Podľa najnovších údajov Európskej komisie nepracuje vo svojom vyštudovanom odbore viac než polovica mladých ľudí na Slovensku. Slovensko sa v tomto ukazovateli radí medzi najhoršie krajiny Európskej únie a obsadzuje druhé miesto od konca. Otázka, či sa oplatí ostať verný svojmu odboru, alebo si zvoliť inú cestu, tak zostáva pre mnohých študentov aktuálna už počas štúdia.

V ankete sme sa ich preto pýtali:

• Akú úlohu v tvojich budúcich kariérnych plánoch zohráva odbor, ktorý študuješ?
• Máš už skúsenosť s prácou alebo praxou v študovanom odbore a ako ju hodnotíš?
• Ako sa tvoje predstavy o odbore zmenili počas štúdia?
• Čo je pre teba pri výbere budúcej práce najdôležitejšie?

David, Space Applications

Odbor zohral v mojich plánoch skôr nepriamu úlohu. Najmä cez fyziku a matematiku ma nasmeroval k záujmu o reálny prínos vedy. Nešlo mi o výšku platu, ale o to, aby moja práca mala zmysel a aby som vedel niečo odovzdať ďalej. Počas štúdia som získal skúsenosť v telekomunikáciách, kde som pracoval pri správe sietí. Táto práca mi však ukázala, že takáto cesta pre mňa nie je, vnímal som ju ako stresujúcu, rutinnú a spojenú s neustálym presúvaním sa. Naopak, školské praxe v odbore Space Applications, kde sme navrhovali antény, počítali obežné dráhy a pracovali s embedded systémami, mi ukázali inú stránku techniky – kreatívnu a zmysluplnú.

Práve tieto skúsenosti zmenili moje pôvodné predstavy. Uvedomil som si, že IT nie je len „pohodlný zárobok“, ale práca, ktorá zaberá veľkú časť života. Preto ju nechcem robiť bez naplnenia. Moje priority sa postupne posunuli od istoty k hľadaniu zmyslu. Pri výbere budúcej práce je pre mňa najdôležitejšie, aby ma bavila a mala hodnotu. Nechcem pracovať len pre výplatu, ale robiť niečo, čo má reálny prínos pre spoločnosť a zároveň mi umožní zachovať si aj osobný život.

Kristína, učiteľstvo anglického jazyka a literatúry a výchova k občianstvu 

Odbor zohral pri mojom rozhodovaní kľúčovú úlohu. Vyberala som si ho podľa toho, čo mi bolo najbližšie a čo by som nevnímala len ako povinnosť. S praxou mám skúsenosti najmä z animátorstva na detských táboroch, kde pôsobím už niekoľko rokov. Aj hoci to nie je úplne moja cieľová skupina, prácu vnímam veľmi pozitívne, najmä vďaka spolupracujúcim deťom a podporujúcemu kolektívu. Tento rok si chcem skúsenosti rozšíriť aj prácou v jazykovej škole.

Moje predstavy o odbore sa počas štúdia výrazne nezmenili. Už skôr som mala k tomuto smeru blízko a vysoká škola ma v tom len utvrdila, najmä vďaka kvalitným pedagógom. Uvedomila som si však aj náročnosť štúdia. Pri výbere budúcej práce je pre mňa najdôležitejší kolektív a atmosféra, pretože bez nich sa aj dobrá práca robí ťažko. Zároveň chcem naplno využiť svoje vedomosti, ideálne prácou na strednej škole. Zachovať si plánujem aj určitú rovnováhu medzi prácou a osobným životom, aj keď viem, že to nie je vždy jednoduché.

Radka, masmediálna komunikácia

Študujem masmediálnu komunikáciu a vnímam tento odbor ako priestor na neustále zlepšovanie. Dáva mi možnosť rozvíjať kreativitu, pracovať s rôznymi formami médií a postupne si hľadať smer, ktorý mi najviac vyhovuje. Mala som aj stáž, kde som pracovala ako grafička pre obec Ochtiná. Bola to zaujímavá skúsenosť, no zároveň mám pocit, že mi nepriniesla až tak veľa praktických zručností, ako som očakávala. Skôr som si vďaka nej uvedomila, čo by som chcela do budúcna robiť inak a v akom prostredí by som sa chcela posúvať.

Počas štúdia som čakala viac praktických seminárov a príležitostí, kde by sme si vedeli veci reálne vyskúšať. Teória je síce dôležitá, ale práve prax mi niekedy chýba najviac. Pri výbere budúcej práce je pre mňa najdôležitejšie, aby ma napĺňala a bavila. Chcela by som pracovať v dobrom kolektíve, kde budú ľudia otvorení a podporujúci a kde budem mať chuť chodiť do práce s radosťou.

Barbora, liečebná pedagogika

Odbor, ktorý študujem, zohráva v mojich plánoch veľmi dôležitú úlohu, aj keď veľa závisí aj od môjho vlastného samoštúdia. Škola mi poskytuje nielen teoretické vedomosti, ale aj praktické skúsenosti prostredníctvom workshopov, praxe a dobrovoľníctva v zariadeniach. S praxou v tomto odbore už mám skúsenosť a som za ňu veľmi vďačná. Od druhého ročníka ju absolvujem v rôznych zariadeniach podľa veku či diagnóz klientov, kde sa stretávam s ústretovým personálom, ktorý mi pomáha a odpovedá na moje otázky. Aj vďaka tomu získavam mnoho skúseností, ktoré mi v budúcej kariére pomôžu. Počas štúdia sa moje predstavy o odbore ešte viac upevnili – som si istá, že je to práca, ktorú chcem robiť.

Zároveň si uvedomujem, že sa ešte musím veľa nauči.. Pri výbere budúceho povolania je pre mňa najdôležitejšie, aby ma napĺňalo a aby som sa v ňom cítila dobre. Chcem robiť prácu, ktorá je zmysluplná, tvorivá a pomáhajúca, pretože považujem za dôležité pomáhať tam, kde je to potrebné. Záleží mi na tom, aby som sa v práci mohla osobnostne aj profesionálne rozvíjať a nežiť len „zo dňa na deň“.

Emma, masmediálna komunikácia

Získavam vedomosti a skúsenosti priamo v odbore, v ktorom chcem v budúcnosti pracovať, preto to v mojich plánoch zohráva veľkú úlohu. Rok som pôsobila v časopise Atteliér ako junior a som aj súčasťou AFMK ateliéru. Iné pracovné skúsenosti zatiaľ nemám, ale po skončení bakalárskeho štúdia a popri magisterskom štúdiu si určite chcem nájsť prácu v odbore.

Moje predstavy sa počas štúdia výrazne zmenili. Lepšie som spoznala svoje silné aj slabé stránky a uvedomila som si, na čom musím ešte pracovať. Škola mi zároveň otvorila oči v tom, ako fungujú médiá v praxi. Pri výbere budúcej práce je pre mňa dôležitá najmä agenda a hodnoty média, pre ktoré by som pracovala. Myslím si, že objektivita je základ, no zároveň by som sa necítila dobre v bulvárnom alebo alternatívnom médiu, s ktorým by som sa nevedela stotožniť.

Marek Makara

Absolventom FMK je tvár politickej diskusie o 5 minút 12, ktorá sa každú nedeľu vysiela vo verejnoprávnej RTVS. Makarové kariérne začiatky s moderovaním siahajú do 90-tych rokov, kedy začal pôsobiť v Rádiu Viva. Predtým bol tiež súčasťou rádií Forte, Koliba alebo Twist. Pauzu od sveta médií si vzal po tom, čo odišiel na rok pracovať do Austrálie.

V cudzom prostredí, tisíce kilometrov od domova zistil, čo ho v skutočnosti najviac napĺňa, spomína v rozhovore pre Nový čas. Aj preto po ročnom “angažmáne” na opačnej strane planéty prijal po návrate na Slovensko ponuku od Rádia Aktual. Odtiaľ už viedli jeho kroky do spomínanej RTVS. Niekoľko rokov vedie diskusie s ústavnými činiteľmi, lídrami politických strán alebo niekdajšími významnými tvárami slovenskej politickej scény. 

Patrik Mitas

V roku 2019 úspešne obhájil diplomovú prácu a dnes ho môžeme najčastejšie stretávať na hokejových štadiónoch. A dôvod? FMK absolvent Patrik Mitas sa totiž po skončení štúdia uplatnil ako športový reportér v RTVS. Ako napovedá úvodná veta, primárne sa zameriava na hokej.

Iniciatívu o podobnú prácu prejavoval už počas svojich začiatkov na vysokej škole. Počas štúdia pôsobil ako redaktor pre Spartak.tv, kde získaval prvé profesionálne skúsenosti pred kamerou, aj mimo nej. Ako sám priznáva v podcaste časopisu Atteliér, naša fakulta bola v jeho živote dôležitou etapou, ktorá mu pomohla naštartovať kariéru. Vďaka pedagógom vypiloval svoju slovenčinu, zlepšil svoje komunikačne schopnosti a mal príležitosť nadobudnúť kontakty, ktoré by inde nezískal. 

Juraj Koník 

Z “lavíc” našej školy vzišiel aj novinár Juraj Koník. FMK absolvent sa do histórie univerzity zapísal aj tým, že z pozície šéfredaktora viedol vysokoškolský časopis Atteliér. Za jeho éry bol Atteliér dvakrát na súťaži Štúrovo pero vyhodnotený ako najlepší vysokoškolský časopis. Že to nebola náhoda potvrdil svojou neskoršou prácou v denníku Pravda, televízii TA3 a Denníku SME. Môže sa pýšiť tým, že päťkrát získal novinársku cenu. Aktuálne pracuje v Denníku N. Primárne sa venuje reportážam a politickému dianiu. Na svoju Alma mater sa občasne vráti ako hosť v diskusiách časopisu Atteliér. Naposledy tak urobil pri dvadsiatom výročí založenia časopisu. 

Janette Štefánková 

Sympatická blondína zo spravodajstva RTVS má tiež vyštudovanú masmediálnu komunikáciu. Jej cesta do spravodajstva večerných správ siaha ešte do čias, kedy nemala vyštudovaná vysokú školu. Zatiaľ čo dnes sa divákom prihovára spred kamery, kedysi to vyzeralo tak, že jej kroky sa s médiami nikdy neskrížia. 

Jej prvá práca po ukončení strednej školy bola v chemickom laboratóriu. Ešte pred absolvovaním univerzity pôsobila ako moderátorka v regionálnom rádiu, kam sa dostala vďaka konkurzu. Svet médií si v tej dobe zamilovala a je mu verná do dnešných dní. Pôsobila v rádiu Twist a neskôr aj v Rádiu Slovensko. Dnes je už stálicou večerného vysielania na RTVS spoločne s Andrejom Bálintom (ďalším absolventom FMK). Za svoju prácu získala v roku 2020 cenu OTO v kategórii moderátor spravodajstva. 

Jozef Viskupič 

Nie všetky cesty z FMK vedú do médií. Uplatnenie si častokrát absolventi nachádzajú aj v iných odvetviach. Príkladom je Jozef Viskupič, ktorý si časom zvolil politickú cestu. Ešte pred vstupom do politického ringu však pracoval ako projektový manažér pre spoločnosť Region Press. V roku 2010 sa stal poslancom NR SR za stranu Sloboda a Solidarita. Post poslanca obhájil vo voľbách 2016, už však vo farbách hnutia OĽaNO. V roku 2017 bol prvýkrát zvolený za župana Trnavského samosprávneho kraja. Voličov presvedčil v župných voľbách aj o 5 rokov neskôr. 

Nedá sa mi na úvod nespýtať. Túžil si byť novinárom už pri nástupe na vysokú školu? 

Vôbec nie, vždy som túžil ísť umeleckým smerom, byť hercom. Mám za sebou dve neúspešné talentové skúšky na vysoké školy herectva v Bratislave a Banskej Bystrici. Okrem toho som premýšľal nad tým, že by som bol divadelný režisér alebo scenárista. V tom spočívalo aj moje detstvo, robil som v ochotníckom divadle, nakrúcal som amatérske filmy. Toto ma bavilo. Keďže sa mi však nepodarilo dostať na školu, hľadal som alternatívu a tou sa stala FMK. Keď som neskôr po nástupe na fakultu uvidel logo Atteliéru, vedel som, že toto je niečo pre mňa. Využil som príležitosť a začal som sa v ňom angažovať.

Neľutuješ teda, že ťa “dielo náhody” priviedlo na našu školu? 

Bolo to o tom, či sa budem celý život ľutovať, že sa mi niečo nepodarilo, alebo sa chopím inej príležitosti. Dnes už takmer 10 rokov po mojom nástupe na FMK môžem povedať, že neľutujem.

Všetko zlé je teda na niečo dobre? 

Áno, je to tak. 

Obdobie, počas ktorého si prispieval do školských periodík, sa ti určite spája so súťažou Štúrovo pero. Na nej si získal individuálne, ale aj kolektívne ocenenia.

Ak si dobre spomínam, máme zo Štúrovho pera za rozhovory v spoluautorstve s Braňom Opralom, ktorý aktuálne pôsobí na FMK ako odborný asistent, dve druhé miesta. Sú to veľmi príjemné spomienky. Spoznal som tam veľa zaujímavých ľudí, utužil sa nám kolektív, začali sa nové priateľstvá. Štúrovo pero je síce súťaž, ale v novinárčine by to nikdy nemalo byť iba o tom. V prvom rade je to prehliadka kvalitnej tvorby. Ja som sa veľmi inšpiroval Riou Gehrerovou (novinárkou z Denníka N – pozn. red.), ktorá už vtedy pracovala v médiách a vlastne jej “vinou” nadpriemernosti a šikovnosti sme nikdy to Štúrovo pero nevyhrali. Keď s nami počasch oboch ročníkov súťažila ona, museli sme akceptovať prehru (smiech). 

Muselo ti to dať veľa skúsenosti, keď si mal možnosť porovnávať sa s budúcimi novinármi, no nie? 

Áno, presne ako hovoríš. Vďaka tomu som neskôr ako doktorand na FMK nabádal svojich študentov, aby posielali na túto súťaž svoje príspevky. Nie preto, aby vyhrali, ale aby získali spätnú väzbu z iného prostredia ako je to školské, mimo Atteliéru. Dôležité je nebáť sa vyjsť z komfortnej zóny a akceptovať kritiku.

Keď si ako doktorand vyučoval v Atteliéri, videl si tam paralelu so svojimi začiatkami v žurnalistike v niektorom zo študentov?

Určite áno, ale pri práci pedagóga v Atteliéri som pochopil, že ten čas, ktorý pedagógovia venovali mne, napríklad u mňa to bola Magda Švecová, by som mal teraz ja venovať študentom. Musel som ich lepšie pochopiť a snažiť sa pomôcť tým menej nadaným. Niekedy je to psychológia. Ak bol so študentom problém, bolo potrebné to riešiť pragmaticky a pokúšať sa odstrániť nedostatky. Bol som tiež dosť striktný, keď študenti neplnili stanovené zadania. Prvý som hovoril, že im musíme udeliť FX. Verím však, že na mňa spomínajú v dobrom. Ako budúci novinári sa totiž musia naučiť pracovať nielen pod tlakom, ale aj v rýchlosti. Spracovať nejakú aktualitu dva týždne po tom, čo sa udiala, nemá žiadny význam, je to výsmech žurnalistiky. 

Bola pre teba práca tvojich pedagógov motiváciou nastúpiť na doktorandské štúdium a vyskúšať si ju na vlastnej koži, alebo v tom bolo niečo iné? 

Boli za tým dva dôvody. V piatom ročníku som ešte nemal v rámci práce žiadnu istotu. Nikde som nepracoval na plný úväzok. V Denníku N sme fungovali formou externej spolupráce. Druhý dôvod bol, že počas môjho štúdia na FMK som veľa hundral. Na všetko… Na spolužiakov, vyučujúcich, alebo systém. Vtedy som si povedal, že do toho musím ísť a ukázať, že to môže vyzerať inak. Že prinesiem nový prístup a budem so študentami či kolegami viac komunikovať. Nehovorím, že som všetko zvládol na jednotku, ale s odstupom času to vnímam ako skvelé rozhodnutie. Keby bola možnosť ostať na doktorandskom štúdiu dlhšie ako tri roky, využil by som ju. 

Po obhajobe dizertačnej práce si neostal v akademickom prostredí, ale presunul si sa na plný úväzok do Denníka N. Prečo? Nelákalo ťa naďalej učiť? 

Opäť sú za tým dva dôvody. Jeden je čisto pragmatický. Keď som končil moje doktorandské štúdium, mal som už asi rok na stole ponuku od Denníka N venovať sa športovej žurnalistike na plný úväzok – to som dlhé roky chcel. Pri práci pedagóga som nevedel, či budem mať možnosť ďalej na fakulte pokračovať ako odborný asistent. Keď máš nejaké životné náklady a predstavy o svojom smerovaní, nemôžeš si takúto neistotu dovoliť. Každopádne, bola to jednoznačná voľba. Žurnalistiku milujem a Denník N si ako médium mimoriadne vážim. Nemohol som to odmietnuť. 

Ako teda vyzerá tvoj bežný pracovný deň v pozícii novinára? 

Fungujem prevažne formou home office. Je to z toho dôvodu, že veľa vecí v športe sa udeje poobede, večer, alebo cez víkend. Občas môže byť kontraproduktívne prísť do redakcie o ôsmej ráno, keď viem, že svoje články budem písať vo večerných či nočných hodinách. Keď som písal články o zápasoch futbalového Slovana Bratislava, ktoré prebiehali večer, končil som aj o tretej-štvrtej ráno. Nedá sa však presne popísať môj deň. Pracovný čas mám veľmi flexibilný a nevyspytateľný. Stačí, že sa nejaký významný športovec rozhodne ukončiť kariéru. Vtedy sa takémuto textu musím venovať bez ohľadu na to, či som mal predpripravené už niečo iné. 

Športová žurnalistika funguje v Denníku N v trochu inom formáte, na aký sme zvyknutí pri tradičných športových médiách. Nesnažíte sa byť najrýchlejší, téme sa venujete viac do hĺbky, viac analyzujete. 

Je otázne, ako majú pracovať tradičné športové médiá. Ja sa inšpirujem prestížnou športovou žurnalistikou, ktorú robí The Athletic, BBC, Guardian alebo The New York Times. Ak treba, zaplatím si predplatné, pretože je to investícia do vzdelania, kvalitného obsahu a progresívnejšieho myslenia. Napríklad reportér, ktorý mapuje svetový šampionát v Katare, by nemal rozumieť iba futbalu, ale aj pochybným praktikám a korupčným škandálom organizácie FIFA.

A teraz k tvojej poznámke. Áno, nesnažíme sa byť zakaždým najrýchlejší, ale zároveň si uvedomujeme princípy webovej žurnalistiky a extrémne rýchleho starnutia obsahu. Ak si to neprečítajú u nás, prečítajú si to niekde inde. Aktuálnosť zvykne byť niekedy rozhodujúca. Zároveň zvyčajne dbáme na to, aby mal text aspoň 900 či 1000 slov, ak nejde o iný špecifický formát. 

Keď tak veľa pracuješ na home office, neláka ťa možnosť vyraziť do “terénu” a pripravovať články priamo z “miesta činu”?  Podobne ako nedávno tvoj kolega Štefan Bugan, ktorý mapoval úvodne týždne Juraja Slafkovského v NHL priamo z Montrealu.

To ma veľmi láka. Verím, že to časom príde. Či už to bol Štefan Bugan v Kanade alebo Peťo Kováč v Keni, kde behal s Keňanmi. Priniesol odtiaľ výnimočné texty a rozhovory. Veľmi rád by som v budúcnosti zažil to isté. Vášeň pre písanie niekedy spočíva v tom, že vyrazíš na konkrétne miesto spoznávaš kultúru a vytváraš si ucelený obraz. Som však nohami na zemi, v N-ku som polroka. Mám čas. V redakcii sme dobrý kolektív, máme super vedenie. Teším sa z chalanov, že dostali takú možnosť.

Evidentne ste dobrý kolektív. Konzultuješ teda so svojimi kolegami články, ktoré sa netýkajú iba športu? 

Áno, určite. U nás nie je nikto ten typ športového novinára, ktorý komentuje iba výsledok súťaže. Všetci máme presah aj do iného odvetvia. Komunikujeme spolu navzájom o tom, čo zlepšiť, čo nové prinesieme, máme porady. Som rád, že to u nás takto funguje. 

Napísal si tiež 12-dielny seriál o chudnutí. Namiesto športu to boli skôr články o zdravom životnom štýle. Ktorá téma ti je bližšia? 

Osobne si neviem predstaviť svoju prácu bez toho, aby som sa nemohol venovať obom oblastiam. Obe ma mimoriadne zaujímajú a považujem ich za dôležité. Pri športe mám možnosť venovať sa aj témam, ktoré sa týkajú spoločnosti. Urobil som tak pri futbalových MS v Katare. Pri témach o zdravom životnom štýle – tak ako bol seriál o chudnutí, musím veľa komunikovať s odborníkmi, hľadať si nové informácie a veľa vecí sa dozvedám. Vzdelanie v týchto oblastiach považujem za mimoriadne dôležité. Informácie musím do seba vstrebať, aby mal text nejakú výpovednú hodnotu. 

Seriál o chudnutí bol tvoj dlhodobý projekt, boli to dlhšie texty. Bol to náznak toho, že v budúcnosti by si chcel napísať knihu? 

Určite, ale zároveň na to nijako netlačím. V Denníku N venujem pozornosť iným veciam. Vždy som chcel napísať knihu, ale všetko má svoj čas. 

Tvoje začiatky v Denníku N boli pri rozhovoroch o spoločenských témach, chvíľu si sa venoval aj filmovému priemyslu, keďže to je jedna z tvojich vášni. Nakoniec si zakotvil pri športe. Neplánoval si ostať napríklad pri rozhovoroch? 

Že som skončil pri športe bola opäť tak trochu náhoda. Sú to už zhruba tri roky dozadu, keď som cítil, že potrebujem zmenu. Keďže športu som sa odmalička venoval a milujem ho, bola mi táto téma blízka. Oslovil som môjho kolegu Michala Červeného, že by som mal záujem písať texty v tejto oblast a začal som prvým článkom. Za všetkým bolo to, že som nechcel ostať iba pri rozhovoroch, hľadal som progres. Rozhovory o spoločenských témach však boli super skúsenosť, aj dnes premýšľam, že by som nejaký uskutočnil o výhradne celospoločenskej téme. Tejto oblasti sa však venujem aj pri športe, napríklad pri spomínaných MS v Katare. 

Pri rozhovoroch si bol ako spoluautor za rozhovor s Václavom Moravcom nominovaný na Novinársku cenu 2018 a Cenu nadácie otvorenej spoločnosti. Považuješ to za svoj najväčší novinársky úspech? 

Nevnímam to tak. Ako som spomínal pri Štúrovom pere, nemyslím si, že by sa novinári mali posudzovať podľa ocenení, ale skôr na základe toho, ako systematicky vyzerá ich práca vo verejnom záujme a ich prínos pre spoločnosť. Novinársku cenu si veľmi vážim. Keď sme boli spoločne s Braňom Opralom nominovaní, vnímali sme to ako zadosťučinenie za našu prácu a dlhé hodiny prípravy, zároveň sme však hľadali možnosti, ako sa ďalej zlepšiť a posunúť. Skôr nás to motivovalo, než aby sme to brali ako úspech. Bol to taký “ťukes”, že robíme dobrú prácu. 

Neuvažuješ teda, že by si v budúcnosti opäť prešiel na rozhovory? 

Momentálne nad tým neuvažujem. Občas mám totiž pocit, že sa viac venujem týmto témam aj pri športe. Nie preto, že by som čitateľom chcel posúvať negatívne veci, ale niekedy sú v športe také nekalosti, že je ťažké si to odmyslieť. Pred futbalovými MS v Katare som mal morálny problém, či si užijem tie zápasy pri informáciách, ktoré máme o tom, čo sa v Katare dialo a deje. 

Tvoje ďalšie vízie sú napísať knihu a vyraziť do terénu ako tvoji kolegovia. Je ešte niečo? 

Mám veľa vízii a cieľov. Tieto dve patria medzi ne, ale viem, že všetko má svoj čas.

K absolventom Fakulty masmediálnej komunikácie, ktorí nemajú problém s uplatnením v úspešných slovenských médiách, patrí Marek Kramara. V súčasnosti ho môžete počuť z Trnavského rádia. V rozhovore nám povedal o svojich študentských časoch, ale aj o zmenách, ktoré nastali na rádiovej scéne vplyvom podcastov.

Moderoval si vo Fun Rádiu i v Rádiu Vlna. Dnes ťa môžeme počuť z Trnavského rádia. Aké rozdiely vnímaš medzi celoplošným a regionálnym rádiom?

Ako prvé, čo mi napadne, je dôraz na lokálne informácie. Nikdy som nemal taký prehľad o veciach, ktoré sa dejú v Trnave a jej okolí, ako som získal teraz. Zároveň musím pochváliť Trnavské rádio, pretože aj keď patrí medzi lokálne rádiá, techniku má na vysokej úrovni.

Fungovanie takéhoto média je technicky aj finančne náročné a ak by ho chcel niekto prevádzkovať len kvôli zárobku, návratnosť je nižšia. Ak však do toho ide človek s vášňou, tak ako u nás, veci majú úroveň.

Majitelia sú ľudia, ktorí si rádio chceli založiť už dlho, snívali o ňom. Robili aj vo veľkých rádiách, vedeli, čo jeho vedenie zhruba zahŕňa a aj napriek tomu sa do daného zámeru pustili, pričom ich zanietenie cítime.

Zároveň je u nás oproti celoplošnému rádiu menej ľudí, atmosféra je teda komornejšia a familiárnejšia. Na druhej strane, každý ťa môže skritizovať a všetci vedia o všetkom.

Veľkým fenoménom súčasnosti sú podcasty. Predstavujú podľa teba pre rádio hrozbu?

Myslím si, že nie. Jediné, čo predstavuje hrozbu, je samotný návyk poslucháčov pustiť si akýkoľvek obsah, kedy len chcú. Súčasne sa ešte viac utvrdzujem v tom, že rádio je len istý spoločník, konkrétne keď chceš počuť dobrú hudbu, aktuality o dianí na cestách. Sem-tam sa ti niekto prihovorí, dozvieš sa nejakú zaujímavosť.

Mnohé rádiá okrem toho idú s dobou a majú vlastné podcasty. Aj v rámci Trnavského rádia ich robíme, čím posilňujeme značku, dostávame sa bližšie k poslucháčovi a čo je pre médium veľkou výhodou, môže nadviazať reklamné spolupráce.

Nastali na rádiovej scéne zmeny, odkedy prerazil podcast?

Rádiá samotné začali robiť podcasty a myslím si, že iným spôsobom to príslušnú scénu neovplyvnilo. Tieto médiá si aj naďalej držia rovnakú líniu.

Ako ty, spravodajca v rádiu, vnímaš podcast?

Ako skvelú platformu. Mňa osobne veľmi láka vytvoriť si vlastný podcast. Zatiaľ som však nenašiel niečo, čo by ma bavilo a vedel by som to robiť aj dlhodobo.

Podcast musí mať koncept, poradovník hostí a podobne. Je ich navyše už príliš veľa. Ak by som sa rozhodol napríklad pre tému o technológiách či ekológii, mal by som už značnú a kvalitnú konkurenciu. Premýšľal som aj nad konceptom nedeľných podcastových správ. Išlo by o krátky prehľad dôležitých informácií z predošlého týždňa, ktoré by nemali uniknúť žiadnemu poslucháčovi.

Nejde pri podcastoch len o aktuálnych trend?

Aktuálne sú hitom. Mali nábeh, postupne to naberalo a možno sme už na vrchole. Môžu ako trend klesať alebo sa udržia v neutrálnej rovine. Určite tu ale bude dlhodobo skupina ľudí, ktorá si podcasty s radosťou vypočuje.

Sú totiž na rôzne témy a každý si môže vybrať, čo ho baví, vieš ich počúvať kdekoľvek a kedykoľvek, napríklad počas upratovania či kráčania. Na druhej strane, ľudia si radi vypočujú hovorené slovo a práve podcast im ho ponúka. Nemusia mu venovať plnú pozornosť, rovnako ako pri rádiu.

Máš aj ty svoje obľúbené podcasty?

Mám rád technologické podcasty, ako napríklad TechFM, kde figurujú vedecké problémy. Je ale laicky podané pre každého. Počúvam aj spravodajské podcasty od Aktualít, denníka SME či Denníka N. Iné témy napríklad rozoberá denník Postoj, je konzervatívnym médiom, aspoň tak sa prezentuje, a je zaujímavé pozerať sa na veci z daného hľadiska.

Mňa osobne veľmi láka vytvoriť si vlastný podcast.

Streamovacie služby zažívajú boom. Má rádio ešte budúcnosť?

Dlhodobo sa o rádiu hovorí, že nemá budúcnosť. Napriek tomu stále mnohé fungujú a tešia sa veľkej obľube. Situácia sa týka aj printu, tiež pri ňom ľudia rozprávajú o zániku, avšak čitateľov stále baví.

Väčšina ľudí počúva rádio pri šoférovaní. Ak tu o 20 rokov budú samošoférovacie autá, nebojíš sa, že rádiá stratia zmysel?

Podobne ako v súvislosti s podcastami, rádiá bude zrejme časom počúvať menej ľudí, ale čierne to nevidím. Možno budú samoriadiace autá fungovať na báze požičiavania alebo podobne ako dnes taxíky.

V danom prípade si viem predstaviť spoluprácu medzi spoločnosťou, ktorá bude mať flotilu takýchto áut a nejakým rádiom alebo inou auditívnou službou. V taxíku či v autobuse si dnes tiež nemôžeme rozkazovať, čo nám bude hrať. Ktovie, ako sa situácia vyvinie.

Rádio Europa 2 má už vyše dvoch rokov spravodajkyňu Evu. Ide o prvú moderátorku vytvorenú umelou inteligenciou v rádiovom éteri na Slovensku. Aký vplyv môžu mať roboty na rozhlas?

Nemyslím si, že roboty sú dnes trendom. K Europe 2, k spomínanej umelej inteligencii, sa doteraz nijaké rádio v krajine nepridalo. Podľa mňa ani neznie dobre. Prístroje by navyše museli zvládať viac vecí, než len prirodzene čítať text, aby nahradili človeka. Potrebovali by s textom správy vedieť pracovať a upravovať ho. Zároveň by museli byť schopné vhodne narábať s nahratými výpoveďami respondentov. Tam sme sa ešte nedostali.

Keď sa vrátime do študentských čias, ako si na FMK spomínaš?

Veľmi dobre. Skúšali sme rôzne veci, či už v televízii alebo v rádiu. Nebáli sme sa. V Aetteri som mal napríklad satirickú reláciu, to by som si už dnes nedovolil. Škola mi dala veľa možností. Človek si mohol vyskúšať prácu v printe, online, mal možnosť venovať sa fotografii. Zároveň dostal príležitosť byť za mikrofónom alebo na televíznych obrazovkách.

Okrem toho je štúdium na FMK do veľkej miery flexibilné. Ak mal študent nejakú prax v odbore, pri niektorých predmetoch ani nemusel navštevovať každú prednášku.

Počas štúdia som stretol i skvelých spolužiakov a profesorov. Som veľmi vďačný A. Brníkovi, ktorý ma dostal do Rádia Aetter a tiež hlasovej poradkyni A. Bugušovej. Práve ona ma hneď v začiatkoch uzemnila a ako hovorila: „Hlas je pekný, ale čo, keď s ním nevieš robiť!”

Byť zamilovaný do svojho hlasu je zbytočné. Aj tak časom budú ľudia vnímať len obsah, ako to moderátorovi ide, či a kde robí chyby. Kritika A. Bugošovej nebola vždy príjemné počúvanie, ale verím, že aj vďaka tomu sa nám podarilo urobiť niečo s hlasom, prejavom a získať skúsenosti.

Predsa len, keď už teraz vieš, ako to chodí v praxi, nemenil by si niečo v štýle vyučovania?

Osobne si myslím, že škola by mala ešte viac predmetov zamerať na prax. Zároveň by súčasné dianie mohli reflektovať nielen mladí pedagógovia, ale aj tí starší. Nechcem sa nikoho dotknúť, mnohí tak dokonca robia, ale pri niektorých predmetoch som mal pocit, že sú príliš teoretické a nezodpovedajú dnešnej realite.

Už počas štúdia si sa angažoval v Rádiu Aetter, kde si pôsobil päť rokov. Bolo vždy tvojou víziou byť za mikrofónom alebo tomu niečo predchádzalo?

Keď som išiel na FMK, nevedel som, čo konkrétne chcem v budúcnosti robiť. Páčilo sa mi však, ako sa škola prezentovala. K moderovaniu som sa dostal úplnou náhodou. Videl som oznam o konkurze na výber nových moderátorov, neváhal som a prihlásil sa. Akonáhle som sa do rádia dostal, držal som sa ho, pretože daná práca ma nesmierne bavila.

Aký bol daný konkurz?

Keď spätne hodnotím každý jeden konkurz, či už do práce alebo študentského rádia, nechápem, ako ma mohli vziať. Vždy som bol vystresovaný a mám pocit, že môj výkon bol zlý.

Naše študentské rádio získalo frekvenciu. Ako hodnotíš jeho vývin?

Na Aetter som hrdý. Ja som v ňom pôsobil pred piatimi rokmi a, úprimne, vyhovovalo mi, keď išlo viac-menej o takú hru na rádio. Ľudia, ktorí tam však prídu dnes, získajú obrovskú skúsenosť, keďže si Aetter môže pustiť celá Trnava a nielen kamaráti. Určite sa aj viac profesionalizujú a cítia sa viac zodpovedne.

Tiež si myslím, že predtým bol výber nových moderátorov jednoduchší. Teraz vzhľadom na frekvenciu v rádiu už od začiatku dbajú viac na to, aby mal moderátor mikrofonický hlas. Nejde už len o skúšanie. Sú vo väčšom nasadení a musí byť ťažšie sa doň dostať.

Vníma Trnavské rádio vysielanie Aetteru ako konkurenciu?

Podľa mňa zdravé súťaženie a rivalita z jeho strany funguje. Aetter je však študentské rádio a zrejme nebude preberať klientelu veľkému rádiu. Každopádne môže byť rybníkom, z ktorého si potom neskôr Trnavské rádio vyberie novú moderátorskú rybičku.

Medzi súčasnými študentmi sa určite nájde niekto, kto by chcel jedného dňa pracovať v rádiu. Ako vyzerá deň spravodajcu?

Hovorím trochu klišé, ale spravodajca musí mať prehľad. Mal by sa stále zaujímať o dianie v spoločnosti, či už na lokálnej alebo celospoločenskej úrovni. Zároveň by mal vedieť aj fakty z minulosti, vďaka čomu si bude informácie vedieť pospájať s aktualitami. Je pritom podstatné, aby sa nezameriaval len na jedno médium.

Keď už prídem do práce, ako prvé pozerám nové správy, zisťujem, ktoré z nich ešte neboli odvysielané a čo je aktuálne horúcou novinkou. Prezriem si správy tlačových agentúr, vyberiem tie najvhodnejšie a upravím ich do potrebných spravodajských sekúnd. Keďže je ich iba 20, maximálne 30, táto práca dá zabrať.

Web znesie viac, ale mikrofón nie. Správy musím značne skrátiť a zároveň v nich udržať všetky potrebné údaje. Veta pritom musí dávať zmysel.

Akonáhle som sa do rádia dostal, držal som sa ho, pretože daná práca ma nesmierne bavila.

Ako sa menia trendy v rozhlasovej reči?

Neviem či za krátky čas, ktorý pracujem v rádiách, môžem hovoriť o sledovaní trendov. Avšak, či už ide o Slovenský rozhlas alebo komerčné médiá, podľa môjho názoru je prejav v správach uvoľnenejší. Niekedy sa dokonca stiera hranica medzi spravodajcom a moderátorom. Obaja dnes figurujú vo vstupoch a rozprávajú sa aj na nespravodajské témy, čomu potom zodpovedá aj prejav. Stále je však na istej úrovni.

Do akej miery si môžu moderátori dovoliť byť v prejave uvoľnenejší?

Do veľkej. Myslím si, že prirodzenosť sa od nich dokonca vyžaduje. Oproti spravodajcom si občas dovolia povedať svoj názor na súčasné politické dianie, nemali by ho ale vyjadrovať ustavične. Hoci sa spravodajca a moderátor vo vysielaní spolu často rozprávajú veľmi neformálne, musia byť opatrní.

Čo by si poradil študentom, ktorí by radi jedného dňa robili v rádiu?

Ak už ste v študentskom rádiu, máte za sebou dobrý prvý krok. To, čo sa vám snažia profesori odovzdať a čo sa vám nie vždy javí ako prospešné, je tiež dôležité. Mali by ste vedieť aj dejiny médií, pretože zvýšite svoje kritické myslenie. Potom, keď budete pôsobiť v jednotlivých médiách či rádiách, oceníte to. Venujte príprave dostatok času, môže priniesť ovocie a vy nebude vnímať, že ide len o náhodu, ale že si svoj úspech zaslúžite.

Nedá sa mi neopýtať. Čo si dnes jedol?

Mal som indiu, ktorú som ale nedal na Instagram, lebo tú istú som mal minulý týždeň dvakrát. Je to nová reštaurácia v BA, ktorá si celkom tie chute hrotí, tak ma zlákali.

Dano, ty si nastúpil na FMK v roku 2000, len tri roky po jej otvorení. Spomínaš si, ako si sa k nej dostal, boli prijímačky? Zvažoval si štúdium na iných školách?

Koncom 90-tych rokov, keď som maturoval, chcelo ísť veľa ľudí na filozofiu, čo mne vtedy prišlo veľmi nepraktické. Viac sa mi pozdávala žurnalistika. Možno aj preto, že po páde komunizmu bola považovaná akoby za hrdinský odbor. Mama ma donútila robiť prijímačky na scenáristiku, na ktorú som ešte nebol vôbec vyvinutý, druhá možnosť bola kulturológia v Bratislave a tretia marketing v Trnave. Druhé kolo prijímačiek na FMK bolo v ten istý deň ako prvé kolo na kulturológii, tak vyhrala Trnava, aj keď som musel dochádzať.

V tých časoch som nemal výkonný počítač, ktorý by utiahol Adobe Premiere Pro, a tak som kvôli strihaniu chodieval do školy.

Pamätáš si ešte na nejaké predmety? Mal si nejaký obľúbený?

Jasné, skoro na všetky. Super boli dejiny filmu, aj keď bolo občas ťažké v tom tmavom kine nezaspať. Počas týchto hodín som videl prvú polovicu najviac zásadných filmov kinematografie, ktoré neviem ako skončili. Mali sme aj veľmi praktický fotografický predmet alebo žurnalistiku. Tá však bola trochu komplikovaná.

Prečo?

Študoval som v dobe, kedy vo všetkom robil revolúciu internet. Učili sme sa podrobne o printovej žurnalistike počas najväčšieho boomu internetovej žurnalistiky. Nečudo. Kebyže nás chce niekto učiť aktuálnu onlinovú žurnalistiku, ráno by sa niečo musel dozvedieť a naučiť, aby to poobede mohol odprednášať.

Študenti FMK majú teraz veľa možností vzdelávania sa – sú rôzne kurzy, webináre, v neposlednom rade aj ponuky stáží. Bolo toľko možností aj vtedy? Chodil si na nejakú stáž?

Nepatril som k študentom, čo by chodili od zvončeka k zvončeku alebo posielali maily. Chodil som na masmediálny odbor a pravdupovediac, neplánoval som skončiť v reklame. Ja som už od začiatku výšky prekladal dabingy filmov v RTVS, a to mi ako zárobok stačilo. Občas sme s partiou chodili tlieskať do obecenstva rôznych relácií, dokonca som vtedy ešte hral v kapele, čiže som nemal moc času navyše. Vďaka prekladaniu som hneď po škole nastúpil do RTVS. Keď si tak spomínam, nemalo to veľa spoločného s reklamou.

Ako si sa potom od RTVS-ky dostal k reklame?

Krátko po tom, čo som nastúpil, začal platiť zákon o povinných skrytých titulkoch pre nepočujúcich. Vymysleli sme a dali dokopy systém, začali sme ho uplatňovať a neskôr ho bolo treba už len udržiavať. Chýbala mi nejaká nová výzva, a tak som začal robiť v štúdiu grafického dizajnu KAT. Už tam som sa okrem naháňania nových klientov dostal ku copywrtitingu, ktorému som sa potom naplno venoval v Jandli.

Je niečo, na čo si si musel v agentúre alebo celkovo v reklamnej brandži zvyknúť?

Hneď som zistil, že väčšina práce v reklame sú nápady, ktoré nikdy neuzrú svetlo sveta. Buď na to klient nemá budget, a tak si to odložíš do šuplíčka na neskôr, alebo sú to idey do tendra, ktoré prehráš. Potom sú tu tendre, ktoré vyhráš, no nakoniec sa tvoj nápad nepoužije a keď aj použije, klient si tam presadí niečo svoje a už to je taká kombinácia. Treba si na to len zvyknúť, stále je to pre mňa kreatívna práca, ktorá ma baví.

Celá komunikácia sa rokmi príliš nemení, mení sa len médium, cez ktoré ju konzumujeme.

Nezdá sa ti, že sa marketing extrémne rýchlo mení? Keď si to porovnáš s dobou, kedy si štátnicoval…

Zdá. Ja si pamätám ešte časy, keď boli social media posty úplne marginálna vec a dokonca sa vtedy na Facebooku ani neplatilo za boostovanie.

Čistá organika, to boli časy…

Nikto vlastne nevedel, ako to má na tom Facebooku vyzerať. Pamätám si, že som pre klienta, Vineu, robil pokusné príspevky. Len som odfotil fľašu a niečo k tomu napísal – to boli úplné prapočiatky. Keď sa na to človek pozrie späť, tak zistí, že reklama na každej sociálnej sieti sa vlastne vyvíjala podobným štýlom. Keď niečo fungovalo, začali to robiť všetci. Keďže to robili všetci, prestalo to fungovať, a tým pádom to bolo treba robiť nejak inak. (smiech) Tak isto ako sa dnes značky opatrne pýtajú, že či by nemali ísť na TikTok, presne tak isto to bolo v začiatkoch Facebooku.

Ešte by som sa na chvíľku vrátila k tej škole. Pamätáš si na nejaké teoretické alebo praktické poznatky, ktoré možno doteraz v zamestnaní využívaš?

Za posledné dva roky som začal fotiť na naozajstný foťák. Počas toho sa mi vracajú poznatky z fotografie, ktorú sme mali ako predmet. Učili sme sa to najviac hardcore spôsobom – fotili sme na staré ruské fotoaparáty, kde ak si si to nenastavil manuálne, z fotky bola jedna veľká machuľa. Pri bakalárskej aj diplomovej práci som spracovával hudobné video, čo bola tiež riadna škola.

Aký program si na to vtedy používal?

V tých časoch som nemal výkonný počítač, ktorý by utiahol Adobe Premiere Pro, a tak som kvôli strihaniu chodieval do školy. V strižni boli dva počítače s plnou verziou programu, na ktorý som si musel dohodnúť termín a techniku, ktorá mi umožnila dostať video z digitálnych pások do počítača. Aj keď bol počítač pomalý a renderovanie videa trvalo niekoľko hodín, nemal som na výber. Každý týždeň som sadol na vlak do Trnavy, postrihal, čo som stihol a uložil napospas osudu školského počítača. Ak by sa s tým niečo stalo, nemohol som nič robiť. V porovnaní s dneškom to bol poriadny pravek. (úsmev)

Máš mnoho skúseností s marketingom a určite by si vedel študentom čo-to povedať o práci v reklame. Ako je možné, že som si ťa doteraz nespájala ako absolventa FMK, ani som ťa nevidela na rôznych prednáškach či workshopoch, ktoré sa organizovali v škole?

Raz sme boli so spolužiakom na jednej besede so študentami o médiách, ale to bolo ešte vtedy, keď som robil v RTVS. Inak asi len nie som s kontakte s niekým, kto organizuje takéto eventy.

Takže keby ťa na základe tohto článku FMK pozvala prednášať študentom na online event, išiel by si rád?

Veľmi rád, áno. Nemyslím si o sebe, že som nejaká strašná kapacita na rozdávanie rozumov. Veľmi rád by som sa ale podelil s praktickými skúsenosťami zo života.

Hneď som zistil, že väčšina práce v reklame sú nápady, ktoré nikdy neuzrú svetlo sveta.

V jednom rozhovore som sa dočítala, že si si Instagram @cojebratislava založil aj na to, aby si si trénoval copywriterské a nejaké social media zručnosti. Pomohlo to, prípadne stále pomáha?

Áno, začalo to v roku 2015, keď mi v Jandli začali prichádzať úlohy týkajúce sa Facebooku. Už to bolo v období, kedy tam nestačilo len niečo intuitívne odfotiť a napísať. Preto som si urobil takúto stránku s tým, že to nebude žiaden slávny projekt, len si tam budem testovať, čo funguje. Keď napíšem toto, dostane to viac Páči sa mi to, keď odfotím tamto, zaujme to menej… Na takejto úrovni to zostalo približne rok-dva. Potom to nejak zrazu vybuchlo a profil začalo sledovať viac ľudí.

Čiže najskôr to bol facebookový profil, až potom si založil Instagram.

Instagram bol vtedy v podstate ešte v plienkach, no už vtedy sa naň dali automaticky preklopiť príspevky z Facebooku, čo som od začiatku aj robil. O pár rokov neskôr sa to ukázalo ako dobrý krok – Facebook začal dusiť organický dosah, dobre zabehnutý instagramový profil predbehol účet na Facebooku a doteraz oproti nemu rastie.

A čo nový trend – TikTok? Zvažuješ experimentovať aj tam?

Už som aj začal, s rovnakým cieľom ako kedysi na Facebooku. Zisťujem, čo všetko sa tam dá robiť a s akými výsledkami. Zatiaľ mám z toho poriadne zmiešané pocity – jedno moje video dosiahlo 72 tisíc zhliadnutí, iné zas len pár stoviek.

Máš s touto sociálnou sieťou aj nejaké pracovné skúsenosti? Myslím tým, či si niekedy reálne pracoval na nejakej TikTok kampani pre klienta.

Snažíme sa značkám prezentovať nejaké nápady na TikTok. Takéto veci však umierajú v momente, keď dôjde na budget a škrtajú sa najmenej potrebné položky. Ale uvidíme. TikTok si na Slovensku našiel svoju cieľovku a bola by pre značku škoda nemať kontakt aj s nimi.

Zdokonalil si sa vďaka profilu aj v gastronómii, alebo to nebolo tvojím cieľom?

V tomto som nemal žiadnu ambíciu. Ja som vlastne len potreboval tému, na ktorú dokážem ten skúšobný obsah tvoriť jednoducho a rýchlo. Prehnane povedané – namiesto toho, aby som urobil stránku o modelárstve, kedy by som si musel po večeroch lepiť lietadielka, radšej som si vybral jedlo. Jesť budem stále a nevadí mi chodiť každý deň na nejaké iné miesta.

Učili sme sa podrobne o printovej žurnalistike počas najväčšieho boomu internetovej žurnalistiky.

Otázka na telo. Naozaj si nikdy nezobral žiadnu spoluprácu s reštauráciou?

S reštauráciou nie.

Nemrzí ťa, že by si si v podstate takýmto spôsobom mohol niečo privyrobiť?

Ja si naozaj nemyslím, že by som tým získal viac než stratil. Všeobecne je dobré, ak robíš spolupráce, ktoré sa nebijú s podstatou tvojho obsahu. Ľudia sa spoliehajú na tvoj názor. Ak má niekto profil s tipmi pre najlacnejšie letenky, nemôže začať propagovať Delta Air Lines alebo iné svetové letecké spoločnosti. Preto si nemyslím, že odmietaním spoluprác som nejaký poctivec. Je to jednoducho normálne.

Čiže nejakú spoluprácu mimo konkrétnych reštaurácií by si zobral…

Áno, zopár takých som aj robil, väčšinou bartre – napríklad som propagoval vernostnú aplikáciu na zbieranie bodov z rôznych prevádzok. Veľmi hodnotná bola pre mňa spolupráca s FutbalTour.sk, pretože za propagáciu ich cestovky som dostal zájazd na zápas do Liverpoolu, počas ktorého som recenzoval rôzne anglické jedlá.

Mám na teba taký malý challenge – čo myslíš, ako by vyzerala podstata projektu @cojebratislava v roku 2000 bez Instagramu?

V tých rokoch som v Bratislave dostával do schránky Staromestské noviny, kde bola pravidelná rubrika s recenziami na rôzne reštaurácie. To bol jediný článok, čo som z tých novín čítal. Na takýto typ obsahu potrebuješ médium. Televízia by bola na tie časy príliš drahá, takže na recenzovanie jedla by namiesto Instagramu slúžili pravdepodobne noviny, prípadne rozhlas. Celá takáto komunikácia sa rokmi príliš nemení, mení sa len médium, cez ktoré ho konzumujeme. Veľká zmena je len možnosť interakcie s publikom. Ťažko povedať, či by z toho bol taký dosah, ako je teraz vďaka sociálnym sieťam.

Dôležitá otázka na záver. Langoš s kečupom alebo smotanou?

S kečupom. Tú špecifickú kyslosť kečupu mi na langoši zatiaľ nevynahradil žiaden smotanový. Nedávno mi však napadla myšlienka, že by som si skúsil na smotanu nakvapkať ocot, ktorý by to doladil. Skúsim, dám vedieť, ako to chutilo.

Čo vy a tréma pred mikrofónom?

Nemám trému. Skôr je to pre mňa akási zodpovednosť alebo rešpekt, ktorý vidím aj na svojich kolegoch, ktorí pracujú desiatky rokov. Neviem, čo je na tom pravdy, ale hovorí sa, že ľudia v živom vysielaní a piloti majú podobné úrovne stresu. Je to adrenalín, sledovať sekundy na monitore, červené svetlo, ktoré znamená zapnutý mikrofón a počúvať pokyny zvukára. Avšak aj vďaka tomu ma moja práca baví.

Vráťme sa do študentských čias. Už vtedy ste sa angažovali v Rádiu Aetter. Ako hodnotíte jeho vývin?

Na Aetter som veľmi hrdá a teší ma, že sa im podarila frekvencia. Takmer pred desiatimi rokmi som bola pri zrode rádia a odvtedy sa Aetter veľmi zmenil, nielen obsahom a technickým vybavením, ale aj systémom práce s ľuďmi. Ako bývalá členka som, samozrejme, tiež prežívala ich veľký deň. Počúvam ich aj teraz a v rámci profesionálnej deformácie si zapisujem nejaké pripomienky. Sú to len drobnosti a naozaj skladám pred nimi klobúk dole za to, čo dokázali.

Ako si spomínate na FMK?

Musím povedať, že to bolo jedno z najkrajších období života a na študentský život aj veľmi rada spomínam. Dodnes som v kontakte s mnohými pedagógmi a spolužiakmi. Našla som si tu najlepších kamarátov a spoznala kreatívnych ľudí s podobnými záujmami a humorom.

Dala vám škola potrebné znalosti pre vaše terajšie zamestnanie?

Určite áno. Dôležité však je, vybrať si správne voliteľné predmety podľa záujmov a zapájať sa do mimoškolských aktivít, napríklad médií. Mne pomohla najmä práca v Aetteri, seminár zvuku, prezentačné praktikum a autorské literárne praktikum. Mnohé cvičenia, ktoré sme robili práve na prezentačnom praktiku, som zažila na konkurzoch a bola som teda dobre pripravená.

Témy do vysielania prichádzajú ku mne samé.

Snívali ste o práci v rádiu?

Už ako dvanásťročnú ma uchvátilo školské rozhlasové vysielanie počas prestávok. Páčilo sa mi spojenie hudby a hovoreného slova, tak som sa tam prihlásila a ukázalo sa, že mám aj celkom dobrý prejav. Čítala som školské oznamy a už vtedy som vedela, že chcem v budúcnosti robiť za mikrofónom.

Aký to bol pocit, keď ste si prvýkrát sadli za mikrofón? 

V študentskom vysielaní to bolo ešte v poriadku, no vo „veľkom“ rádiu mi neskutočne bilo srdce a myslela som si, že skolabujem. Jediné, čo som vtedy mala v hlave, bolo, že musím dočítať text a potom môžem odpadnúť a zvukár mi zavolá záchranku.

Spomínate si aj na svoj najvtipnejší brbt?

Raz sa mi na začiatku letných prázdnin podarilo ohlásiť ich koniec. Zvukár sa mi za to ešte dlho smial, vraj som tým spôsobila traumu celej mladej generácii. (smiech)

Máte svoj moderátorský vzor alebo niekoho, koho si v rádiu rada vypočujete?

Vždy som rada počúvala Romana Bomboša, Ivanu Ilgovú a Barbaru Štubňovú, ktorí sú teraz moji kolegovia. V mladosti to bol aj Miňo Urbaník, ktorý je teraz mojím šéfom. Klasikou je, samozrejme, Adela a zo zahraničia Greg James z BBC Radio 1

Je ťažké zachovať si vážnu tvár počas vysielania pri témach, kde sa úsmev naozaj nehodí?

V bežnom živote sa mi to stáva veľmi často, že sa smejem v situáciách, v ktorých by som sa nemala. No v rádiu sa mi vždy podarí prepnúť, zachovať si kamennú tvár a sústrediť sa na danú tému.

Snažila som sa na seba neupozorňovať a schovávala som sa za postieľku aj za cenu menej kvalitného zvuku.

Ako hľadáte témy do vysielania?

Ako redaktorka pracujem už siedmy rok, takže tie témy ku mne väčšinou prichádzajú samé. Keď čítam nejakú správu alebo niečo zažijem, rozmýšľam, ako by sa to dalo spracovať do vysielania. Taktiež mám aj okruh svojich kontaktov a respondentov, ktorí mi vedia dať tipy na dobré témy. Vybrať témy do vysielania je najťažšie pre začínajúcich redaktorov, ktorí ešte okruh svojich kontaktov nemajú a niekedy ani nevedia, čo by sa do konkrétneho média a vysielania hodilo. Vtedy je najdôležitejšie pozorovať, akým témam sa v danom médiu venujú.

Keďže pracujem v publicistike, častokrát témy nevymýšľame, ale rozvíjame tie aktuálne, spravodajské. Väčšinou chodíme za rôznymi odborníkmi a pýtame sa ľudí, ktorých sa daná téma týka.

Vaša reportáž sa umiestnila aj na medzinárodnom festivale. O čom bola?

Reportáž bola o práci zdravotných klaunov, ktorí sú profesionálne školení. Väčšinou sú to herci, ale aj ľudia z iných profesií. Chodia do nemocníc, domovov dôchodcov, špeciálnych škôl a prostredníctvom krátkych programov sa snažia zlepšiť náladu, ale aj psychický stav ľudí, ktorí sú v týchto zariadeniach. Okrem toho majú aj jeden špeciálny program pre nevyliečiteľne choré deti, ktoré sú už doma s rodičmi. Klauni chodia k nim na návštevy a jednu takú som s nimi absolvovala aj ja. Snažila som sa na seba neupozorňovať a schovávala som sa za postieľku aj za cenu menej kvalitného zvuku. Nechcela som totiž pokaziť dievčatku zážitok a nakoniec som aj dobre urobila, lebo to bolo autentické.

Na festivale sa ma pri obhajobe pýtali aj na zvukovú stránku, prečo je ten zvuk niekedy slabší a keď som im to objasnila, ocenili tento empatický prístup a tiež aj prácu so zvukom. S reportážou som sa umiestnila na druhom mieste a naozaj som takýto úspech nečakala.

Aké vlastnosti musí mať podľa vás moderátor v rádiu?

Základom je určite mikrofonický hlas a dobrý prejav. Moderátor, ale aj redaktor musí mať všeobecný prehľad a musí sledovať aktuálne dianie. Dôležitá je aj pohotovosť a naladenie sa na rádio a konkrétnu tému. Inak sa moderuje šou v komerčnom rádiu, inak denné vysielania Rádia Slovensko a inak diskusná relácia s odborníkmi.

Čo by ste poradili ľuďom, ktorí snívajú o práci v rádiu?

Aby na svojom sne pracovali, pretože nie je to len o tom, že je niekto „ukecaný“. Ak mám poradiť ľuďom z FMK, vyberajte si predmety a aktivity podľa toho, čo vám môže pomôcť v budúcom zamestnaní. Keď sa na ne prihlásite, buďte aktívni, využite všetky príležitosti a počúvajte rady skúsených. Ja som napríklad v poslednom ročníku trávila každý pondelok na Skladovej 14 až 15 hodín. Každá jedna z tých hodín stála za to a aj to mi pomohlo dostať sa do Rádia Slovensko.

V súčasnej dobe ťa bez preháňania môžeme nazvať jedným z najlepších videomakerov na Slovensku. Ale vráťme sa trochu nazad, k tvojim začiatkom. S videom si sa spoznal v rodných Leviciach, kde ste s kamarátmi založili skupinu Frozen Chicken. Čo ste natáčali?

Boli sme piati a nakrúcali sme asi fakt všetko. Väčšinou to boli samé hlúposti. Len sme chceli točiť a nemalo to žiadnu pointu. Hocikedy sme vyšli von s nejakým digitálnym foťákom a nakrúcali sme hore-dole, čo nám napadlo.

Venuješ sa viacerým oblastiam. Od natáčania svadieb, cez gastro a promo videá, až po videoklipy. Čo z toho ťa baví najviac?

Točím všeličo, ale ťažko povedať, čo ma baví najviac. Povedzme, že keď dlhšie nenakrútim promo video, po čase by som sa do neho rád pustil. Napríklad, už dlho som nerobil klip, tak som sa teraz dohadoval s Tonom Suchotom, že v zime alebo po zime niečo natočíme.

Ten klip bol súčasťou tvojej bakalárskej práce na FMK.

Áno, on študoval u nás na škole v Trnave a ja som mal bakalárku s názvom Trendy v audiovizuálnej tvorbe. Povedal som si, že prečo to nespojiť, a tak som ho oslovil. Bol z toho nadšený, vymysleli sme klip a natočili ho. Spravil som dve verzie klipu, odprezentoval ho a podarilo sa mi zoštátnicovať.

Prvá väčšia zákazka prišla z firmy RedBull. Ako si sa k nej dostal?

K Redbullu som sa dostal cez kamaráta Igora Piatrova, ktorý v tom čase pracoval na pozícii student brand manager. Mal na starosti značku Redbull na študentskej pôde a keďže sme boli v tom čase obaja z rovnakej fakulty, stretli sme sa na jednej akcii. Poprosil ma, či by som mu tam mohol odfotiť pár plechoviek. Ja som mu ich odfotil, on bol spokojný a už to pomaličky rástlo.

S akými firmami momentálne spolupracuješ?

Momentálne veľa nakrúcam pre Funradio a Sajfovi pomáham so Samsungom. Po novom som začal nakrúcať pre doplnky výživy Nocco a Barebells. Nenapadne mi teraz v rýchlosti nič ďalšie, ale je to pestré a celkom často sa to obmieňa.

Do svojho video portfólia si môžeš zaradiť zvučné mená známych Slovákov ako Gogo, Selassie, alebo Sajfa. Na akých projektoch si sa s nimi zúčastnil?

Áno, chalanom youtuberom pomáham s niektorými ich videami. Slážovi som napríklad pomáhal s „Výletmi na slepo“. Bola to séria videí proti predsudkom, ktoré ľudia majú. S Gogom sme nakrúcali veľa Redbullových vecí alebo som mu robil backstageovú kameru pri jeho väčších projektoch ako videoklipy, a podobne. So Sajfom som takmer celé dni. Tam mám na starosti, ako som spomínal, Samsung a Lvl lama.

Aký najviac crazy zážitok s nimi máš?

Fúha, zážitkov mám s nimi fakt veľa. Keď sme napríklad točili Výlety na slepo so Slážom, boli sme v utečeneckom tábore v Slovinsku. Celý deň sme sa tešili na to, ako si večer oddýchneme na hotelovej izbe. Dáme si normálnu sprchu a budeme len tak relaxovať na wi-fi. Nakoniec to vyšlo tak, že sme spali u cudzej rodiny s týpkom, s ktorým sme tam išli. Bol to náš šofér a tvrdil, že tam má veľa kamarátov a budeme spať u nich. Tak sme spali u cudzej rodiny. Mali akurát dole nejakú oslavu, kde bolo plno ľudí. Celá rodina jedla prasa a my sme spali hore v niekoho detskej izbe. Bolo to dosť divné a z tej únavy a zúfalstva sme nevedeli, či sa máme smiať alebo plakať. Najhoršie boli asi raňajky. Jedli sme zvyšky prasaťa, čo zostalo z večere (smiech).

Nelákajú ťa napríklad aj vody kinematografie? Čo tak natočiť vlastný film?

Vlastný film? Keď raz budem mať trochu viac času a peňazí, tak určite áno. Chcel by som to skúsiť. Viac ma totiž baví taká tvorba, pri ktorej je trošku väčšia pre-produkcia. Teda chystanie samotného nakrúcania. Určite by v budúcnosti rád skúsil aj niečo väčšie.

Ako vyzerá bežný deň Borisa Holečka absolventa Fakulty masmediálnej komunikácie v Trnave?

Môj bežný deň je ťažké opísať, pretože niekedy je nakrúcanie od tretej ráno a inokedy zas sedím celý deň za počítačom a strihám, kým mi nevylezú oči. Úplne bežný deň teda nemám. Ale také najčastejšie je, že idem ráno do rádia, tam si niečo postrihám alebo nakrúcam. Poobede mám po novom tréningy a večer, ak ešte treba niečo dokončiť, zostáva to na doma. Potom prídu na rad moje projekty a ak Pán Boh dá, tak mám čas aj na priateľku.

Nie je na teba za to trochu nahnevaná?

Už ju to dosť hnevá, ale snáď to pochopí a ešte chvíľu vydrží. Potom sa budeme mať možno trochu lepšie.

Čo na svojej práci miluješ najviac?

To, že je rôznorodá. Keby mám robotu, ktorá je stereotypná, kde každý deň pracujem od-do a robím stále to isté, asi by ma to nebavilo viac ako mesiac. To, že takmer každý deň je iný, ma na mojej práci teší najviac. Tento polrok mám určitých klientov a určité džoby, o pol roka to môže byť zas niečo iné.

Momentálne pracuješ za kamerou. Neláka ťa, že by si sa postavil aj pred objektív?

Toto leto som, napríklad, na požiadanie Funrádia začal robiť Fun vlogy. Bol celkom boj rozprávať do objektívu a nestáť za kamerou. Ľudia si na to ale zvykli a zatiaľ nemám veľa hejterov. Ale momentálne ma to pred kameru neláka. Radšej som za ňou a riešim tú technicko-obrazovú stránku videa.

Na FMK UCM si vyštudoval bakalára. Potom si dal prednosť kariére v jednom z najpočúvanejších rádií na Slovensku. Zjednodušila univerzita a hodiny strihania na Skladovej tvoj pracovný nástup?

Áno, univerzita mi určite pomohla k tomu, čo dnes robím. Keď som začínal, nemal som poriadne na čom nakrúcať a strihať. Boli to dlhé noci na Skladovej. Jedno leto som tam strihal svadby tak, že som večer prišiel, v noci som postrihal, cez deň som sa vyspal u kamaráta a zas som tam šiel na noc. Všetci vrátnici ma už poznali. Za túto možnosť som fakulte veľmi vďačný. Tak isto ako za všetky kontakty, ktoré som vďaka nej získal a dnes ich využívam.

Počas štúdia si veľa času venoval aj FMK TV. Mohol by si to nazvať ako svoj odrazový mostík?

Pôsobil som aj v FMK TV pod vedením Mareka Šimončiča. Bolo tam kopec mojich spolužiakov – starší aj mladší študenti. Mal som na starosti internetovo-videovú tvorbu, zatiaľ čo ostatní robili skôr tú televíznu. Nakrúcal som rôzne aftermovies z akcií, kam sme chodili alebo rôzne internetové relácie so spolužiakmi.

Aký predmet bol tvoj najobľúbenejší?

Najobľúbenejší predmet boli asi Základy audiovizuálnej tvorby s Marekom Šimončičom, kde som sa aj prvýkrát stretol so zrkadlovkou a začal fotiť a točiť. Viac ma bavili rôzne reklamné a praktické predmety. Taká slovenčina a žurnalistika ma už úplne nelákala, keďže toto všetko som niekoľkokrát prenášal.

To ma vedie k otázke, aký si bol študent?

Nebol som vôbec dobrý študent – asi jeden z tých slabších. Ale o to viac som sa snažil na ostatných predmetoch a mimo predmetov. A nakoniec sa to aj celkom vyplatilo, keďže teraz robím to, čo chcem a pomaly napredujem.

Späť do súčasnosti. Aké to je, pracovať ako videomanažér vo Funrádiu? Čo všetko máš na starosti?

Pracovať vo Funku je celkom sranda. Na začiatku som si myslel, že to bude trochu iné. Ale tak je to asi pri každej práci. Očakávania sa líšia od reality. Tým ale nechcem povedať, že realita je zlá. Je tam veľmi dobrý kolektív. Bez neho by som tam asi dlho nevydržal. Mám veľa roboty, ale zatiaľ ma to baví a drží, čiže momentálne sa nechystám odísť a snáď sa ani oni nechystajú vyhodiť mňa.

Vo Funku pracuje aj viacero našich študentov. Ako sa ti robí s ľuďmi, s ktorými ťa spája rovnaká fakulta?

To je pravda, vo Funku je kopec ľudí, ktorí študovali na FMK. Je to zábavné, pretože to boli najprv moji starší spolužiaci a dnes ich stretávam dole v štúdiu pri Sajfovi, píšu na web alebo hlásia dopravu. Podľa mňa je to super motivácia pre ostatných študentov, ktorí by chceli pracovať v médiách. Keď to dokázalo také poleno ako ja, tak sa to určite dá.

Na Instragrame sa voláš slepačí bujón. Prečo práve toto meno?

Toto meno nemá žiaden hlbší význam a vzniklo ešte v časoch Frozen Chicken, čo je v preklade mrazená sliepka. Takže tam je taká mierna spojitosť – sliepka, bujón – slepačí bujón.

Na záver je niečo, čo by si chcel odkázať našim študentom?

Aby na sebe makali a aby si určite išli za svojimi snami, pretože to ich posunie najviac. Nikto iný a nič iné, len to, keď sa budú snažiť a makať.

Autori: Martin Turčin, Dávid Baránek

Redaktor / Editor

• Na tieto pozície sa hodíš, ak:

Vieš, aký by mal byť slovosled vo vete a dokážeš napísať článok, ktorý ľudí zaujme. Ovládaš viac ako len jeden žurnalistický žáner a vieš, čo tie žánre vlastne sú. Dodržiavaš stanovené termíny a článok si po sebe vždy pred odovzdaním prečítaš (ideálne viackrát). Si iniciatívny v písaní ako aj vo vyhľadávaní tém, ktoré by mohli byť pre čitateľov vhodne zamerané, aktuálne a poučné.

• Čo môžeš získať?

Možnosť „rozpísať sa”, dostať na svoje dielo konštruktívnu spätnú väzbu a mať ho publikované v tlačenom vydaní a na webovej stránke. Príležitosť spraviť rozhovor so známymi ľuďmi a navštíviť miesta, na ktoré sa len tak nedostaneš. Získať prehľad o tom, ako to vyzerá v redakcii a spoznať grafikov, fotografov a iných redaktorov, s ktorými možno raz budeš profesijne spolupracovať.

Grafik / Ilustrátor

• Na túto pozíciu sa hodíš, ak:

Máš zmysel pre detail, farebnosť, kompozíciu a vizuálnu hierarchiu, si osoba spoľahlivá a precízna. Už si pracoval s programom Adobe Indesign, alebo aspoň s Adobe Photoshop, či Adobe Illustrator. Perfektné by bolo, keby si vedel aj kresliť, ilustrovať, upravovať fotografie, bol kreatívny a mal zmysel pre humor.

• Čo môžeš získať?

Technické zručnosti a prax s Adobe programami, prehľad o tom, ako sa tvorí periodická tlač, možnosť podieľať sa na tvorbe vizuálu každého čísla, kontakty na budúcich redaktorov, fotografov a grafikov, krásne spoločné večery na zalamovačkách a cenné rady do budúcna (ak o ne budeš stáť).

Fotograf

• Na túto pozíciu sa hodíš, ak:

Máš vlastný fotoaparát a ovládaš ho. Vieš, čo je to prepálená fotka a prečo takú nechceme. Z rozhovoru, ktorý si bol fotiť, nám neprinesieš fotky, ktoré budú vyzerať všetky rovnako, vieš zachytiť emócie, poznáš rôzne uhly, vieš, čo je to zlatý rez a dokážeš urobiť aspoň základné úpravy odovzdaných fotiek. Máš svoj vlastný archív fotografií a keď vidíš, že sa niektorá hodí k téme, nepovieš to až vtedy, keď je číslo vytlačené.

• Čo môžeš získať?

Publikovanie tvojich fotografií pod tvojím menom, v printovom vydaní a na webovej stránke. Stretnutie so známymi a zaujímavými osobnosťami a príležitosť ich odfotiť a použiť tieto fotky vo svojom portfóliu. Kontakty na budúcich novinárov a grafikov, ktorí ti môžu v budúcnosti pomôcť zarobiť si.

Marketér

• Na túto pozíciu sa hodíš, ak:

Si komunikatívny, alebo odhodlaný a chceš sa to naučiť. Nebojíš sa výziev a si kreatívny, ochotný dodržiavať plán. Vieš nie len, ako napísať a odoslať e-mail, ale aj ako sa naň odpovedá. Nebojíš sa telefonátu alebo osobného stretnutia, alebo chceš tento svoj strach prekonať, lebo vieš, že to pomôže tvojej budúcnosti.

• Čo môžeš získať?

Soft skills, komunikačné, prezentačné a predajné zručnosti, skúsenosť s tvorbou kampane, so získavaním sponzorov a partnerov. Schopnosti pretaviť myšlienku do výsledného produktu, partnerstva či podujatia.

Online Guru

• Na túto pozíciu sa hodíš, ak:

Tráviš veľa času na facebooku a baví ťa sledovať komunikáciu rôznych značiek. Si kreatívny a vytrvalý vo vymýšľaní spôsobov, ktoré zvýšia reach príspevkov. Nebojíš sa výzvy pravidelného vytvárania relevantného obsahu pre primárnu cieľovú skupinu “študent” (a sekundárnu tak rozsiahlu, akú si len schopný pokryť). Si ochotný vytvoriť si plán príspevkov dopredu a nebojíš sa komunikácie s verejnosťou, ani s tímom v redakcii.

• Čo môžeš získať?

Cennú prax so spravovaním našej fanpage, facebook insights v malíčku, zlepšenie time management-u a sebadisciplíny, schopnosti tvoriť pravidelný obsah a prehľad o možnostiach zvyšovania jeho dosahu. Skúsenosť so spravovaním článkov a prácou v redakčnom systéme webovej stránky.

Okrem tohto všetkého dostaneš na všetkých pozíciách príležitosť pracovať v tíme a presadiť vlastné nápady, ako náš univerzitný časopis spraviť ešte lepším. Ak nie si prvák, atteliér si môžeš dokonca zapísať ako výberový predmet. Ak máš otázky alebo by si sa chcel pridať do nášho tímu, napíš nám na sefredaktor@attelier.com alebo na našu fanpage.

Ak ťa zaujímajú osobné skúsenosti, čítaj ďalej.
Pýtali sme sa niekoľkých našich bývalých členov, čo sa naučili vďaka atteliéru:

Katarína Boháčková (rod. Rosinová), redaktorka časopisu EMMA, v súčasnosti na materskej dovolenke

Vďaka atteliéru som absolvovala svoje prvé rozhovory so známymi ľuďmi, prekonala prvé trémy aj trapas s pokazeným diktafónom, kvôli ktorému si na tieto veci dávam veľký pozor. Zistila som, ako to funguje v časopise, zažila stres z uzávierok aj sladkú chuť úspechu, keď sme boli ocenení na Štúrovom pere. Atteliér ma utvrdil v tom, že chcem písať a umožnil mi robiť to. A spoznala som ľudí, ktorí ma posunuli ďalej, pretože nič v živote nie je náhoda.

Viktória Mirvajová, editor, Folk Publishing & šéfredaktorka April magazín

Na moje pôsobenie v atteliéri spomínam veľmi rada. Na to, že sme sa nebáli písať o (takmer) čomkoľvek, čo nám napadlo. Naučila som sa lepšie písať, editovať, dávať si pozor na termíny, viesť tím. Mnoho ma naučili aj vlastné chyby. Keď si po rokoch na atteliér spomínam, tak mi chýba energia, ktorú som vtedy doň vkladala. Dnes by som celý deň v škole, noc zalamovania a dokončovania čísla bez spánku, a následný celý deň v škole asi ťažko zvládla. Atteliér bol ale vždy hlavne o skvelých ľuďoch. Keď teraz vidím, ako sa ľuďom, s ktorými sme sa spolu učili a robili chyby, darí, tak sa vždy veľmi poteším.

Daniela Martinčeková, redaktorka zahraničného spravodajstva v TASR

Čo mi dal atteliér v pracovnom živote? Ako jednotlivca ma naučil samostatnosti, živému záujmu o svet či dodržať uzávierku. Tiež byť nad vecou a vyrovnať sa s kritikou. Ako tímového hráča ma naučil byť fér voči kolektívu a nepotopiť loď s kapitánom (zdravím, Andrej). Poskytol mi dostatok priestoru zistiť, čo ma baví a v čom sa zlepšovať. Písanie článkov ma nútilo neustále si precvičovať gramatiku a štylistiku. Aj vďaka tomu som úspešne prešla prijímacím pohovorom do web redakcie televízie TA3, neskôr do spravodajského tímu TASR.

V atteliéri som tiež stretla veľa šikovných ľudí, s ktorými sme viedli živé diskusie a vymieňali si názory. V suteréne sa stretávala taká svojská skupina “preživších” – tých, čo vydržali do konca. Nedali sa zastrašiť stresom, vysokými nárokmi či nočnými zalamovačkami (aj keď s pizzou quattro formaggi mali svoje čaro). Bol to taký prípravný kemp na tú skutočnú pracovnú džungľu.

Martin Halač, vlastné grafické štúdio Dve Lamy

Naučil ma mať zodpovednosť za niečo, v čom má prsty kopec ďalších ľudí. Keďže teraz vytvárame logá a celé vizuálne identity pre rôznorodé značky, ten pocit zodpovednosti sa celkom hodí :). Okrem toho ma pri pravidelnom nočnom zalamovaní skutočne začala baviť grafika, dostal som sa cez atteliér na platenú stáž do Nového Času a hlavne mi spríjemňoval celé štúdium. Bola to jedna z vecí, na ktorú som sa naozaj úprimne do školy tešil. A vo svojej podstate to bol jeden z mála skutočne praktických predmetov :). Ale hlavne ma naučil, že keď si objednáš v kolektíve Margheritu, máš ju celú pre seba :).

Andrej Knap, Senior Social Media Manager

Atteliér mi dal možnosť spoznať ten svet, ktorý som dovtedy len tak trochu obdivoval. Vyskúšal som, ako funguje proces prípravy časopisu, spoznal som skvelých respodentov, učil som sa, ako pracovať s tými, ktorí možno neboli až tak obdarovaní zmyslom pre komunikáciu. Šéfredaktorovanie bolo vyvrcholením snahy niečo dokázať a skvelou skúsenosťou do života. Za to jedno dodatočné vďaka skvelému tímu, ktorý sa vtedy pohyboval na Skladovej. A najlepšie je to, že mnohé z týchto kamarátstiev pretrvali do dnešného dňa. Stať sa súčasťou atteliéru bolo jedno z mojich najlepších rozhodnutí, ktoré som spravil na FMK UCM.

Matej Lauko, marketingový špecialista: agrokomplex NÁRODNÉ VÝSTAVISKO, štátny podnik

Ponuku pracovať pre atteliér som dostal úplnou náhodou, keď ma na chodbe stretol jeden známy, s ktorým sme hrávali hokej. „Čau Maťo, nechceš robiť grafiku v časopise?” Povedal som, že jasné, hoci som pred tým s grafikou nemal žiadne skúsenosti. O rok na to bol už celý grafický tím pod mojim vedením  Vtedajší kolektív redakcie tvorili naozaj super ľudia a postupne ma naučili všetko potrebné, za čo im patrí moja veľká vďaka. Pôsobenie v školskom magazíne znamenalo aj veľa času v redakcii najmä mimo prednášok, teda sme tam spoločne pracovali často aj celé noci. Hlavne pri uzávierke čísla pred odoslaním do tlače. Na tie roky mám len najlepšie spomienky a v súčasnosti využívam v praxi vedomosti z tých čias skoro každý deň. Novým študentom by som odkázal, že sa rozhodne oplatí zapojiť do školských médií, a to aj bez predošlej praxe. Veď oni vás naučia.

Magdaléna Švecová, doktorandka FMK UCM v Trnave

Atteliér je ohromná príležitosť, ako sa naučiť robiť poctivú žurnalistiku a začať uvažovať o svete z novinárskeho hľadiska. Ale aj miesto na zdokonalenie grafických schopností a nadviazanie kontaktov. Ako hovorí vedúca predmetu Júlia Kováčová, je to novinársky trenažér s veľmi profi výstupom. Atteliér je okrem pekne zalomeného obsažného textu aj o komunite ľudí, ktorí si vzájomne pomáhajú, posúvajú sa ďalej a v neposlednom rade sa majú radi. Ja som zažila v atteliéri jedny z najlepších rokov života, lebo tá práca a ľudia okolo vám dávajú pocit, že niekam patríte. Mladí nádejní FMK žurnalisti, poponáhľajte sa a strávte v redakcii čo najviac času, neoľutujete ani sekundu.

Marek Lenčucha, ArtDirector PonyHouse

Prínos aTTeliéru bol pre mňa ako grafika hlavne v technickej zručnosti, rýchlosti a flexibilite. Je ľahké napozerať si tutoriály a naučiť sa postupy. Šibeničné termíny uzávierky a spolupráca celého tímu ma veľmi dobre pripravili na to, čo dnes v reklamnej agentúre robíme dennodenne. Dokonca ma sadzačské skilly priviedli k zalamovaniu učebnice angličtiny :).

Tomáš Minarik, Web & App Designer

Atteliér mi dal množstvo skvelých zážitkov a skúseností. Spoznal som v ňom skvelých ľudí a tvorba časopisu bola vždy veľká zábava. Ako dizajnér som vďaka atteliéru mohol pričuchnúť k printovej grafike a veci, ktoré som sa pri zalamovaní naučil, využívam v profesionálnej praxi dodnes.

Autorky: Magda Švecová, Katarína Jurková, šéfgrafička časopisu atteliér

Okrem cvičenia sa venuje aj zdravej strave a keďže jedno s druhým súvisí, nedávno mu vyšla kuchárska kniha Z fitka do kuchyne. PETER ŠVARAL nám porozprával o svojich študentských rokoch na FMK, na čo rád spomína a ako si budoval cestu za vlastným podnikaním.

Si spokojný s výberom školy? Rozhodol by si sa rovnako ak by si mal ešte jednu možnosť?

Som veľmi rád, že som chodil práve na FMK. Mal som tam množstvo možností realizovať sa. Užíval som si hodiny AV tvorby, naučil som sa pracovať s Photoshopom. Popri tom nebolo až také náročné pripravovať sa na skúšky. V porovnaní napríklad s Ekonomickou univerzitou, kde moja manželka študovala marketing, je naša škola oveľa tvorivejšia. Lucka mi doteraz ticho závidí. FMK odporúčam všetkým ostatným ľuďom, ktorí sa ešte hľadajú, pretože ja som sa tam našiel.

Kde konkrétne si sa našiel? Čo ťa bavilo?

Bavilo ma robiť študentské filmy. Keď som sa na školu hlásil, vôbec som netušil, že tam bude taká možnosť. Hoci som chcel byť odmalička hercom, vo filmoch som si bohužiaľ veľmi nezahral, lebo keď som točil, nemohol som zároveň aj účinkovať.

Myslíš si, že ťa škola dostatočne pripravila na život? V čom ti pomohla?

Škola mi veľmi pomohla, to hovorím každému. Človek sa musí naučiť postaviť sa na vlastné nohy a na vysokej škole má na to najväčší priestor. Stáva sa samostatným, má možnosť objaviť v sebe to, čo ho baví, môže na sebe pracovať. Školou som si pokojne mohol prejsť len tak, aby som získal titul, no ja som si predmety užíval a venoval príprave aj voľný čas. Tiež som si vážil ľudí z praxe. Napríklad oceňujem prednášky pána Magála, ktorý ich vždy spravil niečím zaujímavé.

Ako to bolo s tebou a praxou? Robil si niekde počas štúdia?

Nebol som z tých študentov, čo by delili čas medzi prácou a školu. Ja som si tých 5 rokov naozaj užil. Hľadal som veci, ktoré ma bavia a ktorým sa budem venovať v budúcnosti. Písal som napríklad recenzie pre jeden portál. Bolo to veľmi flexibilné, písal som, keď som mal chuť. Okrem toho som organizoval tanečné party v Leviciach a jednu dokonca aj v Trnave. Nevedel by som si ale predstaviť, že by som ako študent od rána do večera chodil do roboty. Netvrdím, že je to zlé, je super, keď si študent dokáže na seba zarobiť, ale ja som si zvolil takúto cestu.

Nedávno ti vyšla kniha Z fitka do kuchyne, ktorú si napísal spolu s manželkou Luciou Švaralovou. Čo vás k tomu viedlo a inšpirovalo pri písaní?

Začalo to myšlienkou vytvorenia Fitshakeru. Tento projekt je určený pre ženy, ktoré nemajú čas chodiť do fitka, lebo sú zaneprázdnené a majú detičky, o ktoré sa musia starať. Prostredníctvom našej stránky si môžu zacvičiť doma z obývačky. Na výber majú aerobic, jogu, pilates a iné ženské cvičenia. Každá žena si platí mesačné členstvo 5,9€. Tomuto sa venujeme už rok a v súvislosti s Fitshakerom a tým, že veľmi veľa návštevníkov našej stránky hľadá na webe recepty, nám napadol ďalší produkt, a to kuchárska knižka.

Lucka je úspešná trénerka zumby. Teba zumba nikdy nelákala?

Zumba bolo naše prvé spoločné podnikanie. Lucka si spravila trénerský kurz a ja som mal na starosti marketing a organizáciu. Postupne sme náš nápad začali rozbiehať v Leviciach aj v Bratislave. Najprv sme to robili len ako niečo popri, neskôr sme si všimli, že na zumbe môžeme celkom slušne zarobiť. V Bratislave sme mali hodiny, kde prišlo aj 100 ľudí naraz. Bol to veľmi silný mesiac. Začali sme tomu venovať viac času, založili sme si fanpage na Facebooku a zrazu sme sa stali najväčšou fanpage o zumbe na Slovensku.

Hovoril si, že spravujete stránku Fitshaker.sk. Akými zmenami táto stránka prešla a chystáte nejaké zmeny do budúcna?

Máme veľa plánov. Od začiatku sme chceli fitshaker posunúť na globálnu úroveň, preto ten názov. Potom sme si uvedomili, že všetky videá treba preložiť do angličtiny, tak sme to zatiaľ vyskúšali len na Slovensku. Mal som veľké pochybnosti, že Slováci budú ochotní platiť za obsah, ktorý možno niekde inde dostanú zadarmo. Ale zatiaľ sa nám darí. Každopádne, zahraničné trhy určite budú ďalším krokom. Chystáme videá v angličtine, v nemčine, možno aj v taliančine alebo švédštine, aby sme sa prispôsobili dopytu.

Na tvojej stránke som si všimla, že si veľký fanúšik Tima Ferrisa. V čom konkrétne ťa inšpiruje?

Brutálne ma nakopol. Hlavne jeho kniha 4-hodinový pracovný čas, ktorej vďačím za obrovskú zmenu môjho životného štýlu. Keď mi táto kniha prišla do rúk, ešte som pracoval, robil som kreatívu pre pracovný portál Profesia. Zároveň sme rozbiehali Fitshaker a ja som sa nedokázal venovať obom veciam naplno. Po jej prečítaní som zistil, že sa dá žiť aj inak. Môžem podnikať a mať popri tom veľa voľného času, dokonca cestovať na dlhšiu dobu. Nedávno sme boli s Luckou v Thajsku, predtým na Kostarike. Aplikoval som veci z knihy do reálneho života a naozaj to funguje.

To znamená, že okrem práce aj veľa cestuješ. Ktorá bola najexotickejšia destinácia, ktorú si navštívil a čo si si odtiaľ odniesol?

Neviem, každá destinácia má niečo do seba. Povedať, ktorá bola najlepšia, je ťažké. Naposledy som bol na dva mesiace v Thajsku. Zmenilo mi to pohľad na život. Naučil som sa, ako si užívať každú chvíľu, viac sa tešiť a vážiť si to, čo mám. Ľudia na Slovensku si to nevážia. V krajinách, ktoré som navštívil sú ľudia vďačnejší a menej sa nesťažujú. Slovensko je nádherná krajina s ešte krajšími horami. Jediný problém je, že máme depresívne zmýšľajúce obyvateľstvo. A to ma vytáča.

Dva mesiace je dlhá doba. Ako to bolo s Fitshakerom a celkovo s prácou? Nemohli ste prácu úplne vypustiť.

Prácu sme mali so sebou. Všetko sa dalo robiť na diaľku. Knihy máme na sklade, tie nám rieši kníhkupectvo a Fitshaker je online, takže sme mohli natáčať videá a pracovať aj zo zahraničia. Dôležité bolo dodržiavať nejaký time managment, snažiť sa všetko urobiť načas a nič si neodkladať.

Aktívne sa venuješ cvičeniu, píšeš blogy, staráš sa o marketing Fitshakeru, cestuješ. Dá sa to všetko stíhať?

Samozrejme, že sa to dá. Pomáha mi aj skoré ranné vstávanie, čo bolo pre mňa kedysi nemysliteľné. Každé ráno vstanem o siedmej, zacvičím si, spoločne s Luckou si dáme zdravé raňajky a asi hodinu sa pripravujeme na celý deň. V časoch keď som to ešte nedodržiaval a vstával ako sa mi chcelo, som nemal toľko energie a bol viac depresívny. Cvičenie, raňajky a nejaká motivačná knižka dokážu človeka poriadne nakopnúť.

Študoval si marketing. Nikdy si nechcel skúsiť prácu v reklamnej agentúre?

Priamo reklamná agentúra ma nikdy nelákala. Možno z toho dôvodu, že by som musel propagovať produkty a vymýšľať reklamy na veci, s ktorými by som nebol stotožnený. Napríklad, ak by som dostal za úlohu vymyslieť kampaň na cigarety, nebol by som spokojný a myslím si, že aj môj návrh by nestál za nič. Na Profesii sme mali produkty, za ktorými som si stál a vedel som, že sú super, že pomôžu firme aj ľuďom.

Máš nejaké životné motto, ktorým sa riadiš?

Odmalička som si všade čmáral „nikdy nehovor nikdy“. Možno to znie jednoducho, ale vždy ma to dokázalo správne namotivovať. Vďaka Ferrisovej knihe som sa naučil stanovovať ciele, písať si ich na papier a každý deň opakovať. S Luckou sme si začali písať naše spoločné plány na tabuľu, či už finančné alebo existenčné, kde chceme byť o rok, a všetky sa nám splnili. Riadime sa psychologickou technikou, že si všetko píšeme v prítomnom čase a hovoríme si ako by sme to už dosiahli.

Čo by si odporučil študentom FMK, aby sa uplatnili na trhu práce?

Aby nezaspali na vavrínoch a už počas školy objavili to, čo ich baví. Keď to nájdu, treba na tom makať, nenechať si ujsť žiadny zaujímavý seminár alebo workshop. Keď niekoho napríklad baví Photoshop a neznáša právo, nebude predsa venovať svoj čas a energiu učeniu sa zákonov, ale radšej  oblasti, ktorá ho baví, a v ktorej sa chce ďalej rozvíjať. Moji spolužiaci, ktorí boli vyslovene bifľoši a potrebovali vždy všetko vedieť, teraz nie sú takí úspešní ako ľudia, ktorí sa už počas školy venovali len jednej veci. Tí majú teraz vlastné firmy a vlastný biznis.

PETER ŠVARAL (29) vyštudoval FMK v roku 2009. Pochádza z Levíc, kde počas školy usporiadal niekoľko desiatok tanečných akcii. Ako absolvent sa zamestnal v pracovnom portáli Profesia na pozícii kreatívca. Po troch rokoch odtiaľ odišiel a spoločne s manželkou Luciou Švaralovou sa rozhodol rozbehnúť vlastný projekt s názvom Fitshaker. Nedávno im tiež vyšla kniha Z fitka do kuchyne, ktorá mala obrovský úspech.

Autor: Karin Fronková

Tento neobyčajný chalan, ktorému blízki nepovedia inak ako Tino, sa nechal vyspovedať o svojich pracovných začiatkoch popri škole, motivácii či momentálnych aktivitách.

Aké sú tvoje spomienky na FMK?

Najlepšie. Príjemných päť rokov života. Typický študentský život som však zažil asi len v prvom semestri a možno ešte na Erasme v Dánsku. Potom to bolo viac o tom, ako popri práci, študentskom rokenrole a hudbe zvládať školu. Celých päť rokov som bol denný študent a nikdy som nemal individuálny plán. To doteraz nechápem (smiech).

Za päť rokov sa na teba v škole niečo nalepí, ale najväčšou školou je aj tak realita.

Za aký typ študenta si sa považoval?

Asi efektívneho. Múdro povedané – snažil som sa minimalizovať čas potrebný na dosiahnutie titulu a skúsiť si popri tom z toho aj niečo odniesť. Pravdu povediac, keby sa na mňa spýtaš profesorov, tak si ma asi nebudú pamätať. Jedine tí, s ktorými som riešil povolenia a oficiality ohľadne vecí, ktoré som organizoval. I keď, ak ma spomenieš v spojení s Dianom, tak sa niektorí rýchlo rozpamätajú (pozn. red. – Jozef Dian je umelec a tiež absolvent FMK).

Vieme o tebe, že si už počas školy pracoval pre Red Bull. Ako si sa k tomu dostal?

Bol som druhák a proste som odpovedal na inzerát na Profesii. Po prvom kole ma prijali a organizoval som študentské párty a eventy v Trnave. Asi po roku a pol som mal na starosti dvanásť ľudí po celom Slovensku, ktorí takéto eventy pre Red Bull na študentskej pôde robili. Bolo to super obdobie, robili sme fakt veľké veci.

Bolo to formou čiastočného alebo plného úväzku?

Mal som normál full-time job. Našťastie som nemusel veľa času tráviť v kancelárii, ale dosť som cestoval po celom Slovensku. Bolo celkom náročné to skĺbiť s FMK, pretože sme každý víkend hrávali aj koncerty.

A čo po škole? Predpokladám, že si v Red Bulle pokračoval.

Áno. Skončil som školu a dostal som možnosť ísť na graduate program do centrály Red Bullu v Rakúsku. A tam som zostal ďalšie tri roky ako international brand manager.

Musela to byť skvelá skúsenosť.

Samozrejme. Dalo mi to strašne veľa. Všetko to boli úplne odlišné pozície. Začalo to študentskou pozíciou, kde to bolo hlavne o kreativite, potom to bolo o manažovaní tímu. No a v Rakúsku to bol úplne iný svet. Robil som na celosvetových projektoch, kampaniach a stratégiách značky. To sa ťažko aj opisuje.

Pracoval si tam dokopy šesť rokov. Čo ťa viedlo k ukončeniu, pre mnohých, práce snov?

Tak som to cítil. Proste som sa rozhodol, že sa nechcem posúvať korporátne, ale tvoriť svoj vlastný korporát.

Aké je to začínať s niečím novým úplne od nuly?

Začínať niečo od nuly je vždy ťažké, ale o to väčšia zábava. Naučil som sa užívať si aj tie ťažké momenty. Keď do niečoho dávaš všetko, tak to musí viesť k úspechu. Ak aj niečo nevyjde, tak za úspech považujem to, že ma to niekam posunulo, s niekým sa vďaka tomu zoznámim, nespravím zas tú istú chybu… Práve ťažké punkové začiatky sú to, na čo sa neskôr spomína s úsmevom.

Proste som sa rozhodol, že sa nechcem posúvať korporátne, ale tvoriť svoj vlastný korporát.

Bolo vždy tvojím snom mať vlastný biznis?

Myslím, že áno. Už od osemnástich som mal živnosť, mali sme jeden z prvých snowboardových e-shopov, robil som merchandising kapely a proste stále niečo.

Dá sa povedať, že ti to pekne vyšlo keďže si spolumajiteľom značky Life is Porno. Priblíž nám trošku čo to vlastne je, ako funguje a prečo ten názov.

Life is Porno je projekt ľudí s rovnakým zmýšľaním. Sme label, robíme vlastné projekty, eventy a vlastný streetwear. Buď v limitovaných edíciách, alebo ručne dizajnované originály. A prečo Life is Porno? To vymyslel život, tak to proste je.

Marketingová stratégia zdarne funguje. Očakával si, že sa táto značka stane tak populárnou? Dá sa to posunúť ešte ďalej?

Vieš, prečo marketingová stratégia funguje? Lebo na začiatku to nebola žiadna marketingová stratégia. Všetko malo svoj prirodzený vývoj. Dian maľoval vlastné oblečenie roky predtým, než oficiálne vzniklo Life is Porno. Aj filmy Snowporning točil Karkys dávno predtým. To isté Porno Tattoo Fest a ďalšie projekty, ktoré dnes niekto označuje ako výborné marketingové nástroje. Naše nálepky v uliciach boli pre nás vždy streetart, nie promo materiály. Ale tieto veci vysvetlíš len ťažko. A samozrejme, že sa všetko dá posunúť ďalej. My sme len na začiatku, oficiálne ako brand fungujeme len dva a pol roka. Chceme svet.

Už vyššie si spomínal víkendové koncerty. Konkrétne v rapovej skupine Dramatikz, kde si vystupoval pod alteregom Stopercent. Ako sa to vyvíja v tomto smere?

Ako kapela už nie sme niekoľko rokov aktívni. Ale práve pred pár týždňami sme hrali po strašne dlhej dobe spoločný koncert na Undercover Games v Prahe. Radikal ide sólo kariéru a ja sa rapu momentálne nevenujem, tvorím inak. Boli to ale super časy.

Prečo práve Stopercent?

Mám rád, keď sú veci stopercentné. I keď sám teraz už viem, že „perfection kills creation“. Snažím sa s tým bojovať (smiech).

Akým projektom sa v súčasnosti venuješ?

Je to hlavne Life is Porno a projekty s tým spojené. Práve skončil náš vlastný festival športových filmov 7DAYZ Film Contest (www.7dayzfilmcontest.com). Bol to už druhý ročník a zas mimoriadne úspešný. Prihlásené tímy dostanú spoločné zadanie a presne sedem dní na natočenie športového filmu (max. 7 minút). Následne sme si filmárov a športovcov pozvali do Prahy, spravili sme pre nich workshopy o filmovaní, svietení, nových technológiách, zvuku, a tak ďalej. 7.2. bola premiéra ich filmov a odovzdávanie cien, 1200 ľudí.

Okrem toho máme s mojou manželkou Ivon pop-up projekt Forbidden Taste (www.forbiddentaste.com). Sú to zážitkové večere na miestach, kde nie je bežné jesť. Napríklad uprostred skateparku, na pódiu divadla, v starej trafo stanici, v obchode s dizajnovým nábytkom. Vo februári sme mali veľký projekt Pop Food Art, čo je spojenie gastronómie a umeleckých happeningov, samozrejme v zaujímavých priestoroch.

Odlož časopis a zaregistruj tú doménu, o ktorej už dva roky rozprávaš. Zodvihni telefón a dohodni si to stretnutie, ktoré stále odkladáš…

Dá sa povedať, že si prototypom mladého človeka. To, o čom veľa študentov sníva, si si ty plnil a naďalej plníš. Čo bolo tvojou motiváciou od úplných začiatkov?

Prototyp mladého človeka? (Smiech) Za žiadny prototyp sa ani zďaleka nepovažujem. Len rád robím, čo ma baví. Myslím, že je dôležité menej kecať a viac konať. Vždy ma unavovalo počúvať o obrovských plánoch a víziách, z ktorých nikdy nič nebolo. Motiváciou je sloboda a cestovanie.

Spomenul si cestovanie. Ako často vyrážaš do sveta? Ovplyvňuje ťa to aj v tvojej práci, podnecuje kreativitu?

Veľmi. S Ivon trávime vždy jeden mesiac v roku cestovaním. Dali sme takto mesiac v Juhoafrickej republike, Malajzii, Indonézii a naposledy na Srí Lanke. Najradšej by som nonstop cestoval. Strašne veľa mi to vždy dáva.

Aké spomienky máš na Trnavu? Oproti Mikulášu, odkiaľ pochádzaš, to bola poriadna zmena. Silný vietor, žiadne hory široko-ďaleko. Kde vlastne žiješ dnes?

Trnavu mám veľmi rád. Mám tam stále veľa dobrých kamarátov, často sa tam zastavím minimálne na sushi. Hory mi samozrejme chýbali, ale tie mi chýbajú aj teraz v Prahe, kde momentálne žijem.

Čo ti vlastne dala naša škola?

Manželku a biznis partnera (smiech).

Nedá sa teda povedať, že by si nejako čerpal z poznatkov, ktoré ťa tu naučili.

Za päť rokov sa na teba v škole niečo nalepí, ale najväčšou školou je aj tak realita.

Čo by si odporučil mladým ľuďom, ktorí ti potichu závidia?

V prvom rade nikdy nezávidieť (smiech). A ako som hovoril – menej kecať a viac makať. Aj hneď teraz. Odlož časopis a zaregistruj tú doménu, o ktorej už dva roky rozprávaš. Zodvihni telefón a dohodni si to stretnutie, ktoré stále odkladáš… Veci musíš rozhýbať ty, inak to spraví niekto iný. A dávať si veľké ciele. Lebo ak máš malé plány, máš malé aj výsledky.

MARTIN HRNČIAR (29) vyštudoval FMK v roku 2009. Popri škole začal pracovať pre Red Bull a ako brand manager pre túto značku sa dostal do centrály v Rakúsku. Bol členom rapovej skupiny Dramatikz, s ktorou vydal dva oficiálne albumy a absolvoval viac než stovku koncertov a festivalov. Momentálne žije v Prahe, je spolumajiteľom značky Life is Porno, organizuje festival športových filmov 7DAYZ a gastronomické zážitky pod názvom Forbidden Taste.

Autori: Jakub Vážan, Michal Haviar