Počas revolúcie ste mali 32 rokov. Váš otec bol jedným z aktívnych členov organizácie Verejnosť proti násiliu (VPN). Ako ste vnímali toto obdobie?

Bolo to trochu inak. Môjho otca, ako jedeného z mála občianskych disidentov, aj väznili. Na Slovensku boli viac prenasledovaní katolíci a predstavitelia cirkvi. V začiatkoch protestov ostával otec v úzadí ako intelektuál, ja som bol aktívnym členom v prvej línii. Otec nemal rád davy. Prvé dni sedel doma. Na VPN prišiel neskôr, ako politický poradca.

Vo svojej knihe Medzi Slovákmi ste opisovali, ako ste s davom smerovali k Michalskej bráne. Tam ste čakali policajtov. Nikde však neboli.

Poďme deň za dňom. V piatok 17. novembra zmlátili policajti študentov v Prahe. Na druhý deň sme sa to dozvedeli zo Slobodnej Európy a Hlasu Ameriky. Ľudia sa na protest začali organizovať, prví boli pražskí študenti. V nedeľu sa nás pár stretlo v Umeleckej besede. Spísali sme prvé vyhlásenie, ktoré predniesol Milan Kňažko. Večer sa začalo niekoľko stoviek ľudí zhromažďovať na Hviezdoslavovom námestí. Už to bolo zvláštne, bežne by prišli policajti, ale nič sa nedialo. Ľudia hovorili do megafónu, aké je strašné, čo sa v Prahe stalo, a že s tým musia niečo robiť.

To bol začiatok. My z Galérie sme sa dohodli, že sa v pondelok stretneme vo vestibule Malej scény, kde vznikla VPN. Ustanovili sme sa ako výbor, ktorý bude zvolávať demonštrácie a pomáhať študentom s organizáciou protestov. Vďaka Milanovi Kňažkovi a Václavovi Havlovi sme mali dobré spojenie s Prahou. Dôležité bolo aj divadlo. Rušili sa predstavenia a namiesto toho sa diskutovalo o dianí v spoločnosti. Od pondelka sa začalo štrajkovať.

V Maďarsku trvala revolúcia 10 mesiacov, v Poľsku 10 týždňov a u nás 10 dní.

Prvé menšie zhromaždenie ste teda zorganizovali na Hviezdoslavovom námestí. Dav sa ale zväčšoval, muselo to byť náročné aj po technickej stránke.

Keď už Hviezdoslavovo námestie nestačilo, študenti zvolali zhromaždenie pred Úrad vlády na Námestí slobody. Prišlo približne 5 až 10 000 ľudí. Nemali sme žiadnu techniku, len megafón so zvukom plechovej rúry. Ján Budaj mal prejav v mene VPN a dav začal fungovať.

Veľká demonštrácia bola v stredu 22. novembra. Vedeli sme, že ľudia opäť prídu, nedovolili sme si však odhadnúť, koľko ich bude. Potrebovali sme tribúnu a techniku. Reproduktory mali len hudobné skupiny – Elán nám ich odmietol požičať, Tublatanka bola ochotnejšia. Teda tí chalani boli odvážnejší.

Prišlo približne 50 000 ľudí. Nepochybovali sme, že sa režim začína rúcať. Ak by sa predtým stretlo len 20 ľudí, rozohnali by ich. Zákon totiž zakazoval zhromaždenia. Ľudia sa prestali báť a násilie si štát pri takom veľkom dave už nedovolili.

Stretávam sa s názorom, že organizátormi zhromaždení boli študenti vďaka ich voľnejšiemu režimu. Pracujúci si nemohli dovoliť len tak ísť protestovať.

Je to čiastočná pravda, no demonštrovalo sa najmä večer. Oveľa ľahšie však bolo obsadiť školu. Prví to urobili študenti Vysokej školy múzických umení. Mladí sú odvážnejší a búrlivejší ako stredná generácia.

Navyše si uvedomme, že aj 17. novembra v Prahe nikto nepočítal s brutálnym správaním polície. Bol to oficiálny sviatok. Mladí ľudia si chceli uctiť pamiatku Jána Opletala, študenta zavraždeného nacistami v roku 1939. Zhromaždenie komunisti schválili. Davy postupovali aj na Národní třídu, kde však manifestáciu povolenú nemali. Policajti ich začali mlátiť, lámali ruky a nohy, postarali sa o obrovské množstvo zranených. Je pochopiteľné, že konflikt nahneval aj tých, ktorí sa na ňom priamo nezúčastnili. To, že v prvej fáze revolúcie demonštrovali najmä študenti, zapríčinila ich vzájomná solidarita.

Prevažoval u vás skôr osobný alebo spoločenský motív? Na jednej strane ste totiž ako syn disidenta nemohli ísť študovať, na strane druhej ste mohli pomôcť získať vašej generácii chýbajúcu slobodu.

Doma sme sa veľakrát rozprávali o spoločnosti ako takej, nielen o politickom režime. Mal som možnosť čítať bežne zakázané knihy. Nahliadol som napríklad do dejín 20. storočia z iného než komunistického pohľadu. Je to veľmi vzrušujúce, keď cítite, že sa dejú historické zmeny. Nenechal som si to ujsť.

Nenamýšľal som si, že som dôležitý. Len som chcel zblízka vidieť, čo sa deje. Dnes je dôležitosť revolúcie jasná. Sám sebe som hovoril: „Zapamätaj si to, každú sekundu“! Vôbec som sa nebál Štátnej bezpečnosti (ŠTB), tú som poznal a zažil. Kvôli protestujúcim ľuďom som mal strach z predstavy, že prídu tanky a rozstrieľajú davy. Režim si to však už nedovolil. Neutajili by to.

Taký zásah by teda „neuhrali“. Možno tiež nechceli ďalšie násilie a zlyhanie.

Nie, nechceli. Nešlo o to, že by boli takí charakterní, skončili by však na šibenici, preto mali strach. Vzhľadom na udalosti, napríklad v Maďarsku či Poľsku, by im nikto neprišiel na pomoc. Ani jedna strana viac nechcela násilie. Konflikt v Prahe bol chybou režimu. Komunisti nevedeli, ako reagovať, a tak zakročili chaoticky. Nikto z Ústredného výboru im to neprikázal.

Pripúšťali ste si okrem šance na úspech aj to, že protesty môžu zlyhať? 

Nikdy neviete, čo bude zajtra. Ani my sme si neboli istí, ako to dopadne. Režim bol oslabený a jednoducho musel rešpektovať davy na námestiach. Bolo jasné, že začnú dialógy medzi VPN, teda nami a režimom. Ako ďaleko však budú ochotní ustúpiť? Niekoľko zlomových bodov signalizovalo, že režim určite nevydrží.

Ktoré to boli?

Prvým bola diskusia v Slovenskej televízii, kde sa búrili redaktori a novinári. To nemali ani v Česku. Približne po týždni sa za prvým „okrúhlym stolom“ v priamom prenose stretol Milan Kňažko, Ján Budaj a Fedor Gál proti trom komunistom.

Televíziu vtedy sledoval asi každý. Po desiatkach rokov niekto naživo pomenoval, čo je zlé, že tu vládne násilie a neprávosť. Hovorili jazykom, za ktorý by ich ešte pred týždňom stíhali. V tom čase to bolo fascinujúce, ako by ste vo vysielaní videli mimozemšťanov. Televízia bola orgánom komunistickej strany. Keďže niečo také dovolili, vedeli sme, že je koniec. Väčšina národa stála na našej strane. Ďalším dôležitým okamihom bol generálny štrajk.

Vo vašej knihe Medzi Slovákmi ste spomínali deň, kedy sa váš otec na pohrebe Dominika Tatarku stretol s Alexandrom Dubčekom. Bolo to v máji 1989 a už vtedy tvrdil, že zmena nepríde z Moskvy, ale zvnútra. Už pol roka dopredu vedel, že sa niečo stane?

Môj otec bol vizionár, málokto predpovedal to, čo on. Všetci, aj Dubček, si mysleli, že o zmenu sa postará Moskva ako posledných 40 rokov. Potom však prišiel Gorbačov.

Ten napríklad zrušil cenzúru v Rusku. 

Gorbačov prestal zasahovať do toho, čo je potrebné robiť. Pre československých komunistov nastala katastrofa. Ostali sami, museli si totiž zvyknúť, že neprišiel príkaz zhora. Napriek tomu si Dubček stále myslel, že Moskva to zariadi. Otec zas, že Moskva na nás kašle. Revolúcie sa ale odohrávajú náhle. Prišlo to z ničoho nič.

Dubček si myslel, že zmena príde z Moskvy.

Bez príkazu z Moskvy alebo ústredného výboru nevedeli, čo majú robiť?

Nemali plán, ako reagovať na spontánne udalosti. 17. november bol nepredvídateľný. Keby nás v ten pondelok pozatvárali, ani by sme sa nebránili. Dvadsiati by sme tak či tak neutiekli. Ja som si zvykol. Veľakrát za mnou prišli, zazvonili a zobrali ma. Ak by sme vzdorovali, mohli nás zabiť. Išli by sme teda s nimi. Nič však nespravili, lebo nevedeli, čo majú urobiť.

Veľký vplyv mali spomínané udalosti v Poľsku a v Maďarsku. Boli komunisti pasívni preto, lebo vedeli, že to majú „nahnuté“?

U našich južných susedov sa začal prevrat povolením demonštrácie počas oficiálneho pohrebu Imreho Nagya. Bol to národný hrdina, ktorého popravili kvôli vzbure proti režimu. Jeho meno sa nemohlo nikde vysloviť. Odrazu mladí demonštrovali. Zriadila sa tak opozícia na čele s Viktorom Orbánom, protikomunistickým liberálom. Komunisti nechceli byť zlí, v Maďarsku predsa vychádzali knihy či filmy, ktoré boli u nás zakázané. Sloboda tam bola relatívne vysoká a vláda pomerne populárna. Maďarsko uznávalo aj západ, keď otvorilo hranice do Rakúska. Prechádzalo tadiaľ množstvo východných Nemcov.

Bol to domino efekt, trend sa presunul aj do Poľska. Zatiaľ čo tam mali prvé slobodné voľby, u nás stále sedeli ľudia vo väzení. V Maďarsku vtedy vznikli aj takzvané „okrúhle stoly” na komunikáciu medzi komunistami a disidentmi. Slávny výrok znie: „V Maďarsku trvala revolúcia 10 mesiacov, v Poľsku 10 týždňov a u nás 10 dní“.

Už začiatkom osemdesiatych rokov sa režim uvoľňoval a dostal sa sem vplyv západných kultúr. Vypukli by teda demonštrácie skôr či neskôr? Niektorí označujú Nežnú revolúciu dokonca za výmysel, keďže sa vraj vopred vedelo, že komunizmus padne. 

Je otázne, ako by to dopadlo. Existuje viacero verzií. Režim by padol tak či tak, to bolo nevyhnutné. Študenti urýchlili proces, bez nich by mohli mať komunisti premenu pod kontrolou. Riadili by vývoj vo svoj prospech. Poznám teórie o tom, ako bolo všetko vopred naplánované. Je to nezmysel. Bol som pri tom, prebehlo to úplne spontánne. Áno, ŠTB nás celý čas pozorovala, videli sme ich vonku aj vtedy, keď sme sa v pondelok 20. novembra stretli vo vestibule Novej scény. Nemali však príkaz, preto boli pasívni. Napriek tomu mnohí stále hovoria, že komunisti vyhrali. Niektorí z nich sa stali kapitalistami. Mali množstvo informácií a peňazí a dnes sú to boháči. Žiaľ, nemôžeme im zakázať zúčastňovať sa na kapitalizme.

V septembri ste v rozhovore s Michalom Kovačičom spomenuli, že rozdiel medzi mladými dnes a v minulosti je v odvahe. Vtedy nesmeli mať strach postaviť sa aj napriek hroziacemu trestu. Dnešní mladí chcú žiť v slušnom štáte. Cítia, že niečo nie je v poriadku, že toto nie je ten demokratický štát, o ktorý sa počas revolúcie bojovalo. 

Mladí sú vždy citliví na zmenu, je to obdobie vzdoru. Majú oveľa väčší sklon riskovať. Aj protesty Za slušné Slovensko zorganizovali študenti. Moja generácia si povie – načo niečo organizovať, nikto nepríde, je to trápne. Mladí uvažujú úplne inak. Sadli si za Facebook a vytvorili udalosť. Berú na seba riziko, majú celkovo viac odvahy ako starší. Tým chýba energia a viac si uvedomujú možné negatívne následky.

Myslíte si, že staršia generácia stratila nádej na lepšiu budúcnosť, a preto je k možnej zmene skôr ľahostajná? Počas uplynulých protestov Za slušné Slovensko bola v uliciach najmä mládež. Mohla to spôsobiť skúsenosť z predchádzajúcej revolúcie?

Ja osobne chodím na každý z protestov. Som iba jeden z davu, no len spolu môžeme niečo zmeniť. Je však pravda, že starší ľudia prišli o ideály, sú cynickejší, ničomu neveria. To sa stáva. Taká generácia bola aj za predchádzajúceho režimu. Keby to bolo na strednej generácii, doteraz tu máme komunizmus. Mladí to vidia inak. Tí dnešní vyrastali v slobode, uvažujú slobodne, vidia ju ako samozrejmosť. Idú protestovať, ak vidia neprávosť.

Vo svojej knihe ste tiež spomínali, že ako krajina sme si po revolúcií neurčili smer, ktorým by sme sa chceli uberať. Nemáme spoločný cieľ.

Podobné je to aj v Poľsku či v Maďarsku, všade riešia spoločenské témy. Poľská vláda napríklad ide sama proti sebe. Po revolúcii u nás nikto nevedel, ktorým smerom ísť. Vlastne, doteraz to úplne nevieme. Štát preto nedokáže naplniť princípy, na ktorých je demokracia postavená. Najskôr si to musíme ujasniť a očistiť justíciu.

Martin Milan Šimečka sa narodil 3. novembra 1957 v Bratislave. Pred rokom 1989 pracoval v robotníckych zamestnaniach. Ako spisovateľ vytvoril niekoľko diel, za ktoré dostal významné ocenenia, napríklad Cenu Dominika Tatarku alebo Los Angeles Time. Pôsobil ako šéfredaktor týždenníka Domino-fórum, denníka SME, bol šéfredaktorom a neskôr editorom českého časopisu Respekt. Od vzniku Denníka N bol šéfom jeho redakčnej rady a pôsobí v ňom dodnes.

Mnohí si vás pamätajú v spojitosti s novembrovými protestami ako agitátora na čele davu volajúcom po lepšej minulosti. Do čoho okrem tejto činnosti ste boli zapojený?

Spolu s divadlami som vstúpil do štrajku a venovali sme sa stretnutiam na námestiach. Venoval som sa rokovaniam s členmi vtedajšej strany a vlády, neskôr dialógom v priamom prenose.

Mladým dnes Nežná revolúcia nespôsobuje husiu kožu ako možno tým skôr narodeným. Slobodu berú ako samozrejmosť. Skúsme si pripomenúť časy bývalého režimu, s akými najväčšími prekážkami sa borili mladí ľudia vtedy?

Mladí aj starší ľudia sa borili s rovnakými problémami ako ich otcovia a dedovia už desaťročia. Boli sme obkolesení ostnatým drôtom, nebola sloboda prejavu, sloboda zhromažďovania, neboli slobodné média. Jednoducho nedodržiavali sa základné ľudské práva, ľudia žili v obave a v strachu. Režim začínal v päťdesiatych rokoch veľmi tvrdo, justičnými vraždami a v súčasnosti predstavujú pre spoločnosť varovný prst. Neskôr sa nevraždilo, len sa dvíhal prst. Žili sme dvojtvárne, inak doma so svojimi najbližšími a inak na verejnosti, lebo to bolo nebezpečné. V tom čase bolo veľa politických väzňov, veľa ľudí bolo postrieľaných na hraniciach, niektorých roztrhali psy. Týmto trpeli aj mladí. Ten mladík z NDR, ktorého roztrhali psy zaživa, mal 22 rokov. Zomrel len preto, že chcel byť slobodný, nech si to mladí predstavia.

Neskôr sa nevraždilo, len sa dvíhal prst. Žili sme dvojtvárne, inak doma so svojimi najbližšími a inak na verejnosti, lebo to bolo nebezpečné.

Zhromaždenia spred tridstiatich rokov boli úspešné a podarilo sa položiť komunistov na lopatky. V čom spočívala sila vtedajších protestov v porovnaní s tými dnešnými?

Keď sa veľa ľudí zjednotí za nejakú myšlienku, tak vždy získavajú rešpekt vládnucej strany. V tom čase neexistovali nezávislé inštitúcie, bol totalitný režim. To bol zásadný rozdiel. Nepriateľ bol iba jeden, a to boli tí, ktorí ten totalitný režim udržiavali. To sú tí zločinci, ktorí vedeli, o čo ide. Nemám na mysli radových komunistov, ktorí z rôznych dôvodov boli v strane. Mnohí preto, aby sa uplatnili na vedúcich miestach. Boli to odborníci, ale keby neboli v strane, no tak by sa neboli uplatnili na vedúcich miestach. Boli komunisti, ktorí robili nadprácu, udávali svojich najbližších a boli takí, ktorí to urobili len preto, aby mali pokoj, aby neboli prenasledované ich deti a aby neboli občania druhej triedy. Tí, ktorí viedli a udržiavali tento režim, a mnohí boli v Ústrednom výbore desiatky rokov, majú na svedomí mŕtvych na hraniciach, trpiacich vo väzniciach, v pracovných táboroch, v uránových baniach, to sú tí priamo zodpovední. Dnes je situácia iná, ľudia majú na výber asi zo 150 politických strán, z toho ich je v parlamente zhruba 10. Nie je to také jednoduché, je to podstatne zložitejšie, pretože nie je jeden nepriateľ. Je náročné dešifrovať, kto je aký. Žijeme v demokracii, takže napriek istým chybám, ktoré demokracia má, a možno táto mladá postkomunistická ich má viac, máme ústavu, parlament, slobodné voľby. V nich sa rozhoduje a vtedy boli voľby len formálne. Musela vyhrať komunistická strana, pretože to mala zakotvené v ústave, v článku štyri. V tom je zásadný rozdiel.

Čo si myslíte o protestoch Za slušné Slovensko na počesť Kuciaka a Kušnírovej? Berú ich politici vážne?

To závisí od politikov, vidíme, že reakcie sú rôzne. Ja sa chcem vyjadriť aj k iným protestom, nielen Za slušné Slovensko.

Nech sa páči.

Sú tu protesty, ktoré boli za gorilu, protesty opozičných strán, pred Bonaparte atď. Každé verejné zhromaždenie má zmysel. Škoda, že ich je málo, pretože ľudia majú dať najavo, čo si myslia. Je to ich právo, dokonca ich povinnosť, ak im na tom záleží. Boli tiež protesty, aby sa nestaval nezmyselný projekt podzemných garáží pod hradom. Podľa mňa mali byť protesty, aj keď veľmi svojrázny politik staval 30-metrový stožiar za naše peniaze. Ľudia majú protestovať alebo sa majú pozitívne za niečo postaviť. Je dobré, keď ľudia prejavia svoju vôľu a na to väčšinou vláda poslúcha. Ja podporujem všetky protesty, ktoré sú na spravnej strane a chránia demokraciu, naše práva a hodnoty našej liberálnej demokracie. Áno, má to zmysel.

Ľudia majú protestovať alebo sa majú pozitívne za niečo postaviť. Je dobré, keď ľudia prejavia svoju vôľu a na to väčšinou vláda poslúcha.

Veríte v to, že vražda novinára krajine v niečom pomohla? Odvtedy sa na mnohé prišlo.

Bohužiaľ, táto vládnuca vrstva tu za vyše 10 rokov vytvorila také podmienky, že tu mohla fungovať zločinnosť prepojená na parlament, úrad vlády, mnohých ústavných činiteľov. Dospelo to až k tomu, že prišlo k tejto odpornej vražde, ktorá sa nikdy nemala stať. Za to všetko sú absolutne vinní, tí, ktorí takúto moc udržiavali, ktorí viditeľne koumikovali s týmto ľudským odpadom, ktorý je teraz vo väzení. Myslím si, že je potrebné z toho vyvodiť zodpovednosť na polícii, na prokuratúre, v celej vládnej i v politickej štruktúre, v parlamente. Tí, ktorí pripustili, že vznikli takéto okolnosti, v ktorých toto bolo možné sú vinní a treba, aby sa zodpovedali pred súdom, pred nezávislými vyšetrovateľmi, nie pred tou časťou skorumpovanej prokuratúry a skorumpovanej polície, ktorá im toto umožnila. Veď to vidíte každodenne, čo vychádza na povrch a ja si myslím, že toto by malo byť naposledy, malo by to byť mementom budúcnosti, aby sa už nič také neopakovalo.

Osemdesiaty deviaty rok začal písať históriu demokracie, krátko potom nastal mečiarizmus. Divoké deväťdesiate roky boli sprevádzané zneužívaním politickej moci a jej prepojeniami s mafiou. Niečo podobné sa deje v roku 2019. V čom je podľa vás demokracia dneška iná?

Ona je vždy iná, pretože sa vyvíja, to je proces. Deväťdesiaté roky a mečiarizmus, ktorí začal Nocou dlhých nožov v roku 1994, mal podobné praktiky našich ľudí. Rozdelená spoločnosť, prasknutá krajina, stotožnenie sa vládnych činiteľov so Slovenskom. Kto bol kritický voči nim, stával sa nepriateľom Slovenska. To vidíme aj teraz. Veď nie je náhodou, že práve Fico sa znovu v roku 2006 spojil s Mečiarom a so Slotom, ktorí mali za sebou túto smutnú minulosť a krvavé ruky. Mám na mysli Remiáša, únos prezidentovho syna, vraždy v tejto súvislosti, ktoré sa pravdepodobne nikdy nevyšetria, nikdy sa viníci nepotrestajú a teraz sú tu ďalšie. Znovu tie isté mechanizmy zneužívania moci verejného činiteľa, likvidovanie nezávislých inštitúcií, tým, že tam dosadzujú svojich ľudí. Mám na mysli kontrolné úrady, prokuratúru, políciu, v neposlednom rade veľká časť súdnictva, ktorá je skorumpovaná. Je načase, pokiaľ nie sú schopní urobiť to sami, aby to urobil parlament. Nemôžeme pokračovať ďalej v takejto situácii, kde kandidát na ústavného sudcu vyhlási, že on je hrdý na to, že bol v Komunistickej strane. To je nemysliteľné! Tých ľudí treba definitívne poslať do minulosti , a keď to nie sú schopní urobiť samoočistným spôsobom v Súdnej rade alebo podobnej inštitúcii, kde je tento dotičný významným funkcionárom, tak to musí urobiť parlament. Musíme skončiť s touto praktikou, to je rakovina. Pokiaľ nebude v tomto štáte spravodlivosť, tak štát je ohrozený najhorším možným spôsobom. V záujme existencie budúcnosti a rozvoja štátu je nevyhnutné urobiť radikálne opatrenia, pretože táto situácia je mimoriadna a treba prijať mimoriadne opatrenia, a to čím skôr.

Iveta Radičová sa v jednej knihe vyjadrila, že trvá 60 rokov, kým sa všetko dá do poriadku pri zmene režimu. Stotožňujete sa s touto myšlienkou?

Tieto teórie sú do istej miery pravdivé, ale my nesmieme čakať. Niektoré veci treba urobiť už dnes, niektoré zajtra, niektoré čím skôr. Iste to tak pani Radičová nemyslela, že budeme čakať s rukami v lone 60 rokov. Nemáme na to čas, treba každý deň niečo pozitívne v tomto zmysle urobiť a možno tým pádom to bude o niekoľko rokov vyzerať inak. Takto ja vnímam jej slová.

Kde vidíte chybu, ktorú urobil národ, keď pripustil, že Marián Kočner ovláda všetko? Platí volebné kampane politikom a je niekde v pozadí, odkiaľ ovláda štát.

Nepochybne tento štát je v rukách niekoho iného než jeho obyvateľov. Dokonca nie je ani v rukách vlády, pretože vládu majú v rukách rôzni finančníci a kriminálne prostredie. S tým treba radikálne niečo urobiť. Tento štát treba vrátiť znovu ľuďom a ľudia, ktorí sa previnili, sa musia zodpovedať. Spravodlivosť už musí konečne začať platiť. Aby už nikdy nevznikali naši ľudia a tí iní, aby už nikdy žiaden grázel nespolupracoval so sudcami, poslancami, členmi vlády, aby už nikdy žiadna mafistická slúžka nebola na Úrade vlády, aby skrátka tieto špinavé prepojenia, lož, zastrašovanie a zneužívanie silových orgánov zmizli. Orgány ako je polícia a prokuratúra musia byť nezávislé a musia konať a byť kontrolovateľné.

Nemôžeme pokračovať ďalej v takejto situácii, kde kandidát na ústavného sudcu vyhlási, že on je hrdý na to, že bol v Komunistickej strane.

Ako sa pozeráte na novinárov, ktorí sa venujú týmto témam, ako je Kočner, Rusko, Vadala, gorila? Majú sa ešte čoho, resp. koho báť?

Novinári sa nesmú báť. Na druhej strane, ruku na srdce, korupcia je všade, bolo by čudné keby nebola medzi novinármi. Tak sú rôzni konšpirátori, obhajcovia neobhájiteľného, ktorí podsúvajú významy, ktorí sa snažia kamuflovať, relativizovať, pretože sú za to platení. Aj medzi novinármi sú takí, ktorí sú skorumpovaní, a ktorí sú ochotní za peniaze predávať názor. Ja držím palce všetkým čestným, nezávislým novinárom, ktorí sa nedajú kúpiť a ktorí sa neboja. Som ochotný sa postaviť kedykoľvek a kdekoľvek za takýchto ľudí, aby nemali strach, dodať im odvahu a skrátka byť s nimi akýmkoľvek spôsobom ako občan. Myslím si, že každý svedomitý čestný človek by sa mal za takýchto ľudí postaviť, pretože takíto novinári sú svedomie národa. Sú ochrancovia všetkých a patrí im česť a úcta.

Predsa len sa už stalo v minulosti aj v našej krajine, že tí ktorí upozorňovali na vážne spoločenské problémy, prišli o život. Myslíte si že to hrozí aj v súčasnosti?

Všade sa môže stať všeličo. Nebudem simulovať nejaké situácie, či sa niečo môže, alebo nemôže stať. Jedno je však isté, treba vyvodiť spravodlivosť z tohto strašného činu a ľudia, ktorí sú dokázateľne vinní, by mali dostať exemplárne tresty, aby sa už nikdy nikto viac nespoliehal, že z toho vyviazne len s nejakými škrabancami. Pri takýchto úkladných vraždách je doživotie bez možnosti prepustenia absolutne správny trest. Všetci, vrátane prokuratúry, skorumpovaných policajtov, skorumpovaných politikov, ktorí prispeli k tomuto, sa musia postaviť pred nezávislých vyšetrovateľov a ak sa im dokáže vina, musia byť potrestaní. Jednoducho bez spravodlivosti, nebude fungovať štát. Všetci sa budeme cítiť ohrození, začneme sa báť.

Blížia sa parlamentné voľby, kotlebovci sú v niektorých prieskumoch na popredných priečkach. Smer má stále vysoké čísla. Hrozí Slovensku ďalšie pochmúrne obdobie?

Predovšetkým všetci by mali ísť voliť. Mali by ísť voliť takých, ktorí majú väčšiu šancu byť lepší, ako boli tí doteraz. Dôležité je urobiť si kalkuláciu toho, čo politik reálne urobil a o čom len rozprával. Nech nevolí takých, ktorých skutky sa rozchádzajú s ich verbálnymi sľubmi. Nech volí takých, ktorí neklamú alebo klamú aspoň menej. (smiech) Okrem toho, a toto je veľmi dôležité, jednou zo spomínaných hodnôt demokracie je zmena. To je ako so stojatou vodou. Bol som Hron splavovať niekoľkokrát, tá mafia, ktorá tam stavia tzv. malé vodné elektrárne, za tým treba vidieť korupciu. Tieto elektrárne nespĺňajú tie zásadné podmienky, za ktorých sa môže budovať a z Hrona sa postupne stáva močiar na pokračovanie. Pokojne sa na to díva minister životného prostredia, vláda, parlament. Toto je obraz dnešnej doby a toto je prenesene v politickom živote a stojaté vody začnú hniť. My potrebujeme, aby Hron začal opäť tiecť, my potrebujeme zlikvidovať tieto špinavosti na Hrone a nie postaviť ďalších 15 elektrární. Týchto ľudí treba postaviť pred vyšetrovacie orgány. Ako je možné, že nechajú túto rieku zdevastovať namiesto toho, aby ju vyčistili. Pílime si konár pod sebou, opäť len vďaka korupcii, ničomu inému. Toto je aj v politike, treba, aby sa z politiky stala rieka a nie špinavý zahnivajúci močiar, ktorého sme svedkom doteraz.

Aj medzi novinármi sú takí, ktorí sú skorumpovaní, a ktorí sú ochotní za peniaze predávať názor. Ja držím palce všetkým čestným, nezávislým novinárom, ktorí sa nedajú kúpiť a ktorí sa neboja.

Myslíte si, že opozícia ako vládna koalícia bude vedieť spolu fungovať?

Bude musieť. Nikdy to nebolo ideálne v politike, nikdy to ani nebude. Som náchylný veriť tomu, že to bude lepšie, a preto sú tie voľby, ktoré môžu situáciu zmeniť. Skupinu ľudí, ktorí majú v DNA to komunistické, a preto aj zneužívajú všetko, čo sa len dá, treba nepochybne poslať do minulosti. Uvidíme, či to bude lepšie, ale šanca tu je. Šanca, že toto bude lepšie, čo tam je teraz už neexistuje a je nemysliteľné, aby to pokračovalo ďalej.

Pred piatimi rokmi ste sa v rozhovore pre atteliér zmienili, že je teraz na mladých, aby išli ďalej. Vidíte za tých päť rokov nejaký posun v spoločnosti?

Chvíľami sa začína zobúdzať verejná mienka. Ako som už povedal, je dôležité, aby každý z nás sa stal občanom, aby každý poznal svoje občianske práva a aby každý si ich bránil každý deň. To je veľmi dôležité, a myslím si, že tu trošku bliká na lepšie časy, že sa toto predsa len zlepšuje. Musíme byť krajinou sebavedomých občanov a nie nejakého stáda, ako sa vyjadrili dnešní mocipáni a ako sa vyjadrovali komunisti, ktorí podceňovali a opovrhovali ľuďmi a pracujúcimi. Aj keď sa skrývali za pokrytecké slová, že to robia pre nich, to je to isté, čo tu vidíme dnes. Na transparentoch to vyzerá, že politikom ide o dobro ľudu. Pravdou však je, že to všetko, bohužiaľ, robia pre seba a pre svoje ekonomické a mocenské záujmy.

MILAN KŇAŽKO
Narodil sa 28. augusta 1945 v Horných Plachtinciach. Absolvoval štúdium na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Počas revolúcie v novembri 1989 moderoval masové mítingy v Bratislave. Neskôr pôsobil ako poradca prezidenta ČSFR Václava Havla. Po rozdelení republík bol poslancom NR SR, neskôr sa dvakrát stal ministrom zahraničných vecí SR a ministrom kultúry SR. Od roku 2003 do roku 2007 bol generálnym riaditeľom TV JOJ. V roku 2014 kandidoval v prezidentských voľbách, ako aj v komunálnych voľbách za primátora Bratislavy.

autor: Juraj Rakučiak
foto: archív atteliéru

Vedeli ste napríklad, že pojem „Nežná revolúcia“ neoznačuje iba samotný 17. november? Nežná revolúcia je časové obdobie od 16. novembra 1989, kedy sa v Bratislave konal prvý študentský protest, až do 29. decembra 1989, kedy bol za prvého demokratického prezidenta ČSR vyhlásený Václav Havel.

Mali pod dohľadom každý krok

Komunisti boli u nás pri moci od Pražského puču vo februári 1948. Aj napriek tomu, že v oficiálnych voľbách v roku 1946 na Slovensku právoplatne vyhrala Demokratická strana a nie komunistická (KSČ), nestačilo to. Na túto situáciu sa KSČ pripravovala dlhé roky už počas vojny. Odvtedy hovoríme o politickom systéme vo vtedajšej Československej socialistickej republike ako o vláde jednej strany. Žiadne ďalšie totiž oficiálne povolené neboli.

Ľudia, ktorí mali odlišné názory a nebáli sa ich verejne prejavovať, boli označení ako disidenti a ocitli sa na čiernej listine. Štátna bezpečnosť, vtedajšia alternatíva dnešnej Slovenskej informačnej služby, mala pod dohľadom každý ich krok. Hrozili im rôzne druhy perzekúcií od vyhodenia z práce či školy až po zatknutie.

V tomto období zohrávala tiež silnú úlohu cenzúra – všetko, čo bolo štátom označené ako prejavujúce negatívny postoj voči socializmu, bolo zakázané. Mať toto všetko pod kontrolou bolo jednoduché, pretože krajina fungovala formou nomenklatúry. Všetky médiá, podniky či školy boli riadené politickými nominantmi strany. Vláda tak mala svoje oči a uši všade.

(NE)sloboda

Samotný komunizmus je režim, ktorý si vysníval nemecký filozof Karl Marx a opísal ho v diele Komunistický manifest. Tvrdí v ňom, že cirkev je iba nástrojom na manipulovanie más. Vedenie štátu sa preto usilovalo viesť ľudí k ateizmu. Navštevovanie cirkví síce nebolo oficiálne zakázané, ale často z toho plynuli pre obyčajných občanov neblahé dôsledky, čo bolo dôvodom vzniku Tajnej cirkvi. Fungovala veľmi organizovane, mnohým poskytovala veľkú podporu a zároveň napomáhala aj šíreniu „samizdatov“, tzv. zakázanej literatúry.

Často donášal sused na suseda či jeden rodinný príslušník na druhého. Veľa ľudí zmizlo zo dňa na deň. Niektorí sa vrátili, o iných už nikto nikdy nepočul.

Cestovať bolo možné iba do štátom povolených krajín a za štátom stanovených podmienok. Povolenie sa udeľovalo len „dôveryhodným“, teda ľuďom, o ktorých predpokladali, že sa zo svojej cesty vrátia späť do ČSSR a neujdú na Západ. Okrem toho museli splniť aj tzv. Devízový prísľub. Skladal sa z dvoch častí: prísľubu od banky, že danej osobe vydá valuty v mene, akú používa štát, do ktorého sa osoba chystá vycestovať a tiež potvrdenie od Štátnej bezpečnosti o tom, že daná osoba je na základe vyjadrení zamestnávateľa alebo orgánov KSČ na cestu vhodná. Povolené bolo cestovať do krajín Sovietskeho zväzu či Juhoslávie, pričom získať pas tiež nebolo jednoduché.

Vyjadriť svoj názor, ktorý bol v rozpore s vtedajšími pomermi nastavenými štátom, nebolo bezpečné. Všetko bolo odpočúvané a množstvo ľudí pracovalo ako agent či spolupracovník ŠtB. Často donášal sused na suseda či jeden rodinný príslušník na druhého. Veľa ľudí zmizlo zo dňa na deň. Niektorí sa vrátili, o iných už nikto nikdy nepočul.

Tuzex, bony a podpultový predaj

A čo móda, potraviny či iný tovar? Trh v našej krajine bol značne uzavretý. Mali sme len to, čo sme si sami vyrobili alebo dopestovali, takže tropické ovocie ako banány alebo pomaranče sa tu objavilo iba zriedka. Veľmi populárnym pojmom sa stal „podpultový predaj“, pretože aj v obchode ste museli mať pre lepší nákup známosti. Oblečenie sa nosilo poväčšine rovnaké. Zaujímavejšie a špeciálnejšie kúsky bolo možné kúpiť iba v Tuzexe, čo opäť nebolo také jednoduché, pretože sa tam neplatilo obyčajnými peniazmi, ale „bonami“. Tie sa dostávali v obmedzenom množstve na prídel.

Čo nám z komunistických čias chýba?

Je mnoho vecí, ktoré vraj vtedy fungovali lepšie a jednoduchšie. Jednou z najväčších nostalgií je, že každý mal prácu. No čo sa skrýva za touto skutočnosťou, sa už väčšinou hlbšie nerozoberá. Pracovať bolo zákonom prikázané a ak vás náhodou vo vašom pracovnom čase pristihli na pive alebo len tak na prechádzke, mohli ste si za odmenu oddýchnuť vo väzení.

A aká práca sa vlastne ponúkala? Akákoľvek, ak ste však nemali správnych ľudí na správnych miestach, pravdepodobne ste nerobili to, čo ste sami chceli, ale to, čo vám pridelil úrad. Bolo normálne vidieť vysokoškolsky vzdelaných ľudí v továrňach či skladoch. Teplé prominentné miesta pripadli buď ľuďom, ktorí sa zaslúžili o rozvoj štátu, alebo tým s dobrými známosťami.

Všetky médiá, podniky či školy boli riadené politickými nominantmi strany. Vláda tak mala svoje oči a uši všade.

Všetko bolo lacné. Hoci stál chlieb či mlieko zopár korún, musíme brať do úvahy aj výšku vtedajšej mzdy. Nebola veľmi vysoká a obyčajný ľud si väčšinou mohol dovoliť iba základné potraviny. Chlieb a mlieko.
Sociálny systém vníma veľa ľudí ako jednu z veľkých výhod minulého režimu. Každý mal kde bývať, neboli bezdomovci, pretože každý musel pracovať, a keď nepracoval, tak šiel do väzenia.

Ľuďom sa žilo lepšie. V 70. a 80. rokoch poskytoval štát na stavbu domov príspevok alebo pôžičku. Niektorí, naopak, dostali sociálny byt. Potom tu boli tiež ľudia, ktorých bezdôvodne vysťahovali z ich vlastných bytov „v štátnom záujme“. Väčšinou boli presunutí do iných bytov a neporovnateľne horších pomerov.

Komunistický režim mal veľa pozitív, ale aj negatív. Život bol jednoduchší. Stačilo počúvať to, čo bolo povedané, napĺňať kvóty, dodržiavať pravidlá a veľmi nevyskakovať. Na oplátku ste mali zaručené istoty – domov, prácu, stravu, bezpečie. Skutočná otázka však znie, či toto všetko stačí. Môže byť človek dokonale šťastný bez slobody? Bez slobody povedať to, čo si skutočne myslí, slobody prejaviť svoju vieru, robiť prácu, po ktorej túži či zvoliť si politické zastúpenie, ktoré naozaj zastupuje jeho záujmy? Bez slobody písať básne, maľovať obrazy alebo točiť filmy? Bez slobody rozhodovať sám za seba?

Študenti hýbu dejinami

Viete, kto začal celý tento demokratizačný proces pred 30 rokmi? Boli to práve študenti, ktorí sa 16. novembra 1989 rozhodli zorganizovať protestnú demonštráciu v Bratislave. Zúčastnilo sa na nej asi 300 študentov, čo nebolo síce veľa, no stačilo to na vzbudenie pozornosti. Žiadali zmenu totalitných pomerov, chceli slobodné školstvo a demokraciu. Reakcia prišla rýchlo. Ešte na daný protest prišiel vtedajší minister školstva Gejza Šlapka a ponúkol im dialóg za zatvorenými dverami. Ten študenti rázne odmietli a žiadali verejný dialóg. Demonštráciu následne obkľúčila polícia, k násilnostiam ale nedošlo. Študentov nechali pokojne odísť.

Na druhý deň nastal väčší organizovaný protest v Prahe – opäť na podnet študentov pri príležitosti 50. výročia smrti Jana Opletala a zatvorenia českých vysokých škôl v roku 1939 nacistickým Nemeckom. Na tento protest prišlo asi 15-tisíc ľudí, prevažne študentov. Žiadali zmenu vtedajších pomerov, odstúpenie skompromitovaných komunistických politikov, dodržiavanie ľudských a občianskych slobôd, prepustenie politických väzňov a začatie dialógu s nezávislými iniciatívami. Niesli vlajky, spievali hymnu a skandovali heslá. Polícia však študentov obkľúčila a ich protest sa zmenil na jednu veľkú bitku a zatýkanie.

Už to nebolo len o študentoch

Udalosti týchto dní prebudili širokú verejnosť. Nasledujúce dni sa k študentom pridali umelci, akademici aj aktivisti. Vyhlásili sa štrajky a opozičné sily sa začali mobilizovať. Od 20. novembra sa každý deň konali protesty v Prahe, Bratislave, Brne a Žiline. Nasledujúce dni sa pridávali aj ďalšie mestá. Toto všetko spôsobovalo rozruch v komunistickej strane i jej orgánoch. Postupne im začínalo byť jasné, že nastáva ich koniec.

Vo štvrtok 30. novembra urobila vláda Slovenskej národnej rady prvé ústavné zmeny na čele so svojím novým predsedom Rudolfom Šusterom. Celý vývoj vyvrcholil 10. decembra, keď zasadla nová vláda na čele s Mariánom Čalfom. Bola to vláda, ktorá sa dnes označuje ako Vláda národného porozumenia.

Študenti opäť pohli dejinami vlani na jar po smrti Jána a Martiny, keď zburcovali verejnosť a ukázali, že sa už nebudú nečinne prizerať dianiu „za oponou“. Po 29 rokoch znovu prebudili Slovákov a vyzvali ich zaujímať sa o verejné dianie a politickú situáciu. Milí spolužiaci, sme to my, kto určuje kroky našej krajiny, jej vývoj a smer, ktorým sa bude uberať. Nezabúdajme na našu históriu a vážme si našu slobodu. Hovorme nahlas, čo si myslíme a konajme. Neseďme len pri pive, komentujúc to, čo sa deje na obrazovkách našich televízorov. Chyťme život do vlastných rúk. Kto, keď nie my? Kedy, keď nie teraz?

Autorka: Monika Kmeťová