Kedysi tieto aktivity súhrnné pomenovanie nemali. Dnes je z ich milovníkov zjednotená komunita pod populárnym pojmom. Urban exploration, skrátene Urbex, je súkromný prieskum opustených, neprístupných, nadzemných i podzemných objektov. Zväčša ide o budovy v mestách. „Odmalička ma bavilo túlanie sa po opustených domoch na sídlisku, a to som ani netušil, že to raz budeme nazývať Urbex,“ povedal autor instagramového profilu urbx_departer.

Fascinujúca a nebezpečná aktivita láka aj ženy. Dôkazom je napríklad Katarína: „Baví ma preskúmavanie a objavovanie miest, ktoré boli plné života a teraz zívajú prázdnotou. Urbex je jednou z mojich záľub. Považujem ho za príjemný relax, spojený s fotografovaním, prípadne natáčaním videí. Samozrejme, pokiaľ práve nevidíte prichádzať policajné auto. Vtedy je to adrenalín.“

Aj keď verejnosť môže túto činnosť vnímať ako vandalizmus, opak je pravdou. Komunita urban explorerov, nazývajú sa aj urbexeri, má k stavbám úctu a drží sa svojich zásad. Z objektov neodnášajú nič okrem fotografií a nezanechávajú v nich nič, len stopy topánok.

Pri prieskumoch opustených stavieb sa držím trestného zákona, aby ma nezavreli.

„Mojim základným pravidlom je rešpektovanie budov. Určite nič nepoškodzujem a neberiem, nesprejujem ani nezanechávam žiadne iné odkazy. Jediné, čo si vezmeme, sú fotky,“ potvrdila Katarína. Človek, ktorý budovy alebo ich vybavenie znehodnocuje, je pre toto spoločenstvo hanbou.

Prezrádzanie lokalít niektorí netolerujú

Vandalizmus môžeme v spojitosti s Urbexom vnímať iba v jednom prípade. Časť prieskumníkov uverejňuje lokality opustených objektov. Akonáhle sa dostanú do nesprávnych rúk, osud budov je neistý. Ich stav sa zvyčajne zhoršuje rýchlejšie a intenzívnejšie. „Podporovať devastovanie týmto spôsobom sa mi zdá nezodpovedné,“ dodala explorerka.

Ráznejší postoj zastáva tvorca profilu Wide-Angle URBEX. „Neexistuje väčší prostriedok skazy opustených miest ako je zverejnenie lokality na internete. Niektorí samozvaní ,urbexeri‘ majú toľko drzosti, že pod svoje video alebo fotografiu priložia rovno aj súradnice. Urbexové skupiny sledujú asociáli či zlodeji, ktorí čakajú práve na takýto tip,“ tvrdí. Na druhej strane, vymieňanie lokalít v rámci komunity mu neprekáža. Väčšina prieskumníkov polohu objektov uchováva pred verejnosťou v tajnosti.

Ivan Donoval, na Slovensku najsledovanejší tvorca videí z opustených miest, má na problematiku iný názor: „Raz prezradím, druhýkrát nie, ale je to viac v mojom záujme. Nebol by som rád, keby si majiteľ myslel, že za zničenie nepoužívanej budovy mohlo zverejnenie videa. Pri prieskumoch opustených stavieb sa držím trestného zákona, aby ma nezavreli.“

Explorerom záleží predovšetkým na budovách a zachovaní ich najlepšieho stavu. „Pre stúpajúcu popularitu Ivana Donovala narastala aj komunita vandalov, ktorí nemali problém nájsť si lokality z jeho videí, rozkradnúť ich, poškodiť či sprejovať nezmyselnými grafitmi,“ napísal Wide-Angle URBEX. Toto správanie je, podľa jeho slov, medzi explorermi neprípustné. Je si však vedomý aj pozitívnych zásluh známeho youtubera: „Jeho tvorba bola na Slovensku skutočne jedna z prvých, ktorá dostala pojem ,urbex‘ do povedomia širokej verejnosti.“

Niektoré médiá označujú Ivana Donovala za najznámejšieho urban explorera. Našej redakcii potvrdil, že sa za člena danej skupiny nepovažuje. „Venujem sa tvorbe videí. Nie prieskumu opustených objektov,“ vysvetlil.

Hrozí urbexerom pokuta?

Exploreri dodržujú svoje pravidlá, no legislatívu porušujú. Ich prieskumy opustených objektov sú nelegálne, keďže vstup do cudzích nehnuteľnosti zákon nedovoľuje. Navštevované stavby zväčša patria súkromným vlastníkom.

„Nejde o žiadny z prípadov povoleného vstupu na pozemok. Tie sú upravené v Občianskom zákonníku (a tiež v osobitných zákonoch), pričom ide napríklad o odvrátenie hroziacej škody, neoprávneného zásahu do práva, stav núdze alebo o naliehavý verejný záujem,“ objasňuje nám advokátka. Exploreri by si preto mali od majiteľa pozemku vypýtať súhlas na vstup do nehnuteľností. Vlastníctvo si môžu overiť v katastri.

Urbexeri sa pre svoje aktivity obávajú pokút. Avšak v prípade, že nič nepoškodzujú, polícia im ich za neoprávnený vstup na pozemok nemôže dať. Keby majiteľ preukázal svoje vlastníctvo, policajti maximálne zabezpečia odchod prieskumníkov z miesta.

Vlastník ale nemá zviazané ruky. Potvrdzuje to aj advokátka: „Ak má záujem, aby mu do nehnuteľnosti nikto nevstupoval, mal by tomu vytvoriť faktické podmienky – oplotiť či uzamknúť objekt, dať upozornenie, že ide o súkromný pozemok. V opačnom prípade sa môže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa Občianskeho zákonníka, a teda, môže žiadať súd napríklad o to, aby uložil zákaz vstupu na pozemok.“

V skutočnosti majiteľ o situácii často ani nevie. Niekedy sa o nej dozvie až z uverejnených fotografií alebo videí urbexera, ktorý sa tak z protiprávneho konania usvedčuje sám. Majiteľ by ho následne mohol požiadať o zdržanie sa danej činnosti. „Potom môže ísť prípadne na súd (podať zdržovaciu žalobu), ale efektívnejšie je, keď si to oplotí a uzamkne,“ radí oslovená advokátka. V niektorých objektoch sťažujú i znemožňujú vstup na pozemok kamery alebo bezpečnostná služba.

Prieskumy môžu skončiť smrťou

Rizikom Urbexu nie je len pristihnutie pri nelegálnej činnosti, ale ide aj o ohrozenie vlastného života. Prechádzaním starých budov môže dôjsť k úrazu. Prepadnuté a rozmočené stropy aj schodiská, spráchnivené podlahy či dosky, schody bez zábradlia alebo nezakryté hlboké šachty nie sú v opustených objektoch ničím nezvyčajným.

Pokiaľ si prieskumník nedá pozor, ľahko sa zamotá v spleti chodieb, ktoré sa na seba podobajú.

Žiadny odvážlivec by preto nemal chodiť sám. To platí dvojnásobne, ak plánuje navštíviť štôlne. Telefónny signál v nich nenájdete a nepríjemnostiam sa pravdepodobne nevyhnete. Neskúsení návštevníci podzemných priestorov si ich častokrát neuvedomujú.

Nebezpečné môže byť už samotné hľadanie štôlne. „V oblastiach, kde prebiehala banská činnosť, sa ukrýva veľké množstvo prepadlísk a vetracích šácht hlbokých aj niekoľko desiatok metrov. Viaceré z nich môžu byť zakryté konármi a lístím,“ tvrdí Martin Gallo, dlhoročný a skúsený prieskumník štôlní.

V objekte by mali návštevníci rátať i so závalmi. Aj malá neopatrnosť môže spôsobiť masívny zásyp v podobe kamenného bloku, ktorý znemožní cestu von. Ide väčšinou o priestory, ktoré pracovníci vytvárali výbušninami a vrtákmi. Prieskum starších, ručne razených štôlní je pre ich lepšiu stabilitu bezpečnejší.

Kameňom úrazu je aj orientácia. „Stratiť sa v labyrinte, ktorý má niekoľko stoviek kilometrov a desiatky poschodí, je veľmi jednoduché. Pokiaľ si prieskumník nedá pozor, ľahko sa zamotá v spleti chodieb, ktoré sa na seba podobajú,“ približuje Martin.

V štôlňach je častým problémom i vzduch. V zle vetraných chodbách môžu byť škodlivé plyny, ako oxid siričitý, sírovodík či najčastejší oxid uhličitý. Upozorňuje naň aj prieskumík Gallo: „Je veľmi zradný. Nezapácha, a tak ani pri jeho vysokej koncentrácii človek nespozná, že sa niečo deje a náhle stratí vedomie.“ Súčasťou výbavy je preto detektor tohto plynu. Urbexeri si musia dávať pozor aj na šachty. Môžu byť hlboké stovky metrov a pád do nich by spôsobil ťažké zranenia či smrť.

Vniknutie do budov si vyžaduje prípravu

Komunita urbexerov zväčša nič nenecháva na náhodu. „V ruksaku mám vždy viaceré zariadenia, ktoré musia byť nabité. Nutná je dobrá obuv, aby ju hocičo neprepichlo. Na tieto miesta si netreba dávať nové oblečenie. Zároveň sa snažím, aby aspoň niekto vedel, kde som. Navyše, vždy preskúmam aj okolie objektu,” zhrnul urbx_departer.

Podobne postupuje aj autor profilu urbex_slovakia_: „Budovu si najskôr obhliadnem. Pozriem sa, či sa v areáli alebo na budove nenachádza kamera, senzor alebo SBS.” Dodis_urbex pracuje aj s dostupnými zdrojmi: „Najskôr zistím na internete dostupné informácie, poprípade nájdem video iného explorera. Niekedy však idem len tak skúsiť šťastie.”

https://www.instagram.com/p/CIooJEjA5Tf/?utm_source=ig_web_copy_link

Prieskumníci chátrajúcich objektov si so sebou berú rukavice, svetlo, lekárničku, mobil, doklady, ochranu dýchacích ciest a do podzemných objektov často aj prilby. U niekorých sú samozrejmosťou tiež obranné prostriedky, zvyčajne slzný plyn. Nevedia totiž, koho v opustenej budove stretnú.

Či už ide o nemocnice, kaštiele, kryty civilnej ochrany, kostoly, továrne, hotely, alebo napríklad krypty, prieskumy tejto komunity sú nepredvídateľné a riskantné vždy.

Automatický mlyn NUPOD

Najväčším mlynom v Trnave je Automatický mlyn NUPOD. Projekt objektu pochádza ešte z roku 1936. Objednalo si ho Nákupné ústredie potravinárskych družstiev (skr. NUPOD), pre ktoré Emil Belluš navrhoval budovy v Bratislave. Výstavba sa realizovala ešte pred druhou svetovou vojnou v roku 1938. Ako uvádza stránka ciernediery.sk, objekt pozostáva z protikladne tvarovaných základných objemov. Nachádza sa tam osem valcových zásobníkov a mlyn s dlhými radmi okien. Nadstavba, ktorá premosťuje tieto objekty, je spojená s vodojemom a násypníkom tvoriacim najvyšší bod stavby.

Do zásobníka – odborne sila – sa zmestí 200 vagónov obilia. Dopravu medziproduktov vyriešili spádom, hotové výrobky dopravovali točité sklzy, takzvané šneky. Hlavným protipožiarnym opatrením bola nádrž na streche spojená s hasiacim zariadením. V súčasnosti mlyn NUPOD slúži pôvodnému účelu ako jediný z nižšie menovaných.

Gažov kamenný mlyn

História Gažovho mlyna siaha až do 15. storočia. V roku 1874 ho kúpil mlynár Rudolf Gažo, ktorý ho zveľadil. Po znárodnení komunistami sa zachovala len jeho časť. V súčasnosti sa v jednej z budov nachádza bufet. Z histórie mlyna vieme, že sa Gažo venoval okrem mlynárstva aj včelárstvu.

V rámci modernizácie architektonickej stavby bola pridaná vodná turbína. Nachádzala sa pod dvojpodlažnou západnou stenou starého mlyna. V súčasnosti ju vidno v betónovej komore na vodnom kanáli spolu so zvyškom hrdzavého súkolia.

V roku 1543 sa pre tureckú hrozbu začali na tomto mlyne opevňovacie práce. Zabezpečený bol dokonca delami. Dnes je v lokalite Kamenný mlyn rekreačná oblasť s náučným chodníkom a rybníkmi v jeho okolí.

Vnútorný mlyn

Ďalší mlyn stál až do roku 1999 na ulici Horné Bašty. Išlo o vodný mlyn poháňaný riečkou Trnávka, ktorá pretekala opevneným centrom mesta. Pre Trnavčanov mlel múku s prestavbami od 15. do 19. storočia. Noviny z radnice spomínajú rôzne pomenovania mlyna: „V písomných prameňoch sa tento mlyn vyskytuje pod pomenovaním Mlyn Wnitrny, Mola interna, Mlin Conitrny, Mola intra munia, Belső malom, Itben levő malom, Városi malom a Innere Műhle.“

Pravdepodobne najstaršou písomnou zmienkou o mlyne na tomto mieste je zápis v mestskej knihe farských účtov v roku 1495, v ktorej sa spomína mlyn oproti domu mäsiara Michala na druhej strane potoka. Trnávka obtekala mlyn zo západnej strany.

Prvá polovica 19. storočia však ukončila tradíciu mlynárstva. V roku 1827 sa mlynár Anton Rőder sťažoval mestskému magistrátu na nedostatok vody v Trnávke. Dôvodom bolo, že iný mlynár, konkrétne z Pažitného mlynu, reguloval tok rieky, ktorý Rőderovi poškodzoval mlynské kolesá. Tak sa do koryta Trnávky nedostával dostatočný objem vody na roztočenie mlynských kolies.

Neskôr objekt nikto nevyužíval na mletie múky. Následné rozkradnutie celej strešnej krytiny spustilo okamžitú degradáciu budovy. Prepadla sa veľká časť stropov a mnohé múry boli staticky narušené. Nový majiteľ zamýšľal začiatkom 90. rokov prebudovať objekt na polyfunkčný dom s predajnými priestormi na prízemí, skladovými priestormi v podzemí a s bytmi na poschodí i v podkroví. V obchodných priestoroch sídli dnes železiarstvo.

Parný mlyn

Na Zelenom kríčku pri autobusových zastávkach sa nachádza Parný mlyn so zeleným zásobníkom – silom. Má storočnú históriu. Išlo o prvý trnavský parný mlyn, z ktorého vyvážali múku a krmivá aj do Nemecka a severských štátov. Mlynica bola prerobená v 90. rokoch 20. storočia na byty a kancelárie. Silo nie je využívané. Nachádza sa pri ňom schátraný funkcionalistický sklad. V priestoroch mlynu – v modrej budove – sa nachádzajú byty a lekáreň Farmácia.

Riečka Trnávka

Mlyny často stáli na riečke Trnávka. Ide o pravostranný prítok Dolného Dudváhu s dĺžkou 42 km. Pramení v Malých Karpatoch pod Vápenkovou skalou v nadmorskej výške okolo 430 metrov nad morom. Do nej priteká potok Parná prameniaci taktiež v Malých Karpatoch na úpätí Vápennej v nadmorskej výške okolo 560 metrov nad morom.

Presný tvar malej rieky sa nedá určiť, keďže často podliehala reguláciám. Noviny z radnice píšu, že Trnávka pravidelne zaplavovala údolie, čo dokazuje aj najnovší archeologický nález tzv. haťovej cesty na mieste dnešnej Hviezdoslavovej ulice. Po dostavbe hradieb okolo mesta naplnila Trnávka priekopy vodou, a tak vytvorila obrannú bariéru. Regulácia jej toku mohla neskôr eliminovať záplavy v centre mesta. Za severnými hradbami bol kedysi trnavský rybník. V súčasnosti sa na jeho mieste nachádza športový areál Slávie a športová hala.

“Problematika chátrajúcich pamiatok súvisí najmä s kultúrnou vychovanosťou národa.”

O miestach hovoria prostredníctvom príbehov

Ich pôvodný zámer bolo reagovať na nevyužitú dieru na trhu a propagovať priemyselné dedičstvo a hodnotné miesta prostredníctvom zoznamu, pretože žiadny systematický register priemyselných pamiatok na Slovensku neexistoval. O pamiatkach nehovoria iba v minulom čase, ale informujú aj o ich súčasnom stave a možnej budúcnosti. Mapovaniu a tvorbe databáz sa venuje Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, avšak propagácia v ich prípade končí vydaním zborníka a rôznymi aktivitami, o ktorých sa široká verejnosť mnohokrát ani nedozvie. Nadobudnuté skúsenosti z marketingu a médií členovia využívajú na to, aby zozbierané informácie posunuli verejnosti ľudskou rečou a v atraktívnej podobe. Ľudia zbožňujú príbehy a hodnota zabudnutých miest stúpa práve vďaka historkám, ktoré stoja za ich vznikom. O väčšine zaujímavých miest sa dozvedajú najmä z kníh, ale aj prostredníctvom článkov a internetu. „Tým, že si človek číta o jednom, tak sa veľmi jednoducho dostane aj k ďalším miestam, ktoré by sa dali na Slovensku navštíviť,“ hovorí Miroslav Beňák. Nakoľko sa priemyselnému dedičstvu venoval aj počas štúdia architektúry, o niektorých lokalitách sa dozvedel už na škole. Občas dostanú echo aj od priateľov s podobnými záujmami. Jedným z cieľov projektu bolo vytvoriť komunitu prispievateľov, takže obsah uverejnený na stránke ciernediery.sk netvoria iba jeho zakladatelia, ale aj ďalší bádatelia so záujmom o priemyselnú históriu. Spolupracujú aj s viacerými organizáciami a združeniami, no najviac spoločných zámerov majú s Klubom ochrany technických pamiatok (KOTT), ktorý pôsobí v Bratislave. Miroslav vraví, že v spolupráci s ďalšími ľuďmi sú otvorení a pokiaľ má niekto vo svojom okolí čosi zaujímavé, s čím by sa rád podelil, pokojne to na webe zverejnia. Spoločnou snahou sa autori pokúšajú aj o vytvorenie alternatívneho sprievodcu vo forme interaktívnej mapy pre ľudí, ktorých bežné turistické destinácie až tak nelákajú a chcú sa dozvedieť o zaujímavostiach zo svojho okolia. Často netreba chodiť vôbec ďaleko a zaujímavé miesta, ktoré sa v bežných sprievodcoch nenachádzajú, si stihnete pozrieť aj v rámci nedeľnej prechádzky. S dostupnosťou turistických lákadiel je to rôzne. K niektorým sa dá jednoducho dostať, iné je možné navštíviť len po dohode s majiteľom objektu. V blízkom okolí je bez pochýb najväčším lákadlom Trnavský cukrovar.  Kedysi jeden z najväčších cukrovarov v strednej Európe sa podarilo zakladateľom projektu Čierne diery navštíviť a jeho aktuálny stav zachytiť na jedinečných fotografiách.

“Zabudnuté miesta, ktoré by mohli byť turistickým lákadlom, nájdete kdekoľvek.”

Národu chýba kultúrna vychovanosť

Nič netrvá večne a každá historická pamätihodnosť si vyžaduje obnovu a aspoň čiastočnú rekonštrukciu. Výnimkou nie sú ani pozostatky industriálnej architektúry. Najčastejšie spomínaná príčina ich chátrania, na ktorú sa odvoláva nie len štát, ale aj majitelia objektov, je nedostatok financií na ich obnovu. Ďalším problémom je podľa Miroslava Beňáka aj to, že ľudia nepovažujú industriálnu architektúru a architektúru z obdobia moderny a socializmu za plnohodnotnú pamiatku, pretože jej v porovnaní s hradmi či kaštieľmi chýbajú „odžité“ roky. Príčinou degradácie bývalých fabrík je podľa Miroslava aj pošliapaná identita Slovákov. „V období socializmu prišlo mnoho ľudí o svoje majetky a práve to sa stalo kameňom úrazu ich dnešného stavu. Ak by vlastníctvo týchto objektov kolovalo v kontinuu, nepredpokladám, že by sa človek, ktorého prarodičia niečo vlastnili, toho po pár rokoch vzdal. Ak človek nemá k istej veci vypestovaný dlhodobý vzťah, nemôžu sa od neho očakávať zázraky,“ vysvetľuje. Ak si porovnáme stavby v minulosti a dnes, napadá nám otázka, či ostane niečo hodnotné pre budúce generácie aj po nás. V minulosti sa pri výstavbe fabrík nerátalo s krátkodobým využitím, skôr naopak. Snažili sa, aby bola úžitková hodnota architektúry čo najdlhšia. Oveľa viac si potrpeli aj na výzdobe, pretože stavby nemali iba funkčnú, ale aj reprezentatívnu hodnotu. V súčasnosti je pri výstavbe tovární kľúčovým faktorom rýchlosť. O vizuálnych a architektonických kvalitách sa hovorí ťažšie. Čo zabudnuté sa oplatí navštíviť v okolí Trnavy? Miroslav jednoznačne odporúča zrekonštruovanú elektráreň v Piešťanoch. Jeho srdcovkou je síce neprístupná fabrika v Horných Orešanoch, kde sa kedysi vyrábali rôzne chemikálie a neskôr sa z nej stal Chemolak, ale svojou polohou v lesnom prostredí ju hodnotí ako fascinujúci objekt, na ktorý nadväzujú aj stopy lesnej železnice smerujúcej až na Dobrú Vodu. V okolí Pezinka a Modry sa nachádza veľa pozostatkov z banskej činnosti, o čom mnoho ľudí vôbec netuší. Samozrejmosťou je Cvernovka – pradiareň v Bratislave, ktorá v súčasnosti bojuje o prežitie. Bohatým územím na pamiatky je aj východ Slovenska.

Bane v Malých Karpatoch

Bane v Malých Karpatoch

Bane v Malých Karpatoch

Bane v Malých Karpatoch

Bane v Malých Karpatoch

Bane v Malých Karpatoch

Bane v Malých Karpatoch

Bývala továreň na výrobu nití vznikla zdola a bez akejkoľvek pomoci štátu.

Bývalá budova zvarovne rúr v Piesku.

Banská história obce Smolník siaha až do 11. storočia. Bývalá tabaková továreň ako jedna z mála budov ešte stále stojí.

Cukrovar v Trnave zavreli v roku 2005, no melasa lepí na podlahe ešte aj dnes.

Dnu nezateká, ale budova cukrovaru je v dezolátnom stave.

Trnavský cukrovar bol jeden z najväčších v strednej Európe.

Bratislavská Cvernovka prežila dve svetové vojny a niekoľko politických režimov. Dnes je jej budúcnosť neistá.

Smaltovňa v Petržalke je jednou z posledných pamiatok industriálu v Bratislave, no aj napriek tomu jej hrozí zbúranie.

Viadukt v Hanušovciach nad Topľou je najdlhší železničný most postavený v oblúku v strednej Európe.

Vodojem na železničnej stanici Kúty.

Autor: Erik Oravec

Foto: archív Čierne diery