V živote sem-tam dozrieme na najviac neočakávané veci. Tohtoročná vernisáž výstavy Kreatívno-experimentálneho fotografického ateliéru (KEFA) bola mojou prvou. Jednou z vystavujúcich klauzuristiek bola moja dobrá kamarátka, preto ma zvedavosť, ako vernisáž vyzerá, v jedno utorňajšie poobedie na sklonku semestra dotiahla do trnavskej Mestskej veže. Na spomínaný umelecký snobizmus (so žoviálnym podtónom!) som sa trošku tešila, nepopieram.

Na výstavu som teda patrične vyrazila v outfite à la Carrie Bradshaw (hlavná hrdinka Sexu v meste, pozn. red.), očakávajúc umelecký zážitok z hĺbania nad fotografiami s drinkom v ruke. To sa mi splnilo ako prvé, hneď po príchode som dostala jedno prosecco.

Trochu ma prekvapilo, aký malý výstavný priestor si zvolili, no keďže vystavovali len štyria autori, asi to nebol až taký problém. Zvyčajne vystavuje šesť až desať študentov. Na druhú stranu, hlbšie v centre v Trnavy ako v Mestskej veži už ani byť nemôžete, takže sa nad malosťou priestoru dajú z dôvodu výhodnej polohy privrieť oči.

Vo veži bolo komorne

Niečo po štvrtej popoludní sa návštevníci intuitívne postavili okolo stien a čakali na úvodné slová. Výstavu otvárala vedúca ateliéru KEFA doktorka Lucia Škripcová so štyrmi vystavujúcimi študentmi – Katarínou Hrabušovou, Jánom Kolbenhayerom, Amáliou Mintálovou a Martinom Palkovičom. Od svojich zverencov aj od vedenia dostala kytice. Vystavujúcim aj návštevníkom sa prihovorila aj dekanka FMK Ľudmila Čábyová.

Po príhovoroch to vo veži ožilo šumom prítomnej spoločnosti. Ľudia sa rozptýlili do priestoru a začali debatovať, ochutnávať chlebíčky s jedlými kvetmi a hľadať vo vystavených fotografiách vlastné významy. Zo začiatku tam bolo trochu tesno a dusno, výstavná miestnosť zrejme nie je primárne určená pre toľké obecenstvo. No nebolo to nič, čo by nevyriešilo otvorené okno navyše, popri toľkých ľuďoch sa vám mohlo stať, že narazíte do niekoho známeho, o kom ste ani nevedeli, že príde.

Výstavy fotografií ma, úprimne, nikdy neoslovovali. Možno preto, že boli statické a bez výkladu. V tom spočíva genialita vernisáží. Visiace fotky majú zrazu tvár, hlas a živý príbeh ich vzniku. Umenie sa vďaka tomu stáva osobným.

Dvadsať autorských pohľadov na vec

Sprvu som sa trošku zľakla, že autori fotiek budú odo mňa pri rozhovore očakávať prepracované umelecké analýzy a hlbokú katarziu, no opäť som sa zmýlila. Je síce pravda, že sa musíte na obrázky pozrieť trochu dlhšie a zapojiť fantáziu, no práve to si ich tvorcovia cenia najviac. Že vo vás zanechajú emóciu.

Pri sérii fotiek More a ľudia od Katky Hrabušovej som ju mala, dokonca viaczmyslovú. Z jednej fotky som cítila prímorský vietor, vôňu mora a dokonca slanú chuť na jazyku. Pripomenulo mi to, ako veľmi sa teším na dovolenku po skúškovom.

„Nečakala som, že ľudia v mojich fotkách nájdu toľko myšlienok. Fotila som ich len ako street fotografiu bez nejakých skrytých významov,” povedala pri našom nezáväznom rozhovore Katka. Svoje fotky nafotila v Dubrovníku počas pobytu na Erazme. „Fotografie mi pripomínajú nekonečné túlania po mólach, plážach a útesoch s ľuďmi, ktorých som nepoznala, no vďaka týmto fotografiám si ich budem pamätať,” píše v bulletine.

Sto ľudí, sto chutí významov

Martin Palkovič sa na výstave prezentoval sériou fotografií s názvom Rebélia. Jeho diela mi imponovali kombináciou tmavých odtieňov s oranžovou a hnedou. Vďaka teplým farbám fotky vyžarovali nostalgickú auru zlatej hodinky. Prihovorili sa mi príťažlivou bohémskosťou. Oslavujú mladosť a nespútanosť.

„Séria vznikla v jeden upršaný večer, kedy sme si povedali, že ideme žiť viac rebelsky. Robiť niečo, pri čom zabudneme na každodenné problémy a užiť si každý moment, ktorý nám príde do cesty,” popisuje vznik fotiek Martin.

Fotografov spája fakt, že ich veľmi prekvapí rôznorodosť výkladu ich diel. „Určite som nečakal tak subjektívny názor ľudí na obľúbenú fotku zo série. Každý jeden pokladal za favorita úplne inú snímku, čo ma prekvapilo a zároveň potešilo, pretože v tom každý videl niečo nové a to je fascinujúce,” potvrdil mi Martin.

Vernisáže rodiskom známostí

Zo všetkých vystavovaných fotosérií mi Depersonalizácia Amálie Mintálovej prišla najnáročnejšia na pochopenie – čo je príznačné pre žáner abstrakt, ktorému sa autorka venovala. Fotografie boli farebne a predmetovo minimalistické. „V sérii predstavujem sklo a zrkadlo ako metaforu neviditeľnej hranice medzi realitou a snom,” uvádza v bulletine Amália.

Pri fotke dievčenskej tváre v črepoch zrkadla som sa Ami spýtala, či kvôli tomu schválne rozbila zrkadlo alebo sa k črepom dostala inak. „Schválne. Modelka sa ma vtedy s reálnou obavou spýtala, či z črepov nebude mať smolu. Toto som si dopredu zistila a ubezpečila som ju, že kľudne môžeme spraviť aj nejaký rituál, aby sme ju odvrátili. Nakoniec to zvládla aj bez neho,” ozrejmila fotografka.

S Ami sme sa asi po hodine znova stretli v konverzácii pri koláčikoch. Moja sánka sa ocitla na podlahe, keď mi nadšene povedala, že jedna pani chcela jej fotky dokonca kúpiť, alebo že za ňou prišiel niekdajší zakladateľ ateliéru KEFA fotograf Antonios Vlachou, že by mohli spolu niečo vymyslieť. Vtedy som žasla nad silou fakultných akcií a networkingu ako ich priameho dôsledku.

Sofistikovanosť foto tvorby

Jána Kolbenhayera a jeho tvorbu zbežne poznám už dlhšie, preto ma voľba témy neprekvapila. Vo vystavovaných fotografiách jasne vidieť jeho autorský rukopis. Zaujalo ma, že jednu fotku poskladal zo siedmich a fascinoval vnímavý myšlienkový pochod, ktorý ho touto skladačkou viedol.

Na inscenovaných fotografiách fotosérie Polarita spravodlivosti: New York 1994, mal Johny dve postavy – mafiána a policajta. „Mafián na fotkách je môj kamarát, ktorý sa v deň fotenia tak pohádal s frajerkou, že sa skoro rozišli. Preto mu ten pochmúrny výraz veľmi išiel. Bol zbitý životom ako Jean Reno vo filme Drž hubu,” popísal svojho prvého modela.

Policajt a jeho výraz mi pripomenuli wrestlera Batistu. „Policajt je pán, s ktorým sme sa spoznali na autosalóne, milovník amerických áut. Nemal problém mi zapózovať v uniforme. Fotili sme v garáži ich klubu veteránov,” ozrejmil klauzurista. Aj keď mne osobne autá a atmosféra 90. rokov veľa nehovoria, bavilo ma sledovať a počúvať, ako je pre to Johny zápalený.

Zaslúžená satisfakcia

Klauzuristi si zvyknú celú výstavu – sponzorov, priestory či rámy – zabezpečovať sami, pričom ich doktorka Škripcová len usmerňuje. Niekedy im popri sponzoroch pomôžu príbuzní a prispejú občerstvením vlastnej výroby. Keďže mi väčšinou utkvie v pamäti, kde čo dobré zjem, veľmi chválim chlebíčky a krémové plnené oriešky, ktoré boli obzvlášť skvelým spoločenským tmelom. Zišli sme sa pri nich s Katkou a Ami niekoľkokrát.

V dňoch pred vernisážou som sa necítila najlepšie a nutne potrebovala zažiť niečo nové, preto som takéto umelecké osvieženie privítala. Vďaka známym, ktorých som postretávala, rozhovorom o fotkách a domácim koláčom od Aminej starkej som prišla na iné myšlienky.

Cestou z vernisáže popŕchalo a svietilo slnko, čo vyústilo vo vznik nie jednej, ale dvoch sýtych dúh nad mestom. Všetci na námestí sa v rovnakej chvíli zastavili a začali si dúhy fotiť. Vzhľadom na to, že som bola svedkyňou výstavy fotografií, kompletne ma to dojalo a ešte viac utvrdilo v tom, že fotiť treba aj malé detaily, „každú sprostosť”. Len tak, z plezíru. Aby sme mali v mobiloch (a životoch) radostné galérie.

Klauzúrnu výstavu si môžete v Mestskej veži pozrieť do 25. júna 2023.

Medzi účinkujúcimi sa predstavili ostrieľané tváre aj nováčikovia. Pre Mareka Kramaru, študenta magisterského štúdia na FMK, to bola druhá takáto skúsenosť: ,,Mal som v hlave veľa myšlienok, ktoré som chcel povedať aj pred ľuďmi a zdali sa mi vtipné. Spolubývajúci ma v tom len utvrdili, a tak som prvýkrát prišiel sem. Ľuďom sa to páčilo a povedal som si, že by sa im to mohlo páčiť aj druhýkrát.” Marek totiž prekvapil svojím výstupom už na Žartoch bokom V.. Na pohľad ostýchavý chlapík zaujal príbehom o strastiplnej návšteve študijného oddelenia, čím udrel na strunu študentom, ktorí v nemalom počte predstavenie navštívili. ,,Pri vystúpeniach rozprávam nejaký príbeh, lepšie sa mi to pamätá. Celé vymýšľanie dnešného výstupu trvalo také 3 – 4 hodinky.”

Kým pre Mareka sú Žarty bokom jedinou udalosťou, na ktorej si vie svoje vystúpenia predstaviť, Dano Čistý strieda stand-upov hneď niekoľko. Známy je najmä bratislavskému publiku, no do Trnavy sa vždy rád vracia: “Trnavské publikum je úplne špecifické. Veľmi rád sa naň pripravujem. Viem, že ľudia ocenia kvalitu a najmä vtipy, ktoré “nehrám na prvú”. Komik má totiž strašne rád, ak diváci ocenia humor, ktorý si on sám váži. Najväčšou motiváciou stále vystupovať sú práve ľudia. ” 

Rovnako ako mnohí ďalší stand-upisti, aj Dano pôsobí ako utiahnutý intelektuál, no po príchode na pódium to rozbalí tak, že diváci idú do kolien: “Stand-up je úplne špecifický v tom, že ho môže robiť hocikto. Aj niekto, kto posledné 4 roky nevyšiel z domu, prosto hocikto úplne nepravdepodobný. Napríklad Daniel Čistý.”
Aj on sa z pozície vystupujúceho neraz rád presunie na miesto diváka. Stand-upy sleduje pravidelne, a tak sa ostrieľaný a diváckymi výbuchmi smiechu ošlahaný komik nevyhol ani hodnoteniu svojich kolegov: “Dnes som bol prekvapený z nováčika Henricha Fačkovca. Má nápady, čo je absolútna devíza v stand-upe. Ľudia si predsa nebudú platiť za to, čo im môže povedať kamarát v krčme. Výborný bol ale aj Marek Kramara, pretože rozprával o veciach tak, že presne a vtipne vystihol realitu. Hovoril o problémoch, ktoré mnohých trápia a prišiel ich podať na pódium takým spôsobom, že sa ľudia bavili a stotožnili sa s nimi.” 

Na takmer hodinu a pol trvajúcom programe si diváci určite prišli na svoje. Ako poznamenal moderátor večera, najbližšie Žarty bokom by sa mali konať na jeseň a je dosť možné, že miesto konania sa zmení. Kino Hviezda možno vystrieda kultúrne centrum Malý Berlín, ktorého pripravované priestory čakajú na dokončenie.

AVart Academy sa obsahovo neodlišuje od Ateliéru experimentálnej fotografie – KEFA, ktorý Antonios na FMK vyučuje. „Ja som stále ja. To znamená, že ja nedokážem vytvoriť ako keby dva rozdielne sylaby, pretože mám akúsi filozofiu, ako by som chcel toho človeka naučiť alebo mu pomôcť ďalej sa rozvíjať v svojej kreativite,“ vysvetľuje princíp výučby Vlachou.

V súčasnosti prebiehajú dva dvojsemestrálne programy – PhotoJam (fotka) a WindRewind (video). Výstupom ich absolventov je fotografická výstava a premietanie krátkych videí. Ak pôjde všetko podľa plánu, o rok sa môžeme tešiť aj na ďalší program, a to grafický dizajn.

Možnosť záverečnej výstavy zaujala aj študentov. „Prihlásila som sa tam preto, lebo v tom vidím šancu, ako sa naučiť produkovať dobré fotky. Tiež ma zaujalo ich portfólio a to, že sa na konci kurzu spraví výstava,“ objasnila dôvody druháčka Ivana Vyšná.