Svätá omša v čase korony je niečo, po čom mnohí veriaci už týždne túžia. O radách, ako zvládať aktuálnu situáciu, nám porozprával kňaz Michal Pavol, ktorý pôsobí vo farnosti Hruštín (okres Námestovo).
V tomto rozhovore zistíte aj:
- prečo môžu byť obchody otvorené a kostoly nie,
- prečo koronavírus nie je výhovorka pre neúčasť na svätej omši,
- prečo posiela esemesky veriacim,
- ako sa snaží udržiavať pokoj v tomto kritickom čase,
- ako je to s vysväcovaním sviatostí.
Ako vyzerá váš deň počas tejto krízy?
Ráno sa modlím breviár a po raňajkách zvyknem odpovedať na e-maily. Pokiaľ necelebrujem svätú omšu večer, robím to ráno. Doobeda vybavujem telefonáty a sväté spovede si zvyknem načasovať na popoludnie. Ak je pekné počasie, idem sa prejsť niekde do prírody mimo ľudí. Popri prechádzke sa dá vynikajúco rozjímať a modliť.
Večer sa modlím breviár a ďalšie modlitby. Pozriem si televízne noviny a zatelefonujem rodine a známym. Počas dňa alebo večer pred spaním udelím na diaľku kňazské požehnanie farníkom. Aktuálne tiež dva až trikrát do týždňa vysluhujem sviatosť krstu. Čaká nás aj niekoľko sobášov a párkrát do mesiaca mávame aj pohreb.
Čo hovoríte na celkovú momentálnu situáciu týkajúcu sa pandémie?
Veľmi rád počúvam lekára Vladimíra Krčméryho. Hovorí, že vo svojom živote zažil aj horšie epidémie, ako je táto súčasná. Tým nechcem situáciu zľahčovať. Naopak, je mi úprimne veľmi ľúto tých, ktorí jej podľahli. Modlím sa za obete pandémie, za ich príbuzných, za lekárov a zdravotníckych pracovníkov. V neposlednom rade ma mrzí aj ťažká ekonomická situácia, ktorej v tomto čase čelíme.
Veriacim osobne veľmi rád posielam esemesky s duchovným obsahom, a to v nedele alebo tiež počas rôznych sviatkov. Dávam im tak najavo, že na nich myslím a že sa za nich modlím. Je to vhodný spôsob, ako byť v kontakte najmä so staršími ľuďmi, ktorí nemajú internet.
Ako vnímate tento stav „nečinnosti“ z pohľadu kňaza?
Mnoho povinností nám kňazom ubudlo. Je však potrebné uvažovať nad tým, akým adekvátnym spôsobom sa v tomto čase môžeme my kňazi veriacim duchovne priblížiť. Namiesto šírenia paniky by sme mali ľuďom prinášať svetlo nádeje. Namiesto toho, aby sme podľahli pokušeniu lenivosti a nečinnosti, by sme mali hľadať spôsoby, ako efektívne využívať čas.
Namiesto šírenia paniky by sme mali ľuďom prinášať svetlo nádeje.
Opatrenia vlády sú pomerne prísne. Svätá omša v čase korony má svoje limity. Čo na ne hovoríte? Ako ich prijala Cirkev?
Kvôli náročnosti aktuálnej situácie nepovažujem rozhodnutie KBS (Konferencie biskupov Slovenska) o verejnom slávení bohoslužieb na území Slovenska za nesprávne. Neverejné slávenie svätých omší je ako pre veriacich, tak aj pre nás kňazov veľkou bolesťou. Pre vyššie dobro, ktorým je teraz zdravie občanov, je ale vhodné chrániť sa aj týmto spôsobom.
Prečo?
Niektorí ľudia namietajú, že v obchodoch s potravinami je aj pri dodržaní opatrení Vlády Slovenskej republiky pomerne veľké množstvo ľudí. Sťažujú sa, že na svätej omši nemôže byť ani len zopár veriacich. Pán arcibiskup Stanislav Zvolenský na jednu podobnú námietku istého novinára povedal, že verejnosť azda nezachytila jednu dôležitú informáciu – kostoly môžu byť otvorené.
Zároveň aj v kostoloch platí rovnaké nariadenie vlády, a to, že na 25 metrov štvorcových sa môže nachádzať jedna osoba. K nášmu terajšiemu chápaniu „zákazu“ slávenia svätých omší verejným spôsobom prispelo azda aj to, že sa prakticky nedá vybrať (povedzme pri kostole bežnej veľkosti) približne 30 „spravodlivých“, ktorí by boli účastní danej svätej omše. Čo potom s ostatnými veriacimi?
Čo pre vás ako pre kňaza ale aj bežného človeka znamená dobrovoľná karanténa?
V prvom rade nevychádzať z domu, ak to nie je nevyhnutné. Ak nás zavolajú k chorým, musíme ísť. Prejsť sa do prírody je ale zdravé, no najlepšie mimo ľudí. Do potravín idem tiež len raz za čas a urobím si väčšie zásoby. Mnoho ľudí doma nezvláda takzvanú ponorkovú chorobu, najmä, ak ide o početnejšie rodiny. Vhodné je vopred si stanoviť domáce pravidlá, povinnosti a kompetencie jednotlivých členov rodiny. Ak je to možné, každý deň by si ľudia mali nájsť trochu času aj na oddych a relax.
Ako vnímajú miestni veriaci toto obdobie?
Väčšine veriacim verejné sväté omše veľmi chýbajú, čo bolo cítiť najmä počas sviatkov Veľkej noci. Najväčšiu bolesť som ale vnímal pri pohrebných obradoch. Konajú sa totiž bez svätej omše iba vonku na cintoríne pri jame, navyše pri minimálnom počte ľudí. Mám však nádej, že keď táto epidémia skončí a začnú sa sláviť verejné bohoslužby, veriaci si budú svätú omšu a sviatosti vážiť viac.
Je potrebné sa modliť aj za tých, ktorí sú vlažnejší vo viere, aby ju kvôli súčasnej duchovnej nečinnosti nestratili. Aktuálne v sobotu sobášim jeden snúbenecký pár. Na obrade budú prítomní iba snúbenci, svedkovia a ja. Bez svätej omše, spevokolu, organistu, rodiny, príbuzných a dokonca aj bez rodičov snúbencov. Dúfam, že sa mi podarí milými slovami preklenúť túto zvláštnu atmosféru.
Kontaktujú vás veriaci ohľadom pomoci alebo rady?
Áno, ide najmä o duchovno-pastoračné a psychologické rady. Medzi prvé spomenuté patria typické otázky, ako napríklad: „Platí mi svätá omša v čase korony cez Lux alebo Lumen? Ak som sa nemohol na prvý piatok vyspovedať, stačí, ak oľutujem svoje hriechy? Musím sa z toho ešte potom dodatočne vyspovedať?“ Otázok tohto typu je neúrekom. Snažíme sa veriacim vyhovieť aj pri dodržaní hygienických predpisov a nariadení Vlády Slovenskej republiky.
Ja som kňaz. Týmto ľuďom najviac pomáha, keď ich trpezlivo vypočujem.
Druhá skupina otázok je psychologického charakteru. Ide o vyjadrenia typu: „Pán kaplán, bojíme sa, že sa aj my nakazíme a zomrieme. Čo máme robiť? Bojíme sa o našu babku. Žije sama a má 70 rokov. Čo by ste doporučili?“ Takýchto a im podobných prosieb o pomoc je mnoho. Lenže ja nie som ani lekár ani psychológ. Ja som kňaz. Týmto ľuďom najviac pomáha, keď ich trpezlivo vypočujem, keď im poviem, že na nich myslím, stojím pri nich a modlím sa za nich. Niekedy je to veľmi náročné. Hlavne starší ľudia opakujú do telefónu svoje pocity beznádeje a zúfalstva dookola niekedy aj desaťkrát.
Majú mať veriaci obavu z toho, že si neplnia „povinnosti veriacich“ tým, že nechodia do kostola?
Vôbec nie. Hriech sa pácha úmyslom. Ak človek nemá úmysel nezúčastniť sa svätej omše, predpokladá sa, že by sa na nej za bežných okolností zúčastnil. To možno predpokladať aj o našich veriacich. Viaže ich však povinnosť svätú omšu pozerať alebo aspoň počúvať cez televízne, internetové alebo rádiové prenosy, a to v nedeľu a v prikázané sviatky. Zhrešiť by teda mohol ten, kto by v tieto dni z úplnej pohodlnosti alebo ľahostajnosti svätú omšu nesledoval alebo aspoň nepočúval.
https://www.instagram.com/p/BdW6gA_Hd5k/?utm_source=ig_web_copy_link
Chodí si aj kňaz v týchto dňoch niekam po rady? Hoci aj telefonicky?
Áno. Niektorí kňazi spolu žijú na fare, ako napríklad ja a pán farár v Hruštíne. Okrem toho som prostredníctvom telefónu v kontakte aj s inými kňazmi. Osobne si zvyknem volávať s jedným mojím spolužiakom, ktorý je tiež duchovný.
Ako by ste povzbudili veriacich, ale aj neveriacich?
Všetkých by som rád posmelil k tomu, aby si navzájom pomáhali a aby chránili najmä dôchodcov a zaujímali sa o nich. Vhodnou možnosťou je, ak im nakúpite potraviny. Ak to nie je možné, môžete im byť k dispozícii aspoň prostredníctvom telefónu. Veriacich by som poprosil, aby sa neprestávali modliť za odvrátenie koronavírusu a tiež za to, aby sledovali sväté omše cez televízne prenosy.
Čo je ešte dôležité?
Hlavne aby sme neprepadali strachu a panike. Tá nikomu nepomôže. Naopak, povzbudivé milé slová a slová útechy každému pomôžu. Bojím sa niekedy totiž toho, že mnohí dôchodcovia sa síce možno nikdy koronavírusom nenakazia. Zato však onedlho skončia na oddelení psychiatrie. Nenastane očakávané preplnenie interných oddelení, ale tých psychiatrických.
Ako je to s prijímaním sviatostí?
V tomto koronačase sa prakticky okrem sviatosti birmovania, ktorá sa kvôli dočasnej nemožnosti veriacich zúčastňovať sa verejne na svätých omšiach neorganizuje, vysluhujú všetky ostatné sviatosti.
Vedeli by ste ponúknuť rady, ako ostať silný na duchu i na tele?
Na duchu, ako hovorí Božie slovo: „Modliť sa a neochabovať.“ Pre telo dobre padne prechádzka na čerstvom vzduchu v prírode, samozrejme, mimo ľudí. Hovorí sa, že v zdravom tele je aj zdravý duch. Prečo to teda nespojiť? Osobne sa veľmi rád chodím prechádzať do prírody s ružencom v ruke.
Čo hovoríte na názor, že celá situácia je akýmsi trestom alebo skúškou od Boha?
Trest to určite nie je. Boh si však vo svojej dobrote a prozreteľnosti dokáže aj takéto skutočnosti použiť na spásu človeka. Pýtate sa ako? Tak, že ľudia sa v týchto neľahkých situáciách pod vplyvom uvedomenia si svojej ľudskej ohraničenosti prestanú egoisticky zameriavať na seba. Začnú si všímať druhých, prestanú žiť svetsky a začnú žiť viac duchovne.
