Výnimkou nie je ani mediálny sektor. Moderátori a redaktori nám prinášajú vždy najdôležitejšie informácie každú hodinu a pre niektorých je rozhlas primárnym zdrojom informácií. Tento čas sme využili na rozhovor s našou úspešnou absolventkou Martinou Stanovčákovou, ktorá pracuje ako moderátorka spravodajstva v Rádiu Expres.

Zaujímal nás jej názor na momentálnu situáciu, ktorá je pre všetkých nová. Zmenia sa podľa nej ľudia po skončení pandémie? Prezradila nám aj to, ako vnímala štúdium na na FMK či aké brigády mala počas štúdia, až kým sa dopracovala k najpočúvanejšiemu rádiu na Slovensku.

Čo ťa najviac motivovalo k štúdiu masmediálnej komunikácie?

Pravdupovediac, chcela som byť lekárkou. Posledné roky na strednej škole som sa aktívne aj doma v rámci svojho voľného času učila biológiu, chémiu a fyziku. Chcela som pomáhať ľuďom, ale nemala som na to. Z biológie som aj maturovala. Mamka sa zo mňa od malička smiala, že by som mala byť moderátorkou, lebo od roka a pol už aktívne rozprávam. Bola som kreatívna, chodila som na spevácke súťaže, hrala divadlo, recitovala, organizovala na škole eventy a moderovala si aj vlastnú stužkovú.

Takže si ťa masmediálka našla sama.

Nespomínam si, prečo som sa nakoniec rozhodla podať si prihlášku na tri školy, z toho dve masmediálne. Asi to prišlo prirodzene. Vzali ma na všetky, ale ja som sa chcela osamostatniť a odísť z východného Slovenska. Videla som, že na FMK sú aj školské médiá, že sa mám kde kreatívne vyžiť, tak som si nakoniec zbalila kufor a odišla 500 kilometrov od našich. Na západe je omnoho viac pracovných príležitostí. Neľutujem.

Mala som neskutočný prízvuk, dôraz pri rozprávaní som nedávala na prvú slabiku, ale v strede slova.

Veľa mladých, ktorí študujú na FMK, hovorí, že niektoré predmety sú zbytočné a v praxi ich nevyužijú. 

Mne najviac dali prvé tri ročníky. Mali sme tam praktické aj bifľovacie predmety. Bolo to pre mňa zaujímavé, aj som sa niečo nové naučila, aj som sa vedela v praktických predmetoch angažovať a využiť svoju kreativitu. Je ale pravda, že niektoré predmety sa nám tiež zdali zbytočné. Síce to pomôže k všeobecnému rozhľadu, ale na druhej strane nám ako budúcim moderátorom či redaktorom chýbal aktuálny prehľad udalostí.

Boli sme v takom veku, že sme si len tak sami doma nesadli a nečítali si, čo je vo svete a na Slovensku nové. Musel nás niekto do toho nútiť, ale nenútil. Školské médiá na FMK sú ale veľké plus. Človek si tam nájde kamarátov, trávi vysokoškolský čas zmysluplne a pripraví sa.

Pomohla ti teda aj prax z nášho študentského rádia Aetter?

Pomohla, veľmi. Naučila som sa tam nielen praktické veci, že ako vyzerá reportáž, ako sa robí rozhovor s respondentom, ale vyformovala som si tam aj osobnosť. Človek sa naučí, čo je to kolegiálnosť aj čo je konkurencia.

Keďže pochádzaš z východného Slovenska, predpokladám, že asi najťažšie mohlo pre teba byť odstrániť prízvuk. Našťastie máme na škole hlasovú pedagogičku pani Andreu Bugošovú. Aké si mala na začiatku najväčšie nedostatky?

Ako vravíš, mala som neskutočný prízvuk. Dôraz pri rozprávaní som nedávala na prvú slabiku, ale v strede slova, spievala som, nedávala som za vetami bodku. K tomu všetkému som enormne rýchlo rozprávala. Pani Bugošová mi raz povedala, že mám kadenciu ako guľometnú paľbu. Ale vďaka nej a tvrdým tréningom som sa naučila správne rozprávať. Teraz mi aj kolegovia hovoria, že mám mimoriadne čistý prejav a môžem byť naň hrdá.

Cvičila si texty pravidelne každý deň?

Každý jeden deň, odkedy som vysielala v študentskom rádiu, som si čítala na rôznych internetových denníkoch správy. Tie som si prerábala na agentúrne, také, aké sa najčastejšie používajú vo vysielaní. Potom som si upravené texty nahlas čítala. Veľa času som venovala aj počúvaniu rádií, aby som vedela, ako sa to má robiť a našla si svoj štýl. Raz za týždeň som si chystala aj scenár vysielania v Aetteri.

Viem, že aktuálne pracuješ v Rádiu Expres ako moderátorka spravodajstva a môžeme ťa počuť vždy o celej s najdôležitejšími informáciami z domova či zo sveta. Ako sa ti podarilo dostať k práci v najpočúvanejšom rádiu na Slovensku?

Vyše roka som pracovala v regionálnom Rádiu Viva v Bratislave. Neskôr rádio potrebovalo okresať a vymeniť moderátorov, tak som tam skončila. Bolo to asi dva mesiace po absolvovaní vysokej školy. Zostala som bez práce, a tak som si rozposlala životopis a nahrávky do všetkých celoslovenských rádií. Vzali ma do RTVS, kde som pracovala ako redaktorka v Rádiožurnále Rádia Slovensko.

Bola to dobrá práca, ale chýbal mi pocit, že si vysielanie odmixujem sama, že idem naživo. V RTVS sme boli redaktormi v teréne a materiály boli nahrávané. Pracovala som tam asi dva týždne a z Rádia Expres mi zavolal Braňo Závodský, že im chýba človek, prešla som užším výberom a on sa chce so mnou stretnúť. Konkurzom som prešla a teraz som už rok a pol expresáčka.

Kde robia študenti FMK chybu, keď si hľadajú brigádu v odbore?

Moji spolužiaci boli takí, že najprv si vyberali bežné brigády, v obchode, na recepcii alebo v kaviarni. Aj ja som bola taká a popritom som chodila do študentského rádia Aetter. Ale chcela som ísť ďalej, posúvať sa a dostať svoju vysnívanú prácu. Začala som v Rádiu SiTy v Bratislave, malé tanečné regionálne rádio. Nedostávala som žiadne veľké peniaze, ale vedela som, že ak sa chcem dostať do celoslovenského rádia, niekde začať musím.

Práve peniaze mnohých odradia, zarobia viac v kaviarni.

Po škole ani veľké peniaze nedostaneš, prakticky nemáš žiadne skúsenosti a berú ťa ako začiatočníka. Študenti buď brigádovali mimo odboru, alebo odmietali akékoľvek malé príležitosti za štartovaciu sumu. Toto je podľa mňa problém, že očakávame príliš veľa.

V Exprese sa to vždy hemží ľuďmi, hosťami, bežne tam býva hluk, no teraz je tam neskutočné ticho.

Väčšina sa zameria na to, že chce hneď zarábať peniaze namiesto získavania praxe od skúsenejších odborníkov.

Sú ľudia a ľudia. Jasné, že potrebujeme a chceme mať peniaze. Ale na každom začiatku, či už je to na stavbe, v banke alebo v médiách, treba rátať s tým, že hneď si nebudeme môcť dovoliť vlastné bývanie, najdrahšie auto a najnovší model tenisiek. Takto to v živote nefunguje. Najprv sa treba prispôsobiť pravidlám a fungovaniu danej firmy, nabehnúť na ten systém. Ukázať, čo vo mne je, lebo pre niečo ma na danú pozíciu predsa vzali. Neskôr môžeš uvažovať o zvyšovaní platu alebo o lepšie platenom mieste.

Poďme k aktuálnej situácii. V akom režime teraz funguje Rádio Expres?

Fungujeme, a to je podstatné. Robíme vám spoločnosť doma, v práci, v aute. Zredukovali sme ale počet ľudí v rádiu tak, aby sme boli v čo najmenšom kontakte. V Exprese sa to vždy hemží ľuďmi, hosťami, kolegyňa si nosí do práce aj psíka. V newsroome býva bežne hluk, no teraz je tam neskutočné ticho.

Čo sa teda zmenilo v tvojej práci?

Netrávim tam už toľko času, som častejšie doma a chýba mi to. Minule som vysielala s Hemendexom a tešila som sa, že môžem o 03:50 nadránom vstať a byť pred mikrofónom. Bežne si budíky presúvam, vtedy som vstala na prvý. V rádiu máme obmedzený korona-režim. Nosíme rúška, dezinfikujeme si stoly a počítače, máme medzi sebou metrový odstup. Ale o to srdečnejšie sa k sebe správame, nosíme do práce maškrty a pomáhame si.

Podľa viacerých informácii nie je veľmi bezpečné ani cestovanie. Žiješ v Bratislave alebo musíš pravidelne dochádzať?

Dochádzam, aj predtým som dochádzala. V Trnave som zostala a stiahla som sem aj svojich rodičov. Niekedy som do Bratislavy cestovala vlakom a autobusmi, aj keď mám auto. Vlaky ale často meškajú, stalo sa mi, že ak by som čakala na meškajúci vlak, nedorazím včas na nočnú. Tak som si sadla do auta a s malou dušičkou som sa vybrala so zapnutou navigáciou do Bratislavy.

Zapáčilo sa mi to, je to pohodlnejšie, môžem s priateľom zostať dlhšie doma, stihnem si vybaviť veci. A hlavne, keďže už nie som študent, cenovo ma to vychádza narovnako, nech cestujem čímkoľvek. A teraz v tejto situácii chodím autom všade, aby som sa vyhla ľuďom a bola zdravá.

Momentálne je už na verejnosti povinné nosiť rúško. Pred niekoľkými týždňami ešte takéto nariadenie neplatilo. Pozerali sa na teba ľudia divne preto, že si ho nosila?

Nepozerali sa na mňa divne, ale kolega, ktorý býva v Maďarsku, mi vravel, že keď tam bol v potravinách a mal na tvári rúško, tak sa mu nejaký dedko smial, že načo. Pred pár dňami som sa bola prejsť za priateľom do práce, samozrejme, že rúško som mala na tvári. Ale na dvoch rukách by som vedela spočítať tých, ktorí žiadnu ochranu tváre nemali. Je mi ľúto, že to niektorí podceňujú, je to nebezpečný vírus a mali by sme dávať pozor nielen na seba, ale aj na ostatných.

Myslíš si, že po skončení pandémie sa ľudia zmenia a uvedomia si, že majú viac času tráviť s rodinou a priateľmi?

Podľa mňa to s mnohými ľuďmi neurobí nič, nezmení ich to, neposunie, ani sa nad tým nezamyslia. Pretože ak teraz, keď sú zavedené potrebné opatrenia, ich nedodržiavajú, zľahčujú situáciu, zatĺkajú, že boli v zahraničí, tak s takýmto človekom to ani nehne.

Ale niektorí, ktorí sa dlhodobo so svojimi blízkymi nemôžu vidieť, stratili kvôli pandémii prácu alebo majú doma rodinu, ktorá patrí k najohrozenejšej skupine, tak tí spomalia, uvedomia si, aké je dôležité vážiť si zdravie, druhých aj seba. Tak sa držme, aby sme sa doma nezbláznili, „užime“ si prázdne cesty, slnečné prechádzky mimo civilizácie, nech sa v lete vidíme s úsmevom na tvári, ktorý už nebudeme skrývať pod rúškom.

Odporúčame aj rozhovor s Braňom Závodským z Rádia Expres, ktorý má reláciu Braňo Závodský Naživo.

Po absolvovaní konkurzu v roku 1971 som nastúpila do Československého rozhlasu. Hlásatelia boli vtedy rozdelení na správarov a programových pracovníkov. Ja som pracovala ako hlásateľka správ, správy som nepripravovala, len čítala. Po ročnom pôsobení ma pozvali na skúšku do Československej televízie. Chodila som čítať komentáre do televíznych novín. Všetky texty v reportážach sa čítali naživo. Povedali, že ak sa osvedčím, príjmu ma. Do televízie som nastúpila 1.apríla 1972. Celé roky som si vravela, že to bol prvý apríl, ktorý trval 26 rokov. Počas môjho pôsobenia v televízii som stále spolupracovala s rozhlasom. Od roku 1999 som sa vrátila do spravodajstva SRo a správy som už pripravovala aj čítala až do roku 2007, keď som prišla naspäť do televízie ako vedúca vydania v spravodajstve. Môj “kolotoč” sa skončil definitívnym odchodom v roku 2012. Počas môjho pôsobenia v médiách som od roku 1995 školila nových redaktorov a moderátorov. Od roku 2001 som na UCM na Fakulte masmediálnej komunikácie a vediem prezentačný seminár pre druhý a tretí ročník.

Ktoré z vašich zamestnaní by ste vyzdvihli? Čo vám prinieslo?
Keď sa pozriem spätne na moje profesionálne pôsobenie, určite najradšej spomínam na roky v rozhlase. Tam sa človek mohol “schovať” za svoj hlas a predstavovať si, ako ho vnímajú poslucháči. Keďže som pracovala v spravodajstve, v rozhlase som si vyskúšala čítanie rôznych textov. Mali sme to šťastie, že s nami pracovali profesionálni režiséri, ktorí sa neuspokojili s neprofesionálnym výkonom. Mali pripomienky dovtedy, kým som to nezvládla tak, že oni boli spokojní. Bola to výborná škola, ktorá nás naučila sebadisciplíne, dôslednosti, presnosti, dochvíľnosti, odolnosti voči stresu, pokore a ústretovosti. V neposlednom rade nás naučila niesť zodpovednosť za svoju prácu. Napriek ohromnému stresu ma práca bavila. Žila som ňou celé roky aj preto, že manžel Ladislav Pilz pracoval v televízii ako režisér a naše debaty sa krútili okolo práce aj doma. Aj preto možno obidvaja synovia skončili v televíznej “branži”, napriek tomu, že keď boli mladší, vraveli, že takú náročnú prácu robiť nebudú.

Vy a študenti – ako ste na tom? Vnímate nejaký posun u mladých ľudí, napríklad čo sa týka médií a ich vplyvu?
Vyučovanie bola obrovská výzva, ktorú som sa bála prijať, ale okolie ma presvedčilo, aby som to skúsila. A radili mi dobre. Neoľutovala som. Pracovať so študentmi je pre mňa obohacujúca skúsenosť, sú vnímaví, kritickí, chcú sa učiť. A najviac ma teší, že stále viac študentov vie posúdiť súčasné mediálne výstupy a sú veľmi kritickí. Spolu s nimi sa pýtam, čoho sa na televíznej obrazovke ešte dožijeme.

S akou najčastejšou chybou sa stretávate u ľudí z praxe?
Profesor Mistrík st. nám vždy vravieval, že musíme vysielať pre profesionálov, pretože len tak sa budeme zlepšovať. V súčasnosti mi táto jeho myšlienka chýba u ľudí, česť výnimkám, ktorí sa pohybujú v médiách. Nevenujú sa dostatočne príprave, nevnímajú text, aby ho porozprávali, len ho čítajú a mnohokrát ani nevedia, o čom je. Spoliehajú sa na čítacie zariadenie na kamere a ak sa text náhodou “stratí”, nastane katastrofa. Ale aj text na “čítačke” by mal byť porozprávaný. Vyslovené slovo v elektronických médiách vnímame uchom a takáto informácia je veľmi prchavá. Ak nás téma nezaujíma, počúvame ju ako ruch. Spozornieme vtedy, ak nás zaujme.

,,Som z toho smutná, ale slovenské médiá skoro vôbec nepozerám a nepočúvam. Moje ucho počuje skôr chyby v prejave a nemôžem sa sústrediť na obsah.”

Ako by mal podľa vás vyzerať správny masmediálec? Čo všetko by mal spĺňať a čoho by sa mal, naopak, vyvarovať?
Stále platí, že talent nestačí, treba sa neustále zdokonaľovať, cizelovať prejav, zodpovedne sa pripravovať na vysielanie. Mnohí mladí ľudia sa skôr vyhovárajú, než aby sa zamysleli nad tým, čo im radí skúsenejší kolega. Hovorí sa, že človek sa učí na vlastných chybách. Je to pravda, ale v tejto práci je to na škodu. Človeku potom trvá omnoho dlhšie, než sa posunie.

Aké máte skúsenosti s našimi fakultnými médiami? Myslíte si, že študenti pracujúci v nich budú mať možnosť ľahšie sa presadiť?
Som veľmi rada, že môžem pomáhať študentom v univerzitnom rádiu a televízii. Pravidelne precvičujeme ich prejav, ako písať texty, aby boli čo najzrozumiteľnejšie. V tejto práci je dôležitá spätná väzba. V textoch musí byť “človečina”, pri čítaní musia artikulovať. Je dôležité, aby mysleli na tých, ktorí ich počúvajú. Tí, ktorí sa dali na dráhu moderátorov a redaktorov, to nebudú mať v súčasnosti ľahké. Konkurencia je obrovská a pracovných príležitostí málo. A tí, ktorí sa nechcú stať “bábkami” v rukách zamestnávateľov, to budú mať tiež ťažké. Nájsť si ostrov, kde by sa cítili dobre a práca by ich tešila, je náročné. Tento rok je najviac študentov, ktorí sa snažia začleniť medzi profesionálov a chcú nielen nazrieť, ale aj zvládnuť zákutia “mediálnej kuchyne”. Veľmi im držím palce a snažím sa im čo najviac pomôcť, aby ich cesta za poznaním bola čo najmenej bolestná, aby zostali nohami na zemi, aby sa stále učili, aby boli zvedaví, aby mysleli na druhých a aby vedeli počúvať. Táto práca je tímová, televízny redaktor sa nezaobíde bez kameramana.

Uprednostňujete niektoré zo súčasných spravodajstiev?
Myslela som si, že sa vyhnem odpovedi na otázku: ,,Ktorému spravodajstvu dávate prednosť?”. Som z toho smutná, ale slovenské médiá skoro vôbec nepozerám a nepočúvam. Moje ucho počuje skôr chyby v prejave a nemôžem sa sústrediť na obsah. Občas si pozriem TA3, ale najčastejšie Českú televíziu. Spolu s manželom rada sledujem športové prenosy a musím sa priznať, že niekedy bez zapnutého zvuku. Túto vetu nemusím ani vysvetľovať. Obidvaja konštatujeme, že nám stačí obraz, než by sme mali počúvať neprofesionálneho komentátora.

Čo by ste odkázali študentom, ktorí sa chcú raz skutočne živiť prácou v médiách?
Naši študenti, ktorí sa chcú vydať touto tŕnistou cestou, musia dobre poznať samých seba, aby mohli odolávať stresu, tlaku, požiadavkám súčasnosti. Redaktor v médiách nemá pevný pracovný čas, niekedy ho pracovné povinnosti prinútia byť v práci aj niekoľko hodín navyše. Ak je mimoriadna situácia, musí prísť do práce. To si vyžaduje veľkú obetavosť, súkromie musí ísť stranou. Ak sa chce stať profesionálom, nesmie zaspať na vavrínoch. Čo stačí dnes, zajtra nemusí.