktorý najnovšie tvrdí, že prezidentka nemá podľa ústavy právo vymenovať vládu, pretože sme parlamentná demokracia). A je to škoda.
Zabudli sme na kontext toho, čo sa stane ak chcú dvaja najmocnejší ľudia v štáte vedieť ako chutí moc. Pomôžem si pojmom novinára Milana Leška – konfliktogénnosť je na Slovensku základný predpoklad úspešnosti politikov. A tak si položme jednoduchú otázku. Prečo?
Čakajú nás predčasné parlamentné voľby. Keď prídete k volebným urnám, premýšľajte aj nad týmto – nad folklórom, ktorý tu žijeme už roky. A najmä premýšľajte nad tým, či by nebolo vhodné zmeniť pesničku.
