Pred pár týždňami som sa so svojou novou spolubývajúcou Andreou rozprávala o MHD v Trnave a ako sa dá dostať z internátu Miloša Uhra na Skladovú. Po správe, že zrušili spoj na Skladovú ostala mierne prekvapená. Pretože MHD-čkov veľmi nechodím, s neistotou som jej odporučila nech skúsi ísť autobusom na Hospodársku a odtiaľ ďalším na Skladovú.

Andrea vybavená týmito informáciami na ďalší deň vyrazila do boja. Veľké prekvapenie nastalo, keď sa asi po polhodine vrátila. „Čo sa stalo? Nemáš byť v škole?“ pýtam sa jej. Ona mi rozpovedala príbeh, ako pred dverami autobusu čakala pokiaľ jej šofér otvorí, no ten jej ich neotvoril a namiesto toho odišiel. Rozhodla sa vrátiť naspäť na internát a počkať na ďalší spoj.

Keď som to počula bola som v šoku. Aby sa vám nestalo to isté, čo Andrei odhodlala som sa na vlastnej koži vyskúšať, ako sa dá časovo aj finančne najefektívnejšie dostať z internátu M. Uhra na Skladovú. Počas 6 dní v popoludňajších hodinách som každý deň skúšala iný typ dopravy.

Šofér autobusu jazdil ako hulvát

Pretože sa v spojoch mestskej hromadnej dopravy veľmi nevyznám, vyskúšala som navštíviť webovú stránku MHD Trnava. Pomohol mi plánovač cesty, kde som zadala štart a cieľ, a plánovač mi našiel najideálnejšie spoje.

Pri internáte M. Uhra som o 14:07 nastúpila na autobus č. 3, ktorým som sa odviezla 3 zastávky na Hospodársku. Autobus bol relatívne prázdny. Čakala som, že sa v ňom budem tlačiť so študentami. Aj napriek voľným miestam som si povedala, že postojím. Veď predsa o pár minút aj vystupujem. Ale toto rozhodnutie som trpko oľutovala, lebo šofér jazdil ako hulvát. Počas jazdy dvakrát prudko zabrzdil, že som skoro spadla.

Po prežití smrtonosnej jazdy som vystúpila a prešla na druhú stranu cez prechod. Tu ma čakalo 20 minútové čakanie na linku č. 2, ktorá chodí len raz za hodinu. Posledný autobus ide o 17:31. Zo Skladovej o 18:21. To isté platí aj o linke č. 7, ktorá chodí posledná o 17:50.

Autobus č. 2 prišiel na zastávku načas aj napriek tomu, že na tabuli svietilo meškanie. Cesta druhým autobusom bola o niečo dlhšia. Pri kalvárii sme sa dostali do miernej kolóny. Na zastávku na Skladovej sme však neprišli s veľkým meškaním. Odtiaľ to trvalo 5 minút peši do školy.

Celkovo cesta trvala 40 minút. Cena cestovného lístka ma z MHD karty vyšla 0,45 centov. Pri prestupe do hodiny nič nedoplácate.

Len pre vyvolených

Je niečo pred 13:00 a ja sa ponáhľam na Skladovú. Otváram aplikáciu Bolt, ktorá je v mojom mobile často navštevovaná a zadávam do nej svoj vysnívaný cieľ – Skladová. Aplikácia mi vyhodí, že najbližší šofér tu môže byť za 3 minúty. Cena je 3,50 €. Beriem. Rýchlo sa obliekam, obúvam a schmatnem svoje veci.

Do taxíka nastupujem necelé štyri minúty od jeho objednania. Šofér ma zdraví a pýta sa, že či idem na Skladovú. Ja odpovedám, že áno. Po zvyšok jazdy sa ma už nič nepýta. A ja som rada. Cesty sú relatívne prázdne, na križovatkách a semaforoch nie sú kolóny. Ja sa preto po 10 minútach jazdy ocitám na Skladovej. Zatiaľ moja najrýchlejšia cesta.

Cesta aj s objednaním Boltu trvala 15 minút. Cena sa pohybuje cca od 3,50 do 5€.

Cesta vlakom ma prekvapila

Cestovať vlakom na Skladovú som v minulosti neskúšala aj napriek tomu, že som o tomto spôsobe dopravy vedela. Od cesty vlakom som toho veľa neočakávala, veď predsa len sú to Železnice Slovenskej republiky. No napriek tomu som ostala milo prekvapená. Vlak zo železničnej stanice smerom na Kúty chodí každú hodinu počas špičky. Mimo špičky chodí, každé dve hodiny. Ja som sa vybrala na Skladovú vlakom s odchodom 16:34.

Na stanicu som sa rozhodla vybrať peši. Pretože sa mi nechcelo utekať ako vždy na poslednú chvíľu, tak som sa rozhodla ísť o niečo skorej. Z internátu som odišla niečo po 16:10. Podľa Google Maps to trvá na stanicu v priemere 15 minút. Na moje prekvapenie bolo nástupište plné ľudí, ktorí čakali na vlak. Ten po chvíli prišiel a  vystúpili z neho cestujúci. Aj napriek tomu koľko ľudí stálo na peróne, tak vlak bol prázdny. Cestovali v ňom prevažne študenti, ktorí išli domov zo školy.

Vlak odišiel načas. Po chvíli som začala mať mierne obavy či mi vlak zastane, pretože v ňom nehlásili nasledujúcu zastávku a nevedela som či Trnava – predmestie nie je na znamenie. Tieto obavy sa nakoniec nenaplnili a asi po 5 minútach som vystúpila v mojej cieľovej destinácii. Na moje prekvapenia cesta bola rýchla a prijemná. Zo zastávky to pešo na Skladovú trvalo cca 6 minút.

Cesta na Skladovú ma celkovo vyšla 37 minút. Pred cestou som si v aplikácii ZSSK – Ideme vlakom kúpila lístok, ktorý mám ako študentka zadarmo.

Šetri čas aj nohy

Vďaka rozvinutej sieti cyklochodníkov je Trnava mestom bicyklov. Je viacero spôsobov, ako sa dá k nemu  v Trnave dostať. Viete si požiadať o žltý bicykel od mesta za 30 euro na rok. Memoáre ale píšu, že naň čakám dodnes. Alebo môžete využiť zdieľaný bicykel na ulici. Na to, aby sa tieto bicykle mohli používať si musíte stiahnuť si aplikáciu Freebike, zaregistrovať sa a zaplatiť registračný poplatok. Potrebná je aj návšteva klientskeho centra Mestského úradu pre podpísanie zmluvy o nájme.

Medzi ďalšie možnosti, ako získať bicykel patrí vysokoškolská organizácia Kolokolo Trnava.Od nich si viete požičať dopravný prostriedok za 30 euro na rok. Tak som sa aj ja dostala ku svojmu vysnenému bicyklu. Tento zelený pomocník mi nielen šetrí čas, ale aj moje nohy. Tak tomu bolo aj pri tejto ceste.

Na Skladovú som sa vybrala niečo po 16:30. Smerovala som po ulici Jána Bottu, až na ulicu Štefana Moyzesa a odtiaľ na Trstínsku. Pomaly, ale isto som predbiehala kolóny áut, ktoré sa tvorili na križovatkách. Počas celej cesty fúkal studený vietor, takže keď som prišla na Skladovú mala som ruky červené a zmrznuté. Najviac ma ale prekvapilo, že som nebola jediný odvážlivec, ktorý to v tomto počasí skúša.

Cesta na Skladovú bicyklom mi trvala 15 minút. Pri nájomnom 30 euro na rok, jeden deň prenájmu stojí 0,08 €.

Nočná mora

Pre ďalšiu cestu som využila zdieľanú kolobežku. Nachádzam sa pred internátom, rozhliadam sa, ale nevidím žiadnu kolobežku. Preto otváram aplikáciu Dott (predtým Tier). Aplikácia mi ukazuje, že najbližšia je vzdialená 300 metrov odo mňa. Po prejdení nemalej vzdialenosti sa dostávam na ulicu, kde stojí kolobežka zaparkovaná na kraji chodníka. Otváram aplikáciu a skenujem QR kód. Vyrážam na cestu. Cesta na nej nie je najpohodlnejšia, aj na tej najmenšej nerovnosti sa začne triasť. Asi je pokazená.

Po asi 15 minútovej jazde som na Skladovej. Zastanem a chcem ukončiť svoju jazdu. Otváram aplikáciu a zisťujem, že sa nenachádzam v zóne. Dott chce odo mňa aby som zaplatila 1 € za parkovanie mimo zóny. Preto sa otočím a vrátim späť do zóny, kde zaparkujem a odtiaľ pôjdem peši. Nočná mora sa práve začína.

Kolobežku odstavím a v aplikácii stlačím – koniec jazdy. Otvorí sa mi pole s potrebou odfotenia kolobežky. Mobil preto namierim na kolobežku, keď mi zrazu toto pole zmizne. „Ako dobre. Jazdu som už ukončila,“ nahováram si. Keď sa ale lepšie pozriem, tak si všimnem, že jazda stále prebieha. Ešte niekoľko ráz zopakujem celý proces, ale bez výsledku. Aplikácia sa pokazila. Po hlave mi začnú behať scenáre, ako prídem o všetky peniaze na účte. Čo teraz? Aplikáciu na tvrdo zatvorím, vymažem z histórie a otvorím nanovo. Po tomto kroku sa mi našťastie podarí ukončiť jazdu.

Celkovo ma táto nočná mora stála 9,40 €. Cesta na kolobežke aj s peripetiami trvala 28 minút a ďalších 20 som musela ísť peši.

Po vlastných

Moje nohy ma zachraňovali celý minulý rok, keď som na Skladovú musela chodiť pešo. Autobus v nedohľadne, k bicyklu sa neviete dostať a cestovanie taxíkom nie je najlacnejšie. Z tohto dôvodu je mi cesta z internátu na Skladovú po vlastných veľmi známa.

Čaká ma skoro 2 a pol kilometrová prechádzka. Vychádzam pred internát a moje kroky smerujú po ulici J. Bottu, cez Š. Moyzesa. Na ulici stretávam mnoho žiakov ale aj bežcov. Na konci ulice Š. Moyzesa pri kruhovom objazde idem doprava a pokračujem popri City Parku až na Trstínsku ulicu. Potom znova odbočím doprava na Skladovú a dorazím do svojho cieľa.

Celkovo mi cesta trvala 35 minút a nestála ma nič.

Najlepší spôsob dopravy?

Pre mňa osobne bol vlak najväčším prekvapením. Nečakala som, že sa dá tak rýchlo a v podstate zadarmo dostať na Skladovú. Tento spôsob dopravy určite ešte využijem, keď bude zlé počasie. Milo ma prekvapil aj bicykel. Dá sa na ňom relatívne rýchlo a pohodlne prepravovať a zároveň buduje fyzickú kondíciu.

Čo ma naopak vôbec neprekvapilo, bola MHD a taxi. Dostala som presne to, čo som očakávala. Naopak, najväčším sklamaním bola zdieľaná kolobežka. Po tejto skúsenosti už v živote nevyužijem služby aplikácie Dott.

Cestovaniu sa úplne vyhnúť nedá, no našťastie existujú aj jeho ekologickejšie spôsoby. Cyklistika, či už na úrovni športovej, pracovnej alebo rekreačnej, naberá na popularite v celej Európe. Bezpečné cesty, dobrá infraštruktúra, cyklosprievodcovia či kvalitné a dostupné vybavenie sú v štátoch ako Dánsko či Holandsko príťažlivou a bezpečnou alternatívou cestovania. Ako ekologické je bicyklovanie?

Cyklodoprava produkuje nízke emisie

Uhlíková stopa z jedného kilometra na bicykli sa zvyčajne pohybuje v rozmedzí od 16 do 50 gramov CO2 v závislosti od toho, ako efektívne človek bicykluje, ale aj od toho, čo konzumuje. V porovnaní s automobilmi, ktoré produkujú 271 gramov CO2 na jednu osobu na kilometer jazdy, je to asi 13-násobne menej. Graf od ourworldindata.com zobrazuje porovnanie rôznych druhov cestovania podľa ich uhlíkovej stopy. Merajú sa podľa množstva skleníkových plynov na osobu, ktorá precestuje jeden kilometer. Uhlíková stopa z lietania je absolútne najväčšia, po nej však nasledujú automobily. Celkovo najzelenšie spôsoby cestovania sú pešo, na bicykli alebo vlakom.

https://giphy.com/gifs/originals-bike-to-work-week-l396IUZ9s7kAcxxrW

Emisie z dopravy sa však neznižujú dostatočne rýchlo, a preto sa k ich eliminovaniu o 80 až 90 % do roku 2050   zaviazala aj Európska únia v Parížskej dohode. Napríklad Spojené kráľovstvo by dovtedy chcelo byť už na nule.

Ako je na tom Slovensko? Ako prví z krajín V4 sme podpísaní aj pod dohodou Green deal, ktorá sa tiež zaviazala k uhlíkovej neutralite. Ide o plán opatrení pre spoločnosti a obyvateľov Európskej únie, ktoré sú potrebné pri prechode na ekologickejšie a udržateľnejšie hospodárstvo.

Výroba a životnosť bicykla z pohľadu CO2e

Federácia cyklistov ďalej z výpočtov odhaduje, že priemerný bicykel má životnosť 19 200 kilometrov. Ak sa teda 96 kilogramov CO2e, ktoré sú potrebné na výrobu bicykla rozdelí medzi 19 200 kilometrov, z výrobných emisií to vyjde na 5 gramov CO2e na kilometer jazdy na bicykli.

CO2e, ekvivalent CO2, znamená celkový potenciál globálneho otepľovania všetkých emitovaných skleníkových plynov, vrátane CO2, metánu, N2O a porovnáva údaje v rozmedzí 100 rokov. Takto možno uhlíkovú stopu pozostávajúcu z mnohých rôznych skleníkových plynov vyjadriť ako jediné číslo.

Európska federácia cyklistov (ECF) uskutočnila štúdiu, v ktorej autori čerpali z údajov zo štandardnej databázy s názvom Ecoinvent, ktorá katalogizuje dopady dodávateľských reťazcov na rôzne materiály a výrobky na životné prostredie. Ecoinvent tak odhaduje, že priemerný Holanďan dochádzajúci do práce bicyklom, ktorý váži 19,9 kilogramov a je zložený prevažne z ocele, spôsobuje uvoľnenie 96 kilogramov CO2e.

To v sebe zahŕňa výrobu náhradných dielov, ktoré sú potrebné počas celej životnosti bicykla. Emisie spojené s likvidáciou alebo recykláciou bicykla sú podľa štúdie zanedbateľné. Samozrejme, emisie z výroby budú veľmi odlišné v závislosti od materiálu použitého na výrobu bicykla.

Bicykel spaľuje kalórie a šetrí prírodu

Používanie bicykla namiesto auta na krátke trasy zníži emisie z cestovania o 75 %. Ak by ste sa na stredne dlhé vzdialenosti vybrali vlakom namiesto auta, znížili by sa vaše emisie asi o 80 %.

Cyklistika nepotrebuje okrem ľudskej energie žiadne iné palivo. Prispieva tak hneď k dvom ekologickým cieľom, a to znižovať závislosť na fosílnych palivách a znižovať emisie skleníkových plynov. Okrem toho redukuje hluk, otrasy a aj zápchy na cestách, ktoré spôsobuje stále viac áut.

Zaujímavé je, že spotreba emisií pri elektrobicykloch je štatisticky nižšia oproti tým klasickým. Do úvahy však opäť berie aj potravu v prepočte na kilokalórie, ktoré aktívnejší cyklista skonzumuje. Keďže človek pri jazde na elektrických bicykloch vydá energie menej, rovnako menej jej potrebuje.

E-bicykle aj napriek zvýšeným emisiám z výroby elektriny a batérií vyprodukujú 14,8 gramov CO2e na prejdený kilometer. To je o 30 % menej v porovnaní s bežným bicyklom. V tomto prípade sa budú údaje líšiť v závislosti od toho, aký typ stravy daný človek preferuje. Tieto predpoklady a výpočty vychádzajú z faktu, že všetky spálené kalórie, ktoré sú navyše, človek reálne skonzumuje v bohatej strave.

Štatisticky sme na tom dobre, cyklodoprava je najlepšia v Dánsku

V celej EÚ neexistujú spoľahlivé a aktualizované údaje o cyklistike na vnútroštátnej úrovni. Keďže každý štát má rôzne národné štatistiky a aj spôsob zberu údajov, porovnávanie stavu cyklistiky európskych krajín je aj dnes stále zložitá úloha. ECF Cycling Barometer v roku 2015 uskutočnil päť veľkých prieskumov v celej Európskej únii, v ktorých prideľovali hodnotenia v rôznych kategóriách. Nakoniec sa všetky body sčítali a na základe nich zostavili rebríček krajín s najlepšími cyklopodmienkami.

Dánsko a Holandsko sa v porovnaní s rokom 2013 opäť umiestnili na predných priečkach. Za nimi nasledujú krajiny ako Švédsko, Fínsko, Nemecko a Belgicko. Slovinsko poskočilo na 7. miesto a prekonalo krajiny ako Veľká Británia či Francúzsko. Krajiny ako Maďarsko, Rakúsko, Slovensko a Česká republika si viac-menej udržujú rovnaké pozície. Slovensko skončilo na desiatej priečke.

Pre klímu by bolo najefektívnejšie, ak by sa čo najviac ciest uskutočnilo na bicykli.

 Na Slovensku chýba infraštruktúra

Mnoho slovenských miest a obcí v súčasnosti nemá ani kilometer cyklotrás. Celkový technický stav cestnej infraštruktúry je často nekvalitný a cyklisti sú odkázaní jazdiť po neupravených cestných trasách, kde hrozí vysoké riziko nehôd a zranení.

Ministerstvo dopravy a výstavby SR v dokumente o Národnej stratégii rozvoja cyklistickej dopravy a cykloturistiky z roku 2015 pripomína, že „doterajšie podceňovanie potenciálu cyklomobility v SR odráža i fakt, že neboli zbierané ani základné údaje o cyklistickej infraštruktúre. Na účely analýzy stavu cykloinfraštruktúry v mestách bol v roku 2012 vykonaný prieskum, v ktorom Výskumný ústav dopravný oslovil 138 slovenských miest. Prieskumu sa zúčastnilo 67 miest, súhrnná dĺžka ich cyklistických komunikácií predstavuje necelých 150 km.“  

Výstavby cyklotrás a cyklochodníkov však odvtedy napredujú a súčasný stav je priaznivejší. Reportuje ho napríklad mapa na stránke cykloportal.sk.

Zo všetkých druhov dopravy je cyklistka najekologickejšia a produkuje najmenej emisií. Keď už nie pre Zem, tak pre svoje fyzické zdravie stojí za zváženie využiť na krátke cesty bicykel namiesto auta. Pre klímu by bolo najefektívnejšie, ak by sa čo najviac ciest uskutočnilo na bicykli. Kým budú elektrické autá viac k dispozícii a budú tvoriť väčšinu automobilov na cestách, presedlať na bicykel môžete hneď zajtra. Výhodou je aj nižšia cena dopravného prostriedku a jeho servis.

Prekonávanie (nielen) hraníc štátov

Aby sa z počiatočnej idey mohla stať realita, stálo to Karola 3 roky príprav, pravidelného bicyklovania a dlhodobého odkladania financií. „Pôvodne som chcel ísť do Južnej Ameriky, ale keď som si začal prerátavať náklady na cestu, zistil som, že sa mi to neoplatí. Keď už dám 10 000 € na vybavenie, tak je nezmysel, aby som cestoval len tak.“ Za 17 mesiacov v sedle bicykla prešiel Karol na svojej ceste 3 kontinenty a dokopy 26 krajín. Pri odchode však stavil na istotu a začal svoju cestu po Európe. „Potreboval som otestovať vybavenie. A dobre som urobil, lebo sa mi hneď začali kaziť kolesá.“ Štart na domácom kontinente však nebol pre Karola vôbec jednoduchý. „Musíte hlavne bojovať s tým, že nemáte každý deň posteľ a teplé jedlo. Nemáte vždy možnosť zregenerovať sa.“ Ale cesta nie je len o spoznávaní krajín a ich kultúry, ale aj o ľuďoch, ktorých na ceste stretnete. Tí vám môžu niekedy spôsobiť aj nemalé problémy. Svoje o tom vie aj Karol: „V Bosne ma zastavil taký holohlavý chlap a začal mi kopať do bicykla, zobral mi chorvátsku vlajku, ktorú začal trhať a kričal, že ma zabije. Utekal som kade ľahšie.“

Tour de Turkey

Z Bosny a Hercegoviny utekal, teda bicykloval, Karol do Turecka. Ešte predtým sa však stretol v Grécku s Helmutom, ďalším vášnivým cyklistom, s ktorým prešiel niekoľko krajín Ázie. S príchodom do iného kraja sa mení nielen kultúra, ale aj podmienky pre cyklistiku. „Turecko je pre mňa jedna z top destinácií na tejto ceste. Je tam vyššia bezpečnosť než v Bratislave, bicykel si tam nechám aj pred obchodom. Nevýhodu Turecka však vidí Karol veľmi jasne: „Nevýhodou sú vysoké kopce, do ktorých šliapete aj 8 hodín a ich koniec je stále v oblakoch.“ Práve po takýchto náročných cyklotúrach padne vhod oddych v typických tureckých kúpeľoch, avšak aj s miestnou špecialitou. „Majú tam šváby, ktoré tam voľne behajú, no oni to majú za posvätné kúpeľné zvieratko.“ Aj keď mnohí z nás možno považujú Turecko za nebezpečnú krajinu, Karol má celkom iné skúsenosti. „Nechal som si v jedných kúpeľoch bicykel a išiel som na 23 dní stopovať po Turecku. Majiteľ tých kúpeľov vystavil môj bicykel aj s batožinou do stredu hlavného vstupu a bicyklu sa za 23 dní nič nestalo. U nás by bol za 30 minút vybavený,“ smeje sa Karol.

„Povedal som si, že je lepšie raz zažiť, ako desaťkrát vidieť na Google Maps.“

Pozor, traktor na ceste!

So vstupom na iránsku pôdu prichádzajú na expedícii aj prvé veľké problémy.  Tie majú niekedy aj príchuť jemnej bizarnosti. „V Iráne je veľa áut a vodiči nevedia jazdiť. Čo je však horšie, tie autá sa samovznieťujú, pretože nespĺňajú žiadne bezpečnostné štandardy,“ hovorí Karol o bezpečnosti cestovania v Iráne. Práve tá sa mu stala aj osudnou. „Išli sme vyprahnutou iránskou krajinou a zrazu bum, traktor pristál na mne a už som bol v nemocnici. Prišli policajti, že röntgen počká a musím vyplniť papiere. Tak sme sa chvíľu hádali o prioritách života, no nakoniec som skončil na röntgene. Ten mi však spravili zle, takže nezistili, že som mal odštiepený kus kosti. Ale čo človek nevidí, srdce nebolí, takže som sa rozhodol pokračovať ďalej v ceste,“ spomína na okolnosti nehody Karol. Pár dní regenerácie, oprava bicykla a skoro všetky minuté peniaze. A problémy pokračovali, tentokrát  s vízami. „Jednou z vecí, s ktorou bojujem na ceste najviac, sú práve víza. Vybavovať víza do Uzbekistanu bol veľký boj. Niekoľkokrát sme chodili na ambasádu a nakoniec sme sa nejako dostali cez ich vízovú mafiu.“ Hoci Irán nepriniesol Karolovi veľa šťastia, jeden dôvod na radosť predsa len mal. Deň, kedy dosiahol prvých 10 000 km.

Úplne iný svet

Presne tak popisuje Karol Turkmenistan. „Táto krajina je veľmi nebezpečná a nikomu by som ju na cyklistiku neodporučil.“ Ani pobyt v Uzbekistane však nepriniesol veľa pokoja. Opäť tu boli problémy s vízami. „Zatkli nášho agenta, u ktorého sme si nechali vybavovať víza do Indie.“ Nastala tak zložitá situácia, kedy obom skončili víza v Uzbekistane, no nemali ani víza do Indie. „Hovorili sme si, že nás vyhostia, no nemajú nás kam pustiť.“ Zobrali teda situáciu do vlastných rúk a začali si víza vybavovať sami. No to by nebola Ázia, aby opäť nepriniesla ďalšiu kuriozitu. „Indovia vymysleli najnovší typ online application, ktorú potom musíte osobne priniesť,“ smeje sa na celej situácii Karol. Víza sa im nakoniec podarilo získať a práve v Indii sa končí spoločné dobrodružstvo s Helmutom.

 „Hovorili sme si, že nás vyhostia, no nemajú nás kam pustiť.“

Na scénu prichádza žena

„Karol ma už od začiatku pripravoval na tie vysoké kopce, no pre mňa, ako pre človeka, ktorý nikdy predtým takto nebicykloval, to bolo veľmi ťažké“, hovorí Karolova priateľka Heni, ktorá je okrem iného aj študentkou FMK. Doteraz spolu prešli 7 krajín a len nedávno sa vrátili zo spoločnej 3- mesačnej cesty po Číne a Nepále. „V Číne sme prešli skoro 3000 km a v Nepále sme absolvovali výstup na Annapurnu, kde sme dosiahli vrchol 4120 m.n.m.“ Po náročnom a dlhom cestovaní si obaja dopriali spoločnú dovolenku na Srí Lanke. „Boli sme sa pozrieť na jednom z najvyšších vrchov Srí Lanky, na ktorý vystúpil aj sám Budha. Na túto horu vedú dve cesty, pričom Karol vymyslel, že my pôjdeme tou dlhšou, ktorá mala 12 000 schodov. Začali sme na obed a skončili sme o 22:00,“ spomína s úsmevom Heni. Aj keď sama priznáva, že začiatky boli pre ňu veľmi ťažké, Karolov spôsob života ju veľmi obohatil. „Beriem realitu úplne inak. Bežný život je pre mňa teraz oveľa jednoduchší.“

V krajine Hobitov

Nový Zéland sa niesol pre Karola hlavne v znamení pokoja a príjemného cyklistického zážitku. „Nádej do života mi dávala práve tá krásna príroda, skvelí ľudia a možnosť vychutnať si cyklistiku na ceste bez áut.“ Táto krajina, okrem toho, že sa považuje za jednu z najkrajších na svete, je aj plná extrémov. Pre Karola boli najväčším problémom najmä veľké vzdialenosti jedného mesta od druhého. „Nosil som so sebou veľa jedla a kým neboli búrky, tak som kempoval v prírode.“ A tá je na Novom Zélande veľmi rozmanitá. „V jednu chvíľu bicyklujete v džungli, o dve hodiny na to sa ocitnete pod ľadovcom, potom si zas vychutnávate more. Bolo to pre mňa fascinujúce.“ Kvôli nehode v Iráne a čiastočnej strate financií musel Karol skrátiť svoj pobyt na Novom Zélande, no ako sám tvrdí, určite sa tam ešte vráti a dokončí ho.

V krajine protinožcov

Z Nového Zélandu si to Karol namieril rovno do horúcej Austrálie. Aj tu mal šťastie na dobrých ľudí, ktorí mu pripravili jedlo a pohostili ho miestnymi špecialitami. „Najlepšie jedlo, aké som počas mojej cesty jedol, bol steak z kengury.“ Austrália je však aj divoká krajina plná jedovatých tvorov, ktoré boli Karolovým úhlavným nepriateľom. „Ráno treba vysypať topánky a poobzerať všetky diery, či tam nie je škorpión. Párkrát som ho totiž zazrel behať okolo stanu.“ Najťažší úsek Austrálie prišiel od Adelaide smerom do Perthu. Táto časť Austrálie je známa tým, že tu nerastú žiadne stromy a široko ďaleko nič nie je. „Najdôležitejšie je urovnať si to predtým v hlave, lebo keď idete po ceste, na ktorej nič nie je, môže to byť dosť krízové.“ Jediným spôsobom, ako si na tejto ceste zaobstarať jedlo, boli tzv. roadhouse-y. „Sú veľmi drahé a nič tam nie je. Preto som sa na túto cestu vydal s 80 kg batožinou plnou jedla a s ruksakom na chrbte, kde som mal 12 litrov vody navyše.“ Aj napriek vysokým cenám je so svojím 3 mesačným pobytom v Austrálii spokojný.

 „Najlepšie jedlo za celú cestu bol steak z kengury.“

Jeden prešiel, dva zostávajú

Prvý rok svojej cesty ukončil Karol v Austrálii. Ten druhý začal v Nepále a Číne a pokračuje juhovýchodnou Áziou. Po prvom roku strávenom na cestách prichádzajú aj prvé pocity a bilancie. „Som spokojný, a dokonca mi to dalo viac, ako som pôvodne očakával. Každý deň je to nové dobrodružstvo a stretávam mnoho zaujímavých ľudí. A cez týchto ľudí objavujem aj sám seba a spoznávam, ako to vo svete naozaj funguje.“ Zo svojej cesty si Karol odskočil na pár dní na Slovensko, a tak nás zaujímalo, či po čase strávenom doma s rodinou sa mu chce znova odísť. „Nie je to o tom, či sa mi chce ísť ďalej, skôr sa mi tu nechce stagnovať.“ Na Slovensko prišiel odprezentovať aj svoju knihu World Bike Travel Chronicles, ktorá zachytáva prvý rok cesty okolo sveta a na ktorú je, ako sám hovorí, veľmi hrdý. „Kniha má 532 strán a je plná fotiek a príbehov z prvého roku cesty. Pracoval som na nej 500 hodín a je to exkluzívna verzia, ktorá však nie je na predaj.“ Aj po skončení cesty sa chce Karol naďalej venovať cyklistike. To, či ostane žiť na Slovensku, si však podľa vlastných slov musí ešte premyslieť.

Pár zaujímavých čísel o ceste 

• 26 769 prejdených kilometrov
• 1530 hodín v sedle bicykla
• 189 965 nastúpaných výškových metrov
• 7 zničených kolies
• 1780 km prejdených taxíkom
• 51,2 °C najvyššia dosiahnutá teplota v Nepále
• 70 km/h najrýchlejšia jazda na bicykli
• 2000 € za víza a poplatky
• 67 kg maximálna váha bicykla aj s batožinou
• 5000 € za letenky a iné dopravné prostriedky
• 2 dni bez jedla
• 7000 € za techniku na dokumentovanie a spracovanie fotiek

KAROL VOLTEMÁR (30) pracuje v oblasti internetového marketingu a venuje sa e-shopom s hračkami a pneumatikami. Pôsobí ako konzultant pre rôzne e-shopy a venuje sa aj školeniam pre oblasť IT. Okrem toho je zakladateľom online magazínov, zameraných na cestovanie a cykloturistiku. Svoje tri najväčšie vášne – cestovanie, cyklistiku a fotografiu spojil v roku 2013 do projektu World Bike Travel a vydal sa na cestu okolo sveta na bicykli. Viac informácií o jeho ceste nájdete na na www.worldbiketravel.sk.

Jeden z najbežnejších spôsobov prespávania počas Karolovej cesty

Aj takéto prírodné krásy Karol na svojej ceste stretáva

Karol stretol Helmuta počas svojej cesty a bicyklovali spolu 4 mesiace

Jedna z mnohých mešít v Iráne

Milión v jednej ruke, milión v druhej ruke. Aj takto vyzerá výber peňazí v Uzbekistane

Karol so svojou priateľkou Heni počas dovolenky na Srí Lanke

Kvôli veľkému výskytu hmyzu musel Karol v Austrálii využívať počas jazdy sieťku

Karol s Helmutom počas svojho návratu na Slovensko.

Karol a Heni počas 3-mesačnej bicyklovačky v Číne

Prvý rok svojej cesty okolo sveta ukončil Karol práve v Austrálii