Tvrdí, že bez pokory a úsmevu to nepôjde. O svojom štúdiu a kariére nám porozprával hovorca poisťovne Allianz – SP ARTUR ŠTURMANKIN.

Na čo najradšej spomínaš z čias FMK?

Na univerzitu spomínam relatívne často. Som v kontakte s vyučujúcimi aj s bývalými spolužiakmi. Internát na Herdu, kino Oko, ústavné právo, nekonečná cesta na Skladovú, vlaky do Bratislavy. Pod vedením Tibora Huszára a Jozefa Sedláka som sa venoval fotografii, vymýšľali pre nás projekty, fotili sme na výstavy, do knihy. Chodili sme do galérky, na koncerty, na pivo.

Keď sme pri vyučujúcich a spolužiakoch, ostalo to len pri súkromných kontaktoch alebo ich plnohodnotne využívaš aj pri svojej práci?

Sú skôr pracovné. Vyučujúci zo školy ma viedli aj počas moderátorskej práce a spolužiaci, ktorí pracujú ako redaktori v televízii či rádiu, za mnou chodia nahrávať vyjadrenia bežne. Vždy je to veľmi príjemné a robí sa mi s nimi oveľa lepšie ako s „cudzími“. Tvrdenie, že kontakty zo školy sa ti raz zídu, teda naozaj nie je len frázou.

Na kauze Krásna Hôrka som sa učil, čo je to krízové PR.

Prečo si si vybral práve túto školu? Naplnila tvoje očakávania, čo sa týka pripravenosti pre prax?

Vždy ma bavilo písať, hrať sa so slovami, formulovať myšlienky po svojom. FMK som videl ako nielen odbornú, ale aj modernú školu, a to sa mi potvrdilo. Kľúčovým bol pre mňa výber predmetov, ktoré ma profilovali a tiež pohľad odborníkov z praxe. No nebol som si celkom istý, či ma viac láka novinárčina alebo PR. A vlastne som to stále celkom nezistil.

Ešte počas školy si začal pracovať v Zelenej vlne RTVS. Bola to tvoja prvá mediálna skúsenosť? V čom ti to pomohlo?

Áno, bola to prvá vážnejšia skúsenosť. Vážim si RTVS ako médium. V Zelenej vlne som bol 5 rokov, takmer od jej začiatku. Naučila ma, ako sa vyjadrovať spravodajsky a zároveň ľudsky. Dopravné správy majú výhodu v tom, že ľuďom pomáhajú. Poslucháči nám volali väčšinou vtedy, keď boli v tiesni. Za tie roky sme si vypočuli všeličo. V rozhlasovom prejave som bol začiatočník, no správy každú polhodinu počas 12-hodinovej služby mi za tých 5 rokov pomohli nájsť svoj vlastný prejav. Počúvanosť Rádia Slovensko zároveň slúži ako promo pre jeho redaktorov. Bola to výborná skúsenosť.

Po absolvovaní FMK si pracoval na PR oddelení v Slovenskom národnom múzeu. V tom čase médiá intenzívne riešili kauzu vyhorenia hradu Krásna Hôrka. Podarilo sa ti vtedy ustáť mediálny tlak?

A musíš sa pýtať práve na Krásnu Hôrku? (smiech)

Prečo nie?

Práca v kultúre je parádna. Spoznal som zaujímavých ľudí, vedcov, kunsthistorikov, umelcov. Je príjemné verejnosť informovať o výstavách, podujatiach a historických zbierkach. Požiar na Krásnej Hôrke bol pre zamestnancov SNM oveľa citlivejšou záležitosťou ako pre ostatných. Mediálny kolotoč, ktorý sa spustil potom, nám dal všetkým zabrať. Na ukážkovom príklade som sa teda učil, čo je to krízové PR.

Potom si odišiel moderovať správy do TA3. Televízia je však úplne odlišné prostredie ako rozhlas alebo múzeum. Ako si sa s týmto prechodom popasoval?

Rozhlasové prostredie je omnoho priateľskejšie, to je pravda. Moderovať spravodajstvo v celoštátnom živom vysielaní bolo pre mňa jedným z cieľov. A som rád, že už to mám odškrtnuté. Táto práca mi pomohla v mnohých veciach a aj v tom, aby som zistil, že mi viac vyhovuje štandardná pracovná zmluva, pracovný čas, menej tlaku a posudzovania. Nedá sa tomu vyhnúť nikde, ale v súčasnej práci sa mi pôda pod nohami zdá byť oveľa pevnejšia.

Mnohí ľudia vnímajú moderátorov spravodajstva ako bezhlavých čítačov textu, ktorí len prečítajú text z čítačky a idú domov. Aký je tvoj názor na takéto moderátorstvo? Nebola práca v múzeu predsa len kreatívnejšia?

Kreatívnejšia určite áno, práca moderátora však rozhodne jednoduchá nie je. Je tam stres zo živého vysielania. Brebty, intonácia, dôraz, mimika a pri tom všetkom treba ostať človekom. Ako hovorí pani Bugošová, moderátor má smrdieť človečinou. Paradoxné je, že v televízii sa mi najviac páčila práca s hlasovou pedagogičkou. Jej rady využívam každý deň.

Rozhlasové prostredie je oveľa priateľskejšie ako televízia.

Napokon si skončil v Allianzi – SP. Ako si sa dostal k tejto práci? Aké je to pracovať pre takú veľkú firmu?

Allianz je veľká vec, pre mňa doteraz najväčšia. Vystupovať za značku s takou históriu, tradíciou a kvalitou je obrovská zodpovednosť. K práci som sa dostal, verte či nie, cez Profesiu. Každým kolom, cez ktoré som vo výberku prešiel, som si začínal viac uvedomovať, pred čím vlastne stojím. Všetko bolo úplne nové. Finančný sektor, dynamika, každodenná komunikácia v angličtine, intenzita komunikácie s novinármi, ale aj mladí ľudia a hľadanie zaujímavých tém v navonok suchej oblasti. Stále sa učím a je to výborná škola.

Náplň tvojej práce spočíva aj vo vymýšľaní takých textov a správ, ktorých sa chytí čo najviac médií. Je jednoduché vymyslieť dostatočne atraktívne témy? Akých tém sa médiá najviac chytajú?

Sila poisťovníctva je práve v témach, súvisí totiž so všetkým. Najzaujímavejšie sú spotrebiteľské témy, ktoré riešia ľudia každodenne, a samozrejme čísla. Počet dopravných nehôd, vyčíslenie škôd alebo doba vyplatenia odškodného. Snažíme sa písať pútavo, vtipne a vymyslieť sa dá naozaj hocičo. Úspešné boli témy typu ako upevniť psa v aute, ako si zabezpečiť byt či ako riešiť žalúdočné problémy na dovolenke. Nikdy by som neveril, že poisťovníctvo sa mi bude zdať zaujímavé.

Spomenieš si na nejaké konkrétne kuriozity?

Novinári sa často pýtajú na kuriózne udalosti, až toľko sa ich však nedeje. Mali sme hlásený pád prasaťa na človeka v mäsokombináte, výbuch v domácnosti nám klient nahlásil následkom vystrelenia zátky z burčiaka. Úraz nám zas nahlásil aj dovolenkár, na ktorom pristál parašutista.

Máš z radov hovorcov nejaký vzor?

Je klišé povedať, že svoju šéfku? Šéfka (Lucia Muthová, pozn. redakcie) pracuje na svojej pozícii už viac ako 15 rokov, dvakrát po sebe získala cenu Hovorca roka, je pedant a veľký profesionál, v jazyku aj odbore. Ale čo je najdôležitejšie, je ľudská, chápavá a veľká pohoďáčka.

Čo bolo doteraz pre teba v práci najnáročnejšie?

Uplynulé leto. Na pozícii som bol len štvrťroka a prišli povodne, vytopené domy, strhnuté strechy, zničené autá. Neskôr skrachovaná cestovka a beznádejní turisti v Bulharsku alebo požiar pri Vincovom lese, kde zhorelo takmer 60 áut. Telefón zvonil stále.

Dôležitá je pokora, slušnosť, empatia a úsmev.

Hovorca by mal vraj byť nonstop k dispozícii na telefóne. Platí to aj v tvojom prípade?

Áno, je pravda, že telefón si nevypínam nikdy. Zvykol som si a neprekáža mi to. Väčšina novinárov je však taktná a rešpektuje právo na súkromie.

Musí hovorca vždy vedieť odpovedať na každú otázku?

Nemusí, ale tým, čo povie, si naozaj musí byť istý.

Vyskytli sa aj negatívne skúsenosti s novinármi?

Stalo sa mi to len raz, keď som pre príklad použil konkrétny časový údaj. Redaktorka sa ho chytila a ako reálny ho dokonca uviedla v headline správy. Išlo našťastie o web, na moju žiadosť ho neskôr zmenila. Odvtedy si však dávam ešte väčší pozor na to, čo poviem a žiadne príklady radšej neuvádzam (smiech).

Čo by si odporučil študentom FMK, aby sa po absolvovaní nestratili na mediálnom trhu práce?

Prax, hoci aj neplatenú prácu v médiu. Pracovné skúsenosti sú veľmi dôležité. Okrem toho je potrebná pokora, slušnosť, empatia a úsmev.

ARTUR ŠTURMANKIN (29) absolvoval FMK, odbor masmediálna komunikácia v roku 2011. Svoju kariéru začal v dopravných správach Slovenského rozhlasu už počas štúdia. Po jeho skončení pracoval ako hovorca v Slovenskom národnom múzeu. Neskôr moderoval správy v televízii TA3. Moderátorskú stoličku vymenil za hovorcovskú v najväčšej slovenskej poisťovni.

Multikultúrny Londýn aj tento rok pohltila vianočná nálada. Preplnené ulice sviatočne naladených ľudí, výkriky z horských dráh, rozprávková atmosféra a ako čerešnička na torte dlho očakávaný Winter Wonderland v Hyde parku. Toto vianočné šialenstvo v Londýne, v čase od 18. novembra do 3. januára, je najväčšou zimnou atrakciou v krajine. Človek by preto očakával niečo nezabudnuteľné, čo sa len tak niekde nevidí. Zlatý stred – to sú tie pravé slová pre tohtoročnú kúzelnú udalosť v centre Londýna.

Americké donuts aj španielske churros
Londýn je mesto prisťahovalcov, takže snaha nájsť niečo tradične anglické je veľmi nízka. Rovnako teda aj celý Winter Wonderland sa dá opísať ako zmes rakúsko-nemeckého Weihnachtsmarkt a slovenských vianočných trhov. Jedinečným ho robia atrakcie od výmyslu sveta, ktoré na Slovensku ani vo Viedni rozhodne nenájdete. Od klobások cez škoricové víno, španielske churros, slávne donuts s rôznymi príchuťami až po sladkosti gigantických rozmerov. Týždeň strávený vo vianočnom Hyde parku sme si spríjemnili ochutnávkou týchto rozvoniavajúcich dobrôt. Sviatočne sa dalo vyblázniť aj na rôznych atrakciách cez horské dráhy, ruské kolá až po detské kolotoče.

Čarovné klzisko
To, čo však robilo Winter Wonderland čarovným, bola najväčšia a jednoznačne najlepšia atrakcia uprostred Hyde parku – obrovské klzisko. Každý dostal svoj pár modrých korčúľ a hor sa do korčuľovania. Pod vyzdobenou oblohou sa dalo korčuľovať za nemalý poplatok, pre ktorý však človek musel siahnuť hlbšie do vrecka. Starí, mladí, veľkí, malí všetci sa snažili čo im sily stačili.

Návšteva anglickej metropoly bola pre nás skvelým zážitkom. To, čo však Londýnu chýbalo bol rozhodne sneh a domáce tradície. Väčšina ľudí je totiž zvedavá, ako to na sviatky v Anglicku chodí. No a my sme neboli výnimkou. Možno sa toho veľkého tresku dočkáme o rok.

Prečo ste sa rozhodli, že nová publikácia fotoateliéru FMK bude o koňoch?
Každý rok mala knižne vychádzať publikácia Muuza, ako kompilát prác študentov spisovateľov a našich študentov ako fotografov. Tento plán sa však zmenil, a tak v roku 2012 namiesto Muuzy vyjde publikácia o koňoch, ktorá už je hotová a je pripravená do tlače.

Ako sa bude táto publikácia volať?
S najväčšou pravdepodobnosťou sa táto kniha bude volať Kone.FMK. S Tiborom sme mali vymyslený názov FMKONE, ale tento názov sa vedeniu nepáčil…

Novú knihu fotili študenti na Slovensku, ale i v zahraničí. Z akých miest sú fotky?
Naša vízia bola, aby sa kone nefotili iba na Slovensku, ale aj v iných krajinách, ktoré navštívili naši študenti. Fotilo sa napríklad v Španielsku, v Rakúsku, v Dánsku, dokonca aj v Číne a na Slovensku rôzne, povedal by som, že asi všade, kde to bolo možné. Napríklad spolu s Tiborom a študentmi sme v rámci workshopu fotili na Muránskej planine. Bol to skvelý zážitok.

Fotili ste nejaký konkrétny druh koní?
Fotilo sa široké spektrum koní. Od tých vyštafírovaných, ktoré vozia turistov vo Viedni, až po jazdecké, cirkusantské, parkúr, ťažné, pretekárske kone, dokonca konské pólo, hipoterapiu a iné.

Z koľkých fotiek ste vyberali tie najlepšie?
Za dva roky sa nazbieralo naozaj veľa dobrých záberov. S Tiborom a Katkou Acélovou sme vyberali do knihy asi 230 fotiek z takmer 6 000. Veľa výborných fotografií sa do knihy bohužiaľ nezmestilo.

Zúčastnili sa fotenia všetci študenti fotoateliéru?
Fotenia sa zúčastnili všetky ročníky, ale nie všetci študenti fotili kone, pretože je to téma, ktorá nie všetkým sadne, nie každý môže ísť do prostredia koní a tiež nie všetci študenti mali odvahu priblížiť sa ku koňom.

Budú v knihe aj nejaké poviedky alebo poézia ako pri predchádzajúcich publikáciách?
Pôvodne mali byť v knihe poviedky a príbehy z prostredia koní. Taká bola dohoda. Avšak za dva roky príprav tejto publikácie Seminár kreativity docenta Magála nebol schopný dodať ani jednu poviedku o koňoch. Takže táto knižka o koňoch je vyslovene naša obrazová publikácia. Mali sme zozbieraných asi desať poviedok od našich študentov- fotografov, ale nakoniec to bolo málo.

Plánujete pokračovať v publikáciách o koňoch alebo sa pustíte do inej témy?
Máme veľa kvalitného fotografického materiálu aj na ďalšiu knihu, ale nebudeme pravdepodobne pokračovať v tejto téme, máme vymyslené iné projekty, ktorým by sme sa chceli venovať.

Aké sú to projekty?
Napríklad máme už rozfotené dve malé dedinky Ďubákovo a Šoltýsku na Hradišských vrchoch pri Poltári, ktoré majú byť v budúcnosti kvôli projektu hydroelektrární zatopené. Sú to veľmi malebné dedinky s príjemnými ľuďmi, tak nám s Tiborom napadlo, že by sme to mohli s našimi študentmi fotografovať ako fotodokument pre zachovanie kultúrneho dedičstva.  Druhý projekt, ktorému by sme sa chceli venovať je pozitívny obraz cigáňa na Slovensku. Chceme fotiť cigáňov, ktorí sa dokázali adaptovať do spoločnosti, pracujú, študujú, majú firmy, zamestnávajú ľudí… Takže taký ten iný obraz cigáňa, ktorý je pre väčšinu Slovenska asi nepredstaviteľný.